Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 19, 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 2To/49/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4418010378
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Libantová Medvecká, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4418010378.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubici Libantovej Medveckej, PhD.
a sudkýň JUDr. Ľubomíry Kubáňovej a JUDr. Lenky Kováčovej, v trestnej veci proti obžalovanému C.
S. pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného C. S. proti
Okresného súdu Nové Zámky z 19.12.2018, sp. zn. 2T/48/2018, na verejnom zasadnutí konanom v
Nitre dňa 19. júna 2019, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného C. S. z a m i e t a , pretože nie
je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Nové Zámky (ďalej len súd I. stupňa) uznal obžalovaného C. S.
(ďalej len obžalovaný) vinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona
na tom skutkovom základe, že:

dňa 19.11.2017 v čase okolo 20.00 h v meste W. A. na križovatke ulíc L. a T. G. Y. riadil osobné
motorové vozidlo zn. Hyundai Matrix, EVČ: W. - XXX H., pričom sa nevenoval plne vedeniu vozidla a
nesledoval situáciu v cestnej premávke, v dôsledku čoho pri vychádzaní z vedľajšej cesty z ulice T. G. Y.
v smere od OD LIDL, označenej dopravnou značkou „Stoj, daj prednosť v jazde“, túto dopravnú značku
nerešpektoval, vozidlo nezastavil na mieste s náležitým rozhľadom na križovatku a vošiel do križovatky
na hlavnú cestu, kde nedal prednosť v jazde osobnému motorovému vozidlu zn. ŠKODA Fabia, EVČ:

W. - XXX F., ktorého vodičom bol poškodený M. Q. a idúcemu po ceste označenej ako hlavná v smere
od čerpacej stanice OMV na ulici SNP smerom na ulicu M. R. Štefánika, čím porušil ustanovenia § 4
odsek 1 písmeno c), a § 20 odsek 1, odsek 4 Zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, v dôsledku čoho došlo k vzájomnej zrážke
týchto vozidiel, pri ktorej poškodený M. Q., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom W. A., H. XXXX/XX utrpel
zranenia, a to pomliaždenie hrudníka a distorziu chrbticovo-rebrového spojenia vpravo v rozsahu IV. a

V. rebra, vyžadujúce si dobu liečenia najmenej 10 dní a maximálne 21 dní.

Súd I. stupňa za to uložil obžalovanému podľa § 158 Tr. zák. postupom podľa § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák.
s prihliadnutím na poľahčujúce okolnosti uvedené v § 36 písm. l/, písm. k/ Tr. zák., nezistiac priťažujúce
okolnosti uvedené v § 37 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 3 mesiace, s tým, že výkon uvedeného
trestu obžalovanému podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr.

zák. určil skúšobnú dobu v trvaní 1 roka. Zároveň obžalovanému ukladal aj trest zákazu činnosti viesť
motorové vozidlá v cestnej premávke podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. na dobu 2 rokov. O uplatnených
nárokoch na náhradu škody rozhodol tak, že poškodené organizácie Dôveru zdravotnú poisťovňu, a.s.
Bratislava a Sociálnu poisťovňu Bratislava s ich nárokmi na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že obžalovaný v zásade ani nepopieral, že svojim zavineným konaním

spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej došlo k zrážke jeho vozidla s vozidlom poškodeného Q.,
keďže pri vychádzaní z cesty, označenej ako vedľajšia, nedal prednosť v jazde na hlavnej ceste idúcemuvozidlu poškodeného, pričom z jeho výpovede na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že tento prednosť
v jazde vozidlu poškodenému nedal nie preto, že by si iba nevšimol na hlavnej ceste jazdiace vozidlo
poškodeného, ale preto, že dopravnú značku „Stoj, daj prednosť v jazde“ vôbec nerešpektoval, vozidlo

ani nezastavil na mieste s náležitým rozhľadom na križovatku a vošiel do križovatky na hlavnú cestu,
čím porušil ustanovenia § 4 odsek 1 písmeno c), a § 20 odsek 1, odsek 4 Zákona č. 8/2009 Z. z. o
cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Poukázal
na to, že obhajoba v konaní pred súdom namietala, že k poškodeniu na zdraví poškodeného M. Q.
došlo v priamej príčinnej súvislosti s porušením jeho povinnosti byť pripútaný bezpečnostným pásom

a za týmto účelom súdu predložila ňou zadovážený znalecký posudok MUDr. Štullera. Súd I. stupňa
konštatoval, že ani z obhajobou predloženého znaleckého posudku, ani z iných dôkazov, vykonaných
na hlavnom pojednávaní, daný záver nezistil a dokonca vo vzťahu k tejto otázke nemal ani žiadne
dôvodné pochybnosti. Z predmetného znaleckého posudku totiž aj po výsluchu znalca na hlavnom
pojednávaní mal za preukázané, že poškodený pri predmetnej dopravnej nehode, ktorú spôsobil
obžalovaný svojim vyššie uvedeným porušením svojich povinností vodiča, utrpel v znaleckom posudku

opísanézranenia,vyžadujúcesidobuliečeniaaobmedzeniavobvyklomspôsobeživotanajmenej10dní
a maximálne 21 dní. Pokiaľ obhajoba namietala, že uvedené zranenia poškodeného vznikli v dôsledku
jeho porušenia povinnosti byť pripútaný bezpečnostným pásom, takýto záver podľa názoru súdu z ňou
zadováženého znaleckého posudku znalca MUDr. Štullera nevyplýva. Znalec skonštatoval, že zranenia
poškodeného pri dopravnej nehode boli spôsobené prevažne airbagom, avšak aj znalec na hlavnom

pojednávaní uviedol, že jeho závery nevychádzajú z predpokladu, že poškodený bezpečnostným pásom
pripútaný nebol, ale dôvodil tým, že absencia zranení u spolujazdkyne poškodeného skôr nasvedčovala
tomu, že bezpečnostné pásy nepoužil. Znalec však na druhej strane pripustil i to, že aj pri pripútaní
bezpečnostným pásom je možné, aby poškodený utrpel zranenia výlučne v dôsledku aktivácie airbagu
s tým, že tomu okolnosti aj nasvedčujú. V tejto súvislosti znalec poukázal i na to, že z tohto hľadiska

ako aj z hľadiska očakávaných následkov aktivácie bezpečnostných pásov na tele poškodeného je
významná aj poloha sedadla a opierky sedadla, tiež aj vzdialenosť vodiča od volantu, hrúbka jeho
oblečenia, rýchlosť vozidla pri zrážke, typ a vek vozidla a skutočnosť, či sa vôbec bezpečnostné pásy
aktivovali a správne. Vyššie uvedené závery znalca tak v žiadnom prípade nespočívali v konštatovaní,
že poškodený pri dopravnej nehode utrpel zranenia preto, že nebol pripútaný bezpečnostným pásom.

Poškodený pre súd aj na hlavnom pojednávaní presvedčivo tvrdil, že bezpečnostné pásy použil, ktorú
skutočnosť potvrdila aj jeho spolujazdkyňa v čase nehody svedkyňa U. a toto tvrdenie nie je v rozpore ani
so žiadnym iným dôkazom, produkovaným v trestnom konaní. V rozpore s týmto tvrdením poškodeného
nebol ani vyššie opísaný znalecký posudok, ale ani listinné dôkazy. Pokiaľ obhajoba dôvodila tým, že
na fotografiách interiéru vozidla poškodeného, vyhotovených pri ohliadke miesta dopravnej nehody, súd

I. stupňa uviedol, že nebolo vidieť vyvinutý bezpečnostný pás pri sedadle vodiča, osobitne zdôraznil,
že na uvedených fotografiách bezpečnostný pás vodiča nie je zachytený vôbec, t.j. ani zvinutý ani
vyvinutý, a rovnako nie je na týchto fotografiách vozidla zachytený ani bezpečnostný pás spolujazdkyne
poškodeného, ktorá aj podľa znalca musela byť nevyhnutne bezpečnostným pásom pripútaná. Súd I.
stupňa nemal dôvod pochybovať o tvrdení poškodeného, že bol riadne pripútaný bezpečnostným pásom

nielen z týchto dôvodov, ale i preto, že nezistil absolútne žiadny motív poškodeného v tejto otázke
vypovedať nepravdu. Poškodený totiž vo vzťahu k spôsobenej mu ujme na zdraví od obžalovaného
nežiadal osobitne žiadnu náhradu škody, rovnako ako ani náhradu za stratu na zárobku počas
trvania jeho práceneschopnosti, ktorú dobu sám považoval za pre neho nevýhodnú, pretože počas
práceneschopnosti klesol na svojom príjme, na ktorom bola v tom čase jeho rodina závislá. Keďže súd

v tejto otázke nevzhliadol žiadne dôvodné pochybnosti, nebolo na mieste aplikovať zásadu in dubio pro
reo.
Súd I. stupňa tak dospel k jednoznačnému záveru, že obžalovaný porušením svojich povinností vodiča
v cestnej premávke spôsobil dopravnú nehodu, v priamej príčinnej súvislosti s ktorou poškodený M. Q.
utrpel ujmu na zdraví, majúcu charakter ublíženia na zdraví podľa § 123 odsek 2 Trestného zákona,

pričom žiadne spoluzavinenie poškodeného nezistil.
Pri ukladaní trestu obžalovanému, pri rozhodovaní o druhu trestu a jeho výmere, súd I. stupňa v súlade s
ust. § 34 Trestného zákona prihliadol na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, priťažujúce
a poľahčujúce okolnosti, osobu obžalovaného, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Zistil poľahčujúcu
okolnosť uvedenú v § 36 písmeno l) Trestného zákona a v § 36 písmeno k) Trestného zákona, že sa

obžalovaný pričinil o odstránenie škodlivých následkov trestného činu tým, že oznámil poisťovni poistnú
udalosť a súčasne od momentu dopravnej nehody poškodenému ponúkol náhradu škody). Súd I. stupňa
obžalovanému nepriznal poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písmeno j) Trestného zákona z dôvodu, že
obžalovaný, v prejednávanej veci stíhaný pre trestný čin v súvislosti s porušením právnych predpisovna úseku cestnej dopravy, bol v minulosti, a to opakovane postihnutý za spáchanie práve dopravných
priestupkov. Priťažujúcu okolnosť súd u obžalovaného nezistil žiadnu. Trestný zákon v ust. § 158
Trestného zákona ustanovuje základnú sadzbu trestu odňatia slobody až na jeden rok. Podľa § 38 odsek

2 Trestného zákona súd I. stupňa prihliadol na pomer a mieru závažnosti u obžalovaného zistených
poľahčujúcich okolností a pri absencii priťažujúcich okolností podľa § 38 odsek 3 Trestného zákona
znížil hornú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu postupom podľa § 38 odsek 8 Trestného zákona a
obžalovanému uložil trest odňatia slobody 3 mesiace. Keďže ide o trest odňatia slobody neprevyšujúci
2 roky, majúc za splnené podmienky podľa § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona (že vzhľadom

na osobu obžalovaného, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a
na okolnosti prípadu možno dôvodne očakávať, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu
obžalovaného nie je nevyhnutný výkon trestu odňatia slobody), výkon tohto trestu u obžalovaného
podmienečne odložil na skúšobnú dobu 1 rok.
Súčasne obžalovanému uložil aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá, keďže sa trestnej činnosti
dopustil v súvislosti s touto činnosťou, a to vo výmere 2 roky. V porovnaní s trestným rozkazom sprísnil

trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá, a to vzhľadom na výsledky dokazovania na hlavnom
pojednávaní, z ktorého vyplynulo, že ku kolízii medzi vozidlom obžalovaného a vozidlom poškodeného,
idúcim po hlavnej ceste a majúcim prednosť v jazde, došlo nielen púhym nevšimnutím si po hlavnej
ceste idúceho vozidla poškodeného obžalovaným, ale preto, že obžalovaný, nevenujúc sa dostatočne
situácii v cestnej premávke, vošiel do križovatky na hlavnú cestu bez toho, aby vôbec zastavil na

mieste s náležitým rozhľadom na križovatku. Tvrdenie obžalovaného, že si pomýlil blikajúce oranžové
svetlo na semafore s oranžovým svetlom pri prechode zeleného svetla semaforu na červenú, nemohlo
byť dostatočným ospravedlnením pre porušenie takej dôležitej povinnosti, akou je povinnosť vodiča,
vyplývajúca z ust. § 20 odsek 1, odsek 4 Zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a porušenie ktorej povinnosti môže vo všeobecnosti

viesť k veľmi závažným, možno aj fatálnym následkom pre účastníkov cestnej premávky. Naviac tak,
ako je vyššie uvedené, obžalovaný dokonca aj po spáchaní skutku v prejednávanej veci v čase vedenia
trestného konania voči nemu ako obvinenému, nebol vzorným vodičom, ale znovu sa dopustil priestupku
na úseku cestnej dopravy. Z tohto dôvodu súd I. stupňa považoval za potrebné v záujme dosiahnutia
účelu trestu pôsobiť na obžalovaného aj trestom zákazu činnosti viesť motorové vozidlá vo výmere 2

roky.
Súd I. stupňa uviedol, že sa nestotožnil s názorom obhajoby, že za dostatočný na splnenie účelu trestu
u obžalovaného možno považovať uloženie len samostatného peňažného trestu, t.j. aj na miesto trestu
zákazu činnosti viesť motorové vozidlá. Naopak, nielenže považoval za potrebné obžalovanému ukladať
aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá, ale z dôvodov vyššie uvedených dokonca v prísnejšej

výmere, než mu pôvodne bol uložený trestným rozkazom.
V prípravnom konaní si uplatnili včas a riadne nárok na náhradu škody poškodená Sociálna poisťovňa v
súvislosti s poškodenému vyplatenými nemocenskými dávkami a tiež Dôvera zdravotná poisťovňa a.s.
v súvislosti s liečebnými nákladmi, vynaloženými na poskytnutie zdravotnej starostlivosti poškodenému
M. Q.. Vzhľadom na znalcom MUDr. Štullerom spochybnenú celkovej dĺžku trvania práceneschopnosti

poškodeného, ako aj niektorých liečebných postupov pri liečbe jeho zranení a ordinácii liečiv, podľa §
288odsek1Trestnéhoporiadkupoškodenýchsichnárokminanáhraduškodyodkázalnacivilnýproces.

Uvedený rozsudok, v zákonnej lehote, odvolaním napadol obžalovaný.
V písomných dôvodoch odvolania, ktoré zaslal prostredníctvom obhajkyne uviedol, že súd I. stupňa

pri hodnotení dôkazov vychádzal z toho, že z predloženého znaleckého posudku nezistil, že by k
poškodeniu zdravia poškodeného došlo v príčinnej súvislosti s porušením jeho povinnosti pripútať
sa bezpečnostným pásom. Tento záver bol v priamom rozpore s výpoveďou súdneho znalca
MUDr. Františka Štullera na hlavnom pojednávaní, ktorý výslovne uviedol, že ak je vodič pripútaný
bezpečnostným pásom sú podliatiny na hrudníku práve v miestach, kde je vodič pripútaný týmto pásom.

Z porovnania vodiča a jeho spolujazdkyne - teda poškodeného a spolujazdkyne vyplýva, že zranenia
poškodeného boli spôsobené prevažne airbagom. Doba PN by nemala presiahnuť 1 týždeň, doba
liečby od 10 do 14 dní. Skutočnosť, že u dvoch osôb, sediacich v tom istom vozidle a jedna osoba
bez akýchkoľvek zranení (matka poškodeného) a zranenia druhej osoby sú zraneniami typickými pre
zranenia spôsobené airbagom na nepripútanú osobu, pri súčasnej absencii tzv. typických zranení od

bezpečnostného pásu, vyvodzuje viac než dôvodnú pochybnosť, ktorú bolo potrebné vyhodnotiť aj v tom
zmysle, že na vzniku zranení poškodeného sa významnou mierou podieľala skutočnosť nepripútania
bezpečnostným pásom a teda porušenie zákonom uloženej povinnosti zo strany poškodeného. Bolo
dôvodnéočakávať,žeakbybolvodič-poškodenýQ.pripútanýbezpečnostnýmpásom,jehozraneniabyboli porovnateľné so zraneniami spolujazdkyne - svedkyne I. U.. Pri hodnotení dôkazov súdom I. stupňa
tak vznikli dôvodné pochybnosti, ktoré súd I. stupňa nevyhodnotil v jeho prospech a porušil tak zásadu in
dubioproreo.SúdI.stupňamalzvykonanéhodokazovanianepochybné,žeobžalovanýjepodnikateľom

- remeselným živnostníkom, ktorý je viazaný na použitie náradia rôznych zariadení a pomôcok a preto v
prípade uloženia trestu zákazu činnosti v jeho prípade nejde len o „skľučujúci pocit“ ako to uviedol súd I.
stupňavrozsudku,aleovýznamnésťaženiemožnostivykonávaniapráce.KonštatovaniesúduI.stupňa,
že by výkon jeho živnosti bol v nadväznosti na uloženie trestu zákazu činnosti ohrozený, nemá oporu
vo vykonanom dokazovaní. Súd I. stupňa vychádzal aj z dopravných priestupkov spáchaných v rokoch

2013 - 2014 a teda prihliadal na tresty vykonané a zahladené, pričom išlo o priestupky menej závažné
čo vyplýva aj z výšky uložených sankcií a definovania priestupku v registri. Súd I. stupňa nedostatočne
odôvodnil prečo splnenie účelu trestu u obžalovaného nie je možné uložením peňažného trestu a prečo
naopak uložil trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá dokonca v prísnejšej výmere než mu bol
uložený trestným rozkazom. Obžalovaný namietal aj nespravodlivosť uloženého trestu. Uviedol, že si
je plne vedomý toho, že porušil povinnosť aj následkov, ktoré mohli nastať, svoj čin oľutoval, priznal

bezodkladne ponúkal poškodenému pomoc, spolupôsobil pri odškodnení poškodeného poisťovňou
a skutok považoval za svoje osobné ľudské zlyhanie, ktoré je pre neho doživotným ponaučením.
Nepovažoval však za spravodlivé ak mu súd I. stupňa uložil trest zákazu činnosti v rovnakej výške ako v
prípadoch kde iní obžalovaní spôsobili poškodenému vážnu poruchu zdravia, smrť alebo vážnu poruchu
zdravia viacerým osobám. Poukázal pritom na rozhodovaciu prax súdov.

Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok súdu I. stupňa a tento zmeniť vo výroku o uložení trestu tak, že
obžalovanému by bol uložený peňažný trest zodpovedajúci jeho preukázaným príjmovým pomerom a v
prípade ak by to súd považoval za potrebné a spravodlivé popri uložení peňažného alebo iného druhu
trestu uložiť mu zákaz činnosti viesť motorové vozidlá vo výške zodpovedajúcej vyhodnoteniu okolností,
za ktorých k poruche zdravia poškodeného došlo.

K podanému odvolaniu obžalovaného sa vyjadrila okresná prokurátorka Okresnej prokuratúry Nové
Zámky. V písomnom vyjadrení uviedla, že rozsudok súdu I. stupňa považovala za zákonný a správny,
pričom sa v plnej miere stotožnila s argumentmi súdu I. stupňa uvádzanými v jeho odôvodnení, v
ktorom sa dostatočným spôsobom vysporiadal so zisteným skutkovým stavom, ktorý tvoril dostatočný
podklad pre rozhodnutie. Argumentácia obžalovaného v podanom odvolaní, spochybňujúca závery

súdu I. stupňa v otázkach hodnotenia vykonaných dôkazov je podľa jej názoru v rozpore s výpoveďou
súdneho znalca MUDr. Františka Štullera a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Uvedený znalec
nevedel jednoznačne potvrdiť ale ani vyvrátiť skutočnosť, že by poškodený pri dopravnej nehode nebol
pripútaný bezpečnostným pásom. To, že poškodený M. Q. bol pri dopravnej nehode riadne pripútaný
vyplynulo jednak z jeho výpovede ako aj z výpovede svedkyne I. U. ako aj zo zápisu o poškodení

vozidla z poisťovne Generali poisťovňa, a.s. Znalec potvrdil, že doba liečenia u poškodeného bola 10 -
14 dní a teda, že v danom prípade boli poškodenému spôsobené zranenia, ktoré bolo potrebné právne
kvalifikovať ako ublíženie na zdraví. Rovnako aj súdom I. stupňa uložený trest považovala za zákonný
a dôvodný, uložený v súlade so zásadami ukladania trestov upravenými v § 34 Tr. zák. Na základe
týchto skutočností ako aj s poukazom na zistený skutkový stav a na odôvodnenie napadnutého rozsudku

súdom I. stupňa navrhla, aby bolo odvolanie obžalovaného v zmysle § 319 Tr. por. odvolací súdom v
celom rozsahu ako nedôvodné zamietnuté.
Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obhajkyňa obžalovaného doplnila písomné dôvody odvolania
o tú skutočnosť, že sa snažila zistiť či v čase vzniku dopravnej nehody boli na danom mieste v prevádzke
semafory. V danom prípade mohlo ísť o chybu semaforov a v tom prípade by neplatila zvislá dopravná

značka. Poukázala aj na nejasnosť skutkovej vety ohľadom doby liečenia, kde samotný súd I. stupňa
uviedol, že doba liečenia bola najmenej 10 dní a maximálne 21 dní, pričom vyslovila názor, že samotný
súdI.stupňanemalujasnenúdobuliečenia.Poukázalaajnaskutočnosť,žepoškodenývčasedopravnej
nehody mal na sebe tenké tričko bez hrubšieho oblečenia a v takom prípade, ak by bol pripútaný
bezpečnostným pásom, mal by na sebe podliatiny od tohto bezpečnostného pásu ako typické zranenie.

Obžalovaný mesačne najazdí okolo 4000 km v súvislosti s výkonom svojej práce. Uviedla, že nechcela
bagatelizovať previnenie a zodpovednosť za následok, avšak podľa jej názoru konanie obžalovaného
mohlo byť riešené len ak priestupok a nie ako trestný čin. Ak by bolo pravdivý predpoklad, že poškodený
sám porušením svojej povinnosti pripútať sa bezpečnostným pásom prispel k zväčšeniu následkov
dopravnej nehody na svojom zdraví, nebolo by vylúčené, že ak by svoju povinnosť pripútať sa dodržal,

nebola by vznikla takáto škoda na jeho zdraví a previnenie obžalovaného by vzhľadom na dobu liečenia
bolo riešené v priestupkovom konaní.
Trest odňatia slobody spolu s uložením trestu zákazu činnosti, považovala za prísny a neprimeraný.
Podľa jej názoru zvýšenie trestu nemôže byť v prípade, ak bol trestným rozkazom uložený miernejšítrest len preto, že bol podaný odpor. Vykonaným dokazovaním pred súdom I. stupňa nebola zmena
dôkazov v neprospech obžalovaného ale práve v prospech a to v dĺžke doby liečenia a spochybnenie
zodpovednosti poškodeného. Poukázala na to, že súd I. stupňa odmietol vykonať dokazovanie ohľadne

preukázania použitia resp. nepoužitia bezpečnostného pásu poškodeným, pričom v zápisnici o hlavnom
pojednávaní sám súd I. stupňa operoval s týmito otázkami.

Obžalovaný zotrval na písomných dôvodoch odvolania, ktoré zaslal tak sám, ako aj prostredníctvom
svojho obhajcu a vyjadril úprimnú ľútosť nad celým procesom a všetkým čo som spáchal.

Zástupkyňa krajského prokurátora na verejnom zasadnutí poukázala na písomné vyjadrenie
prokurátora k odvolaniu obžalovaného , pričom vyslovila názor, že súd I. stupňa vykonal dokazovanie
v dostatočnom rozsahu a vykonané dôkazy vyhodnotil zákonným spôsobom. Čo sa týka námietok,
uvádzaných obžalovaným v odvolaní, s týmito sa už súd I. stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku
sám vysporiadal. Skutočnosť, či boli v inkriminovanom čase funkčné semafory nepovažovala za
potrebné zisťovať, pričom poukázala na zápisnicu o dopravnej nehode, v ktorej bolo jednoznačne

uvedené porušenie dopravnej značky „Stoj, daj prednosť v jazde“. Súd I. stupňa sa v dostatočnej miere
venoval aj dobe liečenia poškodeného, pričom s touto skutočnosťou sa vysporiadal aj odôvodnení
napadnutého rozsudku.
Krajský súd, ako súd odvolací, na základe riadne a včas podaného odvolania oprávnenou osobou -
obžalovaným, preskúmal podľa § 317 ods.1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku

rozsudku o treste, proti ktorému mohol odvolateľ podať odvolanie ako aj správnosť postupu konania,
ktoré mu predchádzalo, rešpektujúc zásadu „reformatio in peius“ zákaz zmeny k horšiemu (pretože
odvolanie v neprospech obžalovaného nepodal prokurátor) a zistil, že odvolanie obžalovaného nie je
dôvodné.
Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav

veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy
obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom
konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti,
ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé
rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným
spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých
okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom
konaní alebo niektorá zo strán.
Odvolací súd po preskúmaní predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že súd I. stupňa

v predmetnej trestnej veci vykonal dostatočne rozsiahle dokazovanie, pričom dôkazy vyhodnotil tak
jednotlivo ako i v súhrne a dospel k správnemu záveru, že obžalovaný sa dopustil konania kladeného
mu za vinu tak, ako je uvedené v napadnutom rozsudku a že svojim konaním tak naplnil zákonné znaky
žalovaného trestného činu.
Súd I. stupňa správne poukázal na jednotlivé vo veci vykonané dôkazy a to nielen na výpovede

poškodeného a svedkov, ale aj na ďalšie vo veci vykonané dôkazy, či už v prípravnom konaní, ako aj
pred samotným súdom I. stupňa. Jednotlivé dôkazy vyhodnotil samostatne ako aj v ich súhrne, pričom
sa veľmi precízne a podľa názoru odvolacieho súdu dostatočne vysporiadal aj s jednotlivými námietkami
obžalovaného. Skutočnosti, ktoré obžalovaný namietal v písomných dôvodoch odvolania boli už súdom
I. stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne rozobraté a odvolací súd na ne len poukazuje,

pretože by to bolo len opakovaním už uvedených skutočností. Pokiaľ obhajkyňa obžalovaného na
verejnom zasadnutí uviedla, že by bolo vhodné doplniť dokazovanie zistením, či v čase vzniku dopravnej
nehody boli na danom mieste v prevádzke semafory, takéto doplnenie dokazovania považoval odvolací
súd za nadbytočné, pretože ak by dané semafory boli v inkriminovanom čase v prevádzke, daná
skutočnosť by sa zrejme odzrkadlila svojím uvedením v zápisnici o ohliadke miesta cestnej dopravnej

nehody. Mýlkou obžalovaného spočívajúcou v pomýlení blikajúceho oranžového svetla na semafore s
oranžovým svetlom pri prechode zeleného svetla semaforu na červenú sa zaoberal už súd I. stupňa
vo svojom odôvodnení napadnutého rozsudku. Z vykonaného dokazovania bolo teda jednoznačne
preukázané, že obžalovaný nerešpektoval dopravnú značku „Stoj, daj prednosť v jazde“ a vošiel do
križovatkynahlavnúcestu,kdenedalprednosťvjazdeosobnémumotorovémuvozidlu,ktoréhovodičom

bol poškodený M. Q.. Obžalovaný v odôvodnení odvolania spochybňoval pripútanie poškodeného
bezpečnostnými pásmi. Súd I. stupňa ohľadom tejto skutočnosti vykonal rozsiahle dokazovanie a
správne ustálil, že obžalovaný bol bezpečnostným pásom pripútaný. Vychádzal tak nielen zo samotnej
výpovede poškodeného ale aj z výpovede svedkyne I. U., ktorá bola spolujazdkyňa poškodeného.V nadväznosti súd I. stupňa poukázal na závery znaleckého posudku MUDr. Františka Štullera a
jeho výpoveď na hlavnom pojednávaní, zo záverov ktorého vyplynulo, že poranenia poškodeného boli
spôsobené prevažne airbagom a ak by poškodený aj bol pripútaný bezpečnostným pásom nemuselo

dôjsť ani k aktivácii tohto bezpečnostného pásu. Poškodený utrpel zranenia, ktoré si vyžadovali dobu
liečenia a obmedzenia v obvyklom spôsobe života najmenej 10 dní a maximálne 21 dní. Súd I. stupňa sa
správne opakovane vysporiadaval s námietkami predkladanými obhajobou, že zranenia poškodeného
vznikli v dôsledku jeho porušenia povinnosti byť pripútaný bezpečnostným pásom, pričom odvolací súd
poukazuje na konštatovanie súdu I. stupňa uvádzané v odôvodnení napadnutého rozsudku ako na

správne.
Čo sa týka ukladaného trestu súdom I. stupňa obžalovanému je potrebné uviesť, že súd I. stupňa pri
jeho ukladaní vychádzal zo všetkých kritérií uvedených v § 34 a nasl. Tr. zák. Správne prihliadal na
skutočnosť, že obžalovaný nebol doposiaľ súdne trestaný, že v evidencii priestupkov má evidované
viaceré postihy za spáchanie priestupkov na úseku cestnej dopravy, pričom správne upriamil pozornosť
aj na to, že za priestupok na úseku cestnej dopravy bol postihnutý aj po spáchaní skutku v prejednávanej

veci a to dňa 02.02.2018 za prekročenie najvyššej povolenej rýchlosti. V prípade obžalovaného súd I.
stupňa správne zistil existenciu dvoch poľahčujúcich okolnosti a to uvedených v § 36 písm. l/, písm. k/
Tr. zák. teda, že sa priznal a oľutoval a že sa pričinil o odstránenie škodlivých následkov trestného činu
tým, že oznámil poisťovni poistnú udalosť a poškodenému ponúkol náhradu škody. Aj odvolací súd bol
toho názoru, že v prípade obžalovaného nie je možné prihliadať na poľahčujúcu okolnosť uvedenú v §

36 písm. j/ Tr. zák. teda vedenie riadneho života pred spáchaním trestného činu, pretože v prejednávanej
veci bol obžalovaný stíhaný za trestný čin súvisiaci s porušením právnych predpisov na úseku cestnej
dopravy a ako vyplýva z evidencie priestupkov obžalovaný má evidované viaceré postihy za spáchanie
priestupkov ne úseku cestnej dopravy, pričom bol postihovaný za porušenie predpisov v cestnej
premávke aj po spáchaní skutku a to dňa 02.02.2018 za prekročenie najvyššej povolenej rýchlosti. V

prípade obžalovaného súd I. stupňa správne nezistil žiadnu z priťažujúcich okolnosti uvedených v § 37
Tr. zák. Následne správne upravil zákonom stanovenú trestnú sadzbu prečinu ublíženia na zdraví podľa
§ 158 Tr. zák. v zmysle § 38 ods. 3 Tr. zák. Trest odňatia slobody uložený obžalovanému súdom I. stupňa
vo výmere 3 mesiacov, ktorý mu bol uložený ako trest podmienečný za splnenia podmienok uvedených
v§ 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. nebolo možné považovať za trest neprimerane prísny.

Súd I. stupňa v prípade obžalovaného správne ukladal aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá,
keďže trestnej činnosti sa dopustil v súvislosti s vedením motorového vozidla. Tento druh trestu vo
výmere 2 rokov nepovažoval ani odvolací súd za neprimerane prísny a to vzhľadom na skutočnosť,
že obžalovaný bol už v minulosti postihnutý v priestupkovo konaní za porušenie povinnosti na úseku
cestnejdopravy,pričomakoužbolouvedené,zatakýtopriestupokbolpostihnutýajpospáchanískutkuv

prejednávanej veci. V tomto smere odvolací súd poukazuje na závery súdu I. stupňa ohľadom ukladania
tohto druhu trestu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil. Uloženie peňažného trestu na miesto trestu
zákazu činnosti viesť motorové vozidlá nepovažoval ani odvolací súd za dostatočný na splnenie účelu
trestu o obžalovaného. Ako uviedol samotný obžalovaný, osobné motorové vozidlo používal denne a
to nielen pre osobnú potrebu ale aj na výkon pracovnej činnosti a preto mal dbať vo zvýšenej miere na

dodržiavanie pravidiel v cestnej premávke.
S poukazom na všetky hore uvedené skutočnosti odvolací súd, vzhľadom na nemožnosť zmeny k
horšiemu, zamietol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.