Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, May 3, 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Cbi/32/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1010201419
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Pastieriková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1010201419.16

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a členiek

senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Ľubici Kriškovej, v právnej veci žalobkyne: I. X., T.. XX.XX.XXXX,
H. XXX XX K. XXX, zastúpeného JUDr. Kamilom Bereseckým, advokátom, Farská 33, 949 01 Nitra,
proti žalovanému: Mgr. Peter Zvara, sídlo správcu Obchodná 2, 811 06 Bratislava, správca konkurznej
podstaty úpadcu Vodohospodárske stavby a.s. Nitra, Cabajská cesta 28, 949 01 Nitra, IČO: 31 411 487 ,
zastúpený Advokátska kancelária Zvara advokáti s.r.o., Námestie SNP 1, 811 06 Bratislava, IČO: 46
547 878, konajúci prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Petra Zvaru, o vylúčenie veci z konkurznej
podstaty, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave návrh žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a .

Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .

Žalovaný má nárok na plnú náhradu trov konania.

Štát má právo na náhradu trov konania voči žalobcovi.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa včas podanou žalobou zo dňa 23.07.2010 domáhala podľa §19a ods.2 zák. č. 328/1991

Zb. o konkurze a vyrovnaní v platnom znení (ďalej len ZKV) vylúčenia nehnuteľností z konkurznej
podstaty úpadcu Vodohospodárske stavby, a.s. Nitra, a to nehnuteľností nachádzajúce sa LV č. XXXX,
kat. územie T., zastavané plochy a nádvoria, parc. č. XXXX/X o výmere 122 m2, a parc. č. XXXX o
výmere 117 m2.

2. Súd prvej inštancie svojim rozsudkom zo dňa 28.06.2012 žalobe vyhovel a uložil žalovanému vylúčiť
zo súpisu majetku úpadcu predmetné nehnuteľnosti. Zároveň zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni

náhradu trov konania vo výške 883,06 Eur.

3. Na základe odvolania žalovaného Najvyšší súd SR svojim uznesením č.k. 2Obo/6/2013-326 zo dňa
26.02.2014 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo svojom rozhodnutí
Najvyšší súd SR vyslovil právny názor, že v prejednávanej veci nedošlo k platnému započítaniu
pohľadávok medzi Fondom národného majetku SR (teraz MH Manažment, a.s., Trnavská cesta 100,
821 01 Bratislava) a Vodohospodárskymi stavbami. Tiež vyslovil názor, že žalobkyňa svoje vlastnícke

právo k vylučovaným nehnuteľnostiam doložila neplatnými zmluvami. Ďalej odvolací súd uviedol, že v
novom konaní bude úlohou súdu postupovať podľa § 157 O.s.p. pri posudzovaní právnej skutočnosti
nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcu k vylučovaným nehnuteľnostiam podľa § 134 a nasl. zák.č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ).4. Súd uznesením zo dňa 14.11.2014 prerušil konanie do skončenia dovolacieho konania vedenom
na NS SR pod. sp.zn. 2Obdo V/1/2014. Dňa 28.04.2016 Najvyšší súd SR vo veci rozhodol, keď

zmenil rozsudok odvolacieho súdu tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.05.2012
č.k. 9Cbi/28/2010-230 potvrdil. Krajský súd v Bratislave zo dňa 31.05.2012 č.k. 9Cbi/28/2010-230
svojimrozhodnutímvylúčilzosúpisukonkurznejpodstatynehnuteľnosti.Súdkonštatuje,žerozhodnutím
Najvyššieho súdu SR pod. sp.zn. 2Obdo V/1/2014 zo dňa 28.04.2016 nie je viazaný.

5. Súd prvej inštancie v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu č.k. 2Obo/6/2013-326 zo dňa
26.02.2014 vykonal na pojednávaní dňa 21.09.2016 dokazovanie na preukázanie vlastníckeho práva
žalobcu k vylučovaným nehnuteľnostiam podľa § 134 a nasl. Obč. zák. Súd zistil, že už pri prvom
predaji predmetných nehnuteľností zo strany Vodohospodárskych stavieb, a.s. kupujúcim - C. H. s
manželkou a V.. W. W. s manželkou si v kúpnej zmluve zo dňa 12.10.2000 v bode III. dohodli, že
kúpna cena bude vyplatená na účet súdnej exekútorky, čo je v rozpore s § 19a ods. 3 zák. č. 92/91Zb.

Podľa tohto ustanovenia po vydaní súhlasu fondu, nadobúdateľ privatizovaného majetku bol povinný
použiť takto získané prostriedky prednostne na úhradu svojich záväzkov voči fondu. Spôsob platby
musel vyvolať u nadobúdateľa majetku pochybnosti o správnosti takejto úhrady. Kupujúci preto neboli
dobromyseľní. Pokiaľ ide o následný predaj V.. Q. S. dňa 23.11.2004, v zmysle jeho výpovede bol
predsedom predstavenstva úpadcu a vedel o celom procese predaja nehnuteľností počnúc dohody s

fondom o započítaní a spôsobu platby. Preto si musel byť vedomý, že môže ísť o porušenie zákona.
Ani on nebol dobromyseľný držiteľ. Pokiaľ ide o darovaciu zmluvu zo dňa 23.11.2004, ktorou boli
predmetné nehnuteľností darované V.. S. žalobkyni, nebola splnená 10 ročná lehota dobromyseľného
užívania nehnuteľností. Z vyššie uvedeného vyplýva, že úpadca porušil zmluvné a zákonné povinnosti
spojené s predajom podniku, o čom nadobúdatelia mali vedomosť a preto držba a užívanie predmetných

nehnuteľností nebolo dobromyseľné a nemohli nadobudnúť ani vlastnícke právo vydržaním. Preto súd
prvej inštancie žalobu zamietol.

6. Proti rozhodnutiu súdu podal odvolanie žalobca. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím
rozhodnutím č.k. 2Obo/35/2016-497 zo dňa 30.01.2018 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k.

10Cbi/32/2010-441 zo dňa 21.09.2016 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR sa stotožnil so
záverom súdu, ktorý zamietol návrh žalovanej na doplnenie dokazovania, keď jeho návrh na vypočutie
svedkov považoval so zreteľom na zistený skutkový stav za bezpredmetný. Odvolací súd uviedol, že
súd prvej inštancie nesprávne vec posúdil, z ktorého dôvodu nedostatočne zistil skutkový stav, keď
nadobudnutia vlastníctva žalobkyňou posudzoval len na základe vydržania. V tejto súvislosti odvolací

súd poukázal na Nález Ústavného súdu SR č.k. I. ÚS 549/2015-33 zo dňa 16.03.2016, v zmysle ktorého
aj keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej viery nadobúdateľa, s výnimkou vydržania,
nemožno bezvýnimočne tvrdiť, že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu povedie automaticky
k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto

právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytnutá široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si
nikdy nemohol byť istý svojim vlastníctvom. Taktiež sa touto otázkou zaoberal aj Ústavný súd Českej
republiky III. ÚS/415/2015 a v náleze III. ÚS/247/2014.

7. Krajský súd ako súd prvej inštancie vec opätovne prerokoval, doplnil dokazovanie v intenciách

právneho názoru Najvyššieho súdu SR č.k. I. ÚS 549/2015-33 zo dňa 16.03.2016 a po doplnení
dokazovania zistil nasledovný skutkový stav:

8. Podľa § 19 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní č. 328/1991 Zb. v aktuálnom znení (ďalej len ZKV),
ak sú pochybnosti, či vec patrí do podstaty, zapíše sa do súpisu podstaty s poznámkou o nárokoch

uplatnených inými osobami alebo s poznámkou o iných dôvodoch, ktoré spochybňujú zaradenie veci
do súpisu.

9. Podľa § 19 ods. 2 ZKV, súd uloží tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu zaradiť, aby v lehote
určenej súdom podal žalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil konkurz. V prípade, že žaloba nie je

podaná včas, predpokladá sa, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene.

10. Podľa § 4 ods. 1 zák. č. 162/1995 Z.z. Katastrálneho zákona sa práva k nehnuteľnostiam do
katastra zapisujú vkladom práv k nehnuteľnostiam do katastra (ďalej len „vklad“), záznamom práv knehnuteľnostiam do katastra (ďalej len „záznam“) a poznámkou o právach k nehnuteľnostiam v katastri
(ďalej len „poznámka“).

11. Podľa § 41 ods. 1 zák. č. 162/1995 Z.z. Katastrálneho zákona sa práva k nehnuteľnostiam vpisujú
do listu vlastníctva a do súboru popisných informácií katastra; tým sa stávajú hodnovernými, prípadne
aj záväznými údajmi katastra.

12. Podľa § 41 ods. 1 zák. č. 162/1995 Z.z. Katastrálneho zákona sú údaje katastra uvedené v § 7

hodnoverné, ak sa nepreukáže opak.

13. Podľa § 19a ods. 1 zák. č. 92/1991 Zb. o veľkej privatizácii, do splatenia celej kúpnej ceny je
nadobúdateľ privatizovaného majetku povinný odo dňa účinnosti zmluvy strpieť, aby fond kontroloval
stav a nakladanie s privatizovaným majetkom a na ten účel nahliadal do účtovných dokladov
nadobúdateľa privatizovaného majetku.

14. Podľa § 19a ods. 2, zák. č. 92/1991Zb., do splatenia celej kúpnej ceny je prevod privatizovaného
majetku alebo jeho časti nadobúdateľom na inú osobu alebo jeho vklad do obchodnej spoločnosti alebo
jeho založenie v prospech tretích osôb možné len po predchádzajúcom písomnom súhlase fondu. Ak
fond do 60 dní od doručenia písomnej žiadosti nadobúdateľa fondu na nakladanie s privatizovaným

majetkomnevyjadrípísomnýsúhlas,másazato,žesúhlasboludelený.Aknadobúdateľprivatizovaného
majetku nedodrží pri nakladaní s týmto majetkom uvedený postup, prevod privatizovaného majetku
alebo jeho časti alebo jeho vklad do obchodnej spoločnosti alebo jeho založenie v prospech tretích osôb
sú neplatné.

15. Podľa § 19a ods. 3 zák. č. 92/1991Zb., ak fond vydá predchádzajúci písomný súhlas podľa odseku 2,
nadobúdateľ privatizovaného majetku je povinný použiť takto získané prostriedky prednostne na úhradu
svojich záväzkov voči fondu v zmysle uzavretej zmluvy podľa § 14.

16. Podľa § 19a ods. 4 zák. č. 92/1991Zb., úkony vykonané nadobúdateľom v rozpore s ustanoveniami

odsekov 2 a 3 a všetky na ne nadväzujúce úkony sú neplatné.

17. Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

18. Podľa § 129 ods.1 OZ, držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva
právo pre seba.

19. Podľa § 130 ods.1 OZ, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec
alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

20. Podľa ods. 2, ak zákon neustanovuje inak, má oprávnený držiteľ rovnaké práva ako vlastník, najmä
má tiež právo na plody a úžitky z veci po dobu oprávnenej držby.

21. Podľa § 470 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), ak nie je

ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

22. Podľa ods. 2, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci,

popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

23. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

24. Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23.07.2001 sp.zn. 6K 105/01 bol vyhlásený konkurz
na majetok úpadcu Vodohospodárske stavby a.s., Cabajská 28, Nitra a za správcu konkurznej podstaty
bola ustanovená JUDr. Martina Mrázová. Uznesením zo dňa 23.06.2010 bol za správcu konkurznej
podstaty ustanovený Mgr. Peter Zvara t.j. žalovaný.25. Je nesporné, že predmetné nehnuteľnosti boli žalovaným zaradené do súpisu konkurznej podstaty,
sú jeho súčasťou doteraz a účinky konkurzu naďalej trvajú. Žalobca uplatnil svoj nárok v súlade s § 19

ods. 2 ZKV, pričom návrh na začatie konania podal včas.

26. Podľa § 162 ods.1 písm. a) CSP, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť.

27. Podľa § 164 CSP, ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne
alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo
ak súd dal na také konanie podnet.

28. V prípade vylučovacej žaloby je potrebné uviesť, že žalobu na vylúčenie majetku zo súpisu
konkurznej podstaty je treba odlišovať od žaloby na určenie vlastníckeho práva. Osoba, ktorá podala

žalobu o vylúčenie veci z konkurznej podstaty, musí preukázať nielen to, že vec nemala byť do súpisu
zaradená, ale aj to, že právo vylučujúce zaradenie veci do podstaty náleží jej, t.j. že vec je v jeho
vlastníctve, spoluvlastníctve, alebo držbe. Výsledkom takéhoto uplatnenia žaloby je vylúčenie určitého
majetku zo súpisu konkurznej podstaty a tým strata správcovho oprávnenia nakladať s týmto majetkom.
Zápis majetku do súpisu konkurznej podstaty iba deklaruje navonok skutočnosť, že správca úpadcu

považuje takýto majetok za majetok podstaty. V návrhu na vylúčenie majetku zo súpisu konkurznej
podstaty sa posudzuje oprávnenosť nároku na základe existujúcich dokladov osvedčujúcich vlastníctvo
k predmetnej veci. Hmotnoprávna legitimácia žalobcu (tretej osoby) spočíva na subjektívnom princípe.
Táto osoba bude vo vylučovaní úspešná len vtedy, ak preukáže, že jej patrí subjektívne právo (napr.
vlastnícke právo), ktoré vylučuje zapísanie majetku do súpisu konkurznej podstaty. Skutočnosť, že

nehnuteľnosti sú zapísané v katastri nehnuteľností na navrhovateľa (tretiu osobu) ešte neznamená,
že sú zapísané právom. Zápis v katastri nehnuteľnosti síce zakladá vlastnícke právo, ale toto nie je
nemeniteľné. Platí to dovtedy, pokiaľ sa nepreukáže opak (§ 70 zák. č. 162/1995 Z.z.). Do súpisu
konkurznej podstaty sa zapisuje aj majetok tretích osôb, ktorý tieto nadobudli na základe neplatných
právnych úkonov. Takýto majetok správca konajúci s odbornou starostlivosťou môže a musí zapísať

do súpisu majetkových podstát. Na absolútnu neplatnosť musí súd prihliadnuť ex offo a vyriešiť otázku
neplatnosti ako prejudiciálnu.

29. Súd prvej inštancie hodnotil každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;
pritom prihliadol na záväzný právny názor odvolacieho súdu. Súd vykonal dokazovanie výsluchom

žalobkyne, žalovaného, svedkov V.. Q. S. a V.. W. Š., listinnými dôkazmi: výpis z LV č. XXXX, kat.
úz. T., notárska zápisnica N 128/2004, NZ 83681/2004 zo dňa 23.11.2004, kúpna zmluva uzatvorená
medzi predávajúcim Vodohospodárskymi stavbami a.s. Nitra a kupujúcimi C. H. s manželkou V. a V..
W. W.B. s manželkou N. zo dňa 12.10.2000, vrátane Dodatku č. 1, kúpna zmluva zo dňa 16.07.2001
uzatvorená medzi predávajúcimi manželmi H. a manželmi W.B. a kupujúcim manželmi W.B.. Súhlas

na odpredaj nehnuteľného majetku zo dňa 31.08.2000 a súvisiace doklady, Dohoda o vzájomnom
započítaní pohľadávok uzavretá medzi FNM SR, Kovospol Nitra s.r.o. a Vodohospodárske stavby a.s.
Nitra zo dňa 21.02.2001, kúpna zmluva uzavretá medzi úpadcom a Kovospol Nitra spol. s r.o., výzva
Krajského súdu v Bratislave podľa § 19 ods. 2 ZKV, zmluva č. 48/92 uzatvorená medzi FNM SR a
Vodohospodárske stavby a.s. Nitra, konkurzná prihláška, zápisnica o výsluchu svedka V.. C. Č. v konaní

vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 9Cbi 28/2010, ako aj ďalšími listinnými dôkazmi založenými v
spise, písomnými a ústnymi prednesmi právnych zástupcov sporových strán a zistil nasledovný skutkový
stav:

30. Je nesporné, že žalobkyňa svoje vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti zapísanej do

konkurznej podstaty osvedčuje listom vlastníctva č. XXXX, je preto osobou konkurzom dotknutou a k
podaniu návrhu na vylúčenie veci zo súpisu oprávnenou. Je taktiež nesporné, že úpadca nadobudol
predmetnú nehnuteľnosť od FNM SR na základe privatizačnej zmluvy, preto sa na tento prevod vzťahujú
okrem všeobecných predpisov aj špeciálny právny predpis a to zákon č. 92/1991 Zb. o veľkej privatizácii.
Z citovaných ustanovení zákona o veľkej privatizácii vyplýva, že zákon o veľkej privatizácii ako osobitný

právny predpis vzťahujúci sa na privatizáciu majetku štátu, špecificky upravuje otázku neplatnosti
právnych úkonov, vykonaných v súvislosti s privatizovaným majetkom, a to nielen právnych úkonov
medzi nadobúdateľom privatizovaného majetku a treťou osobou, ale aj všetkých na ne nadväzujúcich
právnych úkonov. Zákonodarca s účinnosťou od 14.09.1995 zaviedol do zákona o veľkej privatizácii§ 19a, ktorý postihuje právne úkony, vykonané v rozpore s predmetným ustanovením, absolútnou
neplatnosťou. Ak aj zákonodarca umožnil kupujúcim prevádzať majetok s predchádzajúcim súhlasom
FNM SR, tak len s rozväzovacou podmienkou, že v prípade, ak predávajúci poruší povinnosti uložené

ustanovením § 19a, t.j. nepoužije výnos z predaja privatizovaného majetku na splatenie záväzkov voči
FNM SR, právne úkony (prevod privatizovaného majetku), ako aj nadväzujúce právne úkony (akékoľvek
ďalšie prevody) sú zo zákona neplatné. Nakoľko k prevodu predmetnej nehnuteľnosti na právneho
predchodcu žalobcu došlo na základe kúpnej zmluvy zo dňa 12.10.2000, t.j. po zavedení novely § 19a
zákona o veľkej privatizácii (účinná od 14.09.1995), na platnosť prevodu sa vyžadovalo splnenie oboch

podmienok stanovených v § 19a ods. 2 a 3 zákona o veľkej privatizácii, v opačnom prípade sú úkony
nadobúdateľa a na ne nadväzujúce úkony týkajúce sa prevodu privatizovaných nehnuteľností neplatné.
Porušenie citovaných podmienok má za následok absolútnu neplatnosť právnych úkonov týkajúcich sa
prevodu privatizovaného majetku.

31. Na základe zmluvy č. 48/92 zo dňa 27.07.1992 došlo k prevodu vlastníckeho práva k veciam,

iným právam a iným majetkovým hodnotám, ktoré slúžia alebo vzhľadom na svoju povahu majú
slúžiť k prevádzkovaniu časti podniku z FNM SR na Vodohospodárske stavby a.s. a to v súlade so
zákonom č. 91/1992 Zb. Písomnou žiadosťou o vyslovenie súhlasu na odpredaj časti majetku zo dňa
28.07.2000 žiadali Vodohospodárske stavby a. s. Nitra FNM SR o súhlas s odpredajom nehnuteľností,
okrem iného aj tých, ktoré sú predmetom sporu. Žiadosť spracovala sekcia sledovania pohľadávok

FNM SR a bola predložená výkonnému výboru spolu s návrhom uznesenia a kartou žiadateľa. V
karte žiadateľa sa uvádza, že „vzhľadom k tomu, že situácia dospela až do štádia, že v súčasnosti
hrozí zahájenie exekúcií takmer na celý majetok kupujúceho, treba privítať snahu C. Z..G.. C. T., ako
majoritného záložného veriteľa, postupovať spoločne s FNM SR. Ak budeme vychádzať z hodnoty tohto
majetku podľa znaleckých posudkov je v súčasnosti založený v prospech C. majetok vo výške 40,7

mil. Sk a v prospech FNM SR majetok vo výške 4,8 mil. Sk. Za predpokladu, že pri predaji majetku
budú výnosy z predaja nehnuteľností rozdelené medzi oboch veriteľov minimálne v pomere hodnoty
záložných práv, bolo doporučené výkonnému výboru schváliť žiadosť kupujúceho podľa priloženého
návrhu uznesenia. Listom zo dňa 31.08.2000 FNM SR na základe žiadosti Vodohospodárske stavby
a.s. so sídlom v Nitre zo dňa 31.07.2000 a v súlade s uznesením Výkonného výboru FNM č. 16/35/00

zo dňa 22.08.2000 udelil súhlas na uvoľnenie záložného práva a odpredaj nehnuteľného majetku podľa
zoznamu špecifikovaného v súhlase za podmienky, že výnos z tohto predaja - podľa predložených
znaleckých posudkov ohodnotený vo výške 4,8 mil. Sk - použije kupujúci na úhradu svojich záväzkov
voči FNM SR. Dňa 12.10.2000 uzatvoril úpadca ako predávajúci s kupujúcimi C. H. s manželkou V. a V..
W. W.B. s manželkou N. kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod predmetných nehnuteľností. Dňa

16.07.2001 uzatvorili C. H. s manželkou a V.. W. W. s manželkou ako predávajúci s V.. Q. S. s manželkou
I.É. ako kupujúcimi kúpnu zmluvu, ktorými boli prevedené predmetné nehnuteľnosti. Darovacou zmluvou
zo dňa 23.11.2004 spísanou vo forme notárskej zápisnice N 128/2004 notárkou JUDr. Zuzanou
Matejovovou, so sídlom v Nitre boli predmetné nehnuteľnosti prevedené na navrhovateľa. Úpadca na
základe udeleného súhlasu predal nehnuteľnosti nielen právnym predchodcom žalobcu, ale aj ďalším

subjektom, jedným z nich bola spoločnosť Kovospol Nitra spol. s r.o. Spoločnosti Kovospol Nitra,
spol. s r.o. úpadca predal nehnuteľnosti kúpnou zmluvou zo dňa 21.02.2001, za kúpnu cenu vo výške
11.801.460,-Sk.ZtohtopredajaúpadcaevidovalvočispoločnostiKovospolNitra,spol.sr.o.pohľadávku
vo výške dojednanej ceny, t.j. v sume 11.801.460,- Sk.

32.Žalobcasanávrhompodanýmnasúddňa30.07.2010domáhalvylúčenianehnuteľnostízkonkurznej
podstaty úpadcu Vodohospodárske stavby a.s. Nitra tak, ako je špecifikované v žalobe. Svoj návrh
odôvodnil tým, že nehnuteľnosti nadobudol na základe darovacej zmluvy od rodičov V.. Q. S. a I.. I. S.,
ktorí riadne zaplatili kúpnu cenu predávajúcim. Predávajúci manželia H. a manželia W.Ö. predmetné
nehnuteľnosti nadobudli kúpnou zmluvou zo dňa 12.10.2000, kde predávajúcim boli Vodohospodárske

stavby a.s. Žalobca má vedomosť o tom, že FNM SR súhlas na odpredaj nehnuteľného majetku
dal 31.08.2000 s tým, že Vodohospodárske stavby mali zaplatiť na účet FNM SR 4,8 milióna Sk. K
úhrade uvedenej platby došlo tak, že medzi FNM SR a Vodohospodárske stavby a.s. Nitra došlo k
započítaniu pohľadávok s Kovospol Nitra s.r.o. Výzvou Krajského súdu v Bratislave zo dňa 05.05.2010,
doručenou žalobcovi dňa 12.07.2010, mu bola uložená 30 dňová lehota na podanie žaloby v zmysle §

19 ods. 2 ZKV o vylúčenie veci z konkurznej podstaty úpadcu z dôvodu žiadosti správkyne konkurznej
podstaty JUDr. Martiny Mrázovej. Žiadosť zdôvodnila tým, že úpadca si po súhlase FNM SR k prevodu
predmetných nehnuteľností nesplnil svoju zákonnú povinnosť, nakoľko žiadna kúpna cena na účet fondu
uhradená nebola. Žalovaný žiadal návrh zamietnuť. Uviedol, že úpadca bol a je nepretržite vlastníkomtohto nehnuteľného majetku, nakoľko tento bol prevedený na žalobcu na základe absolútne neplatného
právneho úkonu, t.j. právneho úkonu, ktorý sa síce považuje za existujúci, ale jeho následky nenastanú.
Keďže uvedené nehnuteľnosti nadobudol úpadca od FNM SR na základe Privatizačnej zmluvy, na tento

prevod sa vzťahujú nielen všeobecné právne predpisy - ale aj špeciálne právne predpisy, a to zák. č.
92/1991 Zb. Zákonodarca s účinnosťou od 14.09.1995 zaviedol do Zákona o veľkej privatizácii § 19a,
ktorýpostihujeprávneúkony,vykonanévrozporespredmetnýmustanovením,absolútnouneplatnosťou.
Ak aj zákonodarca umožnil kupujúcim prevádzať majetok s predchádzajúcim súhlasom FNM SR, tak
len s rozväzovacou podmienkou, že v prípade, ak predávajúci poruší povinnosti uložené ustanovením

§ 19a, t.j. nepoužije výnos z predaja privatizovaného majetku na splatenie záväzkov voči FNM SR,
právne úkony (prevod privatizovaného majetku), ako aj nadväzujúce právne úkony (akékoľvek ďalšie
prevody) sú zo zákona neplatné. V Kúpnej zmluve medzi právnymi predchodcami žalobcu a úpadcom
boli dojednané také podmienky uhradenia kúpnej ceny, ktoré sú v priamom rozpore s § 19a zák. č.
92/1991 Zb., právny úkon - kúpna zmluva je preto absolútne neplatným právnym úkonom. Keďže je
Kúpna zmluva neplatná pre rozpor so zákonom, neplatnou sú tiež Zmluva o prevode vlastníctva a

Darovacia zmluva.

33. Z výsluchu svedka V.. Q. S. súd zistil, že navrhovateľka je jeho dcéra. Vo svojej výpovedi uviedol,
že v novembri 1999 sa stal predsedom predstavenstva úpadcu a zistil, že spoločnosť má veľké
finančné problémy. V spoločnosti sa začali objavovať exekútori. Predovšetkým išlo o exekútorský úrad

JUDr. Šupovej, ktorá zastupovala Prvú komunálnu banku a Sociálnu poisťovňu, voči ktorým mali dlhy.
Vzhľadom na túto situáciu sa radil s FNM SR ako postupovať. Poradili mu, aby spoločnosť dala
žiadosť na udelenie súhlasu s odpredajom majetku. Udelený bol súhlas na odpredaj nehnuteľností
za podmienky, že úpadca FNM SR zaplatí 4,8 mil. Sk. V súhlase boli označené parcely, ktorých sa
súhlas odpredaju týkal. Rokovania sa viedli medzi FNM SR a C. Z..G.., pretože mali záložné práva k

nehnuteľnostiam. Keď ich FNM SR urgoval, že neuhradili 4,8 mil. Sk, opätovne sa uskutočnilo stretnutie
s C. Z..G.. a FNM SR. Bolo mu navrhnuté uzatvorenie trojdohody medzi FNM SR, a.s., úpadcom a
Kovospolom, ktorú pripravil FNM SR. Podpísaná bola na notárskom úrade.

34. Z výsluchu V.. W. Š. súd zistil, že bol zamestnaný na FNM SR od novembra 1998 do septembra

2001 ako člen výkonného výboru. Konkrétne si nepamätal na nič, čo by sa týkalo úpadcu. Nevedel sa
konkrétne vyjadriť ani k súhlasu na odpredaj majetku a nevedel nič o dohode o započítaní. Uviedol,
že súhlasy na odpredaj majetku sa vydávali za účelom uspokojenia pohľadávky FNM SR a musel to
schváliť výkonný výbor. Uviedol, že úpadcu mal na starosti referent V.. C. Č..

35. Zo zápisnice o výsluchu V.. C. Č. v konaní vedenom pod sp.zn. 9Cbi/28/2010 súd zistil, že v
rozhodnom čase bol zamestnancom FNM SR na oddelení vymáhania pohľadávok a na ich oddelenie
sa celý tento prípad dostal, keď nadobúdateľ (úpadca) nevedel plniť svoje záväzky. Vodohospodárske
stavby a.s. si dali žiadosť o udelenie súhlasu na odpredaj majetku. Nešlo o rozhodnutie individuálnych
osôb, ale o rozhodnutie kolektívneho orgánu formou uznesenia výkonného výboru. Súhlas na

odpredaj majetku obsahoval rozpis majetku, ktorý bol predmetom schvaľovania a ocenenie majetku,
vypracovávali sa znalecké posudky. Pamätal si, že bola uzatvorená trojdohoda, ktorá mala riešiť tri
vzťahy a to medzi FNM SR, úpadcom a Kovospolom Nitra s.r.o. Zápočet mal riešiť vzťahy medzi
tromi subjektmi, teda aj časť záväzkov úpadcu voči FNM SR. Dohoda bola výsledkom rokovaní a bola
formou ako mohol privatizér splatiť časť záväzkov. Je vysoko pravdepodobné, že reagovala na predaj

nehnuteľností, lebo bola vôľa, aby sa pohľadávky vzájomne kompenzovali. Pokiaľ ide o spoločnosť
Kovospol Nitra s.r.o. táto mala pohľadávku voči FNM SR titulom neplatného odstúpenia od privatizačnej
zmluvy, nárok vyplýval zo súdneho rozhodnutia.

36. Súd prvej inštancie sa pridržiava právnych záverov odvolacieho súdu, ktorý vo svojom rozhodnutí

č.k. 2Obo/6/2013-326 zo dňa 26.02.2014 vyslovil názor, že v prejednávanej veci nedošlo k platnému
započítaniu pohľadávok medzi Fondom národného majetku SR a Vodohospodárskymi stavbami. Z čl.
I bod 1 a 2 Dohody o vzájomnom započítaní vyplýva, že Vodohospodárske stavby stratili postavenie
veriteľa vo vzťahu k pohľadávke 11.801.460,- Sk, pričom novým veriteľom tejto pohľadávky sa stal FNM
SR. Nakoľko Vodohospodárske stavby nemali voči FNM SR v dohode uvedenú pohľadávku (veriteľom

tejto pohľadávky už bol bezodplatne FNM SR), podľa čl. I bod 4 nemohlo dôjsť k platnému započítaniu.
PredmetomdohodynebolivzájomnépohľadávkymedziFNMSRaVodohospodárskymistavbamiapreto
nemohlo dôjsť k stretu vzájomných pohľadávok ako i k zániku pohľadávky FNM SR v čl. I bod 3 uvedenej
dohody. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na § 364 Obch. zák. a § 580 Obč. zák. V zmysle cit.ust. podmienkou započítania je, že musí ísť o vzájomné pohľadávky. Každá započítavaná pohľadávka
musí byť tiež označená dostatočne určito tak, aby nebola zameniteľná s inou pohľadávkou. Dostatočná
identifikácia pohľadávky ďalej slúži na to, aby medzi zmluvnými stranami nevznikali pochybnosti o tom

aká pohľadávka a kedy bola započítaná. Neurčitosť pohľadávky v zmluve o jej započítaní spôsobuje
absolútnu neplatnosť zmluvy o započítaní podľa § 37 OZ. Naviac pohľadávka započítavaná fondom,
t.j. 24.954.000,- Sk a príslušenstvo nie je určitá. Preto úpadca postupoval pri predaji privatizovaných
nehnuteľnostívrozpores§19azák.č.92/1991Zb.oveľkejprivatizácii,nakoľkozískanýmiprostriedkami
prednostne neuhradil svoj záväzok voči fondu. Tiež Najvyšší súd SR jednoznačne skonštatoval, že zo

znenia kúpnej zmluvy z 12.10.2000 (t.j. kúpna zmluva medzi Vodohospodárskymi stavbami a C. H.
a W.) vyplýva, že kúpna cena 4.458.600,- Sk a 85.060,- Sk nebola v zmysle prísľubu obsiahnutého
v písomnej žiadosti úpadcu o vyslovenie súhlasu na odpredaj časti majetku, ako aj podľa § 19a zák.
o veľkej privatizácii, poukázaná na účet fondu, ale na účet súdnej exekútorky. Úpadca preukazoval
splnenie svojej povinnosti (prednostná úhrada súm 6.866.021,- Sk a 4.800.000,- Sk) v prospech fondu
dohodou zo dňa 21.02.2001. Žalobca teda svoje vlastnícke právo k vylučovaným nehnuteľnostiam

doložil neplatnými zmluvami. Súd zamietol návrh žalobcu na vypočutie svedkov N.. J. Š., V.. C. Č.,
V.. C. R., V.. I. R., nakoľko ich vypočutie, vzhľadom na právny názor odvolacieho súdu by bolo
bezpredmetné. Súd zamietol aj návrh žalobcu na pripojenie súdnych spisov Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 11Cbi/23/2000 a 17Cbi/23/2000, nakoľko s prejednávanou vecou nesúvisia. Súd sa na základe
právneho názoru odvolacieho súdu zameral na preukázanie vlastníckeho práva žalobcu k vylučovaným

nehnuteľnostiam podľa § 134 a nasl. Obč. zák., nakoľko žalobca nedoložil svoje vlastnícke právo
platnými kúpno-predajnými zmluvami.

37. Súd prvej inštancie na základe právneho názoru odvolacieho súdu vychádzal z toho, že žalobkyňa
svoje vlastnícke právo k vylučovaným nehnuteľnostiam doložila neplatnými zmluvami.

38. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 09.04.2018 uviedol, že uznesením č.k.
2Obo/35/2016 zo dňa 30.01.2018 Najvyšší súd SR opakovane zrušil v poradí druhý rozsudok súdu prvej
inštancie č.k. 10Cbi/32/2010-441 zo dňa 21.09.2016 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (uznesenie č.k.
2Obo/35/2016 zo dňa 30.01.2018, ďalej aj ako „zrušujúce uznesenie II“) (v poradí druhý rozsudok súdu

prvej inštancie, ďalej aj ako „rozsudok II“). Odvolací súd zotrval na právnych záveroch, vyslovených už
v poradí prvom zrušujúcom uznesení č.k. 2Obo/6/2013 zo dňa 26.02.2014, keď dospel k záveru, že
žalobkyňa svoje vlastnícke právo k vylučovaným nehnuteľnostiam doložila neplatnými zmluvami (str.
19 druhý odsek v poradí prvého zrušujúceho uznesenia). Považoval však za nesprávne, ak súd prvej
inštancie posudzoval dobromyseľnosť žalobkyne len v súvislosti s vydržaním, a to s odkazom na Nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. I. ÚS 549/2015-33 zo dňa 16.03.2016 (ďalej aj ako „ústavný
súd“) (ďalej aj ako „Nález“).

39. Žalovaný považuje za nepresné vyjadrenie odvolacieho súdu, ktorý v bode 52. zrušujúceho
uznesenia uvádza, že „ ...súd prvej inštancie nadobudnutie vlastníctva žalobkyňou posudzoval len na

základe vydržania, čím vec nesprávne právne posúdil, z ktorého dôvodu nedostatočne zistil skutkový
stav.“ Súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom II na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 21.09.2016,
pričom dobromyseľnosť pri nadobúdaní vlastníctva žalovanou od nevlastníka posúdil podľa dlhodobo
a vzácne jednotnej ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší
súd“) aj ústavného súdu. Na rozdiel od Českej republiky, v ktorej niekoľko rokov prebiehala názorová

vojna medzi dvomi najvyššími súdnymi autoritami, Ústavným súdom ČR a Najvyšším súdom ČR, v
Slovenskejrepublikevzásadezákonodarcaanicivilistickádoktrínaneustanoviainštitútdobromyseľného
nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka (s výnimkou osobitných situácií ako nadobudnutie v
konkurze, cenné papiere a nadobudnutie od dediča) a až do rozhodnutia ústavného súdu predmetným
nálezom nedošlo medzi ústavným súdom a najvyšším súdom k názorovej nezhode.

40. K Nálezu č.k. I. ÚS 549/2015-33 zo dňa 16.03.2016 (ďalej aj ako „Nález“) a jeho prípadnej aplikácii
na prejednávanú vec žalovaný uviedol, že Ústavný súd vo svojom náleze okrem iného uviedol: „Aj
keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej viery nadobúdateľa, s výnimkou vydržania

nemožno bezvýnimočne tvrdiť - ako to konštatovali všeobecne súdy - že samotná absencia vlastníckeho
práva prevodcu (dominum auctoris) povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho
práva. V tomto smere musí dôjsť aj k určitému posunu v doterajšej judikatúre ústavného súdu v riešení
otázky „nemo plus iuris“ (1. US 50/2010) o nove interpretačné závery... „Ústavný súd z hľadiskaposkytnutia ústavnoprávnej ochrany musí tak postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného
vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho
dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej

viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom
právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad
alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám
má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv (čo platí aj pre tento prípad),
treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto

typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie
riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako
dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom
určenom správnom (katastrálnom) konaní.“ „...Nevyhnutným predpokladom pre tento orginárny spôsob
nadobudnutia vlastníckeho práva je dobrá viera nadobúdateľa, ktorú sú všeobecné súdy povinné
dôsledne posúdiť s ohľadom na individuálne okolnosti každého prípadu. ...Ústavný súd sa domnieva,

že toto pravidlo možno použiť aj pre riešenie skutkovo podobných prípadov na území Slovenska, lebo
nám dáva rozumný zmysel na usporiadanie celej matérie, pri rovnakom právnom základe (č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník v platnom znení).“

41. V ústavným súdom posudzovanej veci (Nález) si sťažovateľ ako žalobca excindančnou žalobou

proti konkurznému správcovi štátneho podniku uplatňoval svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ktorú
nadobudol kúpnou zmluvou od správcu konkurznej podstaty iného úpadcu. Vykonaným dokazovaním
bolo preukázané, že podľa rozhodnutia Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku
Slovenskej republiky o schválení privatizačného projektu, sporné nehnuteľnosti neboli predmetom
privatizácie, nemohli byť platne prevádzané na právnych predchodcov žalobcu (sťažovateľa) a preto ich

následne nemohol platne nadobudnúť ani žalobca (sťažovateľ).

42. Napriek tomu, že v oboch prípadoch , t.j. v prípade posudzovanom ústavným súdom, aj v
prejednávanej veci je na samom začiatku privatizácia majetku štátu, pri dôslednejšom preskúmaní
okolností je bez akýchkoľvek pochybností potrebné uviesť, že obidva prípady sú skutkovo úplne odlišné.

43. Kupujúci v prvom poradí, manželia W. a manželia H. uzatvorili s úpadcom dňa 12.10.2000 kúpnu
zmluvu, ktorá bola od počiatku neplatná. Na základe neplatnej kúpnej zmluvy nemohli platne previesť
nehnuteľnosti na v poradí druhého kupujúceho V.. Q. S. a ten nemohol platne darovať nehnuteľnosti
svojej dcére, žalobkyni.

44. Vzhľadom k tomu, že v intenciách Nálezu je dobromyseľnosť možné posudzovať len pre prípad
nadobúdania od nevlastníka, manželia W. a manželia H. i) uzatvorili kúpnu zmluvu s vlastníkom a preto
zaoberaťsaichdobromyseľnosťoujezbytočné,aii)kúpnazmluvajeneplatnáprejejrozporsozákonom.
Aplikovať dobrú vieru pri nadobúdaní nehnuteľností manželmi W. a manželmi H. od vlastníka - úpadcu

v zmysle Nálezu nie je možné.

45. Ústavný súd vo svojom Náleze zdôrazňuje povinnosť všeobecných súdov posúdiť dobrú vieru
nadobúdateľa s ohľadom na individuálne okolnosti každého prípadu. Manželia W. a manželia H.
uzatvorili dňa 12.10.2000 so žalovaným kúpnu zmluvu (ďalej aj ako „kupujúci 1“), (ďalej aj ako „Kúpna

zmluva 1“). Z vykonaného dokazovania vyplýva, že:
-kupujúci 1 mali vedomosť o udelení súhlasu fondu s uvoľnením záložného práva a predajom v
súhlase špecifikovaných nehnuteľností (súhlas fondu zo dňa 31.08.2000), preto museli (a mali) vedieť
o podmienkach stanovených v §19a Zákona o veľkej privatizácii, limitujúcich platnosť Kúpnej zmluvy 1;
-kupujúci 1 mali vedomosť o tom, že voči predávajúcemu prebieha exekúcia a nehnuteľnosti, ktoré

nadobúdajú Kúpnou zmluvou 1, sú spísané súdnou exekútorkou; preto museli (a mali) vedieť, že v
priebehu exekúcie nie je možné speňažiť nehnuteľnosť povinného iným spôsobom ako v exekučnej
dražbe.

46. Napriek vyššie uvedenému kupujúci 1 nielen uzatvorili Kúpnu zmluvu 1, ktorej podmienky boli v

priamom rozpore s § 19a Zákona o veľkej privatizácii, Kúpnu zmluvu 1 uzatvorili počas exekučného
konania, teda v rozpore s postupom upraveným v Exekučnom poriadku. V danej veci je akýkoľvek
súhlas súdnej exekútorky právne irelevantný. Z uvedeného vyplýva, že zmluvná voľnosť oboch strán pri
uzatváraní kúpnej zmluvy bola obmedzená a právny úkon nemohol byť vykonaný slobodne a ani vážne.47. Dňa 16.07.2001 uzatvorili kupujúci 1 kúpnu zmluvu s V.. Q. S. s manželkou (ďalej aj ako „Kúpna
zmluva 2“), ktorí od nich nadobudli časť nehnuteľnosti úpadcu (V.. Q. S. s manželkou ďalej aj ako

„kupujúci 2“). Z Kúpnej zmluvy 2 vyplýva, že kúpnu cenu kupujúci 2 uhradili už dňa 15.10.2000, teda len
tri dni po uzatvorení Kúpnej zmluvy 1. Z vyššie uvedeného vyplýva, že V. Q. S., predseda predstavenstva
úpadcu čiastočne financoval kúpu nehnuteľností kupujúcimi 1. O vopred dohodnutom postupe medzi
kupujúcimi1akupujúcimi2svedčíajvýpoveďsamotnéhopredsedupredstavenstvaV..Q.S.akosvedka
v tomto konaní.

48. Podľa názoru žalovaného kupujúci 1 len simulovali kúpu celej nehnuteľnosti. Napriek tomu, že v
samotnej Kúpnej zmluve 1 ďalšie (následné) prevody uvedené nie sú, ako vyplýva z výpovede V.. Q. S.
a následných prevodov, tieto boli podmienkou k uzatvoreniu Kúpnej zmluvy 1.

49. Dňa 23.11.2004 V.. Q. S. s manželkou notárskou zápisnicou darovali nehnuteľnosti, nadobudnuté

Kúpnou zmluvou 2, žalobkyni.

XX. V.. Q. S. ako predseda predstavenstva úpadcu previedol pred vyhlásením konkurzu takmer celý
majetok úpadcu na tretie osoby, pričom časť nehnuteľností nadobudol on sám a jemu blízke osoby.
Vzhľadom na všetky okolnosti, ktoré predchádzali rozpredaju majetku úpadcu, nie je možné považovať

konanie V.. Q. S. za konanie v dobrej viere, a zároveň aj bez ohľadu na iné porušenia právnych predpisov
je zjavne aj v rozpore s dobrými mravmi.

51. Keďže V.. Q. S. s manželkou sporné nehnuteľnosti do vlastníctva nemohli objektívne nadobudnúť
ani na základe dobrej viery, nemohli ich ani v dobrej viere darovať svojej dcére a táto ich nemohla v

dobrej viere prijať. Akákoľvek konštrukcia vyvodenia „dobrej viery“ žalobkyne je preto neakceptovateľná.

52. Posúdenie individuálnych okolností pri prevodoch sporných nehnuteľností, počnúc kupujúcimi 1 a
žalobkyňou končiac, musí jednoznačne viesť k záverom o absencii dobromyseľnosti všetkých, ktorí sa
týchto prevodov zúčastnili.

53. Žalovaný sa domnieva, že ponechanie posúdenia otázky dobrej viery na všeobecný súd bez
zákonnej úpravy, t.j. zákonom stanovených pravidiel a limitov, bude viesť k právnej neistote strán a
k svojvôli pri rozhodovaní všeobecných súdov. Zároveň spôsobí neúnosné predlžovanie sporov, čo je
zrejmé aj v prejednávanej veci, ktorá prebieha už ôsmy rok. V dôsledku narušenia ustálenej judikatúry

vo veciach nemo plus iuris je odôvodnené predpokladať aj nárast mimoriadnych opravných prostriedkov
a sťažností adresovaných Ústavnému súdu Slovenskej republiky.

54. Na pojednávaní súd prvej inštancie vypočul žalobkyňu pani I. X., ktorá k veci uviedla, že sa pridržiava
svojich doterajších vyjadrení. V odvolaní voči rozsudku súdu prvej inštancie č.k. 10Cbi/32/2010-441

zo dňa 21.09.2016 žalobkyňa uviedla, že nehnuteľnosti nadobudla v dobrej viere ako vlastné. O
žiadnej právnej vade nikdy nevedela. To, že jej právni predchodcovia platili kúpnu cenu na účet súdnej
exekútorky tiež nevedela. Spolu s právnymi predchodcami užívala nehnuteľnosti v dobrej viere viac ako
10 rokov.

55. Na otázku PZ žalobkyne, na základe čoho nadobudla vlastníctvo predmetnej nehnuteľnosti a aký
má pocit k tomuto bytu, žalobkyňa uviedla, že vlastníctvo nadobudla na základe darovacej zmluvy a od
tej doby to považuje za svoje vlastníctvo.

56. Na otázku PZ žalovaného, po darovaní bytu v r. 2004, kde bývali jej rodičia a kde bývala ona,

žalobkyňa uviedla, že po darovaní bytu tam zostali bývať rodičia, ona bývala na N. X. Dnes bývam v
K. XXX a rodičia stále bývajú na Ž.. Vzhľadom na to, že má dve deti, byt si necháva do budúcnosti.
Na ďalšiu otázku, či v predmetnej nehnuteľnosti ešte stále je vlastníkom štyroch miestností jej brat,
žalobkyňa uviedla, že jej brat už nebýva na D. O., býva na Ž.. Predmetné priestory sa nepoužívajú za
účelom podnikania.

57. PZ žalobkyne navrhol, aby bol v konaní ako svedok vypočutý p. H., W., N.. Š. a aby bol pripojený
spis Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Cbi/27/2010. Zároveň založil do spisu uznesenie NS SR č.k.2Obo/20/2016. Zároveň navrhol, aby súd v zmysle § 162 ods. 1 písm. a/ CSP, alternatívne § 164 CSP
konanie prerušil až do skončenia súdneho sporu sp. zn. 8Cbi/27/2010.

58. PZ žalovaného nesúhlasila s prerušením konania, nakoľko súd si môže prejudiciálnu otázku platnosti
zmlúv, ako aj dobromyseľnosť zmluvných strán vyriešiť sám. K otázke dobromyseľnosti sa žalovaný
podrobne vyjadril vo svojom vyjadrení zo dňa 09.04.2018.

59. PZ žalobcu v rámci záverečnej reči uviedol, že predmetnej žalobe žalobkyne navrhuje vyhovieť a

priznať jej právo na náhradu trov konania. Poukázal na odôvodnenie rozhodnutia NS SR 2Obo/35/2016
zo dňa 30.01.2018. Týmto rozhodnutím bol zrušený rozsudok vynesený súdom prvej inštancie a zároveň
tu bol vyslovený záväzný právny názor týkajúci sa originálneho spôsobu nadobudnutia vlastníckeho
práva dobromyseľným nadobúdateľom, ktorému treba poskytnúť ústavno-právnu ochranu a odvodzoval
svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľností od právneho úkonu, ktorý
by bol neskôr posúdený hoc aj absolútne neplatným. Nevyhnutným predpokladom takéhoto postupu

je dobrá viera nadobúdateľa, ktorou sú všeobecné súdy povinné posúdiť s ohľadom na individuálne
okolností každého prípadu. S prihliadnutím na vyjadrenie žalobkyne a na príslušné písomné prejavy, táto
bola presvedčená o svojom dobromyseľnom vlastníctve a tieto nehnuteľnosti užívala ako svoje vlastné.
Žiada preto podanej žalobe vyhovieť.

60. PZ žalovaného v záverečnej reči uviedla, že považuje žalobu za nedôvodnú. Otázku neplatnosti
kúpnych zmlúv a darovacej zmluvy pre rozpor so zákonom posúdil už súd prvej inštancie, ako aj NS
SR v odvolacom konaní. K otázke nadobúdania nehnuteľností mimo rámca upraveného zákonom pri
úprave inštitútu vydržania sa podrobne vyjadrili v stanovisku zo dňa 09.04.2018, na ktoré sa odvoláva.
Nepovažujúzasprávne,akbydošlobezadekvátnehozákonnéhorámca,bezakýchkoľveklegislatívnych

hraníc k posudzovaniu nadobúdania vlastníctva na základe dobromyseľnosti len na základe posúdenia
súdom, čo by podľa ich názoru viedlo k narušeniu právnej istoty.

61. Súd prvej inštancie sa na základe právneho názoru odvolacieho súdu č.k. 2Obo/35/2016-497 zo
dňa 30.01.2018 zameral na preukázanie vlastníckeho práva žalobcu k vylučovaným nehnuteľnostiam

podľa § 129 a nasl. OZ, nakoľko žalobkyňa nedoložila svoje vlastnícke právo platnými kúpno-predajnými
zmluvami.

62. Súd prvej inštancie uznesením na pojednávaní dňa 03.05.2018 nepripustil vypočutie navrhnutých
svedkov p. H., C.. W., jednak z dôvodu právneho záveru odvolacieho súdu v rozhodnutí č.k.

2Obo/35/2016-497 zo dňa 30.01.2018, ako i z dôvodu, že ich vypočutie je vzhľadom na zistený skutkový
stav bezpredmetný. Súd zamietol návrh aj na pripojenie spisu Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
8Cbi/27/2010, v ktorom podľa zistenia súdu prvej inštancie má súd riešiť otázku dobrých mravov. Otázka
posudzovania dobrých mravov žalobcu v konaní sp.zn. 8Cbi/27/2010 môže byť iná ako v tomto konaní.
Okrem toho súd prvej inštancie si túto otázku vyrieši sám.

63.Súdprvejinštanciedoplnildokazovanieohľadnedobromyseľnosti(dobrejviery)žalobkyneazatýmto
účelom nariadil pojednávanie na 03.05.2018.

64. V zmysle Nálezu Ústavného súdu SR č.k. I.ÚS/549/2015-33 zo dňa 16.03.2016 (na ktorý poukázal

odvolací súd), súd prvej inštancie posudzoval dobrú vieru nadobúdateľa v zmysle § 129 a nasl. OZ
(nakoľko žalobkyňa nedoložila svoje vlastnícke právo platnými kúpno-predajnými zmluvami) s ohľadom
na individuálne okolnosti tohto prípadu.

65. Súd prvej inštancie v prvom rade poukazuje na to, že Občiansky zákonník rozlišuje medzi

vlastníctvom a držbou. Držba nie je právny, ale faktický stav, ktorý je upravený a chránený právom. Ide
o faktický stav, ktorý nie je v súlade s právom (držiteľ vecí nie je jej vlastníkom), ale napriek tomu je
chránený v záujme ochrany pokojného stavu. Držiteľom veci je ten, kto svoje právo držať vec odvodzuje
od nejakého právneho titulu (napr. kúpnej zmluvy), ktorý v skutočnosti nemusí existovať (napr. neplatná
kúpna zmluva). O držiteľovi veci teda platí právna domnienka, že má platný právny dôvod k držbe.

Oddelenie vlastníckeho práva a práva držby sa najmarkantnejšie prejavuje vtedy, ak je držiteľom veci
niekto, kto nie je jej vlastníkom. Podstata oprávnenej držby smerujúcej k vydržaniu spočíva v tom, že
držiteľ vykonáva obsah určitého práva v mylnom presvedčení, že je subjektom tohto práva. Na to, abybola držba oprávnená, nestačí iba subjektívne presvedčenie, že mu právo patrí. Existencia dobrej viery,
t.j. dôvodné presvedčenie držiteľa, že mu vec patrí, sa posudzuje objektívne.

66. Omyl držiteľa, z ktorého vychádza jeho presvedčenie o existencii držaného práva, musí byť
ospravedlniteľný. Omyl je ospravedlniteľný, ak držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na
okolnosti a povahu daného prípadu od každého považovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu
dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Držiteľ, ktorý drží vec na základe
ospravedlniteľného omylu, môže byť síce v dobrej viere, ale nie s prihliadnutím na všetky okolnosti, a

preto nemôže byť oprávnený držiteľ.

67. Rozlišujúcim kritériom, či ide o držbu oprávnenú alebo neoprávnenú, je dobrá viera držiteľa. Dobrá
viera predstavuje vnútorný psychický stav, preto ju nemožno nikdy bezpečne preukázať. O jej existencii
sa usudzuje vždy z povahy konkrétneho prípadu, ako sa prejavuje navonok. Na dobrú vieru držiteľa
možno usudzovať najmä z okolností, ktoré sprevádzali vznik držby k veci. Oprávnená držba sa môže

zmeniť na držbu neoprávnenú, hneď ako držiteľ prestane byť v dobrej viere. Dobrá viera zaniká podľa
ustálenej judikatúry v okamihu, keď sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli
vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec podľa práva patrí, príp. pochybnosti o tom, že je subjektom práva,
obsah ktorého vykonáva. Skutočnosť, či je držba oprávnená alebo neoprávnená má podľa Občianskeho
zákonníka právny význam predovšetkým z hľadiska vydržania, spracovania cudzej veci, ochrany držby,

rozsahu bezdôvodného obohatenia, vyporiadania sa s vlastníkom a s nepravým dedičom.

68. Súd prvej inštancie na základe právneho záveru odvolacieho súdu sa zaoberal otázkou
dobromyseľnosti žalobkyne, ktorá je vedená ako vlastníčka nehnuteľnosti nachádzajúcich sa na LV č.
XXXX, kat. územie T., zastavané plochy a nádvoria, parc. č. XXXX/X o výmere 122 m2, a parc. č.

XXXX o výmere 117 m2, ako aj dobromyseľnosti manželov H. a W.M., od ktorých nadobudol predmetné
nehnuteľnosti otec žalobkyne V.. Q. S., ktorý predmetné nehnuteľnosti daroval svojej dcére na základe
darovacej zmluvy D. zo dňa 23.11.2004. Už pri kúpe predmetných nehnuteľností od Vodohospodárskych
stavieb nemohli byť kupujúci C. H. a V.. W. W. dobromyseľní, nakoľko kúpna cena 4.458.600,- Sk a
85.060,- Sk nebola v zmysle prísľubu obsiahnutého v písomnej žiadosti úpadcu o vyslovenie súhlasu

na odpredaj časti majetku, ako aj podľa § 19a zák. o veľkej privatizácii, poukázaná na účet fondu, ale
na účet súdnej exekútorky. Túto skutočnosť konštatoval už Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí č.k.
2Obo/6/2013-326 zo dňa 26.02.2014. Následne ani ďalší kupujúci V.. Q. S. nemohol byť dobromyseľný.
Ten bol v tom čase predsedom predstavenstva úpadcu a vedel o tom, že úpadca má veľké finančné
problémy, vedel o dlhoch voči Prvej komunálnej banke a Sociálnej poisťovni, ktoré zastupovala súdna

exekútorka JUDr. Šupová. Vedel aj o trojdohode medzi FNM SR, a.s., úpadcom a Kovospolom, ktorú
pripravil FNM SR. Aj táto trojdohoda bola v rozpore s §19a zákona o veľkej privatizácii. Súd prvej
inštancie k tomu dodáva, že ustanovenie §19a zákona o veľkej privatizácii má kogentný charakter a
preto neumožňuje fondu modifikovať zákonom uloženú povinnosť použiť prostriedky získané z predaja
privatizovaného majetku prednostne na úhradu záväzkov dlžníka voči fondu. Ako vyplýva aj z dôvodovej

správy, ustanovenie § 19a zabezpečuje určitú ingerenciu fondu vo vzťahu k privatizovanému majetku
nachádzajúceho sa u nadobúdateľa, ktorý ešte nesplatil celú kúpnu cenu. Účelom je zabezpečiť
sledovaniestavumajetku,akoajzabrániťprípadnémuprevodumajetku,alebojehozaloženiuvprospech
ďalšieho subjektu. Ak zákonodarca podmienil platnosť prevodu privatizovaného majetku udelením
predchádzajúceho súhlasu fondu a použitím získaných prostriedkov v prospech záväzkov voči fondu,

potom je zjavné, že tým vytvoril zákonný rámec pre nakladanie s privatizovaným majetkom v súlade
s celospoločenským záujmom, pričom akékoľvek porušenie nastavených podmienok spôsobuje bez
ďalšieho neplatnosť právneho úkonu. Dohodnutý spôsob odplaty aj bez ďalšieho spôsobuje v súlade s
§19a zák. č. 92/1991 Zb. neplatnosť zmluvy pre rozpor so zákonom ustanovenými podmienkami.

69. Úpadca ako predávajúci a C. H. a V.. W. W. ako kupujúci si priamo v kúpnej zmluve dohodli také
podmienky zaplatenia kúpnej ceny (kúpna cena bude vyplatená na účet súdnej exekútorky JUDr. Edity
Šupovej), ktoré boli v priamom rozpore so zák. č. 92/1991 Zb., čo samo o sebe spôsobuje neplatnosť
zmluvy. Samotný spôsob platby musel vyvolať u nadobúdateľa majetku pochybnosti o správnosti takejto
úhrady. Pokiaľ ide o následný predaj V.. Q. S. dňa 23.11.2004, v zmysle jeho výpovede bol predsedom

predstavenstva úpadcu a vedel o celom procese predaja nehnuteľností, počnúc dohody s fondom o
započítaní a spôsobu platby. Preto si musel byť vedomý, že môže ísť o porušenie zákona. Ani on nebol
dobromyseľný držiteľ. Kupujúci C. H. a V.. W. W. a následne V.. Q. S. s prihliadnutím na všetky okolnostia povahu daného prípadu museli mať pochybnosti o tom, že im predmetné nehnuteľnosti patria a teda,
že nemôžu byť oprávnení držitelia. Preto ani žalobkyňa nemôže byť dobromyseľná.

70. Súd prvej inštancie poukazuje na to, že slovenské právo je ovládané zásadou, podľa ktorej
nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka nie je možné, pretože nikto nemôže previesť na
druhého viac práv než má on sám. Ak by sa prijal záver o možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva od
nevlastníka a s ohľadom na dobrú vieru, t.j. dobromyseľnosť nadobúdateľa, teda mimozákonný rozsah
inštitútu vydržania, išlo by o opomenutie hmotnoprávnej úpravy a porušenie dobrej viery nadobúdateľa

nad právnu zásadu - nikto nemôže na druhého previesť viac práv než má sám. Na základe absolútne
neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva. Ak je prvotná kúpna
zmluva neplatná, nestal sa prvý kupujúci vlastníkom predmetu predaja, preto ten kto ho kúpil od prvého
nadobúdateľa nemá vlastnícke právo, ktoré by malo byť odvodené od vlastníckeho práva kupujúceho.
Pokiaľ žalobkyňa namieta, že bola pri kúpe predmetných nehnuteľností dobromyseľná a že je potrebné
skúmať dobromyseľnosť aj predchádzajúcich vlastníkov predmetnej nehnuteľnosti, k uvedenému súd

prvej inštancie poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/223/2016, v ktorom súd
uviedol, že absolútna neplatnosť právneho úkonu (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo
zákona (ex lege), v dôsledku čoho sa naň hľadí tak, ako keby nebol nikdy urobený. Absolútne neplatný
právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o
vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu

nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva. Aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí 3Cdo/144/2010
konštatoval, že ak je prvotná kúpna zmluva neplatná, nestal sa prvý kupujúci vlastníkom predmetu
predaja, preto ten, kto ho kúpil od prvého nadobúdateľa, nemá vlastnícke právo, ktoré by malo byť
odvodené od vlastníckeho práva prvého kupujúceho. V rozhodnutí sp. zn. 5MCdo 12/2011 najvyšší súd
vyslovil právny názor, podľa ktorého „platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak

subjekt, od ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol,
a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť“. V rozhodnutí sp. zn. 2MCdo 20/2011 uzavrel, že „ani
existencia platnej zmluvy medzi prevodcom a nadobúdateľom nemôže spôsobiť prevod vlastníckeho
práva na nadobúdateľa, ak prevodca sám nebol vlastníkom, alebo ak neexistuje výslovné zákonné
ustanovenie, ktoré by ustanovovalo opak.

71. K otázke vplyvu absolútnej neplatnosti právneho úkonu na práva dobromyseľných nadobúdateľov
sa vyjadril ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 50/2010, v ktorom poukázal na zásadu rímskeho
práva (nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet), v zmysle ktorej nikto nemôže
previesť na iného právo, ktoré sám nemá. Zdôraznil, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo

právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti,
toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť. Vo všeobecnosti možno
za vlastníka považovať osobu, v prospech vlastníctva ktorej svedčí nadobúdacie konanie („modus“)
a zodpovedajúci právny titul („titulus“), napríklad zmluva. Pokiaľ „titulus“ preukazuje právo inej osoby
než „modus“, je potrebné určiť, kto je vlastníkom. Za vlastníka je v takom prípade považovaný ten, v

prospech práva ktorého svedčí nadobúdací titul. Neplatný právny úkon ale nemá právne následky, aké
má platný právny úkon; na jeho základe preto nedochádza k prevodu nehnuteľnosti. I keď v prípade
neplatného právneho úkonu o prevode nehnuteľnosti „prevedených“ ďalej na iných nadobúdateľov
svedčí v prospech týchto ďalších nadobúdateľov „modus“, chýba im „titulus“. Dobrá viera týchto ďalších
nadobúdateľov je významná len potiaľ, že im možno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného

držiteľa (§ 129 a nasl. OZ). Dobrej viere ale súčasný právny poriadok žiadne iné právne následky
nepriznáva. Ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi, nie je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi
nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Teda pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností
nezodpovedá skutočnosti, má skutočnosť prevahu nad zápisom v katastri.

72. Na rovnakom právnom názore ohľadne možnosti nadobudnutia vlastníctva nehnuteľnosti od toho,
kto nie je (nebol) jej vlastníkom, zotrváva aj odborná právnická literatúra, v ktorej sa uvádza napríklad
to, že „vo vzťahu k možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej kúpnej
zmluvy sa možno stotožniť s právnym názorom, podľa ktorého Občiansky zákonník de lega lata možnosť
dobromyseľného nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka neupravuje ako pravidlo, ale len ako výnimku

z pravidla a dobromyseľnosť kupujúceho nemôže nahradiť chýbajúce vecné oprávnenie právneho
predchodcupredávajúceho.Tietovýnimkyzpravidlanemožnoľubovoľnerozširovaťbeztoho,abytakúto
možnosť zákonodarca pripustil. Preto je nutné zotrvať na dôslednom uplatnení zásady „nemo plus iuris
ad alium transferre potest quam ipse habet“ aj v prípadoch, ktoré sa môžu javiť ako nespravodlivé. Aj zhľadiska predvídateľnosti rozhodovania súdnej moci je preto potrebné odmietnuť možnosť nadobudnúť
vlastnícke právo od nevlastníka len na základe princípu ochrany dobrej viery aj v iných prípadoch ako
tých, ktoré Občiansky zákonník výslovne upravuje“ (publikácia Občiansky zákonník II., Števček, Dulak,

Bajánková, Fečík, Sedlačko, Tomašovič a kol., Nakladatelství C. H. Beck, 2015, str. 2087).

73. Preto súd prvej inštancie zastáva názor, ktorý vychádza aj naďalej zo zásady, podľa ktorej nikto
nemôže previesť na iného viac práv ako má sám. K odlišným záverom nevedie de lege lata ani zásada
hodnovernosti (materiálnej publicity) katastra nehnuteľností, ktorá má za cieľ zabezpečiť čo najväčšiu

istotu v právnych vzťahoch k nehnuteľnostiam. Táto zásada je vyjadrená v ustanovení § 70 zákona
č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam
(katastrálny zákon). „V zmysle tejto zásady platí, že čo je zapísané v katastri nehnuteľností, to sa
považuje za správne a v súlade so skutočným stavom, aj keby tomu tak nebolo. Ide o právnu domnienku,
ktorá chráni dôveru každého v správnosť údajov katastra. Táto domnienka je však vyvrátiteľná, t.j. údaje
prestanú byť hodnoverné a záväzné, ak sa preukáže opak“ (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo

100/2012). Prijatie právneho názoru, že pri nadobúdaní vlastníckeho práva prevádzanej nehnuteľnosti
má (aj nad rámec prípadov vymenovaných v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 2 MCdo 20/2011)
právotvorný účinok sama dobrá viera (bez ohľadu na dĺžku doby, po ktorú trvala) nadobúdateľa v to,
že kupuje od vlastníka a že zápis vlastníctva v katastri nehnuteľnosti zodpovedá právnemu stavu, by
viedlo k obsoletnosti (nepoužiteľnosti, nepotrebnosti, zbytočnosti) tých ustanovení právneho poriadku

Slovenskej republiky o vydržaní, ktoré právnu relevanciu priznávajú (až) dobrej viere pretrvávajúcej po
stanovenú (vydržaciu) dobu. Tento názor by bez adekvátneho legislatívneho podkladu, na nevyhnutnosť
ktorého poukazuje aj odborná právnická literatúra, negoval dosiaľ platnú a účinnú hmotnoprávnu úpravu
a bez ďalšieho by povyšoval dobrú vieru (dobromyseľnosť) nadobúdateľa nad už spomenutú zásadu
nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet. So zreteľom na princíp právnej istoty a

predvídateľnosti rozhodovania súdov - by k zmene náhľadu na tak významnú zásadu súkromného práva
nemalo dôjsť bez primeraného legislatívneho vyjadrenia, teda len na základe „nového“ (opačného)
výkladu doterajších ustanovení právneho poriadku, ktorý by podal súd v niektorej individuálnej veci.
Právnypriestorprezmenunáhľadovvtakkľúčovejzásadesúvisiacejsďalšouzásadou„iusexiniurianon
orfitur“ (právo nevzniká z bezprávia), vidí vec súd prvej inštancie len v prípadnej budúcej hmotnoprávnej

úprave.

74. Podľa súdu prvej inštancie žalobca ani pôvodní vlastníci predmetných nehnuteľností, manželia H.
a manželia W., nesplnili kritéria kladené na dobromyseľnosť nadobúdateľov. Mali vedomosť o udelení
súhlasu fondu s uvoľnením záložného práva a predajom (súhlas fondu zo dňa 31.08.2000), preto

museli resp. mali vedieť o podmienkach stanovených v §19a zák. č. 92/1991 Zb., limitujúcich platnosť
kúpnej zmluvy. Vedeli, že voči predávajúcemu prebieha exekúcia a kúpna cena za nehnuteľnosti, ktoré
nadobúdajú kúpnou zmluvou bude uhradená súdnej exekútorke JUDr. Edite Šupovej. Preto museli
vedieť, že v priebehu exekúcie nie je možné speňažiť nehnuteľnosť povinného iným spôsobom ako
v exekučnej dražbe. Uzatvorili teda kúpnu zmluvu, ktorej podmienky boli v priamom rozpore s § 19a

zák. č. 92/1991 Zb. Okolností tohto prípadu súd nepovažuje za okolností hodné osobitného zreteľa,
keďže žalobkyňa nadobudla predmetné nehnuteľností na základe právnych úkonov, kde na začiatku
bol pôvodným vlastníkom úpadca, ktorý nadobudol predmetné nehnuteľností od FNM SR na základe
privatizačnej zmluvy. Úpadca vedel o obmedzeniach a povinnostiach, ktoré platia pre nadobúdateľa
majetku štátu podľa Zák. o veľkej privatizácii, a vedel že v prípade, ak nebudú dodržané podmienky ust.

§ 19a predmetného zákona, akýkoľvek predaj majetku bude neplatný.

75. Dňa 16.07.2001 uzatvorili manželia H. a manželia W. s V.. Q. S. s manželkou kúpnu zmluvu a
nadobudli od nich časť nehnuteľnosti úpadcu, pričom kúpnu cenu uhradili už dňa 15.10.2000, teda len
tri dni po uzatvorení zmluvy H. a W.B. so žalovaným. Takýto postup je prinajmenšom neštandardný a

vyvoláva pochybnosti o dobromyseľnosti zúčastnených strán.

76. Dňa 23.11.2004 V.. Q. S. s manželkou, notárskou zápisnicou darovali nehnuteľnosti, nadobudnuté
Kúpnou zmluvou 2, žalobkyni. Je nepochybné, že V.. Q. S. ako predseda predstavenstva úpadcu
previedol pred vyhlásením konkurzu takmer celý majetok úpadcu na tretie osoby, pričom časť

nehnuteľností nadobudol on sám a jemu blízke osoby. Vzhľadom na všetky okolnosti, ktoré predchádzali
rozpredaju majetku úpadcu, nie je možné považovať konanie V.. Q. S. za konanie v dobrej viere a jeho
konanie je zjavne aj v rozpore s dobrými mravmi. Nakoľko V.. Q. S. s manželkou sporné nehnuteľnostido vlastníctva nemohli objektívne nadobudnúť ani na základe dobrej viery, nemohli ich ani v dobrej viere
darovať svojej dcére a táto ich nemohla v dobrej viere prijať.

77. Súd prvej inštancie posúdil daný prípad s ohľadom na všetky okolností pri prevodoch sporných
nehnuteľností a jednoznačne dospel k záverom, že ani jeden prevodca nehnuteľnosti nebol
dobromyseľný.

78. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie žalobu zamietol.

79. Súd prvej inštancie zamietol aj návrh žalobkyne na prerušenie konania do skončenia veci vedenej
na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 8Cbi/27/2010 z dôvodu, ako už vyššie uviedol, že v konaní sp.
zn. 8Cbi/27/2010 má súd riešiť otázku dobrých mravov, pričom otázka posudzovania dobrých mravov
žalobcu v konaní sp.zn. 8Cbi/27/2010 môže byť iná, ako v tomto konaní. Okrem toho otázku preukázania
dobrých mravov zo strany žalobkyne si súd vyrieši sám.

80. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP a náhradu trov prvostupňového i
odvolacieho konania priznal žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech.

81. Súd svojím uznesením č.k. 10Cbi/32/2010-198 zo dňa 23.02.2012 priznal svedkovi V.. W. Š.

svedočné v sume 21,30 Eur, ktoré mu boli vyplatené zo štátnych finančných prostriedkov. Z tohto dôvodu
súd priznal štátu právo na náhradu trov konania voči žalobcovi za vyplatenie svedočného V.. W. Š..

82. O výške náhrady trov konania, ako aj o výške náhrady svedočného, rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník v zmysle § 262

ods.2 CSP.

83. Toto rozhodnutie bolo prijaté členmi senátu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorému

rozhodnutie smeruje. Proti rozsudku súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon nevylučuje.
Odvolanie nie je prípustné proti rozsudku po a) vydanému na základe uznania nároku alebo vzdania
sa nároku okrem prípadov odvolania podaného z dôvodu, že neboli splnené podmienky na vydanie
takého rozhodnutia, po b) pre zmeškanie, okrem prípadov odvolania podaného z dôvodu, že neboli
splnené podmienky na vydanie takého rozhodnutia. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je

prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§363 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie
napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP). Ak zákon
na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie: ktorému súdu je určené, kto ho robí,

ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis (§127 ods.1 CSP).
(1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu
prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto
vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno

meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 CSP). Prostriedky procesnéhoútoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie,
možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie §366).