Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 3, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/470/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7611209540
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tutko

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7611209540.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tutka a sudcov JUDr.

Ladislava Cakociho a JUDr. Adriany Murínovej v právnej veci žalobcov 1/ F.. S. S., G. I. X., P. Č.. XX,
M. X/ S. S., G. I. X., P. Č.. XX, K. zastúpených JUDr. Štefanom Kamenickým, advokátom so sídlom v
Spišskej Novej Vsi, Hviezdoslavova č. 7, proti žalovaným 1/. S.. S. K., G. I. X., Q. Č.. XX, zastúpenej
JUDr. Matejom Okálym, advokátom so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Hviezdoslavova č. 7, a 2/ M. X., G. I.
W.F. Č..XX, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcov a žalovanej v prvom rade proti rozsudku
Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 10.2.2014 č.k. 8C102/2011-134 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania vo vzťahu k žalovanej

v druhom rade.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o trovách konania vo vzťahu k žalovanej v prvom rade.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu a žalobcov zaviazal zaplatiť žalovanej v
prvom rade trovy konania 378,27 eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a žalovanej v druhom rade
náhradu trov konania nepriznal.

Týmto rozsudkom rozhodol súd prvého stupňa o návrhu žalobcov na určenie, že sú bezpodielovými

spoluvlastníkmi parc. č. XX, vedenej ako zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, kat. úz. W..

Pri rozhodovaní súd prvého stupňa vychádzal zo zistenia, že žalobcovia sú vedení ako bezpodieloví
spoluvlastníci parcely č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, rodinného domu
súp. č. XX na uvedenej parcele a parc. č. XXX/X o výmere XXX m2, vedenej ako orná pôda, ktoré
nadobudli titulom kúpy, darovania a zámennej zmluvy v roku XXXX. Ďalej súd vychádzal zo zistenia, že
žalované sú vedené ako podielové spoluvlastníčky parc. č. XX Q. I.S. XXX S., vedenej ako zastavané

plochy a nádvoria, zapísanej na LV č. XXX, kat. úz. W.. Sporná parcela č. XX bola užívaná do roku
XXXX J.. K. W. a od roku XXXX žalobcami. Do roku XXXX K.. Č.. XX si nepriznal žiadny daňovník a
ani za túto parcelu nebola uhrádzaná daň z nehnuteľností. Žalobcovia dňa X.X.XXXX kúpnou zmluvou
odkúpili nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX, pričom sa jednalo o dom č. XX za kúpnu cena 78.355,- Sk.
Zmluvou o výmene pozemkov zo dňa X.X.XXXX došlo k výmene pozemkov medzi žalobcami na jednej
strane a Z. W. na strane druhej, na základe ktorej sa žalobcovia stali bezpodielovými spoluvlastníkmi
nehnuteľnosti parcely č. XXX/X orná pôda kat. úz. W. M. Z. W. sa stal výlučným vlastníkom parc. č.

XXX/X - orná pôda kat. úz. W.. Darovacou zmluvou uzatvorenou dňa X.X.XXXX darkyňa M. Š. darovala
žalobcom parcelu EN č. XXX/X H.. Ú.. W..Na základe uvedených zistení a po vykonanom dokazovaní dospel súd prvého stupňa k záveru, že
návrh žalobcov na určenie vlastníckeho práva k spornej parcele č. XX kat. úz. W. nie je dôvodný.
Žalobcovia tvrdili, že od roku XXXX bola sporná nehnuteľnosť vstupnou parcelou na im vlastnícky

patriacu nehnuteľnosť a nerušene ju užívali a nepretržite nakladali s ňou ako s vlastnou v presvedčení,
že im vlastnícky patrí až do roku XXXX. S ich tvrdením vyjadrila súhlas aj žalovaná v druhom rade, jej
manžel a tiež Obec W., ak v správe uviedla, že žalovaná v druhom rade a právny predchodca žalovanej v
prvom rade užívali nehnuteľnosti a daň z nehnuteľností platili za všetky nehnuteľnosti zapísané na LV č.
XXX,I.H..Ú..W.okremspornejparcelyč.XX.Tvrdeniažalobcovsúvrozporestvrdenímichmatky,ktorá

od roku XXXX právnych predchodcov žalovaných navštevovala a nikdy nespomínali žiadnu zámenu
pozemkov. V konaní podľa názoru súdu bolo jednoznačne preukázané, že žalované nehnuteľnosti
vlastnia a ich vlastníctvo je zapísané na LV č. XXX. Sporná parcela bola riadne zaevidovaná a v prírode
riadneoznačenáaodrokuXXXXnenastalazmenaanivoznačenýparcelyanezmenilasaanijejvýmera.
Žalobcovia sa cítia byť vlastníkmi spornej nehnuteľnosti, avšak toto ich subjektívne presvedčenie je pre
vyhovenie ich návrhu nepostačujúce, pokiaľ nemá oporu v skutkových okolnostiach. Žalobcovia podľa

názoru súdu v tomto smere neuniesli dôkazné bremeno, pretože nepreukázali kvalifikovaný právny
dôvod nadobudnutia vlastníctva, ktorý by mohol byť základom pre zápis vlastníckeho práva. Titulom
nadobudnutia vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti nemôže byť kúpa studne, ktorá je umiestnená
na pozemku žalovaných. Vlastníctvo k pozemku sa totiž od vlastníctva k stavbe na ňom postavenej
neodvodzuje. Súd taktiež poukázal na obsah kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalobcami a p. H. L. O.

X.X.XXXX, kde je predmet kúpy jasne vymedzený. Predmetom kúpy boli nehnuteľnosti zapísané na
LV č. XXX, pričom v prírode sa jednalo o dom, studňu, vedľajšie stavby, trávnaté porasty a vonkajšie
úpravy. Plocha o výmere XXX m2 predmetom kúpy nebola. Žalobcovia pri zachovaní obvyklej opatrnosti,
v čase uzavretia kúpnej zmluvy, už samotným nahliadnutím do katastrálnej mapy a oboznámením sa s
geometrickým plánom mohli zistiť, že kupovaná nehnuteľnosť má len dve parcelné čísla a je v menšej

výmere.NavyšeeštedňaX.X.XXXXžalobcoviauzatvorilidarovaciuzmluvu,nazákladektorejnadobudli
parcelu EN č. XXX/X H.. Ú.. W., ktorú deň po uzavretí kúpnej zmluvy, teda dňa X.X.XXXX vymenili a
stali sa tak bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti parcely č. XXX/X, teda robili právne úkony,
ktorými sa snažili vysporiadať si vlastnícke vzťahy k nehnuteľnostiam. Nemožno teda v ich prípade
hovoriť o neznalosti zákona, ktorá nie je ospravedlniteľná, s poukazom aj na to, že v danom prípade sa

nejedná o znenie zákona, ktoré by bolo nejasné alebo ktoré by pripúšťalo rôzny výklad. Pri zachovaní
obvyklej opatrnosti žalobcovia, ktorí robili viacero právnych úkonov, mohli mať vedomosť o tom, že nie
sú vlastníkmi spornej parcely, ktorá je zapísaná v prospech žalovaných. Kvalifikovaným titulom nemôže
byť ani popísaný papier, z ktorého nie je zrejmé kto, čo, komu zamenil, komu čo bolo vyplatené, ani
kto bol jeho pisateľom. Žalobcovia vlastnícke právo nemohli nadobudnúť ani dlhoročným užívaním a

nakladaním s nehnuteľnosťou ako s vlastnou bez toho, aby boli v dobrej viere, že im vlastnícky patrí.
Keďže v danom prípade absentuje u žalobcov kvalifikovaný titul nadobudnutia vlastníckeho práva k
spornej parcele, súd prvého stupňa z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie žalobný návrh zamietol v
celom rozsahu.

Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa s poukazom na ust. § 142 ods. 1
O.s.p. a uložil žalobcom zaplatiť žalovanej v prvom rade trovy konania spočívajúce v trovách právneho
zastúpenia a žalovanej v druhom rade náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobcovia a vo výroku o trovách konania aj žalovaná v

prvom rade.

Žalobcovia žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a návrhu vyhovel, teda určil, že
sú bezpodieloví spoluvlastníci sporných nehnuteľností. V odvolaní uviedli, že s dôvodmi pre ktoré
súd zamietol ich návrh na určenie vlastníckeho práva sa nemožno stotožniť. Konštatovali, že už ich

právni predchodcovia sa stali vlastníkmi sporných nehnuteľností a to podľa predchádzajúcej právnej
úpravy uhorského zvykového práva a Občianskeho zákona z r. 1950. Podľa ich názoru účastníkmi
nebolo spochybnené, že nehnuteľnosti vlastnil a užíval S. W. od 30. rokov 20. storočia v stave a v
hraniciach ako sa v prírode nachádzajú doposiaľ. V tejto súvislosti poukázali na výpoveď svedkyne
M. H., ktorá konštatovala vo svojej výpovedi, že mala vedomosť o tom, že p. N. si vymenil s jej

Q. roľu za vchod do domu za čo mu jej Q. dal roľu aj 500,- Kčs. Podľa jej názoru z toho jasne
vyplýva, že S. W. nehnuteľnosti, včítane spornej nehnuteľnosti užíval od 30. rokov 20. storočia nikým
nerušený a túto nehnuteľnosť užíval dobromyseľne s tým, že nehnuteľnosť zamenil za roľu a dal
500,- Kčs. Mali teda za to, že S. W. nehnuteľnosť vydržal najneskôr v r. XXXX podľa Občianskehozákonníka z r. 1950 a zároveň konštatovali, že túto nehnuteľnosť nadobudol aj podľa uhorského
práva, keďže užívanie nehnuteľnosti trvalo kvalifikovanú dobu 33 rokov. Následne mala spornú parcelu
vydržať aj M. H., ktorá nehnuteľnosť vlastnila od r.XXXX O. V.. XXXX. Súd prvého stupňa sa však v

odôvodnení rozsudku žiadnym spôsobom nevyporiadal s ich argumentáciou o vydržaní podľa stredného
občianskeho zákonníka ich právnymi predchodcami. Počas konania poukazovali na to, že v prírode bez
konkrétneho vymerania odborníkom nemožno zistiť ani pri najväčšej opatrnosti, že predmetom kúpy
nebola aj sporná parcela, pretože v prírode sa jedná o kompaktný celok, ničím neoznačený, kde nič
nenasvedčuje tomu, že by sa malo jednať o viacero parciel. Znalec z odboru oceňovania nehnuteľností

pochopiteľne ocenil zastavanú plochu, tak ako bola vymedzená v liste vlastníctva a ocenil aj stavby
nachádzajúce sa na nehnuteľnostiach, ktoré reálne videl v tomto jednom kompaktnom celku. Ak sudca
vyvodí skutkové závery zo znaleckého posudku mal vypočuť znalca o tom, ako prebiehalo oceňovanie
nehnuteľnosti, či bol na ohliadke na mieste samom, prípadne na otázku, či ohradenie nehnuteľnosti v
ňom vzbudili pochybnosť o výmere oceňovaných nehnuteľností. Tvrdili, že ani pri najväčšej opatrnosti
takáto pochybnosť nemohla vzniknúť ohľadom k tomu, že pôvodným vlastníkom bol S. W. - N. Q.

žalobkyne v druhom rade a nehnuteľnosť vždy užíval, tak ako doposiaľ, teda veľká brána označovala
začiatok pozemku, vlastne vchod k jeho rodinnému domu. S. W. nikdy nespomenul, že by akákoľvek
časť pozemku jemu vlastnícky nepatrila. Žalovaní začali vlastnícke právo uplatňovať až v r. XXXX, keď
tento stav zistili na obecnom úrade v dôsledku zvýšenia dane zo všetkých nehnuteľností, potom čo túto
informáciu na obecnom úrade dostali. Až vtedy narušili ich dobromyseľnú držbu a aj napriek tomu, že si

boli vedomí, že nehnuteľnosť je daná v našom vlastníctve titulom vydržania navrhli im, že nehnuteľnosť
odkúpia. Žalovaná v druhom rade rešpektovala naše vlastnícke právo, právny predchodca žalovanej
v prvom rade súhlasil s tým, že nehnuteľnosť predá, dokonca už bola uzavretá kúpna zmluva a až
následne odstúpil od zmluvy a previedol spoluvlastnícky podiel na svoju O. - žalovanú v prvom rade.
Nemožno preto súhlasiť s názorom súdu, že im absentuje kvalifikovaný titul nadobudnutia, pretože týmto

titulom bola práve kúpno-predajná zmluva zo dňa X.X.XXXX. Nehovoriac už o tom, že ďalším titulom
bolo vlastnícke právo vzniknuté zo zákona (aj keď nedeklarované napr. rozsudkom) našich právnych
predchodcov - S. W. M. M. H.. Podľa ich názoru mal súd dospieť k záveru, že nehnuteľnosti vydržali a
to najneskôr v r. XXXX, pretože sú splnené všetky podmienky dobromyseľnej držby.

Žalovaná v prvom rade navrhla, aby odvolací súd zmenil výrok o trovách konania tak, že prizná jej
náhradu trov vo výške 903,33 eura za prvostupňové konanie a sumu 54,49 eura za vypracovanie
odvolania, pričom hodnota konania je 903,33 eura a teda jeden úkon je v sume 51,45 eura a 1 x rež.
paušál v sume 8,04 eura a to z dôvodu, že postup súdu pri určení výšky odmeny za jeden úkon právnej
služby a následný prepočet v závislosti od počtu nepovažuje za správny. Súdu boli predložené dôkazy

o trhovej cene nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. W., najmä znalecký posudok a preto nebolo
dôvodu na aplikáciu vyhláškovej ceny podľa počtu obyvateľstva, ktorá suma vôbec neodzrkadľuje reálnu
všeobecnú trhovú cenu a dopyt po pozemku v obci W..

Na základe podaných odvolaní odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu

predchádzajúce podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa
§ 156 ods. 1,3 v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je a žalovanej
v prvom rade je dôvodné.

Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci

a dospel k záveru, že žalobcovia v konaní neuniesli dôkazné bremeno, ak nepreukázali kvalifikovaný
právny dôvod nadobudnutia vlastníctva, ktorý následne aj správne právne posúdil, ak žalobu zamietol.
Ani počas odvolacieho konania nedošlo k zmene skutkového ani právneho stavu, preto odvolací súd
na skutkové zistenia a právne normy, ktoré použil súd prvého stupňa poukazuje a v celom rozsahu sa
s nimi stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

K odvolaniu žalobcov je potrebné uviesť, že toto nemožno považovať za dôvodné, ak vznik vlastníckeho
práva k spornej parcele č. XX H.. Ú.L.. W. odvodzujú od skutočnosti, že spornú nehnuteľnosť mal vydržať
S. W. najneskôr v r. XXXX a následne mala vydržať spornú parcelu aj M. H., ktorá ju vlastnila od r.
XXXX O. V.. XXXX. Je tomu tak preto, že zo žalobného návrhu vyplýva, že žalobcovia svoje vlastnícke

právo k spornej parcele odvodzovali nie na základe kúpnej zmluvy zo dňa X.X.XXXX, ale na základe ich
vydržania podľa ust. § 134 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka. Nebolo preto pre posúdenie ich nároku
rozhodujúce, kto a kedy vydržal vlastníckeho právo k spornej parcele, ale rozhodujúcim bolo z ich strany
nielen tvrdiť, ale aj preukázať splnenie podmienok pre vydržanie vlastníckeho práva, t.j. že so zreteľomna všetky okolnosti boli dobromyseľní o tom, že im sporná parcela patrí. V tejto súvislosti však súd
prvého stupňa správne konštatoval, že subjektívne presvedčenie žalobcov, že sa cítia byť vlastníkmi
spornej nehnuteľnosti pre vyhovenie ich návrhu na určenie vlastníckeho práva nestačí. Za významnú

nemožno považovať ani svedeckú výpoveď svedkyne M. H., na ktorú poukazujú žalobcovia v odvolaní,
ktorá počas výsluchu na pojednávaní mala uviesť, že jej Q. S. W. si mal vymeniť s p. N. roľu za vchod
do domu, za čo jej Q. mal dať K.. N. roľu a sumu 500,- Kčs. Ak by aj uvedené tvrdenie bolo pravdivé vo
vzťahu k vydržaniu žalobcov spornej parcely by to nebolo významné, pretože ako bolo vyššie uvedené
žalobcovia vznik svojho vlastníckeho práva neodvodzujú od kúpy, ale od vydržania. Navyše je potrebné

uviesť, že svedkyňa M. H., ako vyplýva z jej iniciálí sa narodila XX.X.XXXX a keďže k zámene parciel
malo dôjsť, ako žalobcovia uvádzajú najneskôr začiatkom 30. rokov 20. storočia, nemohla svedkyňa
disponovať vedomosťou o tom, či došlo k takejto zámene medzi jej Q. M. K.. N.. Je nesporné, že
žalobcovia nenadobudli spornú parcelu č. XX na základe kúpnej zmluvy zo dňa X.X.XXXX a nesplnili
ani podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva, preto správne rozhodol súd prvého stupňa, ak žalobu
zamietol.

Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že nie sú dané žalobcami uvádzané odvolacie dôvody, preto
odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 O.s.p. ako vecne správny vo veci samej potvrdil.

Odvolací súd považuje za dôvodné odvolanie žalovanej v prvom rade proti výroku o trovách konania.

Podľa § 10 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z. ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu
výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí
poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky, hodnota záväzku a
hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu.

Podľa § 20c vyhl. č. 655/2004 Z.z. za úkony právnych služieb, ktoré boli vykonané pred 1. júlom 2013,
patrí advokátovi odmena podľa predpisov účinných do 30. júna 2013.

Ako vyplýva z citovaného zákonného ustanovenia § 10 ods. 2 za tarifnú hodnotu treba považovať okrem

iného aj cenu veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka. V danej veci sa právna služba týka určenia
vlastníckeho práva k parcele č. XX H.. Ú.. W. a teda za tarifnú hodnotu treba považovať všeobecnú
hodnotu tejto parcely.

Súd prvého stupňa pri určení výšky základnej sadzby tarifnej odmeny nepostupoval správne, ak

vychádzal zo zákona č. 582/2004 Z.z., ktorým sa určujú miestne dane a poplatky za komunálne odpady
a drobné stavebné odpady. Uvedeným zákonom sa ustanovujú miestne dane a miestne poplatky za
komunálny odpad a drobné stavebné odpady a je vylúčené, aby pri určovaní výšky základnej sadzby
tarifnej odmeny sa postupovalo v zmysle uvedeného zákona.

Pri určení výšky základnej sadzby tarifnej odmeny bude preto potrebné vychádzať z trhovej hodnoty
ceny pozemkov v intraviláni kat. úz. obce W.. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na účastníkmi
predložený znalecký posudok vypracovaný znalcom Ing. Stanislavom Čurilom zo dňa 13.12.2010, v
ktorom znalec určil cenu obdobných nehnuteľností v kat. úz. W. vo výške 8,61 eura za m2. Súd však
na tento listinný dôkaz neprihliadol. Taktiež súd prvého stupňa neprihliadol na potvrdenie obce W. zo

dňa 10.2.2012 (č.l. 73), v ktorom obec W. uviedla, že trhová cena m2 pozemku v intraviláne kat. úz.
W. je vo výške 7,- eur.

Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že je daný žalovanou v prvom rade uvádzaný odvolací dôvod
spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvého stupňa ohľadom rozhodnutia o trovách

konania, preto odvolací súd rozsudok v napadnutom výroku o trovách konania podľa § 221 ods. 1,2
O.s.p. zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Po vrátení veci bude úlohou súdu prvého stupňa opätovne rozhodnúť o trovách konania vo vzťahu k
žalovanej v prvom rade, pričom pri určení výšky základnej sadzby tarifnej hodnoty tarifnej odmeny za

jeden úkon bude vychádzať z trhovej hodnoty pozemku.

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods.
3 O.s.p.).Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.