Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 11, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/45/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7818201809
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Slovinská

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7818201809.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a sudkýň

JUDr. Aleny Mikovej a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobcu Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom
Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému U. V., nar. XX.X.XXXX, bytom O. XX, U., o
zaplatenie 843,44 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rožňava zo
dňa 10. decembra 2018, č.k. 1Csp/64/2018-75

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v zamietavom výroku a vo výroku o trovách prvoinštančného konania.

Mení zaväzujúci výrok rozsudku v časti výšky povolených mesačných splátok tak, že žalovaný je povinný

priznanú sumu splácať v splátkach vo výške 60 € mesačne, v ostatnom rozsahu ostáva zaväzujúci
výrok rozsudku súdu prvej inštancie nedotknutý.

Stranám sporu nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej „súd prvej inštancie“) rozsudkom uvedeným v záhlaví uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu úveru 843,44 € s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne od 1.6.2018
do zaplatenia, kapitalizované zmluvné úroky z istiny úveru v sume 38,39 € s úrokmi z omeškania vo
výške 5 % ročne od 1.6.2018 do zaplatenia, kapitalizované úroky z omeškania v sume 0,38 a poistné

0,88 €, ktorú dlžnú sumu povolil žalovanému splácať v mesačných splátkach vo výške 40 € vždy do 20.
dňa v mesiaci počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku pod následkom straty výhody
splátok dlhu. Žalobu v prevyšujúcej časti nároku žalobcu na zmluvné úroky z istiny úveru zamietol, a
žalobcovi priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %.

2. Súd prvej inštancie rozhodoval o nároku žalobcu zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXXXXXXXX
uzavretej stranami sporu dňa 5.6.2014, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý bezúčelový

spotrebiteľský úver vo výške 3.700 €, ktorý mal uhradiť v 120-tich mesačných splátkach v sume 62,03
€ mesačne, vždy do 25.dňa v mesiaci, so splatnosťou prvej splátky 25.6.2014 a splatnosťou poslednej
splátky a konečnou splatnosťou úveru dňa 27.5.2024. V zmluve bola dohodnutá fixná úroková sadzba
15,9 % ročne, poplatky za poistenie 1,52 € mesačne, hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov
(RPMN) zmluvy predstavovala 19,03 %, priemerná RPMN ku dňu podpisu zmluvy činila 17,94 %.
Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli Všeobecné obchodné podmienky (VOP) a obchodné podmienky
pre poskytovanie úverov občanov (OP). Z dôvodu, že žalovaný porušil svoju zmluvnú povinnosť

na riadnu a včasnú úhradu splátok dlhu, žalobca po predchádzajúcom upozornení žalovaného na
omeškanie dlhu a možnosť predčasného zosplatnenia dlhu, pristúpil k predčasnému zosplatneniu úveru
ku dňu 31.5.2018, podľa § 565 Občianskeho zákonníka (OZ). Dlžnú sumu istiny žalobca vyčíslil ako
rozdiel medzi peňažnými prostriedkami žalovanému poskytnutými vo výške 3.700 € a splátkami istinyvo výške 2.856,56 €. Žalobca žiadal tiež o priznanie splatných úrokov z úveru v sume 38,39 € a
úrokov z omeškania (zodpovedajúcich sadzbe 5% ročne) v sume 0,38 €, vyčíslených do dňa predčasnej
splatnosti dlhu 31.5.2018, ako aj neuhradené dohodnuté poistné vo výške 0,88 €. Od dňa nasledujúceho

po splatnosti celého záväzku 1.6.2018 si žalobca uplatnil nárok na zmluvné úroky z istiny úveru 843,44
€ v dohodnutej sadzbe 15,9 % ročne, ako aj úroky z omeškania 5% ročne z dlžnej sumy neuhradenej
istiny 843,44 € a úrokov z úveru 38,39 €.

3. Súd prvej inštancie po konštatovaní obsahu zmluvy, citácii bodov 2.4., 2.5.1, 2.5.2, 2.5.3, 2.8

obchodných podmienok zmluvy (OP), právne vec posudzoval podľa ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch, iných úveroch a pôžičkách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej
zákon č. 129/2010 Z.z.), § 52, §53, §54 OZ, § 657, § 658 OZ, Článku 6 Smernice Rady č. 93/13/EHS
z 5.4.93 o nekalých podmienkach spotrebiteľských zmluvách. Súdnym prieskumom ex officio zistil, že
zmluva uzavretá so žalovaným majúca povahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zák.č 129/2010
Z.z. spĺňa všetky zákonom vyžadované náležitosti, neobsahuje pre spotrebiteľa neprijateľné podmienky,

keď stranami nebolo spochybnené, že po omeškaní žalovaného bolo dôvodne pristúpené k zosplatneniu
dlhu, na istinu ktorého žalovaný doposiaľ uhradil 2.856,56. Ako nesporný a v súlade so zákonnou
úpravou uplatnený, priznal žalobcovi nárok žiadaný žalobou s výnimkou nároku na zmluvné úroky po
zosplatnení dlhu. Nepriznanie zmluvných úrokov z úveru po jeho zosplatnení odôvodnil tým, že veriteľovi
patrí právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti, lebo potom mu

vzniká právo na úroky z omeškania, inak by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému
zaťažovaniu, keď by bol povinný platiť tak úroky z úveru, ako aj úroky z omeškania, čo predstavuje
značnú nerovnováhu vo vzťahu medzi stranami sporu. Súd prvej inštancie poukázal tiež na to, že
zmluvné strany dojednali zmluvný úrok z úveru ako fixný do doby splatnosti úveru, nedohodli úrokovú
sadzbu do doby reálneho vrátenia finančných prostriedkov, súčasne uvádzajúc, že zmluvné dojednanie

o povinnosti platiť úroky popri z úrokoch z omeškania by bolo obchádzaním zákonného pravidla
stanovenéhov§517ods.2OZoadministratívnomstropeúrokovzomeškania,keďjepotrebnédôsledne
rozlišovať zmluvný úrok predstavujúci odmenu veriteľa za poskytnutie finančných prostriedkov a úrok
z omeškania ako sankciu za omeškanie s plnením dlhu. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje
sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať okamžité vrátenie celej

požičanej sumy, vrátane zmluvných úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru, v dôsledku
čoho na strane veriteľa odpadá obmedzenie na dispozíciu s istinou úveru. Niet teda dôvodu, aby veriteľ
inkasoval úroky, ktoré by mu patrili za stavu oprávnenej držby finančných prostriedkov spotrebiteľom.
Ak by napriek tomu existovala zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje odplatné nároky
patriace len právne v súladnom stave, je táto zmluvná úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne

odchylná od zákona, na podporu ktorého záveru odkázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn.
4Obo/143/98, rozhodnutie Ústavného súdu SR IVÚS/476/12, rozhodnutie Krajského súdu v Prešove
sp.zn. 6Co/190/2014.

4.Prirozhodnutíopovoleníúhradydlhuvsplátkachsúdprvejinštanciezohľadniltvrdeniažalovaného,že

nie je spôsobilý uhradiť dlh žalobcovi, pretože je bez zamestnania, má v starostlivosti dve školopovinné
deti a jedno dvojročné, pričom jeho manželka poberá príspevok vo výške 217 €, z ktorých dôvodov žiadal
o možnosť splniť záväzok splátkami vo výške 20 € mesačne. Súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil
§ 232 ods. 3,4 Civilného sporového poriadku (CSP) s použitím princípu vyplývajúceho z Článku 6
CSP, odkazujúc na nepriaznivú sociálnu situáciu žalovaného a výšku splátky určil v rozsahu 40€ tak,

aby doba splácania dlhu bola adekvátna rozsahu dlhu i osobným pomerom žalovaného. K námietkam
žalobcu, ktorý nesúhlasil s povolením splátok uviedol, že k uspokojeniu žalobcu dôjde v primeranej
dobe 3 rokov, nezasiahne neprimerane do jeho hospodárskych pomerov ako bankovej spoločnosti, keď
spotrebiteľ si zaslúži ochranu, ak sa objektívne ocitol v situácii, v ktorej by zaplatenie dlhu v lehote 3 dní
od právoplatnosti rozhodnutia bolo pre neho devastujúce.

5. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil § 255 ods. 1 CSP vychádzajúc zo zásady procesnej
úspešnosti strán sporu. Plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov v rozsahu 100 %.

6. Proti výroku rozsudku o zamietnutí žaloby a vyhovujúcemu výroku rozsudku v časti splátok dlhu, podal

žalobca odvolanie uplatniac odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V časti odvolania voči spôsobu úhrady
dlhu vychádzajúc z povahy odvolania boli uplatnené tiež odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm.f/ CSP teda, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam.

7. Žalobca v odvolaní odkazujúc na znenie Článku 1 OP, podľa ktorého sa úrokovou sadzbou rozumie
percentuálna úroková sadzba dohodnutá v zmluve o úvere, na základe ktorej sa vypočítavajú úroky,
ktoré klient musí platiť do splatenia úveru, tvrdil, že strany sporu si takto dohodli dobu trvania nároku
na zmluvné úroky až do vrátenia úveru tj aj po predčasnom zosplatnení. Súčasne poukázal na § 502
ods. 1 a 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, z ktorých vyvodzoval, že má nárok na zaplatenie úroku z

úveru od poskytnutia peňažných prostriedkov až do ich vrátenia. Argumentoval, že Obchodný zákonník
priznáva právo na dohodnutý zmluvný úrok od poskytnutia peňažných prostriedkov, nestanovujúc
moment zániku, preto zmluvné strany si môžu vznik a zánik povinnosti platiť úroky, t.j. dobu, po ktorú
má dlžník platiť zmluvné úroky, v zmluve dojednať aj odchýlne. Odkázal na rozhodnutia viacerých
krajských súdov priznávajúcich nárok na úroky aj po zosplatení dlhu, k čomu argumentoval odkazom na
§ 497 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť len poskytnuté

peňažné prostriedky, ale aj dohodnuté úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania. Úroky
sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov predstavujúcich cenu úveru, dlžník je povinný platiť
ich od okamihu reálneho poskytnutia až do okamihu ich reálneho vrátenia, bez ohľadu na to, či je dlh
vrátený v lehote, alebo je s jeho plnením dlžník v omeškaní. Úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá
vplyv omeškanie dlžníka, ktorá skutočnosť zakladá vznik nových samostatných záväzkov dlžníka a

neovplyvňuje vznik nároku na úroky z úveru. Žalobca v odvolaní argumentoval tiež tým, že aj v prípade
odstúpenia od zmluvy nedochádza k zániku záväzku ex tunc a právo veriteľa trvá naďalej, teda naďalej
mu patrí právo, aby dlžník vrátil dlžnú sumu spolu s dohodnutými zmluvnými úrokmi. Využitím právnych
inštitútov určených na ochranu veriteľa, sa veriteľ nemôže dostať do horšieho právneho postavenia, ako
mal pred ich uplatnením. Žalobca poukázal tiež na to, že súdom prvej inštancie zmieňované rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Obo/143/98, Ústavného súdu SR IV.ÚS 476/2012 sa nevyjadrovali k
zániku nároku veriteľa na úroky po zosplatnení dlhu, keď Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí riešil
prioritne otázku nárokov na úroky z omeškania v prípade omeškania s plnením úrokov za poskytnutie
peňažných prostriedkov, v zmysle ktorého rozhodnutia zo zmluvy o úvere vzniká dlžníkovi povinnosť
vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky, pričom úroky sú súčasťou peňažného záväzku,

preto dôsledkom omeškania s ich platením je zo zákona povinnosť platiť z nich úroky z omeškania.
Ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp.zn. IV.ÚS 476/2012 sa vôbec nevyjadril k úrokom po zosplatnení,
iba konštatoval, že rozhodnutím súdov nedošlo k porušeniu práv sťažovateľa. Odvolateľ ďalej napádal
správnosť argumentácie v rozsudku Krajského súdu v Prešove sp.zn. 6Co/190/2014 konštatujúceho
právo veriteľa na úroky z úveru len do času zosplatnenia a zdôraznil, že sa jedná o rozhodnutie v

konkrétnej veci, nie je záväzné pre rozhodovaciu činnosť súdov ani na účely zjednocovania judikatúry,
keďže nebolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR.

8. K rozhodnutiu o povolení splácať dlh v splátkach žalobca v odvolaní uviedol, že v zásade je lehota
na plnenie trojdňová, iba s ohľadom na osobitné okolnosti prípadu možno určiť dlhšiu lehotu, pre

ktoré rozhodnutie sa vyžaduje zistenie takých skutočností, ktoré preukazujú opodstatnenosť uplatnenia
úhrady dlhu v splátkach. Žalovaný nepredložil žiadny dôkaz o nepriaznivej finančnej situácii, jeho
tvrdenia neboli ničím preukázané a neposkytujú tak dostatočný základ pre rozhodnutie súdu. Žalovaný
ľahostajne pristupoval k plneniu zmluvných povinností, rozhodnutie súdu je motiváciou pre klientov
banky, aby porušovali svoje zmluvné povinnosti, pretože ich porušením v konečnom dôsledku získajú

možnosť splácať dlh v splátkach napriek jeho predčasnému zosplatneniu. Výšku priznanej splátky
považoval za neadekvátnu výške žalovanej pohľadávky. Odkazujúc na rozhodnutia iných krajských
súdov vo veci povolení úhrady dlhu v splátkach zdôraznil, že medzi hľadiská významné pre rozhodnutie
o takomto spôsobe úhrady plnenia patrí zváženie výšky priznaného plnenia, platobná schopnosť
žalovaného a ním prejavená snaha o plnenie záväzku, osobné pomery strán, možnosť žalobcu domáhať

sa úhrady jednotlivých splátok v prípade ich nedodržania, skutočnosť, či by prípadné nesplnenie
povinnosti v lehote 3 dní nebolo pre žalobcu príliš ťaživé. Súd pritom musí prihliadať nielen na pomery
žalovaného, ale aj na záujmy žalobcu. V danom prípade žalobca považoval rozhodnutie súdu za
zjavne nespravodlivé, nevychádzajúce z riadne zistených skutočností významných pre povolenie úhrady
splátok.

9. Žalobca navrhoval, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil, vyhovel žalobe v celom
rozsahu a uložil žalovanému povinnosť na úhradu dlhu v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.10. K výzve odvolacieho súdu podľa § 382 CSP na vyjadrenie k možnej aplikácii § 497, § 502, § 503, §
506 Obch. zák. vo vzťahu k nárokom veriteľa na úroky z úveru po zosplatnení záväzku za predpokladu
existencie osobitnej dohody o takomto platení úrokov, žalobca vo vyjadrení zopakoval argumentáciu

uvedenú v odvolaní odkazujúc na zákonnú úpravu v § 503 ods.3 Obch. zák. majúc za to, že v zmysle
uvedeného zákonného ustanovenia je povinný dlžník úroky platiť za dobu od poskytnutia peňažných
prostriedkov do ich vrátenia. Žalobca tiež tvrdil, že aj § 16 ods.1 zák. č. 129/2010 Z.z., v zmysle ktorého,
ak spotrebiteľ splatí spotrebiteľský úver úplne alebo čiastočne pred dohodnutou lehotou splatnosti, je
povinný uhradiť úrok a náklady vzniknuté len za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru

do jeho splatnosti potvrdzuje, že povinnosť na platenie úrokov sa spája s obdobím skutočnej držby
peňažných prostriedkov. Názor, že po zosplatnení úveru veriteľovi už neprislúcha nárok na odplatu
za poskytnuté peňažné prostriedky, preto nemá oporu v právnych predpisoch. Odkázal na stanoviská
právnej teórie, že pri úverovej zmluve ide o plnenie peňažného záväzku v dvoch rovinách, a to vrátiť
poskytnuté peňažné prostriedky úveru v dohodnutej lehote a zaplatiť požadované úroky. Ak dlžník
nesplní svoju povinnosť včas, dostane sa do omeškania. Všeobecne treba vychádzať z toho, že pri

omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov má veriteľ nárok jednak na úrok z úveru, jednak na úrok
z omeškania (§ 369 ods.1 Obch.zák.), keď úprava úroku z omeškania úrokov z úveru je podporná,
má dispozitívny charakter, a preto je rozhodujúce ako sa strany dohodli v zmluve. Dohodou je možné
kombinovať uplatnenie oboch inštitútov. Využitím právneho inštitútu určeného na ochranu práv veriteľa
ako vyplýva z práva na zosplatnenie úveru sa nemôže veriteľ ocitnúť v horšom právnom postavení, než

bol pred ním, keďže v konečnom dôsledku by išlo o návod pre dlžníkov, ako si porušovaním povinností
zlepšiť svoje postavenie v úverovom vzťahu, teda situáciu zjavne neakceptovateľnú. Žalobca ďalej
zdôraznil, že návrh zákona, ktorým sa mal meniť a dopĺňať § 53 ods.9 OZ tak, že úroky za poskytnutie
peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565 OZ nebol napokon
prijatý, čo len dokazuje, že zákonodarca nikdy predmetný nárok veriteľa na zmluvný dohodnutý úrok po

zosplatnení neobmedzil.

11. Žalovaný na výzvu odvolacieho súdu reagoval vyjadrením, že má snahu o vyrovnanie svojho dlhu,
ale je aktuálne bez finančných prostriedkov.

12. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas a
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné na nariadenom pojednávaní
(§ 385 ods. 1 CSP), v rozsahu danom § 379, § 380 ods.1, 2 CSP z hľadísk uplatnených odvolacích
dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné v časti výšky povolených
mesačných splátok. Rozsudok v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby odvolací súd ako vecne

správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Vo výroku o povolení úhrady dlhu v splátkach neboli splnené
podmienky na potvrdenie rozsudku, ani na jeho zrušenie, preto ho odvolací súd v tejto časti v súlade
s § 388 CSP zmenil.

13. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 11. 4. 2019 o 10.30 hod. v

pojednávacej miestnosti č. 202/II.posch po vykonaní pojednávania, na ktorom odvolací súd zopakoval
a doplnil dokazovanie oboznámením s obsahom zmluvných dojednaní strán sporu a vyžiadaním správy
o majetkových pomeroch žalovaného.

14. Zo správy Sociálnej poisťovne, pobočka Rožňava a Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Rožňava

bolo zistené, že žalovaný nie je poberateľom dávok v nezamestnanosti ani štátnych sociálnych dávok,
pričom má vyživovaciu povinnosť k trom maloletým deťom Q. V., nar. v roku XXXX, U. V., nar. v roku
XXXX, a S. V., nar. v roku XXXX, žije v partnerskom vzťahu s Q. V. matkou maloletých, ktorá je
poberateľkou rodičovského príspevku vo výške 220,70 € a rodinných prídavkov v sume 73,09 €. Podľa
výpisu z registra Sociálnej poisťovne vymeriavací základ žalovaného z príjmu získavaného na základe

dohody o pracovnej činnosti dosahoval za obdobie posledného roka sumu 120 € mesačne.

15. Žalovaný vo výpovedi na pojednávaní potvrdil, že podpisoval zmluvu o pôžičke, nie však obchodné
podmienky, jeho príjem v čase uzavretia zmluvy dosahoval 400 € mesačne, preto aj riadne na začiatku
zmluvného vzťahu plnil svoje povinnosti dohodnuté zo zmluvy, následne po strate zamestnania nebolo v

jeho možnostiach vzniknutý dlh uhradiť. Uviedol, že spoločne s rodinou býva u rodičov, ktorým prispieva
na bývanie sumou 60 € mesačne. Od 1.4.2019 si zriadil živnosť a uzavrel dohodu s odberateľom Pavlas
Group, s.r.o. so sídlom v Rožňave na výkon armovacích prác na čas do 30.11.2019 za dohodnutú cenu120 € za tonu zákazky. Vyjadril, že vzhľadom na zmenu pomerov bude môcť uhrádzať splátky dlhu v
rozsahu zodpovedajúcom pôvodnej dohode na úrovni 60 € mesačne.

16. Žalobcom namietaný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je daný v prípade nesprávneho
postupu súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak
súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené,
prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol
na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové

zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré
vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický
rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je
v súlade s § 191 ods. 1,2 CSP, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192,§ 193 a § 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia,
na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke

17. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je naplnený pri mylnej aplikácii právnych predpisov
súdom na zistený skutkový stav, ktorá situácia nastáva v prípade, ak bol použitý iný právny predpis, než
ktorý mal súd správne použiť alebo bol aplikovaný síce správny právny predpis, ale tento bol nesprávne
interpretovaný, prípadne bol na zistený skutkový stav nesprávne aplikovaný, keď súd vyvodil nesprávne

právne závery o právach a povinnostiach strán sporu.

18. Rozhodnutím súdu prvej inštancie o zamietnutí nároku žalobcu na úroky zo spotrebiteľského úveru
po dátume jeho zosplatnenia nebol naplnený žiadny z odvolacích dôvodov, keď súd prvej inštancie
dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny

záver, preto bolo rozhodnutie v zamietavom výroku potvrdené ako vecne správne podľa § 387 ods. 1
CSP.

19. Strany sporu uzavreli dňa 5.6.2014 zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa § 497 Obchodného
zákonníka a zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Žalobca odvolávajúc sa na zákonnú

úpravu vyplývajúcu z § 502, § 503 ods. 3 a Článku 1 Obchodných podmienok zastával názor, že zo
zákonnej úpravy vyplýva jeho nárok na priznanie úrokov z úveru po zosplatnení dlhu a takáto dohoda
je obsahom zmluvných ustanovení dohodnutých so žalovaným. S takýmto záverom sa odvolací súd
nestotožňuje.

20. Podľa § 657 OZ zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä
peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Podľa § 658
ods. 1 OZ pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky.

21. Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka

poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

22. Podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník
povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom

alebonazákladezákona.Akúrokyniesútaktourčené,jedlžníkpovinnýplatiťobvykléúrokypožadované
zaúvery,ktoréposkytujúbankyvmiestesídladlžníkavčaseuzavretiazmluvy.Akstranydojednajúúroky
vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie
prípustnej výške

23. Podľa § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť
použité peňažné prostriedky. Ak lehota na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov je dlhšia ako
rok, sú úroky splatné koncom každého kalendárneho roka. V čase, keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých
peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú.

24. Podľa § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné
prostriedky pred dobou určenou v zmluve. Úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do
vrátenia peňažných prostriedkov.25. Podľa § 506 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok
alebojednejsplátkypodobudlhšiuakotrimesiace,jeveriteľoprávnenýodzmluvyodstúpiťapožadovať,
aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi.

26. Právna úprava v ustanoveniach o poskytnutí finančných prostriedkov na základe zmluvy o pôžičke
podľa § 657, § 658 OZ alebo na základe zmluvy o úvere podľa § 497 a § 502, § 503, § 506 Obchodného
zákonníka upravuje počiatok nároku veriteľa na platenie úrokov z poskytnutých finančných prostriedkov,
nie však už konečný okamih, do ktorého nárok na tieto zmluvné úroky veriteľovi patrí v prípade

predčasného zosplatnenia dlhu alebo odstúpenia veriteľa od zmluvy o úvere. Podľa názoru odvolacieho
súdu, ani z ustanovenia § 503 ods. 3 Obch. zák. nemožno vyvodiť, aby v prípade veriteľom predčasne
vyhlásenej splatnosti dlhu bol dlžník povinný platiť úroky z úveru do času vrátenia dlhu, a nie iba do
termínu jeho novej splatnosti vyplývajúcej z uplatnenia práva veriteľa na predčasné zosplatnenie dlhu.
V prvej vete § 503 ods. 3 Obch. zák. zákonodarca formuluje právo dlžníka na zmenu splatnosti záväzku,
keď dlžník je oprávnený aj bez predchádzajúcej osobitnej dohody vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky

pred dobou určenou v zmluve, za ktorých okolností je povinný zaplatiť úroky len do času vrátenia
peňažných prostriedkov. Nárok na úroky teda dlžník uhradí nie v rozsahu zodpovedajúcom pôvodne
dohodnutej dobe splatnosti dlhu, ale iba za čas novo určenej splatnosti dlhu, ktorá splatnosť nastala
skôr v dôsledku právneho úkonu dlžníka. Za takých okolností, druhá veta § 503 ods. 3 Obchodného
zákonníka sa vzťahuje na túto novovzniknutú situáciu v zmenených pomeroch strán tj veriteľovi priznáva

nároknaúrokyniedopôvodnedohodnutejdobysplatnosti,aledočasu,keďtátosplatnosťnastalaskôr,v
dôsledku právneho úkonu dlžníka, ktorý finančné prostriedky vrátil. V tomto kontexte teda možno chápať
pojem „vrátenie“ peňažných prostriedkov nie ako faktický úkon, na ktorý je viazané platenie zmluvných
úrokov, ale ako zmenu splatnosti dlhu, do času ktorej tieto zmluvné úroky veriteľovi patria.

27. Zákonná úprava v § 658 ods. 1 OZ, § 497, § 502 a § 503 Obch. zák. však nevylučuje, aby
si strany dohodli platenie zmluvných úrokov do doby skutočného vrátenia finančných prostriedkov
veriteľovi. Takto formulovaný nárok by však mal byť predovšetkým obsahom zmluvných dojednaní,
ktoré v prípade zmlúv uzatváraných so spotrebiteľom musia byť jednoznačné a upravené tak, aby
ich spotrebiteľ nemusel vyhľadávať v neprehľadnom množstve obchodných podmienok. Spotrebiteľ

si musí byť nepochybne vedomý, že v prípade uplatnenia nároku na predčasné zosplatnenie dlhu
bude naďalej povinný na platenie úrokov za celé pôvodne dohodnuté obdobie trvania zmluvy, aj keď
splatnosť záväzku nastala skôr. Za rozhodujúcu okolnosť pre existenciu povinnosti dlžníka platiť úroky
z peňažných prostriedkov, považoval obsah dohody aj Najvyšší súd ČR v rozhodnutí sp.zn. 33Odo
657/2005 z 27.6.2007. Ustanovenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretej stranami sporu, ani VOP

aOPkzmluvesavzťahujúce,neobsahujúdohoduopovinnostižalovanéhonaplneniezmluvnýchúrokov
aj po predčasnom zosplatnení dlhu. V bode 1.2 zmluvy o úvere sa jednoznačne uvádza, že úroková
sadzba vo výške 15,9% ročne bola dohodnutá ako fixná do času splatnosti dlhu. V časti „základné pojmy
a ich význam v bode 1. OP, je pojem „fixná úroková sadzba“ vymedzená ako sadzba na obdobie trvania
úveru, pokiaľ nie je dohodnuté niečo iné. Podľa bodu 2.5.2 OP sa úroky platili ako súčasť dohodnutej

anuitnej splátky. Právo veriteľa na úhradu úrokov z úveru, ktoré boli súčasťou splátok dlhu, bolo teda
dohodnuté len do času splatnosti dlhu, do ktorého termínu vznikalo žalobcovi aj právo, aby mu dlžník
hradil splátky zahrňujúce úroky z úveru. Uplatnením nároku na zosplatnenie celého dlhu pre porušenie
povinnosti dlžníka došlo k zmene v obsahu záväzkov veriteľa a dlžníka v tom zmysle, že sa zmenil čas
splatnosti dlhu z pôvodne dohodnutého termínu 27. 5. 2024, na skorší deň 31.5.2018. Počnúc dňom

1. 6. 2018 dlžník nemal právo ani povinnosť na úhradu dlhu v pôvodne dohodnutých splátkach, ktoré
zahrňovali aj úroky z úveru, keď splatnosť úveru, na ktorú bola viazaná fixná úroková sadzba nastala 31.
5. 2018. Pretože zákonná úprava priamo neupravuje nárok veriteľa na úroky až do vrátenia finančných
prostriedkov, a pre prípad zmeny splatnosti záväzku nebola preukázaná existencia inej dohody medzi
stranami sporu, žalobcovi vznikol nárok na dohodnuté zmluvné úroky vo výške 15,9% ročne z istiny iba

dočasuzosplatnenia,tedak31.5.2018vsúladestextomzmluvnýchustanovení.Počnúcdňom1.6.2018
žalobcovi patrí z neuhradeného zostatku úveru iba právo na úroky z omeškania, ktoré predstavujú
zákonnú sankciu za omeškanie s úhradou istiny a veriteľ ich môže požadovať i bez predchádzajúcej
dohody.

28. Odvolanie žalobcu vyhodnotil odvolací súd ako čiastočne dôvodné vo vzťahu k výroku o výške
splátok dlhu, ktorým rozhodnutím súd prvej inštancie naplnil namietané odvolacie dôvody podľa § 365
ods. 1 písm. f/, h/ CSP.29. Podľa § 232 ods. 3 CSP lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku, v
odôvodnených prípadoch môže súd určiť dlhšiu lehotu. Ak súd vychádza z názoru, že je potrebné určiť
dlhšiu lehotu na plnenie alebo stanoviť, že plnenie má byť uskutočnené v splátkach, rozsudok musí

byť založený na zistení všetkých skutočností odôvodňujúcich záver, že vzhľadom k prejednávanému
nároku,jehopovahe,akoajosobným,majetkovým,rodinným,sociálnympomeromstránsporujevhodné
určiť dlhšiu lehotu i určiť peňažné plnenie v splátkach. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na
nesprávnom zistení skutkového stavu veci, ako i nesprávnom právnom posúdení zistených skutočností,
preto odvolací súd doplnil dokazovanie na nariadenom pojednávaní a výrok rozhodnutia v tejto časti

zmenil podľa § 388 CSP.

30. Vykonaným dokazovaním ako vyplýva z bodov 14., 15., tohto rozhodnutia mal odvolací súd
preukázané, že pomery žalovaného odôvodňujú, aby mu bolo umožnené uhradiť dlh v splátkach v
lehote dlhšej ako predpokladanej zákonom v § 232 ods. 3 CSP s prihliadnutím na zásady spravodlivého
usporiadania pomerov strán sporu a ich špecifické potreby dané osobnými pomermi a sociálnym

postavením (ČL. 4, 6 Základných princípov CSP). V súlade s judikatúrou súdov vzal pri tom do úvahy
výšku priznaného plnenia, platobnú schopnosť žalovaného, žalovaným prejavenú snahu o splnenie
záväzku, možnosť žalobcu domáhať sa plnenia splátok v prípade ich nedodržania, keď výška splátok
určil tiež s prihliadnutím na sumu priznaného plnenia tak, aby k uspokojeniu žalobcu došlo s ohľadom
na okolnosti prípadu v primeranej dobe (R 87/96, V/1968, NS SR sp. zn. 7Cdo/116/2012).

31. V konaní nebolo sporné, že žalovaný z poskytnutej čiastky 3.700 € uhradil na istine sumu vo
výške 2.856,56 €, keď naposledy na splnenie dlhu poukázal splátku vo výške 8,55 € dňa 26.2.2018.
Neplnenie záväzkov žalovaný odôvodňoval stratou príjmu zo zamestnania, ktoré skutočnosti boli
potvrdené výpisom z registra Sociálnej poisťovne, keď počnúc mesiacom november 2017 žalovaný mal

príjem iba z príležitostných činností, nie z riadneho pracovného pomeru, vo výške cca 120 € mesačne.
Zníženie príjmu žalovaného (príjem žalovaného zo zamestnania činil cca 400 € mesačne) pri zohľadnení
minimálnych nákladov rodiny s troma maloletými deťmi malo nepochybne negatívny dopad na plnenie
dlhu. V danej situácii nemožno tvrdiť, aby žalovaný neprejavil záujem a snahu o splácanie svojho dlhu,
keď od času vzniku záväzku v roku 2014 v prevažujúcom rozsahu dlh na istine uhradil. Nemožno

tiež prehliadnuť, že žalovanému od času uzavretia zmluvy pribudla ďalšia vyživovacia povinnosť k
maloletému dieťaťu narodenému v roku 2016. Žalovaný osvedčil aktívnu snahu o hľadanie zdrojov na
plnenie svojich záväzkov, ktoré finančné prostriedky po strate zamestnania si zabezpečoval aspoň v
minimálnom rozsahu z dohôd o pracovnej činnosti, a napokon si zriadil živnosť na výkon armovacích
prác, čo mu umožní uhrádzať dlh v splátkach na úrovni pôvodne dohodnutej v zmluve o úvere vo

výške 60 €. Úhrada dlhu v splátkach v uvedenej výške zabezpečí jeho splatenie v rozsahu 1,5 roka,
čo je primerané povahe záväzku i vzájomným pomerom strán, keď takto uvažovaná doba určená na
splnenie povinnosti, vzhľadom na okolnosti prípadu nepredstavuje nevyvážený zásah do práva veriteľa
na uspokojenie dlhu.

32. Ako vecne správny odvolací súd potvrdil aj výrok o trovách konania na súde prvej inštancie, ktorý
bol správne založený na zodpovednosti strán sporu za procesný výsledok v konaní podľa § 255 ods. 1
CSP. Žalobca ako procesne úspešná strana sporu (bolo mu priznané žalobou žiadané plnenie v základe
nároku) má právo na plnú náhradu vzniknutých trov proti žalovanému.

33. Podľa §396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie. Výrok o trovách odvolacieho konania vyplýva z § 255 ods. 2 CSP, podľa ktorého, ak
mala strana úspech vo veci len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví,
že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný len
v čiastočnom rozsahu, keď pomer jeho úspechu a neúspechu v konaní predstavoval 50%, z ktorých

dôvodov odvolací súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

34. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods.
2 poslednej vety CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).