Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 7, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/446/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7816206005
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7816206005.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr.

Slávky Zborovjanovej a JUDr. Ladislava Cakociho, v spore žalobcu Poštová banka, a.s., Dvořákovo
nábrežie 4, Bratislava, IČO: 31 340 890, zast. AK Antol, s.r.o., Kupeckého 2542/72, Pezinok, IČO: 47
257 024, proti žalovaným 1) D. I., J.. XX.X.XXXX, K. XX, H. K., zast. JUDr. Martinou Vnenčákovou,
advokátkou, Čučmianska dlhá 7, Rožňava, 2) Z. E.H., J.. XX.X.XXXX, N. XXX, A. K., zast. JUDr. Attilom
Elekom, advokátom, Jovická 2, Rožňava, o zaplatenie 13.603,60 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Rožňava, č. k. 11Csp/8/2016-122 z 25.10.2017

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok.

Žalovaným v 1. a 2. rade priznáva náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancie(ďalejlensúd)rozhodoltak,žežalovaní 1/a2/ súpovinní
spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1.526,65 € spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5,00 % p. a. zo sumy 1.526,95 € od 15.04.2016 do zaplatenia, všetko v mesačných splátkach, a to
žalovaná 1/ po 15,- € mesačne a žalovaný 2/ po 50,- € mesačne, splatných od mesiaca nasledujúceho
po mesiaci v ktorom rozsudok nadobudne právoplatnosť, vždy do konca toho ktorého mesiaca až do
úplného zaplatenia, pod hrozbou straty výhody splátok nezaplatením ktorejkoľvek splátky (výrok I.).
Žalovaným 1/ a 2/ proti žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 78 % (výrok II.).

2. Vychádzal z toho, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovaným zaplatenia dlžnej istiny
vo výške 3.321,15 € spolu s úrokom z istiny vo výške 13.603,60 €, úrokom z omeškania vo výške 5,05
% ročne zo sumy 13.603,60 € od 15. 04. 2016 do zaplatenia a náhrady trov konania. Svoju žalobu
odôvodnil tým, že Poštová banka, a.s. ako veriteľ a D. I. ako dlžník a Z. E. ako spoludlžník, uzavreli dňa
09.03.2012 podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „ZosU“)

Zmluvu o úvere č. 4609663287, súčasťou ktorej sú Obchodné podmienky pre úver a Všeobecné
obchodné podmienky Poštovej banky, a.s. (ďalej len „Zmluva o úvere“). Podľa Zmluvy o úvere Poštová
banka, a.s. poskytla žalovaným úver vo výške 17.000,- €, s úrokovou sadzbou vo výške 11,90% ročne.
Žalovaní sa zaviazali splácať poskytnuté prostriedky v pravidelných mesačných splátkach vo výške
257,24 €, pričom prvá splátka mala byť splatná dňa 20.04.2012 a posledná splátka mala byť splatná
dna 20.03.2022. Žalovaní mali vykonať spolu 120 pravidelných mesačných splátok. Žalovaní v dobe od
uzatvorenia Zmluvy o úvere do dňa spísania tejto žaloby uhradili len niektoré splátky v zmysle Zmluvy

o úvere. Jednotlivé splátky boli splatené v zmysle listiny „Aktuálny stav úveru ku dňu 15.07.2016 pre
Zmluvu o úvere, ktorá tvorila prílohu tohto návrhu. Táto listina je vyhotovená z bankového informačného
systému Poštovej banky, a.s.. Žalobca v zmysle §53 ods. 9 zák. č. 40/1964 Zb: Občiansky zákonník v
platnom znení, zaslal dňa 18.08.2015 žalovaným „Výzvu na splatenie dlžnej časti úveru“, vyplývajúcej zoZmluvy o úvere. Žalovaní v zmysle výziev zo dňa 18.08.2015 neuhradili ani časť dlžnej sumy. Vzhľadom
na neplnenie povinností žalovaných zo Zmluvy o úvere, žalobca dňa 03.09.2015 vyhlásil žalovaným
predčasnú splatnosť pohľadávky zo Zmluvy o úvere. Žalobca si na základe uvedeného uplatnil istinu

pohľadávky zo Zmluvy o úvere vo výške 13.603,60 €, v rozsahu nezaplatených splátok zo Zmluvy o
úvere.

3. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobca a žalovaná 1/ ako dlžník žiadateľ
a žalovaný 2/ ako spoludlžník žiadateľ, uzavreli dňa 09. 03. 2012 Zmluvu o úvere - lepšia splátka, na

základe ktorej bol žalovaným poskytnutý úver vo výške 16.660,- € (v zmluve je uvedená výška 17.000,-
€, z čoho 340,- € predstavoval poplatok, a preto reálne bolo poskytnutá suma 16.660,- €, čo vyplynula aj
zo samotného dokazovania), ktorý sa žalovaní zaviazali splácať v 120 mesačných splátkach po 257,24
€, počnúc dňom 20. 04. 2012, pri výške úrokovej sadzby 11,9 % ročne, RPMN 13,34 % a priemernej
RPMN na trhu 12,45 %. Dátum konečnej splatnosti bol stanovený na deň 20. 03. 2022.

4. Dlžník je povinný splácať poskytnutý úver v pravidelných mesačných splátkach zahŕňajúcich splátku
istiny a úrokov a v prípade poistenia úveru dlžník spolu s mesačnými anuitnými splátkami uhrádza aj
náklady spojené s poistením v termínoch a vo výške dohodnutých v ZoÚ ( čl. VI bod 6.1 OP). Celkové
náklady Klienta spojené s poskytnutým úverom v zmysle § 2 písm. g) ZoSÚ zahŕňajú všetky náklady
vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu spojených s poskytnutím úveru a ktoré sú

veriteľovi známe okrem prípadných notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na
doplnkové služby, napríklad poistenie, ak klient musí uzavrieť aj zmluvu o poskytnutí takejto služby, aby
získal úver za daných podmienok. Súčet celkovej výšky úveru uvedenej v ZoÚ a celkových nákladov
tvorí celkovú čiastku, ktorú musí Klient zaplatiť. Pokiaľ nie je splatnosť príslušného poplatku upravená
inak, je Klient povinný splácať sumu predstavujúcu jeho zmluvný záväzok v pravidelných mesačných

splátkach, zahrňujúcich splátku istiny a úrokov v stanovených termínoch a výške určených ZoÚ. ( čl.
V bod 5.1 OP)

5. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa
týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené
určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Ako vyplýva
z ustanovenia § 53 ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné
ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom

zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia
dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. Neprijateľné
podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka).

6. Čo sa týka samotného úveru, súd podrobným preskúmaním zmluvy zistil, že v zmluve absentuje

správne uvedenie jej podstatnej náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch
a to celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. V zmluve je pri celkovej čiastke úveru uvedená
suma 17.000,- €, tento číselný údaj je však nesprávny a zrejme zavádzajúci. Podľa § 2 písm. h) zákona
o spotrebiteľských úveroch je celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, súčet celkovej výšky
spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom, pričom v zmysle §

2 písm. g) sa celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom rozumejú všetky
náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v
súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov.
Predmetnou zmluvou o úvere bol žalovaným poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 17.000,- € (reálne
poskytnutých 16.660,- € a suma vo výške 340,- € predstavoval administratívny poplatok), ktorý sa

žalovaní zaviazali vrátiť v 120 splátkach vo výške 257,24 € ( výška splátky s poplatkom za správu a
vedenie účtu 258,9 €), čo je spolu 30.868,80 € ( resp. 31.068,- €), v zmluve je však uvedená výška
úveru v sume 17.000,- € a celková výška nákladov 12,798,24 €, čo spolu predstavuje sumu 29.978,-
€. Vzhľadom na túto skutočnosť, súd uvedenie sumy vo výške 12.798,24 € ako celkových nákladov
v zmluve, považoval za zavádzajúce vo vzťahu k spotrebiteľovi a v rozpore s ust. § 9 ods. 2 písm. j)

zákona o spotrebiteľských úveroch. Ďalej mal súd za preukázané, že v zmluve o úvere absentuje údaj
požadovaný zákonom o spotrebiteľských úveroch v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) a to údaj o termínoch
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve je uvedený iba počet splátok a výška mesačnej
splátky. Takéto znenie zmluvy je pre bežného spotrebiteľa nejasné, neurčité a nie je ani v súlade suvedeným zákonným ustanovením. V zmluve je uvedený iba počet splátok a výška celkovej mesačnej
splátky bez rozdelenia istiny a úrokov. Súd zdôrazňuje aj tú skutočnosť, že v období po vydaní rozsudku
Súdneho dvora Európskej únie sp. zn. C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia a.s. proti Kláre Bíróovej,

bol zvažovaný rozsah aplikácie záverov uvedeného rozsudku v porovnaní s vnútroštátnou úpravou,
a to Zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Výklad obsiahnutý v rozsudku SD EU
bol v určitom období (po vydaní rozsudku SD) aplikovaný v rozhodovacej činnosti súdov vo veciach
vyplývajúcich zo spotrebiteľských záväzkových vzťahov. Po prehodnotení účinnosti a aplikovateľnosti
uvedeného výkladu pre rozhodovanie vo veciach podľa právnej úpravy platnej v Slovenskej republike,

bolo konštatované, že Súdny dvor Európskej únie vykladá výlučne právo Európskej únie a ako taký
nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. Súdny dvor Európskej únie a v označenej
veci poskytol výlučne výklad Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o
zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS. Nevyjadroval sa k výkladu
zákona o spotrebiteľských úveroch. Súdom aplikované ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch
(§ 9 ods. 2 písm. f.) a § 9 ods. 2 písm. písm. k.)) sú odlišné od ustanovení smernice č. 2008/48/ES

(článok 10, ods. 2 písm. c), článok 10, ods. 2 písm. h)) a nakoľko súd aplikoval vnútroštátny zákon
o spotrebiteľských úveroch, a nie Smernicu č. 2008/48/ES, výklad dotknutých ustanovení smernice
Súdnym dvorom EÚ vo veci C-42/15 nemá vplyv na rozhodovaciu činnosť v spore. Vzhľadom na
existenciu ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ (C-152/84, C-91/92, C-397/01) na otázku priameho
účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami, v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku

spočívajúceho v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce
povinnosti sa ako také nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci,
v danom spore dodávateľ proti spotrebiteľovi. Z uvedených dôvodov v predmetnom spore rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie číslo C-42/15, nemá vplyv na právne posúdenie veci vnútroštátnym
súdom.Súdvzhľadomnavyššieuvedenéskutočnostidospelkzáveru,žeposkytnutýspotrebiteľskýúver

je potrebné podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch považovať za bezúročný a bez
poplatkov. Na základe týchto skutočností, súd považoval nárok žalobcu na zaplatenie sumy 1.526,65 €
za dôvodný, a preto zaviazal žalovaných na zaplatenie tejto sumy. Keďže sa žalovaní s plnením svojho
záväzku dostali do omeškania, keď predmetné splátky neuhrádzali, zaviazal ich súd aj na úhradu úrokov
z omeškania vo výške určenej podľa § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením vlády č.

87/1995 Z. z., tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Súd dospel k záveru, že vzhľadom
na rodinné, majetkové a sociálne pomery žalovaných by nebolo v ich schopnostiach a možnostiach
dlžnú sumu uhradiť jednorázovo v kratšej lehote, a preto im umožnil dlžnú sumu splatiť v mesačných
splátkach, a to tak, že žalovanej 1/ umožnil splátky vo výške 15,- € a žalovanému 2/ umožnil splátky vo
výške 50,- € mesačne, pod hrozbou straty výhody splátok nezaplatením ktorejkoľvek splátky. Žalovaní

pre svoje sociálne a majetkové pomery navrhli splatiť dlžnú sumu splátkami, k návrhu pripojili aj listiny
preukazujúce a odôvodňujúce takúto žiadosť, preto v súlade s ustanovením § 232 ods. 3, 4 Civilného
sporovéhoporiadkuimsúdpriznalsplátky.Vzmysle§262ods.1Civilnéhosporovéhoporiadku,onároku
na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí a priznal pomerné trovy konania.
O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku,

podľa ktorého ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Z uplatnenej sumy 13.603,60
€ bolo žalobcovi priznaných 1.526,65 €, teda žalobca mal v konaní úspech 11% a neúspech vo výške
89%, čo predstavuje úspech žalovaných. Žalovaným po odpočítaní úspechu žalobcu vznikol nárok na
náhradu trov konania v pomere 78 %.

7.Vpodanomodvolanížiadalžalobcazmeniťrozsudokapriznaťžalobnúsumuakoajúrokyzomeškania
vo výške 5,05 % ročne zo sumy 12.076,65 € od 15.4.2016 do zaplatenia a aby zrušil výrok o trovách
konania a vec vrátil na ďalšie konanie.

8. V odvolaní namietal, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu
vo výške 526,65 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % p. a. zo sumy 1.526,95 € od 15.4.2016
do zaplatenia, všetko v mesačných splátkach, a to žalovaná 1/ po 15,- € mesačne a žalovaný 2/
po 50,- € mesačne, splatných od mesiaca nasledujúceho po mesiaci v ktorom rozsudok nadobudne
právoplatnosť,vždydokoncatohoktoréhomesiacaaždoúplnéhozaplatenia,podhrozboustratyvýhody

splátok nezaplatením ktorejkoľvek splátky. Žalovaným 1/ a 2/proti žalobcovi priznáva nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 78%. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, podľa názoru súdu
Zmluva o úvere č. 4609663287 uzatvorená dňa 09.03.2012 medzi veriteľom Poštová banka, a.s. a D.
I. ako dlžníkom a Z. E. ako spoludlžníkom (ďalej len Zmluva o úvere") je bez úrokov a bez poplatkovz dôvodu absencie náležitosti zmluvy o úvere podľa § 9 ods. 2 písm. j) a k Zákona č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov. Proti Rozsudku Okresného súdu Rožňava
spis. zn. 11 Csp/8/2016 - 122 zo dňa 25.10.2017 (ďalej len ako „Rozsudok"), doručeného Žalovanému

dňa 10.11.2017 v konaní vedenom pod spis. zn. 11 Csp/8/2016 podáva Žalobca v zákonnej lehote,
odvolanie v časti v ktorej Okresný súd Rožňava Žalobcovi nepriznal nárok na zaplatenie istiny 12 076,65
€ a úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 12 076,65 € od 15.04.2016 do zaplatenia a voči
výroku II., ktorým súd priznal žalovaným 1/ a 2/ proti žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 78%. Žalobca svoje odvolanie proti napádanému rozsudku odôvodňuje nasledovne: Podľa §

365 ods. 1 písm. f) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ako „CSP") súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Podľa § 365 ods.
1 písm. h) CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Nesprávne rozhodnutie Okresného súdu Rožňava vidíme v nasledovných skutočnostiach. Žalobca sa
nestotožňuje s argumentáciou prvostupňového súdu, ohľadom právneho posúdenia Zmluvy o úvere a
určenia, že úver zo Zmluvy o úvere je bezúročný a bez poplatkov. Dôvodom pre ktorý súd žalobe v

plnom rozsahu nevyhovel, bola skutočnosť, že Zmluva o úvere č. 4609663287 o.i. údajne neobsahovala
náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa súdu prvej inštancie: „V
prejednávanej veci súd zistil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje všetky zákonom stanovené
náležitosti, najmä neobsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými

sadzbami spotrebiteľského úveru." Žalobca tvrdí, že náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSU bola
splnená a uvedená v Zmluve o úvere. Dovoľujeme si poukázať na či. 5.1 Obchodných podmienok
banky, v ktorom Dlžník svojím podpisom vyhlásil že pohľadávku banky bude splácať mesačne anuitnými
spôsobom, čo znamená, že výška mesačnej splátky obsahovala okrem splátky istiny aj splátku úrokov
v stanovených termínoch a výške uvedených v Zmluve o úvere. Zároveň sa Žalobca domnieva, že v

prípade akýchkoľvek požiadaviek dlžníka týkajúcich sa spôsobu, akým sa splátky úveru započítavajú
na istinu a úroky mal dlžník možnosť požiadať veriteľa o poskytnutie „amortizačnej tabuľky" tak ako
to predpokladá § 9 ods. 3 a 5 ZoSÚ. V skutkovo a právne zhodnej veci s vecou prejedávanou pred
Okresným súdom Rožňava pod sp. zn. llCsp/8/2016 Okresný súd Dunajská Streda v právnej veci Home
Credit, a.s. proti Klára Bíroová dňa 19.12.2014 rozhodol o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho

konania sa týka výkladu článku 1, článku 3 písm. m), článku 10 ods. 1 a 2, článku 22 ods. 1 a článku 23
smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (U. v. EÚ L 133, 2008, s. 66). Tento návrh bol podaný
v rámci sporu medzi spoločnosťou Home Credit Slovakia, a.s., a Klárou Biróovou vo veci návrhu na
zaplatenie zostávajúcich dlžných súm z úveru, ktorý jej táto spoločnosť poskytla a s ktorého splácaním je

v omeškaní. Okresný súd Dunajská Streda o.i. predložil súdu nasledovné otázky: Má sa článok 10 ods.
2 písm. i) v spojení s písm. h) smernice 2008/48/ES vykladať tak, že zmluva o úvere na dobu určitú, pri
ktorejdochádzaksplácaniu/amortizáciiistinyúveruvrámcijednotlivýchsplátok,nemusívčaseuzavretia
obsahovať presné určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť
spláca bežné úroky a poplatky (t. j. súčasťou zmluvy nemusí byť presný splátkový kalendár/amortizačná

tabuľka), ale že tieto údaje môžu byť obsiahnuté v splátkovom kalendári/amortizačnej tabuľke, ktorú
veriteľ predloží dlžníkovi na jeho žiadosť, alebo článok 10 ods. 2 písm. h) zaručuje dlžníkovi dodatočné
právo žiadať výpis z amortizačnej tabuľky k určitému konkrétnemu dňu počas trvania zmluvy o úvere,
no toto právo nezbavuje zmluvné strany povinnosti, aby rozdelenie jednotlivých plánovaných splátok
(splatných podľa zmluvy o úvere počas doby jej trvania) na úhradu istiny a úhradu bežných úrokov a

poplatkov bolo obsiahnuté už v samotnej zmluve, a to spôsobom individualizovaným pre danú konkrétnu
zmluvu? Ak je správny výklad uvedený v prvej zarážke otázky č. 5: Spadá táto otázka do oblasti
úplnej harmonizácie sledovanej smernicou 2008/48/ES, takže členský štát v zmysle článku 22 ods. 1
nemôže vyžadovať, aby zmluva o úvere obsahovala presné určenie, aká časť každej jednotlivej splátky
sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky (t. j. aby súčasťou zmluvy

bol presný splátkový kalendár/amortizačná tabuľka)? Majú sa ustanovenia článku 1 smernice 2008/48,
podľa ktorého smernica sleduje úplnú harmonizáciu v danej oblasti, alebo článku 23 tejto smernice,
podľa ktorého majú byť sankcie primerané, vykladať tak, že bráni ustanoveniu vnútroštátneho práva,
podľa ktorého absencia väčšiny náležitostí zmluvy o úvere vyžadovanej v článku 10 ods. 2 smernice
2008/48 má za následok, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, takže dlžník

je povinný splatiť veriteľovi výlučne istinu, ktorú podľa zmluvy dostal?" Dňa 9.11.2016 rozhodol Súdny
dvor o predložených prejudiciálnych otázkach Rozsudkom vo veci C 42/15 nasledovne:
Svojou piatou a šiestou otázkou, ktoré je potrebné preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate
pýta, či sa má článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48 vykladať v tom zmysle, že zmluva oúverenadobuurčitústanovujúcaamortizáciuistinyposebenasledujúcimisplátkamimusíspresňovaťvo
forme amortizačnej tabuľky, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny, a v prípade
zápornej odpovede na túto otázku, či vzhľadom na článok 22 ods. 1 tejto smernice tieto ustanovenia

bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.
Na to, aby sa odpovedalo na tieto otázky, je potrebné uviesť, že ako bolo pripomenuté v bode 47 tohto
rozsudku, článok 10 ods. 2 písm. h) tejto smernice stanovuje, že zmluva o úvere musí uvádzať iba
výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia.

Z článku 10 ods. 2 písm. i) a článku 10 ods. 3 uvedenej smernice vyplýva, že iba na žiadosť spotrebiteľa
je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme
amortizačnej tabuľky. Vzhľadom na jasné znenie týchto ustanovení je potrebné konštatovať, že smernica
2008/48 nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky.
Pokiaľ ide o možnosť členských štátov stanoviť takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave,
je dôležité zdôrazniť, že pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti smernice 2008/48, členské štáty

by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica
obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti (pozri analogicky
rozsudok z 12. júla 2012, SC Volksbank Romänia, C-602/10, EU:C:2012:443, body 63 a 64). Pritom je
potrebné konštatovať, že článok 10 ods. 2 smernice 2008/48 obsahuje takúto harmonizáciu, pokiaľ ide o
náležitosti, ktoré musia byť nevyhnutne obsahom zmluvy o úvere. Je nepochybné, že v zmysle článku 10

ods.2písm.u)tejtosmernicezmluvaoúveremusízrozumiteľneastručneuvádzaťprípadnéinézmluvné
ustanovenia a podmienky. Cieľom tohto ustanovenia je však stanoviť povinnosť zahrnúť do zmluvy
vyhotovenej písomne alebo na inom trvalom nosiči akékoľvek ustanovenie a akúkoľvek povinnosť, ktoré
sa dohodli medzi zmluvnými stranami v rámci ich úverového zmluvného vzťahu. Uvedené ustanovenie
by sa však nemalo vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave

stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods.
2uvedenejsmernice.Pretojepotrebnéodpovedaťnapiatuašiestuotázkutak,žečlánok10ods.2písm.
h) a i) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca
amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať,
aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom

22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej
právnej úprave. Okresný súd Rožňava v odôvodnení napádaného rozsudku k svojej povinnosti aplikovať
na zistený skutkový stav závery obsiahnuté v Rozsudku súdneho dvora zo dňa 09.11.2016 v právnej veci
C 42/15 uvádza, že: „Súd zdôrazňuje aj tú skutočnosť, že v období po vydaní rozsudku Súdneho dvora
Európskej únie sp. zn. C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia a. s. proti Kláre Bíróovej, bol zvažovaný

rozsah aplikácie záverov uvedeného rozsudku v porovnaní s vnútroštátnou úpravou, a to Zákonom
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Výklad obsiahnutý v rozsudku SD EU bol v určitom
období (po vydaní rozsudku SD ) aplikovaný v rozhodovacej činnosti súdov vo veciach vyplývajúcich zo
spotrebiteľskýchzáväzkovýchvzťahov.Poprehodnoteníúčinnostiaaplikovateľnostiuvedenéhovýkladu
pre rozhodovanie vo veciach podľa právnej úpravy platnej v Slovenskej republike, bolo konštatované, že

SúdnydvorEurópskejúnievykladávýlučneprávoEurópskejúnieaakotakýniejeoprávnenýposkytovať
výklad práva vnútroštátneho. Súdny dvor Európskej únie a v označenej veci poskytol výlučne výklad
Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS. Nevyjadroval sa k výkladu zákona o spotrebiteľských
úveroch. Súdom aplikované ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch (§ 9 ods. 2 písm. f.) a §

9 ods. 2 písm. písm. k.)) sú odlišné od ustanovení smernice č. 2008/48/ES (článok 10, ods. 2 písm.
c), článok 10, ods. 2 písm. h)) a nakoľko súd aplikoval vnútroštátny zákon o spotrebiteľských úveroch,
a nie Smernicu č. 2008/48/ES, výklad dotknutých ustanovení smernice Súdnym dvorom EU vo veci
C-42/15 nemá vplyv na rozhodovaciu činnosť v spore. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry
Súdneho dvora EÚ (C-152/84, C-91/92, C-397/01) na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi

jednotlivcami, v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúceho v tom, že žiadne
ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti sa ako také nemôže
použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci, v danom spore dodávateľ proti
spotrebiteľovi.ZuvedenýchdôvodovvpredmetnomsporerozsudokSúdnehodvoraEurópskejúniečíslo
C-42/15, nemá vplyv na právne posúdenie veci vnútroštátnym súdom." Žalobca s takýmto výkladom

súdunesúhlasí,považujehozaalibistickýatendenčnývneprospechŽalovaného.OkresnýsúdRožňava
ignoruje závery uvedené Rozsudku Súdneho dvora vo veci C 42/15. Žalovaný vidí nesprávne právne
posúdenie v skutočnosti, že skutočnosti že Rozsudok Súdneho dvora vo veci C 42/15 sa stal súčasťou
práva Európskej únie Okresný súd Rožňava ho napriek tomu v predmetnej veci neaplikuje a ignorujeho. Podľa ustálených právnych záverov na záväznosť Rozsudkov o prejudiciálnych otázkach sú takého
Rozsudky záväzné a súdy sú povinné ich závery rešpektovať a aplikovať. „Súdny dvor rozhodol,
že cieľom rozsudku o výklade vyhlásenom v prejudiciálnom konaní je vyriešiť právnu otázku a že

zaväzuje vnútroštátneho sudcu, ktorý otázku položil pokiaľ ide o výklad príslušných ustanovení a aktov
Spoločenstva" (Rozsudok z 3.2.1977, Benedetti/Munari, 52 - 76 Zb.). „Na základe doktríny prednosti
práva Spoločenstva je vnútroštátny sudca povinný uplatňovať v celom rozsahu právo Spoločenstva
a chrániť práva, ktoré toto právo priznáva jednotlivcovi, a to aj tým, že neuplatní každé ustanovenie
vnútroštátneho zákona, ktoré prípadne právu spoločenstva odporuje, bez ohľadu na to, či je toto

ustanovenie staršie alebo novšie ako ustanovenie Spoločenstva" (Rozsudok z 9.3.1978, Simmenthal,
106/77 Zb. s. 629, bod 21)
Odmietnutie aplikácie záväzného právneho názoru vysloveného vo veci C 42/15 s odôvodnením, že
je v neprospech spotrebiteľa zakladá nebezpečný precedens kedy v mene ochrany domnelých práva
spotrebiteľa dochádza súd k absurdnému záveru o prednosti domnelého záujmu spotrebiteľa, ktorý
neplní svoje záväzky pred právom Európskej únie ... So závermi Rozhodnutia Súdneho dvoru vo veci C

42/15 sa napriek doterajšej súdnej praxi z obdobia pred vydaním tohto rozsudku (09.11.2016) stotožňujú
aj viaceré Krajské súdy v SR, ktoré zároveň aplikujú tieto závery uvedené v Rozsudku C 42/15 v svojej
rozhodovacej praxi. Krajský súd v Banskej Bystrici v obdobných prípadoch napr. sp. zn. I6C0/616/2015,
17Co/530/2015a17Co/790/2015aplikujenarozhodovanéprípadyzáveryuvedenévRozsudkuC42/15:
„Pokiaľ súd prvej inštancie poukázal v rozsudku na to, že predmetná spotrebiteľská zmluva neobsahuje

údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny úrokov a iných poplatkov (podľa § 4 ods. 2 písm. i) Zákona
o spotrebiteľských úveroch), odvolací súd znovu poukazuje na rozsudok C-42/15, v zmysle ktorého
zmluva o spotrebiteľskom úvere nemusí obsahovať uvedenie dátumu splatnosti všetkých splátok úveru,
pokiaľ je údaj o výške, počte a frekvencii splátok v zmluve uvedený tak, že umožňuje spotrebiteľovi bez
ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy jednotlivých splátok, pričom zároveň nie je potrebné, aby zmluva

o spotrebiteľskom úvere obsahovala údaj o tom, aká časť splátky bude započítaná na istinu a aká na
úroky (viď bod 52 uvedeného rozsudku). Cieľom ustanovenia čl. 10 ods. 2 písm. h)smernice 2008/48
je zaručiť, aby spotrebiteľ poznal deň, v ktorý je splatná každá splátka úveru (bod 48 rozsudku). V
dôsledku toho je tento cieľ splnený, ak podmienky tejto zmluvy (rozumnej spotrebiteľskej zmluvy o úvere)
umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok(bod 49 rozsudku

C-42/15)...
Pri posudzovaní odvolacích námietok žalobcu v iných rozhodnutiach krajského súdu prihliadol odvolací
súdnarozsudokSúdnehodvoraEurópskejúniez9.11.2016voveciC-42/15,ktorejpredmetombolnávrh
na začatie prejudiciálneho konania súvisiaci s konaním Home Credit Slovakia a.s. proti C. K., ktorý sa
týka výkladu viacerých článkov Smernice Parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom

úvere. Podľa výroku č. II a III tohto rozsudku čl. 10 ods. 2 písm. h/ citovanej smernice sa má vykladať v
tom zmysle, ženie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom
na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou
identifikovať dátumy týchto splátok. Čl. 10 ods. 2 písm. h/ a i/ uvedenej smernice sa majú vykladať v tom
zmysle,žezmluvaoúverenadobuurčitústanovujúcaamortizáciuistinyposebenasledujúcimisplátkami

nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká Časť každej splátky bude započítaná na vrátenie
istiny. Tieto ustanovenia v spojení s čl. 22 ods. 1 smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto
povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Odvolací súd konštatuje, že závery tohto rozsudku sú
aplikovateľné aj pre právne posúdenie nároku žalobcu v tej časti, v ktorej ho súd prvej inštancie zamietol.
Záver súdu prvej inštancie o tom, že každá jednotlivá splátka musí podrobne obsahovať rozpis, aká časť

splátky pripadá na zaplatenie istiny a aká na zaplatenie poplatkov a úrokov, nie je správny. Pokiaľ na
základe toho dospel súd prvej inštancie k záveru, že zmluvu je potrebné považovať za bezúročnú a bez
poplatkov, jeho rozhodnutie nie je založené na správnom právnom posúdení veci. Pokiaľ sa týka názoru
súdu prvej inštancie o tom, že neexistencia takéhoto podrobného rozpisu je zároveň neprijateľnou
zmluvnou podmienkou, uvádza odvolací súd, že sa stotožňuje s názorom odvolateľa v tom, že výška,

počet a frekvencia splátok spotrebiteľa je okolnosťou týkajúcou sa predmetu plnenia a ceny plnenia,
ktoré nie je možné skúmať ako neprijateľné podmienky podľa § 53 ods. 1 OZ. Odvolací súd ďalej
uvádza, že súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s nárokmi žalobcu uplatnenými v
žalobe, ktoré sa týkajú zaplatenia upomienok, zmluvnej pokuty, poplatku za možnosť odloženia splátok.
V tejto časti nedáva rozsudok odpoveď na nárok uplatnený žalobou. Krajský súd v Trenčíne v obdobnom

prípade sp. zn. 6Co/84/2017 rozhodol nasledovne:
I. Krajský súd v tomto smere poukazuje na rozsudok Súdneho dvora E Ú vo veci C-42/15 zo dňa
09.11.2016, podľa ktorého článok 10 ods. 2 písm. h/ a i / smernice 2008/48/ES sa majú vykladať v
tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu listiny po sebe nasledujúcimisplátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná
na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s čl. 22 ods. 1 smernice bránia tomu, aby členský štát
stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Podľa citovaného rozsudku predmetný

článok smernice (10 ods. 2 písm. h/) ustanovuje, že zmluva o úvere musí uvádzať iba výšku, počet a
frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia.
II.Podľa názoru krajského súdu potom úverová zmluva zo dňa 03.04.2014 obsahuje obligatórnu
náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch, teda výšku, počet a termíny

splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, a to v čl. 1, bod 1.2, pričom nebolo povinnosťou veriteľa,
vzhľadom na to, že strany si dojednali fixné anuitné splátky, obsahujúce ako splátku istiny, tak i splátku
úrokov,špecifikovaťvzmluvesamostatneúdajovýške,počteatermínochsplátokúrokov,resp.pripájaťk
zmluve amortizačnú tabuľku, obsahujúcu takýto údaj. Záver okresného súdu o tom, že úver sa považuje
výlučne v dôsledku absencie toho jediného údaja za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1
písm. a/ zákona o spotrebiteľských úveroch potom nie je opodstatnený a dôvodný. Žalobca poukazuje

na skutočnosť, že Zmluva o úvere v bode 3.1 uvádza, že celkovou čiastkou úveru je súčet výšky
úveru a celkových nákladov a teda záver súdu o absencii náležitosti celkovej čiastky úveru nemá oporu
vo vykonanom dokazovaní. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že vo výroku napádaného rozsudku
nie je uvedená časť nároku žalobcu, ktorý súd zamieta a preto Žalobca považuje výrok rozsudku za
zmätočný.Žalobcapoukazujenaskutočnosť,žeajkedysúdurčilúverzabezúrokovabezpoplatkovmal

Žalobcovi priznať istinu vo výške 4 523,05 € pričom súd z nie úplne logických dôvodov priznal žalobcovi
nárok na zaplatenia iba časti uplatnenej istiny vo výške 1 526,65 € a minimálne preto je napádaný
rozsudok nesprávny. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhujeme, aby Krajský súd v Košiciach
Rozsudok Okresného súdu Rožňava spis. zn. 11Csp/8/2016 - 122 zo dňa 25.10.2017 v časti v ktorej
nepriznal žalobcovi nárok na zaplatenie istiny vo výške 12 076,65 € a úroku z omeškania vo výške 5,05

% ročne zo sumy 12 076,65 € od 15.04.2016 do zaplatenia zrušil a aby zároveň zrušil výrok II., ktorým
súd priznal žalovaným 1/ a 2/ proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 78% a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a Žalobcovi priznal náhradu trov konania.

9. Vo vyjadrení k odvolaniu žalovaní 1 a 2 navrhli, že v prvom rade žalobcom napadnutý rozsudok

považujú po rozsiahlom a dôkladnom vykonaní dokazovania za zákonný a vecne správny.
Zastávamnázor,žesúdprvejinštancienemoholposúdiťvecvosvetlerozsudkuSúdnehodvora,naktorý
sa žalobca v podanom odvolaní odvoláva. Pri konflikte smernice a vnútroštátneho zákona členského
štátu musí vnútroštátny súd v prvom rade skúmať, či môže smernici priznať priamy účinok. V sporoch
medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice vylúčený a vnútroštátny súd musí skúmať, či môže

smernici priznať aspoň účinok nepriamy. Ak by súd v tejto veci postupoval tak, že by využil výklad
načrtnutý v predmetnom rozsudku Súdneho dvora, došlo by k nedôvodnému narušeniu ústavného
princípu právnej istoty. Neodôvodnenému odklonu od ustálenej súdnej praxe a o výklad contra legem.
V prípade, že by absencia náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch
nemala spôsobiť bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, nesprávne uvedenie výšky RPMN a celkovej

čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, by aj tak spôsobili bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru a to
aj podľa výkladu rozsudku Súdneho dvora EÚ C-42/15. Ďalším takým dôvodom, prečo súd správne
považuje predmetnú zmluvu o úvere za bezúročný a bez poplatkov, je že, zmluva obsahuje nesprávny
údaj o výške celkových nákladov, a to v neprospech spotrebiteľa, keďže tento údaj sa nezhoduje s
výškou skutočných nákladov, ktoré sú vyššie ako tomu je deklarované v zmluve o úvere. Mali za to,

že v predmetnej zmluve absentuje aj samotný údaj o celkovej čiastke úveru, napriek tomu, že v nej je
uvedenýpostup,akýmsaspotrebiteľmôžedopracovaťktejtosume.Takýtospôsob(ne)určeniacelkovej
výšky úveru považujem v rozpore s § 9 ods. 2 písm. j) zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch,
ktorý výslovne uvádza, že (okrem iného) zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať celkovú
čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, a nie ako tomu je v predmetnej zmluve, kde je uvedený len

postup výpočtu tohto údaja. Predsa ak by zákonodarca pripúšťal takýto spôsob určenia celkovej čiastky
úveru, s určitosťou by to bolo aj doslovne vymedzené v tomto ustanovení zákona. Súd prvej inštancie
náležite odôvodnil aj dôvod, prečo z jeho strany došlo k priznaniu sumy vo výške 1.523,65 €. Predsa
žalobca si žalobou uplatnil sumu vo výške 13.603,60 €, pričom v rámci vykonaného dokazovania bolo
bez akýchkoľvek pochýb preukázané, že zo strany žalobcov došlo k úhrade sumy vo výške 12.076,95 €,

sumu, ktorú ani žalobca nespochybňoval. Keďže v spotrebiteľskej zmluve absentuje viacero zákonom
stanovených náležitostí (viď zák. č. 129/2010 Z. z. účinného v čase uzavretia spotrebiteľskej zmluvy), s
následkom ktorým samotný zákon spája, že sa zmluva považuje za bezúročnú a bezpoplatkov, súd prvejinštancie inú možnosť ani nemal, ako priznať rozdiel medzi žalovanou sumou a doposiaľ žalovanými
uhradenou čiastkou, a nie ako tomu sa dovoláva žalobca.

10. Aj žalovaná v 1. rade navrhla potvrdiť rozsudok ako vecne správnym považuje rozhodnutie za
správne a v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP má zato, že dôvody na podanie odvolania
nie sú dané, nakoľko súd na základe všetkých vykoknaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a po právnej stránke vec správne posúdil. Predmetnú úverovú zmluvu uzatvorenú medzi
žalobcom a žalovanými súd vyhodnotil za bezúročnú a bezpoplatkovú v zmysle zák. č. 129/2010

Z.z. o spotrebiteľských úveroch s poukazom na tú skutočnosť, že neobsahovala zákonom predpísané
náležitosti. S týmto názorom súdu žalovaná v 1. rade v plnej miere súhlasí. Žiadala, aby odvolací
súd rozsudok ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil a žalovanej v 1. rade priznal náhradu trov
odvolacieho konania.

11. Uznesením č. k. 5Co/138/2018-191 z 3.9.2018 vrátil vec súdu prvej inštancie na odstránenie vád.

12. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP, a rozsudok vo
výrokoch potvrdil podľa § 387 ods.1 CSP, lebo je vecne správny, súd úplne zistil skutkový stav veci,

správne ju právne posúdil a odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu, na čom nič
nemení ani odvolanie.

13. Ani jeden z uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.

14. Podľa ustálenej súdnej praxe inými vadami, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci [§ 365 ods.1 písm. d) CSP] sú všetky vady prejavujúce sa v chybnom postupe súdu pri dokazovaní,
v nesprávnom posudzovaní procesných otázok, ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania,
v chybnom poučovaní strán sporu a v ďalších nedostatkoch v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu
konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú bez ďalšieho,

ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

15. V odvolaní uvedené skutočnosti neumožňujú záver, žeby konanie na súde prvej inštancie bolo takou
inou vadou postihnuté.

16, Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je
nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a
ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami

skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191
ods.1 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v

ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo) a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení

dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 185-§ 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti,
ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu

vyplývajú a p. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak
hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods.1 CSP, lebo hodnotil každý dôkaz
len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzivykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý
nesúlad.

17. Všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke sú správne a majú
oporu vo vykonanom dokazovaní.

18. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného

právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny
predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp.
ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu
vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho
ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu

alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák.
alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho
príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust.
vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.

19. Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho správne
aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a
povinnostiach strán sporu.

20. Odvolací súd k výstižným dôvodom uvedeným v prvoinštančnom rozsudku dopĺňa, že je nepochybné

a z obsahu spisu vyplýva, že žalobca poskytol žalovaným úver v sume 16.660 € a žalovaní uhradili sumu
12.487,33 €, čiže viac ako 70% istiny a z tejto sumy predstavovala čiastka v 31 platbách poistného čistku
410,44 € v zmysle poistnej zmluvy č. RZ200801, teda celkovo uhradili z poskytnutej sumy 12.076,95
€, keďže oni sú na istine úveru povinní zaplatiť 1.526,65 €, lebo žalobca sa domáhal zaplatenia istiny
13.603,60 €, správne súd prvej inštancie v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, ďalšie vykonané dôkazy

už neboli spôsobilé privodiť zmenu na zistený skutkový stav sporu. Úrok bol priznaný v súlade s
nariadením vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení zmien a doplnkov vo výške 5% ročne.

21. Správne aj celkovú sumu aj s úrokmi môžu žalovaní zaplatiť v splátkach, a to žalovaná v 1. rade po
15 € mesačne a žalovaný v 2. rade po 50 € mesačne, splatných od mesiaca nasledujúceho po mesiaci,

v ktorom rozsudok nadobudne právoplatnosť, až do úplného zaplatenia.

22. Priznané splátky neboli tak v rozpore s § 232 ods. 3, 4 Civilného sporového poriadku.

23. Súd prvej inštancie správne okrem iného konštatoval, že s poukazom na § 9 ods. 2 písm. k/ zákona

č. 129/2010 Z.z. zmluva o spotrebiteľskom úvere má obsahovať aj výšku, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru, na účely jeho splatenia
už by boli bonusom.

24. Žalovaní 1/, 2/ ako spotrebitelia zistili, že v zmluve absentuje rozlíšenie jednotlivých splátok na istinu,
úroky a iné poplatky a je v nej uvedená jednotná suma splátky bez tohto rozlíšenia, takto sa splatnosť
stala neurčitou, spotrebiteľský úver bolo potrebné posudzovať ako bezúročný a bez poplatkov, pričom
celková cena úveru predstavovala 29.798,24 €.
Podľa § 7 ods. 1, 2, 3 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských a iných úveroch a iných pôžičkách

pre spotrebiteľov, veriteľ je zo zákona povinný posúdiť pred uzavretím zmluvy schopnosť spotrebiteľa
splácať poskytovaný úver a to s odbornou starostlivosťou (bonitu spotrebiteľa).
Celková cena úveru predstavovala však sumu 29.798,24 €, čo je suma značne prevyšujúca poskytnutý
úver 16.660 €.
Právne posúdenie veci je správne, nemožno sa riadiť rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne, keďže

nejde o najvyššiu súdnu autoritu; ale s poukazom na nedostatky zmluvy o úvere, údaje splátok sú
napísané miniatúrnym písmom, čo znamená porušenie zásady ochrany spotrebiteľa, ktorý je slabšou
stranou. Súd prvej inštancie rozsudok argumentačne podložil, lebo v spore nejde o ľahkomyseľné
konanie dlžníka, keďže dôsledky nesplácania úveru sa dotýkajú spoločnosti ako celku. Za náležitépreverenie bonity spotrebiteľa nesie výhradne zodpovednosť banka - žalobca; je pritom prioritné v
spoločenských vzťahoch posúdenie úveryschopnosti žalovanej prezentovanej napr. Súdny dvor EÚ
(vyložil článok 8 Smernice 2008/48/ES o zmluvách spotrebiteľského úveru) v rozsudku z 18.12.2014 -

vec C-449/13, (CA Consumer finance SA v. Ingrid B. a ďalší).
Žalobca tak nezabránil, aby úver nebol poskytnutý nezodpovedným osobám (podobne aj v rozsudku z
21.4.2016, vec C-377/14 vec Radlinger v. FINWAY a. s.).
Úverová zmluva preto bola vyhodnotená správne ako bezpoplatková a aj Ústavný súd SR v judikatúre
nepovažuje túto zákonnú požiadavku za neprimeranú a prísnu, čo je aj v rozpore s § 52, § 53 OZ.

25. Naviac, ak súd prvej inštancie po predpokladoch nesplnenia určitých náležitostí úverovej zmluvy
rozhodol, že treba považovať zmluvu za bezpoplatkovú, je treba doplniť, že spotrebiteľ ani obsah
zmluvy podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť, lebo vo Všeobecných obchodných podmienkach,
ak ju považuje za neplatnú za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky alebo, ak
neprizná plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, potom už dodávateľ je povinný zdržať sa

používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom vo všetkých zmluvách s inými
spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky súd
uložiť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu, alebo zaplatiť primerané finančné
zadosťučinenie.

26. Je treba konštatovať, že spotrebiteľ je vždy slabšou zmluvnou stranou, či už z dôvodu
neinformovanosti alebo vyjednávacej pozície pri pokuse dosiahnuť zmenu už vopred naformulovanej
zmluvy, v predmetnom spore žalovaní 1/, 2/ splatili viac ako 70% úveru a keďže zmluvné podmienky,
ktoré sa týkali hlavného predmetu plnenia a primeranosti neboli vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne,
bolo súdom prvej inštancie správne uzavreté, že ide o úverovú zmluvu bez poplatkov, v pochybnostiach

o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (podľa § 3 ods. 1
Obč. zák., výkon práva a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho
dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi).

27. Odvolací súd uzatvára, že v súčasných podmienkach štandardizácie produktov bežnej spotreby,

ako aj zmluvných podmienok má spotrebiteľ iba fiktívnu možnosť ovplyvňovať podstatu zmluvných
podmienok, ktoré sú mu zo strany dodávateľa predložené, pričom často vzhľadom na ich rozsiahlosť a
použitú právnu terminológiu nemá možnosť, či už vôbec prečítať, ale ani pochopiť ich obsah. Ide tu teda
o zákonný zákaz používania neprijateľných podmienok, ktoré vyvolá právoplatné súdne rozhodnutie
a dodávateľ je povinný zdržať sa ich používania, pričom ochrana spotrebiteľa sa doteraz týkala iba

formulárových zmlúv, ktoré sú uzatvárané na základe predbežne formulovaného zmluvného formulára,
ktorý má dodávateľ vopred pripravený a ktorý používa vo viacerých prípadoch.

28. Naviac, vôbec z obsahu spisu nevyplýva a v odvolaní to ani neuvádza, že by žalobca skúmal pred
uzavretím predmetnej úverovej zmluvy aj bonitu klientov, t.j. spotrebiteľov žalovaných 1/, 2/.

29. Do pozornosti treba dať aj právnu ochranu spotrebiteľa poskytovanú aj rozhodnutiami Ústavného
súdu (porovnaj Nález ÚS SR I. ÚS 3512/11 z 11.11.2013) v rámci ochrany spotrebiteľov.

30. Výrok o trovách konania odvolací súd odôvodňuje s poukazom na § 396 CSP v znení § 255 ods. 1,

2 a § 257 a § 262 ods. 1, 2 CSP, lebo úspešnou stranou sporu boli v odvolacom konaní žalovaní 1/, 2/,
a preto im boli v odvolacom konaní priznané trovy v plnom rozsahu, t.j. 100%.

31. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istejveci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej

zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.