Rozsudok ,
Odmietajúce podanie Judgement was issued on Wednesday, June 29, 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26S/26/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4015201051
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Erik Németh

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4015201051.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Erika Németha a členov senátu JUDr.

Pavla Pileka a JUDr. Martiny Balegovej v právnej veci žalobcu: Vladimír Andel, s miestom podnikania
Mieru 1339/7, Topoľčany, IČO: 47 522 046, zastúpený: JUDr. Ľubomírom Kišacom, advokátom so
sídlom Škultétyho 1597/7, Topoľčany, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so
sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č.
1427778/2015 zo dňa 17.09.2015, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a .

Súd žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 05.11.2015 domáha preskúmania zákonnosti a postupu
žalovaného a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 1427778/2015 zo dňa 17.09.2015 a vrátenia veci
žalovanému na ďalšie konanie. V dôvodoch svojej žaloby uvádza, že Daňový úrad Nitra, pob. Topoľčany,
Krušovská89,95556Topoľčanyvydalvoveciužtretierozhodnutie,atodňa09.06.2015č.805254/2015.
V súlade s príslušnými právnymi predpismi a poučením v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie
aj proti tomuto tretiemu rozhodnutiu Daňového úradu Nitra a odvolací orgán Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica (žalovaného) svojim rozhodnutím zo dňa

17.09.2015 č. 1427778/2015 už potvrdil, avšak s tým, že IČO už uviedol 47 522 046. Uviedol, že
podanou žalobou namieta nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, ako aj rozhodnutia prvostupňového
orgánu, ako i nezákonný postup oboch orgánov, ktorých rozhodnutia týmto napáda. Žalovaný svoje
rozhodnutie odôvodnil tým, že v danom prípade nedošlo k splneniu podmienok na odpočítanie DPH,
keďže podľa jeho názoru neboli v danom prípade splnené základné podmienky v zmysle § 49 až 51
zákona č.222/2004 Z. z., teda, že nebolo preukázané uskutočnenie zdaniteľného plnenia. S týmito
závermi žalovaného nesúhlasí, tvrdí, že v danom prípade boli splnené všetky zákonné podmienky pre

aplikáciu ust. § 49 až 51 zákona č. 222/2004 Z. z.. Ako uviedol už splnomocnený zástupca, všetky
fakturované práce prebehli a faktúry boli zaplatené a riadne zaúčtované. O neplnení povinnosti na strane
dodávateľov nevedel. Správnemu orgánu vytýka nedodržanie ust. § 3 ods. l, ods. 3, zák. č. 563/2009 Z.
z., keďže vykonané dôkazy nevyhodnotil v ich vzájomnej súvislosti, a na základe vykonaných dôkazov
došiel k nesprávnym záverom, že nedošlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia a teda, že daňovému
subjektu nevznikol nárok na odpočet dane. Pritom v konaní boli produkované dôkazy v jeho prospech,
teda, že došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia. Žalovaný sa nevyporiadal s jeho námietkami

uvedenými v odvolaní, hoci tak tvrdí, pričom sa stotožnil so závermi prvostupňového správneho orgánu.
V tejto súvislosti poukázal na R 75/1998, podľa ktorého v daňovom konaní neplatí zásada koncentrácie
konania a odvolací daňový orgán sa musí vysporiadať so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní.
Ďalej namieta, že správca dane nevykonal dokazovanie v súlade s ust. § 24 ods. 2, 4 zák. č. 563/2009 Z.z., a tiež nesprávnu aplikáciu ust. § 68 a § 74 zák. č. 563/2009 Z. z.. Citovanými rozhodnutiami správnych
orgánov bol porušený zákon, keďže rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho
posúdenia veci a z nedostatočne a nesprávne zisteného skutkového stavu, čo viedlo správne orgány k

nesprávnym záverom, že daňovému subjektu nevznikol nadmerný odpočet a ani nárok na jeho vrátenie,
ažedaňovýsubjektnesplnilpodmienkynauplatnenieprávanaodpočítaniedaneustanovenév§49ods.
l,§49ods.2písm.a/a§51ods.lzákonač.222/2004Z.z..Malzato,žeužprvostupňovýorgánapoňom
aj odvolací orgán - čiže žalovaný sa v prvom rade opakovane nevyporiadali s otázkami a skutočnosťami,
bez ktorých je minimálne sporné, či mal a mohol vôbec ďalej konať, takže na úvod z procesného

hľadiska: kedy bola začatá kontrola, kedy N. H. zomrela a kedy sa žalobca stal dedičom a zodpovedným
za uvedené obdobie. Ďalej sa prvostupňový orgán ani odvolací orgán - čiže žalovaný nevyporiadali s
rozhodnutím odvolacieho orgánu, ktorý pri zrušení prvého a druhého rozhodnutia v tejto veci vyjadril
právny názor a vytkol prvostupňovému orgánu aj chyby a nedostatky v jeho konaní a tieto určite neboli
odstránené a prvostupňový orgán sa opakovane nevyporiadal ani so skutočnosťami a konkrétnymi
faktami a opakovane nedokáže odpovedať na jednoduché ďalšie otázky kedy sa N. H. stala platcom

DPH, a potom požiadala o vrátenie DPH a za aké obdobie a na základe čoho to požiadala. Uviedol, že
N. H. nič nikomu nedĺži, dane riadne a včas odvádzala štátu, zdravotnej a sociálnej poisťovni, riadne a
včas odvádzala odvody za zamestnávateľa i zamestnancov, zamestnávala ľudí a prvostupňový orgán
sa „úporne a účelovo,“ cielene a absolútne bez dôkazov a dokladov, ktorými by preukázal hodnovernosť
a oprávnenosť svojich tvrdení snaží dokázať, že stavba, ktorá mimochodom stojí na svojom mieste, bola

postavená na základe stavebného povolenia a skolaudovaná na základe kolaudačného rozhodnutia,
stavali „fiktívne firmy“. Odvolací orgán - čiže žalovaný uvedenú vec opomenul, resp. nijakým spôsobom
nebral do úvahy. Ak prvostupňový orgán začal kontrolu u N. H. v máji 2012 a bol pozvaný aj priamo
na stavbu OC MIKADO, prečo nikto z kontrolnej skupiny prvostupňového orgánu aj napriek viacerým
výzvam a pozvaniam neprišiel - mohol si priamo na mieste overiť, či stavbu niekto staval, či tovar a

služby niekto dodával, ale to prvostupňový orgán účelovo a možno aj zámerne neurobil, hoci kontrolou
na mieste mohol veci vyšetriť a dokonca aj prípadne odhaliť „fiktívne firmy“ a ušetriť peniaze daňových
poplatníkov, čo uvádzam aj na inom mieste, predsa podľa Ústavy SR a príslušných zákonov štátny
orgán koná v medziach zákona a podľa zákona musí spoľahlivo a úplne zistiť skutkový a právny stav
veci, a to prvostupňový orgán, či už zámerne alebo opomenutím nesplnil. Prvostupňový orgán si mohol

a najmä mal skutočnosti a aj „údajné fiktívne firmy overiť“ a nie, že teraz nespochybňujú stavbu OC
MIKADO, ale jej dodávateľov, na ktorých overenie mali možnosti ex offo, ale odvolací orgán - čiže
žalovaný uvedenú vec opomenul, resp. nijakým spôsobom nebral do úvahy. Prvostupňový orgán sa
nevyporiadal so skutočnosťou, kedy bola kontrola začatá, za aké kontrolované obdobie. Prvostupňový
orgán sa opakovane odvoláva napr. aj na skutočnosti, že dodávateľ MAJLES nepodal daňové priznanie

k DPH ani nejaké Hlásenie a nepodal daňové priznanie k DPH. Čo sa týka odvolacieho orgánu - čiže
žalovaného, poukázal na to, že odvolací orgán prvé a druhé rozhodnutie prvostupňového orgánu zrušil
a teraz tretie - presne také isté ako to prvé a druhé - už potvrdil, hoci vytýkané nedostatky prvostupňový
orgán v novom konaní v žiadnom prípade neodstránil a vydal presne také isté rozhodnutie ako v prvom
prípadeaodvolacíorgán-čižežalovanýsanedržalanisvojhopôvodnéhoprávnehonázoruaopakovane

v rámci dokazovania uvádza niečo, čo nevie sám preukázať. Uviedol, že nie je jeho povinnosťou a
nebolo to ani povinnosťou jeho maminky zabezpečiť účasť nejakých daňovým úradom predvolávaných
ľudí na daňový úrad, ale úlohou daňového úradu je spoľahlivo a úplne zistiť skutkový a právny stav veci
a ten je jednoduchý. Prvostupňový orgán v danom nepreukázal akékoľvek zavinenie alebo porušenie
právnych povinností N. H. - naopak opomenul overiť si skutočnosť, hoci mal na to možnosť a zistiť

spoľahlivo a úplne skutkový a právny stav veci, N. H. mala s dodávateľmi uzatvorené Zmluvy o dielo, na
základe ktorých uhrádzala jednotlivé faktúry - to bola jediná jej povinnosť a slušnosť voči dodávateľom,
ktorú si v záujme ochrany svojho dobrého mena aj riadne a včas plnila - neexistuje žiadny zákon, podľa
ktorého by mala vnikať do ekonomiky a účtovníctva dodávateľov a zisťovať, či oni odviedli DPH. Za
všetky kontrolované obdobia vydal správny orgán rozhodnutia a za všetky obdobia sú jeho rozhodnutia

v súčasnosti predmetom súdneho konania. Správny orgán vo všetkých prípadoch svojich rozhodnutí
argumentuje okrem iného tým, že daňový subjekt údajne mal možnosť, ale aj povinnosť overiť si tzv.
bonitu dodávateľov, či už z údajov na webovej stránke správneho orgánu - žalovaného alebo dát
správnehoorgánu-žalovaného,čovšakvr.2011určitenebolomožné,lebotakétodátaešteurčiteneboli
k dispozícií a naviac to nebolo povinnosťou kontrolovaného subjektu. To bolo zmenené legislatívou až

od IV. Q r. 2012.

2. K podanej žalobe sa vyjadril aj žalovaný podaním zo dňa 29.02.2016, pričom uviedol, že žiada žalobu
ako bezdôvodne podanú zamietnuť. Poukázal na to, že žalobca dôvody žaloby rozdelil do častí I. ažIV.. Žalovaný uvádza, že s dôvodmi uvedeným v časti I., II. a v úvode časti III. súhlasí a nemá k ním
žiadne pripomienky. K ďalším žalobným námietkam v časti III. žalovaný uvádza nasledovné. Žalovaný
namieta tvrdenia žalobcu, nakoľko rozhodnutím potvrdil rozhodnutie správcu dane, pretože nedošlo k

splneniu podmienok na odpočítanie DPH v zmysle § 49 až § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. nie z dôvodu, že
nebolo preukázané uskutočnenie zdaniteľného plnenia. Dôvodmi potvrdenia rozhodnutia správcu dane
boli nepreukázanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia deklarovanými dodávateľmi: Daniel Trangoš
- DaTra, Okružná 24/11, 972 51 Handlová, IČO 40 836 754, DIČ 1070829452 (ďalej len „Daniel
Trangoš - DaTra“) a MAJLES s.r.o., Framborská 58, 010 01 Žilina, IČO 45 241 490, DIČ 2022898328,

IČ DPH SK2022898328 (ďalej len „MAJLES s.r.o.“), neuznanie faktúr, ktoré neobsahovali náležitosť
podľa § 71 ods. 2 písm. b) zákona č. 222/2004 Z. z., ako dokladov na základe ktorých by platiteľke
vzniklo právo na odpočítanie dane, od dodávateľov: Západoslovenská vodárenská spoločnosť a.s.,
Stredoslovenská energetika a.s. Žilina a Daniel Trangoš - DaTra. Ďalej uviedol, že v rozhodnutiach
nebolo spochybnené vykonanie („prebehnutie“) prác na stavbe, ani ich zaúčtovanie a ani ich úhrady,
avšak uhradenie faktúr nie je zákonnou podmienkou na uplatnenie práva na odpočítanie dane. Žalovaný

a ani správca dane nespochybnili „stavbu ako takú“, ktorá bola zrealizovaná a dokončená na základe
Kolaudačného rozhodnutia Mesta Topoľčany č. 2012/Výst. 08040-Čť zo dňa 10.12.2012, ale v danom
prípade nebolo preukázané že tovar, resp. práce dodali deklarovaní dodávatelia, ktorí na to nemali
technickéaanipersonálnevybavenie(žiadenzdodávateľovnemalzamestnancov-nepodali„hlásenia“).
V prípade tejto stavby išlo o rozsiahlu rekonštrukciu, stavebnú úpravu a prestavbu administratívnej

budovy na obchodno-administratívne centrum, ktorá si vyžadovala nielen rozsiahle stavebné práce, ale
aj elektroinštalačné a vodoinštalačné práce. Správca dane pri vyhodnotení skutkového stavu vzal do
úvahy skutočný obsah právneho úkonu ako aj iné skutočnosti, ktoré boli zistené u dodávateľov. Faktúra
je doklad, ktorým (ale nie na základe ktorého) platiteľ preukazuje svoje právo uplatniť odpočítanie dane.
Aby k odpočítaniu mohlo prísť, nestačí predložiť len faktúru, pretože v prvom rade musí prísť k dodaniu

tovaru a prác a z toho titulu ku vzniku daňovej povinnosti. Najprv musí prísť k naplneniu materiálnej
podstaty veci (dodaniu stavebných prác a tovaru) a až následne k vystaveniu faktúry (§ 71 zákona
č. 222/2004 Z. z.), len v takom prípade môže prísť k odpočítaniu dane. V prípade, že je vystavená
faktúra, ale dodanie služby alebo tovaru sa neuskutoční, právo na odpočítanie dane nevzniká. Pre
nepriznanie uplatneného odpočtu dane bolo podstatné, že sa nepreukázalo dodanie stavebných prác

a tovaru deklarovanými dodávateľmi a jeden z dodávateľov nebol v čase dodania platiteľom dane.
Dodávateľom nevznikla daňová povinnosť a existujú tu len doklady a ústne tvrdenia, ktoré napriek snahe
správcu dane neboli relevantnými dokladmi zo strany dodávateľov preukázané, ktoré nepreukazujú
fakturované plnenia. Žalovaný k fotodokumentácii konštatuje, že nie je zrejmé či niektorá z osôb na
fotodokumentácii je p. I. Q., konateľ spoločnosti MAJLES s.r.o., nakoľko osobne uvedenú fyzickú

osobu nepozná a z fotodokumentácií táto skutočnosť nie je zrejmá. Taktiež nie je z fotodokumentácií
zrejmé, či ďalšia osoba bola zamestnancom uvedenej spoločnosti v tom čase a akú konkrétnu činnosť
vykonávajú osoby na fotodokumentácií, a či vykonávajú činnosť na predmetnej stavbe. K „pozvaniam na
stavbu“ sa žalovaný vyjadril v odôvodnení rozhodnutia, pričom uviedol, že nešlo o opakované pozvania,
ale splnomocnený zástupca na ústnom pojednávaní dňa 29.10.2013 konštatoval, že správca dane

nevykonal ani obhliadku stavebných prác. Žalovaný konštatuje, že predmetná stavba „Stavebná úprava
a prestavba administratívnej budovy s. č. 1013 na obchodno-administratívne centrum OC MIKADO“ bola
skolaudovaná kolaudačným rozhodnutím zo dňa 10.12.2012, t. j. dňa 29.10.2013, v čase namietania
uvedenej skutočnosti bola stavba ukončená a nikto tam už nepracoval. Žalovaný uvádza, že na základe
výsledkov vykonaného dokazovania, v ktorom bola aplikovaná zásada voľného hodnotenia dôkazov s

prihliadnutím na povinnosť v zmysle § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. a tiež s prihliadnutím
na povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené
čo najúplnejšie, možno konštatovať, že záver zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho
uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z. z.. Vzhľadom
na skutočnosť, spochybnenia reálnosti deklarovaných zdaniteľných plnení, sa javí dôkazné bremeno

zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených
daňových dokladov, ako nedostatočné. K námietke nevysporiadania sa so všetkými namietanými
skutočnosťami, žalovaný konštatuje, že žalobca neuviedol s ktorou námietkou uvedenou v odvolaní sa
žalovaný nevysporiadal, nakoľko žalovaný sa v odvolaní napadnutého rozhodnutia zaoberal so všetkými
námietkami uvedenými v odvolaní. Žalovaný ďalej uvádza, že správca dane na základe predloženého

spisového materiálu viedol dokazovanie v zmysle uvedených ustanovení zákona č. 563/2009 Z. z., t.
j. dbal aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a neviazal sa iba
na návrhy žalobcu, a ako dôkaz použil všetko, čo mohlo prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností
rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nebolo získané v rozpore so všeobecne záväznýmiprávnymi predpismi (napr. svedecké výpovede, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách,
zápisnice o miestnom zisťovaní), a ako správca dane, aj žalovaný správne aplikovali § 68 a § 74
zákona č. 563/2009 Z. z.. Žalovaný súhlasí s tvrdením žalobcu, že jeho dôkazné bremeno nie je

absolútne, a aj s prechodom dôkazného bremena na správcu dane v dôsledku skutočností, ktoré
nastali u dodávateľa alebo jeho subdodávateľov. Vzhľadom na skutočnosť spochybnenia reálnosti
deklarovaných zdaniteľných plnení, sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len
v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov, ako nedostatočné.
Pokiaľ nie sú splnené tieto hmotnoprávne podmienky nie je možné konštatovať, že žalobca preukázal

rozhodujúce skutočnosti, ktoré mali vplyv na priznanie práva na odpočítanie dane tak, ako to deklaroval v
daňovompriznaní.Žalobcanepredložilžiadneinélistinnédôkazy,resp.neoznačilinédôkazynapodporu
svojichtvrdení,žepredmetnéstavebnéprácenapredmetnústavbuvykonaldeklarovanýdodávateľ.Bolo
potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu
z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil
tomu,žesaocitnevsituáciidôkaznejnúdze.Vodôvodnenírozhodnutísasprávneorgányvysporiadaliso

všetkými skutkovými aj právnymi otázkami, ktoré majú význam pre posúdenie rozporných zdaniteľných
obchodov a uviedli zákonné ustanovenia, na základe ktorých dospeli k správnemu právnemu záveru.
Prvostupňový orgán, t. j. správca dane, na „svoje tvrdenia prišiel“ tak, ako uviedol vo svojom rozhodnutí,
daňovou kontrolou a vyrubovacím konaním, v ktorých vychádzal z dôkazov predložených žalobcom v
rámci jeho dôkaznej povinnosti. Žalovaný a ani správca dane nie sú účastníkmi sporných obchodných

vzťahov, a teda nemajú vedomosť akými dôkazmi žalobca a dodávateľ disponujú, a nemajú povinnosť
žalobcovi napovedať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu
k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich
tvrdení. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy potvrdzujúce, že obchod tak, ako bol faktúrou
deklarovaný, skutočne existoval. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania, kedy správca dane

aplikoval zásadu voľného hodnotenia dôkazov s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, možno konštatovať,
že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil, je správny a je v súlade aj
s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z. z.. Žalovaný uvádza, že v čase vydania
napadnutéhorozhodnutia,totorozhodnutie,ktorésatýkaloDPHzazdaňovacieobdobie4.štvrťrok2011,

eštenebolonapadnutéžalobou.Skutočnosť,žerozhodnutiažalovanéhotýkajúcesaDPHzazdaňovacie
obdobia 1. až 4. štvrťrok 2012 boli napadnuté žalobami, nemá vplyv na merito veci v napadnutom
rozhodnutí, nakoľko sa tieto rozhodnutia týkajú iných zdaňovacích období. Žalovaný uvedené rázne
odmieta, nakoľko takéto tvrdenie sa v napadnutom rozhodnutí nenachádza. Žalovaný uvedené rázne
odmieta, nakoľko dodávateľov označil za „fiktívne firmy“ žalobca v odvolaní a v napadnutom rozhodnutí

sa toto označenie nachádza, ako odvolacia námietka žalobcu. Žalovaný k námietke uvádza, že takáto
povinnosť správcovi dane nevyplýva zo zákona č. 563/2009 Z. z..

3. K vyjadreniu žalovaného k žalobe zo dňa 29.02.2016 sa vyjadril aj žalobca jednak prostredníctvom
svojho právneho zástupcu, pričom uviedol, že popiera skutkové aj právne tvrdenia žalovaného v jeho

vyjadrení a v celom rozsahu trvá na žalobe zo dňa 04.11.2017, ako i skutkových a právnych záveroch,
ktoré sú uvedené v žalobnom návrhu. Tvrdenia žalovaného, že v danom prípade nedošlo k splneniu
podmienok na odpočítanie DPH, keďže podľa jeho názoru neboli v danom prípade splnené základné
podmienky v zmysle § 49 až 51 zákona č.222/2004 Z. z., teda, že nebolo preukázané uskutočnenie
zdaniteľného plnenia, skutkovo ani právne neobstoja. S takýmito závermi žalovaného nesúhlasí, tvrdí,

že v danom prípade boli splnené všetky zákonné podmienky pre aplikáciu ust. § 49 až 51 zákona č.
222/2004 Z. z.. Ako uviedol už splnomocnený zástupca, všetky fakturované práce prebehli a faktúry boli
zaplatené a riadne zaúčtované. O neplnení povinnosti na strane dodávateľov nevedel. Ďalej správny
orgán vytýka, že dodávatelia sa ústne vyjadrili, že realizovali práce na stavbe OC MIKADO, ale údajne
nepredložili o tom doklady, resp. sa nedostavili na vypočutie vo veci, čo však nie je jeho vinou, ani

pochybením. V tejto súvislosti chcel podotknúť, že z fotodokumentácie, ktorú doložili je jasne vidieť
pána I. Q. - konateľa spoločnosti MAJLES s.r.o., ako spolu so svojim zamestnancami pracuje priamo
na stavbe a dodal, že nie je pravdou, to čo uvádza odvolací orgán, že na stavbu ich nikto nevolal,
naopak pán D. Z. - otec niekoľkokrát priamo vyzýval kontrolnú skupinu z daňového úradu, aby sa šli
priamo na stavbu OC MIKADO presvedčiť, kto tam tú stavbu stavia, kto tam robí a dodáva práce,

služby a tovar. Trval na tom, že citovanými rozhodnutiami správnych orgánov bol porušený zákon,
keďže rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a z nedostatočne a
nesprávne zisteného skutkového stavu, čo viedlo správne orgány k nesprávnym záverom, že daňovému
subjektu nevznikol nadmerný odpočet a ani nárok na jeho vrátenie, a že daňový subjekt nesplnilpodmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane ustanovené v § 49 ods. l, § 49 ods.2 písm. a/ a
§ 51 ods. l zákona č. 222/2004 Z. z.. Vzhľadom na uvedené preto žiadal, aby podľa ust. § 250j ods.2
písm. a/, b/, c/, d/, e/, OSP bolo napadnuté rozhodnutie zrušené a vec vrátená s vyslovením právneho

názoru, že vydané rozhodnutie je nezákonné. Podľa článku 46 ods.2 Ústavy SR každé rozhodnutie
orgánu verejnej správy je preskúmateľné súdom, pokiaľ ho zákon výslovne nevylúči z preskúmania. Na
zabezpečenie nápravy nezákonných rozhodnutí a postupu žalovaného je potrebné rozhodnúť v zmysle
§ 250j ods.2 OSP.

4. K vyjadreniu žalovaného k žalobe zo dňa 29.02.2016 sa vyjadril žalobca aj osobne, pričom uviedol,
že už v jeho písomnom vyjadrení zo dňa 19.09.2016 - hoci v inej veci - ku kasačnej sťažnosti žalobcu
proti rozsudku Krajského súdu sp. zn. 11S/141/2015 zo dňa 08.06.2016 poukázal na niektoré základné
fakty a skutočnosti : Daňový úrad Nitra, pobočka Topoľčany, Krušovská 89, 955 01 Topoľčany (ďalej
len „DÚ") vykonal u daňového subjektu N. H. (dedič D. Z.) kontrolu nadmerného odpočtu DPH za
štyri obdobia: prvý štvrťrok 2011, prvý a druhý štvrťrok 2012, tretí štvrťrok 2012 a štvrtý štvrťrok 2012.

Za všetky tieto kontrolované obdobia vydal DÚ štyri rozhodnutia, ktoré mu najskôr odvolací orgán vo
všetkých štyroch prípadoch zrušil s konštatovaním napr. nesprávneho postupu, nesprávnych zistení,
ale aj s konštatovaním nezákonného postupu a vec vrátil prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie a
prvostupňový orgán potom vydal ďalšie štyri rozhodnutia vo veci hoci postupoval vo všetkých prípadoch
rovnako, ako pri vydaní prvých rozhodnutí, ale tie tzv. nové - opravené rozhodnutia už nadriadený

orgán potvrdil. Mal za to, že samotná akože „kontrola zo strany DÚ" má háčik. Na jednej strane DÚ
poukázal na dôkaznú povinnosť', ale na druhej strane akékoľvek návrhy na dokazovanie a predloženie
aj samotných dôkazov DÚ neustále spochybňoval a zmietal zo stola - zvláštne bolo to, že najskôr DÚ
spochybňoval stavbu ako takú a teraz vo svojom aktuálnom vyjadrení už tvrdí niečo úplne iné - že
žiadnu stavbu nespochybňoval, potom DÚ spochybňoval dodávateľov, či vôbec realizovali nejaké práce

a či dodávali tovar a potom DÚ spochybňoval dodávateľov, či vôbec boli schopní realizovať práce a
dodávať tovar. Na jednej strane DÚ poukázal na dôkaznú povinnosť žalobcu, hoci má aj svoju dôkaznú
povinnosť, ale na druhej strane, keď DÚ došiel dych a dôkazy pre jeho hodnotenia mu chýbali, uchýlil
sa ku klamstvám. Najskôr DÚ tvrdil, že ho zo strany kontrolovanému subjektu nikto nevolal na stavbu
OC MIKADO, aby si šli preveriť dodávateľov, čo je nezmysel, potom DÚ tvrdil, že to už bolo neskoro

a stavba bola skolaudovaná, čo je taktiež nezmysel, nakoniec boli zo strany kontrolovaného subjektu
daňovému úradu predložené aj fotografie a fotodokumentácia dokazujúca prítomnosť dodávateľov, ale
DÚ pre zmenu hovoril, že fotografie nie sú preukazným materiálom. Na jednej strane DÚ poukázal
na našu dôkaznú povinnosť, hoci tá istá dôkazná povinnosť je aj u štátneho orgánu, akým je DÚ, ale
na druhej strane, žiadne predložené dôkazy kontrolovaného subjektu neuznal, čo bolo a je nanajvýš

zvláštne a až s odstupom času - len nedávno sa dozvedel asi aj dôvod. DÚ mal a má k dispozícii čestné
prehlásenie dodávateľov, že títo sa riadne podieľali na výstavbe OC MIKADO. Existuje však aj čestné
prehlásenie minimálne jedného z dodávateľov o tom, že ho kontrolný orgán - čiže DÚ priamo navádzal a
žiadal od neho vyjadrenie, že na stavbe OC MIKADO sa nepodieľal žiadnym spôsobom. V prílohe tohto
podania predložil ďalšie čestné prehlásenia, ktoré podľa jeho názoru odhaľujú skutočné pozadie a cieľ

konania daňového úradu voči jeho mame. Z viacerých miest boli upozorňovaní na ostrý atak zo stany
daňového úradu v Topoľčanoch a viaceré fyzické a právnické osoby vyjadrovali počudovanie a údiv nad
takým až neodôvodnene „aktívnym a iniciativnym" postupom tohto orgánu a pýtali sa nás, čo sme to
„daňovákom v Topoľčanoch" urobili, prečo nás majú „tak v zuboch," preto predkladám v prílohe tohto
podania čestné prehlásenia pánov D. Z., C. Z. a K. Y., ktoré hovoria, že keby sme ako kontrolovaný

subjekt aj aké dôkazy predkladali, aj tak by to nestačilo, lebo DÚ najskôr spochybňoval stavbu, potom
dodávateľov,potomtítodaličestnéprehlásenia,aleanitonestačiloažnakoniecnespochybňovalistavbu,
ale dodávateľov, či to boli vôbec schopní realizovať.

5. Krajský súd v Nitre ako vecne a miestne príslušný preskúmal rozhodnutie a postup žalovaného ako aj

konanie, ktoré predchádzalo vydaniu preskúmavaného rozhodnutia v rozsahu dôvodov podanej žaloby
a dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť.

6. Z predloženého administratívneho spisu týkajúceho sa žalobcu, súčasťou ktorého je i spis
prvostupňového správneho orgánu, teda správcu dane, súd zistil, že N. H. podala dňa 24.01.2012

daňové priznanie dane z pridanej hodnoty za 4. štvrťrok 2011. Na základe poverenia na výkon daňovej
kontroly správca dane začal vykonávať daňovú kontrolu u daňového subjektu N. H., ktorej predmetom
bolo zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie
obdobie 4. štvrťrok 2011. Zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 07.01.2013 vyplýva, že ústnehopojednávania sa zúčastnil I. Q. - konateľ spoločnosti MAJLES s.r.o. ako svedok, ktorý bol vypočutý v
súvislosti s výkonom daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu
alebo jeho časti u daňového subjektu N. H.. V súvislosti s výkonom daňovej kontroly u daňového

subjektu N. H. preveroval správca dane formou dožiadaní požadované skutočnosti. Zo zápisnice z
ústneho pojednávania zo dňa 29.10.2013 vyplýva, že sa ústneho pojednávania zúčastnil za žalobcu
ako dediča za N. H., V.. I. H., daňový poradca. Správca dane vyhotovil o výsledku zistenia vykonanej
daňovej kontroly protokol č. 9414401/5/4946548/2013 zo dňa 05.11.2013. Správca dane vyzval žalobcu,
aby sa vyjadril k zisteniam uvedeným v protokole z daňovej kontroly. Daňový úrad Nitra, pobočka

Topoľčany dňa 09.12.2013 vydal rozhodnutie č. 9414401/5/5483342/2013, ktorým platiteľovi dane podľa
§ 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov určil rozdiel v sume 38.779,50
eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2011, znížil nadmerný odpočet na
dani z pridanej hodnoty zo sumy 43.574,61 eur na sumu 4.795,11 eur. Proti tomuto rozhodnutiu podal
žalobca odvolanie, v ktorom uviedol dôvody svojho nesúhlasu s rozhodnutím, a žiadal rozhodnutie
zrušiť. Žalovaný ako odvolací orgán rozhodnutím č. 1100304/1/170283/2014 zo dňa 03.04.2014 zrušil

toto rozhodnutie a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu do nového vyrubovacieho konania.
Po vykonanom dokazovaní vydal správca - Daňového úradu Nitra, pobočka Topoľčany rozhodnutie č.
9414401/5/5386924/2014 zo dňa 11.12.2014, ktorým prvostupňový správny orgán podľa § 68 ods. 6
zákona č. 563/2009 Z. z. určil žalobcovi ako dedičovi po poručiteľke N. H. na dani z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2011 rozdiel v sume 38.779,50 eur. Proti tomuto rozhodnutiu podal

žalobca odvolanie, v ktorom uviedol dôvody svojho nesúhlasu s rozhodnutím a žiadal rozhodnutie
zrušiť. Žalovaný správny orgán rozhodnutím zo dňa 20.03.2015 č. 1100304/1/126112/2015 zrušil toto
rozhodnutie a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu do nového vyrubovacieho konania. Daňový
úrad Nitra, pobočka Topoľčany dňa 09.06.2015 vydal rozhodnutie č. 805254/2015, ktorým platiteľovi
dane podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov určil rozdiel v sume

38.779,50 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2011, znížil nadmerný
odpočet na dani z pridanej hodnoty zo sumy 43.574,61 eur na sumu 4.795,11 eur. Proti tomuto
rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom uviedol dôvody svojho nesúhlasu s rozhodnutím a žiadal
rozhodnutie zrušiť. Žalovaný ako odvolací orgán rozhodnutím č. 1427778/2015 zo dňa 17.09.2015 toto
rozhodnutie prvostupňovému správnemu orgánu potvrdil.

7. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (účinný v kontrolovanom období,
ďalej len zákon o DPH), právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri
tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

8.Podľa§49ods.2zákonač.222/2004Z.z.,platiteľmôžeodpočítaťoddane,ktorújepovinnýplatiť,daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

9. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z., právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže
platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú
podľa § 71.

10. Podľa § 55 ods. 14 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní /daňový poriadok/ v znení neskorších

predpisov, povinnosť zaplatiť daň, ktorá vznikla pred smrťou fyzickej osoby, prechádza na dediča do
výšky hodnoty nadobudnutého majetku v dedičskom konaní.

11. Podľa § 3 ods. 1 až 3 zákona c. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok), pri správe daní
sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa

pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Správca
dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje
im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane
je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez
zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu

dane. Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.12. Podľa § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka, dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého
dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho
prešli poručiteľovou smrťou.

13. Povinnosť zaplatiť daň za právnickú osobu, ktorá zanikla s právnym nástupcom, prechádza na tohto
nástupcu. V preskúmavanej veci súd vychádzal zo zásady iudex ne eat ultra petita partium (sudca
nech nejde nad návrhy strán), teda konkrétne tvrdenie žalobcu (osobitná náležitosť žaloby), že bol
ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne
práva, vyplývajúce z právneho predpisu. Žalobca ale musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých

vyvodzuje porušenie práva. Konanie správneho súdnictva však nie je pokračujúcim správnym konaním,
súd nevykonáva dokazovanie (nenahrádza činnosť správneho orgánu pri zisťovaní skutkového stavu).
Správny súd pri preskúmavaní rozhodnutia daňových orgánov teda nie je súdom skutkovým, ale súd
posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia daňového orgánu.

14. Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti. Podľa § 3 ods. 1 zákona č.

563/2009 Z. z. o správe daní (ďalej len Daňový poriadok), v daňovom konaní sa postupuje v súlade
so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na
zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených
v daňovom konaní. Aby daňové orgány mohli uvedenú zásadu realizovať, sú vybavené rozsiahlymi
zákonnými právomocami, vychádzajúcimi zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, zakotvenej v § 3

ods. 3 citovaného zákona. O takýto prípad v danej veci išlo, a súd nezistil pochybenie v postupe
oboch daňových orgánov, ani ich porušenie podľa Daňového poriadku, ako uvádza žalobca, pretože i
správca dane má oprávnenie vykonať dokazovanie sám a voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od
otázky, ktorú treba, resp. správca dane potrebuje objasniť vzhľadom na predložené doklady k daňovému
priznaniu príslušným daňovým subjektom a podaným vysvetlením daňového subjektu. Takto postupoval

i správca dane v preskúmavanej veci, keď sa obrátil s konkrétnymi otázkami na vypočutých svedkov a
zabezpečil si dôkazy cestou dožiadaných Daňových úradov Trnava, Trenčín, Žilina.

15. Ak sa správcovi dane pri hodnotení obsahu listinných dôkazov javí potrebné preveriť ich
vierohodnosť, je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná,

akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery
vyplývajúcezrealizovanéhodokazovaniaznichvyvodí,atopredovšetkýmsprihliadnutímnaskutočnosti
a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. Je
pochopiteľné a bežnou praxou, že preverenie nákupu tovaru daňovým subjektom uplatňujúcim si nárok
na vrátenie DPH a splnenie podmienok vyplývajúcich z ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o

DPH, správca dane preveruje u dodávateľa tovaru výsluchom konateľa (alebo povereným zástupcom),
prípadne kontrolou ním vedeného účtovníctva a iných skutočností, ktoré potom správca dane vyhodnotí
každú zvlášť a všetky vo vzájomnej súvislosti.

16. Medzi účastníkmi nebol sporný skutkový stav, spornou zostala otázka výkladu ust. § 49 ods. 1, 2

zákona v spojení s v ust. § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, či žalobcovi vznikol nárok na odpočítanie
dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2011 pri dodaní fakturovaných služieb
(dodávky stavebných prác), resp. tovaru na stavbu "obchodno-administratívne centrum, deklarovaných
na faktúre špecifikovaných v rozhodnutí žalovaného i správcu dane (obe rozhodnutia tvoria jeden celok).
Zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov stanovil pre dokazovanie

nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty prísnejšie podmienky ako pri iných druhoch daní a tieto
podmienky sú uvedené v ust. § 49 ods. 1, 2 písm. a/, ako i v ust. § 51 ods. 1 písm. a/ vyššie citovaného
zákona. Jedná sa o hmotno-právne podmienky a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na
odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Vzhľadom na ľahkú zneužiteľnosť zákonodarca požaduje, aby
platiteľ tejto dane, ktorý si podľa daňového priznania nárok na odpočet uplatňuje, musí byť schopný

preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené tak, ako sú deklarované v daňovom doklade,
teda v tomto prípade na vyššie označených faktúrach, ktoré mali byť podľa tvrdení žalobcu vystavené
dodávateľom stavebných prác a tovaru, t. j. spoločnosťou Daniel Trangoš - DaTra, MAJLES s.r.o.

17. Z ust. § 49 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona jednoznačne vyplýva, že právo odpočítať daň z tovaru,

resp. služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť inému
daňovému subjektu. Uvedené znamená, že žalobca by si mohol odpočítať daň z pridanej hodnoty v
prípade dodávky služieb (stavebných prác) a tovaru, ktoré mu mali dodať vyššie uvedení deklarovaní
dodávatelia, len v prípade, ak by pri dodaní tejto služby vznikla dodávateľovi daňová povinnosť.18. V tomto smere podľa názoru súdu správca dane vykonal v potrebnom rozsahu dokazovanie.
Spoločnosť MAJLES s.r.o. bola registrovaná na DPH od 01.02.2010. Naposledy podala daňové

priznanie k dani z pridanej hodnoty za jún 2011 dňa 26.07.2011. Ďalšie priznania k dani z pridanej
hodnoty neboli podané.

19. Žalobca mal v priebehu daňovej kontroly opakovane možnosť preukázať správnosť a dôvodnosť
odpočítania dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 4. štvrťroku 2011 pri ním tvrdených

dodávkach stavebných prác a tovaru od deklarovaných dodávateľov.

20. Predloženie dokladov (faktúr, pokladničných dokladov, príp. i zmlúv) je len jednou z podmienok
pre uznanie odpočítania dane, ale nie je tým preukázaná reálnosť a realizácia obchodnej transakcie,
pretože technicky je dnes možné vyhotoviť akýkoľvek doklad a na akékoľvek plnenie bez ohľadu na
to, či plnenie deklarované v dokladoch bolo i reálne uskutočnené alebo nie. Teda akékoľvek doklady

bez reálneho preukázania zdaniteľného plnenia nie sú dôkazom o tom, že určité plnenie bolo i reálne
uskutočnené. Nestačí predložiť riadne doklady so všetkými predpísanými náležitosťami, nakoľko takéto
doklady, i keď riadne zaúčtované, nemôžu byť podkladom pre uznanie nároku na odpočítanie dane z
pridanej hodnoty, ak nie je preukázané, že k uskutočneniu zdaniteľného plnenia fakticky došlo. Ak teda
spoločnosťMAJLESs.r.o.podaladaňovépriznaniakDPHnaposledyzajún2011,nemohloanižalobcovi

vzniknúť právo na odpočítanie tejto dane.

21. V preskúmavanej veci krajský súd mal za preukázané, že žalobca v priebehu daňovej kontroly
a daňového konania, hodnovernými dôkazmi nepreukázal dodanie tovaru a služieb dodávateľmi, t.
j. deklarovanými subjektmi na predložených faktúrach za kontrolované zdaňovacie obdobie. Tak ako

uvádza žalovaný a zo spisového materiálu nesporne vyplýva, že konatelia označených dodávateľov
čestne prehlásili, že faktúry vystavili a tovar a fakturované služby ako dodávatelia poskytli na stavbu
OC Mikádo, avšak bez predloženia ďalších dôkazov preukazujúcich reálne uskutočnenie fakturovanej
dodávky tovaru a prác. Námietka žalobcu, vzhľadom na vyššie uvedené, že z vykonaného dokazovania
nevyplýva, že by označené spoločnosti tovar resp. služby nedodali, je v danom prípade právne

bezvýznamná (irelevantná), keďže daňový subjekt je povinný pri vykonávaní svojej podnikateľskej
činnosti viesť účtovné evidencie tak, aby mal v každej situácii dostatočné dôkazy na relevantné
preukázanie zdaniteľných plnení.

22. Zákon ponecháva na zvážení každého daňového subjektu, akým spôsobom si preverí

dôveryhodnosť svojich obchodných partnerov. Súd je toho názoru, že neznalosť zákona
neospravedlňuje ("ignorantia iuris non excusat"), a preto aj v podnikateľskej sfére sa následky
nedostatočnej pozornosti pri vstupe do právnych vzťahov s inými subjektmi prejavia vo forme znášania
väčšieho podnikateľského rizika, ktoré samozrejme zahŕňa aj následky vyplývajúce zo správnych konaní
(napr. rozsudky NS SR č. 5Sžf/25/2011, č. 4Sžf/25/2011). Daňový subjekt, ktorý podniká, má sa riadiť

Ústavou SR a je povinný dodržiavať zákony, teda riadiť sa zákonom o DPH ako podnikateľ, ktorý má
nielen práva voči štátu, ale aj povinnosti. Je povinnosťou žalobcu ako podnikateľa, pokiaľ je platcom
DPH, aby si tieto povinnosti osvojil, tieto dodržiaval a riadil sa uloženými povinnosťami podľa zákona.
Toto jednoznačne vyplýva i z § 2 zák. č. 1 o Zbierke zákonov Slovenskej republiky, ako to uvádza
žalovaný, že o všetkom, čo bolo v zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia

sa stalo známym každému, koho sa to týka. Bolo povinnosťou žalobcu (daňového subjektu) zachovať
zákonnosť postupu, ako aj zabezpečiť potrebné podklady na preukázanie oprávnenosti uplatnenia DPH
(napr. či deklarovaný subjekt riadne daň odviedol, či má kapacity a výrobné prostriedky na dohodnuté
služby resp. dodaný tovar, od ktorého dodávateľa on nadobudol tovar, uzavretie kúpnej zmluvy vrátane
dohodnutej sankcie pri nedodržaní záväzku a pod.).

23. Účelom zákona o DPH, ktorý transponoval Smernicu Rady EÚ č. 2006/112/ES z 28.11.2006,
bolo upraviť vzťah daňového subjektu ako registrovaného platcu DPH k štátu stanovením povinností
daňovému subjektu, ale určil i jasné pravidlá pri uplatnení si nároku na odpočet dane zo zdaniteľných
plnení ako základ tohto práva, teda stanovil hmotnoprávne podmienky podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a/ a §

51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH a zamedziť tak ľahkému zneužitiu tohto práva. Zákon o DPH vyžaduje
preukázanie pôvodu a účel zdaniteľného plnenia dodaného v zmysle vystavenej faktúry pre odberateľa,
ktorý si na základe nej uplatňuje nárok na odpočítanie dane vo vzťahu k štátu zmysle zákona o DPH.
Správca dane nie je povinný preukázať existenciu daňovej transakcie, ale v rámci daňovej kontrolyoveruje, či daňový subjekt deklarovanú daňovú transakciu podľa predložených daňových dokladov
vykonal. Nesplnenie hmotnoprávnych podmienok nie je možné odpustiť a zákonodarca vzhľadom na
ľahkú zneužiteľnosť odpočtu DPH požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal

existenciu zákonných podmienok uvedených v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona
č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.

24. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2Sžf/52/2011,
sp. zn. 5Sžf/63/2011 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III.ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011,

z odôvodnenia ktorého vyplýva, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 24 ods.
2 daňového poriadku, v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť
dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za
zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom
odpočítania dane z pridanej hodnoty), a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou
preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo

strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým
subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže,
nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.

25. Súd dospel k záveru, že v danej veci, ak sa daň stala splatnou iba z dôvodu uvedenia na faktúre,

nevzniklo ešte žalobcovi právo na odpočet dane. Súd poukazuje na závery ustálenej judikatúry Súdneho
dvora EÚ (napr. rozsudok č. C-255/02 Helifax), keď konštatoval, že právo na odpočet dane stanovené
v šiestej smernici (teraz nahradená Smernicou 2006/112/EÚ) je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu
DPH a nemôže byť v zásade obmedzené, ale iba v prípade, ak neexistujú podvodné alebo zneužívajúce
okolnosti zdaniteľného plnenia. Smernicu rady EÚ treba vykladať tak, že bráni právu platiteľa dane na

odpočet DPH na vstupe, keď plnenia predstavujúce základ tohto práva predstavujú jeho zneužitie za
účelom získania daňovej výhody.

26. Vzhľadom na vyššie uvedené potom súd námietky žalobcu v podanej žalobe týkajúcim sa
nedostatočného zistenia skutkového stavu, nesprávne právne posúdenie a pod. považoval za

nedôvodné, lebo súd dospel k záveru, že žalovaný správny orgán riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v
ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci (v súlade s nálezom napr. Ústavného
súdu SR I ÚS 241/07, I ÚS 342/2010 a pod.). Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým
princípy riadneho a spravodlivého procesu (článok 46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru),
ktoré vylučujú ľubovôľu pri rozhodovaní, lebo povinnosťou správneho orgánu je presvedčivo a správne

vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť. Obdobne s prihliadnutím na odôvodnenosť
napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu
(ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (napr. uznesenie Ústavného súdu SR IV.ÚS
63/2014, II.ÚS 218/02, III.ÚS 198/07).

27. Žalobou napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere uvádza dôvody, na ktorých sa výrok rozhodnutia
zakladá. Súd dáva do pozornosti žalobcu rozhodnutie ESĽP prípad Garcia Ruiz c. Španielsko z
21.01.1999 a zdôrazňuje, že judikatúra ESĽP a ani Ústavný súd pritom nevyžadujú, aby na každý
argument účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ale iba na taký argument,

ktorý je pre rozhodnutie danej veci rozhodujúci a vyžaduje sa špecifická odpoveď. V tomto duchu
žalovaný správny orgán vysvetlil podstatu podmienok zákona o DPH na zistený skutkový stav podľa
dôkaznejsituácielebožalobcaspôsobomnevzbudzujúcimakékoľvekpochybnostinepreukázal,žesplnil
zákonné podmienky pre odpočet DPH a oslobodenia dane v zmysle zákona o DPH tak, ako to deklaroval
v daňovom priznaní a podľa predložených dokladov za zdaňovacie obdobie, ktoré bolo predmetom

daňovej kontroly.

28.Záversprávcudaneažalovaného,ktorýurobiliaustálilivosvojichrozhodnutiachoporušení§49ods.
2 zákona o DPH, keďže neboli splnené podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie dane z prijatých
služieb (dodávky stavebných prác), resp. tovaru od spoločností Daniel Trangoš - DaTra a MAJLES

s.r.o., zodpovedá zásadám logického myslenia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zák. č.
222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov platnom v čase posudzovaného
zdaňovacieho obdobia. Žalobca nemohol byť vyššie uvedenými rozhodnutiami daňových orgánov
ukrátený na svojich právach, nakoľko sa dôsledne neriadil vyššie citovaným zákonom. Súd nezistil, žeby žalobou napadnuté rozhodnutie trpelo takými vadami, ku ktorým by musel prihliadnuť bez ohľadu na
to, či boli žalobcom namietané. Z uvedených dôvodov súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

29. Bolo dôkazným bremenom žalobcu preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky
niektorého z rozsudkov uvádzaných súdov, a nie len uvádzať závery z týchto rozhodnutí. Uskutočnenie
zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou pod kontrolou daňového subjektu. Odpočítanie dane
nenastáva ex lege podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH, ale je iba právom platiteľa dane, ktoré je spojené
s dôkaznou povinnosťou daňového subjektu, ktorý je platiteľom dane.

30. S poukazom na vyššie uvedený záver správcu dane a žalovaného, ktorý urobili a ustálili vo
svojich rozhodnutiach, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade
aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami § 49 ods. 1, 2 zákona o DPH platného v čase posudzovaného
zdaňovacieho obdobia. Zhodne ako žalovaný, i súd poukazuje na ust. § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o
DPH, že základným predpokladom pre uplatnenie práva odpočtu dane platiteľom podľa § 49 ods. 2

písm. a/ cit. zákona, je skutočnosť, že daň je voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré boli reálne dodané.

31. Preskúmaním žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného v intenciách podanej žaloby správny
súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju rozsudkom zamietol podľa ust. § 190 SSP.

32. O trovách konania správny súd rozhodol tak, že žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech (súd
žalobu zamietol) nepriznal nárok na náhradu trov konania, a to podľa ust. § 168 a § 175 ods. 1 SSP.
Žalovaný v zásade nemá právo na náhradu trov konania, tieto mu súd môže priznať vo výnimočných
prípadoch, pričom v prejednávanej veci súd nevzhliadol výnimočnosť prípadu.

33. Súd takto rozhodol v pomere hlasov 3 : 0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu správneho súdu nie je prípustný opravný prostriedok, ak tento zákon neustanovuje

inak (ust. § 133 ods. 2 SSP).
Proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu je prípustná kasačná sťažnosť, ak zákon
neustanovuje inak (ust. § 439 ods. 1, 2, 3 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v ust. § 440 ods. 1, 2 SSP.
Kasačnúsťažnosťmôžepodaťúčastníkkonania,akbolorozhodnutévjehoneprospechvlehotejedného

mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu subjektu oprávnenému na jej podanie, ak nie je
ustanovené inak. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského
súdu v prípadoch uvedených v § 145 ods. 2 SSP. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.
Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej
sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého

rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
„sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh), pričom sťažnostné body možno meniť
len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné

podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d)
a v prípade, ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.