Rozhodnutie ,
Zrušené Judgement was issued on Thursday, June 20, 2018

Súd: Okresný súd Martin
Spisová značka: 10Csp/284/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5717212846
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Gazdačková
ECLI: ECLI:SK:OSMT:2018:5717212846.1

Rozhodnutie

Okresný súd Martin sudkyňou JUDr. Máriou Gazdačkovou v právnej veci žalobkyne E. K., V..
XX.X.XXXX, P. J. XXX/XX, XXX XX, B., zastúpenej občianskym združením Centrum správnej pomoci,
so sídlom J. Š. Šikuru 4850/1, 036 08, Martin 8, IČO: 51 472 236, ochrana spotrebiteľa, proti žalovanému
TELERVIS PLUS a.s., so sídlom v Staré Grunty 7, 841 04 Bratislava, IČO: 35 717 769, právne
zastúpenému JUDr. Alanom Strelákom, advokátom, so sídlom Na vŕšku 12, 811 Bratislava, IČO: 31 819

702, v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 147,20 € s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba žalobkyne sa v celom rozsahu zamieta.

II. Žalovaný má proti žalobkyni právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

III. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku

samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou podanou na tunajšom súde dňa 29.12.2017 sa žalobkyňa proti žalovanému domáhala
vydania bezdôvodného obohatenia v sume 147,20 €, ktoré žalovanému vzniklo na základe úverovej
zmluvy č. XXXXXXXXX zo dňa 7.6.2016 (v petite uviedla nesprávny dátum 23.5.20014), ktorú
uzavrel ako veriteľ so žalobkyňou. Žalobkyňa poukázala na ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.

o spotrebiteľských úveroch, z ktorých vyplýva, že spotrebiteľská zmluva musí obsahovať údaje o
výške, počte, termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. K týmto údajom sa spotrebiteľ nemá
dopracovávať výpočtom a výkladom. Zmluva, ktorú uzavrie, musí byť jasná a zrozumiteľná. Pokiaľ tieto
náležitosti splnené nie sú, je podľa ust. § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. úver bezúročný a bez
poplatkov. Sporná zmluva neobsahuje zákonom vyžadované obligatórne náležitosti a to výšku, počet
a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a preto je bezúročná a bez poplatkov. Podľa tejto

zmluvy má veriteľ ako žalovaný nárok len na istinu vo výške 400 €. Žalobkyňa mu zaplatila aj úroky vo
výške 147,20 € a tie predstavujú bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného. Žalobkyňa poukázala
na ust. § 107 Obč. zákonníka a uviedla, že v auguste 2017 sa dozvedela od R. Q., člena z Centra
správnej pomoci, že predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov a úroky, ktoré žalobkyňa platila,
platila bez právneho dôvodu. Žalobkyňa podala žalobu do dvoch rokov a to v subjektívnej dvojročnej
premlčacej dobe. Žalobkyňa spĺňa trojročnú objektívnu premlčaciu dobu, ale aj desaťročnú premlčaciu

dobu v zmysle ust. § 107 ods. 2 Obč. zákonníka, pretože konanie žalovaného nemožno hodnotiť
inak, ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne
s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na viacero
rozsudkov, predovšetkým Krajského súdu Prešov, ktorý viacerými rozhodnutiami priznal žalobcovi 10-
ročnú premlčaciu dobu. Naviac poukázala na skutočnosť, že vo veci nie je možné aplikovať rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie C-42/15, ktorý je určený len zákonodarcovi Slovenskej republiky a s

ktorým sa viaceré súdy Slovenskej republiky nestotožnili.2.Kžalobežalobkyňapripojilazmluvuospotrebiteľskomúvereč.XXXXXXXXXzodňa7.6.2016, listinné
dôkazy preukazujúce splatenie tohto úveru aj s úrokmi, dohodu o zrážkach zo mzdy, informácie o
finančnom a sprostredkovaní, štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere, informáciu o

RPMN a priemernej RPMN poskytnutej veriteľom a protokol o zápočte v zmysle bodu 5 Obchodných
podmienok.

3. Žalovaný sa k žalobe vyjadril prvýkrát podaním z 27.2.2018, z ktorého vyplynulo, že žalobu považuje
za nedôvodnú a žiada ju zamietnuť v celom rozsahu. Súčasne požadoval priznať náhradu trov konania.

Potvrdil, že so žalobkyňou uzavrel 7.6.2016 zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 320161759, na základe
ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver vo výške 400 € za celkový úrok vo výške 36,80 % z poskytnutej
istiny, teda vo výške 147,20 €. Žalobkyňa sa zaviazala zaplatiť žalovanému celkovo čiastku 547,20 € v
12 pravidelných mesačných splátkach vo výške 45,60 €, z čoho istina tvorila 73,10 % a úrok tvoril 26,90
% z každej jednotlivej splátky. Zmluvné strany sa tiež dohodli, že prvá splátka je splatná 30. deň po
poskytnutí úveru a každá nasledujúca splátka až do úplného zaplatenia je splatná 30. deň po splatnosti

predchádzajúcej splátky. Odplata tvorila 36,80 % a ročná percentuálna miera nákladov bola uvedená v
hodnote84,95%.Vtomtovyjadrenížalovanýdemonštroval,akýmspôsobombolavypočítanáRPMNpre
daný spotrebiteľský úver a predložený výpočet odôvodnil tým, že je nutné vychádzať zo skutočnosti, že
jednou z určujúcich skutočností je termín poskytnutia úveru, ktorý je podľa zmluvy stanovený na 5. deň
od uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere a preto je vo výpočte uvedený dátum 12.6.2016 ako deň

poskytnutia úveru a nie dátum uzavretia zmluvy. Vo výpočte sú zásadným rozdielom odlíšené termíny
splátky, ktoré vychádzajú z ustanovení zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Vzťah odplaty s výškou ročnej
percentuálnej miery nákladov je priamo úmerný. Zákonodarca zásadným spôsobom určil maximálne
prípustnú výšku odplaty, ktorá odráža situáciu na finančnom trhu, pričom odplatu, ktorá spĺňa takto
určenú hranicu, nie je možné považovať za odplatu v rozpore s dobrými mravmi. V tejto súvislosti

žalovaný poukázal na ust. § 1a Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktoré ustanovuje
maximálne prípustnú hranicu odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi. Maximálna
prípustná hranica odplaty pre úver, ktorý bol poskytnutý danou zmluvou, je definovaná ako dvojnásobok
priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek zahraničných bánk. V tomto prípade
je tiež nutné poukázať na ust. § 1 ods. 4 predmetného Nariadenia vlády, z ktorého vyplýva, že na

účely stanovenia najvyššej prípustnej výšky odplaty podľa § 1a sa použije priemerná hodnota ročnej
percentuálnejmierynákladovbánkapobočiek zahraničnýchbánkprejednotlivétypynovo-poskytnutých
spotrebiteľských úverov zverejnená podľa osobitného predpisu naposledy v čase predchádzajúcom
uzavretiu zmluvy. Priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov pre spotrebiteľské úvery nad
6 mesiacov a splatné do jedného roka predstavovala 19,26 % ročne, z čoho vyplýva, že dvojnásobok

potom predstavuje 38,52 % ročne. Ak odplata veriteľa bola tvorená úrokom vo výške 36,80 % a
žalovaný vyjadril odmenu percentuálnou hodnotou 36,80 %, tak je zrejmé, že dvojnásobok RPMN pre
prvý štvrťrok 2016 pri úveroch nad 6 mesiacov a do 12 mesiacov, neprekročil o 1,72 % percentuálneho
bodu.

4. Žalovaný sa ďalej vyjadril k termíne konečnej splatnosti a výške, počtu a termínom splátok, teda k
náležitostiam, ktoré sú upravené v ust. § 9 ods. 2 písm. f/ a l/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch v znení platnom ku dňu 7.6.2016. Žalovaný uviedol, že termín poslednej splátky úveru, teda
konečná splatnosť úveru, je uvedený v čl. III. bod 2 ako 365. deň po uzatvorení zmluvy, pričom doba
trvania zmluvy je od uzatvorenia zmluvy do termínu konečnej splatnosti, to znamená 365 kalendárnych

dní. Preto podľa jeho názoru zmluva obsahuje túto náležitosť. Naviac poukázal, že vnútroštátna právna
úprava jednoznačne neustanovuje, akým spôsobom má byť termín konečnej splatnosti špecifikovaný
a preto neobstojí požiadavka špecifikovať termín konečnej splatnosti výhradne konkrétnym dátumom.
365.-ty deň po uzatvorení zmluvy je podľa názoru žalovaného presný, dostatočný a nemenný, jeho
určenie nie je závislé od žiadnych ďalších súvislostí, či náhodilostí a preto je nutné konštatovať v zmysle

ust. § 186 ods. 1 C.s.p., že 365 dní predstavuje jeden rok, čo nie je potrebné dokazovať. Poukázal tiež
na skutočnosť, že vnútroštátna právna úprava nevyhovuje článku 10 smernice Európskeho parlamentu
a rady 2008/48/ES z 23.4.2008, ktorý stanovuje požiadavky na náležitosti zmluvy o úvere, citoval z
danej smernice a podrobne sa zaoberal názormi, ktoré vyjadril Súdny dvor Európskej únie vo svojom
rozsudku sp. zn. C-42/15 vo veci Home Credit c/a Q. P.. Žalovaný dal do pozornosti, že nie je potrebné

v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať termín, resp. dátum každej jednotlivej splátky úveru a to s
poukazom na záver v bode 50 odôvodnenia tohto rozsudku, navyše vnútroštátna úprava sama o sebe
taktiež neuvádza, akým spôsobom majú byť jednotlivé zložky splátok vyčíslené. K uvedenému žalovaný
uviedol, že napadnutá zmluva o spotrebiteľskom úvere uvádza percentuálne rozloženie jednotlivýchčastí splátok. Preto podľa jeho názoru posudzovaná zmluva jednoznačne spĺňa zákonnú náležitosť aj
v § 9 ods. 2 písm. l/ zákona o spotrebiteľských úveroch. V tejto súvislosti teda s obhajobou v zmluve
uvedeného termínu konečnej splatnosti úveru poukázal na viaceré rozhodnutia Krajských súdov v

Trnave, Žiline a Prešove. Žalovaný tiež poukázal na skutočnosť, že zákon o spotrebiteľských úveroch
bol novelizovaný zákonom č. 279/2017 Z.z. a to ust. § 9 ods. 2 písm. i/ a poukázal na znenie dôvodovej
správy k predmetnému zákonu. Žalovaný uviedol, že zastáva názor, že všeobecným súdom Slovenskej
republiky vznikla povinnosť aplikácie komunitárneho práva, čo vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora
z 9.3.1978 sp. zn. 106/77 (Simmenthal), z ktorého vyplýva, že vnútroštátny súd, ktorý v rámci svojej

právomoci aplikuje ustanovenia práva spoločenstva, je povinný zabezpečiť plný účinok týchto noriem
a v prípade potreby z vlastnej úradnej moci neuplatňuje každé vnútroštátne ustanovenie, hoci by išlo
o neskoršie ustanovenie, ktoré je v rozpore s právom spoločenstva bez toho, aby musel najprv žiadať,
alebo čakať na jeho zrušenie legislatívnou cestou, alebo iným ústavným postupom a v tejto súvislosti
poukázal aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL-ÚS 3/09-378 zo dňa 26.1.2011.

5. K tomuto vyjadreniu žalovaného sa žalobkyňa vyjadrila podaním z 28.3.2018, z ktorého vyplynulo,
že vyjadrenie žalovaného popiera v celom rozsahu s tým, že mesačná splátka sa nemusí rozlišovať na
úroky, poplatky a istinu v zmluvách až od 1.5.2018 v súlade s novelizáciou zákona o spotrebiteľských
úveroch a poukázala na rozhodnutia súdov Slovenskej republiky, ktoré sa nestotožnili s rozsudkom
Súdneho dvora C-42/15.

6. K tomuto podaniu žalobkyne sa už žalovaný nevyjadril.

7. Na pojednávaní dňa 20.6.2018 bola žalobkyňa zastúpená už občianskym združením na ochranu
spotrebiteľov a na žalobe zotrvala. Zotrvala predovšetkým na tvrdení, že poskytnutý úver je bezúročný

a bez poplatkov, predovšetkým pre nerozpísanie splátky na istinu, úroky a poplatky a v tejto súvislosti
poukázala aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžo/61/2015. Pokiaľ šlo o
najnovšie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3Cdo/146/2017, uviedla, že približne 100
spotrebiteľov na členov senátu Najvyššieho súdu, ktorí prijali takéto rozhodnutie, bolo podané trestné
oznámenie pre poškodzovanie spotrebiteľov a takéto trestné oznámenie bude podané na každého

sudcu, ktorý rozhodne v súlade s týmto uznesením Najvyššieho súdu.

8. Žalovaná strana zotrvala na svojej argumentácii vo vyjadrení k žalobe.

9. Na pojednávaní súd vykonal dokazovanie čítaním všetkých listín, pripojených do súdneho spisu

stranami sporu.

10. Zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere čísla uvedeného v žalobe, ktorú žalovaný ako veriteľ a žalobkyňa
ako dlžníčka podpísali 7.6.2016, súd zistil, že touto zmluvou žalovaný sa zaviazal poskytnúť žalobkyni
spotrebiteľský úver vo výške 400 € do 5 dní od uzatvorenia zmluvy. Úver je poskytovaný za celkový úrok

vo výške 36,80 % istiny. Odplata predstavuje 36,80 % istiny za rok a RPMN úveru predstavuje 84,95
%. Priemerná RPMN v zmysle § 9 ods. 2 písm. z/ zákona je ku dňu podpisu zmluvy 25,87 % ročne.
Termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru je v zmysle § 9 ods. 2 písm. g/ zákona 7.6.2017.
Termín poslednej splátky úveru, to znamená konečná splatnosť úveru, je 365. deň po uzatvorení zmluvy
(článok 2 úverovej zmluvy). Úver bol poskytnutý bezhotovostným prevodom na účet dlžníka uvedený v

časti zmluvy nazvanej Žiadosť o prevod finančných prostriedkov. Žalobkyňa ako dlžníčka sa zaviazala
zaplatiť veriteľovi, teda žalovanému, úverovú istinu vo výške 400 € a úrok vo výške 147,20 €, teda
celkovú dlžnú čiastku na úhradu 547,20 €. Tento úver sa zaviazala splatiť riadne a včas vrátane úroku
v 12 pravidelných rovnomerných mesačných splátkach po 45,60 €, z čoho istina predstavovala 73,10
% a úrok predstavoval 26,90 % z každej jednotlivej splátky. Prvá splátka bola splatná 30. deň po

poskytnutí úveru, každá ďalšia splátka až do úplného zaplatenia bola splatná 30. deň po splatnosti
predchádzajúcej splátky. Z článku III. vyplynulo, že strany sa dohodli na práve veriteľa od dlžníka
žiadať vrátenie celej dlžnej sumy po uplynutí 3 mesiacov od omeškania so zaplatením ktorejkoľvek
splátky v plnej výške a v ďalších tam uvedených prípadoch a na tom, že mesačná splátka v sebe
zahrňuje splátku istiny i úroku, pričom percentuálne vyjadrenie podielu z každej jednotlivej splátky je

uvedené v článku II. tejto zmluvy. V prípade, že dlžník uhradí len časť splátky, bude jeho záväzok
umorovaný tak, že uhradená suma bude použitá najprv na úhradu dlžnej istiny a potom úroku, ak
sa zmluvné strany nedohodnú inak. Rovnako v tomto článku bolo zakotvené právo dlžníka žiadať si
výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky a to bezplatne a kedykoľvek počas čerpania, počas trvaniazmluvy o úvere. Tento článok obsahoval aj spôsob výpočtu RPMN, teda vysvetlivky rovnice na výpočet
RPMN. Článok III. obsahoval dohodu o zmluvnej pokute za omeškanie vo výške 2,5 % dlžnej sumy
za každý začatý mesiac omeškania až do zaplatenia dlžnej čiastky. Článok IV. upravoval právo dlžníka

zaplatiť úver pred lehotou konečnej splatnosti, článok medzi zmluvy upravoval dohodu strán o možnosti
zápočtu preplatkov na zmluve proti iným neuhradeným splatným záväzkom dlžníka voči veriteľovi a
článok VI. zakotvoval právo veriteľa odstúpiť od zmluvy. V ďalších ustanoveniach zmluva obsahovala
vyhlásenia dlžníka o správnosti údajov, ktoré poskytol a právo veriteľa požadovať zaistenie záväzkov
ručiteľským prehlásením, alebo dohodou o zrážkach, uvádzali kontrolný orgán podľa § 23 zákona o

spotrebiteľských úveroch a adresu, na ktorej žalobkyňa, ako spotrebiteľka, mohla uplatniť reklamáciu,
alebo sťažnosť, podľa § 9 ods. 2 písm. c/ zákona o spotrebiteľských úveroch kontraktačnému procesu.
Procesu podľa listín, ktoré pripojila samotná žalobkyňa, predchádzalo spísanie formulára štandardných
európskych informácii o spotrebiteľskom úvere, ktoré svojim obsahom korešpondujú zneniu zmluvy a
informácieofinančnomsprostredkovaníakoajinformácieoRPMNapriemernejRPMN,ktorúposkytoval
veriteľ žalobkyni ako spotrebiteľke. Žalobkyňa dokladmi preukázala a medzi sporovými stranami nebola

sporná tá skutočnosť, že skutočne na úhradu úveru zaplatila 547,20 € a úver bol splatený skôr a to
dňa 12.4.2017, čo vyplýva z príjmových pokladničných dokladov, výdavkových dokladov a splátkového
kalendára (č.l. 8 - 10). Zmluvné strany zabezpečili záväzok žalobkyne ako dlžníčky dohodou o zrážkach
zo mzdy, spísanou na osobitnom formulári dňa 7.6.2016.

11. Majúc preukázané tieto skutočnosti súd dospel k presvedčeniu, že žaloba žalobkyne je v celom
rozsahu nedôvodná. Predovšetkým súd nesúhlasí s tvrdeniami žalobkyne, že v zmluve nebola uvedená
konečná splatnosť úveru. Tá je explicitne uvedená už v článku I. samotnej zmluvy, kde je uvedené, že
konečná splatnosť úveru je 7.6.2017 a tento termín logicky obsahovo korešponduje s ods. 2 článku III.
zmluvy, z ktorého vyplýva, že termín poslednej splátky úveru, ktorým je konečná splatnosť úveru, je 365.-

ty deň po uzatvorení zmluvy. Ak bola zmluva uzatvorená 7.6.2016, je zrejmé, že 365. deň po uzatvorení
zmluvy je 7.6.2017, teda celý rok odo dňa uzavretia zmluvy. Podľa presvedčenia súdu takéto vyjadrenie
termínu konečnej splatnosti úveru, ale aj termínu poslednej splátky úveru, je pochopiteľné, logické
a dostatočne určito vyjadrený termín pre priemerného spotrebiteľa s aspoň základným vzdelaním.
Termín konečnej splatnosti úveru je vyjadrený konkrétnym dátumom a následne je v zmluve uvedené,

že termín konečnej splatnosti je aj termínom poslednej splátky úveru. Súdu nie je zrejmé, ako ešte
inak podrobnejšie, konkrétnejšie pre priemerne obozretného, vzdelaného a inteligentného spotrebiteľa
s ukončeným minimálne základným vzdelaním by mala byť uvedená táto obsahová náležitosť zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, v tom čase upravená ustanovením § 9 ods. 2 písm. f/ zákona o spotrebiteľských
úveroch č. 129/2010 Z.z., ktorý bol účinný ku dňu 7.6.2016, keď bola zmluva uzavretá. V podrobnostiach

súd odkazuje na argumentáciu žalovaného, s ktorou smere sa súd plne stotožňuje.

12. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobkyne o tom, že splátka nebola rozpísaná na istinu, úroky a iné
poplatky a nebola uvedená výška, počet a termíny splátok istiny, toto je opäť argumentácia, s ktorou súd
nesúhlasí a poukazuje na argumentáciu žalovaného, s ktorou sa opätovne stotožňuje.

13. Súd konštatuje, že v článku II. zmluva jednoznačne uvádzala, že odplata veriteľa pozostáva len z
úroku vo výške 147,20 €, čo predstavuje 36,80 % istiny. Úver musel byť splatený do jedného roka, preto
úrok vyjadrený aj nominálnou hodnotou 147,20 € skutočne v prepočítaní predstavuje 36,80 % istiny
ročne a podľa obsahu zmluvy tvorí jedinú formu odplaty veriteľa za poskytnutie požičaných finančných

prostriedkov vo výške 400 €. Úrok, čiže odplata z úveru, je vyjadrená aj percentuálne 36,80 % ročne,
následne je ale uvedené v článku II, že celkovú dlžnú čiastku na úhradu 547,20 € sa žalobkyňa ako
dlžníčka zaviazala zaplatiť v 12 pravidelných splátkach po 45,60 € s tým, že úverová zmluva udáva, že
prvá splátka je splatná 30. deň po poskytnutí úveru (úver musel byť poskytnutý do 5 dní od podpísania
úverovej zmluvy) a každá ďalšia splátka až do úplného zaplatenia je splatná 30. deň po splatnosti

predchádzajúcej splátky. Takéto vymedzenie zročnosti splátok bez toho, aby bol uvedený každý jeden
konkrétnydeňšpecifikovanýdňom,mesiacomarokom,ktorýmmusíbyťsplátkazaplatená,súdpovažuje
za opäť dostatočne určito a zrozumiteľne vymedzenej termín splatnosti splátok. V kontexte s tým, že
zmluva udáva, že v splátke je zahrnutá istina aj úrok a to istina predstavuje 73,10 % splátky vo výške
45,60 € a úrok predstavuje 26,90 % zo splátky v celkovej výške 45,60 €, je opäť podľa presvedčenia súdu

dostatočne zrozumiteľne pre gramotného spotrebiteľa vymedzené, z čoho splátka pozostáva a preto je
podľa presvedčenia súdu splnená aj náležitosť uvedená v § 9 ods. 2 písm. l/ zákona o spotrebiteľských
úveroch, pretože pre spotrebiteľa je zrejmé, ku ktorému dňu spláca istinu a ku ktorému dňu spláca úrok.14. Podľa presvedčenia súdu, žalobca takýmto vymedzením a rozčlenením splátky dosť urobil za dosť
vtedy účinnému zneniu § 9 ods. 2 písm. l/ zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z. z., aj
keď tak v kontexte judikatúry, na ktorú poukázal žalovaný vo svojom vyjadrení a eurokonformného

výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l/) zákona o spotrebiteľských úveroch urobiť nemusel. Súd sa
nestotožňuje s názorom žalobkyne, že by základná časť úverovej zmluvy musela obsahovať presný
splátkový kalendár s nominálnym vyčíslením v eurách a centoch, koľko zo splátky 45,60 € pripadá na
istinu a koľko na úroky.

15. Súd si dovoľuje konštatovať, že už počas povinnej školskej dochádzky sa každý jeden občan
Slovenskej republiky na druhom stupni základnej školy učí zvládať počas hodiny matematiky náuku o
percentách a preto každý občan Slovenskej republiky so základným vzdelaním je schopný vypočítať
príslušné percentá z konkrétne určenej sumy.

16. Podľa presvedčenia súdu, ak však žalovaný v zmluvnom formulári vyjadril, že mesačná splátka v

sebe zahrňuje splátky istiny a aj úroku a určil počet splátok a termín ich splatnosti - prvá splátka zročná
30. deň po poskytnutí úveru a každá ďalšia 30. deň po splatnosti predchádzajúcej splátky - splnil aj podľa
presvedčenia súdu náležitosť uvedenú v ust. § 9 ods. 2 písm. l/ zákona o spotrebiteľských úveroch.

17. Súd poukazuje na skutočnosť, že po rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15

judikatúra súdov Slovenskej republiky zareagovala na toto rozhodnutie napriek tvrdeniam strany
žalujúcej. Naposledy reagoval na toto rozhodnutie aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich
uzneseniach 4Cdo/211/2017 zo dňa 23.4.2018, 4Cdo/187/2017 zo dňa 23.4.2018, 3Cdo/56/2018 zo
dňa 17.4.2018 a aj 3Cdo/146/2017, ale nakoniec aj uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
6Co/84/2017. Z vyššie uvádzaných rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, teda rozhodnutí

najvyšších súdnych autorít (čl. 2 ods. 2 C.s.p.) vyplynulo, že zásada eurokonformného výkladu vyžaduje,
aby súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva sa usilovali dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom
sledovaným smernicou 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a zaručuje jej úplnú účinnosť.
Úmyslom zákonodarcu, ktorý zreteľne vyjadril v úvodnej časti dôvodovej správy zákon č. 129/2010 Z.z.,
bolo transponovať smernicu v celom rozsahu. Zámerom zákonodarcu teda bezpochyby nebolo, aby

novo-prijímané ustanovenie, vtedy § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z., dnes ust. § 9 ods. 2
písm. l/ (v čase uzavretia spornej zmluvy), bolo v rozpore s čl. 10 ods. 2 smernice. Túto skutočnosť
musí zobrať na zreteľ vnútroštátny súd pri aplikácii ust. § 9 ods. 2 psím. l/ zákona č. 129/2010 Z.z..
Eurokonformným výkladom predmetného ustanovenia zákona, ktorý je v danom prípade nielen možný,
ale aj potrebný, dovolacie súdy dospeli k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010

Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu,
teda rozpis splátok po častiach, samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky. Pokiaľ ust. § 9 ods. 2
písm. k/ (neskôr § 9 ods. 2 písm. l/) zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“, či
„termínysplátokistiny,úrokovainých poplatkov“jezapoužitiaeurokonformnéhovýkladumožnédospieť
k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Z dôvodovej správy zákona

č. 129/2010 Z.z. v žiadnom prípade nevyplývalo, že by zámerom zákonodarcu bolo, aby ust. § 9 ods.
2 písm. k/ vtedy prijatého zákona sprísnilo požiadavku zakotvenú v smernici, teda aby zmluva o úvere
upravovala výšku, počet, termíny splátok ako súboru, ktorý zahŕňa istinu, úroky aj iné poplatky. Pokiaľ
predmetné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z.z. hovorí o výške, počte, termínoch splátky istiny, úrokov
a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť

požadované informácie vo vzťahu ku každej položke, to znamená k istine, úrokom a iným poplatkom
osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky, prípadne iné poplatky.
Vyššie uvedené interpretačné prístupy a právne závery Najvyššieho súdu sa vzťahujú na právny stav v
čase, ktorý bol rozhodujúci pre posúdenie správnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia, treba však
uviesť, že zákonom č. 279/2017 Z.z. z 12.10.2017, ktorým sa zmenil zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách,

došlokzmeneokreminéhoajust.§9ods.2písm.i/zákonač.129/2010Z.z.vtom,vzmysle,žesavňom
s účinnosťou od 1.5.2018 slová „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, nahrádzajú slovami
„frekvenciu splátok“ a v dôvodovej správe k tomuto zákonu sa uvádza, že vypustenie náležitostí zmluvy
o spotrebiteľskom úvere bolo nevyhnutné so zreteľom na závery vyjadrené v rozsudku Súdneho dvora
Európskej únie. Od uvedeného dňa sa teda legislatívne pregnantnejším vyjadrením odstráni možnosť

rôzneho výkladu predmetného ustanovenia, ktorú bolo možné podľa názoru vyššie uvádzaných senátov
Najvyššieho súdu preklenúť už podľa doterajšej právnej úpravy jeho eurokonformným výkladom.18. Okresný súd Martin vzhľadom na vyššie uvedené sa stotožňuje s názorom, ktoré konštatovali dva
senáty Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo vyššie uvádzaných rozhodnutiach a ktorými Najvyšší
súd prvýkrát po prijatí rozhodnutia C-42/15 Súdnym dvorom Európskej únie v rozhodovacej praxi

reagoval na problematiku namietanej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

19. Súd aj z iných nenamietaných uhlov pohľadu podrobil prieskumu napadnutú zmluvu o
spotrebiteľskom úvere a konštatoval, že ide o zmluvu korektnú, ktorá dostatočne určitým a
zrozumiteľným spôsobom pre priemerne vzdelaného a obozretného spotrebiteľa vymedzuje základné

náležitosti, ktoré zmluva musí mať. Odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru je v zákonných
limitoch, v tomto smere súd odkazuje na argumentáciu žalovaného a v tejto zmluve súd nezistil iné
nedostatky, ktoré by spôsobovali právny následok upravený v ust. § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských
úveroch, teda bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru. Za predpokladu, že
spotrebiteľský úver nebol bezúročný a bez poplatkov, vznikol žalovanému nárok aj na zaplatený úrok vo
výške 147,20 € a plnenia, ktoré žalobkyňa uskutočnila na zaplatenie tohto úroku, nie sú bezdôvodným

obohatením na strane žalovaného.

20. Súd preto žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol.

21. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p. a žalovanému ako úspešnej

strane sporu, priznal právo na náhradu všetkých účelne vynaložených trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní od doručenia
rozhodnutia na súde, ktorý ho vydal.

Podľa § 363 C. s. p. v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 C. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 C. s. p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 C. s. p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že

právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 C. s. p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 366 C. s. p. prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.