Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 11, 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/189/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4407205900
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Novotný

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4407205900.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného a sudcov JUDr.

Adriany Kálmánovej, PhD. a JUDr. Jarmily Pogranovej, v právnej veci - spore žalobcu: Rímskokatolícka
cirkev Biskupstvo Nitra, Nitra, Námestie Jána Pavla II. číslo 7, IČO: 35 593 008, zastúpená Petruška
& partners s.r.o., Nitra, Kupecká 18, IČO: 47 254 882, proti žalovaným: 1. Slovenský pozemkový fond,
Bratislava, Búdkova 36, IČO: 17 335 345, 2. LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, Banská Bystrica,
Námestie SNP 8, IČO: 36 038 351, zastúpený advokátom JUDr. Pavlom Halajom, so sídlom Revúca,
Námestie slobody 2, IČO: 37 893 726, o vydanie nehnuteľných vecí, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Nové Zámky č. k. 6C/87/2007-688 zo dňa 29. januára 2018, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaným v 1. a 2. rade p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %, o výške ktorého nároku rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd prvej
inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca (pôvodne označený ako Rímskokatolícka cirkev bratislavsko-trnavská arcidiecéza, Trnava,
Hollého 10) sa žalobou domáhal vydania nehnuteľných vecí, a to pozemkov - parciel v k.ú. R. č.
XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,

XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,
XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, bez uvedenia toho či ide o parcely registra „C“
alebo „E“ katastra nehnuteľností. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že žalobu podal zákona č. 161/2005
Z.z. o navrátení vlastníctva nehnuteľných vecí cirkvám a náboženským spoločenstvám a v prechode
vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam a uviedol, že Ostrihomské rímskokatolícke arcibiskupstvo bolo
výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných v k.ú. R. tak ako to vyplýva zo zápisnice o odovzdaní
a prevzatí prenajatého majetku zo dňa 30.09.1935 spísanej Ministerstvom školstva národnej osvety

Svätou stolicou a ústrednou správou. V žalobe uviedol, že žalobca dňa 21.04.2006 vyzval žalovaného
v 1. rade a žalovaného v 2. rade podľa uvedeného zákona na navrátenie vlastníctva k vyššie uvedeným
nehnuteľnostiam a na ich vydanie pričom o podanej výzve žalobca upovedomil regionálny odbor
žalovaného v 1. rade v Nových Zámkoch a tiež Odštepný závod žalovaného v 2. rade v Palárikove
keďže uvedené nehnuteľnosti sa nachádzajú v rámci ich územného obvodu. Uviedol, že podľa §
5 ods. 3 uvedeného zákona ak povinná osoba nevyhovie písomnej výzve, môže oprávnená osoba
uplatniť svoje nároky na súde v lehote 12 mesiacov od doručenia písomnej výzvy, inak právo zaniká.

Keďže medzi stranami nedošlo k uzavretiu dohody, žalobca si uplatnil nárok na súde. Žalobca ďalej
v žalobe uviedol, že z ust. § 2 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z.z. vyplývajú štyri podmienky, ktoré musia
byť splnené aby oprávnenej osobe mohlo byť navrátené vlastníctvo k nehnuteľnostiam. Uviedol, že
žalobca je v Slovenskej republike registrovanou cirkvou, resp. jeho útvarom, ktorý je registrovaný naMinisterstve kultúry SR s prideleným identifikačným číslom organizácie pričom ide o cirkev, ktorá aj
v súčasnosti pôsobí na území Slovenskej republiky. Uviedol, že zákon pripúšťa, aby sa nehnuteľný
majetok vydal aj inému útvaru katolíckej cirkvi ako tomu, ktorý predmetný majetok vlastnil v čase

odňatia avšak musí ísť o tú istú cirkev. Uviedol, že Rímskokatolícka cirkev má univerzálny a jednotný
charakter uznaný Slovenskou republikou, uzatvorením zákonnej zmluvy so Svätou stolicou, ktorá bola
zverejnenávZbierkezákonovpodč.326/2001Z.z. Vžalobežalobcapoukázalnato,ževlastníckeprávo
podľa § 2 ods. 1 uvedeného zákona sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria poľnohospodársku
pôdu, hospodárske budovy a iné stavby patriace pôvodnej hospodárskej usadlosti, lesný pôdny fond,

hospodárske stavby súvisiace s ním a podiely v spoločnej nehnuteľnosti pričom uvedený zákon v
súvislosti s poľnohospodárskou pôdou odkazuje na zákon č. 220/2004 Z.z. a v súvislosti s lesným
pôdnym fondom odkazuje na zákon č. 61/1977 Zb. V žalobe žalobca uviedol, že právo na navrátenie
vlastníctva k nehnuteľným veciam sa vzťahuje podľa § 3 ods. 1 písmeno c) uvedeného zákona na
navrátenie nehnuteľností, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe odňatia bez náhrady
postupom podľa zákona č. 142/1947 o revízii prvej pozemkovej reformy alebo podľa zákona č. 46/1948

Zb. o novej pozemkovej reforme a uviedol, že nehnuteľnosti, ktorých sa žalobca domáha, prešli na štát
z dôvodu uvedeného v § 3 ods. 1 písmeno c) zákona č. 161/2005 Z.z. a uviedol, že žalovaní v 1. a 2.
rade sú povinnými osobami podľa § 4 ods. 1 uvedeného zákona. Uviedol, že uvedené nehnuteľnosti
obsiahnuté v zápisnici o odovzdaní a prevzatí prenajatého majetku boli pôvodne zapísané na vlastníka
„Ostrihomské arcibiskupstvo“ a uviedol, že otázka právneho nástupníctva Ostrihomského arcibiskupstva

je pre účely tohto konania bezpredmetná avšak zdôraznil, že bez akýchkoľvek pochybností možno
konštatovať, že žalobca je bezpochyby právnym nástupcom Ostrihomského arcibiskupstva a jeho
zložiek, ktoré sa nachádzali na území Slovenskej republiky a túto skutočnosť potvrdil aj rozsudok
Krajského súdu v Nitre č. 17Co/257/96 a rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 3Cdo/119/02, ktoré
podrobne rozoberajú právne nástupníctvo žalobcu po zahraničných cirkevných právnických osobách

ako i stanoviskom Ministerstva kultúry SR zo dňa 17.01.2006. Napokon žalobca poukázal na to, že
na základe zmluvy medzi Československou republikou a Svätou stolicou a na základe Pápežskej
konštitúcie slovenskosti zo dňa 30.12.1977 zriadená samostatná slovenská provincia a hranice cirkevnej
jurisdikcie boli zosúladené so štátnymi hranicami a bola potvrdená úprava právneho nástupníctva k
cirkevnému majetku na území Slovenskej republiky. K žalobe žalobca pripojil výzvy na navrátenie

vlastníctva k nehnuteľnostiam zo dňa 13.04.2006 adresované žalovanému v 1. rade a žalovanému v
2. rade, sprievodné listy k výzve na vrátenie vlastníctva zo dňa 13.04.2006 adresované žalovanému
v 1. rade a žalovanému v 2. rade, mapu o mierke 1:15 000, pozemnoknižnú žiadosť povereníctva
pôdohospodárstvaapozemkovejreformy,sekcia„B“vBratislaveč.B1767/48-I/D,zápisnicuoodovzdaní
a prevzatí prenajatého majetku zo dňa 30.09.1935, ktorá sa týka obcí Kamenica nad Hronom, Bajtava,

Salka. potvrdenie právnej subjektivity žalobcu, výpisy z Obchodného registra žalovaných v 1. a 2. rade,
ModusvivendimedziČeskoslovenskourepublikouaSvätoustolicouzjanuára1928,rozsudokKrajského
súdu v Bratislave č. 17Co/257/1996, potvrdenie o právnom nástupníctve žalobcu, nález Ústavného súdu
SR č. IIIUS328/05-35.

2. K žalobe sa podaním zo dňa 12.06.2007 vyjadril žalovaný v 1. rade, v ktorom uviedol, že žalobca
ako doklad o pôvodnom vlastníctve doložil listinu ČD č. 908/48 zo dňa 25.06.1948, t.j. pozemnoknižnú
žiadosť povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, sekcia „B“ v Bratislave č. B1767/48-I/D,
uviedol tiež, že výzva na vydanie nehnuteľností zo strany žalobcu sa týkala všeobecných nehnuteľností
v k.ú. bez ich konkrétnej identifikácie o označenia podľa parcelných čísiel, pričom žalobca svoju výzvu

nedoložil ani inými dokladmi ani pozemnoknižnými vložkami na základe ktorých svoj reštitučný nárok
odvodzuje. Uviedol, že žalovaný v 1. rade zaslal žalobcovi stanovisko k uplatnenému reštitučnému
nároku a to listami zo dňa 26.05.2006 a 22.02.2007, ktorými bol žalobca vyzvaný na doplnenie listín,
na základe ktorých bude preukázané pôvodné vlastníctvo žalobcu a tiež prechod vlastníctva na štát
podľa § 3 zákona č. 161/2005 Z.z. Žalobca však na tieto výzvy nereagoval a požadované doklady

žalovanému v 1. rade doposiaľ nedoručil. Uviedol, že žalobca nepreukázal v stanovenej prekluzívnej
lehote to, akým spôsobom a či vôbec prešli tieto nehnuteľnosti do vlastníctva štátu v rozhodnom období
a mal z uvedených dôvodov za to, že nárok žalobcu zanikol. Napokon namietal, že žalobca nie je
oprávnenou osobou podľa § 2 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z.z. keďže dôkazy doložené k žalobe,
tvrdenie o oprávnenosti nároku žalobcu to nepotvrdzujú, pričom zápisnica o odovzdaní a prevzatí

prenajatého majetku zo dňa 30.09.1935 nesvedčí o prechode vlastníctva nehnuteľností na štát v
rozhodnom období a pozemnoknižná žiadosť o zamýšľanom prevzatí nehnuteľností ČD908/48 zo dňa
25.06.1948 neobsahuje nehnuteľnosti v k.ú. R. keďže tieto sú zo zoznamu nehnuteľností vyčiarknuté s
odôvodnením, že pozemková kniha sa nachádza v Maďarsku. Uviedol, že parcely č. XXXX, XXXX, I. aXXXX sú vo vlastníctve fyzických osôb a parcely č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,
XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX a XXXX/X (časť parcely
č. XXXX) sú vo vlastníctve obce a zapísané na LV č. XXX k.ú. R. a preto žalovaný v 1. rade nie je

povinnou osobou podľa § 4 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z. Uviedol, že parcela č. XXXX je vo vlastníctve
žalobcu a zapísaná je na LV č. XXX k.ú. R.. Uviedol, že ostatné parcely sú vo vlastníctve neznámych
vlastníkov, v správe žalovaného v 1. rade. Uviedol tiež, že žalobcom určený petit formou solidárneho
záväzku žalovaných nie je vykonateľný. Preto na základe uvedených skutočností žalobu považoval za
nedôvodnú z dôvodu prekluzie žalobou uplatneného nároku ako aj pre nevykonateľnosť petitu a žiadal

aby súd žalobu voči žalovanému v 1. rade zamietol. K uvedenému podaniu pripojil uvedené vyjadrenia
zo dňa 26.05.2006 a zo dňa 22.02.2007.

3. K žalobe sa vyjadril právny zástupca žalovaného v 2. rade podaním zo dňa 24.09.2007, v ktorom
uviedol, že žalobou uplatnený nárok neuznáva ani čiastočne a žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
V uvedenom podaní uviedol, že žalobca nepreukázal žalovanému v 2. rade, že je oprávnenou osobou

keďže táto skutočnosť nevyplýva ani z výzvy na uzavretie dohody o navrátenie vlastníctva ani z
obsahu súdneho spisu a uviedol, že keďže neexistuje pozemnoknižná vložka, je otázne či predmetné
nehnuteľnosti boli vôbec vo vlastníctve cirkevnej právnickej osoby a nie je ani zrejmé o akú cirkevnú
právnickú osobu išlo. Uviedol, že aj keby bolo Ostrihomské arcibiskupstvo pôvodným vlastníkom
predmetných nehnuteľností, táto skutočnosť sama o sebe neznamená, že žalobca je oprávnenou

osobou keďže nepreukázal svoje právne nástupníctvo po pôvodnom pozemnoknižnom vlastníkovi. V
uvedenom podaní právny zástupca žalovaného v 2. rade uviedol, že žalobca nepreukázal do 30.04.2006
a ani neskôr existenciu reštitučného titulu a právo na navrátenie vlastníctva neuplatnil v súlade s ust. § 5
ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z. pričom žalobca ani nedoručil výzvu na navrátenie vlastníctva. Uviedol, že
žalobca neuviedol, ktoré konkrétne nehnuteľnosti podľa evidencie v katastri nehnuteľností žiada vydať

a žalovaný v 2. rade a ani žalovaný v 1. rade neboli schopní tieto nehnuteľnosti identifikovať a posúdiť,
či ide o nehnuteľnosti, ktoré má v správe, resp. ktoré drží. Poukázal na to, že zákon č. 161/2005 Z.z.
predpokladá uzavretie dohody podľa § 5 ods. 2 uvedeného zákona ako primárny spôsob navrátenia
vlastníctva oprávnenej osobe pričom na takúto dohodu sa nepochybne vzťahujú všeobecné ustanovenia
Občianskeho zákonníka a zákona o katastri nehnuteľností, pričom podľa § 37 ods. 1 Občianskeho

zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný a
preto dohoda uzavretá medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade, ktorej predmetom by boli nehnuteľnosti
uvedené v žalobe, by vzhľadom na jej neurčitosť bola neplatným právnym úkonom, z ktorého by
žalobcovi nevznikli žiadne práva. Poukázal pritom na ust. § 42 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri
nehnuteľností, podľa ktorého je na zápis do katastra nehnuteľností spôsobilá zmluva, ktorá okrem iného

obsahuje označenie nehnuteľností podľa katastrálnych území, parcelných čísiel pozemkov evidovaných
v súbore popisných informácií, druhov pozemkov, súpisných čísiel stavieb a spoluvlastníckych podielov
vyjadrených v zlomkoch k celku a výmer a vzhľadom na uvedené ak by aj žalovaný v 2. rade uzavrel
so žalobcom dohodu o vydaní nehnuteľností, takúto dohodu by orgán katastra nemohol považovať za
spôsobilú privodiť vznik vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam v prospech žalobcu. To isté

platí aj v prípade, že by konajúci súd vydal rozsudok v súlade s petitom žaloby keďže tento rozsudok
by nebol vykonateľný pre jeho neurčitosť a nezrozumiteľnosť. Uviedol, že žalovaní v 1. a 2. rade nie sú
spoločnými držiteľmi ani spoločnými správcami predmetných nehnuteľností a teda nemôžu byť súdom
zaviazaní na ich vydanie spoločne a nerozdielne. Žalovaný v 2. rade zároveň namietal nedostatok svojej
pasívnejlegitimácievkonaníkeďžežalovanýv2.radehospodárisvecami,ktorésúvštátnomvlastníctve

a žalovaný v 2. rade teda nie je vlastníkom predmetných nehnuteľností ale len správcom majetku vo
vlastníctve štátu. Preto ako nevlastník žalovaný v 2. rade nie je spôsobilý vydať žalobcovi vlastníctvo k
nehnuteľnostiam, ktoré nevlastní a ani zo zákona vlastniť nemôže. Uviedol, že podľa názoru žalovaného
v 2. rade sa oprávnená osoba môže domáhať vydania a navrátenia vlastníctva k nehnuteľnostiam len
voči tomu, kto jej vlastnícke právo odňal, t.j. voči štátu a preto v spore o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam nemôže byť štátny podnik pasívne legitimovaný keďže žaloba musí smerovať voči
štátu, ktorý žalovaný v 2. rade ako zákonný zástupca ohľadne lesných nehnuteľností zastupuje. Preto
žaloba môže smerovať len voči vlastníkovi predmetných nehnuteľností, nie však voči správcovi, ktorý
je správcom majetku vo vlastníctve štátu. V uvedenom podaní právny zástupca žalovaného v 2. rade
taktiež uviedol, že žalobca v žalobe opomenul uviesť hodnotu sporu, t.j. nehnuteľností, ktorých vydania

sa domáha keďže táto povinnosť vyplýva z ust. § 7 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a ak sa tak nestane, cenu určí súd.4. Žalobca sa počas konania neúspešne domáhal prerušenia konania, na základe vyjadrenia zástupcu
žalobcu zo dňa 24.06.2009 konajúci súd uznesením č. k. 6C/87/2007-326 zo dňa 16.12.2009 pripustil
zámenu strán na strane žalobcu tak, že dovtedajší žalobca Rímskokatolícka cirkev Bratislavskotrnavská

arcidiecéza z konania vystupuje a na jeho miesto vstupuje Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Nitra.

5. Na pojednávaní dňa 25.10.2011 právny zástupca žalobcu žiadal aby súd pripustil zmenu petitu
žaloby nasledovne: „Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní spoločne vydať a navrátiť žalobcovi vlastníctvo
k nasledovným nehnuteľnostiam, ktoré sa pôvodne nachádzali v k.ú. Salka a boli vo vlastníctve

Ostrihomského arcibiskupstva ako parcely registra „E“ č. XXXX záhrada o výmere 1917 m2, parcela č.
XXXX - zastavané plochy o výmere 7447 m2, parcela č. XXXX - orná pôda o výmere 678 m2, parcela
č. XXXX - trvalé trávne porasty o výmere 2478 m2, parcela č. XXXX - orná pôda o výmere 4 ha a 4750
m2, parcela č. XXXX - orná pôda o výmer 13 ha 2544 m2, parcela č. XXXX - orná pôda o výmere 12 ha
a XXXX m2, parcela č. XXXX - trvalé trávne porasty o výmere 6089 m2, parcela č. XXXX - orná pôda o
výmere 5006 m2, parcela č. XXXX - orná pôda o výmere 2 ha a 3856 m2, parcela č. XXXX - orná pôda o

výmere 4 ha, 1466 m2 a parcela č. XXXX/X - orná pôda o výmere 5ha, 6810 m2, spolu s dokumentáciou,
ktorá k nim prislúcha a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.“ Zároveň uviedol, že žalobu v časti
o vydanie parciel č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,
XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX a XXXX k.ú. R. berie
späť. Zároveň založil do spisu identifikáciu parciel č. K2-57/08 Správny katastra Nové Zámky zo dňa

05.03.2008. Konajúci súd uznesením na uvedenom pojednávaní pripustil zmenu petitu žaloby tak ako
to navrhol právny zástupca žalobcu.

6. Konajúci súd uznesením č. 6C/87/2007-497 zo dňa 13.12.2011 konanie o vydanie nehnuteľností
parciel č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,

XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX a XXXX k. ú. R. zastavil. Uvedené
uznesenie odvolaním napadol právny zástupca žalovaného v 2. rade a odvolací súd - Krajský súd v
Nitre uznesením č. 25Co/50/2012-531 zo dňa 29.02.2012 uvedené uznesenie súdu prvého stupňa zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo veci sa podaním zo dňa 20.06.2012 vyjadril právny zástupca
žalovaného v 2. rade, ktorý uviedol, že žalovaný v 2. rade s čiastočným späťvzatím žaloby súhlasí.

Zároveň v uvedenom podaní vyčíslil náhradu trov konania, ktoré žiada priznať.

7. Ďalej na pojednávaní dňa 29.01.2018 konajúci súd pripustil zmenu žaloby ohľadne vydania parcely
registra „E“ č. XXXX/X kat. úz. R. o výmere 72.723 m2 miesto nesprávne uvedenej parcely registra „E“
č. XXXX/X kat. úz. R. o výmere 56.810 m2.

8. Napadnutým (zhora v záhlaví tohto rozhodnutia označeným) rozsudkom Okresný súd Nové Zámky
ako súd prvého stupňa - prvej inštancie vo veci - spore, takto rozhodol:

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Súd konanie o vydanie nehnuteľností - parciel registra „E“ č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,
XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,
XXXX, XXXX, XXXX a XXXX k.ú. R. z a s t a v u j e .

III. Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanému v 1. rade náhradu trov konania s tým, že o výške náhrady
trov konania rozhodne súd samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí.

IV. Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanému v 2. rade náhradu trov konania s tým, že o výške náhrady

trov konania rozhodne súd samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí.

9. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie s poukazom na vykonané dokazovanie vyjadrením strán sporu,
vyjadreniami štátnych orgánov a listinnými dôkazmi, s poukazom na citované ustanovenia zákona č.

161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam, cirkvám a náboženským spoločnostiam
a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (§ 2 ods. 1 a 2, § 3 ods. 1 a 3, § 4 ods. 1, § 5 ods.
1 a 2), citované ustanovenie § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb.) a citovanéustanovenia Civilného sporového poriadku (CSP - zákon č. 160/2015 Z. z. - § 144, § 255 ods. 1 a 2, §
256 ods. 1 a § 145 ods. 1 a 2) odôvodnil nasledovne:

10. „Súd po oboznámení sa so žalobou a s vyššie uvedenými dokladmi založených v spise, na
základe vyššie uvedených zákonných ustanovení zistil, že žaloba nie je dôvodná. Z vyššie uvedených
dokladov založených v spise mal súd preukázané, že právny predchodca žalobcu Rímskokatolícka
cirkev bratislavsko-trnavská arcidiecéza, Trnava vyzval žalovaných v 1. a 2. rade včas podanou výzvou
zo dňa 13.04.2006, ktorá bola žalovaným v 1. a 2. rade doručená dňa 21.04.2006 k navráteniu

vlastníctva k nehnuteľnostiam, ktoré sa nachádzali v k.ú. Salka pričom v uvedených výzvach právny
predchodca žalobcu neuviedol ani čísla parciel, ktoré žiada vydať, ani ich druh ani ich výmeru, neuviedol
či žiada vydať parcely registra „C“ alebo „E“ a neuviedol ani číslo pozemnoknižnej vložky ani číslo listu
vlastníctva, na ktorých by mali byť nehnuteľnosti, ktoré žalobca žiadal vydať zapísané. K uvedenej výzve
právny predchodca žalobcu nepripojil žiadne doklady, ktoré by preukazovali skutočnosti ním tvrdené,
t.j. že predmetné nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu alebo obce podľa Zákona č. 142/1947 Zb. a

nepreukázal ani iný spôsob prechodu vlastníctva na štát alebo obce k požadovaným nehnuteľnostiam
podľa § 3 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z., a túto skutočnosť nepreukázal ani v priebehu celého konania.
Z dokladu, ktorý žalobca pripojil k žalobe, t.j. pozemnoknižnej žiadosti povereníctva pôdohospodárstva
pozemkovej reformy v Bratislave zo dňa 25.06.1948 adresovanej Okresnému súdu v Parkane (Štúrovo)
je len zrejmé, že povereníctvo zamýšľa nehnuteľnosti tam uvedené prevziať a že tento majetok je

predmetom revízie podľa zákona č. 142/1947 Zb., pričom na strane 2 uvedenej pozemnoknižnej žiadosti
(čl. XXX) sú prečiarknuté vložky č. XXXX k.ú. H. a vložka č. X k.ú. R.. Z uvedených dokladov teda nie
je zrejmé či predmetom revízie boli aj nehnuteľnosti v k.ú. obce R.. Pochybnosť o tom, akým spôsobom
prešli pozemky vo vlastníctve Rímskokatolíckej cirkvi na štát dovodzuje aj výmer Okresnej správnej
komisie v Štúrove zo dňa 28.05.1949 č. 611-13/4-1949 (čl. 479), ktorým bolo rozhodnuté o výkupe

Rímskokatolíckej cirkvi v Salke o celkovej výmere 64 ha 27 árov s tým, že jeden ha sa prenecháva
Rímskokatolíckej cirkvi v Salke. V uvedenom výmere sa uvádza, že tento bol vydaný podľa § 10 ods.
1 zákona č. 46/1948 Zb., t.j. podľa Zákona o druhej pozemkovej reforme. Žalobca teda jednoznačne
nepreukázal, akým spôsobom a kedy nehnuteľnosti, ktorých vydania so domáhal, prešli na štát. S
prihliadnutím na uvedené súd s poukazom na ustanovenia § 37 odsek 1 Občianskeho zákonníka

považoval uvedenú výzvu na vydanie nehnuteľností za neurčitú, a teda neplatnú a takáto výzva nemohla
byťvžiadnomprípadepodkladompreuzavretiedohodyovydanížalobcompožadovanýchnehnuteľností
tak ako to predpokladá ust. § 5 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z.z. a to aj v prípade, ak by žalovaní v 1. a
2. rade boli ochotní, resp. chceli takúto dohodu o vydaní nehnuteľností uzavrieť.

11. Skutočnosť, že pozemnoknižná vložka v k.ú. R. bola počas vojny zničená tak ako to vyplýva z vyššie
uvedených dokladov založených v spise (čl. 431, 435 a 463) nezbavovala žalobcu, resp. právneho
predchodcu žalobcu aby žalovaní v 1. a 2. rade zaslali určitú výzvu na uzavretie dohody o vydaní
nehnuteľností tak aby bola zapísateľná do katastra nehnuteľností s údajmi tak ako to vyžaduje ust. §
42 ods. 1 a 2 Katastrálneho zákona č. 162/1995 Z.z. a ust. § 39 vyhlášky č. 79/1996 Z.z. Na základe

uvedeného mal súd za to, že žalobca sám spôsobil to, že nehnuteľnosti, ktorých vydania sa domáhal,
nebolo možné vydať.

12. Konajúci súd nevykoval žalobcom navrhované dokazovanie, a to dožiadaním na dožiadaný súd v
Maďarsku za účelom zabezpečenia pozemnoknižnej vložky k.ú. R. keďže z vyššie uvedených dokladov

na čl. 431, 435 a 463 mal súd preukázané, že táto pozemková kniha bola zničená a z týchto skutočností
vychádzal pri rozhodovaní aj Pozemkový úrad Nové Zámky vo svojom rozhodnutí č. 54/96 zo dňa
05.08.1996 keď schválil zjednodušený register pôvodného stavu k nehnuteľnostiam v extraviláne pre
k.ú. R. (čl. 428).

13. Konajúci súd mal za to, že žalobca v priebehu celého konania nepreukázal jednoznačne, že
nehnuteľnosti, ktoré špecifikoval v žalobe, t.j. parcely č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,
XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,
XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,
XXXX k.ú. R. boli vo vlastníctve právneho predchodcu žalobcu Ostrihomského arcibiskupstva. Po

upresnení petitu žaloby, ktorú súd pripustil dňa 25.10.2011 a po upresnení žaloby na pojednávaní dňa
29.01.2018 ohľadne parcely registra „E“ č. XXXX/X k.ú. R. sa žalobca domáhal vydania nehnuteľností
zapísaných na LV č. XXX k.ú. R. vo vlastníctve neznámych vlastníkov v správe Slovenského
pozemkového fondu s tým, že ide o parcely registra „E“ č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX a XXXX/X o celkovej výmere 485943 m2. Z uvedeného LV je teda
zrejmé, že uvedené nehnuteľnosti nemá vo vlastníctve, v držbe ani v správe žalovaný v 2. rade a súd
preto aj z tohto dôvodu žalobu voči žalovanému v 2. rade pre nedostatok pasívnej legitimácie na jeho

strane zamietol. Z LV č. XXX k.ú. R. (čl. 596) mal súd preukázané, že na základe vyššie uvedeného
rozhodnutia Pozemkového úradu Nové Zámky č. 54/96 v prospech žalobcu bola zapísaná parcela
registra “E“ č. XXXX orná pôda o výmere 125189 m2.

14. Z upraveného žalobného petitu žaloby je zrejmé, že žalobca sa domáha aby žalovaní v 1. a 2. rade

spoločne a nerozdielne vydali žalobcovi nehnuteľnosti, ktorých vydania sa domáha. Konajúci súd mal
za to, že v danom prípade neboli splnené podmienky na to aby súd takto formulovanej žalobe vyhovel
keďže v priebehu celého konania nebolo preukázané, že by žalovaní v 1. a 2. rade spoločne držali, resp.
užívali alebo mali v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobcom požadované nehnuteľnosti. Aj keby bolo
v priebehu konania preukázané, že žalovaní sú podielovými spoluvlastníkmi žalobcom požadovaných
nehnuteľností, mohol by sa žalobca domáhať len vydania spoluvlastníckych podielov a to len v rozsahu

a voči tomu zo žalovaných, komu svedčí spoluvlastnícke právo k nehnuteľnosti. Preto aj táto skutočnosť
bola dôvodom pre zamietnutie žaloby.

15.Takakovyplývazvyššieuvedeného,konajúcisúdtedažalobužalobcuzamietolzviacerýchdôvodov,
atozdôvodu1.žežalobcanepreukázalaktívnulegitimáciuvkonanínakoľkonepreukázal,žepredmetné

nehnuteľností, ktorých vydania sa domáhal, boli vo vlastníctve Rímskokatolíckej cirkvi. 2. nepreukázal
spôsob odňatia tohto vlastníctva tak ako je to uvedené v § 3 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z. 3. výzva
na vydanie nehnuteľných vecí bola neurčitá a s poukazom na ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka
neplatná, keďže neobsahovala čísla parciel, ktoré žalobca žiada vydať, ani ich druh ani ich výmeru,
výzva neobsahuje údaje o tom či žalobca žiada vydať parcely registra „C“ alebo „E“, výzva neobsahovala

ani číslo pozemnoknižnej vložky ani číslo listu vlastníctva, na ktorých by mali byť nehnuteľnosti, ktoré
žalobca žiadal vydať zapísané pričom k uvedenej výzve neboli pripojené žiadne doklady, ktoré by
preukazovali skutočnosti ním tvrdené, t.j. že predmetné nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu alebo
obce niektorým zo spôsobom podľa § 3 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z. 4. nebola preukázaná pasívna
legitimácia žalovaného v 2. rade keďže nehnuteľnosti, ktorých vydania sa žalobca domáhali, boli ku dňu

účinnosti zákona v správe žalovaného v 1. rade tak ako je to zrejmé z LV č. XXX k.ú. R.. 5. vzhľadom
na neexistenciu bezpodielového spoluvlastníctva žalovaných v 1. a 2. rade k žalobcom požadovaným
nehnuteľnostiam nebolo možné žalobe vyhovieť keďže žalobca sa domáhal vydania požadovaných
nehnuteľností od žalovaných v 1. a 2. rade tak aby tieto vydali spoločne a nerozdielne.

16. Čo sa týka parciel č. registra „E“ č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,
XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX a XXXX
k.ú. R., ktoré žalobca žiadal vydať, súd vzhľadom na späťvzatie žaloby ohľadom týchto parciel zo strany
žalobcu na pojednávaní dňa 25.10.2011 konanie zastavil s poukazom na ust. § 145 ods. 2 CSP.

17. Súd o trovách tohto konania rozhodol podľa § 255 ods.1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane
náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a ak mala strana vo veci úspech len čiastočný,
súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov
konania právo, pričom podľa ustanovenia § 262 odsek 1, 2 CSP o nároku na náhradu trov konania
rozhodne súd aj bez návrhu rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, pričom o výške náhrady trov konania

rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

18. Keďže žalovaný v 1. rade bol v konaní úspešný, keďže súd žalobu zamietol a konanie vo zvyšnej
časti zastavil z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby zo strany žalobcu, súd žalovanému v 1. rade

priznal s poukazom na ust. § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP náhradu trov konania, pričom žalobca
procesne zavinil, že konanie muselo byť v časti zastavené. O výške náhrady trov konania rozhodne súd
samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

19. Keďže žalovaný v 2. rade bol v konaní taktiež úspešný, keďže súd žalobu zamietol a konanie vo

zvyšnej časti zastavil z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby zo strany žalobcu, súd žalovanému v 2.
rade priznal s poukazom na ust. § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP náhradu trov konania, pričom žalobca
procesne zavinil, že konanie muselo byť v časti zastavené. O výške náhrady trov konania rozhodne súd
samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí“.20. Uvedený rozsudok včas podaným odvolaním v celom rozsahu napadol len žalobca, domáhajúci
sa jeho zmeny tak, aby jeho žalobe bolo vyhovené, alternatívne aby bol rozsudok zrušený (v súlade

s § 389 CSP písm. a/, b/ a vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie), keď s rozhodnutím
súdu prvej inštancie sa nestotožňuje a považuje ho za nesprávne v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/,
d/, e/, f/ CSP. V dôvodoch odvolania poukázal na to, že žalovaným spolu s výzvou na navrátenie
vlastníctva k nehnuteľným veciam ako prílohu doložil rozhodnutie Povereníctva pôdohospodárstva
a pozemkovej reformy Čd 908/48, keď tiež vo výzve označil reštitučný zákon, na základe ktorého

si svoj nárok uplatňuje, označil povinnú osobu, preukázal, že je oprávnenou osobou, poukázal na
katastrálne územie, v ktorom žiada nehnuteľnosti vydať a určil dôvod, na základe ktorého prešli žalované
nehnuteľnosti do vlastníctva štátu odkazom na príslušné ustanovenie reštitučného zákona s poukazom
na zápis v pozemnoknižnej vložke. Pri spracovaní reštitučnej výzvy v tomto konkrétnom prípade
nemohol vychádzať z pozemnoknižnej vložky z dôvodu, že táto bola na základe skutočností vis major
zničená vojnovými udalosťami, čo uviedol už vo svojej reštitučnej výzve. Náležitosti výzvy k vydaniu

nehnuteľných vecí vymedzuje reštitučný zákon č. 161/2005 Z. z. len po formálnej stránke (písomná
forma) a nie po obsahovej stránke, keď v tejto súvislosti je potrebné uviesť, že požiadavka písomnej
výzvy podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona nie je obsahom práva na vydanie nehnuteľných vecí, ale
len podmienkou vzniku nároku na vydanie vecí, ktorou sa tento nárok zakladá. V reštitučných veciach
nie je v súlade s účelom reštitučného zákona rozhodovanie vychádzajúce z prísne formalistického

výkladu zákona, výklad reštitučného zákona by mal byť v prospech oprávnenej osoby tak, aby bol
naplnený účel reštitučného zákona. Za predpokladu uplatnenia si reštitučného nároku v zákonnej
lehote je takéto uplatnenie postačujúce, pričom týmto uplatnením došlo k vzniku nároku na navrátenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a teda jeho nárok na navrátenie týmto uplatnením vznikol, keď
doplnenie ďalších náležitostí k výzve mohlo byť učinené aj po uplynutí lehoty na podanie výzvy. Čo

sa týka výtky súdu prvej inštancie, že nepreukázal spôsob odňatia vlastníctva, pri rozhodovaní mal
súd vychádzať z účelu zákona, pričom ďalšími skutočnosťami tvrdenými stranami sporu a takisto
jeho návrhom na doplnenie dokazovania sa súd nezaoberal. Má za to, že žalovaných riadne vyzval
na všetky nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania a splnil všetky nároky reštitučného
zákona na uplatnenie nárokov. V tomto duchu rozhodol aj Krajský súd v Nitre sp. zn. 9Co/206/2010

uznesením zo dňa 28.04.2011, pričom vo svojom rozhodnutí vyslovil aj právny názor, ktorý súd prvej
inštancie vôbec nerešpektoval. Reštitučný zákon ani neexistujúca judikatúra nikde nestanovuje, že
by výzva na navrátenie nehnuteľností mala obsahovať náležitosti vyžadované katastrálnym zákonom
a takisto výzva nemá byť podkladom k zápisu žiadaných nehnuteľností do príslušného katastra,
teda sa nemôže stotožniť so závermi prvoinštančného súdu, že svoj nárok neuplatnil spôsobom

predpokladaným reštitučným zákonom. Námietka žalovaných, s ktorou sa prvoinštančný súd stotožnil,
že si nárok nedostatočným spôsobom uplatnil, je účelová, s úmyslom oddialiť povinnosť vydať
predmetné nehnuteľnosti. Čo sa týka poukazu na to, že nepreukázal reštitučný titul, orgány štátnej
správy, obce a iné právnické osoby sú povinné spolupracovať a poskytnúť oprávnenej osobe pomoc, v
zmysle čoho boli žalovaní podľa zákona povinní poskytnúť mu pomoc a súčinnosť pri zabezpečovaní

potrebných dokumentov. Napriek tomu, že žalovaní majú mnohé relevantné dokumenty k dispozícii,
resp. tieto vedia zabezpečiť (vychádza z praxe v obdobných súdnych sporoch), ani jeden zo žalovaných
mu súčinnosť neposkytol. Reštitučný zákon č. 161/2005 Z. z. nadväzuje na zákon č. 503/2003
Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom, keď fyzické osoby a cirkvi majú rovnaké postavenie a
má byť garantovaný rovnaký zákonný obsah a ochrana ich vlastníckych práv. Ak by sa reštitučný

zákon 161/2015 vykladal v neprospech oprávnených osôb, došlo by k porušeniu ústavného princípu
rovnosti účastníkov konania. Nestotožňuje sa preto s právnym názorom prvoinštančného súdu, že
reštitučný titul podľa § 3 reštitučného zákona nepreukázal. Reštitučný zákon je vo vzťahu k všeobecným
predpisom, akým je najmä Občiansky zákonník, vo vzťahu k špeciality, z čoho jednoznačne vyplýva, že
náležitosti výzvy upravuje reštitučný zákon, a preto pri jej posudzovaní nie je možné ani potrebné použiť

ustanovenia Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na zaužívanú súdnu prax a princíp právnej istoty zo
súčasnej rozhodovacej praxe súdov poukazuje na nasledovné neprávoplatné rozhodnutia uznesenia
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6Co/87/2008 a 5Co/32/2009, nálezy Ústavného súdu SR č. I. ÚS
12/2010, I. ÚS 206/2010, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/208/2009 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/348/2008 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

4Cdo/247/2009.Vo vzťahuktrovámkonanianesúhlasíspriznanímnáhradytrovvprospechžalovaných.
Prvoinštančný súd neskúmal a ani sa nevysporiadal s možnosťou dôvodov hodných osobitného zreteľa,
hoci na daný skutkový a právny stav je potrebné pri rozhodovaní o trovách konania vždy prihliadať. Pre
prípad, že by sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, navrhuje odvolaciemu súdu, abyvo výroku svojho rozhodnutia pripustil dovolanie, v ktorom by sa riešila náležitosť a určitosť výzvy na
vydanie nehnuteľných vecí vymedzených zákonom č. 161/2005 Z. z. tak po formálnej stránke (písomná
forma), prípadne po stránke obsahovej a či si žalobcovia svoje právo uplatnili u žalovaných riadne

a včas. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkom
konaniarealizáciujehoprocesnýchpráv.Vtejtosúvislostipoukazujenato,žeodôvodnenienapadnutého
rozhodnutia prvoinštančného súdu je jednostranné, bez hodnotenia dôkazov jednotlivo a v ich vzájomnej
súhreavniektorýchprípadochrozporuplné,bezjednoznačnéhoprávnehozáveru.Takistoprvoinštančný
súd s odvolaním sa na zásadu hospodárnosti konania nevykonal všetky navrhnuté dôkazy a takisto

sa nevysporiadal so všetkými tvrdeniami účastníkov konania, čím z jeho strany nedošlo k náležitému
zisteniu skutkového stavu predmetnej veci tak, aby bolo možné vo veci správne rozhodnúť. Žalobcovia
z toho dôvodu v podanom odvolaní zareagovali len na tie zrejmé skutočnosti, ktoré z napadnutého
rozhodnutia mali byť dôvodom na zamietnutie žaloby.

21. Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že napadnutý rozsudok považuje

v celom rozsahu za vecne správny, žiada ho preto potvrdiť. Poukázal na to, že odvolacie dôvody
žalobca bližšie neodôvodnil a obmedzil sa len na ich vymenovanie, keď on tieto odvolacie dôvody
považuje za neopodstatnené a žalobcom nepreukázané. Žalobca považuje za porušenie práva na
spravodlivý proces nedostatočné odôvodnenie rozsudku bez toho, aby ním namietaný nedostatok
rozhodnutia zdôvodnil konkrétnym dopadom na jeho procesné práva, ktoré by museli byť poškodené

v takej miere, ako predpokladá relevantný odvolací súd podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP. Celý
priebeh súdneho konania jednoznačne preukazuje, že súd na úkor hospodárnosti konania ako aj na
úkor žalovaných poskytol žalobcovi neprimerane dlhé časové obdobie na realizáciu jeho procesných
práv, o čom svedčia žalobcove opakované nedôvodné návrhy na prerušenie konania a opakovane
mu poskytnuté lehoty za účelom spresnenia žalobného petitu a zabezpečenia konkrétnych dôkazov.

Podľa jeho názoru sa súd prvej inštancie nedopustil žiadneho pochybenia, ktoré mohlo mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalobca v odvolaní nekonkretizoval dôkaz, ktorý mal súd prvej inštancie
zabezpečiť a vykonať, pravdepodobne malo ísť o zabezpečenie pozemnoknižnej vložky z archívu v
Maďarsku, o ktorej však bolo v konaní zistené, že bola počas vojny zistená, keď záznamy v archívnych
listinách z predchádzajúceho a z rozhodného obdobia boli veľmi povrchné a z uvedeného dôvodu je

nesporné, že vykonanie akéhokoľvek dožiadania súdom v zahraničných inštitúciách by bolo neefektívne
a nemohlo by viesť k zabezpečeniu relevantného dôkazu. Na posúdenie existencie vlastníckeho
práva právneho predchodcu žalobcu a reštitučného titulu mal súd prvej inštancie k dispozícii dostatok
iných archívnych listinných dôkazov, ktoré naopak preukazovali, že predmetné nehnuteľnosti neboli z
vlastníctva právneho predchodcu žalobcu v rozhodnom období v zmysle reštitučného zákona odňaté;

z uvedeného dôvodu požiadavka žalobcu na vykonanie ďalšieho dokazovania neobstojí. Žalobca v
celomkonanízdôrazňovalnemožnosťpreukázaťreštitučnýtitularozsahpôvodnéhomajetkuoprávnenej
osoby. Otázka formálnych náležitostí výzvy na uplatnenie reštitučného nároku bola ustálená judikatúrou
súdov SR a najmä uznesením Ústavného súdu IV. ÚS 150/09-21 zo dňa 30.04.2009, z ktorého
vyplýva, že v nadväznosti na ustanovenie § 37 Občianskeho zákonníka nemožno ani pri výzve

oprávnenej osoby o navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam ustúpiť od požiadavky minimálnej
konkretizácie nehnuteľností, ku ktorým si oprávnená osoba uplatňuje svoj reštitučný nárok a uvedenia
dôvodu, o ktorý ho opiera. Nespochybňuje tvrdenie žalobcu o neexistencii príslušnej pozmenoknižnej
vložky, v súlade s názorom súdu prvej inštancie v odsekoch 44 až 46 odôvodnenia rozsudku však
zdôrazňuje odvolaciemu súdu skutočnosť, že žalobca v čase uplatnenia výzvy v zmysle reštitučného

zákona v roku 2006 nebol v otázke špecifikácie nehnuteľností na navrátenie vlastníctva odkázaný na
existenciu pozemnoknižnej vložky z dôvodu, že v katastrálnom území R. bol v roku 1996 (rozhodnutím
Pozemkového úradu Nové Zámky č. 54/96-Z 5319/96 zo dňa 05.08.1996) schválený Zjednodušený
register pôvodného stavu („ZRPS“), na základe ktorého boli v katastri nehnuteľností pre toto katastrálne
územie zaevidované vlastnícke vzťahy a založené listy vlastníctva k pôvodným nehnuteľnostiam,

označeným parcelnými číslami, ich výmerou a druhom pozemku. ZRPS bol vyhotovený v digitálnej a
analógovej forme a teda z tohto vyplýva, že žalobca mal k označeniu nehnuteľností k dispozícii všetky
údaje o nehnuteľnostiach. V čase, keď si žalobca u neho uplatnil všeobecnú výzvu na navrátenie
vlastníctva boli k predmetným nehnuteľnostiam evidované listy vlastníctva č. XXX, XXX, XXX, XXX,
XXX, teda žalobca mal a mohol konkretizovať v zákonnej prekluzívnej lehote nielen katastrálne územie,

ale aj špecifikovať nehnuteľnosti, ktoré požaduje vydať, resp. minimálne konkretizovať list vlastníctva,
na ktorom sú nehnuteľnosti evidované. Žalobca v odvolaní vôbec neuviedol, čo považuje za rozporuplné
medzi vykonanými dôkazmi a skutkovými zisteniami, ku ktorým dospel súd prvej inštancie, keď okrem
nedostatočnosti výzvy sa dá žalobcovo právo považovať za prekludované, keď ani ďalšie dôkazyzaložené v spise nemohli byť spôsobilé vyvodiť skutkový a právny záver súdu o preukázaní vlastníctva
a reštitučného titulu vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam, teda o tom neexistuje žiadny listinný
dôkaz. Pozemnoknižná žiadosť Okresnému súdu v Parkane Čd 908/48 zo dňa 28.06.1948 (pripojená

k výzve) sa nevzťahovala ku katastrálnemu územiu R., navyše neosvedčovala prechod nehnuteľností
do vlastníctva štátu, ale len zamýšľané prevzatie. Vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam sa nedá
vyvodiť ani z listinných dôkazov - z rozhodnutia ONV v Štúrove o výkupe zo dňa 28.05.1949 a z
rozhodnutia KNV v Nitre zo dňa 14.02.1950 vzhľadom na skutočnosť, že ani tieto archívne listiny žiadnu
špecifikáciunehnuteľnéhomajetkuneobsahujú.Uvedenéarchívnelistinysúdôkazomoprechodebližšie

neurčených nehnuteľností z vlastníctva právneho predchodcu žalobcu do vlastníctva štátu, avšak sú
spôsobilé preukázať len skutočnosť, že z pôdohospodárskeho vlastníctva patriaceho Rímskokatolíckej
cirkvi v Salke o celkovej výmere 65 ha a 27 árov, bola vykúpená časť o ploche 64 ha a 27 árov;
nepreukazujú rozhodne skutočnosť, že práve predmetné nehnuteľnosti (tvoriace predmet konania
po čiastočnom späťvzatí žaloby) zapísané na LV č. 900 boli predmetom výkupu podľa zákona č.
46/1948 Zb. v rozhodnom období. Reštitučný titul nevyplýva ani z titulov nadobudnutia zapísaných

na LV č. XXX, keď nie sú ani vo vlastníctve štátu - Slovenskej republiky, čo je základný predpoklad
priznania reštitučného nároku, keďže predmetné nehnuteľnosti sú v katastri zapísané vo vlastníctve
neznámeho vlastníka, ktorého vlastníctvo on len spravuje. Neboli tak preukázané zákonné reštitučné
podmienky, t. j. vlastnícke právo oprávnenej osoby v rozhodnom období, prechod jej vlastníctva na
štát v rozhodnom období a vlastnícke právo štátu v rozhodnom období. Súd prvej inštancie z priebehu

konania a následného vyhodnotenia dôkazov, ktoré mal k dispozícii musel dôjsť k jednoznačnému
záveru, že uplatnený reštitučný nárok žalobcu nie je dôvodný, preto žalobu zamietol, keď žalobca
sa nedostatok dôkazov pokúša nahradiť poukazom na účel reštitučných zákonov a prihliadnutím na
zaužívanú justičnú prax ich extenzívneho výkladu v prospech oprávnených osôb. Reštitučný zákon sa
vzťahuje na zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd a poukazuje na významnú skutočnosť,

že napriek neexistencii pozemnoknižnej vložky, ktorá mala preukazovať vlastnícke právo žalobcu, boli
nehnuteľnosti o celkovej výmere takmer 84 ha zapísané vrámci konania B. na list vlastníctva č. XXX do
vlastníctva žalobcu, keď z rozhodnutia o výkupe zo dňa 28.05.1949 vyplýva, že z pôdohospodárskeho
vlastníctva Rímskokatolíckej cirkvi v Salke o celkovej výmere 65 ha a 27 árov bola vykúpená časť o
ploche 64 ha a 27 árov, s poukazom na čo sa dá ustáliť, že majetkové práva žalobcu (patriace mu

v minulosti) boli v danom katastrálnom území v celom rozsahu uspokojené a zapísané do katastra
nehnuteľností vrámci administratívneho správneho konania predchádzajúcemu reštitučnému konaniu.
Ani s prihliadnutím na účel a cieľ reštitučných zákonov nie je možné v takej miere extenzívne vykladať
znenie zákona, aby bolo žalobcovi umožnené navrátenie vlastníckeho práva bez akýchkoľvek dôkazov.

22. Žalovaný v 2. rade žiadal vo vyjadrení k podanému odvolaniu žalobcu jeho odvolanie v časti, v ktorej
konanie čiastočne zastavil, odmietnuť ako podané neoprávnenou osobou, keďže súd prvej inštancie
čiastočným zastavením konania vyhovel jeho procesnému návrhu, a vo zvyšnej časti žiadal potvrdenie
napadnutého rozhodnutia a priznanie mu náhrady trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, keď
podanú žalobu voči sebe vzhliadol nedôvodnou a rozhodnutie súdu prvej inštancie vecne správnym.

Čo sa týka odvolacích dôvodov poukázal na to, že žalobca v podanom odvolaní neuviedol, v čom
podľa neho tkvie nesprávny procesný postup súdu, keď on takýto procesný postup súdu nevzhliada
a práve naopak má za to, že konajúci súd bol voči žalobcovi až príliš benevolentný, keď mu umožnil
po dobu viac než 10 rokov od podania žaloby produkovať dôkazy. Rovnako žalobca v podanom
odvolaní neuviedol, v čom vidí „inú vadu“, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie,

on takúto nevzhliada a ani táto námietka preto neobstojí. Žalobca nepredložil súdu žiaden dôkaz,
ktorý by konajúci súd nebol vykonal, naopak nad rámec žalobcom navrhovaných dôkazov realizoval
dokazovanie dopytom na príslušné inštitúcie. Žalobca si zamieňa svoju procesnú povinnosť predložiť
súdu dôkazy za (v právnom poriadku SR neexistujúcu) povinnosť súdu obstarať namiesto strany
sporu dôkazy, ktoré by mohli svedčiť v jej prospech. Odvolacia námietka žalobcu zrejme smeruje k

nevykonaniu dožiadania na súd v Maďarskej republike, keď samotný žalobca mal 10 rokov možnosť
takýto dopyt učiniť sám, keď v konaní neuviedol, že by tak urobil, a že by mu dopytovaný súd v
Maďarsku odmietol poskytnúť požadovanú súčinnosť. Nedôvodnosť námietky vyplýva i z faktu, že
všetky dopytované inštitúcie v SR potvrdili, že pozemnoknižné vložky pre kat. úz. Salka boli zničené
alebo stratené, keď žalobca neuviedol žiadnu inštitúciu, ktorá disponuje požadovaným dôkazom a

keď obe strany sporu zhodne tvrdili, že pozemnoknižné vložky k dispozícii nemajú, pre ich zničenie
alebo stratu. Žalobca si v žalobe uplatnil reštitučný nárok na navrátenie pozemkov, ktoré označil
číselným označením bez uvedenia, či toto číselné označenie sa vzťahuje na parcely pozemkovej knihy
alebo ide o parcely katastra nehnuteľností, ako aj bez akejkoľvek bližšej špecifikácie týchto parciel,ktoré by umožňovali ich identifikáciu. Žalobca v závere neuviedol, že nedisponuje listinnými dôkazmi
preukazujúcimi pôvodné vlastníctvo Ostrihomského arcibiskupstva a ani dokladmi preukazujúcimi
odňatie vlastníctva, keď po úprave petitu žiadal i spoločnú a nerozdielnu povinnosť žalovaných k

vydaniu a navráteniu nehnuteľností bez špecifikácie požadovanej dokumentácie. Zotrváva na ním
prezentovanej obrane počas celého konania, ktorú možno zhrnúť do toho, že žalobca nepreukázal
svoju vecnú aktívnu legitimáciu, nepreukázal vecnú pasívnu legitimáciu žalovaných, nepreukázal
reštitučný titul, nepreukázal spôsobilosť požadovaných pozemkov na vydanie, keď došlo k preklúzii
reštitučnéhonároku,kneexistenciiprávnejpovinnostižalovanýchuzavrieťsožalobcomdohoduovydaní

nehnuteľností a tiež aj nevykonateľnosti navrhovaného petitu. Žalobca v konaní nepreukázal ani to,
že by ním požadované nehnuteľnosti boli v minulosti vo vlastníctva Ostrihomského arcibiskupstva, ani
to, že by tento subjekt cirkvi zanikol a žalobca bol jeho právnym nástupcom, nijako teda nepreukázal,
že je oprávnenou osobou. Požadované nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX sú vo vlastníctve
neznámych vlastníkov a požadované nehnuteľnosti na LV č. XXX sú vo vlastníctve obce R., teda
žalobca nepreukázal v konaní vecnú pasívnu legitimáciu žalovaných. Žalobca v konaní nepreukázal

žiadny z reštitučných titulov uvedených v § 3 reštitučného zákona, keď niektoré predmetné pozemky
predstavujú zastavané plochy a záhrady, ktoré sú nespôsobilé na vydanie. V lehote do 30.04.2016
mal žalobca (aj) preukázať skutočnosti podľa § 3, keď neuplatnením práv v tejto lehote právo zaniká a
nakoľko žalobca ani nikdy neskôr im nepreukázal, že je oprávnenou osobou, je jeho nárok na vydanie
nehnuteľností prekludovaný, keď tiež predmetné nehnuteľnosti až do pojednávania 25.10.2011 neboli

náležite špecifikované. Výzva na vydanie nehnuteľností je podkladom pre uzavretie dohody o vydanie
nehnuteľností, ktorá je podkladom pre rozhodnutie príslušného orgánu štátnej správy na úseku katastra
nehnuteľností o vklade vlastníckeho práva v prospech oprávnenej osoby, v dôsledku čoho je preto
oprávnená osoba povinná vo svojej výzve nehnuteľnosti špecifikovať tak, aby povinná osoba mohla
jednak posúdiť dôvodnosť reštitučného nároku a jednak uzavrieť s oprávnenou osobou dohodu o vydaní

nehnuteľností s náležitosťami pre jej zápis do katastra nehnuteľností. Poukazuje i na nevykonateľnosť
navrhovaného petitu, vzhľadom k neexistencii bezpodielového spoluvlastníctva žalovaných k žiadaným
nehnuteľnostiam a tiež aj z dôvodu, že žalovaný nežaluje uloženie povinnosti uzavrieť dohodu o
vydaní nehnuteľností, ako ju predpokladá § 5 reštitučného zákona a zároveň nie je spôsobilý ani
samotného zápisu záznamov, nakoľko nejde o rozsudok určujúci, že je žalobca vlastníkom sporných

nehnuteľností;nevykonateľnájeičasťpetitu,ktorousažalobcadomáhavydaniabližšienešpecifikovanej
dokumentácie prislúchajúcej k pozemkom, a to i z dôvodu neexistencie žiadnej takejto dokumentácie v
držbe žalovaných a neexistencie solidárnej povinnosti žalovaných. Konajúci súd sa podrobne venoval
všetkým vykonaným dôkazom a vyvodil z nich správne závery, keď správne posúdil vec i po právnej
stránke. Ohľadom náhrady trov konania žalobca v priebehu celého konania neuviedol dôvody hodné

osobitného zreteľa pre nepriznanie im náhrady trov konania, tieto neuviedol ani v podanom odvolaní a
on takéto dôvody nevzhliada.

23. Žalovaný v 2. rade sa vyjadril aj k vyjadreniu žalovaného v 1. rade k podanému odvolaniu, v ktorom
vyjadrení poukázal na to, že sa stotožňuje s argumentáciou žalovaného v 1. rade a pripája sa k nej.

24. Žalobca sa k vyjadreniam žalovaných k jeho odvolaniu nevyjadroval.

25. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho
pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku a viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania

žalobcu dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa ustanovenia
§ 387 ods. 1 CSP potvrdiť ako rozhodnutie (vo výroku) vecne správne, keď súčasne rozhodol aj o
trovách odvolacieho konania strán sporu voči sebe navzájom tak, že v zmysle ustanovenia § 396 ods.
1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 CSP priznal v odvolacom konaní úspešným žalovaným nárok na
náhradu trov konania proti žalobcovi v plnom rozsahu, keď o výške náhrady trov konania bude konať a

rozhodovať po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd prvej inštancie a keď nezistil v danej veci dôvody
hodné osobitného zreteľa pre výnimočné nepriznanie náhrady trov konania úspešným žalovaným, ktoré
ani strany sporu žiadne konkrétne neuvádzali; samotná skutočnosť, že si žalobca uplatnil reštitučný
nárokbezďalšiehoneznamená,ženemôžebyť prineúspechuvsporeknáhradetrovkonaniazaviazaný
a že táto skutočnosť charakteru sporu predstavuje vždy dôvod hodný osobitného zreteľa pre nepriznanie

náhrady trov konania v konaní úspešnej strane sporu.

26. Nakoľko sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 CSP sa v odôvodnení svojho rozhodnutie obmedzuje len naskonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, keď na zdôraznenie jeho správnosti aj s
ohľadom na odvolacie dôvody žalobcu poukazuje na to, že

- žalobca napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie napadol v celom rozsahu, pričom však voči
zastavujúcemu výroku napadnutého rozhodnutia (II.) žiadne odvolacie dôvody neuviedol, teda čiastočne
späťvzatie ohľadom (v bode II. výroku) označených parciel ani nespochybnil,
- z hľadiska dôvodov pre zamietnutie žaloby uvedených súdom prvej inštancie v bode 49 odôvodnenia
pod poradovými číslami 1. až 5. podané odvolanie žalobcu postráda odvolacie dôvody proti dôvodom

uvedeným pod poradovými číslami 4. a 5., teda pre absenciu odvolacích dôvodov odvolací súd závery
súdu prvej inštancie pod uvedenými bodmi 4. a 5. vecne nepreskúmaval (a nepovažoval ich v odvolacom
konaní za sporné a teda ich považoval za správne),
- pokiaľ aj žalobca v čase podania výziev na uplatnenie reštitučného nároku nemal k dispozícii
pozemnoknižné vložky, od roku 1996 boli založené listy vlastníctva pre kat. úz. R. na základe schválenia
zjednodušeného registra pôvodného stavu (ZRPS) Okresným úradom Nové Zámky dňa 05.08.1996,

teda žalobca mohol a mal - pri označení nehnuteľností, ku ktorým si reštitučný nárok uplatňuje a ktoré
žaluje, postupovať podľa daného evidenčného stavu v evidencii nehnuteľností Správy katastra Nové
Zámky,
- zo súdnych rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/247/2009 (uznesenie z 28.09.2010), 2
Cdo 208/2009 (rozsudok zo dňa 30.11.2010) a nálezov Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/2010

(zo dňa 07.07.2010), I. ÚS 206/2010 (zo dňa 24.11.2010), založených v spise vyplýva, že v prípade
písomnej výzvy podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. nemožno ustúpiť od požiadavky určitosti tohto
jednostranného právneho úkonu ako podmienky jeho platnosti v súlade s § 37 Občianskeho zákonníka,
keď požiadavke minimálnej konkretizácie nehnuteľností, ku ktorým si oprávnená osoba uplatňuje
reštitučný nárok, zodpovedá uvedenie katastrálneho územia a označenia príslušnej pozemnoknižnej

vložky, keď samozrejme oprávnená osoba musí uviesť dôvod, o ktorý svoj reštitučný nárok opiera,
- pokiaľ žalobca súdu prvej inštancie vyčítal, že vôbec nerešpektoval právny názor Krajského súdu v
Nitre sp. zn. 9Co/206/2010 zo dňa 28.04.2011, odvolací súd poukazuje na to, že Krajský súd v Nitre pod
uvedenou sp. zn. nerozhodoval v tejto právnej veci, keď právne záväzný názor odvolacieho súdu platí
len pre rozhodnutie v konkrétnej právnej veci,

- pokiaľ žalobca vyčítal v podanom odvolaní nespoluprácu žalovaných resp. dotknutých orgánov štátnej
správy, bolo na ňom, aby preukázal, že žalovaný konkrétne označenými listinami disponujú,
- pokiaľ žalobca poukázal na rozhodovaciu prax súdov - na označené súdne rozhodnutia, potom bol
povinný označiť konkrétne právne závery z týchto rozhodnutí a uviesť, v čom majú konkrétne súvis s
touto prejednávanou vecou,

- pokiaľ žalovaný v prvom rade je na liste vlastníctve č. XXX pre kat. úz. R. zapísaný ako účastník
právneho vzťahu - správca nehnuteľností s evidovaným vlastníkom - neznámy vlastník, takýto zápis
nepreukazuje jeho pasívnu legitimáciu v spore pre nepreukázanie vlastníctva k zapísaným parcelám
registra „E“ v prospech Slovenskej republiky,
- reštitučná výzva voči obci Salka ako povinnej osobe zo strany žalobcu v zákonom určenej prekluzívnej

lehote podaná nebola, keď ani prechod vlastníctva na obec tvrdený nebol,
- pokiaľ reštitučné výzvy žalobcu nespĺňali požiadavku určitosti, nemožno ich považovať za riadne výzvy
v zmysle zákona, ktoré by zabránili preklúzii možností uplatňovať si reštitučný nárok,
- žalobca pred rozhodnutím vo veci súdom prvej inštancie neuvádzal a nekonkretizoval žiadne dôvody
hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania žalovaným, pre prípad jeho neúspechu v

spore, keď takéto dôvody neoznačil ani v podanom odvolaní, pričom samotný charakter predmetu tohto
sporu nemožno za dôvod hodný osobitného zreteľa vzhliadnuť (rovnako ako v prípade odvolacích trov),
- parcely č. XXXX a XXXX (riešené vo výroku II.) neboli predmetom žaloby, keď parcela č. XXXX/X
sa stala predmetom konania (namiesto parcely č. XXXX) až po uplatnení na pojednávaní 25.10.2011 a
oprave na pojednávaní 29.01.2018, avšak k zmene u parcely č. XXXX (v pôvodnej žalobe) nedošlo až

po podaní žaloby, t. j. parcela XXXX neexistovala,
- pre chýbajúcu identifikáciu parciel v minimálnom rozsahu potrebnom pre platnosť (určitosť) reštitučnej
výzvy nemožno v konaní ustáliť ani to, že predmetom tohto sporu je práve to, čo si žalobca voči
žalovaným riadne reštitučnou výzvou v zákonnej lehote uplatnil,
- vyjadrenia strán sporu o neexistencii Pozemkovej knihy (a pozemnoknižných vložiek) pre jej zničenie

bolo medzi nimi zhodné a zodpovedalo aj vyjadreniam štátnych orgánov o rozhodnutiu o ZRPŠ, preto
dokazovanie na území Maďarskej republiky nutné nebolo,
- z rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva nezvratne záver, že predmetné nehnuteľnosti do
vlastníctva Rímskokatolíckej cirkvi (Ostrihomského rímskokatolíckeho arcibiskupstva, prípadne jej inýchútvarov) nepatrili, ale len to, že žalobca (u nich) prechod na štát v rozhodnom období nepreukázal, teda
že podmienky reštitúcie podľa zákona č. 161/2015 Z. z. nepreukázal, a preto pokiaľ žalobca prípadne
dodatočne preukáže vlastníctvo jeho právnych predchodcov k nim a to, že vlastníctvo k nim (zo zákona

alebo rozhodnutím štátnych orgánov) nestratili, t. j. svoju totožnosť zapísaného neznámeho vlastníka,
môže sa ochrany vlastníka domáhať podľa všeobecnej úpravy ochrany vlastníctva v katastrálnom alebo
súdnom konaní, a že
- pre nenaplnenie podmienok reštitučného zákona sa odvolací súd (rovnako ako súd prvej inštancie) už
nezaoberal tým, či predmetné pozemky sú svojím charakterom spôsobilé k vydaniu, či k nim existuje

dokumentácia náležiaca k vydaniu a či bol žalovaný nárok z hľadiska požadovaného petitu uplatnený
správne (povinnosť vydania alebo uzatvorenia dohody o vydaní...).

27. Zo všetkých zhora uvedených dôvodov preto odvolací súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, keď nepovažoval za potrebné sa už ďalej zaoberať tým, či
vôbec predmetné pozemky (parcely) sú inak spôsobilé k vydaniu, čo má tvoriť dokumentáciu k nim

prislúchajúcu a či žaloba mala byť podaná o vydanie nehnuteľností, resp. o uloženie povinnosti uzatvoriť
dohodu o vydaní nehnuteľností, keď svoje rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).