Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 13, 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/78/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112234635
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1112234635.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a
členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu : KRAMART,
s.r.o., Ul. Fraňa Kráľa 1, Bratislava, IČO : 35 734 523, zastúpená JUDr. Ľubomírom Schweighoferom,
advokátom, Bratislava, Šafárikovo nám. 2, proti žalovanému : MUSIC ACADEMY, s.r.o., Medená 12,
Bratislava, IČO : 46 072 047, zastúpená Advokátskou kanceláriou ECKER - KÁN & PARTNERS, s.r.o.,

Nám. Martina Benku 9, Bratislava, o zaplatenie 19.320 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 20. 6. 2016 č.k. 25C/30/2013 - 184 v spojení s
opravným uznesením toho istého súdu zo dňa 30. 8. 2016 č.k. 25C/45/2013 - 200, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením súdu prvej inštancie zo
dňa 30. 8. 2016 č.k. 25C/45/2013 - 200 v napadnutých častiach p o t v r d z u j e.
Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1/ Uvedeným rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu

7.320 € s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 2.160 € od 1. 3. 2012 do 10. 7. 2012, s
8,75 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 2.160 € od 11. 7. 2012 do zaplatenia, s 9 % ročným
úrokom z omeškania zo sumy 2.160 € od 11. 4. 2012 do 10. 7. 2012, s 8,75 % ročným úrokom z
omeškania zo sumy 2.160 € od 11. 7. 2012 do zaplatenia a s 8,75 % ročným úrokom z omeškania
zo sumy 3.000 € od 24. 5. 2013 do zaplatenia, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol. Zároveň žalobcu zaviazal povinnosťou nahradiť žalovanému trovy

právneho zastúpenia 789,43 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozsudku súd
prvej inštancie uviedol, že žalobca si uplatňoval svoje právo na tom základe, že žalobca mal zabezpečiť
umelecký výkon herca v inscenácii Q. v predstaveniach, ktoré sa mali odohrať v dňoch 13. 4. 2012,
21. 4. 2012, 14. 5. 2012, 21. 5. 2012 a 17. 6. 2012. Tieto plánované predstavenia boli žalovaným
zrušené, pokiaľ by sa predstavenia odohrali, žalobca by realizoval odmeny a to z dvoch zmlúv; jednak
zo zmluvy o vytvorení a použití umeleckého výkonu a jednak podľa zmluvy o spolupráci. Predmetom
zmluvy o vytvorení a použití umeleckého výkonu uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 30.

10. 2011 bolo zabezpečenie umeleckého výkonu v inscenácii Q.. Dňa 31. 10. 2011 uzatvoril žalobca
so žalobcom zmluvu o spolupráci, ktorej predmetom bolo poskytnutie služieb súvisiacich s realizáciou
inscenácie Q.. Odmena bola v každej zmluve dohodnutá vo výške 300 € a DPH.
2/Žalobcasi vočižalovanémuuplatnilnároknazaplateniedohodnutejodmenypodľazmluvyovytvorení
a použití umeleckého výkonu a dohodnutej odmeny podľa zmluvy o spolupráci, a to za šesť odohratých
predstavení inscenácie Q. v termínoch 2. 2. 2012, 3. 2. 2012, 13. 2. 2012, 3. 3. 2012, 18. 3. 2012 a 24.

3. 2012, ktorých odohratie žalovaný nespochybňoval. Žalobca uvedené nároky fakturoval faktúrami č.
XXX/XXXX, XXX/XXXX, XXX/XXXX, a XXX/XXXX, pričom každá z nich bola vystavená na sumu 1.080
€,vždyzatri predstavenia,vsúladesdojednanímoodmenevzmluveospolupráci(čl.2),akoajvzmluveo vytvorení a použití umeleckého výkonu (čl. 2). Odmena bola v každej jednotlivej zmluve dohodnutá
vo výške 300 €, t.j. 3 x 300 € a DPH, spolu 1.080 €. Odmena žalobcu podľa zmluvy o spolupráci za
predstavenia odohraté v mesiaci február 2012 činila spolu 1.080 € vrátane DPH a za predstavenia

odohraté v mesiaci marec 2012 činila spolu 1.080 € vrátane DPH. Odmena žalobcu podľa zmluvy o
vytvorení a použití umeleckého výkonu za predstavenia odohraté vo februári 2012 predstavovala spolu
1.080 € vrátane DPH a za predstavenia odohraté v mesiaci marci 2012 predstavovala spolu sumu 1.080
€ vrátane DPH. Žalovaný nespochybňoval právny základ a výšku nárokov na odmenu ani skutočnosť,
že odmenu - tak ako mu bola vyúčtovaná uvedenými faktúrami - neuhradil. Žalovaný tvrdil, že žalobca si

uplatnil faktúrami č. XXX/XXXX a č. XXX/XXXX dvakrát rovnaký nárok, a to nárok na odmenu zo zmluvy
o spolupráci za predstavenia odohraté vo februári 2012 a nárok na odmenu zo zmluvy o vytvorení a
použití umeleckého výkonu za predstavenia odohraté vo februári 2012 si u žalovaného nikdy neuplatnil
a obdobne faktúrami č. XXX/XXXX a č. XXX/XXXX si žalobca uplatnil u žalovaného dvakrát totožný
nárok na odmenu podľa zmluvy o spolupráci za predstavenia odohraté v mesiaci marec 2012; nikdy
si však neuplatnil odmenu za predstavenia odohraté v marci 2012 podľa zmluvy o vytvorení a použití

umeleckého výkonu. Žalovaný vychádzal z obsahu faktúr, ktoré vo svojom texte odkazujú vo všetkých
prípadoch výlučne na zmluvu o spolupráci a v žiadnej z nich sa nenachádza zmienka a odkaz na zmluvu
o vytvorení a použití umeleckého výkonu.
3/ Na obranu žalovaného, že si žalobca neuplatnil riadne odmenu zo zmluvy o vytvorení a použití
umeleckého výkonu za predstavenia odohraté v mesiaci február 2012 a v mesiaci marec 2012 súd

prvej inštancie uviedol, že žalobca v ním vystavených faktúrach č. XXX/XXXX, XXX/XXXX, XXX/XXXX
a XXX/XXXX síce vždy odkazuje na zmluvu o spolupráci, súčasne však správne skutkovo vymedzuje
plnenie, za ktoré tou-ktorou faktúrou vyúčtováva odmenu. Žalobca teda opisuje v jednotlivých faktúrach
plnenie, za ktorého poskytnutie fakturuje odmenu buď ako zabezpečenie herca na predstavenie Q.
alebo ako poskytnutie služieb súvisiacich s dohľadom nad správnou realizáciou predstavenia Q., a to

vždy v súlade s vymedzením žalobcom poskytnutého plnenia v predmete zmluvy o spolupráci alebo
zmluvy o vytvorené a použití umeleckého výkonu. Naviac žalobca skutkovo vymedzuje svoje nároky
aj v žalobe v súlade s obsahom predmetu plnenia zmluvy o spolupráci alebo zmluvy o vytvorení a
použití umeleckého výkonu. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že odmena
za predstavenia odohraté v mesiaci február 2012 a v mesiaci marec 2012 bola žalobcom uplatnená

riadne, prostredníctvom uvedených faktúr; preto nárok žalobcu vo výške 4.320 € (4 x 1.080 €) vyhodnotil
ako dôvodný a žalobcovi ho priznal.
4/ Žalobca si ďalej uplatnil nárok na náhradu škody za predstavenia inscenácie Q., ktoré boli
naplánované a ich odohratie medzi účastníkmi dohodnuté v termínoch 13. 4. 2012, 21. 4. 2012, 14. 5.
2012 a 17. 6. 2012 (spolu 5 predstavení), ale následne bola realizácia predstavení žalovaným zrušená.

Žalobca vychádzal z dohodnutej výšky odmeny 300 € za realizáciu každého jednotlivého predstavenia,
a to tak vytvorenie umeleckého výkonu podľa zmluvy o vytvorení a použití umeleckého výkonu, ako
aj dohľad nad realizáciou predstavenia podľa zmluvy o spolupráci. Okrem toho si uplatnil odkazom
na čl. 5 resp. čl. 6 zmlúv päťnásobok jednorazovej odmeny, t.j. 5 x 1.500 € = 7.500 €. Právny vzťah
sporových strán založený na zmluve o spolupráci ako aj na zmluve o vytvorení a použití umeleckého

výkonu vyhodnotil súd prvej inštancie ako obchodnoprávny, v súlade s § 261 ods. 1 Obch. zák., keďže
ako žalobca tak aj žalovaný sú právnické osoby založené za účelom podnikania. Vzťahy strán sporu
a uplatnené nároky teda posudzoval podľa Obchodného zákonníka. V prípade práva na náhradu
škody podľa § 373 Obch. zák. vychádzal z toho, že predpokladmi vzniku tohto práva sú porušenie
právnej povinnosti (v danom prípade záväzku zo zmluvy), vznik škody, príčinná súvislosť medzi

porušením právnej povinnosti a vznikom škody. Náhrada škody v Obchodnom zákonníku je založená
na objektívnom princípe zodpovednosti, bez ohľadu na existenciu zavinenia. Medzi stranami sporu
nebolo sporné uzatvorenie zmluvy o spolupráci, ani zmluvy o vytvorení a použití umeleckého výkonu.
Predmetné zmluvy boli právnym základom pre naštudovanie, plánovanie a odohratie predstavenia Q.
na scéne O. D. C. D., a to v období od novembra 2011 do júna 2012. Žalovaný prevzal v čl. 3 ods. 2

zmluvy o vytvorení a použití umeleckého výkonu povinnosť vytvoriť priaznivé a primerané technické a
umelecké podmienky pre naštudovanie a podávanie výkonu podľa zmluvy, a to zabezpečenie hereckého
výkonu „postava Q.. Obdobnú povinnosť prevzal žalovaný aj v čl. 3 zmluvy o spolupráci, keď sa zaviazal
vytvoriť priaznivé a primerané technické a umelecké podmienky na plnenie predmetu zmluvy, ktorými
v tomto prípade bolo poskytnutie služieb súvisiacich s dohľadom nad správnou realizáciou inscenácie

Lordi. Žalovaný nespochybňoval dohodu strán o termínoch 13. 4, 21. 4., 14. 5., 21. 5 a 17. 6. 2012, v
ktorých sa mali konať predstavenia inscenácie Lordi a teda žalobca mal žalovanému poskytnúť plnenie
podľa zmluvy o spolupráci ako aj podľa zmluvy o vytvorení a použití umeleckého výkonu. Termíny
predstavení dohodnuté na 13. 4, 21. 4., 14. 5., 21. 5 a 17. 6. 2012 boli žalovaným zrušené, čožalovaný napokon nespochybňoval. Uvedená skutočnosť podporne vyplýva aj z oznámenia spoločnosti
Ticketportal SK, s.r.o. zo dňa 22. 10. 2014 (č.l. 75 spisu), ako aj z emailovej komunikácie žalovaného
s protagonistami inscenácie z 20. 4. 2012 (č.l. 24 spisu). Zrušenie termínov predstavení žalovaným

posúdil súd prvej inštancie ako porušenie povinnosti žalovaného prevzatej v čl. 3 zmluvy o spolupráci
ako aj zmluvy o vytvorení a použití umeleckého výkonu, spočívajúcej v záväzku vytvoriť priaznivé a
primerané umelecké a technické podmienky na plnenie zmlúv žalobcom. V súvislosti so zrušením skôr
naplánovaných predstavení žalobca neuskutočnil plnenia, na ktoré sa zaviazal, a teda mu nevznikol
nárok na odmenu, ktorá bola dohodnutá vo výške 300 € za každé jednotlivé predstavenie, a to zvlášť

za vytvorenie umeleckého výkonu v inscenácii podľa zmluvy o vytvorení a použití umeleckého výkonu
a zvlášť za realizáciou dohľadu nad umeleckou realizáciou inscenácie podľa zmluvy o spolupráci.
Podľa názoru súdu prvej inštancie vznikol žalobcovi v súvislosti so zrušením termínov plánovaných
predstavení inscenácie, t.j. v súvislosti s porušením povinnosti žalovaným zabezpečiť priaznivé a
primerané technické a umelecké podmienky na plnenie zmlúv žalobcom, nárok na ušlý zisk, avšak
len vo výške 3.000 €. Ušlý zisk spočíva v nedosiahnutí toho, čo by poškodený pri existencii škodnej

udalosti za normálnych okolností, pri pravidelnom behu vecí, dosiahol. Ušlý zisk teda predstavuje stratu
očakávaného prínosu. Žalobca si uplatnil nárok titulom ušlého zisku vo výške 15.000 € (2 x 7.500 €),
pričom výšku tohto nároku odvodzoval z čl. 5 ods. 1 zmlúv. Uvedené ustanovenie súd prvej inštancie
vyložil ako stranami dohodnutú limitáciu výšky náhrady škody. Citované zmluvné dojednania (analogicky
v oboch zmluvách) nie sú dojednaniami o zmluvnej pokute pre prípad porušenia povinnosti, nie je

teda možné vyložiť ich ako paušalizovanú náhradu škody, ktorú by si mohol žalobca uplatniť voči
žalovanému z titulu porušenia povinnosti. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že pri pravidelnom
behu vecí, ak by nedošlo k porušeniu povinnosti žalovaným, ktorý zrušil termíny predstavenia, by
žalobca mohol očakávať zväčšenie svojho majetku práve o odmeny realizované podľa zmluvy o
spolupráci a zmluvy o vykonaní a použití umeleckého výkonu, a to v prípade každého konkrétneho

naplánovaného termínu, čo predstavuje v prípade termínov 13. 4, 21. 4., 14. 5., 21. 5 a 17. 6. 2012
reálny a nie hypotetický zisk, zodpovedajúci odmene za každé predstavenie podľa oboch zmlúv, t.j., 5
termínov x 600 € (2 x 300 €). Z nároku na náhradu ušlého zisku uplatneného žalobcom vo výške 15.000
€ teda posúdil ako dôvodnú sumu vo výške 3.000 €.
5/ Žalovaný namietal, že jeho plnenie zo zmluvy o spolupráci ako aj zmluvy o vykonaní a použití

umeleckého výkonu sa stalo nemožným pre odstúpenie majiteľa licencie od zmluvy o realizácii
divadelného predstavenia a poskytnutí licencie uzatvorenej so žalovaným (č.l. 25). Žalovaný tak v
podstate namietal dodatočnú nemožnosť plnenia a zánik jeho záväzkov, ktoré prevzal uvedenými
zmluvami v dôsledku následnej nemožnosti plnenia ex lege. S touto námietkou sa súd prvej
inštancie nestotožnil. Odstúpenie majiteľa licencie od zmluvy, ktorou udelil žalovanému licenciu na

realizácioudivadelnéhopredstavenianepredstavujetakúprávnu skutočnosť,ktorárobípôvodnéplnenie
žalovaného objektívne neuskutočniteľným. V tomto prípade nejde totiž o faktickú nemožnosť plnenia
z objektívnych dôvodov, ktorá by bola univerzálna a znemožňovala by absolútne každému v postavení
dlžníka plniť a mala by teda charakter trvalej a objektívnej prekážky plnenia. Podľa obsahu listu
zo 16. 4. 2012, ktorým majiteľ licencie odstúpil od zmluvy uzatvorenej so žalovaným, odôvodňoval

tento odstúpenie porušením povinností dohodnutých v zmluve, ktorou bola žalovanému udelená
licencia, zo strany žalovaného. Plnenie zmluvy zo strany žalovaného nemalo teda charakter objektívne
neuskutočniteľného plnenia, ale bolo dané výlučne subjektívnym správaním sa žalovaného vo vzťahu
k plneniu zmluvných povinností vo vzťahu k tretej osobe. Obdobne obrana žalovaného založená
na jeho tvrdení o absencii zavinenia v súvislosti so vznikom škody žalobcu je podľa súdu prvej

inštancie bez významu, a to s poukazom na skutočnosť, že náhrada škody je v Obchodnom zákonníku
založená na objektívnom princípe zodpovednosti, bez ohľadu na existenciu zavinenia. Preto pokiaľ
sa žalovaný snaží zbaviť zodpovednosti za škodu tvrdením, že o divadelné predstavenia inscenácie
Lordi nebol záujem verejnosti, a preto ich zrušil, súd prvej inštancie na takúto námietku žalovaného
nemohol prihliadať. Žalovaný pokiaľ ide o úspešnosť divadelných predstavení znášal ako podnikateľ

podnikateľskériziko.Nelogickypotomvyznievaďalšianámietkažalovaného,že žalobcasámpokračoval
v realizácii predstavení danej inscenácie, čo by malo žalovaného vyviniť z povinnosti nahradiť žalobcovi
vzniknutú škodu. Žalovaný si odporuje, keď na jednej stane tvrdí, že predstavenia neboli úspešné, preto
bolo opodstatnené zrušenie ich termínov a na druhej strane by mal súd zohľadniť a nepriznať žalobcovi
nárok z titulu, že predstavenia inscenácie po tom, čo ich neuvádzal žalovaný, realizoval žalobca vo

vlastnej réžii.
6/ Žalovaný vo vzťahu k uplatneným nárokom žalobcu uplatnil námietku započítania svojich
protipohľadávok vo výške 6.600 € zo zmluvy o prenájme priestoru O. D. a zmluvy o reklame, ktoré boli
žalobcovi vyúčtované fa č. F. a š. F.. Protipohľadávky žalovaného žalobca nespochybňoval, ale tvrdil,že tieto zanikli už skôr, a to ich zaplatením. Žalovaný nespochybňoval, že žalobca mu na fa č. F.
vystavenú vo výške 2.880 € zaplatil sumu vo výške 480 € a na fa č. F. vystavenú vo výške 5.040 €
sumu vo výške 840 €, ktoré sumy predstavovali DPH z fakturovaného zdaniteľného plnenia. Z výsluchu

svedkov S.. R. R. a p. S. J. na pojednávaní dňa 16. 5. 2016 súd prvej inštancie zistil, že žalobca zaplatil
žalovanému dňa 2. 2. 2012 v hotovosti sumu vo výške 6.600 €, ktorou úhradou peňažnej sumy zaplatil
faktúry žalovaného č. F. O. F.. Zaplatenie uvedenej peňažnej sumy v hotovosti žalovanému spolu s
účelovým určením tejto sumy, výslovne potvrdila vo svojej svedeckej výpovedi svedkyňa S.. R.. Táto
výpoveď bola podporená aj výpoveďou ďalšej svedkyne p. S. J., ktorá síce vedela špecifikovať výšku

žalovanému v hotovosti vyplatenej peňažnej sumy len v určitom rámci finančného objemu, ale popísané
okolnosti úhrady predmetnej sumy, ako aj medzi účastníkmi zavedený spôsob úhrady faktúr, súhlasil
s tvrdeniami ďalšej svedkyne. Napokon obe svedecké výpovede neodporovali svojím obsahom ani
svedeckej výpovedi W. H. na pojednávaní dňa 22. 2. 2016, ktorý sa protipohľadávkam žalovaného voči
žalobcovi vyjadril len všeobecne. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že protipohľadávka žalovaného
voči žalobcovi na zaplatenie sumy vo výške 6.600 € (fakturovaný zostatok podľa fa č. FV XXXXXXX a

F. Č.. F. XXXXXXX po zaplatení dane z pridanej hodnoty) zanikla dňa 2. 2. 2012 splnením, teda pred
podaním žalobného návrhu na súd. Žalobcovi priznal nárok na zaplatenie ušlého zisku vo výške 3.000
€ a nárok na zaplatenie odmien za predstavenia odohraté vo februári 2012 a v marci 2012 spolu vo
výške 4.320 €; vo zvyšku vyhodnotil žalobcom uplatnený nárok ako nedôvodný a tento zamietol.
7/ Žalobcovi priznal tiež úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.160 € od 1. 3. 2012

do 10. 7. 2012 a vo výške 8,75 % ročne od 11. 7. 2012 do zaplatenia, ďalej úrok z omeškania
9 % ročne zo sumy 2.160 € od 11. 4. 2012 do 10. 7. 2012 a vo výške 8,75 % ročne od 11. 7.
2012 do zaplatenia, a to odo dňa nasledujúceho po splatnosti fa č. XXX/XXXX a fa č. XXX/XXXX
a odo dňa nasledujúceho po splatnosti F. Č.. XXX/XXXX a fa č. XXX/XXXX. Ďalej priznal žalobcovi
úrok z omeškania zo sumy 3.000 € titulom zaplatenia ušlého zisku, a to 8,75 % ročne od 24. 5. 2013

do zaplatenia, t.j. odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žalobného návrhu žalovanému súdom. Vo
zvyšku uplatnený nárok žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania ako nedôvodný zamietol.
8/ Rozhodnutie o trovách konania oprel súd prvej inštancie o ust. § 142 ods.2 O.s.p., keďže účastníci
mali v konaní každý len čiastočný úspech. Žalobca bol úspešný v sume 7.320 €, žalovaný v sume
12.000 €. Úspech žalobcu tak predstavuje 37 %, úspech žalovaného 62 %. Čistý úspech žalovaného

tak činí 25 %. Súd prvej inštancie priznal žalovanému pomernú časť náhrady trov právneho zastúpenia,
vo výške 789,43 € zodpovedajúcej 25 % pomerného úspechu žalovaného, z jeho uplatnenej náhrady
trov v sume 3.157,72 €.
9/ Uvedený rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný; jeho odvolanie smerovalo proti
výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel a proti výroku o trovách konania. Odvolanie

žalovaný odôvodnil tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, ďalej tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Poukazoval
na to, že v prípade priznaného ušlého zisku v sume 3.000 € sa súd prvej inštancie žiadnym spôsobom
nevysporiadal s určením výšky ušlého zisku, kde z dokazovania vyplynulo, že žalobca nevykonáva

umelecký výkon (ani nevykonáva dohľad), ale tento realizuje osoba K. J. a žalobca je len agentúrou,
ktorá ho zastupuje. Pri určení výšky ušlého zisku na strane žalobcu je preto potrebné brať do úvahy
aj náklady žalobcu, ktoré v tejto súvislosti žalobca nepochybne mal. podľa žalovaného žalobca -
ako agentúra zastupujúca umelca - musí následne umelcovi vyplatiť z obdržanej sumy honoráre za
umelecký výkon. Pre stanovenie výšky ušlého zisku je preto na strane žalobcu nevyhnutné vychádzať

tak z predpokladaného zárobku (ktorý si podľa žalovaného súd prvej inštancie nesprávne zamieňa
so ziskom), ako aj s nákladmi, t.j. odmenou pre samotného umelca. Ak teda súd prvej inštancie
konštatuje, že pri bežnom behu vecí by žalobca dosiahol zisk 300 € za jeden výkon a za jedno
predstavenie podľa jednej zmluvy, tak vychádza z nesprávneho právneho posúdenia pri určení výšky
ušlého zisku, neberúc do úvahy, že majetok žalobcu by sa nezväčšil o celú sumu, ale iba o rozdiel

medzi teoretickým príjmom a reálnym záväzkom voči umelcovi. Žalovaný bol tiež názoru, že právny
vzťah žalobcu a žalovaného spadá pod predpisy občianskeho práva, nakoľko sa jedná o poskytovanie
umeleckého výkonu, spadajúceho pod úpravu práv duševného vlastníctva. Súd prvej inštancie tak
aplikoval nesprávny právny predpis a z neho nesprávne vyvodil objektívnu zodpovednosť na strane
žalovaného, čo malo priamy dopad na posúdenie zodpovednosti za ušlý zisk na strane žalovaného.

Žalovaný ďalej argumentoval poukazom na to, že súd prvej inštancie sa priklonil na stranu žalobcu
výlučne z dôvodu svedeckých výpovedí sestry a manželky spoločníka a konateľa žalobcu. Tieto rodinné
prepojenia však v rozhodnutí neuviedol. S.. R. R. ako svedok pri svojej výpovedi pritom reagovala na
dovtedajší priebeh súdneho konania, kedy mala k dispozícii aj zápisnicu z predchádzajúceho výsluchusvedka W. H. a nepochybne bola oboznámená s celým obsahom súdneho konania, čo robí jej
nestrannosť minimálne spornou. Rovnako súd prvej inštancie uviedol, že svedok H. sa len nepriamo
vyjadril k sume, ktorú si žalovaný uplatnil ako obranu v konaní. Je však nesporné, že zo strany žalobcu

sa jednalo len o dva konkrétne záväzky, ktoré ako posledné ostali neuhradené. Svedok H. nijako
nepotvrdil odovzdanie akejkoľvek hotovosti žalobcovi, nakoľko toto žalobca ani nikdy netvrdil. Situácia
ohľadom„šatne“,kdemalodôjsťkprevzatiuhotovostibolazostranyžalobcuprezentovanáažvpriebehu
pojednávania, podľa žalovaného tendenčne a účelovo. Rovnako tak svedkovia - sestra a manželka
spoločníka a konateľa žalobcu - sa vo svojich výpovediach rozchádzajú v skutočnostiach, kto bol v šatni,

kde kto prišiel a kto komu čo odovzdával a či došlo k prepočítaniu. Žalovaný trval na tom, že do „šatne“
sa ani toľko osôb nezmestí, koľko uvádzajú svedkovia. Žalovaný poukazuje na dovtedajšiu prax medzi
žalobcom a žalovaným, kde vždy existoval oproti hotovosti podpísaný príjmový pokladničný doklad, čo
v prípade faktúr č. F. a F. nesporne neexistuje. Unesenie dôkazného bremena - prevzatie hotovosti
bez pokladničného dokladu - súd založil výlučne na výpovedi zaujatých svedkov, čo odporuje zásadám
spravodlivosti súdneho konania a zásadám rovnosti sporových strán. Súd prvej inštancie tak nesprávne

žalobcovi priznal nárok na ušlý zisk, rovnako tak nesprávne vyhodnotil dôkazy vo vzťahu k žalovaným
uplatnenej obrany. Ak by súd prvej inštancie rozhodol správne, tak by žalobu žalobcu zamietol v celom
rozsahu. Nakoľko súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu rozhodnutiu, žalovaný nesúhlasil ani s
výrokom o náhrade trov konania. Žalovaný navrhoval odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutých častiach zmeniť tak, že žalobu zamietne, prípadne v napadnutých častiach rozsudok zrušiť

a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
10/ Na odvolanie žalovaného sa písomne vyjadril žalobca tak, že navrhoval v napadnutých častiach
rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania. Súd
prvej inštancie vychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, vec tiež správne právne posúdil.
S odvolacími dôvodmi žalovaného nesúhlasil. Súd prvej inštancie správne prisúdil žalobcovi nárok na

náhradu ušlého zisku vo výške 3.000 €, t.j. 300 € za jedno predstavenie v súvislosti s porušením
Zmluvy o vytvorení a použití umeleckého výkonu a Zmluvy o spolupráci, v súvislosti s nerealizovanými
predstaveniami v dňoch 13. 4., 21. 4., 14. 5., 21. 5. a 17. 6. 2012. Je nesporné, že za realizáciu
jedného divadelného predstavenia bola dohodnutá odmena vo výške 300 € za zabezpečenie herca K. J.
na základe Zmluvy o vytvorení a použití umeleckého výkonu zo dňa 30. 10. 2011 a rovnako odmena 300

€ za služby spojené s dohľadom nad správnou realizáciou jedného divadelného predstavenia na základe
Zmluvy o spolupráci zo dňa 30. 10. 2011. Pri pravidelnom chode vecí, t.j. ak by nedošlo k porušeniu
povinností vyplývajúcich žalovanému z vyššie označených zmlúv a predstavenia v označených dňoch
by sa aj riadne realizovali, prislúchala by žalobcovi odmena 2 x 300 € za každé jedno predstavenie,
t.j. za všetkých 5 nerealizovaných predstavení 3.000 € (5. 600 €). Ako správne skonštatoval súd prvej

inštancie, v tomto prípade išlo o reálny ušlý zisk, zodpovedajúci dohodnutej odmene prislúchajúcej
žalobcovi za každé predstavenie podľa oboch zmlúv, uzavretých medzi žalobcom a žalovaným a nie o
hypotetický ušlý zisk, ktorého výšku nemožno jednoznačne určiť a je potrebné pri jej určení prihliadnuť
aj na iné okolnosti, napr. na náklady poškodeného. V danom prípade je však nepochybné, že pri
pravidelnom behu veci, t.j. nebyť zrušenia naplánovaných predstavení zo strany žalovaného v rozpore s

oboma uzavretými zmluvami, mohol žalobca dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku právo o sumu
300 € za jedno divadelné predstavenie z každej z uvedených zmlúv. Argumenty žalovaného sa snažia
odviesť pozornosť od podstaty veci, nakoľko nemá zmysel skúmať samostatný vzťah medzi žalobcom
ako agentúrou zastupujúcou umelca a umelcom K. J. a náklady, ktoré by v tejto súvislosti vznikli
žalobcovi. Žalovaný namietal, že na predmetný právny vzťah je nutné aplikovať predpisy občianskeho

práva, nakoľko ide o poskytovanie umeleckého výkonu, ktorý spadá pod úpravu práv duševného
vlastníctva, v dôsledku čoho súd prvej inštancie podľa žalovaného nesprávne posúdil zodpovednosť
žalovanéhozaušlýzisk. Zozneniaobochzmlúvuzatvorenýchmedzižalobcomažalovanýmdňa 30.10.
2011 plynie, že boli uzatvorené medzi dvoma obchodnými spoločnosťami pri výkone ich podnikateľskej
činnosti teda ide o obchodnoprávny záväzkový vzťah v zmysle § 261 ods. 1 Obch. zák. a tento ako aj

nároky z neho vyplývajúce podliehajú právnej úprave Obchodného zákonníka. Žalovaný sám v odvolaní
uvádza, že žalobca nevykonáva umelecký výkon osobne, tento realizuje osoba K. J. a žalobca je
len agentúrou, ktorá umelca zastupuje. Podľa Zmluvy o vytvorení a použití umeleckého výkonu bolo
povinnosťou žalobcu ako agentúry zabezpečiť účasť herca K. J. na predstaveniach, nie poskytnúť
umelecký výkon. Súd prvej inštancie preto správne v danom prípade aplikoval režim Obchodného

zákonníka. Čo sa týka obrany žalovaného, založenej na skutočnosti, že svedkyne S.. R. R. a S. J. sú
rodinné príslušníčky spoločníka a konateľa žalobcu, čo spochybňuje nestrannosť svedkyne S.. R. R.,
žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že hoci ide o osoby, ktoré sú v rodinnom vzťahu k spoločníkovi
a konateľovi žalobcu, ide zároveň o osoby, ktoré disponovali relevantnými informáciami o predmetekonania a najmä o uplatnenej obrane žalovaného, nakoľko S. J. pracovala ako produkčná a asistentka
W. H., s ktorým aj sedela v kancelárii a S.. R.O. R. pomáhala žalobcovi pri administratívnych a
organizačných činnostiach súvisiacich s realizáciou predstavenia Q.. Navyše išlo o osoby, ktoré boli

priamo prítomné pri odovzdávaní sumy 6.600 € na úhradu fa č. F. XXXXXXX a F., ktorá bola v hotovosti
dňa 2. 2. 2012 odovzdaná W. H.. Nie je pravdou, že sa uvedené svedkyne vo svojich výpovediach
rozchádzajú. Z obsahu zápisnice zo dňa 16. 5. 2016 vyplýva, že obe svedkyne zhodne uviedli, že k
odovzdaniu peňazí došlo dňa 2. 2. 2012 v šatni O. D., kde boli prítomní p. J., p. R., p. J.Á., p. C. a
p. Š.. Vykonané dokazovanie potvrdilo aj to, že hradenie faktúr v hotovosti si vymienil práve žalovaný

a rovnako žalobca vysvetlil, že podpísaný príjmový pokladničný doklad o prevzatí hotovosti nebol v
prípade fa č. F. a F. z dôvodu chyby účtovníčky, ktorá tieto doklady zabudla na tento deň vyhotoviť.
Dodal, že šatňa v Ateliéri D. je veľká minimálne 3 x 4 m a bežne sa do nej zmestilo aj 10 ľudí, čo možno
jednoducho preukázať obhliadkou na mieste. Hoci neexistuje pokladničný doklad o odovzdaní a prevzatí
peňazí za nájom priestorov v O.W. D., logická nadväznosť a konzistentnosť tvrdení svedkov, ktorí boli
priamo prítomní pri odovzdaní peňazí, sú spôsobilé preukázať, že k ich odovzdaniu skutočne došlo a

preto obrana žalovaného o údajnom započítaní dlhu na nájomnom je účelová a umelo vykonštruovaná.
Pokiaľ ide o svedeckú výpoveď svedka W. H., je pravdou, že tento na pojednávaní dňa 2. 2. 2016
nepotvrdil odovzdanie hotovosti zo strany žalobcu, ale bolo to práve z dôvodu, že žalovaný si túto svoju
účelovú obranu spočívajúcu v započítaní údajne nezaplatených faktúr č. F. a F. uplatnil až podaním zo
dňa 18.2.2016,t.j.ažpovýsluchusvedkaH..Dovtedytožalobcanetvrdil. Navyše,akžalovanýnamieta

nestrannosťsvedkov,ktorívypovedalivprospechžalobcu,taksvedokH.jebratomkonateľaaspoločníka
žalovaného a v mene žalovaného vykonával väčšinu obchodných činností na základe splnomocnenia,
t.j. tu rovnako existuje rodinné a obchodné prepojenie spochybňujúce jeho nestrannosť.
11/ Ďalšie podania strany sporu neučinili.
12/ Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok

účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
13/Odvolacísúdspoukazomnavyššieuvedenéustanovenie CSPpreskúmalaprejednal vecvrozsahu
podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP (t.j. vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o
trovách konania), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (vo veci verejne vyhlásil rozsudok) a dospel

k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
14/ Námietka žalovaného, že sa súd prvej inštancie pri rozhodovaní veci riadil nesprávnym hmotným
právom, keď vec posudzoval podľa ustanovení Obchodného zákonníka, nie je opodstatnená.
V danom prípade sú predmetom konania pohľadávky vzniknuté zo zmlúv uzatvorených medzi
dvomi podnikateľskými subjektami, pričom obe zmluvy sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. Preto

subsumovanie posudzovaných nárokov pod režim obchodného práva považoval odvolací súd za
správne. Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku žalovaného, týkajúcu sa nesprávneho
určenia výšky priznaného ušlého zisku, pri ktorej podľa názoru žalovaného neboli po správnosti
zohľadnené náklady samotného žalobcu, spočívajúce napr. v povinnosti žalobcu vyplatiť umelcovi
honorár. Uvedená námietka je však vo vzťahu k žalovanému podľa názoru odvolacieho súdu

bezpredmetná; táto má svoju relevanciu len vo vzťahu medzi samotným umelcom a jeho zastupujúcou
agentúrou. Súd prvej inštancie preto správne pri určovaní výšky ušlého zisku vychádzal zo zmluvne
dohodnutej odmeny medzi žalobcom a žalovaným v sume 2 x 300 € za každé jedno z piatich
dohodnutých nerealizovaných predstavení.
15/ Skutočnosť, že v konaní vypočuté svedkyne S.. R. R. a S. J. sú rodinné príslušníčky spoločníka a

konateľa žalobcu (manželka a sestra) nemôže automaticky, bez ďalšieho, devalvovať vierohodnosť ich
výpovede. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o uplatnených nárokoch vychádzal (aj) zo svedeckých
výpovedí týchto rodinných príslušníčok spoločníka a konateľa žalobcu, ktoré vyhodnotil ako pravdivé,
pričom berúc do úvahy vykonané dokazovanie - osobitne svedeckú výpoveď svedka H.R. - nutno
poznamenať, že tento svedok síce nijako nepotvrdil odovzdanie a prevzatie peňažnej čiastky v sume

6.600 €, pri ktorom mal byť osobne prítomný, v úvode svojej svedeckej výpovede však vypovedal, že
v súvislosti s projektom inscenácie Lordi mu boli peňažné prostriedky zaplatené aj v hotovosti, čo len
potvrdzuje svedecké výpovede manželky a sestry K. J. o tom, že si žalovaný (aj prostredníctvom svedka
W. H.) nechával platby opakovane vyplácať v hotovosti, ako tomu bolo aj v prípade čiastky 6.600 €
za nájomné. Žalovaný okrem spochybnenia svedeckých výpovedí uvedených svedkýň z dôvodu ich

príbuzenských väzieb so spoločníkom a konateľom žalobcu teda neprodukoval žiadny relevantný dôkaz,
ktorý by vyvrátil, alebo aspoň spochybnil vierohodnosť svedeckých výpovedí svedkyne S.. R. R. a S.
J.. Súd prvej inštancie preto správne pri rozhodovaní vychádzal aj z týchto svedeckých výpovedí.16/ Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a zistil skutkový stav veci
v zmysle § 215 ods. 1, ods. 2 CSP. Odvolací súd sa stotožnil s právnymi závermi, ku ktorým dospel
súd prvej inštancie v rozsudku a na tieto závery poukazuje. V konaní neboli zo strany žalovaného

produkované také dôkazy, a ani v odvolaní uvedené také námietky, na základe ktorých by bolo možné
spochybniť relevantné skutkové a právne závery, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a na ktorých
súd založil svoje rozhodnutie. (Len pre úplnosť odvolací súd poznamenáva, že opravným uznesením
zo dňa 30. 8. 2016 č.k. 25C/45/2013 - 200 opravil nesprávne uvedenú spisovú značku na písomnom
vyhotovení napadnutého rozsudku).

17/ Z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach (t.j. vo vyhovujúcom
výroku a vo výroku o trovách konania) ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, ods. 2 CSP), vrátane
výroku o trovách konania, o ktorých súd prvej inštancie správne rozhodol v zmysle § 255 ods. 2 CSP
(t.j. s prihliadnutím na čiastočný úspech žalovaného v konaní).
18/ O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1, §
262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Žalobca mal v odvolacom konaní plný úspech,

preto mu vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov
konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
19/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,

§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods.2 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods.2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods.1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 CSP).