Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 22, 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/203/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4214203853
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4214203853.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a členiek senátu

JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Sone Vackovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pajštúnska 5, v mene ktorej koná Mgr. Tomáš Kušnír, advokát a konateľ, proti žalovanému:
Q. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. N. XXX, zastúpený JUDr. Bohdanom Jakubisom, advokátom, so
sídlom Dobrovičova 13, Bratislava, o zaplatenie 7 481,67 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Komárno (ďalej len „súd prvej inštancie") zo dňa 24. mája 2018 č.k.
13C/260/2014-225 (ďalej len „rozsudok súdu prvej inštancie"),takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti p o
t v r d z u j e .
Žalovanýmánároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavočižalobcovivplnomrozsahu,ovýškektorých
rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie nepripustil zmenu žaloby, žalovaného
zaviazal na zaplatenie sumy 1391,27 eura s 8,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 20,93 eur od
21.8.2011 do 11.8.2013, s 8,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 76,13 eura od 21.9.2011 do
11.8.2013, s 8,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 76,13 eura od 21.10.2011 do 11.8.2013, s

8,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 76,13 eura od 21.11.2011 do 11.8.2013, s 8,5 % úrokom z
omeškania ročne zo sumy 76,13 eura od 21.12.2011 do 11.8.2013, s 8,5 % úrokom z omeškania ročne
zo sumy 76,13 eura od 21.1.2012 do 11.8.2013, s 8,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 76,13
eura od 21.2.2012 do 11.8.2013, s 8,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 76,13 eura od 21.3.2012
do 11.8.2013, s 8,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 76,13 eura od 21.4.2012 do 11.8.2013, s
8,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 76,13 eura od 21.5.2012 do 11.8.2013, s 8,5 % úrokom z
omeškania ročne zo sumy 76,13 eura od 21.6.2012 do 11.8.2013, s 8,5 % úrokom z omeškania ročne

zo sumy 76,13 eura od 21.7.2012 do 11.8.2013, s 8,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 76,13
eura od 21.8.2012 do 11.8.2013, s 8,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 76,13 eura od 21.9.2012
do 11.8.2013, s 8,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 76,13 eura od 21.10.2012 do 11.8.2013, s
8,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 76,13 eura od 21.11.2012 do 11.8.2013, s 8,5 % úrokom
z omeškania ročne zo sumy 76,13 eura od 21.12.2012 do 11.8.2013, s 8,5 % úrokom z omeškania
ročne zo sumy 76,13 eura od 21.1.2013 do 11.8.2013, s 8,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy
76,13 eura od 21.2.2013 do 11.8.2013, s 8,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1 391,27 eura

od 12.8.2013 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti, nad sumu 1391,27 eura a v prevyšujúcej časti úroku
z omeškania, žalobu žalobcu zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov
konania v rozsahu 62,8%.1.1.Zapreukázanýmalskutkovýstav,zktoréhozistil,žeZmluvouopostúpenípohľadávokč.0655/2013/
CE z 28. 06. 2013 (ďalej len „zmluva o postúpení pohľadávok“), spoločnosť Slovenská sporiteľňa,
a.s., ako postupca, postúpila v prospech žalobcu, ako postupníka, aj pohľadávku z úverovej zmluvy č.

XXXXXXXXX uzavretej 10. 11. 2009 vo výške 8100,46 eura, z ktorej suma 5809,97 eura predstavuje
istinu, čo vyplýva z prílohy č. 1 k uvedenej zmluve o postúpení.
1.2.Súd prvej inštancie mal ďalej preukázané, že medzi postupcom a žalovaným bola dňa 10. 11.
2009 uzavretá Zmluva o splátkovom úvere č. 0XXXXXXXXX (ďalej len „zmluva o úvere“), na základe
ktorej Slovenská sporiteľňa, a.s. poskytla žalovanému úver vo výške 4300 eur, ktorý sa žalovaný

zaviazal splatiť, a to od prvého čerpania úveru do 30. 11. 2009 vo výške 43,63 eura mesačne a 119
mesačnými splátkami od 20. 12. 2009 po 76,13 eura mesačne vždy k 20. dňu v mesiaci, pri fixnej
úrokovej sadzbe do splatnosti 16,60% ročne, so spracovateľským poplatkom 89,59 eura uhradenom pri
uzatvorení zmluvy z prostriedkov úveru, s ročnou percentuálnou mierou nákladov (ďalej len „RPMN“)
vo výške 19,75%, pri priemernej hodnote RPMN 17,46%, pričom konečná splatnosť úveru bola 20. 10.
2019. Poplatok za správu úveru bol dohodnutý vo výške 1,99 eura mesačne, celkové náklady spojené

s úverom mali predstavovať sumu 4 890,52 eura. Slovenská sporiteľňa, a.s. Bratislava vo výzve z 18.
05. 2010 oznamovala žalovanému, že je v omeškaní so splácaním pohľadávky z úverovej zmluvy číslo
XXXXXXXXX zo dňa 9. 11. 2009 ku dňu 30. 04. 2010 vo výške 303,89 eura s príslušenstvom s tým, aby
dlžnú sumu uhradil najneskôr do 10 dní. Výzva obsahuje i upozornenie, že v prípade neuhradenia dlžnej
sumy, pristúpi Slovenská sporiteľňa, a.s. k zvereniu vymáhania predmetnej pohľadávky do mandátnej

správytretejosobe.Prípisomz09.07.2013spoločnosťSlovenskásporiteľňa,a.s.žalovanémuoznámila
postúpenie pohľadávky zo zmluvy uzavretej 10. 11. 2009 vo výške 8 100,46 eura s príslušenstvom v
prospech žalobcu.
1.3. Po právnej stránke napadnutý rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 92 ods. 8 zákona číslo 483/2001
Z.z. o bankách v znení neskorších predpisov, v znení účinnom ku dňu postúpenia pohľadávky (ďalej len

„zákon o bankách“), § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka (zákon číslo 40/1964 Zb. v znení neskorších
predpisov), § 139, § 140 ods. 2, § 294, § 255 ods. 1, ods. 2, § 262 ods. 1, § 396 ods. 3 Civilného
sporového poriadku (zákon číslo 160/2015 Z.z., ďalej len „CSP“)
1.4. V danom prípade žalobca v žalobe tvrdil, že mimoriadnu splatnosť úveru vyhlásil on dňa 11. 08.
2013, a tak sa splátky splatné od 20. 08. 2013 do 20. 10. 2019 stali splatnými 11. 08. 2013, pričom

Zmluva o postúpení pohľadávok medzi postupcom Slovenská sporiteľňa, a.s. (SLSP) a žalobcom, ako
postupníkom, bola uzavretá ešte 27. 06. 2013, teda pred v žalobe tvrdeným vyhlásením mimoriadnej
splatnosti úveru. Žalobca na pojednávaní vo veci dňa 09. 08. 2016, teda už za účinnosti Civilného
sporového poriadku, súdu len predložil k nahliadnutiu oznámenie SLSP z 20. 05. 2013 o vyhlásení
mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 09. 11. 2009, pričom v súvislosti s touto listinou súdu neponúkol

žiadne svojej tvrdenie, aj keď s poukazom na § 132 ods. 2 CSP opísanie rozhodujúcich skutočností
nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Až v odvolaní žalobca tvrdil, že v súdenom prípade
došlo pred postúpením pohľadávky k jej zosplatneniu zo strany postupcu, čo bolo v konaní preukázané
predloženýmoznámenímovyhlásenímimoriadnejsplatnostiúveru.Taktiežvodvolaníuviedol,že(až)po
podanížalobyzdoplnenejspisovejdokumentácieodpostupcuvyplynulo,žemimoriadnasplatnosťúveru

bola vyhlásená už postupcom. Podľa žalobcu táto skutočnosť po právnej stránke ničím neovplyvňovala
oprávnenosť nároku žalobcu. Ďalej uviedol, že z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách nevyplýva,
že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná. S poukazom
na zmenu skutkových tvrdení žalobcu uvedených v odvolaní žalobcu z 25. 01. 2017 o tom kto a kedy
vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, čerpaného na základe zmluvy o úvere, pričom podstatná zmena

alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností je s poukazom na § 140 ods. 2 CSP zmenou žaloby, súd v
súlade s § 294 CSP rozhodol, že nepripúšťa zmenu žaloby v danom spotrebiteľskom spore, v ktorom je
žalovaným spotrebiteľ. Preto pri opätovnom posudzovaní nároku žalobcu vychádzal len zo skutočností
uvedených v žalobe, v znení jej doplnenia z 24. 10. 2014.
1.5. Aj keď žalobca už v pokuse o zmier z 13. 02. 2014 (čl. 33) oznamoval žalovanému, že bola

pôvodným veriteľom Slovenská sporiteľňa, a.s. vyhlásená mimoriadna splatnosť poskytnutého úveru,
ktorá skutočnosť mu bola oznámená, napriek tomu v žalobe z 24. 02. 2014, doručenej súdu 28. 02.
2014, žalobca tvrdil, že mimoriadnu splatnosť úveru vyhlásil on dňa 11. 08. 2013. V rozpore s obsahom
pokusu o zmier z 13. 02. 2014 žalobca v odvolaní tvrdil, že až po podaní žaloby z doplnenej spisovej
dokumentácie od postupcu vyplynulo, že mimoriadna splatnosť úveru bola vyhlásená už postupcom.

Navyše, na obálke adresovanej žalovanému Slovenskou sporiteľnou, a.s. na čl. 166 je uvedená nad
menomadresátaznačka0292/78/13-233,ktorájeuvedenáajvOznámeníSLSPz20.5.2013ovyhlásení
mimoriadnej splatnosti úveru.1.6.Vzhľadom na nepripustenie zmeny žaloby, vychádzajúc zo skutočností vymedzených v žalobe, súd
s poukazom na § 92 ods. 8 zákona o bankách a názor odvolacieho súdu, podľa ktorého predmetom
postúpenia môže byť peňažný záväzok klienta voči banke, ktorý je splatný a s ktorým je nepretržite v

omeškaní po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní, súd nárok žalobcu považoval za dôvodný len titulom
dlžných splátok splatných od 20. 08. 2011 do 20. 02. 2013 vrátane, v úhrnnej výške 1391,27 eura, keď
v čase uzavretia zmluvy o postúpení medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. a žalobcom dňa 27. 06. 2013,
vzhľadom na nepripustenie zmeny žaloby ohľadne novej skutočnosti tvrdenej žalobcom o tom, kto a
kedy vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, žalovaný nebol so splátkami splatnými od 20. 03. 2013 a

neskôr v omeškaní po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní, a preto tieto splátky nemohli byť predmetom
účinného postúpenia v prospech žalobcu, vzhľadom na žalobcom tvrdené skutočnosti do vyhlásenia v
poradí prvého rozsudku. Žalovaný v konaní netvrdil a nepreukázal, že uvedené splátky svojmu veriteľovi
uhradil. Súd žalobu v časti prevyšujúcej sumu vo výške 1391,27 eura zamietol ako nedôvodnú.
1.7. Žalobca si uplatnil nárok na úrok z omeškania zo súm neuhradených splátok splatných od 20. 08.
2011 do 20. 07. 2013 vrátane od prvého dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty ich splatnosti do 11.

08. 2013 vo výške 8,5% ročne a zo sumy 7481,67 eura od 12. 08. 2013 do zaplatenia. Žalobcovi s
poukazomna§517ods.1,ods.2Občianskehozákonníkaas§3nariadeniavládyč.87/1995Z.z.vznikol
nárok na úrok z omeškania o 8 percentuálnych bodov vyšší ako základná úroková sadzba Európskej
centrálnej banky z jednotlivých súm prisúdených dlžných splátok splatných od 20. 08. 2011 do 20. 02.
2013 vrátane, a to nielen od prvého dňa nasledujúceho po lehote splatnosti jednotlivých prisúdených

splátok až do 11. 08. 2013, ale aj z ich úhrnnej výšky 1391,27 eura od 12. 08. 2013 do zaplatenia. Aj
keď výška úrokovej sadzby ECB k 21. 08. 2011, 21. 09. 2011, 21. 10. 2011 bola 1,50%, k 21. 11. 2011
bola 1,25%, k 21. 12. 2011, 21. 01. 2012, 21. 02. 2012, 21. 03. 2012, 21. 04. 2012, 21. 05. 2012, 21. 06.
2012 bola 1%, k 21. 07. 2012 až k 21. 02. 2013 bola 0,75%, súd o výške úroku z omeškania s poukazom
na § 216 ods. 2 CSP rozhodol v jeho prísudku v súlade so žalobným návrhom (8,5% ročne) a žalobu v

prevyšujúcej časti úroku z omeškania zamietol ako nedôvodnú.
1.8. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že v spore bol žalobca len čiastočne
úspešný (18,60%), pričom jeho neúspech v časti istiny a v časti úroku z omeškania je úspechom
žalovaného (81,40%). Preto súd o náhrade trov konania rozhodol s poukazom na § 262 ods. 1 CSP
podľa § 255 ods. 1, 2 CSP a § 396 ods. 3 CSP tak, že procesne úspešnejšiemu žalovanému priznal

62,80% náhradu trov konania.
2. Rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti napadol odvolaním žalobca dôvodiac, že súd
prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, na základe vykonaných
a dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú

prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli
uplatnené, rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
2.1. V prvom rade žalobca namietal neprihliadnutie na dôkaz, ktorý predložil na súde prvej inštancie, o
vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo strany postupcu po podaní žaloby. Podľa jeho názoru dodatočné
doručenie vyhlásenia mimoriadnej splatnosti zo strany postupcu predstavuje iba spresnenie skutkového

stavu, t.j. využitie prostriedkov procesného úroku, ktorý žalobcovi v čase koncipovania žaloby nebol
známy, nakoľko v čase podávania žaloby takýmto dokumentom nedisponoval. V prípade opačného
výkladu by bolo potrebné nazerať na akýkoľvek návrh na vykonanie dôkazu (napr. predloženie
dohľadaného dokumentu, resp. dopytovanie postupcu ohľadom skutočností, či pred postúpením
pohľadávky vyhlásil mimoriadnu splatnosť), ako na zmenu žaloby, ktorá sa v spotrebiteľských sporoch

nepripúšťa. Takýto výklad je podľa názoru žalobcu v priamom rozpore s ustanovením § 215 CSP, ktoré
ukladá súdu povinnosť rozhodnúť na základe zisteného skutkového stavu. Nárok uplatnený žalobcom
podanou žalobou je aj po takomto spresnení skutkového stavu tým istým nárokom, t.j. rovnakým plnením
vyplývajúcim z rovnakej zmluvy a za totožných skutkových okolností. Aj za situácie, ak súd považoval
spresnenie skutkového stavu predložením oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti za zmenu

žaloby, takýto procesný postup nedáva súdu žiadny dôvod na to, aby pri zisťovaní skutkového stavu
neprihliadol na predložený dôkaz - oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo strany
postupcu. Žalobcovi preto nie je zrejmý postup súdu prvej inštancie, na základe ktorého ignoroval
dôkazy, ktoré v konaní riadne vykonal a ktoré preukazovali, že na žalobcu bol v danom prípade
postúpený úver, ktorý bol v celom rozsahu po splatnosti. Takýto postu súdu je v priamom rozpore s

ustanovením § 191 ods. 1, § 215 ods. 2 a § 217 ods. 1 CSP. Súd prvej inštancie napriek nepripusteniu
zmeny žaloby, nemal právo neprihliadnuť na dôkaz, ktorý v konaní vyšiel najavo a ktorý preukazuje
skutkovýstavveci.Nazákladevykonanýchdôkazovsúdprvejinštanciedospelknesprávnymskutkovým
zisteniam, prijal záver, ktorý je v priamom rozpore s vykonaným dokazovaním, čo žalobca považuje zaprocesný postup, ktorým súd znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
2.2. Žalobca opätovne poukázal na skutočnosť, že žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky v

omeškaní so splnení dlhu nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a zároveň preukázal, že žalovaný
bol postupcom oplakovane vyzvaný na úhradu omeškaných splátok, a to výzvou zo dňa 18. 05. 2010
a oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 20. 05. 2013, ku ktorej žalobca pripojil kópiu
vrátenej obálky, ktorá preukazovala, že táto výzva sa dostala do dispozičnej sféry žalovaného. Poukázal,
že z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách nevyplýva, že práve od písomnej výzvy banky začína

plynúť lehota, počas ktorej musí byť dlžník v nepretržitom omeškaní viac ako 90 dní. Z dikcie tohto
ustanovenia nevyplýva záver, že práve od písomnej výzvy banky začína plynúť lehota, počas ktorej
musí byť dlžník v nepretržitom omeškaní viac ako 90 dní. V danom prípade sa dlžník ocitol v omeškaní
ihneď po tom, čo nezaplatil splátku v dohodnutej dobe splatnosti. Argumentáciu súdu prvej inštancie
považuje za absurdnú a v rozpore so základnými súkromnoprávnymi princípmi. Podľa jeho názoru, súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko

žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej výzve banky v omeškaní s úhradou čo i len
časti peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90 dní. V konaní tak bolo celkom nesporne
preukázané, že pred postúpením pohľadávky postupca dodržal všetky podmienky, ktoré mu ustanovenie
§ 92 ods. 8 zákona o bankách ukladá.
2.3.Napriek tomu je však toho názoru, že skúmanie splnenia podmienok uvedených v tomto ustanovení

nebolo potrebné a súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
vec nesprávne právne posúdil, ak skúmal splnenie týchto podmienok napriek tomu, že zmluvné strany
si vzájomné práva a povinnosti upravili v súdenom prípade v súlade s ustanovením § 89 ods. 1 zákona
o bankách odchýlne od ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách.
2.4. Ďalej odvolateľ namieta, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou

legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Uvedená právna norma nezakladá občianskoprávnu
povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, v tomto prípade žalovanému, ale administratívnu zodpovednosť
postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Krajského súdu
v Prešove zo dňa 02. 05. 2017 sp.zn. 9Co/20/2016, ďalšie rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, napr.
zo dňa 16. 03. 2016 sp.zn. 12Co/223/2015, zo dňa 02. 05. 2017 sp.zn. 19Co/2/2016. Na základe týchto

dôvodov dospel žalobca k záveru, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnenej sumy spolu s príslušným
úrokom z omeškania. Preukázal aktívnu legitimáciu predloženým oznámením o postúpení pohľadávky
zo strany postupcu, ako aj zmluvou o postúpení pohľadávok. Zároveň preukázal aj splnenie podmienok
podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, čo však bolo navyše, a tieto skutočnosti preukazovať nemusel.
2.5. Navrhuje preto žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovieť a zaviazať žalovaného aj k zaplateniu

sumy 6 090,40 eura s príslušenstvom a priznať žalobcovi náhradu trov konania.
3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že odvolanie považuje za nedôvodné,
so skutočnosťami v ňom uvedenými sa nestotožnil. Rozhodnutie súdu prvej inštancie o nepripustení
zmeny žaloby považuje za správne a v plnom rozsahu sa s ním stotožnil. Stotožnil sa so záverom súdu
prvej inštancie aj v tom smere, že správne vyhodnotil nedodržanie podmienok postúpenia pohľadávky,

keďže žalobca nepreukázal splnenie podmienok postúpenia pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona
o bankách. Je toho názoru, že postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je povinný
tvrdiť a preukázať, že pred postúpením pohľadávky banka písomne vyzvala klienta na splnenie jeho
záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. V tejto
súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu Trenčín zo dňa 13. 01. 2016 sp.zn. 5Co/460/2015,

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. 04. 2018 sp.zn. 1Cdo/147/2017, zo dňa
28. 03. 2018 sp.zn. 7Cdo 26/2017. Aj na základe týchto rozhodnutí dospel k záveru, že z vykonaného
dokazovania jednoznačne vyplýva, že právny predchodca žalobcu nepostupoval v zmysle zákonnej
úpravy platného postúpenia pohľadávky, nakoľko žalovanému riadne nedoručil výzvu. Keďže doručenie,
resp. preukázateľné odoslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách je

jednou z podmienok pre platné postúpenie pohľadávky, žalobca nepreukázal splnenie tejto podmienky.
VtejtosúvislostipoukázalnarozsudokKrajskéhosúduPrešovzodňa11.03.2015sp.zn.4Co/145/2014.
Z týchto skutočností potom vyplýva, že žaloba nie je aktívne legitimovaný v danom konaní. Žiada aby
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým žalobu zamietol, ako vecne správny
potvrdil.

4. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, zákon číslo 160/2015 Z.z.,
ďalej len „CSP“), po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo a odvolania
žalobcu podľa § 363 a § 365 ods. 1 CSP, súc viazaný dôvodmi a rozsahom tohto odvolania (§ 379, §380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie podľa § 383 CSP, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, za splnenia podmienok uvedených v ustanovení
§ 219 ods. 3 CSP, dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je sčasti síce opodstatnené, avšak odvolací

súd dospel k záveru o vecnej správnosti výroku napadnutého rozsudku a preto rozsudok v napadnutej
zamietajúcej časti, podľa § 387 ods. 1 CSP, potvrdil, avšak z iných právnych dôvodov.
5. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon číslo 160/2015 Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“).
5.1.Podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento

zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Podľa ods. 2 tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

6. Predmetom konania je nárok žalobcu voči žalovanému, spočívajúci v uložení povinnosti zaplatiť
žalobcovi sumu 7481,67 eura, vyčíslený úrok z omeškania v sume 148,30 eura, úrok z omeškania
vo výške 8,5 % ročne zo sumy 7481,67 eura za obdobie od 12. 08. 2013 do zaplatenia. Žalobca svoju
aktívnu legitimáciu odvodil od zmluvy o postúpení pohľadávok, ktorú uzatvoril dňa 27. 06. 2013. Zo
zisteného skutkového stavu vyplýva, že na základe zmluvy o splátkovom úveru uzavretej dňa 10. 11.

2009, bol žalovanému poskytnutý bezúčelový spotrebiteľský úver vo výške 4 300 eur, ktorý sa žalovaný
v prvom rade zaviazal vrátiť právnemu predchodcovi žalobkyni v mesačných splátkach vo výške 43,63
eura od prvého čerpania úveru, do 30. 11. 2009 a v 119 mesačných splátkach vo výške 76,13 eura
od 20. 12. 2009 do 20. 10. 2019. Pôvodný veriteľ, Slovenská sporiteľňa, a.s. písomným podaním,
adresovaným žalovanému dňa 18. 05. 2010, ho upozornila na omeškanie so splácaním predmetnej

pohľadávky, vyplývajúcej z uvedeného úveru. Dňa 20. 05. 2013 pôvodný veriteľ vyhlásil mimoriadnu
splatnosť úveru ku dňu 17. 05. 2013, ktoré oznámenie preukázateľne žalovanému doručoval.
7. V predmetnej veci súd prvej inštancie rozhodol vo veci prvým rozsudkom zo dňa 06. decembra
2016 tak, že žalobu žalobcu zamietol z dôvodu nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu, nakoľko
nepreukázal splnenie podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Súd prvej inštancie nebral do

úvahy žalobcom predložené listinné dôkazy, ktorými preukazoval, že mimoriadna splatnosť úveru bola
vyhlásená pôvodným, veriteľom a teda boli splnené podmienky uvedené v ustanovení § 92 ods. 8
zákona o bankách. V dôsledku odvolania podaného žalobcom, vyhodnotiac dôvody uvedené v odvolaní
za relevantné, odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. V tomto zrušujúcom uznesení odvolací súd vyslovil právny názor a uložil súdu prvej inštancie

vo veci ďalej konať a rozhodnúť.
7.1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) čiastočne žalobe žalobcu vyhovel,
keď síce nepripustil zmenu žaloby, za ktorú považoval tvrdenie žalobcu, že k vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti pristúpil už pôvodný veriteľ, kým v podanej žalobe tvrdil, že mimoriadnu splatnosť vyhlásil
až žalobca. Toto tvrdenie súd považoval za tak podstatnú zmenu žaloby, že ju nepripustil. Následne

rozhodol, že podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, považoval za dôvodný nárok žalobcu iba titulom
dlžných splátok splatných od 20. 08. 2011 do 20. 02. 2013, t.j. v sume 1391,27 eura, vo zvyšnej časti
žalobu zamietol s tým, že žalovaný nebol so splátkami splatnými od 20. 03. 2013 a neskôr v omeškaní
po dobu dlhšiu ako 90 dní a preto tieto splátky nemohli byť predmetom účinného postúpenia.
7.2.Žalobca sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie o nesplnení podmienok podľa § 92 ods.

8 zákona o bankách, rozsudok zamietajúcej časti napadol odvolaním, dôvodiac, že podmienky na
postúpenie pohľadávky boli podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách splnené, pričom súd vôbec na toto
ustanovenie nemal prihliadať. V konaní predložil tak výzvu, ako aj vyhlásenie mimoriadnej splatnosti,
ktoré žalovanému zaslal ešte pôvodný veriteľ.
7.3. Vyhovujúca časť rozsudku súdu prvej inštancie odvolaním napadnutá nebola, preto touto časťou

sa odvolací súd nezaoberal.
8.Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
9.Odvolací súd, rozhodujúc o odvolaní podanom žalobcom, súc viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania,
podľa § 379 CSP, preskúmal v danej veci tak napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, konanie, ktoré

mu predchádzalo a tiež dôvody odvolania.
9.1. Odvolací súd uložil už v zrušujúcom uznesení súdu prvej inštancie skúmať žalobcom predložené
listinné dôkazy, týkajúce sa výzvy pôvodného veriteľa na zaplatenie dlžnej sumy a následného
vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru. Súd prvej inštancie však tento záver nerešpektoval, keď tietodôkazy nebral do úvahy a pri rozhodovaní ich nezohľadnil, majúc za to, že ide o zmenu žaloby,
ktorú v konaní nepripustil. Tento záver súdu prvej inštancie je však nesprávny. Napriek záväznému
právnemu názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie sa opätovne týmito dôkazmi nezaoberal,

opätovne vychádzal zo skutočností vymedzených v žalobe a nárok žalobcu vyhodnotil ako dôvodný iba
titulom dlžných splátok splatných od 20. 08. 2011 do 20. 02. 2013 vo výške 1391,27 eura. Následne
vyhlásil, že žalovaný nebol so splátkami splatnými od 20. 03. 2013 a neskôr v omeškaní po dobu
dlhšiu ako 90 dní, preto tieto splátky nemohli byť predmetom postúpenia. Splnením ďalších podmienok,
uvedených v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách, sa súd prvej inštancie vôbec nezaberal, napriek

tomu, že mu to uložil už odvolací súd v zrušujúcom uznesení.

10. Ustanovenie § 390 CSP neumožňuje odvolaciemu súdu opätovne zrušiť napadnutý rozsudok, preto
sám podrobil prieskumnej činnosti listinné dôkazy, predložené žalobcom, a to výzvu na zaplatenie dlžnej
sumy a následné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru pôvodným veriteľom, za účelom zistenia
splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách. Stotožnil so síce záverom

súdu prvej inštancie, že neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, avšak nie z
dôvodu, že žalovaný nebol v omeškaní 90 dní. Vzhľadom k tomu, že v danej veci došlo k nesprávnemu
právnemu posúdeniu splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách,
odvolací súd nepovažoval za potrebné doplniť, ani zopakovať dokazovanie, preto v danej veci rozhodol
podľa § 385 ods. 1 CSP bez prejednania veci na odvolacom pojednávaní. Odvolací súd nepovažoval

ani za potrebné upozorniť na zmenu právnej kvalifikácie, nakoľko k tejto zmene nedošlo, keď súd
prvej inštancie aplikoval v danej veci predmetné ustanovenie zákona o bankách, zistený skutkový stav
nesprávne právne posúdil.
11. Podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky, alebo pobočky zahraničnej
banky, jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti

svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka
zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou
zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta;
týmto nie sú dotknuté pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa
osobitného predpisu ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa

osobitného predpisu. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte
predpostúpenípohľadávkyuhradilbankealebopobočkezahraničnejbankyomeškanýpeňažnýzáväzok
v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnení
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať

postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.
11.1.Ustanovenie§92ods.8tohtozákonaobsahujeosobitnúúpravupostúpeniapohľadávky,písomnou

zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou, avšak predmetom postúpenia môže byť peňažný
záväzok klienta voči banke, s ktorým je nepretržite v omeškaní po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych
dní, pričom sa tiež vyžaduje existencia písomnej výzvy na úhradu peňažného záväzku adresovaná
klientovi. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky.
Musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Zákonom stanovené podmienky postúpenia, akými

sú postúpenie iba splatnej pohľadávky, písomná výzva, aspoň 90-dňová lehota trvania omeškania,
umožňujúce postúpiť bankovú pohľadávku iba na vybrané subjekty, nepodporujú záver, že by hlavným
cieľom sprísnenia cesie bankovej pohľadávky bola ochrana bankového tajomstva. Striktné podmienky
postúpeniapohľadávkyvosvojomsúhrneopodstatňujúzáverozákazepostúpeniabankovejpohľadávky
so súčasným stanovením výnimiek z tohto zákazu a neumožňujú odklon od pravidiel cesie bankovej

pohľadávky v neprospech spotrebiteľa. Bolo by v rozpore s účelom zákona o bankách a viedlo by k
neúnosnému právnemu stavu, ak by banky postupovali nesplatený úver na akýkoľvek subjekt, ktorého
činnosť nespadá podľa zákona o bankách pod dohľad Národnej banky Slovenska.
11.2.Postúpeniepohľadávokjeupravenévustanoveniach§524anasledujúceObčianskehozákonníka.
Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť, okrem iného také pohľadávky,

ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať
práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú neoddeliteľne spojené
špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona o
bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky a povinnostinevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na
inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho
vzťahu medzi veriteľom, ako postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom, ako

postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1
Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ
povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú
výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách, dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi
za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom postupiteľnosti

pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní
a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávku
banky nie je možné postúpiť tretej osobe, pretože tomu bráni už citované ustanovenie § 525 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Ak určitú pohľadávku nie je možné postúpiť (teda jej postúpenie je objektívne
neprípustné, zakázané), potom jej následné postúpenie inému subjektu je svojím obsahom a účelom
v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a to

nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. Pokiaľ v iných prípadoch
neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej identifikácii pohľadávky), sa účinky tejto
neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa
§ 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinné, ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených v §
525 Občianskeho zákonníka, ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Občianskeho zákonníka

nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol
oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení.
11.3. Z vyššie uvedených dôvodov potom vyplýva, že na rozpor postúpenia pohľadávky banky voči
spotrebiteľovi,sustanovením§525Občianskehozákonníka,ktorémázanásledokabsolútnuneplatnosť
postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ďalej z týchto skutočností vyplýva,

že ak je pre platnosť postúpenia potrebné splniť určité podmienky, (uvedené v § 92 ods. 8 zákona
o bankách), bol žalobca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný
dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného
postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak povinný preukázať, že pred
postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient

napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku, minimálne 90 dní. Nepreukázanie týchto
skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka.

12. V danom prípade, zo zisteného skutkového stavu, skúmajúc splnenie podmienok postúpenia
pohľadávky, odvolací súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že by v čase, kedy mala byť

pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanému postúpená (27. 06. 2013), boli vyššie uvedené
podmienky postúpenia podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, splnené. Na rozdiel od súdu prvej inštancie,
dospel k záveru, že splnenie podmienky 90-dňového omeškania, bolo preukázané. Žalobca predložil
súdu prvej inštancie výzvu pôvodného veriteľa zo dňa 18. 05. 2010, ktorou upozornil žalovaného, že
je v omeškaní ku dňu 30. 04. 2010 vo výške 303,89 eura, a v ktorej zároveň žalovaného upozornil, že

v prípade neuhradenia sumy v lehote 10 dní od doručenia výzvy, banka pristúpi k zvereniu vymáhania
pohľadávky do mandátnej správy tretej osobe, ktorá ho bude následne kontaktovať. Žalobca však v
konaní nedoložil k tejto výzve doručenku a ani žiadny iný dôkaz preukazujúci zaslanie alebo doručenie
tejto výzvy žalovanému. Odvolací súd je toho názoru, že nedoručenie takejto výzvy, je porušením
povinnosti v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. Žalobca tak nepreukázal, že pohľadávka voči

žalovanému bola v čase jej postúpenia na žalobcu, spôsobilá na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti a
na jej následné postúpenie podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, žalobcovi. V dôsledku toho nemožno
považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné a že žalobca je oprávnený pohľadávku voči
žalovanému uplatňovať pred súdom. Vzhľadom na tieto skutočnosti je potrebné uzavrieť, že žalobca
nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju

aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie, a preto sa odvolací súd stotožnil s výrokom napadnutého
rozsudku,ktorýmžalobučiastočnezamietol,avšakzinéhodôvodu,akotovyhodnotilsúdprvejinštancie.

12. Z tohto dôvodu mal byť nárok žalobcu, uplatnený žalobou, zamietnutý pre nedostatok vecnej aktívnej
legitimácie žalobcu. Túto skutočnosť konštatoval aj súd prvej inštancie v prvom rozsudku, ktorý bol

odvolacím súdom zrušený, nakoľko súd prvej inštancie nebral do úvahy listinné dôkazy predložené
žalobcom, ktorými preukazoval jednak vyzvanie žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy, v prípade
omeškania so splácaním úveru a následne vyhlásenie mimoriadnej splatnosti. Napriek tomu, že odvolací
súd už v zrušujúcom uznesení uložil súdu prvej inštancie sa týmito listinnými dôkazmi zaoberať, zistiť, čisúvsúladesustanovením§92ods.8zákonaobankách,čispĺňajúvšetkypodmienkytohtoustanovenia,
súd prvej inštancie tak nevykonal a otázkou vecnej aktívnej legitimácie žalobcu sa ďalej nezaoberal.
Keďže však vyhovujúca časť tohto rozsudku súdu prvej inštancie zo strany žalovaného odvolaním

napadnutá nebola, odvolací súd už nemal možnosť a ani dôvody na zmenu tejto časti rozsudku súdu
prvej inštancie.

13. Vyššie uvedenému záveru odvolacieho súdu nasvedčuje aj názor Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, uvedený v uznesení zo dňa 28. apríla 2018 sp.zn. 1Cdo/147/2017, ktoré rozhodnutie bolo

predmetom rokovania občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktorom
zasadnutí bolo prijaté a následne bude zverejnené v zbierke súdnych rozhodnutí. Stalo teda záväzným
rozhodnutím pre súdnu prax. V tomto rozhodnutí Najvyšší súd SR konštatuje, že: „Ustanovenie §
92 ods. 8 prvá veta zákona číslo 483/2001 Z.z. o bankách neupravuje len ochranu bankového
tajomstva, ale tiež práv klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky. Postúpenie pohľadávky banky,
ku ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením, je neplatný právny úkon“. Dodal, že rozhodujúcou

okolnosťouvprejednávanomprípadejevprvomradefakt,žesajednáospotrebiteľskýspor(pohľadávka
banky zo spotrebiteľského úveru). Zároveň ďalšími, zo zákona o bankách vyplývajúcimi skutočnosťami
(podmienkami), je preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní) a dlžníkovo
následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Toto sú zákonné špeciálne podmienky, ktoré musia
byť splnené v prípade postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú) osobu, nakoľko

zákon o bankách je špeciálnym predpisom vo vzťahu k Občianskemu zákonníku. Tieto isté podmienky
musia byť splnené aj pri prelomení bankového tajomstva, aby nedošlo k jeho porušeniu. Uvedené spolu
úzko súvisí, avšak vzájomne sa nevylučuje. Následkom postupu pohľadávky, ohľadom ktorej nie je
cesia podľa § 525 Občianskeho zákonníka alebo podľa osobitných predpisov dovolená, je absolútna
neplatnosť postupnej zmluvy pre jej rozpor so zákonom, pričom na absolútnu neplatnosť postúpenia,

musí prihliadnuť súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ak teda dôjde k postúpeniu pohľadávky,
ohľadom ktorej to zákon vylučuje, ide o cesiu neplatnú ex tunc a jej neplatnosť nie je možné zhojiť.

15. Uvedené dôvody jednoznačne nasvedčujú záveru, že žalobca v konaní nepreukázal, že by
predmetnú výzvu žalovanému v skutočnosti doručoval, nepredložil ani podací hárok a ani žiadny iný

dôkaz, ktorými by sa pokúsil predmetnú výzvu dostať do dispozičnej sféry žalovaného. Žalovaný v
priebehu konania nepotvrdil prevzatie takejto výzvy, naopak, tvrdil, že predmetná výzva mu doručená
nebola.Nazákladetejtoskutočnostipotomodvolacísúdnemalinúmožnosť,akokonštatovaťnesplnenie
základných zákonných podmienok pre platné postúpenie pohľadávky pôvodného veriteľa (SLSP) na
žalobcu, zmluva o postúpení pohľadávok ne neplatná a postupca (banka) zostáva veriteľom svojej

pohľadávky, ktorá na žalobcu pre neplatnosť zmluvy neprešla.

16. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti podľa § 387 ods.
1 CSP potvrdil, avšak z iných právnych dôvodov.

14. Ustanovenie § 387 ods. 3 CSP, ukladá odvolaciemu súdu, vysporiadať sa s podstatnými námietkami
odvolateľa uvedenými v podanom odvolaní. K námietkam žalobcu uvádza nasledovné dôvody:
14.1. Odvolateľ v podanom odvolaní namieta, že v danom prípade nešlo o zmenu žaloby tak, ako to
ustálil súd prvej inštancie, nakoľko jeho následné tvrdenie a preukázanie, že k mimoriadnej splatnosti
úveru došlo už zo strany pôvodného veriteľa, kým v žalobe tvrdil, že mimoriadnu splatnosť vyhlásil sám,

nie je podstatnou zmenou žaloby, ale ide iba o upresnenie skutkového stavu.
14.1.1. Odvolací súd dospel k záveru, že je potrebné prisvedčiť tvrdeniu žalobcu a poukazujúc na
ustanovenie § 140 ods. 2 CSP, konštatuje, že nie je možné toto tvrdenie považovať za kvantitatívnu
zmenu skutkového stavu, ktorá by mala za následok, že na túto zmenu súd prvej inštancie neprihliada. V
tejto súvislosti je potrebné poukázať na skutočnosť, že predmetné konanie bolo začaté dňa 28. 02. 2014,

teda za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Od 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový
poriadok, ktorý zrušil pôvodne platný Občiansky súdny poriadok. V zmysle prechodných ustanovení §
470 ods. 1, ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, zostávajú zachované. Nie je však možné uplatniť ustanovenia tohto zákona, okrem iných,
aj o sudcovskej koncentrácii konania. Aplikujúc v danej veci aj toto ustanovenie, ďalej s prihliadnutím na

ustanovenie § 215 ods. 1 (súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu) a § 217 ods. 1 CSP
(pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia), neuplatniac sudcovskú koncentráciu konania,
súd prvej inštancie nemal o žiadnej zmene žaloby vôbec ani rozhodovať. Tento výrok je v napadnutom
rozsudku nadbytočný. V danej veci ide skutočne iba o upresnenie skutkového stavu, keď sám žalobca,ešte v pôvodnom konaní pred súdom prvej inštancie (pred vyhlásením prvého rozsudku), poukazoval
a preukazoval, že mimoriadnu splatnosť úveru vyhlásil už pôvodný veriteľ. Takýto skutkový stav (s
vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru pôvodným veriteľom) mal súd prvej inštancie už preukázaný

pred vyhlásením prvého rozsudku, keď už vtedy nesprávne skutkový stav vyhodnotil, v dôsledku čoho
bol jeho prvý rozsudok odvolacím súdom zrušený. Následne mal tento skutkový stav preukázaný aj
pred vyhlásením druhého rozsudku, pričom opätovne tento skutkový stav po právnej stránke nesprávne
právne posúdil. Odvolací súd preto akceptoval námietku odvolateľa tvrdiac, že v danom prípade nešlo
o zmenu žaloby a súd prvej inštancie o nej vôbec nemal rozhodovať.

14.2. K ďalšej námietke odvolateľa, uvedenej v podanom odvolaní, týkajúcej sa nemožnosti aplikácie
ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, odvolací súd, poukazujúc na vyššie uvedené dôvody tohto
rozhodnutia iba dodáva, že sa s touto námietkou nestotožnil a poukazuje na vyššie uvedené dôvody.
Záverom iba opakuje, že žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie si nesplnil dôkaznú povinnosť a
ani súdu prvej inštancie a ani odvolaciemu súdu nepredložil dôkaz o doručení výzvy pôvodného veriteľa
adresovanú žalovanému, z ktorej by vyplývalo, že je v omeškaní viac ako 90 dní so splátkou úveru a

ktorá by obsahovala výzvu na zaplatenie dlžnej sumy. Žalobca tým, že nepreukázal splnenie podmienok
podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách (výzvu na zaplatenie dlžnej sumy), nebolo možné pohľadávku
pôvodnéhoveriteľapostúpiťnažalobcu,zktoréhodôvoduzmluvaopostúpenípohľadávoknebolaplatne
uzavretá, v dôsledku čoho žalobca nie je aktívne legitimovanou stranou sporu na podanie žaloby.

19. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovení § 396
a § 255 ods. 1 CSP, úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania voči
žalobcovi v plnom rozsahu. O výške trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 1 CSP súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov v senáte 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej

zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).