Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 20, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/199/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7817203702
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Feťková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7817203702.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Feťkovej a sudcov JUDr.

Ladislava Duditša a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu: Š. A., nar. 22.06.1972, bytom O., L.
XXX, zast. JUDr. Vladimír Sidor, advokát, so sídlom Hlohovec, Železničná 4/A, IČO: XX XXX XXX,
proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: XX XXX
XXX, zast. Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Bratislava, Kubániho 16, IČO:
47233516, v spore o zaplatenie 2.169,99 Eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Rožňava č.k. 12Csp 77/2017 - 65 zo dňa 15.1.2018 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výrokoch pod č. I. a III.

P r i z n á v a žalobcovi proti žalovanému nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom označeným v záhlaví rozhodol v
tomto znení:

a. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2.091,29 Eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5
% ročne z uvedenej dlžnej sumy, za čas od 30.01.2017 do zaplatenia, v lehote do troch dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku.

b. Vo zvyšujúcej časti súd žalobu zamieta.

c. Súd priznáva žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 92 %, ktorú bude povinný zaplatiť žalovaný.
O výške náhrady trov rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným rozhodnutím.

2. Predmetom konania je žalobca žalobcu doručená súdu prvej inštancie dňa 31.3.2017, ktorou sa

žalobcadomáhalvydaniabezdôvodného obohateniavsume2.169,99euraspolusúrokomzomeškania
vo výške 5% ročne z uvedenej sumy za čas od 30.1.2017 do zaplatenia.

3. Rozhodnutie odôvodnil prvoinštančný súd tým, že medzi stranami sporu bola uzavretá dňa
7.12.2012 zmluva o revolvingovom úvere č. 8300054049, ktorá pozostávala zo žiadosti o poskytnutie
revolvingového úveru - bod 5/ a z časti schváleného revolvingového úveru - bod 6/. V tejto žiadosti
bol žiadaný úverový limit 1.500,-eur, ktorý mal byť zaplatený v 42-mesačných splátkach po 80,37 eur.

Predpokladaná RPMN za uver bola 70,01 %, ročná úroková sadzba 70,01 %, priemerná RPMN 46,35%.
V časti o schválenom revolvingovom úvere bol opäť úverový limit 1.500,-eur, výška mesačnej splátky
ako aj počet splátok totožný ako v žiadosti, RPMN bola vo výške 67,99 %, ročná úroková sadzba70,01%, priemerná RPMN vo výške 46,35 %. Celková čiastka, ktorú mal dlžník zaplatiť vrátane úrokov
predstavovala výšku 3.375,54 eura.

4. Z uvedenej Zmluvy okrem týchto údajov vyplynulo, že pod bodom 8. bola zahrnutá Dohoda o
poskytnutí služby, uzavretá podľa ust. § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Poskytnutá služba mala
spočívaťvzáväzkuveriteľaposkytnúťdlžníkovinajehožiadosť posplnenínižšieuvedenýchpodmienok,
službu spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne troch splátok úveru, pričom sa dlžník podľa písm. a/

mal zaviazať zaplatiť za túto službu odplatu vo výške 215,75 Eur a podľa písm. b/ zaplatiť za poskytnutie
služby spočívajúcej v možnosti odkladu ďalšiu sumu 112,08 Eur. V bode 8.6 bolo obsiahnuté znenie, z
ktorého vyplynulo, že uzavretie Dohody nie je podmienkou uzavretia Zmluvy o revolvingovom úvere.

5. Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - Zmluva o revolvingovom úvere č. 8300054049
zo dňa 07.12.2012 obsahovalo údaje o schválenom úvere, z ktorého vyplynula schválená výška úveru

1.500,- Eur, počet splátok 42, výška splátky 80,37 Eur, RPMN 67,99 %, priemerná hodnota RPMN
46,35 %. Podľa uvedeného oznámenia bola schválená výška revolvingu vo výške 902,92 Eur. Súčasťou
oznámenia bola aj odplata za poskytnutie služby 215,75 Eur, ročná úroková sadzba úveru 70,01 %. V
Oznámení bol uvedený dátum splatnosti poslednej splátky dňom 18.06.2016.

6. Z potvrdenia Ministerstva vnútra SR súd zistil, že uvedené ministerstvo svojmu zamestnancovi -
žalobcovi, vykonalo v zmysle Dohody o zrážkach zo mzdy zrážky zo mzdy na plnenie zo Zmluvy č.
XXXXXXXXXX. Zrážky boli realizované v období rokov 2013 až 2016. Posledná zrážka bola vykonaná
v júli 2016 a celkové zrážky realizované za dané obdobia predstavovali 3.455,91 Eur.

7. Z predloženého Prehľadu platieb, vzťahujúceho sa k uvedenej Zmluve mal prvoinštančný súd
preukázané, že dňa 07.12.2012 bola vyplatená žalobcovi čiastka 1.284,25 Eur a celkovo bola žalobcom
zaplatená suma 3.375,54 Eur. Posledná úhrada bola zrealizovaná ku dňu 18.06.2016.

8. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania nároku žalovaným prvoinštančný súd skúmal, či
nárok bol uplatnený včas, resp. po uplynutí premlčacej doby. Keďže v prípade vydania bezdôvodného
obohatenia platí kombinovaná premlčacia doba subjektívna a objektívna (§ 101 a § 107 ods. 1
Obč.zákonníka) prvoinštančný súd uzavrel, že v danom prípade sa žalobca dozvedel o vzniku
bezdôvodného obohatenia najneskôr ku dňu, keď zaplatil úver a ďalšie požadované úhrady. Pri

posúdení plynutia premlčacej doby prvoinštančný súd vychádzal zo skutočnosti, že úver bol poskytnutý
dňa 7.12.2012. Podľa prehľadu úhrad a potvrdenia zamestnávateľa žalobcu, bol úver splácaný formou
zrážok zo mzdy a posledná úhrada, ktorou bola zaplatená celková suma úveru vo výške 3.375,54
eur, bola zaplatená dňa do 18.6.2016. Žalobca podal žalobu dňa 31.3.2017, žaloba bola teda podaná
pred uplynutím dvojročnej subjektívnej premlčanej doby. Súd prvej inštancie preto právne uzavrel, že

uplatnený nárok žalobcu nie je premlčaný.

9. Po vykonanom dokazovaní a právnom posúdení veci podľa § 52 ods. 1,2,3,4, § 54 ods. 1,2
Obč.zákonníka, § 2, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného
v čase uzavretia zmluvy a § 3 ods. 1 a § 7 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa

prvoinštančný súd konštatoval, že revolvingový úver zo dňa 7.12.2012 je zmluvou spotrebiteľskou,
ktorá zmluva síce obsahovala časť údajov požadovaných zákonom o spotrebiteľskom úvere, avšak bol
zistený nesúlad niektorých zmluvných dojednaní s uvedeným zákonom.

10. Nesúlad bol zaznamenaný pri výpočte RPMN, z hľadiska nákladov, ktoré mali byť zahrnuté

do výpočtu RPMN. Pojem nákladov bol uvedený v ust. § 2 písm. g/ zákona č. 129/2010 Z. z.,
pričom celkovými nákladmi spotrebiteľa sú všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov
akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere.
Do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom
úvere.Toznamená,ženavýpočetRPMNsapoužijúcelkovénákladyspotrebiteľaspojenésposkytnutým

úverom. Podstatná je suma poskytnutého úveru, to znamená suma, ktorú dostal žalobca do dispozície.
To vylučuje sumy, ktoré si žalovaný účtoval na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a
ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené. Takéto neoprávnené nezahrnutie sumy do celkových
nákladov spotrebiteľa vedie k podhodnoteniu RPMN, ktorého výpočet závisí od celkovej výšky úveru.V Zmluve bola dohodnutá výška úveru 1.500,- Eur, ale úver bol poskytnutý len v sume 1.284,25
Eur. Žalovaný predložil síce výpočet RPMN, avšak z dosadených hodnôt je zrejmé, že do nákladov
nezapočítal sumu 215,75 Eur, ktorú už pri výpočte označil ako poplatok za poskytnutie úveru, nie ako

poplatok za doplnkovú službu, ktorá reálne nemohla byť v čase uzavretia Zmluvy ani poskytnutá. Nie je
zrejmé, akým spôsobom sa dopracoval žalovaný k výpočtu, pretože pri dosadení nesprávnych údajov,
nie je možné dosiahnuť správny výsledok. Podľa názoru súdu, prepočet správnosti výpočtu RPMN
spotrebiteľom v čase pred, ale zrejme aj po uzavretí Zmluvy, je vysoko nepravdepodobný, pretože si
vyžaduje určité matematické danosti, ktorými bežne spotrebiteľ nedisponuje. Povinnosťou dodávateľa

službyjeriadnevypočítaťRPMNaoboznámiťsvýpočtom ajspotrebiteľatak,abytentomoholposúdiť,či
poskytnutý úver bude v jeho možnostiach a či zásadne nezhorší jeho ekonomické postavenie (povinnosť
informácie vyplýva z ust. § 3 ods. 1 Zákona č. 250/2007 Z.z.).

11.Ďalšínedostatoksúdzistilvčastiskladbysplátokúveru,kedysíceúverovázmluvaobsahovalapočet,
výšku splátok, ale v žiadnom prípade neobsahovala skladbu, tzn. akú časť tvorí istina, úrok, prípadné

poplatky a v akom poradí sa priraďujú k vykonaným úhradám. Žalovaný v prípade skladby splátok
odkázal na stanovisko vyplývajúce z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie sp. zn.: C-42/15 (vo
veci Home Credit Slovakia a.s. proti Kláre Bíróovej). V súvislosti s tým súd skúmal, či bolo dojednanie
o splátkach úveru v súlade s ust. § 9 ods. 2 písm. k.) Zákona o spotrebiteľských úveroch.

12. Prvoinštančný súd právne uzavrel, že rozsudok Súdneho dvora Európskej únie č. C 42/15 nemá
vplyv na rozhodovaciu činnosť v spore. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry Súdneho dvora
EÚ (C-152/84, C-91/92, C-397/01) na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami,
v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúceho v tom, že žiadne ustanovenie
smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti sa ako také nemôže použiť v rámci

sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci, v danom spore dodávateľ proti spotrebiteľovi. Z
uvedených dôvodov v predmetnom spore rozsudok Súdneho dvora Európskej únie číslo C-42/15, nemá
vplyv na právne posúdenie veci vnútroštátnym súdom. Vzhľadom k tomu, že právna úprava Zákona č.
129/2010 Z. z. stanovuje v ust. § 9 ods. 2 písm. k.) akým spôsobom majú byť dojednané splátky, ich
skladba, súd sa riadi vnútroštátnym právom a v súlade s ním posúdil dojednanie o splátkach v zmluve

o pôžičke ako dojednanie, ktoré nie je v súlade s vyššie uvedeným ust. § 9 ods. 2 písm. k.) uvedeného
zákona.

13. V Zmluve absentoval aj údaj o konečnej splatnosti úveru v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. f) Zákona
č. 129/2010 Z.z. To, že uvedený údaj bol uvedený v Oznámení veriteľa o schválení úveru, kde bol

dátum poslednej splátky dňa 18. 06. 2016, nie je možné podľa okresného súdu považovať za riadne
dojednanie, ktoré má byť súčasťou Zmluvy a nie inej listiny, a to aj s poukazom na to, že Oznámenie
veriteľa o schválení úveru nie je dvojstranným právnym úkonom, ktorý by zaväzoval obe zmluvné
strany. Pokiaľ je konečná splatnosť vyjadrená len v Oznámení veriteľa, takéto dojednanie má tiež za
následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru.

14. Dohodu o poskytnutí služby obsiahnutú v bode 8. Zmluvy súd vyhodnotil ako dojednanie, ktoré
nebolo výsledkom individuálneho dojednania, bolo súčasťou textu vopred sformulovaného a podľa
názoru súdu určite nebolo možné zo strany spotrebiteľa určiť, čo má tvoriť obsah zmluvného vzťahu,

tak ako to tvrdil žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe. Dohoda o poskytnutí služby, teda nebola
výsledkom vzájomného konsenzu. Touto formou si žalovaný zabezpečoval úver. Podstatné je, že
plnenie v zmysle bodu 8.1. Zmluvy nebolo žalobcovi poskytnuté vôbec a už vôbec nebolo poskytnuté
na základe žiadosti žalobcu. V zmysle dojednania bola odplata za uvedenú službu splatná v deň
uzavretia Zmluvy, pričom služba poskytnutá nebola, to znamená, že žalobca zaplatil vopred za službu,

ktorú nedostal. Takéto dojednanie nesporne napĺňa znaky nekalej praktiky. Už takýto postup vedie k
úvahe, že žalovaný sa takýmto postupom snažil obchádzať zákony upravujúce podmienky poskytovania
spotrebiteľských úverov a ochrany spotrebiteľa. Uvedeným konaním sa nesporne bezdôvodne obohatil
na úkor žalobcu. Dojednanie o poskytnutí služby, ktorá poskytnutá nebola, je dojednaním neplatným,
pretože ide o konanie v rozpore s dobrými mravmi a v neposlednom rade aj o zakázanú obchodnú

praktiku.

15. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že ročná úroková sadzba úveru uvedená v zmluve vo výške
70,01% značne prevyšuje priemerné úrokové miery bánk (obvyklá úroková miera je 11,98 %) pri takomtotype spotrebiteľského úveru v čase uzavretia zmluvy, preto takéto dojednanie je v rozpore s dobrými
mravmi, čo má za následok absolútnu neplatnosť takéhoto právneho úkonu. Zároveň prvoinštančný súd
konštatoval,žetakétokonanieboloopakovanevrozhodovacejčinnostisúdovSRposúdenéakokonanie

v rozpore s dobrými mravmi.

16. Vykonaným dokazovaním mal prvoinštančný súd za preukázané, že žalovaný sa bezdôvodne
obohatil na úkor žalobcu a preto v súlade s ust. § 451 ods. 1,2 a § 456 Obč. zákonníka bolo povinnosťou
žalobcu vrátiť žalovanému sumu 1.284,25 eura.

17. V zmysle Prehľadu platieb k Zmluve č. 8300054049 vyplynulo, že žalobca zaplatil na úver sumu
3.375,54 Eur. Rozdiel predstavuje sumu 2.091,29 Eur. K rozdielu uplatnenému žalobcom a k zistenému
rozdielu podľa prepočtu súdu, žalobca uviedol, že súčasťou prehľadu vykonaných úhrad nie je jedna
splátka, ktorá bola vyplatená v hotovosti, ale doklad o jej výplate žalobca nevedel preukázať. Keďže

zaplatenie sumy v hotovosti nebolo žalobcom preukázané, súd v tomto rozsahu nepovažoval nárok za
dôvodný.

18. Žalovaný sa dostal do omeškania s vydaním bezdôvodného obohatenia v období, ktoré
predchádzalo obdobiu uplatnenia úroku z omeškania. Prvoinštančný súd viazaný žalobou preto v súlade

s us.t § 517 ods. 1, 2 Obč. zákonníka a § 3 nariadenia vlády priznal žalobcovi úrok z omeškania od
30.1.2017.

19. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s ust. § 255 ods. 2 C.s.p. vychádzajúc z
úspechu žalobcu 96% a žalovaného 4%, pričom konečný úspech mal žalobca v rozsahu 92% (96%

- 4%).

20. Proti výrokom rozsudku pod č. I. a III. podal v zákonnej lehote (včas) odvolanie žalovaný, pričom
uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d/,f/ a h/ C.s.p., teda že konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
aj z nesprávneho právneho posúdenia veci.

21. V dôvodoch odvolania uviedol, že hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov sa počíta spôsobom,
ktorý určuje zákon. Pojem „celková náklady spotrebiteľa“ definoval zákon č. 129/2010 Z.z. v § 2 písm.

g/ v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy tak, že sa nimi rozumejú všetky náklady vrátane úrokov,
provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o
spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov. Do celkových nákladov
patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä
poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal

spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok.

22. Zo zákonnej úpravy teda vyplýva, že nie každé náklady sú súčasťou celkových nákladov. Ak by
tomu tak nebolo, potom uvedená zákonná definícia nemá žiadny význam a naopak, musela by znieť
úplne ináč.

23. Žalovaný v dôvodoch odvolania napáda aj záver súdu, že úver poskytnutý na základe zmluvy o
revolvingovom úvere č. 8500112063 je bezúročný pre absenciu náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f/ a
písm. k/ zákona č. 129/2010. Rovnako záver súdu spájajúci bezúročnosť úveru s neuvedením termínu
konečnej splatnosti odporuje tiež smernici 2008/48/ES. Súdny dvor EÚ vo veci C-42/15 konštatoval, že

Článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej
vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti
uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva a bude považovať za zmluvu o úvere bez
úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa
posúdiť rozsah svojho záväzku. Ani neuvedenie termínu konečnej splatnosti by nemohlo viesť k záveru

o bezúročnosti úveru, pretože nie je spôsobilé spochybniť možnosť, aby dlžník posúdil rozsah svojho
záväzku v zmysle zmluvy.24.23.ZáveryoznačenéhorozhodnutiaSúdnehodvoraEÚpotvrdzujeajzmenaprávnejúpravyvzákone
č. 129/2010 Z.z., ktorá bola Národnou radou SR schválená dňa 12.10.2017. Zákonom, ktorý sa mení
a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z a ďalšie právne predpisy (medzi nimi aj zákon č. 129/2010 Z.z.)

bolo schválené o.i. aj to, že (bod 32) „V § 9 ods. 2 písm. d/ sa vypúšťajú slová a termín konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru“. Dôvodom prijatia úpravy bolo zosúladenie zákona č. 129/2010 Z.z.
so smernicou 2008/48/ES. Z toho je zrejmé, že požiadavka na uvádzanie „termínu konečnej splatnosti“
je požiadavkou nad rámec smernice (čo je v zmysle rozsudku SD EÚ C-42/15, bod 58: Uvedené
ustanovenie by sa však nemalo vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej

právne úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva
článok 10 ods. 2 uvedenej smernice) a s jej uvádzaním či neuvádzaním ani nie je možné spájať následok
v podobe bezúročnosti úveru.

25. Súd podľa odvolateľa dospel k nesprávnemu záveru aj o tom, že uzavretá zmluva o revolvingovom
úvere neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. a teda, že úver, ktorý na

základeZmluvybolposkytnutý,samápovažovaťzabezúročnýavdôsledkutohosumaprijatáodporcom
od navrhovateľa vo výške žalovanej čiastky má predstavovať jeho bezdôvodné obohatenie.

26. Ak by zmluva mala obsahovať rozpísanie splátky, potom nevidí žalovaný žiadny zmysel práva
spotrebiteľa požadovať amortizačnú tabuľku podľa § 9 ods. 5 zákona. Dané údaje by už mal spotrebiteľ

priamo v zmluve.

27. Účelom právnej úpravy uvádzania splátky v spotrebiteľskej úverovej zmluve je to, aby bol spotrebiteľ
informovaný o svojej povinnosti. Ak by zákonodarca sledoval, že zmluva má obsahovať rozpis splátky na
časť istiny, úrok a vo vzťahu ku každej zložke by bolo nutné uvádzať termín splatnosti či počet splátok,

potom zákonná úprava práva spotrebiteľa vyžiadať si tzv. amortizačnú tabuľku by teda nemala žiadny
význam (§ 9 ods. 5 v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvných vzťahov medzi stranami sporu), keďže
takáto amortizačná tabuľka by už bola súčasťou zmluvy. To znamená, že zákonodarca by zbytočne
konštruoval právo spotrebiteľa požadovať amortizačnú tabuľku, ak by tá už musela byť uvedená v
zmluve (pri výklade §9 ods. 2 písm. k/, aký zaujal súd prvej inštancie). pri zachovaní princípu racionality

zákonodarcu je preto na mieste tvrdiť, že zákonodarca neuvažoval nad tým, aby právo na amortizačnú
tabuľku konštruoval duplicitne. Pri zavedení § 9 ods. 5 zjavne bolo sledované právo spotrebiteľa podľa
článku 10 ods. 2 písm. i/ smernice.

28. Preto navrhol žalovaný zrušiť rozsudok v napadnutej časti zrušiť alternatívne zmeniť rozsudok
a žalobu v celom rozsahu zamietnuť a priznať žalovanému právo na náhradu trov konania v celom
rozsahu.

29. Žalobca vo vyjadrení sa k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok prvoinštančného súdu v

napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdiť a zaviazať žalovaného na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100%. K argumentácii žalovaného v odvolaní žalobca uviedol v dôvodoch vyjadrenia,
že celkom zrejmý nesúlade RPMN je zjavný už z faktu, že Zmluvný úrok predstavuje výšku 70,01
% a RPMN 67,99%, pričom úrok má byť súčasťou RPMN. Je tiež zrejmé, že dohoda o výške
úveru medzi žalobcom a žalovaným predstavovala sumu 1.500,-eur, čo však žalovaný v absolútnom

rozpore so zmluvným dojednaním porušil a dohodnutú výšku úveru krátil o sumu 215,75 eur a poskytol
spotrebiteľský úver v celkovej výške 1.284,25 eur. Suma, o ktorú žalovaný krátil celkovú výšku úveru
predstavujepoplatokzaposkytnutiefiktívnejslužby-Dohodyoposkytnutíslužby.Pretoposkytnutásuma
1.284,25 eur mala byť preto aj celkovou výškou spotrebiteľského úveru.

30. Akcentoval na ust. § 2 písm. d/, písm. l/, g/ a § 19 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch účinného v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

31. Podľa § 2 písm. d/ zákona č. 129/2010 Z.z. účinného v čase uzatvorenia Zmluvy sa zmluvou
o spotrebiteľskom úvere rozumie zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi

spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové
náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.32. Podľa § 2 písm. l/ sa rozumie celkovou výškou spotrebiteľského úveru maximálna výška alebo súčet
všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

33. Podľa § 2 písm. i/ sú ročnou percentuálnou mierou nákladov celkové náklady spotrebiteľa spojené so
spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa
§ 19.

34. Podľa § 2 písm. g/ celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom sa

rozumejú všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí
spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré veriteľovi známe, okrem
notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so
zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o
poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných
podmienok.

35. Podľa § 19 ods. 2 na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov sa použijú celkové náklady
spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom (okrem tam uvedených výnimiek).

36. V citovaných ustanoveniach sa opakuje základný pojem, ktorý predstavuje vstupný údaj pre správny

výpočet RPMN, pričom i rovnica pre výpočet RPMN zreteľne uvádza, že PRMN kladie do rovnováhy na
ročnom základe celkovú súčasnú hodnotu čerpaných prostriedkov na jednej strane a celkovú súčasnú
hodnotu splátok a platieb poplatkov na strane druhej.

37. Nemôže byť potom podľa žalobcu žiadna pochybnosť o tom, že ak žalovaný použil ako vstupný údaj

pre výpočet RPMN sumu 1.500,-eur - nemohol v žiadnom prípade vypočítať RPMN správne.

38. Vzhľadom k tomu, že PRMN je pre žalobcu - spotrebiteľa dôležitým informačným ukazovateľom
nákladovosti vlastného úveru, je potom logickým vyústením, že ak údaj o RPMN v Zmluve je zjavne
nesprávny, je potrebné mať za to, ako keby v zmuve uvedený ani nebol, nakoľko pre spotrebiteľa nemá

žiadnu výpovednú hodnotu, je skôr pravdepodobné, že vyjadrenie údaju o RPMN v Zmluve bol spôsobilý
uviesť ho do omylu v podstatnej veci.

39. V strede predtlačeného formulára Zmluvy je pod bodom 8. spomenuté ďalšia zmluva a to Dohoda o
poskytnutí služby ... „ V prípade dvoch alebo viacerých právnych úkonov obsiahnutý v jednej listine by

preto malo byť bežnou praxou a zvyklosťou, či už bankových alebo nebankových subjektov túto pluralitu
týchto právnych úkonov zvýrazniť. Žalovaný túto pluralitu úkonov vôbec nezvýraznil, ale naopak vyvolal
dojem ako keby so žalobcom uzatvoril jeden právny úkon. Takéto konania žalovaného v bežnej praxi
a zvyklostiam odporuje a preto je v rozpore s dobrými mravmi, konanie priečiace sa dobrým mravom,
preto je dôvodom neplatnosti právneho úkonu podľa ust. § 39 OZ“.

40. Žalovaný poskytol úver znížený o sumu poplatku za dohodu o poskytnutí fiktívnej služby a to
v čase, keď nebolo zrejmé, či spotrebiteľ takúto službu využije. Žalobca v súvislosti s predtlačenou
dohodou o poskytnutí služby pod bodom 8/ poukázal na rozhodnutie Krajského súdu Trenčín 5Co
934/2015, rozsudok Krajského súdu v Prešove 17Co 296/2015, Krajského súdu Prešov 21Co 74/2016.

Postup žalovaného pri výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov podľa žalobcu nebol správny ani z
hľadiska ust. § 2 písm. g/ zákona č. 129/2010, lebo pokiaľ spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o
poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver, do celkových nákladov spojených
so spotrebiteľským úverom tento poplatok zahrnúť treba. O tom, že žalobca na uzatvorenie dohody o
poskytnutí doplnkovej služby pristúpiť musel, ako aj že bez takéhoto dojednania by k uzavretiu úverovej

zmluvy nedošlo, niet, so zreteľom na obsah úverovej zmluvy pochýb. Vyplýva to predovšetkým zo
štruktúry samotnej zmluvy ,ktorá vo svojom formulárovom vyhotovení v bode 8. vôbec nevytvára priestor
pre prípadné odmietnutie služby spotrebiteľom a upravuje služby ako imanentnú súčasť právneho
vzťahu bez alternatívy.

41. K dôvodom odvolania žalovaného o eurokonformnom výklade zákona č. 129/2010 po rozsudku
Súdneho dvora EÚ C 42-15 žalobca akcentoval na to, že nakoľko sa jedná o spory medzi jednotlivcami,
priamyúčinoksmernicejevylúčenýavýkladzákonač.129/2010Z.z.nemôženarúšaťvšeobecnéprávne
zásady, najmä zásadu právnej istoty.42. Žalovaný sa k podanému vyjadreniu žalobcu nevyjadril.

43. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací súd (§ 34 C.s.p. prejednal odvolanie žalovaného
ako podané včas, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez
nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. §
379 a § 380 ods. 1,2 C.s.p. z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d/,
f/ a h/ C.s.p..

44. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 20.júna 2019 o 9.35 hod. v poj.
miestnosti č.dv. 230/II.posch., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia bolo zverejnené
dňa 13.júna 2019 na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219
ods. 1,3 a § 378 ods. 1 C.s.p..

45. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci je vymedzený procesnými vadami konania.

46. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP t.j., že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu

veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej
stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi
chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku

ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam.
Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu,
keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov
alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne
vierohodnosti.

47. Nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych
predpisovide,akpoužilinýprávnypredpis,nežktorýmalsprávnepoužiťaleboaplikovalsprávnypredpis,
ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia

skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán
sporu).

48. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril

žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

49. Aj keď odvolanie žalovaného pokiaľ ide o výklad ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. je
dôvodné, vychádzajúc z eurokonformného výkladu zákona č. 129/2010 a právneho záveru vysloveného
Súdnym dvorom EÚ vo veci C 42-15 podľa ktorého článok 10ods. 2 písm. h/ a i/ Smernice 2008/48 sa
majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe

nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať aká časť každej splátky bude
započítaná na vrátenie tejto istiny. Teda záver prvoinštančného súdu , že zmluva neobsahuje náležitosti
členenia splátok spotrebiteľského úveru na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov neobstojí.

50. 49. Odvolací súd konštatuje, že túto otázku riešil vo svojej judikatúre Najvyšší súd v rozhodnutí 3Cdo

146/2017 z 22.2.2018 a následne aj v rozhodnutí 3Cdo 56/2018 z 17.4.2018.51. Odvolací súd sa však stotožňuje so skutkovým záverom prvoinštančného súdu, že žalovaný v
zmluve nesprávne uviedol výšku RPMN, čo má za následok zákonnú sankciu vo forme bezúročnosti a
bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru (§ 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 129/2010 Z.z.). V skutočnosti

žalovaný poskytol žalobcovi len sumu 1.284,25 eura, ktorá predstavuje v zmysle § 2 písm. l/ zákona
o spotrebiteľských úveroch výšku spotrebiteľského úveru, nakoľko zákon počíta len so skutočne
poskytnutým plnením a po doplnení ostatných údajov pre výpočet skutočnej RPMN táto v skutočnosti
predstavovala výšku 92,98 %. Neprípustnosť tohto konania spočíva v tom, že hoci suma 215,75 eur
žalovaný žalobcovi neposkytol, započítal ich do úverovej istiny,zúročil ich s vyplatenými peniazmi a

požadoval úrok i z peňazí, ktoré reálne žalobcovi neodovzdal. Napokon odvolací súd sa stotožňuje aj
so záverom súdu prvej inštancie, že dohoda o výške úrokov sa prieči dobrým mravom a je v zmysle
§ 39 OZ neplatná a preto žalovaný nemá nárok na akékoľvek plnenie nad rámec ním poskytnutých
finančných prostriedkov.

52. Súd prvej inštancie preto správne vyhovel žalobe o bezdôvodnom obohatení, keď zistil, že žalobcovi

bol poskytnutý úver vo výške 1.284,25 eura a žalovaný prijal úhrady titulom splátok úveru v sume
3.375,54 eura. Vzhľadom na uvedené tak došlo k bezdôvodnému obohateniu sa na strane žalovaného
v rozsahu 2.091,29 eur (3.375,54 eura - 1.284,25 eura). Súd prvej inštancie vecne správne rozhodol,
ak zaviazal žalovaného k zaplateniu sumy 2.091,29 eura predstavujúcej jeho bezdôvodné obohatenie v
dôsledku plnenia bez právneho dôvodu podľa § 451 a nasl. Obč. zákonníka.

53. Žalovaný sa dostal aj do omeškania s plnením, preto správne mu súd priznal aj úrok z omeškania
vo výške 5 % ročne z uvedenej dlžnej sumy za čas od uplatnenia nároku t.j. od 30.12017 do zaplatenia.

54. Odvolací súd preto výroky pod č. I. v spojení s výrokom III. (výroku o trovách konania) ako vecne

správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

55. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods.
1 a § 255 ods. 1 C.s.p. a priznal plne úspešnému žalobcovi proti neúspešnému žalovanému nárok na
plnú náhradu trov odvolacieho konania.

56. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).