Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, January 31, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/29/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112231325
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1112231325.3

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a
členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobcu: Q. L.,
H.. XX. XX. XXXX, C. Ž. V.. Č.. XX, N. E., zastúpený advokátom: JUDr. Vladimír Zvara, ul. SNP č.
1/A, Veľký Krtíš, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR,
Župné námestie č. 13, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku

Okresného súdu Bratislava I zo dňa 27. júna 2016, č. k. 25C/174/2012 - 393, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu

10.405,03 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 4.245,03 eur od 11. 08. 2012
do zaplatenia v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a žalobu vo zvyšku zamietol s tým, že
o náhrade trov konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil
právne ust. § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. a), f), m), § 4 ods. 2, 3, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 8
ods. 5 písm. a), § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 17 ods. 1, 2, § 18 ods. 1, 3, § 19 ods.

1, 2, 3, § 27 ods. 1, 2, § 27b ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení do 01. 01. 2013 a vecne
tým, že nárok žalobcu na náhradu škody, ktorá mu vznikla v dôsledku nezákonne vedeného trestného
stíhania a výkonu väzby v podobe výdavkov na trovy právneho zastúpenia, ušlého zárobku je dôvodný,
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy čiastočne dôvodný a nedôvodnosťou nároku na náhradu škody,
ktorú si žalobca uplatnil za kúpu nových mobilných telefónov a za cestovné výdavky jeho manželky

do Bratislavy. Uviedol, že žalobca sa domáhal voči žalovanému náhrady škody vo výške 1.659,70 eur
spočívajúcej vo výdavkoch na trovy právneho zastúpenia, v sume 99,60 eur za nemožnosť používať
paušálne predplatené telekomunikačné služby a kúpu nových mobilných telefónov, ušlého zárobku v
sume 2.585,33 eur, náhrady škody za cestovné výdavky jeho manželky do Bratislavy (do ústavu na
výkon väzby), zvýšených nákladov pobytu vo väzbe v sume 66,39 eur mesačne, náhrady nemajetkovej
ujmy vo výške 40.000 eur z titulu nezákonného uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa

16. a 17. 12. 2004, sp. zn. Pš 68/04 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 20. 01.
2005, sp. zn. 1 Toš 12/2005, uznesenia o vznesení obvinenia Prezídia Policajného zboru, Úradu boja
proti organizovanej kriminalite, Odboru vyšetrovania v Bratislave sp. zn. PPZ-100/BOK-C-2004 zo dňa
14. 12. 2004. Poukázal na skutočnosť, že v súvislosti s otázkou, ktorý subjekt je nositeľom povinnosti
nahradiť žalobcovi škodu vychádzal z právnych záverov vyslovených v uznesení Najvyššieho súdu SR
z 26. septembra 2012, sp. zn. 6 Cdo 149/2011, a v rozsudku zo dňa 14. októbra 2015, sp. zn. 8 Cdo

289/2014 a nakoľko žalobca odvíjal svoj nárok na náhradu škody prevažne od rozhodnutia súdu o
vzatí do väzby uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 16. a 17. 12. 2004, sp. zn. PŠ68/04 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 20. 01. 2005, sp. zn. 1 Toš 12/2005 a
uznesenia o vznesení obvinenia Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite,
Odboru vyšetrovania v Bratislave zo dňa 14. 12. 2004, sp. zn. PPZ-100/BOK-C-2004, dospel k záveru,

že sú naplnené podmienky ust. § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. a orgánom konajúcim
za štát je Ministerstvo spravodlivosti SR. Uviedol, že predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je existencia nezákonného rozhodnutia, škody a príčinná
súvislosťmedziškodouanezákonnýmrozhodnutím,zasplneniapodmienkyvyužitiariadnychopravných
prostriedkov a zrušenia nezákonného rozhodnutia, pričom judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky vyslovila a je konštantná v otázke, že ak došlo rozhodnutím súdu k oslobodeniu spod obžaloby
a k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu, rozhodnutie
o oslobodení spod obžaloby má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a
vznesení obvinenia pre nezákonnosť (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. novembra 2009, sp.
zn. 4 Cdo 183/2009) s tým, že rozhodujúcim kritériom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia)
trestného stíhania je neskorší výsledok trestného stíhania, keď vzhľadom na právny názor vyslovený

v náleze Ústavného súdu SR zo dňa 13. 11. 2013, sp. zn. II. ÚS 163/2013, že vydanie uznesenia o
vznesení obvinenia nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu iba
z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou
osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila, skúmal osobitosti daného prípadu a z vykonaného
dokazovania zistil, že podľa názoru prokurátora, ktorý zastavil voči žalobcovi trestné stíhanie, do toho

času vykonané a zabezpečené dôkazy nenasvedčovali tomu, že bol spáchaný trestný čin. Uviedol, že
prokurátor dôvodil tým, že z výpovede všetkých obvinených, každý jeden poprel spáchanie trestnej
činnosti kladenej mu za vinu a tiež poznamenal, že v prípravnom konaní vykonané výsluchy svedkov
dostatočne nedokazovali, že by bolo došlo k spáchaniu trestného činu, ktorý bol obvinenému žalobcovi
kladený za vinu a ani dôkazy zabezpečené pri domovej prehliadke obvinených nemali bezprostredný

vzťah k spáchaniu predpokladanej trestnej činnosti. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia
ďalej uviedol, že prokurátor poukázal na skutočnosť, že dôkazom, ktorý bol v prípravnom konaní a pred
jehozačatímzabezpečený,aktorýpreukazovalmožnúvinužalobcuvoformedostatočneodôvodneného
predpokladu, bol obsah záznamov uskutočnenej telekomunikačnej prevádzky, ktoré boli vyhotovené na
základe príkazov sudcu Krajského súdu v Banskej Bystrici s tým, že vyššie uvedené príkazy sudcu

Krajského súdu na odpočúvanie telekomunikačnej prevádzky neboli dostatočne odôvodnené a tým boli
nezákonné nielen tieto príkazy sudcu, ale aj dôkazy vykonané a získané na základe týchto príkazov a
takéto nezákonné dôkazy nemohli byť použité ako dôkazy preukazujúce spáchanie činnosti, ktorá sa
kládla žalobcovi za vinu. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že zo záverov citovaného uznesenia tiež
vyplynulo, že neexistuje ani jeden dôkaz, ktorý by jednoznačne potvrdzoval spáchanie trestného činu

založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1
Trestného zákona v znení účinnom do 31. 12. 2005 a trestného činu nedovoleného prekročenia štátnej
hranice podľa § 171a ods. 1 písm. a), c), § 171a ods. 2 písm. c) Trestného zákona v znení účinnom do 31.
12. 2005 žalobcom a z uvedeného názoru prokurátora, ktorý je pre súd záväzný mal za to, že žalovaný
nepreukázal existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, aby sa zbavil zodpovednosti štátu za

škodu,pričomvovzťahuknezákonnémurozhodnutiuoväzbebolonepochybné,žežalobcabolvoväzbe
v období od 14. 12. 2004 do 17. 05. 2005 a trestné stíhanie bolo zastavené z dôvodu, že je nepochybné,
že sa nestal skutok, pre ktorý sa trestné stíhanie viedlo. Nestotožnil sa s námietkou žalovaného, že
žalobca si zavinil vzatie do väzby, nakoľko bol vzatý do väzby tesne po tom, ako bolo voči nemu začaté
stíhanie a tesne po tom, ako bola obmedzená jeho osobná sloboda. Poukázal na skutočnosť, že za

ústavnekonformnýjepotrebnépovažovaťvýkladust.§6ods.1zákonač.514/2003Z.z.,podľaktoréhov
prípadeposudzovaniazodpovednostištátuzaškoduspôsobenúrozhodnutímozačatítrestnéhostíhania
a vznesení obvinenia, má zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa
nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o
začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť, nakoľko právoplatnosťou rozhodnutia

o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, teda zanikajú účinky rozhodnutia o začatí
trestného stíhania a vznesení obvinenia, a preto zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky
trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo
spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného
stíhania o vznesení obvinenia (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 MCdo 15/2009). Súd prvej

inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol, že ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody
v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené, treba hľadať nielen v ustanovení čl. 46 ods. 3
Ústavy SR, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v
princípoch materiálneho právneho štátu s tým, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálnyprávny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli
do základných práv jednotlivca, nakoľko nemožno prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je
povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Uviedol, že na

jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť,
na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup
ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv, pričom v takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány
činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní
potvrdilo. Poukázal na skutočnosť, že v konaní bola preukázaná existencia nezákonného rozhodnutia

a bol preukázaný vznik škody v podobe výdavkov žalobcu na trovy právneho zastúpenia, ktoré mu
vznikli v dôsledku nezákonných rozhodnutí a k úhrade ktorých zo strany žalobcu skutočne aj došlo s
tým, že podľa ust. § 442 Občianskeho zákonníka sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk ako majetková
ujma, ktorá postihla poškodeného v dôsledku vzniku zodpovednosti za škodu, ktorú spôsobil niekto
iný poškodenému, pričom skutočnou škodou treba rozumieť majetkovú ujmu spočívajúcu v zmenšení
majetku poškodeného, teda ide v podstate o rozdiel v hodnote poškodeného majetku pred spôsobením

škody a po spôsobení škody na majetku, ktorý treba nahradiť peňažným plnením vo forme náhrady,
keď v predmetnom konaní skutočnou škodou boli náklady (trovy) konania vynaložené žalobcom k
dosiahnutiu prepustenia z väzby a zastavenia jeho trestného stíhania. Poukázal na skutočnosť, že
pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody (pokiaľ ide o vynaložené náklady konania smerujúceho
k odstráneniu nezákonného rozhodnutia štátu a vedúce k zastaveniu trestného stíhania žalobcu) sa

neposudzuje účelnosť trov takto vynaložených v súvislosti s obhajobou, ale sa posudzuje to, o čo sa
majetokpoškodeného(žalobcu)zmenšilvpríčinnejsúvislostisdosiahnutímnápravynezákonnéhostavu
vyvolaného vznesením obvinenia a vzatia do väzby, teda nie je dôležité to, či boli jednotlivé úkony
zvoleného alebo ustanoveného advokáta účelné pre hájenie záujmov žalobcu za účelom dosiahnutia
zastavenia trestného stíhania (súd pri náhrade škody nerozhoduje o účelnosti vynaložených trov, teda

nerozhoduje o trovách konania ako takých), ale posudzuje to, o akú sumu sa skutočne zmenšil žalobcov
majetok v príčinnej súvislosti s vedením konania smerujúceho k odstráneniu negatívnych dopadov
nezákonného rozhodnutia, preto ak žalobca v súvislosti s jeho zastupovaním v konaniach smerujúcich
k zastaveniu trestného stíhania a prepustenia z väzby skutočne zo svojho majetku uhradil advokátovi
určitú sumu, tak je nepochybné, že sa o túto sumu reálne zmenšil jeho majetok v príčinnej súvislosti

s týmto konaním (konaním smerujúcim k odstráneniu nezákonného stavu), nakoľko nebyť nezákonne
vedeného trestného stíhania a vzatia do väzby, nemusel by žalobca vynaložiť zo svojho majetku peniaze
na zaplatenie advokáta za účelom dosiahnutia svojho „očistenia“, z dôvodu ktorého priznal žalobcovi
náhradu škody v celej žalovanej výške 1.659,70 eur, nakoľko práve o túto sumu sa zmenšil jeho
majetok v súvislosti s vykonávaním úkonov smerujúcich v konečnom dôsledku k zastaveniu trestného

stíhania a túto sumu aj skutočne svojmu právnemu zástupcovi prostredníctvom svojej manželky uhradil,
skutočnosťktorúmalpreukázanúpokladničnýmpríjmovýmdokladomzodňa14.03.2005,podľaktorého
vyplatil sumu 50.000,- Sk (1.659,70 eur) A.. A. Š. ako zálohu na svoju obhajobu. Námietku žalovaného
spočívajúcu v účelnosti vynaložených trov vyhodnotil ako právne irelevantnú, nakoľko v čase vzniku
škody, ako aj v čase podania žaloby, žalovaným citované znenie § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.

neboloplatnéaniúčinnéajehoaplikácioubydošlokretroaktivite,ktorájeneprípustná.Nestotožnilsaani
s námietkou žalovaného, že pokladničný doklad nespĺňa náležitosti takéhoto dokladu, pričom uvedená
skutočnosť nezakladala pochybnosti o zaplatení uvedenej sumy žalobcom a bola dostatočným dôkazom
preukazujúcim úhradu trov obhajoby, ani s námietkou, že žalobca nepreukázal podanie sťažnosti voči
uzneseniu o vzatí do väzby, v dôsledku čoho mu nevznikol nárok na náhradu škody (v zmysle zákona

514/2003 Z. z.), nakoľko v konaní bolo preukázané, že sťažnosť voči uzneseniu o vzatí do väzby podal
priamo do zápisnice, o ktorej rozhodol Najvyšší súd uznesením zo dňa 20. 01. 2005, sp. zn. 1 Toš
12/2005 tak, že ju zamietol. Poukázal na skutočnosť, že žalobca predmetom konania urobil aj nárok o
zaplatenie ušlého zisku vo výške 2.585,33 eur, ktorý predstavuje to, čo poškodenému ušlo v dôsledku
spôsobenia škody, inak povedané, v dôsledku spôsobenia škody nedošlo k zväčšeniu (rozmnoženiu)

majetku, hoci sa to pri predpokladanej činnosti dalo očakávať, pričom ušlý zisk možno nahradiť len
peňažným plnením a naturálna reštitúcia tu neprichádza do úvahy. Uviedol, že zákon č. 514/2003 Z. z.
je s poukazom na ustanovenie § 25 ods. 1 vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom špeciálnym,
a preto pokiaľ neobsahuje vlastnú právnu úpravu, právne vzťahy sa riadia Občianskym zákonníkom,
ale zákon č. 514/2003 Z. z. ani Občiansky zákonník neobsahujú právnu úpravu o tom, čo je ušlý

zisk, avšak z dôvodových správ k obom zákonom vyplýva, že pod ušlým ziskom treba rozumieť to,
čo by poškodený mohol získať, nebyť škodovej udalosti. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť,
že zákon č. 514/2003 Z. z. vychádza z toho, že skutočná škoda, ušlý zisk zapríčinený nezákonným
rozhodnutím vzniká väčšinou jeho výkonom, ktorý predstavuje príčinnú súvislosť medzi nezákonnýmrozhodnutím a vzniknutou škodou (ušlým ziskom), pričom v prejednávanej veci výkonom väzby na
základe nezákonného rozhodnutia o vzatí do väzby a zamietnutia žiadostí o prepustenie z väzby vznikol
žalobcovi ušlý zisk, keď prišiel o príjem, ktorý by dosiahol za vykonanú prácu, ak by neprestal vykonávať

svoje dovtedajšie zamestnanie a nebolo preukázané, že by škodlivý výsledok nastal bez nezákonných
rozhodnutí. Uviedol, že nebyť nezákonných rozhodnutí o väzbe, žalobca by v období od 14. 12. 2004
do 17. 05. 2005 dosiahol ušlý zisk ako netto príjem, pre ktorého výpočet nebolo možné použiť iný
postup aký je upravený v § 134 Zákonníka práce, nakoľko sa nejedná o prípad upravený v § 447
Občianskehozákonníka(viď§25ods.2vetadruházákonač.514/2003Z.z.),pritomnebolopreukázané,

že by zárobok (priemerný, pravdepodobný) dosiahnutý v predchádzajúcom kalendárnom štvrťroku ako
rozhodujúcom období, nedosiahol aj v nasledujúcom štvrťroku a nakoľko zistený priemerný mesačný
zárobok žalobcu (podľa ust. § 134 ods. 4 Zákonníka práce) predstavoval sumu 583,30 eur, žalobcovi
ušla mzda za mesiac december 2004 vo výške 369,20 eur (po odpočítaní 214,10 eur), za mesiace január
až apríl 2005 vo výške 2.333,20 eur (4 x 583,30 eur) a za mesiac máj 2005 (01. až 17. 05.) vo výške
318,16 eur, spolu 3.020,56 eur, avšak z dôvodu viazanosti žalobným návrhom priznal žalobcovi iba

uplatnenú sumu 2.585,33 eur. Uviedol, že pokiaľ ide o subjektívnu premlčaciu dobu, tak pre jej začiatok
je rozhodné, kedy sa poškodený dozvedel o vzniknutej škode, t. j. kedy sa dozvedel o majetkovej
ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú možno vyčísliť v peniazoch, preto žalovaným vznesenú námietku
premlčania vo vzťahu k strate na zárobku, ktorú žalobca požadoval rozšírením návrhu zo dňa 14. 11.
2014 o sumu 995,82 eur vyhodnotil ako dôvodnú, nakoľko uznesenie o zastavení trestného stíhania

nadobudlo právoplatnosť dňa 31. 05. 2011, a premlčacia doba uplynula dňa 31. 05. 2014, z dôvodu
ktorého žalobu v tejto časti zamietol ako premlčanú (premlčaný môže byť iba nárok, nie žaloba, pozn.
odvolacieho súdu). Zamietnutie žaloby v časti nároku uplatneného titulom náhrady škody v sume 99,60
eur za mesačný paušál za mobilný telefón na číslo 0907850076 odôvodnil súd prvej inštancie vecne
jeho nedôvodnosťou, nakoľko zmluvný vzťah medzi žalobcom a mobilným operátorom trval bez ohľadu

na výkon väzby, avšak skutočnosť, že nemohol využívať paušál, ktorý si hradil, zohľadnil vo výške
priznanej nemajetkovej ujmy. Poukázal na skutočnosť, že žalobca nepreukázal nielen škodu, ktorú si
uplatňoval z dôvodu, že si musel kúpiť nové mobilné telefóny, nakoľko mu boli odobraté a vrátené až
po 6 rokoch, ale nepreukázal ani majetkovú škodu, ktorá mu mala vzniknúť vynaložením nákladov zo
strany jeho manželky na cestovné z Veľkého Krtíša do Bratislavy za účelom jeho návštevy a stretnutia

sa s advokátom s tým, že výdavky, ktoré jej vznikli z dôvodu dostavenia sa na výsluch ako svedkyne si
mala uplatniť v trestnom konaní. Majetkovú škodu z dôvodu zvýšených nákladov počas pobytu žalobcu
vo väzbe (za účelom kúpi /správne kúpy, pozn. odvolacieho súdu) vecí a potravín v mesiacoch január,
marec, apríl roku 2005 po 66,39 eur) žalobcovi nepriznal z dôvodu absencie príčinnej súvislosti, nakoľko
náklady na živobytie nevyhnutne vznikajú každej fyzickej osobe bez nutnosti pristúpenia škodovej

udalosti, a preto ich nemožno ani subsumovať pod škodu. Poukázal na skutočnosť, že pri vyhodnotení
nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku trestného stíhania,
väzby v súkromnom, profesionálnom živote, ako aj z dôvodu zhoršenia zdravotného stavu, vychádzal
z jeho výpovede a svedkov, keď zohľadnil dôkazy jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti, z ktorých je
nesporné, že žalobca bol v kolúznej a preventívnej väzbe v období od 14. 12. 2004 do 17. 05. 2005,

pričom trestné stíhanie skončilo jeho zastavením z dôvodu, že je nepochybné, že sa nestal skutok,
pre ktorý sa vedie trestné stíhanie, preto mu za daného stavu v zmysle vyššie citovaného ustanovenia
vznikol nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o väzbe (negatívna podmienka
nepriznania tohto nároku v danom prípade splnená nebola, nakoľko si väzbu nezavinil sám ani nebolo
voči nemu zastavené trestné stíhanie len preto, že by nebol za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný

alebo by mu bola udelená milosť, prípadne, že by trestný čin bol amnestovaný), otázkou len ostalo, či
v danom prípade možno žalobcovi priznať náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Súd prvej inštancie uviedol, že trestné stíhanie predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca
a vyvoláva i ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud a nakoľko zasahuje do
súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, je preto spôsobilé, okrem porušenia práva

na osobnú slobodu garantovaného čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, obmedziť, či porušiť aj
jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej
povesti tak, ako to zaručuje čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, teda je nepochybné, že trestné
stíhanie, ktoré bolo realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom, je spôsobilé vyvolať
vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv, pričom medzi

prípady vadného obmedzovania osobnej slobody patria aj prípady, v ktorých sú splnené podmienky
zodpovednostištátuzaškoduspôsobenúrozhodnutímovzneseníobvineniaakoajrozhodnutímoväzbe
podľa zákona č. 514/2003 Z. z., keďže zákon aj tieto prípady sankcionuje zodpovednosťou štátu za
škodu. Poukázal na skutočnosť, že pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy zobral do úvahyokolnosti, ktoré bezprostredne predchádzali vzatiu žalobcu do väzby, ako aj ich dopad na jeho psychický
stav v bezprostrednom období po nich, teda, že bol vzatý do väzby bezprostredne po tom, ako mu
bolo vznesené obvinenie, ktorému bezprostredne predchádzalo obmedzenie na osobnej slobode, ktoré

u žalobcu zanechalo v bezprostrednom období po jeho vykonaní nepochybne traumatizujúci zážitok,
nakoľko v čase, ktorý predchádzal obmedzeniu jeho osobnej slobody nebolo ešte voči nemu začaté
trestné stíhanie, pred zadržaním sa vracal domov z práce, preto pri stanovení výšky nemajetkovej
ujmy prihliadal aj na skutočnosť, že bol do väzby vzatí (zrejme vzatý, pozn. odvolacieho súdu) v čase
pred Vianocami, počas Vianočných sviatkov bol izolovaný od rodiny, a zároveň prihliadol aj na dobu

trvania väzby s tým, že za 154 dní väzby mu patrí náhrada vo výške 40 eur denne, čo zodpovedá
sume 6.160 eur, pri ktorej stanovení vychádzal z ustálenej súdnej praxe v tom čase, ktorá výšku
nemajetkovej ujmy odvíjala od jednej tridsatiny priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v
hospodárstve SR (čo sa následne premietlo aj do právnej úpravy) a ktorá je primeraná s ohľadom na
závažnosť vzniknutej ujmy, jej intenzitu, rozsah a jej dosah a zohľadnil v nej aj nemožnosť využívania
telekomunikačných služieb napriek tomu, že si ich riadne uhradil. Uviedol, že žalobný návrh na náhradu

nemajetkovej ujmy prevyšujúcej priznanú sumu ako nedôvodný zamietol, nakoľko bol nadhodnotený,
pričom v konaní nevyšli najavo skutočnosti, resp. negatívne dopady väzby takej intenzity, ktoré by
žalovaný nárok odôvodňovali v plnej výške, keď žalobca ani nepreukázal, že výlučne trestné stíhanie
a výkon väzby mali vplyv na jeho zdravotný stav, nakoľko z vykonaného dokazovania vyplynulo, že
jeho zdravotné problémy s chrbticou začali ešte v čase, ktorý predchádzal jeho trestnému stíhaniu a

vzatiu do väzby. K argumentácii žalovaného vo vzťahu k rozhodnutiam súdov v iných veciach, ktoré
založil do spisu v rámci svojho vyjadrenia uviedol, že sú irelevantné z dôvodu rozdielnych skutkových
okolností v daných veciach zistených. Rozhodnutie o úrokoch z omeškania odôvodnil právne ust. § 563
Občianskeho zákonníka, § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., nariadením vlády SR č. 87/195 Z. z.
a vecne tým, že žalovaný sa dostal do omeškania dňa 12. 07. 2012, kedy žalobcovi oznámil, že jeho

nárok uplatnený žiadosťou o predbežné prerokovanie zo dňa 14. 02. 2012 neuspokojí, a preto priznal
žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 4.245,03 eur odo dňa 12. 08. 2012, teda
od dátumu ako ho uplatnil žalobca a vo zvyšku žalobu v tejto časti zamietol z dôvodu, že pri náhrade
nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká povinnosť plniť zodpovednému subjektu až na základe súdneho
rozhodnutia, v ktorom je určená doba splnenia, preto sa povinný dostáva do omeškania až po uplynutí

tejto doby stanovenej v súdnom rozhodnutí (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Cdo 185/2011).
Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 151 ods. 3 O. s. p. s tým, že o trovách konania
rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2.

Proti tomuto rozsudku, vo výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku zamietol, podal žalobca
v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C. s. p.), jeho rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.) a navrhol rozsudok v napadnutej

časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedol, že pôvodne si v rámci
predbežného prerokovania nároku uplatňoval škodu vo výške 44.605,02 eur s bližšou špecifikáciou v
samotnom návrhu, v ktorom si okrem vecnej škody v sume 4.605,02 eur uplatnil aj nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 40.000 eur s odôvodnením, že sa proti nemu viedlo bezdôvodne trestné
stíhanieasúčasnesavykonávalaajväzba,pričomprotiprávnystavvdôsledkupostupuštátnychorgánov

bol od okamihu, keď bola obmedzená jeho osobná sloboda a rozhodnuté o väzobnom vyšetrovaní celej
veci, avšak nielen do okamihu prepustenia z väzby (14. 12. 2004 až 17. 05. 2005), ale až do 23. 05.
2011, keď Úrad špeciálnej prokuratúry GP SR dňa 23. 05. 2011 vydal rozhodnutie, že zastavuje trestné
stíhanie proti jeho osobe, pričom presnú výšku nemajetkovej ujmy ponechal na súdne rozhodnutie.
Poukázal na skutočnosť, že vzhľadom na množstvo zákonných zmien a existenciu právnej neistoty v

právnom poriadku, najmä na ust. § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. je sporné, ako na toto dlhé obdobie od
14. 12. 2004 do 23. 05. 2011, aplikovať jednotlivé novely zákona č. 514/2003 Z. z., keďže k škodovej
udalosti došlo už za účinnosti tohto zákona, nakoľko zákon nadobudol účinnosť 01. 07. 2004, pričom
zákonom č. 215/2007 Z. z. došlo k zmene pôvodného zákona počnúc dňom 01. 09. 2007 a ďalším
zákonom č. 477/2008 Z. z. a č. 517/2008 Z. z. došlo k zmenám od 01. 01. 2009, pričom zmeny,

ktoré nastali zákonom č. 508/2010 Z. z. nadobudli účinnosť 01. 01. 2011, takže za istých okolností by
bolo možné ustáliť, že na aplikáciu príslušných ustanovení treba vychádzať zo súčasného právneho
stavu. Vytkol súdu prvej inštancie skutkové a právne závery, že za inkriminované obdobie považoval
len obdobie, ktoré strávil vo väzbe v trvaní 154 dní, za ktoré ustálil náhradu vo výške 40 eur denne,čo zodpovedá 6.160 eur a žalobu v sume 33.840 eur zamietol, nakoľko vychádzajúc z ustálenej
súdnej praxe, keď v súčasnosti a aj ku koncu obdobia, t. j. ku dňu 23. 05. 2011 podľa § 17 ods.
3 až 5 zákona 514/2003 Z. z. bolo ustálené, že výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s

prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli
poškodenému v súkromnom živote a závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom
uplatnení, pričom citované ustanovenie v podstate vylučuje paušálnu náhradu na určenie nemajetkovej
ujmy, lebo z ods. 4 citovaného ustanovenia vyplýva, že výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná za

porušenie práva, ak samotné konštatovanie nie je dostatočným zadosťučinením, nemôže byť vyššia ako
výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu.
Poukázal na skutočnosť, že ku dňu zastavenia trestného stíhania, teda keď bolo konštatované, že
zo strany štátu došlo k nezákonnému postupu voči jeho osobe, platilo ust. § 17 ods. 4 zákona č.
514/2003 Z. z. v znení, že výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v § 7 a §
8 je najmenej 1/30 priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej

republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody
a až zákonom č. 412/2012 Z. z. bolo upravené, že výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa
odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými
činmi podľa osobitného predpisu (zákon č. 215/2006 Z. z.) s tým, že v jeho prípade ide o kumuláciu titulov
na odškodnenie nemajetkovej ujmy, pretože postup štátnych orgánov možno považovať a kvalifikovať

podľa § 9 a rovnako aj podľa § 5, § 6, § 7 a § 8 zákona č. 514/2003 Z. z. Uviedol, že každé rozhodnutie,
ktoré je v rozpore so zákonom je nezákonné, preto aj rozhodnutie o väzbe je titul na odškodnenie,
nakoľko ak bolo trestné stíhanie voči jeho osobe zastavené a väzbu možno uvaliť len vtedy, ak je
dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, tak potom je jednoznačné, že šlo o nezákonné
rozhodnutie o väzbe, keďže nebolo preukázané, že sa dopustil trestného činu, pričom celkový postup

orgánov činných v trestnom konaní je aj nesprávny úradný postup v zmysle ust. § 9 zákona, lebo
šlo o iný nezákonný zásah do právom chránených záujmov fyzickej osoby. Poukázal na skutočnosť,
že voči jeho osobe bolo postupované obzvlášť príkro a šlo o hrubý zásah do života občana, ktorý
sa nedopúšťal a ani nedopúšťa trestnej činnosti, vedie usporiadaný rodinný a aj pracovný život, bolo
vznesené obvinenie a taktiež uvalená väzba pomerne v dlhom období, takže odškodnenie v sume 40

eur na deň väzby je neprimerané odškodnenie celkového sťaženia spoločenského uplatnenia, ako aj
na vyriešenie vnútorných psychických procesov, a preto žiadal v odvolacom konaní skutočne zvážiť, či
mu v danom prípade nebola neprávom poskytnutá podstatne nižšia čiastka, než by mu vzhľadom na
rozsah zásahu bezdôvodnou väzbou a trestným stíhaním pomerne po dlhú dobu, mala byť poskytnutá.
Uviedol, že nebolo v dostatočnej miere náležite zhodnotené zasahovanie a porušovanie základných

ľudských práv a slobôd tým, že bolo rozhodnuté o nezákonnej väzbe, ktorá sa výrazne podieľala na
zhoršenom zdravotnom stave a tiež v dôsledku vznesenia obvinenia pre závažný trestný čin, pričom
nikdy nedal svojim správaním dôvod na vznesenie obvinenia a na začatie trestného stíhania, nakoľko v
priebehu súdneho konania poukazoval a aj presvedčivo preukázal, že doteraz nenaštartoval normálny
život ako predtým, jednak po psychickej a finančnej stránke, pretože šlo o veľmi kritické obdobie, ktoré

aj po finančnej stránke zasiahlo jeho rodinný život. Poukázal na skutočnosť, že celý protiprávny stav a
príkoria trvali viac než 7 rokov, keď vzhľadom na spôsob, akým sa viedlo trestné stíhanie, žil ilustrovane
v neistote, pretože od prvopočiatku poukazoval na svoju nevinu a napriek tomu bol ponechávaný vo
väzbe, viedlo sa trestné stíhanie a pod., takže nemohol veriť v zákonnosť a legálny postup orgánov
činných v trestnom konaní, že vec skutočne doriešia k spokojnosti, resp., že v priebehu celého obdobia

bezdôvodne trpel, lebo mal byť presvedčený, že je nevinný, a preto nikdy nebude odsúdený. Stotožnil sa
s odôvodnením súdu prvej inštancie, pokiaľ ide o priznaný nárok v sume 10.405,03 eur s príslušenstvom,
avšak žiadal o preskúmanie dôvodnosti a správnosti tých častí rozhodnutia, ktorými bol vo zvyšku návrh
zamietnutý, pretože sa domnieval, že nároky, ktoré si uplatnil v priebehu konania a ktoré upravil až do
záverečného vyjadrenia ako náhrade škody v sume 5.600,84 eur a nemajetkovej ujmy 40.000 eur, sú

plneopodstatnenéadôvodné.Poukázalnaskutočnosť,žeštátsíceprevzalzákonomč.514/2003Z.zna
sebazodpovednosťvprípadenaplneniaskutkovýchpodstátkonaniavsúvislostisuplatňovanímverejnej
moci, avšak svoju zodpovednosť veľmi často modifikuje a zužuje špeciálnymi ustanoveniami, ktoré sú do
istej miery v rozpore s ústavou a základnými zákonmi, ako napr. upravované ust. § 18 ods. 3 zákona č.
514/2003 Z. z. Žalobca vo svojom odvolaní uviedol, že v otázke ušlej mzdy v rámci spresňovania návrhu

navýšil nárok na sumu 2.916,51 eur s tým, že niet zákonného dôvodu, aby táto suma bola považovaná
za premlčanú, rovnako pri širšom chápaní škody je zrejmé, že sa jeho majetok znížil o všetky výdavky,
ktoré musela rodina navyše vynaložiť tak, ako boli v poslednom písomnom podaní vyšpecifikované.3.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu, ktoré mu bolo doručené dňa 23. 11. 2016, nevyjadril.

4.

Proti tomuto rozsudku vo výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovanému zaplatiť
žalobcovi sumu vo výške 10.405,03 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 4.245,03

eur od 11. 08. 2012 do zaplatenia, podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd
prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm.
b/ C. s. p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C. s. p.), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.) a navrhol rozsudok v napadnutej časti

zmeniť a žalobu zamietnuť, resp. zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedol,
že nie je možné automaticky každé uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré nevyústilo v právoplatný
odsudzujúci rozsudok, pokladať za nezákonné rozhodnutie, pričom súd prvej inštancie predmetným
záverom nekriticky prezumuje existenciu nezákonného rozhodnutia, a to výlučne s ohľadom na výsledok
trestného stíhania žalobcu bez toho, aby zároveň dostatočne zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, v

čom konkrétne spočíva nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia. Poukázal na skutočnosť, že
uznesenieovzneseníobvineniavočižalobcoviniejenezákonnýmrozhodnutím,akbolovydanévsúlade
s Trestným poriadkom, nakoľko ak orgány činné v trestnom konaní aplikujú ustanovenia Trestného
poriadku a postupujú počas trestného stíhania v súlade so zákonom, nejde o neoprávnený zásah do
práv obvineného, pričom v žiadnom prípade nie je možné simplifikovať proces posúdenia predpokladov

pre priznanie nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. prezumovaním záveru,
že skutočnosť, že proti jedincovi bolo vedené trestné stíhanie, ktoré neskončilo jeho právoplatným
odsúdením, automaticky znamená odôvodnenosť jeho nároku na náhradu škody. Žalovaný uviedol, že
meritórnerozhodnutietrestnéhosúduvprospechobvineného,resp.rozhodnutieprokurátoraozastavení
trestného stíhania, bez ďalšieho ešte neznamená nezákonnosť vedeného trestného stíhania a nie je

dôkazom toho, že trestné konanie nemalo byť vôbec začaté, nakoľko pre vznesenie obvinenia stačí
len dôvodné podozrenie, že bol spáchaný trestný čin a kto je jeho páchateľom, istota bez všetkých
pochybností je podmienkou až pre vynesenie rozsudku, avšak v konkrétnom konaní o náhradu škody
by muselo byť preukázané, že pre rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní v dobe, kedy boli
vydané, neboli splnené zákonom stanovené podmienky a poukázal na rozsudok ESĽP zo dňa 20.

06. 2013, sťažnosť č. 57404/08 vo veci Lavrechov vs. Česká republika a na rozhodnutie Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 22. 05. 2012, č. k. 8Co/251/2010 - 103, v ktorom dospel k záveru, že v
konaní nebolo preukázané porušenie základných zásad trestného konania vyjadrených v § 2 Trestného
poriadku vyšetrovateľom alebo policajným orgánom s tým, že išlo o štandardný postup policajného
orgánu a orgánov činných v trestnom konaní v medziach zákona, pričom uznesenia o začatí trestného

stíhania a vznesení obvinenia neboli v prípravnom konaní zrušené ako nezákonné a aj keď v danom
prípade bola trestná vec žalobkyne postúpená súdom z dôvodu, že sa nestotožnil s právnou kvalifikáciou
skutku prokurátorom v obžalobe postúpená Obvodnému úradu, Odboru všeobecnej a vnútornej správy
na prejednanie a rozhodnutie o priestupku a následne bolo konanie o priestupku zastavené, pričom tento
postup v zmysle ustálenej judikatúry má v zásade rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí

trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť, nemožno pri posudzovaní nároku na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ktoré nebolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť
príslušným orgánom, vychádzať len z týchto uvedených dôsledkov zastavenia konania o priestupku
bez prihliadnutia aj na osobitné okolnosti konkrétnej trestnej veci, pričom nezákonnosť predmetného
uznesenia o vznesení obvinenia navrhovateľky nemožno vyvodiť len zo skutočností, že následne bola

trestná vec postúpená na prejednanie a rozhodnutie o priestupku a konanie bolo zastavené, keď je
potrebné vychádzať z toho, že nebolo zistené porušenie zásad trestného konania, v zmysle ktorých pre
vznesenie obvinenia podľa zákona postačuje, ak zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný
trestný čin a na podklade zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že tento čin bol
spáchaný určitou osobou a zo skutočností, že preukázanie viny obžalovaného je až vecou dokazovania

vykonávaného pred súdom. Poukázal na skutočnosť, že relevancia uvedeného rozhodnutia je daná
aj v spojení s uznesením Ústavného súdu SR zo dňa 07. 11. 2012, sp. zn. I. ÚS 548/2012 - 13,
ktorým ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť smerujúcu voči predmetnému rozhodnutiu Krajského
súdu v Bratislave a vyslovil, že právny názor krajského súdu k tejto otázke je plne akceptovateľný aprávne korektný, a zároveň poukázal aj na nález Ústavného súdu ČR, sp. zn. III. ÚS 165/2002. Uviedol,
že už v priebehu konania na súde prvej inštancie poukázal na ust. § 8 ods. 6 písm. a) zákona č.
514/2003 Z. z. upravujúce podmienky, kedy k vzniku nároku na náhradu škody z titulu rozhodnutia o

väzbe nemôže dôjsť, ktorého pojmovým znakom je existencia zavinenia väzby, ktorá automaticky bráni
vzniku práva na náhradu škody. Nestotožnil sa s odôvodnením napadnutého rozsudku, že si žalobca
väzbu nezavinil, nakoľko už v konaní na súde prvej inštancie jasne a zrozumiteľne vysvetlil prečo si
väzbu zavinil a taktiež poukázal na podstatné aspekty, na ktoré je nevyhnutné prihliadať pri riešení
otázky zavinenia väzby a reflektujú okrem iného aj uznesenie Ústavného súdu ČR zo dňa 03. 11.

2005, sp. zn. II. ÚS 366/04, keďže by bolo v príkrom rozpore s podstatou a účelom inštitútu väzby,
ak by súd v tomto prípade vo fáze, kedy zistené skutočnosti nasvedčovali, že zo strany žalobcu a
ďalších obvinených došlo k spáchaniu trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej
skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona v znení účinnom do 31. 12.
2005 a trestného činu nedovoleného prekročenia štátnej hranice podľa § 171a ods. 1 písm. a), c),
§ 171a ods. 2 písm. c) Trestného zákona, neprijal zákonné opatrenie na riadne zistenie skutkového

stavu do doby, kým budú dostatočne objasnené všetky skutočnosti. Vytkol súdu prvej inštancie, že
sa v odôvodnení rozsudku vôbec nevysporiadal s relevantnou judikatúrou, ktorú predložil v súvislostí
s existenciou zavinenia väzby, čo je v zmysle vyššie citovanej judikatúry neprípustné, nakoľko jeho
povinnosťou bolo svoje rozhodnutie riadne odôvodniť a vysporiadať sa i so špecifickými námietkami
strán sporu, pričom otázku zavinenia väzby bolo potrebné skúmať komplexne nielen vo svetle výsledku

trestného konania. Uviedol, že žalobcovi právo na náhradu škody z titulu rozhodnutia o väzbe nevzniklo,
keďže existovala prekážka vo forme zavinenia väzby samotným žalobcom, pričom nemožnosť použiť
záznamy telekomunikačnej prevádzky v trestnom konaní ako dôkaz z dôvodu, že príkazy Krajského
súdu v Banskej Bystrici na odpočúvanie telekomunikačnej prevádzky neboli dostatočne odôvodnené,
sa plne prejavila v zastavení trestného stíhania žalobcu, keď Občiansky súdny poriadok v žiadnom

svojom ustanovení nezakazoval použitie akokoľvek získaného dôkazu, a preto ak dôkaz nebolo možné
použiť v trestnom konaní neznamená to automaticky, že je nepoužiteľný v civilnom konaní. Uviedol,
že hoci podľa ust. § 187 ods. 1 C. s. p. môže za dôkaz slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému
objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov, je potrebné každé
ustanovenie Civilného sporového poriadku vykladať eurokonformne a ústavnokonformne (čl. 3 ods. 1

C. s. p.) a taktiež, že súd pri prejednávaní a rozhodovaní nezohľadňuje skutočnosti i dôkazy získané
contra legem, ibaže vykonanie dôkazu získaného v rozpore so zákonom je odôvodnené uplatnením
čl. 3 ods. 1 (čl. 16 ods. 2 C. s. p.). Poukázal na skutočnosť, že v odbornej literatúre sa hovorí o
tzv. teste proporcionality vzájomne kolidujúcich ústavných práv, ktorý je prípustný iba vo výnimočných
prípadoch s tým, že v dôvodovej správe k Civilnému sporovému poriadku sa uvádza, že „súd tak môže

vykonaťdôkazzískanývrozporesozákonom,akjeprávoprotistranyústavnokonformneposúdenéakov
konkrétnom prípade silnejšie právo než porušené právo toho, na koho úkor sa právo vykonáva. Uviedol,
že podstatnou okolnosťou determinujúcou prípustnosť testu proporcionality by malo byť, či predmetom
nezákonne získaného dôkazu bolo zdokumentovanie protiprávneho konania alebo konania lege artis,
kedy v prípade protiprávneho konania by sa mal nepochybne aplikovať test proporcionality, pričom

na strane žalovaného subjektu by konajúci súd mal následne zohľadnil (správne zohľadniť) zásadu,
že nikto nemôže mať prospech z vlastného protiprávneho konania, preto ak by súd prvej inštancie
aplikoval test proporcionality, nemohol by v rámci posudzovania existencie zavinenia väzby žalobcu
ako aj existencie nezákonného rozhodnutia (uznesenia o vznesení obvinenia) dospieť k nesprávnym
záverom, že v prípade žalobcu bola preukázaná existencia nezákonného rozhodnutia a zároveň, že

nedošlo zo strany žalobcu k zavineniu väzby a poukázal na právne závery vyjadrené v uznesení
Ústavného súdu ČR zo dňa 03. 11. 2005, sp. zn. II. ÚS 366/04. Žalovaný v dôvodoch svojho odvolania
poukázal na skutočnosť, že pri skúmaní existencie škody v časti náhrady trov obhajoby je nevyhnutné
posúdiť žalobcom vynaložené finančné prostriedky tak z hľadiska nutnosti ako aj účelnosti, nakoľko
samotná skutočnosť, že žalobca vynaložil v predmetnom trestnom konaní finančné prostriedky na

svoju obhajobu, neznamená, že ich náhradu si môže automaticky dôvodne uplatňovať ako škodu, inak
povedané, ak by nebolo potrebné v prípade rozhodovania o náhrade majetkovej škody titulom trov
obhajoby v trestnom konaní žalobcu skúmať účelnosť ako aj výšku uplatnenej náhrady majetkovej
škody, mohla by nastať absurdná situácia, kedy by došlo k dohode medzi poškodeným a jeho právnym
zástupcom o cieľovej odmene viazanej na oslobodzujúci rozsudok, napr. vo výške 100.000 eur, ktorú

by následne podľa premisy vyslovenej súdom prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku,
bol povinný nahradiť, čo je však neprípustné, nakoľko aspekt účelnosti vynaložených trov obhajoby v
spojení s unesením dôkazného bremena žalujúcou stranou v konaní o náhradu škody tvoria primárne
predpoklady pre vznik práva na náhradu majetkovej škody v podobe trov obhajoby a poukázal nauznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 04. 2016, sp. zn. 6 Cdo 402/2015. Poukázal na skutočnosť,
že žalobcom predložený príjmový pokladničný doklad zo dňa 14. 03. 2005 vystavený A.. A. Š. na
sumu 50.000,- Sk a oznámenie A.. A. Š. zo dňa 10. 11. 2014, v ktorom žalobcovi oznamuje, že trestný

spis žalobcu už skartoval a prehlasuje, že žalobcu v žiadnej inej trestnej veci nezastupoval, spoľahlivo
neodstránili námietky vznesené v priebehu konania na súde prvej inštancie, nakoľko žalobca v konaní
nepredložil relevantné faktúry za právne služby a taktiež doklady o zaevidovaní súm v peňažnom
denníku právneho zástupcu, z ktorých by vyplýval rozsah úkonov právnej služby realizovaných A.. Š.E.,
pričom v konaní o náhradu škody nestačí len pravdepodobný záver o splnení zákonných podmienok,

ale tieto musia byť spoľahlivo preukázané, čo v tomto prípade splnené nebolo, nakoľko výklad, ktorý
aplikoval na predmetnú vec súd prvej inštancie vedie k nesprávnemu právnemu záveru popierajúcemu
základné princípy zodpovednosti štátu za škodu stanovené zákonom č. 514/2003 Z. z., keď priznal
náhradu škody bez toho, aby žalobca spoľahlivo preukázal jej reálnu existenciu v priamej príčinnej
súvislosti s trestným stíhaním, ako aj väzbou žalobcu. Vytkol súdu prvej inštancie, že časť odôvodnenia
rozsudku, v ktorej špecifikuje ako dospel k priznanej náhrade ušlého zisku, je zmätočná a v rozpore

so skutkovým stavom verifikovaným na základe vykonaného dokazovania, nakoľko nie je zrejmé, z
akého dôvodu aplikoval pri výpočte ušlého zisku žalobcu ust. § 134 ods. 4 zákona č. 311/2001 Z. z.
Zákonník práce a hoci zákon č. 514/2003 Z. z. nedefinuje pojem ušlý zisk ani nestanovuje spôsob
jeho výpočtu, neznamená to automaticky, že možno pri výpočte ušlého zisku aplikovať ustanovenia
Zákonníka práce, ako to napokon urobil súd prvej inštancie, pričom takýto postup je neprípustný, keďže

v § 134 Zákonníka práce je výslovne uvedené, že predmetné ustanovenie je možné aplikovať výlučne na
pracovnoprávne účely. Namietol, že súd prvej inštancie ani vôbec neozrejmil ako dospel k priemernému
mesačnému zárobku žalobcu vo výške 583,30 eur, čo vyvoláva dojem, že len mechanicky opísal
(hoci nesprávny) spôsob výpočtu priemernej mesačnej mzdy aplikovaný žalobcom v priebehu konania,
pričom zmätočne v tejto súvislosti vyznieva aj jeho konštatovanie, že „navrhovateľ nebyť nezákonných

rozhodnutí o väzbe, by v období od 14. 12. 2004 do 17. 05. 2005 dosiahol ušlý zisk ako netto príjem, a nie
brutto príjem“, nakoľko súčasne nekriticky prevzal spôsob výpočtu priemernej mesačnej mzdy uvedený
žalobcom, kde suma 583,30 eur nepochybne predstavuje hrubý (brutto) priemerný mesačný príjem
žalobcu, z čoho je zjavné, že súd prvej inštancie nekonzistentne uvádza v odôvodnení protichodné
závery, čo robí rozsudok v tejto časti nepreskúmateľným a v rozpore s požiadavkou tzv. zákazu

vnútornej rozpornosti argumentácie v odôvodnení súdneho rozhodnutia vyslovenou Ústavným súdom
SR v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08. Žalovaný v odvolaní ďalej namietol, že
súd prvej inštancie rozhodol svojvoľne a arbitrárne, keď prezumoval vznik nemajetkovej ujmy v prípade
žalobcu a priznal mu náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej výške 6.160 eur, pričom jeho postup, kedy
výšku nemajetkovej ujmy určil výlučne na základe abstraktnej matematickej kalkulácie a ako základný

koeficient určil sumu 40 eur za každý deň trvania väzby žalobcu, je nepreskúmateľný a zmätočný,
keď súd prvej inštancie stanovil „denný koeficient“ v sume 40 eur, avšak zároveň zmätočne poukázal
v nasledujúcej vete na jednu tridsatinu výšky priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca
v hospodárstve SR bez toho, aby náležité objasnil vzájomnú súvislosť predmetných „základných
koeficientov“ pre výpočet výšky nemajetkovej ujmy. Poukázal na skutočnosť, že v situácii, kedy žalobca

dosahoval v období bezprostredne predchádzajúcom výkonu väzby priemernú mesačnú mzdu vo výške
448,51 eur (13.511,81,- Sk) a priemerná nominálna mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve
SR v roku 2004 bola vo výške 525,29 eur (15.824,89,- Sk), by súd prvej inštancie ani nemohol
odôvodnene vychádzať z priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR,
keď by navyše jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve

SR predstavovala sumu 17,51 eur, čo však vôbec nekorešponduje s priznanou sumou 40 eur za
každý deň výkonu väzby. Vytkol súd prvej inštancie, že neuviedol ani jedno súdne rozhodnutie, hoci
poukazuje na ustálenú súdnu prax a opomenul uviesť konkrétny rok, v ktorom mala byť priemerná
nominálna mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve SR dosahovaná, čo spoľahlivo verifikuje
arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť jeho záverov, na ktorých založil priznanú výšku náhrady nemajetkovej

ujmy, pričom akceptáciou zvoleného spôsobu výpočtu výšky nemajetkovej ujmy, by de facto došlo
k prezumovaniu vzniku nemajetkovej ujmy a nevyhnutnosti jej monetárnej kompenzácie na základe
abstraktných matematických kalkulácií, a to bez zohľadnenia individuálnych následkov vyvolaných
rozhodnutím o väzbe u konkrétneho poškodeného, čo je neprípustné. Uviedol, že síce pri tomto type
ujmy neexistujú také jednoznačné kvantifikačné kritériá, ako je to pri skutočnej škode, napriek tomu sa

však každá úvaha súdu musí opierať o konkrétne a preskúmateľné hľadiská odôvodňujúce konkrétnu
priznanú výšku náhrady v peniazoch, s prihliadnutím na osobu poškodeného, jeho doterajší život,
závažnosť vzniknutej ujmy, závažnosť následkov v pracovnom, súkromnom a spoločenskom živote,
a preto výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy sumou vo výške 6.160 eur neobstojí vo svetlevykonaného dokazovania, čím rozhodnutie nespĺňa požiadavky úplného, presvedčivého a správneho
odôvodnenia. Uviedol, že už v priebehu konania na súde prvej inštancie poukazoval v rámci procesnej
obrany na to, že v súlade s ustálenou judikatúrou zákon nezakladá prezumpciu vzniku nemajetkovej

ujmy, t. j., že by v prípade trestného stíhania a následného oslobodenia spod obžaloby, resp. zastavenia
trestného stíhania automaticky dochádzalo k vzniku práva osoby, ktorá bola oslobodená spod obžaloby
na náhradu nemajetkovej ujmy (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 29. 06. 2011, sp. zn. 30
Cdo 1684/2010), nakoľko primeranosť nemajetkovej ujmy treba vždy posudzovať, resp. určovať aj v
kontexte s ďalšími právnymi predpismi upravujúcimi obdobnú problematiku, kde výška príslušného

odškodnenia vyplýva priamo zo zákona, ale aj v kontexte s rozhodnutiami Ústavného súdu SR, podľa
ktorých výsledok rozhodovacej činnosti musí byť jasný, zrozumiteľný, dostatočne odôvodnený, aby
sťažovateľ nemusel hľadať odpoveď na nastolenú problematiku v rovine dohadov a aby sa s prijatými
závermi bolo možné stotožniť ako s logickým záverom procesu poznania nielen právnych záverov,
ale aj záverov skutkových, z ktorých právne závery vychádzajú (rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 311/07).
Poukázal na skutočnosť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie

vychádzal pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu z viacerých kritérií, a to z okolností,
ktoré bezprostredne predchádzali vzatiu žalobcu do väzby, ďalej dopadu väzby na psychický stav
žalobcu, a nestotožnil sa s jeho nesprávnym záverom, keď neprípustne subsumoval pod nemajetkovú
ujmu nemožnosť využívania telekomunikačných služieb žalobcom, napriek tomu, že ich riadne uhradil,
nakoľko takýto nárok nepredstavuje skutočnú škodu, ako to napokon konštatoval v odôvodnení

rozsudku (strana 19) samotný súd prvej inštancie, ktorý navyše tento nárok ako nedôvodný zamietol
a nepochybne ani nemajetkovú ujmu, keďže žalobca ani netvrdil, že by nemožnosťou využívania
telekomunikačných služieb došlo k zásahu do jeho osobnostných práv. Žalovaný vo svojom odvolaní
uviedol, že odpoveď na otázku, aké konkrétne negatívne následky v súkromnom, či spoločenskom
živote žalobcu boli zapríčinené rozhodnutím o väzbe a na otázku, z akého dôvodu považoval predloženú

judikatúru za irelevantnú, súd prvej inštancie v odôvodnení nedal, čo svedčí o nepreskúmateľnosti a
vnútornej nekonzistentnosti odôvodnenia rozsudku, v ktorom úplne absentuje aspoň čiastočná úvaha,
aké konkrétne rozhodnutia súdov považoval za irelevantné a v čom spočívala rozdielnosť skutkových
okolností. Poukázal na skutočnosť, že v prípade, ak by výlučne v súvislosti s väzbou žalobcu došlo
k neobnoviteľnému narušeniu, resp. rozpadu spoločenských či súkromných vzťahov žalobcu, by bolo

možné, hoci len v teoretickej rovine, hovoriť o vzniku práva žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, ale
ak by súd prvej inštancie správne právne posúdil ním namietanú existenciu zavinenia väzby u žalobcu,
nemohol by v konečnom dôsledku dospieť k záveru o vzniku nemajetkovej ujmy, nakoľko však súd
prvej inštancie v odôvodnení rozsudku prezumoval vznik nemajetkovej ujmy v prípade žalobcu bez
náležitého odôvodnenia, je v tejto časti rozsudok nepreskúmateľný a zároveň súd prvej inštancie dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, kedy na základe vykonaného
dokazovania, nebolo možné bez dôvodných pochybností dospieť k súdom priznanej nemajetkovej ujme
žalobcu vo výške 6.160 eur. Uviedol, že pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutné okrem existencie niektorého zo zásahov podľa § 3 ods. 1 zákona a
vzniku škody, preukázať aj príčinnú súvislosť medzi týmito zložkami, pričom predmetné tri predpoklady

predstavujú kumulatívne podmienky, ktoré musia byť splnené pre vznik práva na náhradu škody v
zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. súčasne. Poukázal na skutočnosť, že právna teória hovorí o tzv.
hypotéze právnej normy, ktorá obsahuje viacero podmienok, pričom právny následok nastupuje až
vtedy, ak sú všetky tieto podmienky splnené súčasne, t. j. kumulatívne s tým, že Ústavný súd SR v
rámci svojej rozhodovacej činnosti dospel k záveru, že všeobecný súd sa vo svojom rozhodnutí musí

vyrovnať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, inak treba
rozhodnutie všeobecného súdu považovať za arbitrárne, teda za rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy a s
čl. 6 ods. 1 Dohovoru (rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 265/2005, I. ÚS 33/2012), preto ak súd prvej inštancie
dostatočne neodôvodnil existenciu príčinnej súvislosti v celom rozsahu uplatnených nárokov ako jednej
zo zákonných kumulatívnych podmienok uvedených v hypotéze právnej normy pre vznik práva na

náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

5.

Žalobca sa k odvolaniu žalovaného, ktoré bolo doručené jeho právnemu zástupcovi dňa 28. 11. 2016,

nevyjadril.

6.Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 380 C. s. p. a § 389 ods.
l písm. a), b), c) C. s. p. (zákon č. 160/2015 Z. Z. v znení účinnom od 01. 07. 2016, Civilný sporový
poriadok), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1 C. s. p. nakoľko

dospel k záveru, že neboli splnené procesné podmienky a súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho
právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy a nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím
súdom.

7.

Podľa § 470 ods. 1 C. s. p. (zákon č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), ak
nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8.

Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

9.

Z obsahu žaloby, ktorú žalobca podal na súd prvej inštancie dňa 17. 08. 2012 vyplýva, že sa
domáha náhrady škody vo výške 4.605,05 eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 40.000 eur

titulom nedôvodného a nezákonného trestného stíhania začatého uznesením vyšetrovateľa Prezídia
Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, Odboru vyšetrovania v Bratislave zo
dňa 14. 12. 2004, ČVS: PPZ-100/BOK-C-2004 za trestný čin založenia, zosnovania a podporovania
zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona v znení účinnom do
31. 12. 2005 a trestný čin nedovoleného prekročenia hranice podľa § 171a ods. 1 písm. a), písm. c), §

171a ods. 2 písm. c) Trestného zákona v znení účinnom do 31. 12. 2005 a nadväzujúceho rozhodnutia
Okresného súdu Bratislava II, na základe ktorého bol v čase od 14. 12. 2004 do 17. 05. 2005 vo väzbe
s tým, že prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR uznesením zo dňa 23. 05.
2011, č. k. VII/2 Gv 240/09 - 535 podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zastavil trestné stíhanie
z dôvodu, že je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie.

10.

Podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01. 01. 2013, vo veci náhrady
škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 , koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v
trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného

zboru, a 1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo
povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo
2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe
záväzného pokynu prokurátora.

11.

Podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01. 01. 2013, vo veci náhrady
škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 , koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky,

ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom
konaní alebo správnom konaní.

12.Odvolací súd na ozrejmenie právnej stránky veci uvádza, že hmotným právom treba rozumieť súbor
právnych noriem, ktoré subjektom právnych vzťahov ukladajú subjektívne práva a k tomu nadväzujúce

právne povinnosti. Procesné právo naopak tvorí súbor právnych noriem, ktoré slúžia k úprave postupu
orgánov verejnej moci, k ochrane hmotných práv, t. j. napríklad normy upravujúce civilné sporové
konanie. V tejto súvislosti možno jednoznačne konštatovať, že § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.,
ktorý upravuje aký štátny orgán má konať v mene štátu pri rôznorodých nárokoch na náhradu škody
spôsobenej pri výkone verejnej moci, je normou procesnou, nakoľko nejde o otázku hmotného práva,

pretože tá je určená subjektívnym právom poškodeného na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.
z. a tomu korelujúcej zodpovednosti Slovenskej republiky na jej náhradu. Otázka, ktorý orgán verejnej
moci vzhľadom na obsah a povahu daného sporu má v mene Slovenskej republiky ako žalovaného
konať, nie je teda otázkou hmotnoprávnou, ale otázkou procesnou.

13.

Stav, kedy oblasť verejnej moci, v ktorej ku škode došlo patrila do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej
mocivzmysle§4ods.1zákonač.514/2003Z.z.savyskytovalnaúsekutrestnéhokonania,ktorýzačínal
vydaním uznesenia po začatí trestného stíhania a bol zavŕšený podaním obžaloby. V takom prípade
ako orgány konajúce v mene štátu prichádzali do úvahy tak Ministerstvo vnútra SR, ako aj Generálna

prokuratúra SR (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 03. 2011, sp. zn. 3 Cdo 194/2010), avšak
tento právny rámec trval iba do 31. 12. 2012, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 412/2012 Z. z., ktorý
zmenil § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z. tak, že určil Ministerstvo vnútra SR ako orgán
konajúci v mene štátu v prípadoch, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený
orgán Policajného zboru a prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného

zboru, alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému
súdu, alebo vyšetrovateľ Policajného zboru, alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na
základe záväzného pokynu prokurátora. Novelizované ustanovenie teda určilo Ministerstvo vnútra SR
za orgán konajúci v mene štátu len vtedy, ak sú kumulatívne splnené podmienky, že v trestnom konaní
škoduspôsobilvyšetrovateľPolicajnéhozboru,alebopoverenýpríslušníkPolicajnéhozboruaprokurátor

nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka
policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu. Ak prokurátor zamietol sťažnosť
proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, koná
v mene štátu Generálna prokuratúra SR (§ 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z. z.).

14.

S ohľadom na procesný charakter týchto noriem (§ 4 ods. 1 písm. b/ a § 4 ods. 1 písm. f/ zákona
č. 514/2003 Z. z.) má odvolací súd za to, že nakoľko prechodné ustanovenia zákona č. 412/2012
Z. z. neustanovujú inak, platí pre určenie

príslušného orgánu zásada „lex posterior derogat priori“ (neskorší zákon ruší skorší), ktorá je prejavom
jedného zo základných princípov uplatňovaných v procesnom práve, podľa ktorého sa na procesné
úkony v súdnom konaní zásadne aplikuje procesné právo platné a účinné v čase uskutočnenia
procesného úkonu (nález Ústavného súdu SR zo dňa 18. 01. 2006, sp. zn. II. ÚS 249/2005 ).

15.

Súd prvej inštancie, ktorý podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. za orgán konajúci za
štát určil Ministerstvo spravodlivosti SR z dôvodu, že nárok žalobcu sa odvíja od uznesenia Krajského

súdu v Banskej Bystrici zo dňa 16. a 17. decembra 2004, sp. zn. Pš 68/04 v spojení s uznesením
Najvyššieho súdu SR zo dňa 20. januára 2005, sp. zn. 1 Toš 12/2005 a uznesenia o vznesení obvinenia
Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, Odboru vyšetrovania v Bratislave
zo dňa 14. decembra 2004, ČVS: PPZ-100/BOK-C-2004 a v prevažnej miere od rozhodnutia súdu o
vzatí do väzby, sa dopustil vážneho procesného pochybenia, nakoľko v mene Slovenskej republiky ako

žalovaného mala po nadobudnutí účinnosti zákona č. 412/2012 Z. z. dňa 01. 01. 2013 konať Generálna
prokuratúra SR, na ktorú skutočnosť mal súd prvej inštancie reflektovať (ex officio) z úradnej povinnosti,
keďže z obsahu spisu vyplýva, že žalobca ako obvinený podal proti uzneseniu ČVS: PPZ-100/BOK-
C-2004 sťažnosť, ktorá bola uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry SR zodňa 22. 03. 2005, sp. zn. VII/2Gv21/04 zamietnutá ako nedôvodná (§ 4 ods. 1 písm. b/ bod 1. a contrario
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01. 01. 2013), a preto niet pochybností, že po nadobudnutí
účinnosti zákona č. 412/2012 Z. z. za Slovenskú republiku nemohlo konať Ministerstvo vnútra SR v

zmysle § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z. ani Ministerstvo spravodlivosti SR v zmysle § 4 ods.
1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z., ale bola za ňu povinná konať Generálna prokuratúra SR v zmysle
§ 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z.

16.

Podľa § 3 ods. 1 písm. a), b) zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona,
pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom.

17.

Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.

18.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/003 Z. z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý

rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

19.

Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený
podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie
tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

20.

Zmyslom a účelom zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je
ustanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 Ústavy podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých

bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré bolo neskôr
posúdené ako nezákonné. Za predpoklady pre priznanie takejto náhrady škody už uvedený § 6 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. považuje okrem iného vydanie nezákonného rozhodnutia a tiež jeho zrušenie
pre nezákonnosť príslušným orgánom. Tieto podmienky sú splnené iba vtedy, ak je vydané rozhodnutie
následne zrušené na to príslušným orgánom práve z dôvodu nezákonnosti. Z takéhoto zrušujúceho

rozhodnutia potom musí byť dôvod zrušenia skoršieho rozhodnutia (jeho nezákonnosť) zrejmý (II. ÚS
25/2011).

21.

Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
účinného od 01. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinného do
30. júna 2004. Doterajšia súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za

škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu
proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená, a dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného
stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody
vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárokna náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím.

22.

Súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti
(zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania, a preto
uznesenie vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, Odboru

vyšetrovania v Bratislave zo dňa 14. 12. 2004, ČVS: PPZ-100/BOK-C-2004, ktorým bolo žalobcovi
vznesené obvinenie za trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a
teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona v znení účinnom do 31. 12. 2005 a trestný
čin nedovoleného prekročenia hranice podľa § 171a ods. 1 písm. a), písm. c), § 171a ods. 2 písm. c)
Trestného zákona v znení účinnom do 31. 12. 2005, proti ktorému podal žalobca sťažnosť (§ 6 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z. z.), je nezákonným rozhodnutím v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.

z., nakoľko prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR uznesením zo dňa 23.
mája 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 31. 05. 2011, č. k. VII/2 Gv 240/09 -535 podľa § 215 ods.
1 písm. a) Trestného poriadku zastavil trestné stíhanie z dôvodu, že je nepochybné, že sa nestal skutok,
pre ktorý sa vedie trestného stíhanie, pričom súd prvej inštancie postupoval v súlade s rozhodovacou
praxou najvyšších súdnych autorít (Čl. 4 ods. 2 C. s. p., rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2009, 4 Cdo 54/2011, 7 Cdo 145/2011, 7 Cdo 87/2012, 7 MCdo 27/2012,
rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 117/06, I. ÚS 320/2016, I. ÚS 395/2016).

23.

Podľa § 8 ods. 5 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu 31. 05. 2011, právo na
náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak bolo proti nemu
zastavené trestné stíhanie,
24.

Podľa § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu 31. 05. 2011, právo na
náhradu škody nevznikne, ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama.

25.

Z obsahu spisu (č. l. 8) vyplýva, že žalobca bol vo výkone väzby v období od 14. 12. 2004 do 17. 05.
2005, t. j. 154 dní, a preto v dôsledku nezákonne vedeného trestného stíhania má nárok na náhradu
škody z titulu väzby iba v prípade, ak si väzbu nezavinil sám, avšak súd prvej inštancie bez bližšieho
odôvodneniavosvojomrozhodnutíibakonštatoval,žesiväzbusámnezavinil,pretožeboldoväzbyvzatý
tesne po tom, ako bolo voči nemu začaté trestné stíhanie, v dôsledku čoho je jeho právny záver nielen

pre absenciu dôvodov arbitrárny a nepreskúmateľný, ale aj predčasný a tým nesprávny, nakoľko vôbec
neskúmal konkrétne dôvody, pre ktoré bol žalobca uznesením Špeciálneho súdu v Banskej Bystrici zo
dňa 16. a 17. decembra 2004, sp. zn. Pš 68/04 v súlade s § 68 ods. 1 Trestného poriadku vzatý do
väzby (nie je zrejmý ani dôvod väzby podľa § 71 Trestného poriadku), pričom odvolací súd považuje
za potrebné súdu prvej inštancie dôrazne vytknúť, že súčasťou spisu nie sú nielen listinné dôkazy z

vyšetrovacieho spisu ČVS: UHCP-13/NJ-Z-2011 oboznámené na pojednávaní dňa 06. 06. 2016 (č. l.
358), ale ani iné listiny týkajúce sa trestného stíhania žalobcu ako nevyhnutné dôkazné prostriedky
potrebné k právnemu posúdeniu žalobou uplatnených nárokov.

26.

Podľa§18ods.1zákonač.514/2003Z.z.vzneníúčinnomkudňu31.05.2011,náhradaškodyzahŕňaaj
náhradutrovkonania,ktorépoškodenémuvzniklivkonaní,vktorombolovydanénezákonnérozhodnutie
alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení
osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo

trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

27.Podľa § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu 31. 05. 2011, súčasťou trov konania
sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom. Súčasťou trov konania nie
sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.

28.

Súd prvej inštancie dospel k absolútne nesprávnemu právnemu záveru, že pri rozhodovaní o nároku na
náhradu škody spočívajúcej vo vynaložených nákladoch právneho zastúpenia v nezákonne vedenom

trestnom stíhaní sa neposudzuje účelnosť takto vynaložených trov, ale iba to, o čo sa zmenšil majetok
poškodeného v príčinnej súvislosti s dosiahnutím nápravy nezákonného stavu vyvolaného nezákonným
rozhodnutím, nakoľko základné právo obvineného na právnu pomoc pri obhajobe v trestnom konaní
spočívajúce v možnosti zvoliť si obhajcu, nemôže byť z hľadiska rozsahu nároku na náhradu škody proti
štátu neobmedzené, a preto je potrebné uplatniť obmedzenie v tom zmysle, že pre účely náhrady škody
sa musí jednať o náklady na obhajobu vynaložené účelne, pričom účelnosť vynaložených nákladov

na trovy obhajoby znamená aj to, že štát nie je povinný znášať náklady v podobe neprimerane
dohodnutej zmluvnej odmeny medzi advokátom a poškodeným, ale iba náklady zodpovedajúce výške
odmeny advokáta určenej podľa ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR o tarifnej odmene
účinnej v čase poskytnutia úkonu právnej služby s tým, že súd prvej inštancie nevenoval pozornosť
ani skutočnosti, že žalobca predložením príjmového pokladničného dokladu zo dňa 14. 03. 2005

nepreukázal, že sa jeho majetok zmenšil o sumu 1.659,69 eur (50.000,- Sk), keďže advokát A.. A. Š.E.
prijal peniaze od jeho Z. B. L., avšak argument žalovaného, že z dokladu nevyplýva či advokát prijatú
sumu zaevidoval v peňažnom denníku, nemožno pričítať na ťarchu žalobcu.

29.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu 31. 05. 2011, uhrádza sa skutočná
škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

30.

Ušlý zisk je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k
rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý
zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale
stratou očakávaného prínosu (výnosu), pritom nestačí iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo

musí byť jednoznačne preukázané, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu
alebo škodnej udalosti), mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému
nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti).

31.

Odvolací súd sa stotožnil s námietkou žalovaného v odvolaní, že súd prvej inštancie v rozpore so
skutkovým stavom čiastočne vyhovel nároku žalobcu na náhradu ušlého zárobku vo výške 2.585,33
eur a v dôsledku aplikácie ust. § 134 Zákonníka práce na uplatnený nárok dospel k nesprávnemu
právnemu záveru o priemernom mesačnom zárobku žalobcu v sume 583,30 eur, nakoľko predmetné

zákonné ustanovenie Zákonníka práce je aplikovateľné výlučne na určenie priemerného zárobku na
pracovnoprávne účely, keď povinnosťou súdu prvej inštancie bolo zisťovať (posudzovať) netto stratu
očakávaného zárobku (prínosu) žalobcu, ktorý by pri pravidelnom behu vecí, nebyť protiprávnej škodnej
udalosti spočívajúcej v nezákonnom obmedzení jeho osobnej slobody v období od 14. 12. 2004 do 17.
05. 2005 (154 dní) získal.

32.

Súd prvej inštancie však správne právne posúdil námietku premlčania vznesenú žalovaným vo vzťahu k
nároku žalobcu na náhradu straty zárobku vo výške 995,82 eur uplatnenú až podaním doručeným súdu

prvej inštancie dňa 14. 11. 2014 a pripustenej na pojednávaní dňa 20. 11. 2011 (č. l. 137 spisu), nakoľko
premlčacia doba v zmysle ust. § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uplynula tri roky od právoplatnosti
uznesenia prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR zo dňa 23. mája 2011,ktorým bolo podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku trestné stíhanie zastavené, t. j. dňa 31.
05. 2014.

33.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu 31. 05. 2011, v prípade,
ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj

nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

34.

Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu 31. 05. 2011, výška nemajetkovej
ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší

život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej
došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

35.

Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu 31. 05. 2011, výška nemajetkovej
ujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v § 7 a 8 je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej
mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok,
a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody.

36.

Z citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že nemajetkovú ujmu v peniazoch možno
priznať iba v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením

vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a nie
je možné ju uspokojiť inak. Nárok na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch teda v prípade, ak došlo
k nesprávnemu úradnému postupu alebo nezákonnému rozhodnutiu pri výkone verejnej moci nevzniká
automaticky. Žalobca, ktorý sa náhrady nemajetkovej ujmy domáha, musí uniesť jednak bremeno
tvrdenia, ako aj dôkazné bremeno, že mu nemajetková ujma vznikla a že na jej uspokojenie nie je

postačujúcim zadosťučinením len konštatovanie porušenia práva. Nemajetková ujma má byť určitou
náhradou za protiprávny stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu v majetkovej sfére dotknutej osoby,
pričom je podstatné v akom rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť a postavenie fyzickej osoby, resp.
dobré meno a povesť právnickej osoby.

37.

Trestné stíhanie a v rámci neho aj výkon väzby, predstavujú vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca
a vyvolávajú aj ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život, zasahujú do súkromného života
jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, a preto sú spôsobilé okrem porušenia práva na osobnú slobodu

garantovaného článkom 17 ods. 1 Ústavy SR obmedziť, či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a
ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje
článok 19 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Rozhodnutím o väzbe a trvaním samotnej väzby je
obvinená osoba obmedzená vo svojom pohybe, v kontakte s blízkymi osobami a známymi, v slobodnej
voľbe, ako naložiť so svojím časom.

38.

Výška zadosťučinenia v peniazoch je predmetom úvahy súdu, ktorá sa však musí opierať o celkom
konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou

ľubovôľou súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole. Nemožno priznávať neprimerané či dokonca tak
premrštené sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa a ktoré
by napríklad pri porovnaní „odškodnenia“ zásahu do práva na ochranu osobnosti s „odškodňovaním“zásahov do iných základných práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky mohli niektoré ujmy na
iných základných právach (napríklad ujmy na zdraví či dokonca živote) bagatelizovať.

39.

Určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by
nepodliehala žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia
úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Je nutné, aby súd v súvislosti s tým vzal

do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napríklad zákon č. 215/2006 Z. z., v
zmysle ktorého v prípade, ak trestným činom bola spôsobená smrť, má poškodený nárok na vyplatenie
odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy; pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho
násilia alebo sexuálneho zneužívania za spôsobenú morálnu škodu stanovuje limit odškodnenia
vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy. Súd sa musí zaoberať napríklad aj otázkami, v čom je
nemajetková ujma žalobcu v jeho spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote spôsobená nezákonným

rozhodnutím väčšia v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu, respektíve s morálnou škodou
spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania.

40.

Odvolací súd sa stotožnil s námietkou žalobcu v odvolaní, že súd prvej inštancie nesprávne posudzoval
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 40.000 eur iba za časové obdobie 154 dní výkonu väzby,
nakoľko zo žaloby jednoznačne vyplýva, že sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonne
vedené trestné stíhanie jeho osoby, t. j. konania začatého dňa 14. 12. 2004 a skončeného dňa 23. 05.
2011, keď z odôvodnenia jeho rozhodnutia vôbec nevyplýva, akým spôsobom pri rozhodovaní o tomto

čiastkovom nároku žalobcu zohľadnil jeho osobu, doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli v
súkromnom živote, ako aj závažnosť následkov, ktoré mu vznikli v spoločenskom uplatnení, a v tomto
smere nevyhodnotil nielen jeho výpoveď (č. l. 120 spisu), ale aj manželky (č. l. 140 spisu) a brata (č. l.
142 spisu), či listinné dôkazy tvoriace voľnú súčasť súdneho spisu týkajúce sa článku v periodiku Pokrok

a prepisov reportáží z decembra 2014 v televízii Markíza, pričom zmätočnou a tým nepreskúmateľnou je
určená paušálna náhrada za 1 deň výkonu väzby v sume 40 eur napriek tomu, že ako základ jej výpočtu
uviedol jednu tridsatinu priemernej nominálnej mzdy zamestnanca v hospodárstve, ktorá však bola za
rok 2004 vo výške 525,29 eur, t. j. 17,51 eur za deň pozbavenia osobnej slobody s tým, že celkom
nesprávne právne subsumoval pod nárok na náhradu nemajetkovej ujmy aj nemožnosť využívania

telekomunikačných služieb.

41.

Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa ust. § 389 ods.

1 písm. a, b), c) C. s. p. a zároveň z dôvodov, že konanie bolo postihnuté inými vadami, ktoré mali za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 380 ods. 2 C. s. p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa §
391 ods. 1 C. s. p., v ktorom bude povinnosťou prvoinštančného súdu opätovne rozhodnúť v medziach
žalobou uplatnených nárokov žalobcu v intenciách vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho
súdu,ktorýmjesúdprvejinštancieviazaný(§391ods.2C.s.p.)azozistenéhoskutkovéhostavuvyvodiť

záver, ktorý je nutné správne, dostatočne presvedčivo a logicky odôvodniť v súlade s požiadavkami
vyplývajúcimi z ust. § 220 ods. 2 C. s. p.

42.

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie o náhrade trov celého konania (§ 396 ods. 3 C. s. p.).

43.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.

s. p.).