Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 10, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 11Co/27/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1409209309
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Štrignerová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1409209309.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Štrignerovej a členov

senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, v právnej veci navrhovateľa: K. V. ,,R.
Z. K., J. XX, K., IČO: XX XXX XXX, zastúpeného JUDr. Rudolfom Adamčíkom, advokátom, Liptovská
2/A, Bratislava, proti odporcovi: MARKÍZA - SLOVAKIA, spol. s r.o., Bratislavská 1/A, Bratislava, IČO:
31 444 873, zastúpeného: Advokátska kancelária DEDÁK & Partners, s.r.o., so sídlom Mlynské Nivy
45, Bratislava, IČO: 35 906 464, o ochranu dobrej povesti právnickej osoby a o priznanie peňažného
zadosťučinenia vo výške 100.000 euro, na odvolania navrhovateľa a odporcu proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava IV zo dňa 15.10.2013, č.k. 9C/331/2009-176, jednohlasne ( pomerom hlasov 3:0) takto

r o z h o d o l :

Rozhodnutie súdu prvého stupňa sa vo výrokoch o uložení povinnosti odporcovi zaplatiť navrhovateľovi
náhradu nemajetkovej ujmy v sume 16.596,95 euro, o zamietnutí návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy
nad určený prísudok a vo výroku o trovách konania z r u š u j e a v rozsahu zrušenia sa v r a c i
a na ďalšie konanie.

Vo zvyšnej časti sa rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

V napadnutom rozsudku súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť odvysielať do 30 dní od
právoplatnosti rozhodnutia v televíznom vysielaní televízie MARKÍZA, bezprostredne pred vysielaním

hlavnej spravodajskej relácie Televízne noviny, ospravedlnenie v nasledovnom znení:

„ Naša televízia odvysielala v relácii „O.“ vysielanej dňa XX. marca XXXX a XX. marca XXXX,
nepravdivé a znevažujúce informácie o K. V. „. Z. K., predsedovi jeho predstavenstva a činnosti ním
riadených pracovníkov, spočívajúce v hodnotení konania K.I. V. „.“, predsedu jeho predstavenstva a
činnosti pracovníkov družstva, ako vydieranie a zastrašovanie, čím neoprávnene zasiahla do práva
na ochranu dobrej povesti K. V. „. Z. K., za čo sa ospravedlňuje.“ Ospravedlnenie v určenom znení

uložil odporcovi zverejniť textom umiestnením na minimálne 90 % plochy obrazovky, vo veľkosti písma
riadne vnímateľnej televíznymi divákmi, v trvaní minimálne 20 sekúnd. Vo výroku rozhodnutia ďalej
uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 16.596,95 euro,
do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšku návrh zamietol.

Výrok o uložení povinnosti odvysielať určené ospravedlnenia právne odôvodnil § 19b Občianskeho
zákonníka pri zohľadnení, že do práva na ochranu pred neoprávneným zásahom do dobrej povesti

právnickej osoby podľa citovaného ustanovenia možno zasiahnuť (podobne ako do osobnostných
práv fyzických osôb podľa § 11 a nasl. Obč. zákonníka) jednak skutkovými tvrdeniami, ale tiež
aj neprimeranými hodnotiacimi úsudkami. Ide spravidla o nepravdivé skutkové tvrdenia a o také
hodnotiace úsudky, ktorým chýba akýkoľvek skutkový základ, pričom v oboch prípadoch musí ísť otvrdenia majúce difamačný charakter. To znamená, že tvrdenie musí byť objektívne spôsobilé zasiahnuť
do dobrej povesti právnickej osoby ( Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II ÚS 211/08 z
18. sept. 2008). Pri skúmaní primeranosti konkrétneho výroku je však potrebné predovšetkým rozlíšiť,

či ide o skutkové tvrdenia, alebo hodnotiace úsudky, pretože podmienky kladené na prípustnosť každej z
týchto kategórií sa líšia. Skutkové tvrdenie sa opiera o fakt, objektívne existujúcu realitu, ktorá sa dá zistiť
na základe dokazovania a teda pravdivosť takéhoto tvrdenia je overiteľná. Hodnotiaci úsudok naopak
vyjadruje subjektívny názor svojho autora, ktorý k danému faktu zastáva určitý postoj tak, že ho hodnotí
z hľadiska správnosti a prijateľnosti a to na základe vlastných (subjektívnych ) kritérií. Hodnotiaci úsudok

preto nemožno dokazovať, je však potrebné skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii, či forma jeho
verejnej prezentácie je primeraná a či zásah do osobnostných práv je nevyhnutným sprievodným javom
výkonu kritiky, a teda, či nepresiahol určitú prípustnú intenzitu s takou mierou, ktorú už nie je možné v
demokratickej spoločnosti tolerovať. Súd prvého stupňa konštatoval, že dobrú povesť právnickej osoby
je potom treba hodnotiť s ohľadom na všetky rozhodnú okolnosti, ktorými v prípade právnickej osoby,
ktorej predmetom konania je podnikanie, je zrejmé jej správanie sa v obchodných vzťahoch. Inými

slovami povedané, je treba posúdiť, či vyjadrenia na adresu navrhovateľa bolo možno chápať v tom
zmysle, že by navrhovateľ podnikal v rozpore so zásadami poctivého styku, resp. ako obchodný partner
by sa mal správať spôsobom, ktorý by nebol v súlade s dobrými mravmi.

Právo a sloboda sú obsahovo vymedzené právami iných, či už tieto práva plynú ako ústavne zaručené

z Ústavného poriadku republiky, či iných zábran daných zákonom, chrániacim celospoločenské záujmy,
či hodnoty. Právo vyjadrovať názory však môže zbaviť právnej ochrany nielen obsahové obmedzenie,
ale i forma, ktorou názory navonok vyjadrujú. Ak vybočí publikovaný názor z medzí všeobecne
uznávaných pravidiel slušnosti demokratickej spoločnosti, stráca tým charakter konkrétneho úsudku
(správy, komentára) a ako taký sa spravidla ocitáva i mimo medzí právnej ochrany.

V danej veci označil navrhovateľ za neoprávnený zásah do práva na ochranu dobrej povesti právnickej
osoby výroky odporcu odvysielané v relácii O. dňa XX. marca XXXX a XX. marca XXXX:
1. Pre vydieranie a pochybné vyčíslenie dlhov bytového družstva zostala so synom, jeho družkou a
trojmesačným dieťaťom na ulici

2. To čo sa dalo riešiť a riešilo nadobudlo nepochopiteľné obludné rozmery a skončilo sa tragicky
3. A tak si môžeme položiť otázku, či to bola iba nedôslednosť úradníkov, alebo jednoducho spôsob,
ako sa pani N. zbaviť
4. Ešte uvidíme ako sa nám družstvo vyhrážalo, neprekvapuje nás to, takto riešia veci bežne
5. Nakoniec prehovoril predseda, poriadne zmätočne, tých 16.000 eur je vraj dlh pani N. na nájomnom

z obdobia keď bola vo väzení, a ktorý ešte stále nezaplatila
6. Keď ale zistil, že nemôže penalizovať dlh, ktorý neexistuje, prišiel s novou verziou, družstvo chce od
pani N. to čo jej pôvodne v súdnom spore odpustila a samozrejme s poplatkom z omeškania
7. No a keď ste ho odpustili teraz ho znovu chcete
8. A tak bytové družstvo pokojne a bez hanby vydiera

9. Vydieranie, zastrašovanie...zdá sa bežné nástroje ľudí z vedenia bytového družstva
a v závere Časti relácie veľmi emotívne ladené výroky pani N.:
10.Jatoskončím.4rokysasnažímdaťtodoporiadku,nedajúmišancuajatoužpsychickynezvládnem.

Kvýroku „prevydieranieapochybnévyčísleniedlhovbytovéhodružstvazostalasosynom,jehodružkou

a trojmesačným dieťaťom na ulici“, súd prvého stupňa uviedol, že vykonaným dokazovaním nebolo
preukázané konanie navrhovateľa, ktoré by bolo možné posúdiť ako vydieranie N. Z.. Nestotožnil
sa s argumentáciou redaktorky odporcu, že navrhovateľ prikladá slovu vydieranie neprimerane veľký
význam. Je faktom, že podľa slovníka slovenského jazyka vydierať znamená vymáhať, nemožno však
opomínať aj rovinu trestnoprávnu - trestný čin vydierania podľa § 189 Trestného zákona. Súd prvého

stupňa uviedol, že vydieranie v každom z nás evokuje minimálne podobné, ak nie totožné pocity. Je to
mimoriadne expresívny pojem vo všeobecnosti znamenajúci iného neoprávnene nútiť, aby niečo konal,
opomenul alebo trpel, a to konaniami typickými pre trestné činy patriace do tejto hlavy, teda násilím,
hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy. Mal za minimálny predpoklad, že väčšina televíznych
divákov tento pojem v odvysielanej reportáži vnímala podľa slovníka slovenského jazyka. Odporca

v reportáži použil pojem vydieranie bez toho, aby svoje tvrdenie v tomto smere vedel akýmkoľvek
spôsobom preukázať. Odporcu zaťažovalo dôkazné bremeno a bolo na ňom preukázať, že jeho výrok
je pravdivý. Bolo na ňom preukázať, že navrhovateľ vydieral, a ako, pani Z.. Zo žiadnych svedeckých
výpovedí, ani z iných výsledkov dokazovania však takéto konanie navrhovateľa nevyplynulo. Zvykonaného dokazovania súd prvého stupňa zistil, že pani Z. bola povinnosť predmetný byt
vypratať uložená rozhodnutím Okresného súdu Bratislava III, č.k. 21C/87/2003-117 zo dňa 27.4.2007
( právoplatným a vykonateľným dňa 10.7.2007 ). Súd pani Z. odklad exekúcie nepovolil. Z vykonaného

dokazovania vyplynulo, že navrhovateľ uvažoval o alternatíve umožniť jej byt ( na ktorý už nemala
žiadny právny nárok) užívať, resp. s ňou za určitých podmienok uzavrieť novú nájomnú zmluvu, že
menovaná bola vo výkone trestu odňatia slobody za podvody a za byt neplatila nájomné. Navrhovateľ
mal plné právo podať návrh na vypratanie bytu užívaného pani Z., v ktorom konaní bol úspešný.
Napokon došlo k nútenému vyprataniu bytu pani Z., no tiež na základe právoplatného a vykonateľného

súdneho rozhodnutia. To, že pani Z. dlžné nájomné v sume 65.370,-Sk uhradila, nemalo vplyv na
vykonanie exekúcie - vypratanie z bytu. Odporca nepreukázal ani tzv. pochybné vyčíslenie dlhov
navrhovateľom, keď navrhovateľ dôrazne žiadal o zaplatenie dlhu, ktorý pani Z. v súdnom konaní
odpustil, pod hrozbou neobnovenia nájomnej zmluvy. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu bolo dobrou
vôľou navrhovateľa vôbec o možnosti obnovenia nájomnej zmluvy s pani Z. uvažovať.

Pokiaľ ide o výrok „... a tak si môžeme položiť otázku, či to bola iba nedôslednosť úradníkov, alebo
jednoducho spôsob, ako sa pani N. zbaviť“, z vykonaného dokazovania nemal súd prvého stupňa
za preukázanú žiadnu skutočnosť zakladajúcu úmysel pracovníkov navrhovateľa pani N. ,,sa zbaviť“.
Povinnosť vypratania bytu bola pani Z. uložená právoplatným a vykonateľným rozhodnutím Okresného
súdu Bratislava III.

Čo sa týka výroku „... ešte uvidíme ako sa nám družstvo vyhrážalo, neprekvapuje nás to, takto riešia
veci bežne...“, v ktorom bolo hodnotené počínanie podriadených pracovníkov navrhovateľa, za činnosť
ktorých navrhovateľ zodpovedá, tento takisto nemá žiadny vecný základ spočívajúci v ich konaní, kedy
odporca v konaní nepreukázal, že pani Z. sa pracovníci navrhovateľa vyhrážali.

K výroku „.. nakoniec prehovoril predseda, poriadne zmätočne, tých 16.000 eur je vraj dlh pani N. na
nájomnom z obdobia keď bola vo väzení, a ktorý ešte stále nezaplatila...“ súd prvého stupňa konštatoval,
že štatutárny orgán navrhovateľa počas osobného rozhovoru s redaktorkou tvrdil, že 16.000,-eur
je istina aj penále, ktoré pani Z. navrhovateľovi dlhuje. Keď mu predložila doklad o tom, že pani Z.

navrhovateľovi uhradila všetko, čo sa od nej v súdnom spore požadovalo, uviedol, že nevie, či dlh pani
Z. uhradila. Keď ho požiadala o tom, aby si u svojich pracovníkov preveril, či dlh skutočne uhradila, po
porade s nimi sa vyjadril, že dlžnú sumu uhradila, no družstvo od pani Z. chce i to, čo jej v súdnom
spore odpustilo, aj s poplatkom z omeškania. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že pani Z.
istinu, na zaplatenie ktorej bola zaviazaná rozsudkom súdu zaplatila, časť istiny s penálmi jej družstvo

odpustilo, no pokiaľ štatutárny zástupca navrhovateľa tvrdil, že pani Z. má stále ešte dlh v sume 16.000
eur z obdobia, keď bola vo väzení, odporkyňa nepreukázala, že štatutárnym zástupcom navrhovateľa
tvrdený dlh 16.000 eur pani Z. nemá. Mohlo ísť o dlh, ktorý existoval, ale bol napr. premlčaný. Nemožno
teda hovoriť o zmätočnom prejave predsedu.

K výroku ,, keď ale zistil, že nemôže penalizovať dlh, ktorý neexistuje, prišiel s novou verziou, družstvo
chce od pani N. to, čo jej pôvodne v súdnom spore odpustilo a samozrejme s poplatkom z omeškania“
nebolo v konaní odporcom preukázané, aký dlh, ktorý neexistuje chce navrhovateľ penalizovať.
Nepreukázal ani, že navrhovateľ prišiel s nejakou novou verziou a ani, že taký výrok povedal, alebo
že navrhovateľ niečo pani Eve odpustil. Súdu prvého stupňa sa javilo byť prirodzené, že navrhovateľ

možnosť uzavretia novej nájomnej zmluvy s pani Z. podmienil úhradou všetkých jej dlhov voči nemu aj
s poplatkom z omeškania.

Čo sa týka výroku „... no a keď ste ho odpustili teraz ho znovu chcete...“ súd prvého stupňa zistil,
že navrhovateľ vzal návrh v časti nedoplatkov pani Z. za obdobie rokov 2003-2005 späť. Právny

zástupca navrhovateľa v tejto súvislosti upriamoval pozornosť na to, že aj keď v súdnom konaní bola
časť žalovanej istiny späťvzatá, pohľadávka nezanikla. Prípadné premlčanie pohľadávky neznamená jej
zánik a družstvo ju môže opätovne a plne legitímne žiadať zaplatiť.

Pokiaľ ide o výroky „... a tak bytové družstvo pokojne a bez hanby vydiera...“ a „vydieranie,

zastrašovanie...zdá sa bežné nástroje ľudí z vedenia bytového družstva...“ odporca tieto tvrdenia
žiadnym spôsobom nepreukázal a súd prvého stupňa ich považoval za nepravdivé a difamujúce, hrubo
osočujúce a znevažujúce. K v závere časti relácie k veľmi emotívne ladeným výrokom pani N.: „....ja to
skončím...“ „... 4 roky sa snažím dať to do poriadku, nedajú mi šancu a ja to už psychicky nezvládnem...“uviedol, že vykonaným dokazovaním mal preukázané, že navrhovateľ rokoval s pani N. o možnosti
uzavretia novej nájomnej zmluvy s predpokladom vyrovnania dlhov.

Na základe vykonaného dokazovania súd prvého stupňa dospel k záveru, že odporca výrokmi
redaktorky Q. O. v predmetnej reportáži neoprávnene zasiahol do právom chránených záujmov
navrhovateľa, keď konanie navrhovateľa bolo nazvané vydieraním a zastrašovaním, v dôsledku čoho
bolo neoprávnene zasiahnuté do jeho dobrej povesti. Uvedené výroky odporcu je dôvodné hodnotiť ako
výroky znevažujúce dobrú povesť navrhovateľa v tom smere, že v ich celkovom kontexte je namieste ich

chápať ako konanie navrhovateľa podnikajúceho v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku,
ktoré znevažovali jeho povesť vôbec. Uverejnením týchto výrokov došlo k naplneniu predpokladov
ku vzniku zodpovednosti odporcu za taký zásah do sféry právnickej osoby navrhovateľa, so všetkými
s tým spojenými možnosťami sankcií, s takýmto porušením práva zákonom spojovanými, keď naviac
k neoprávnenému zásahu došlo priamo v televíznom vysielaní najsledovanejšej televízie v hlavnom,
najsledovanejšom vysielacom čase.

Na základe uvedeného súd prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľovi preto patrí nárok
na ospravedlnenie. V záujme eliminovania následkov neoprávneného zásahu odporcu do zákonom
chráneného práva navrhovateľa na ochranu dobrej povesti po štyroch rokoch od vykonania zásahu
uložil odporcovi ospravedlnenie sa navrhovateľovi uverejniť v televíznom vysielaní televízie MARKÍZA,

bezprostredne pred vysielaním hlavnej spravodajskej relácie Televízne noviny o 19.00 hod..

Pokiaľ ide o uplatnený návrh v časti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súd prvého stupňa
konštatoval, že obdobne ako pri ochrane osobnosti, treba aj pri zásahu do dobrej povesti právnickej
osoby posudzovať naplnenie predpokladov pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľovi

podľa ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Predpoklady na priznanie tejto náhrady sú v prípade
právnickej osoby naplnené vtedy, ak došlo k zásahu do osobnostných práv, avšak poskytnuté primerané
zadosťučinenie sa nezdá postačujúce, a to najmä preto, že bola v značnej miere znížená dobrá povesť
navrhovateľa v spoločnosti. Vo vzťahu k naplneniu kritérií pre samotné priznanie náhrady uviedol, že to,
či môže byť poskytnutie primeraného zadosťučinenie (spravidla vo forme ospravedlnenia) postačujúce

treba hodnotiť z toho hľadiska, či je priznané zadosťučinenie spôsobilé vzhľadom na okolnosti danej
veci účinne zmierniť vzniknutú ujmu. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je potom na
mieste tam, kde priznanie ospravedlnenia vzniknutú ujmu účinne zmierniť nemôže. V súlade s ustálenou
judikatúrou a výkladovou praxou treba za značné zníženie dôstojnosti fyzickej osoby v spoločnosti
spravidla považovať taký zásah, ktorý by vzhľadom na jeho intenzitu, rozsah a trvanie vedúce k zníženiu

jeho dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti pociťoval ako závažný každý, kto by sa ocitol na mieste
a v postavení dotknutej osoby. Obdobne pri právnickej osobe treba za takýto zásah považovať zásah,
ktorý by vzhľadom na okolnosti hodnotila ako závažný každá iná právnická osoba pôsobila v obdobnej
oblasti za obdobných (teritoriálnych, časových a ďalších) podmienok.

Súd prvého stupňa uviedol, že za takúto ujmu treba spravidla považovať ujmu spôsobenú
masovokomunikačnými prostriedkami, ktoré majú vo verejnosti (odbornej i laickej) široký ohlas. V
takýchto prípadoch je priznanie náhrady nemajetkovej ujmy účinným prostriedkom na zmiernenie a
vyváženie následkov zásahu, ktoré nepredstavujú len bežnú alebo krátkodobo pretrvávajúcu ujmu.

V predmetnej veci z dokazovania vykonaného v priebehu konania súd prvého stupňa ustálil, že k zásahu
do dobrej povesti došlo prostredníctvom najsledovanejšej celoštátnej televízie, zásah mal nesporne
širokú publicitu - už len táto samotná skutočnosť v zásade vytvára priestor pre priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy ( i keď nie celkom absolútne a bez ďalšieho). Podotkol, že činnosť navrhovateľa
( správa bytových domov a bytov a nebytových priestorov v bytových domoch) musí byť založená na

vysokej miere dôvery jeho zákazníkov, užívateľov bytov. Pri činnosti navrhovateľa je niekedy nevyhnutné
za účelom vykonania rôznych opráv a údržby vstupovať do bytov, teda do súkromia zákazníkov, čo
si vyžaduje značnú mieru dôvery jednotlivých užívateľov bytov a nebytových priestorov. Predmetný
neoprávnený zásah do práva na ochranu dobrej povesti navrhovateľa je preto spôsobilý privodiť
navrhovateľovi stratu dôvery jeho zákazníkov.

Súd prvého stupňa v nadväznosti na vyššie uvedené výroky redaktorky spoločnosti odporcu, ktorými
bolo znevážené podnikanie navrhovateľa použitím znevažujúcich výrokov o vydieraní a zastrašovaní
zo strany jeho pracovníkov, ako bežných pracovných metód dospel k jednoznačnému záveru, ženavrhovateľovi treba za účelom zmiernenia vzniknutej ujmy okrem priznaného ospravedlnenia priznať
aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri rozhodovaní o výške náhrady prihliadal na v zákone
stanovené kritériá pre jej určenie ( § 13 ods.3 Obč. zákonníka ), t.j. na závažnosť vzniknutej ujmy

a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že
neoprávnený zásah do práv navrhovateľa mal nepriaznivé následky ( výpovede svedkov B.. B., M.. Q.
Q. M. Z.) na vzťahy navrhovateľa k okoliu pôsobenia predmetu podnikania, ktoré sprevádzalo neustále
vysvetľovanie, že boli odvysielané nepravdivé informácie, že pracovníci navrhovateľa nevydierajú a
nezastrašujú svojich zákazníkov ( užívateľov bytov). Ochladli aj vzťahy na pracovisku, pretože aj

pracovnícinavrhovateľabolizneistenívysielanímČastirelácievovzťahochsozákazníkmiaobchodnými
partnermi navrhovateľa.

S poukazom na vyššie uvedené, súd prvého stupňa po starostlivom zvážení všetkých okolností dospel
k záveru, že práve suma 16.596,95 eur (500.000,-Sk) je náhradou, ktorá je spôsobilá efektívne
zmierniť navrhovateľovi následky neoprávnených zásahov do jeho práva na ochranu dobrej povesti.

Priznanú sumu náhrady mal súčasne primeranú aj z hľadiska nevyhnutnosti zachovania primeraného
a rozumného zohľadnenia a vyváženia záujmov všetkých zúčastnených strán, ktoré nemožno pri
rozhodovaní opomenúť. Preto odporcu zaviazal okrem ospravedlnenia aj na zaplatenie náhrady v
uvedenej výške a vo zvyšku návrh zamietol.

O trovách konania rozhodol tak, že o nich podľa § 150 ods. 3 O.s.p. rozhodne až po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

Proti výroku rozsudku, v ktorom súd prvého stupňa nad určený prísudok zamietol návrh navrhovateľa
na náhradu nemajetkovej ujmy podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ navrhujúc, aby odvolací

súd rozhodnutie súdu v tejto časti zmenil a v celom rozsahu uplatnenému návrhu vyhovel. Podľa jeho
názorusúdprvéhostupňanesprávneposúdilvecpokiaľpeňažnýnárokvymáhanývtomtokonaníoznačil
ako náhradu nemajetkovej ujmy. Zdôvodnenie primeranosti výšky priznanej peňažnej satisfakcie mal za
nejasné, nezrozumiteľné a nepreskúmateľné. Uviedol, že z odôvodnenia súdu prvého stupňa mu nie
je zrejmé na aké vyváženie záujmov pôvodcu zásahu, ktorú nemožno pri rozhodovaní opomenúť, súd

prvého stupňa prihliadal. Nie je mu jasné ani to, ako sa prvostupňový súd vyrovnal s argumentáciou
obsiahnutou v záverečnej reči súvisiacou s rozsahom, trvaním a následkov neoprávneného zásahu, s
negatívnymi následkami v dôsledku odvysielania televíznej relácie k okoliu pôsobenia predmetu jeho
podnikania, so stratou správy dvoch bytových domov, s problémami s realizáciou vlastnej investície
vo vzťahu k jej zhotoviteľom a ich subdodávateľom a s plnou spôsobilosťou zásahu privodiť mu

stratu dôvery jeho zákazníkov. Úmyselné dubiózne konanie odporcu je zrejmé aj z toho, že ani po
písomnom upozornení, ktoré obdržal ešte pred vysielaním časti televíznej relácie, nevykonal žiadne
opatrenia smerujúce k overeniu následne zverejnených nepravdivých tvrdení faktov aj z iných zdrojov,
ako z podkladov a informácií získaných od pani N.. Nevykonal žiadne kroky na odborné preskúmanie
podkladov, čo vyústilo do odvysielania nepravdivých tvrdení a difamujúcich úsudkov o navrhovateľovi.

Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca navrhujúc, aby odvolací súd rozhodnutie
súdu prvého stupňa podľa § 220 O.s.p. zmenil a návrh zamietol, prípadne, aby v zmysle § 221 ods.
1 písm. h/ O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. K jednotlivým
skutkovým tvrdeniam a hodnotiacim tvrdeniam, ktoré súd prvého stupňa vyhodnotil ako nepravdivé

poukázal na to, že pojem „ vydieranie „ bol použitý nie v súvislosti s označením trestného činu, ale
podľa slovníka slovenského jazyka: vydierať p. vymáhať. Termín vydieranie nepoužil svojvoľne, v
samotnom príspevku sa takýmto postupom prezentoval zástupca právnickej osoby K. V. R.. K bodu
2 uviedol, že v tejto časti relácie neodznel názov osoby navrhovateľa, spomínaní boli len úradníci
vo všeobecnosti bez personifikácie a priradenia ku konkrétnej zamestnaneckej organizácii. Zároveň

išlo o logickú otázku, nie konštatovanie v súvislostiach, ktoré vyplývajú z obsahu príspevku. K bodu
3 uviedol, že slovné spojenie „ družstvo sa nám vyhrážalo „ vyplynulo priamo z obsahu príspevku
a bolo vyslovené na podklade osobných skúseností reportérky pri príprave príspevku. K bodu 4, 5,6
odporca uviedol, že z nich je zrejmé, aký priestor dostal štatutárny zástupca navrhovateľa, ktorý mal
možnosťreagovaťnavšetkyskutočnostiavyjadriťsvojpostoj,podložiťhorelevantnými dokladmi.Nijaká

skutočnosť mu nebola zatajená. V rámci rozsahu príspevku dostal navrhovateľ adekvátny a maximálny
priestor pre riadne prezentovanie skutočností a hájenie svojich záujmov. Zároveň aj z odvysielaného
a zo súkromnej skúsenosti redaktorky pri nakrúcaní bolo zrejmé že navrhovateľ ako štatutárny orgán
právnickej osoby uvádzal zmätočné fakty a svoje vyjadrenia po konzultácii s pracovníkmi korigoval. Kbodu 7,8 odporca uviedol že slovné spojenie „ ... a tak bytové družstvo pokojne a bez hanby vydiera...“
bolo použité na podklade vlastných skúseností tak pani N. Z. ako aj samotnej redaktorky Q. O. , s
obdobným prístupom navrhovateľa na všetkých úrovniach sa stretla pri príprave príspevku, zástupcovia

navrhovateľa sa jej niekoľkonásobne snažili naznačovať svoj ( podľa názoru odvolateľa neadekvátny )
postoj k príprave príspevku, preto bolo jej povinnosťou a vo verejnom záujme prezentovať skutočné
fakty tak, ako sa udiali. K bodu 9 uviedol, že emotívne ladené vyjadrenia pani N. v žiadnom prípadne
nevyjadrovali potrebu dotyčnej osoby ukončiť svoj život tragickou formou v dôsledku trestnej činnosti
navrhovateľa. Takéto vysvetlenie odvysielaného textu zo strany navrhovateľa je ničím nepodložené a

znamená podsúvanie nepravdivých a pravdu skresľujúcich tendenčných a vykonštruovaných tvrdení.
Nikde z textu nie možné konštatovať, že za akékoľvek psychické rozpoloženie pani N. je zodpovedný
navrhovateľ a to v dôsledku nejakej trestnej činnosti.

V súvislosti s hodnotením výsluchu v konaní vypočutých svedkov B.. V. B., M.. Q. Q., M. Z., Q.
O.G. konštatoval, že súd prvého stupňa sa stotožnil len s argumentáciou navrhovateľa ( pokiaľ sa

týka overiteľnosti pravdivosti odvysielaných informácií ), neodôvodnene sa priklonil na jeho stranu a
neprihliadol ku všetkým okolnostiam veci. Neprihliadol na skutočnosť, že odporca v príspevku použil
výlučne odpovede zamestnancov navrhovateľa a jeho štatutárneho zástupcu a nie je jeho vinou, že títo
mu poskytli informácie , ktoré následne v súdnom konaní popreli. Odvolateľ ďalej uviedol, že z povahy
činnosti publicistiky a spravodajstva vyplýva, že pri nej nevyhnutne a v značnom rozsahu dochádza ku

kontaktu s jednotlivými hodnotami osobnosti fyzickej osoby, právnickej osoby, najmä cťou, menom,
obchodným názvom a osobným súkromím. Tento fakt nemusí mať vždy podobu rozporu, pretože
publicistika aj spravodajstvo môže takisto účinne pomôcť pri presadzovaní občianskoprávnej ochrany
osobnostifyzickejaleboprávnickejosoby. Prikolíziiprávanainformáciesprávomnaochranuosobnosti
je preto potrebné skúmať intenzitu tvrdeného porušenia základného práva na ochranu osobnosti vo

vzťahu so slobodou prejavu a s právom na informácie a so zreteľom na požiadavku proporcionality
uplatňovania týchto základných práv a ich ochrany. Je vecou predovšetkým súdov, aby s prihliadnutím
na okolnosti každého prípadu zvážili, či jednému právu nebola bezdôvodne daná prednosť pred právom
druhým.

Odporca ďalej v odvolaní poukázal na to, že odôvodnenie rozhodnutia , v ktorom mu bola uložená
povinnosť odvysielať ospravedlnenie v určenom znení je v tejto časti nepreskúmateľné a nedostatočne
odôvodnené. Relácia Televízne noviny je vysielaná v čase o 19,00 hod. v O. E. ( teda v hlavnom
vysielacom čase ) a pôvodná relácia O. bola vysielaná v čase po 22,00 hod. považovaného za U. O. ( čas
mimo hlavného vysielacieho času ). Pokiaľ má dôjsť k morálnemu zadosťučineniu formou odvysielaného

ospravedlnenia, musí tak byť uskutočnené adekvátnym a zodpovedajúcim spôsobom, teda v relácii
vysielanej po 22,00 hod..
V konaní podľa názoru odvolateľa nebol riadne preukázaný ani nárok na peňažné zadosťučinenie
v prisúdenom rozsahu. Výpovede svedkov a navrhovateľa sa obmedzili len na konštatáciu určitých
negatívnych reakcií, ktoré sa ale v skutočnosti neprejavili ako spôsobilé v negatívnom zmysle obmedziť

jeho činnosť, alebo ktoré by v značnej miere ohrozili alebo reálne poškodili jeho povesť. Odporca
poukázal na rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky v prípade preukázaného zásahu do dobrej
povesti právnickej osoby a uviedol, že navrhovateľ nepredložil žiadny dôkaz na preukázanie tvrdeného
zníženia schopnosti dosiahnuť zisk v dôsledku odvysielanej reportáže a z jeho strany sa jedná výlučne
o všeobecné tvrdenia. Rozhodnutie súdu mal v tejto časti za nedostatočne odôvodnené.

Odporca v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu navrhovateľa sa pridržal svojho odvolacieho návrhu.
Poukázal na to, že priznanie akejkoľvek náhrady nemajetkovej ujmy je nedôvodné, nakoľko v konaní
neprišlo k preukázaniu, že zásah mu spôsobil závažnú ujmu v dôsledku zásahu a dôsledky zásahu sú
nezvratné a nenapraviteľné. Navrhovateľom požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 100.000

euro nemá oporu ani v judikatúre obdobných prípadov a ani v žiadnej platnej legislatíve. V tejto
súvislosti poukázal na verejne dostupné informácie týkajúce sa finančného odškodnenia osôb, ktorým
bola v dôsledku úmyselných násilných trestných činov spôsobená ujma na zdraví. Navrhovateľ podľa
jeho názoru neuniesol svoje dôkazné bremeno v tomto smere, v konaní nepreukázal, že v dôsledku
odvysielania bolo jeho dobré meno natoľko zasiahnuté, že jeho podnikateľská obchodná činnosť utrpela

výrazné obmedzenia alebo straty.

Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 212 ods. 1 O.s.p.) t.j. v
celom rozsahu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p.) keďže sa nejednaloo prípad, kedy je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, v danej veci súd prvého stupňa
nerozhodol podľa § 115a O.s.p., nejedná sa o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania a nariadenie odvolacieho pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem

a dospel k záveru, že odvolanie proti výroku rozsudku, ktorým súd prvého stupňa vyhovel návrhu na
uverejnenie ospravedlnenia nie je odporcom podané dôvodne. Súd prvého stupňa v danom prípade
v tejto časti návrhu riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom
na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti
uplatneného návrhu v posudzovanej časti, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( §

132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom
rozhodnutí aj veľmi dôsledne a presvedčivo odôvodnil ( § 157 ods. 2 O.s.p.).

Podľa § 219 ods.2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci
skutkový stav , sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho
žiadnevadymajúcezanásledoknesprávnerozhodnutievoveci, vcelomrozsahuposkutkovejaprávnej
stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového súdu, v

ktorom súd prvého stupňa po dokazovaní vykonanom v rozsahu dôkazných návrhov účastníkov ( § 118a
O.s.p.) po posúdení, že v danom prípade došlo k neoprávnenému zásahu do dobrej povesti právnickej
osoby, vyhovel návrhu na uverejnenie ospravedlnenia. Keďže v tejto časti rozhodnutia podrobne a
vyčerpávajúco zodpovedal na v konaní nastolené otázky relevantného charakteru , ktoré odvolateľ
čiastočne zopakoval v odvolaní podanom proti rozsudku, odvolací súd osvojac si dôvody rozhodnutia

súdu prvého stupňa, využíva v tejto časti rozhodnutia možnosť danú mu ust. § 219 ods.2 O.s.p. na
vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia.

Vychádzajúc z odvolania odporcu v tejto časti, z ktorého obsahu je možné vyvodiť námietku o
nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového súdu ( § 205 ods.2 písm. d/ O.s.p. ) odvolací súd

uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu ( ako výsledok hodnotenia dôkazov ) by sa malo vytvárať na
základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak,
aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada
na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v

zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť;
uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu
ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Kontrola výsledku
hodnoteniadôkazov,kuktorýmdospelsúd,sauskutočňujenajmäprostredníctvominštitútuodôvodnenia
rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ domáhal

a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca , prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a
výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako
vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a
vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade

súd prvého stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vykonaným dokazovaním riadne zistil skutkový
stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj dostatočne odôvodnil; z odôvodnenia
rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou
k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Na základe
uvedeného potom okolnosti namietané odporcom v odvolaní vo vzťahu k vyhodnoteniu vykonaných

dôkazov týkajúcich sa posúdenia, či v danom prípade došlo k neoprávnenému zásahu do práva
na ochranu dobrej povesti právnickej osoby, ako i posúdenia dôvodnosti návrhu na zverejnenie
ospravedlnenia jeho prečítaním bezprostredne pred reláciou Televízne noviny, nemajú za následok
úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou
prvostupňového súdu.

K vecnoprávnemu posúdeniu prípadu odvolací súd pre doplnenie a k podpore odôvodnenia rozhodnutia
prvostupňového súdu v tejto časti ( v ktorej dospel k záveru o neoprávnenom zásahu do práva naochranu dobrej povesti právnickej osoby a v ktorom odporcovi uložil povinnosť uverejniť vo svojom
vysielaní ospravedlnenie v nariadenom znení) udáva nasledovné.

Podľa§19bods.2Občianskehozákonníka,prineoprávnenompoužitínázvuprávnickejosobysamožno
domáhať na súde, aby sa neoprávnený užívateľ zdržal jeho užívania a odstránil závadný stav; možno
sa tiež domáhať primeraného zadosťučinenia, ktoré sa môže požadovať aj v peniazoch.

Podľa § 19b ods. 3 Občianskeho zákonníka, odsek 2 platí primerane aj pre neoprávnený zásah do dobrej

povesti právnickej osoby.

Podľa článku 26 ods. 1,2 zák. č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky v platnom znení (ďalej len
Ústava SR), sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Každý má právo vyjadrovať svoje
názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať
a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu

konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky
ustanoví zákon.

Podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť
zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,

bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Z dikcie citovaných zákonných ustanovení vyplýva možnosť právnickej osoby, postihnutej
neoprávneným zásahom do jej dobrej povesti domáhať sa súdnou cestou, aby subjekt neoprávneného
zásahu sa zdržal takého zásahu do dobrej povesti právnickej osoby a aby odstránil závadný stav

a zároveň má právo sa domáhať primeraného zadosťučinenia, ktoré môže byť požadované i v
peniazoch. Použitie jednotlivých prostriedkov ochrany a sankcií, ktoré vyplývajú z ust. § 19b ods.
2 Občianskeho zákonníka, ako i rozsahu ich použitia prináleží súdu a úvaha súdu musí vychádzať
z konkrétnych okolností neoprávneného zásahu do dobrej povesti právnickej osoby na podklade
hodnotenia vykonaných dôkazov. V danom prípade ide o voľné hodnotenie dôkazov, ktoré nie je

vymedzené hodnotiacimi hľadiskami, ktoré boli stanovené v hmotnom práve a to najmä čo do rozsahu
použitia sankcie primeraného zadosťučinenia uvedeného v ustanovení § 19b ods. 2 Občianskeho
zákonníka.

Právnym predpokladom poskytnutia ochrany v zmysle vyššie citovaných ustanovení Občianskeho

zákonníka je neoprávnenosť zásahu do dobrej povesti právnickej osoby a skutočnosť, že takýto zásah
je objektívne spôsobilý ujmu na dobrej povesti vyvolať. Neoprávneným zásahom je zásadne každé
nepravdivétvrdeniezasahujúceprávaprávnickejosobychránenévzmysle§19bods.2a3Občianskeho
zákonníka. Môže ním byť aj kritika, ak táto presiahla rámec oprávnenej kritiky. Občianskoprávna sankcia
za neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby je založená na objektívnom princípe, teda

nevyžaduje sa popri neoprávnenosti zásahu aj zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu. Ak zásah
spočíva v skutkových tvrdeniach, pôvodca neoprávneného zásahu sa zbaví (na ňom je povinnosť
tvrdenia, dôkazná povinnosť, bremeno tvrdenia, či dôkazné bremeno) občianskoprávnej sankcie, len ak
preukáže, že tieto tvrdenia sú pravdivé (tzv. dôkaz pravdy).

Do práva na ochranu pred neoprávneným zásahom do dobrej povesti právnickej osoby podľa citovaných
zákonných v ustanovení je možné zasiahnuť skutkovými tvrdeniami, ale aj neprimeranými hodnotiacimi
úsudkami, pričom ide spravidla o nepravdivé skutkové tvrdenia a o také hodnotiace úsudky, ktorým
chýba akýkoľvek skutkový základ, pričom v oboch prípadoch musí ísť o tvrdenia majúce difamačný
charakter,čoznamená,žetvrdeniemusíbyťobjektívnespôsobilézasiahnuťdodobrejpovestiprávnickej

osoby.

Nepravdivým alebo pravduskresľujúcim údajom sa rozumejú také skutočnosti vonkajšieho sveta, ktorým
je možné priradiť zápornú pravdivostnú hodnotu (nepravdy) alebo skutočnosti, ktoré takto hodnotiť nie
je možné, ale sú podané tak, že vedú ku skresleniu informovania verejnosti. Aby nepravdivý, resp.

pravduskresľujúci údaj viedol k vzniku práva na ospravedlnenie a finančnú satisfakciu, musí sa zároveň
dotknúť cti alebo dobrého mena konkrétnej osoby právnickej.Článok Ústavy SR vyjadrujú základné ústavné hodnoty právneho poriadku Slovenskej republiky
ako demokratického právneho štátu. Pre demokraciu, chápanú ako vládu ľudu, ľudom a pre ľud,
je životnou nutnosťou šírenie informácií, myšlienok a názorov, či už pochvalných alebo kritických,

preto aby bola verejnosť zásobená všetkými dostupnými faktami nevyhnutnými pre vyvolanie kvalitnej
debaty vo veciach celospoločenského záujmu a následného utvárania názorov jednotlivcov alebo pre
dosiahnutie konsenzu o konaní a obstarávaní vecí celospoločenského záujmu. Sloboda prejavu však nie
je bezbrehá; ústavne zaručené právo vyjadrovať svoje názory je obsahovo obmedzené právami iných,
najmä právami uvedenými v Čl. 19 Ústavy. Kolízia oboch práv sa realizuje práve napríklad pri aplikácii

§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka v súvislosti s uplatňovaním občianskoprávnej ochrany osobnosti
a pri aplikácii § 19b ods. 3 Občianskeho zákonníka v súvislosti s uplatňovaním ochrany dobrej povesti
právnickej osoby. Povinnosťou súdov v takýchto prípadoch je interpretovať jednotlivé
zákonné ustanovenia v prvom rade z pohľadu účelu a zmyslu ochrany ústavne garantovaných práv a
slobôd. Pri strete slobody prejavu s právom na ochranu osobnosti treba dbať na to, aby s prihliadnutím
k okolnostiam konkrétneho prípadu jednému z týchto práv nebola neodôvodnene daná prednosť

pred právom druhým. V konkrétnom prípade je vždy nevyhnutné skúmať mieru (intenzitu) tvrdeného
porušenia základného práva na ochranu osobnosti, resp. dobrej povesti právnickej osoby a to práve
v kontexte so slobodou prejavu a s právom na informácie a so zreteľom na požiadavku proporcionality
uplatňovania týchto práv. Zároveň je nutné, aby príslušný zásah bezprostredne súvisel s porušením
chráneného základného práva, t.j., aby tu existovala príčinná súvislosť medzi nimi, pričom musí ísť

o zásah neoprávnený. K takému zásahu dochádza iba vtedy, ak tento zásah v konkrétnom prípade
presiahol určitou prípustnou intenzitou takú mieru, ktorú už v demokratickej spoločnosti nemožno
tolerovať.

K porušeniu práva na česť, resp. dobrú povesť, môže dôjsť slovom, písmom, obrazom i akýmkoľvek

iným konaním difamujúcej (zneucťujúcej, znevažujúcej, dehonestujúcej, diskreditačnej) povahy.
Skutkovétvrdeniesaopieraofakt,objektívneexistujúcurealitu,ktorájezistiteľnápomocoudokazovania,
pravdivosť tvrdenia je teda overiteľná. V zásade platí, že oznámenie pravdivej informácie nezasahuje
do práva na ochranu osobnosti, pokiaľ tento údaj nie je podaný tak, že skresľuje skutočnosť, či nie je
natoľkointímny,žebyodporovalprávunaochranusúkromiačiľudskejdôstojnosti.Zhľadiskapravdivosti

skutkových tvrdení nie je nevyhnutné trvať na ich úplnej presnosti, ale je postačujúce, aby celkové
vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde, teda stačí, aby pravdivá bola podstatná časť tvrdenia
(oznámenia). Porušenie práva na česť, resp. dobrú povesť, môže byť spôsobené len takými skutkovými
tvrdeniami, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti, resp. dobrej povesti dotknutého subjektu,
v očiach ostatných fyzických osôb, a teda pôsobiť difamačne. Či je určité tvrdenie difamujúce, treba

posúdiť nielen podľa použitých výrazov a formulácií, ale podľa celkového dojmu s prihliadnutím ku
všetkým súvislostiam a okolnostiam, za ktorých k tvrdeniu došlo.

V danej veci, vychádzajúc zo skutkových okolností prípadu je treba sa zhodnúť so súdom prvého
stupňa v tom, že odporca výrokmi redaktorky Q. O. v reportáži odvysielanej dňa 16. marca 2009 a

17.marca 2009 neoprávnene zasiahol do právom chránených záujmov navrhovateľa, keď jeho konanie
bolo nazvané vydieraním a zastrašovaním, v dôsledku čoho bolo neoprávnene zasiahnuté do jeho
dobrej povesti. Tieto výroky odporcu i vzhľadom na spôsob spracovania predmetnej televíznej relácie,
celkovéhoznenia podávanejinformácienezodpovedajúcejpravde(podrobneodôvodnenejvrozhodnutí
súdu prvého stupňa ) znevažujúcej dobrú povesť navrhovateľa, zasiahli do dobrej povesti navrhovateľa

v intenzite, ktorú v demokratickej spoločnosti už nemožno tolerovať. K odporcom v jeho odvolaní
citovaným rozhodnutiam Ústavného súdu SR, ako i judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je
treba uviesť, že každé súdne rozhodnutie je treba posudzovať individuálne s prihliadnutím na konkrétne
okolnostiposudzovanéhoprípadu. Uvedenéznamená,ženadanýprípadniejemožné aplikovaťprávne
vety vytrhnuté z kontextu citovaných rozhodnutí bez súčasného posúdenia individuálnych okolností toho

- ktorého posudzovaného prípadu.

Za správne považuje odvolací súd i rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým uložil odporcovi povinnosť
odvysielať text ospravedlnenia bezprostredne pred reláciou Televízne noviny o 19,00 hod.. Pokiaľ ide
o čas a miesto odvysielania ospravedlnenia je treba uviesť, že v záujme zachovania proporcionality

( keďže relácia O. v čase rozhodovania súdu prvého stupňa a i v čase rozhodovania odvolacieho súdu
nie je zaradená do programovej štruktúry ) je vhodné, aby ospravedlnenie bolo odvysielané v žánrovo
najbližšej relácii k zrušenej spravodajsko - publicistickej relácii. Pokiaľ odvolateľ v tejto časti odvolania
poukazuje na rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 13.2.2013, č.k. 9C/119/2009, v ktoromprípade bola uložená povinnosť odvysielať ospravedlnenia za výroky odvysielané v relácii O. v určený
čas o 22,00 hod. ( kedy sa v tom čase vysielali Nočné televízne noviny) odvolací súd poznamenáva, že
ani v čase rozhodovanie súdu prvého stupňa a ani v čase rozhodovania odvolacieho súdu neboli Nočné

televízne noviny v programovej štruktúre odporcu . V programovej a vysielacej štruktúre odporcu od
septembra XXXX nebola a nie je v čase cca o 22,00 hod. večer zaradená žiadna relácia žánrovo sa
približujúca zrušenej relácii O..

Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto časti ako vecne a právne

správne podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvého stupňa, v ktorom bola odporcovi uložená povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 16.596,95 euro a nad určený prísudok bol návrh v
tejto časti zamietnutý, nie je možné vecnú a právnu správnosť rozhodnutia v tejto časti preskúmať.

Ako prvoradé považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že medzi právne prostriedky ochrany dobrej
povesti právnickej osoby nepatrí náhrada nemajetkovej ujmy (túto je možné priznať len fyzickej osobe v
súvislosti s ochranou jej osobnostných práv), keď ustanovenie § 19b ods. 2 a 3 Obč. zákonníka výslovne
umožňuje domáhať sa ochrany vo forme primeraného zadosťučinenia, a to prípadne aj v peniazoch.
Pre úvahu súdu o poskytnutí tejto formy ochrany proti neoprávnenému zásahu do dobrej povesti

stanovuje zákon za relevantné len hľadisko primeranosti, ktoré však musí byť založené na konkrétnych
okolnostiach neoprávneného zásahu na podklade hodnotenia vykonaných dôkazov. V rámci tzv.
satisfakčnej žaloby za neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby sa možno domáhať
satisfakcie morálnej (najčastejšie vo forme ospravedlnenia) a satisfakcie majetkovej (v peniazoch).
Tieto nároky sa navzájom nevylučujú a môžu byť uplatnené súčasne. Výslovným kritériom, ktoré zákon

ustanovuje pre poskytnutie zadosťučinenia (nerozlišujúc jeho formu), je primeranosť tejto satisfakcie.
Z pojmu primeranosť možno vyvodiť, že súdu je daná možnosť postupovať individuálne, hodnotiť a
posudzovať okolnosti konkrétneho zásahu, prípadne stanoviť ďalšie kritériá pre posúdenie každého
prípadu. Súd má teda možnosť voľnej úvahy pre rozhodnutie, či za primerané bude považovať len
morálne, alebo len finančné zadosťučinenie alebo obe tieto formy. V situácii, keď je zároveň uplatnená

aj morálna aj majetková satisfakcia, za kritériá pre priznanie zadosťučinenia v peniazoch môže súd
v rámci svojej voľnej úvahy určiť aj negatívne následky tvrdené žalujúcou stranou a v prípade ich
nepreukázania odôvodniť neunesením dôkazného bremena nepriznanie finančného zadosťučinenia,
popri inak priznanom morálnom zadosťučinení.

V preskúmavanej veci pre nedostatok odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa
nezodpovedajúcemu § 157 ods.3 O.s.p nie je možné preskúmať správnosť jeho úvahy v časti
rozhodnutia, v ktorej rozhodoval o navrhovateľom uplatnenom nároku na peňažné zadosťučinenie
( v rozhodnutí nesprávne označenom ako nemajetková ujma ). V tejto časti návrhu súd prvého
stupňa dôsledne nevyhodnocoval, či popri poskytnutej ochrane vo forme morálneho zadosťučinenia

(ospravedlnenia) je primerané aj poskytnutie ochrany vo forme zadosťučinenia v peniazoch a ani
to, či navrhovateľ uniesol dôkazné bremeno na preukázanie jednotlivých tvrdených následkov a ich
príčinnej súvislosti s preukázaným neoprávneným zásahom do jeho dobrej povesti zo strany odporcu.
Nepreskúmateľnosťrozhodnutiasúduprvéhostupňavtejtočasti potomznamená,že nímprijatézávery
sú pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť neprijateľné, neracionálne a nespravodlivé. Zistené

nedostatky v odôvodnení prvostupňového súdu zakladajú porušenie ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p.
a tým aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v podobe odňatia možnosti účastníkov konať
pred súdom v zmysle § 221 ods.1 písm. f/ O.s.p., ktoré sú bez ďalšieho dôvodom pre jeho zrušenie a
vrátenie veci na súd prvého stupňa.

Odvolací súd na základe uvedeného rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výrokoch o uložení povinnosti
odporcovi zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 16.596,95 euro, o zamietnutí
návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy nad určený prísudok a v závislom výroku o trovách konania
podľa § 221 ods.1 písm. f/ O.s.p. zrušuje a v rozsahu zrušenia sa vracia na ďalšie konanie ( § 221
ods.2 O.s.p.). V rozhodnutí o zostávajúcom predmete konania rozhodne súd prvého stupňa i o trovách

odvolacieho konania ( § 224 ods.3 Os.p.).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.