Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, November 30, 2012

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26CoE/132/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4208213083
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Greguš
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4208213083.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava,IČO:35807598,zast.FridrichPaľko,s.r.o.,sosídlomGrösslingova4,Bratislava,IČO:36864
421, proti povinnej: D. L., bytom H. XXX, o vymoženie sumy 598,29 eura s príslušenstvom, o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno č. k. 12Er/610/2008-30 zo dňa 03.04.2012,
jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Komárno č. k. 12Er/610/2008-30 zo dňa 03.04.2012 p o t v
r d z u j e .

Odvolací súd návrh na prerušenie konania z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. O trovách

exekúcie rozhodol tak, že o nich rozhodne samostatným uznesením.

Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil ustanoveniami § 57 ods. 2 a § 58 ods. 1 zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 45 ods.
1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), §
2 písm. a) a b), § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon o

spotrebiteľských úveroch“), § 39, § 52 ods. 1, 2 a 3, § 53 ods. 1, 2, 3 a 4 písm. r) Občianskeho zákonníka
v znení zákona č. 84/2007 Z. z., judikatúrou Súdneho dvora EÚ C-240/98, C-168/05, C-243/08 a
smernicouRadyč.93/13/EHSzodňa05.04.1993onekalýchpodmienkachvspotrebiteľskýchzmluvách.

Súd prvého stupňa uviedol, že exekúcia je vykonávaná na podklade exekučného titulu, ktorým je
rozhodcovský rozsudok vydaný na základe zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným.

Mal za to, že vyššie uvedená zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, ktorej súčasťou sú aj
Všeobecné podmienky poskytnutia úveru obsahujúce v článku 17 rozhodcovskú doložku. Podľa názoru
súdu prvého stupňa rozhodcovská doložka v predmetnej veci spôsobuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa tým, že mu znemožňuje zvoliť si spôsob riešenia
prípadného sporu a ponecháva to na vôli dodávateľa. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne
nevyjednal vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Povinný mohol zmluvu

ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým všeobecným obchodným podmienkam. Oprávnený
si v predmetnej rozhodcovskej doložke jednostranne vymienil aj konkrétny rozhodcovský súd. Súd
prvého stupňa konštatoval, že tým, že takto formulovaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, je v zmysle §
53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Rozhodcovská doložka je podľa názoru súdu prvého
stupňa neprijateľná, pretože nebola osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému

konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom, pričom aj výkon práv a
povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. V závere mal za to, že keďže rozhodcovskádoložka je neplatná, exekučný titul vydaný na jej základe je materiálne nevykonateľný, čo predstavuje
neodstrániteľnú prekážku konania.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie.

Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že nebol podaný návrh na začatie
konania, hoci bol podľa zákona potrebný, súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať
pred súdom, nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie veci súdom

prvého stupňa. Uviedol, že všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu je v oblasti prieskumu
rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 v spojení s ustanovením § 43 zákona o
rozhodcovskom konaní, avšak ak nedôjde k včasnému splneniu formálnych a materiálnych podmienok
obsiahnutých v týchto ustanoveniach, zanikne právomoc všeobecného súdu meritórne rozhodovať o
veci zrealizovaním úplného judiciálneho procesu. Nerešpektovaním vyššie uvedeného by teda mohlo
dôjsť k tomu, že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní by stratil vplyvom nahradenia opraveného

procesu indikovaného v ustanovení § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom
exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na
spravodlivý súdny proces. Súd prvého stupňa nebol podľa názoru oprávneného povinný skúmať to, či
rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými právnymi predpismi z dôvodu, že
v čase vydania rozhodnutia bola Slovenská republiky právnym štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi)

nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak však žalovaný
(dlžník)taktonepostupoval,nemožnozasúčasnéhoprávnehostavuzvrátiťrozhodnutierozhodcovského
súdu v konaní pred exekučným súdom, nakoľko exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť
rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom a naprávať pasivitu účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný
titul vydaný. Oprávnený poukázal na ustanovenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré je potrebné aplikovať tam,
kde je porušovaná rovnosť pri výkone a ochrane ľudských práv, t. j. i v predmetnej veci, pretože
oprávnený sa domnieval, že v konaní pred exekučným súdom mal výrazne nevýhodné postavenie a bolo
s ním zaobchádzané odlišne ako s dlžníkom. Exekučný súd argumentoval postavením oprávneného
ako podnikateľa. Mal za to, že súd napadnutým uznesením vylúčil akúkoľvek možnosť podať opravný

prostriedok vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach
exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. V súvislosti s rozhodcovskou
doložkou a jej rozporu s dobrými mravmi uviedol, že exekučný súd bol v zmysle § 45 ods. 1 písm.
c) zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským
rozsudkom bolo v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými

mravmi. Bolo potrebné dodať, že právny poriadok Slovenskej republiky neumožňuje exekučnému súdu
skúmať otázku platnosti rozhodcovskej doložky, avšak ak by odvolací súd i napriek tomu usúdil, že bol
oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, oprávnený mal za to, že táto je platná. Podľa názoru
oprávneného nebolo možné posúdiť zmluvu o úvere ako zmluvu o spotrebnom úvere v zmysle zákona
o spotrebiteľských úveroch z dôvodu, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky

dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a vo
Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (VPPÚ) v bode 19 sa účastníci konania dohodli, že
sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom. Namietal i nesprávne
posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania súdom v napadnutom rozhodnutí. Konštatoval, že
povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t. j. i s bodom 6

VPPÚ, neoddeliteľnej súčasti zmluvy o úvere, v zmysle ktorého, ak sa stane splatný celý dlh naraz v
zmysle bodu 4 týchto podmienok, zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25
%zdlžnejsumyzakaždýdeňomeškaniaododňa,keďsastalsplatnýcelýdlh,aždodňajehouhradenia.
Tento úrok má výlučne sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v tom prípade, ak poruší zmluvné
podmienky(nesplnísvojupovinnosťdohodnutúvzmluveoúvere).Uviedol,ževýškaúrokovzomeškania

0,25% denne nie je neprimeraná a ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj
vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie
priposkytnutíúveru,vzhľadomnapodmienky,zaktorýchposkytolúverpovinnémuasohľadomnaďalšie
obchodné riziko oprávneného. Z uvedeného dôvodu, ako i s ohľadom na skutočnosť, že oprávnený
nežiadal od povinného zabezpečenie úveru, si účastníci dohodli úroky z omeškania a takto prejavenú

vôľu účastníkov by mal aj súd rešpektovať. V súvislosti s dohodnutým úrokom z omeškania poukázal na
ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č. k. 1 Obdo 34/2004 zo dňa 21.12.2004, ako aj na ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých sa
najvyšší súd zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska dobrých mravov, pričomzdôraznil,ženiejemožnésazostranyodporcovodvolávaťnadobrémravy,keďžekaždýodporcavčase,
keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere
za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere

zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku,
a to povinnosti platiť úroky z omeškania v dojednanej výške. Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k
úhrade úrokov zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne
a včas splní. Oprávnený v súvislosti s poplatkom za poskytnutie úveru uviedol, že v zmysle ustanovenia
§ 499 Obchodného zákonníka si mohol dojednať odplatu - v tomto prípade príslušný poplatok, ktorý

pozostával v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere
spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. V závere svojho odvolania k poplatku za zasielanie
upomienok uviedol, že v zmysle bodu 4 VPPÚ sa povinný zaviazal uhradiť oprávnenému za každú
zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok sumu 1,99 eura ako paušálnu úhradu
nákladov a administratívy s tým spojenou. Zdôraznil, že v predmetnej veci exekučný súd vydal pre
súdneho exekútora poverenie na vykonanie exekúcie, t. j. exekučný súd nezistil žiaden rozpor žiadosti o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu
so zákonom. Súd môže podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonať revízny postup vo vzťahu k
exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ustanovenia § 45 zákona o
rozhodcovskom konaní dbajúc na existenciu ustanovenia § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní
len v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou.

Na podklade uvedených skutočností žiadal napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Následne podaním doručeným súdu prvého stupňa 09.08.2012 oprávnený podal podanie označené

ako „Návrh na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy
o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“. Oprávnený v podanom
odvolaní okrem doplnenej argumentácie k podanému odvolaniu navrhol, aby súd konanie podľa § 109
ods. 1 písm. c) OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ predložil prejudiciálne otázky, a to či sa má ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/

EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých
okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky
prostredníctvom rozhodcovských súdov.

Druhá prejudiciálna otázka znie, či v prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie

písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky,
ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo
zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe
zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona,

ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom
Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo
zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu
podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba
na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi

rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.

Tretiaprejudiciálnaotázkaznie,čijevsúladesčl.17ačl.47ChartyzákladnýchprávEÚtakérozhodnutie
vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom
na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa, ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP)
a zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania podľa §
214 ods. 2 OSP.

Odvolací súd mal z obsahu spisu preukázané, že exekučné konanie sa začalo dňa 21.08.2008, kedy
bola pred súdnym exekútorom spísaná zápisnica o návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie.
Súdny exekútor písomným podaním, ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené dňa 08.10.2008 požiadalo udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd prvého stupňa dňa 10.10.2008 udelil súdnemu
exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému so sídlom exekútorského úradu Záhradnícka 62, Bratislava,
poverenie na vykonanie exekúcie na podklade vykonateľného rozhodnutia - rozhodcovského rozsudku

č. k. SR 02346/2008 zo dňa 07.04.2008. Následne súd prvého stupňa vydal napadnuté uznesenie.

Podľa § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na
exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon
rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa § 45 ods. 2 citovaného zákona, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví
výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom

konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd v zmysle vyššie citovaného ustanovenia konštatuje správnosť zistenia skutkového
stavu súdom prvého stupňa a jeho správne právne posúdenie, preto v celom rozsahu poukazuje na
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd uvádza, že spotrebiteľská zmluva

je v našom právnom poriadku definovaná v § 52 Občianskeho zákonníka ako každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podmienkou pre posudzovanie
zmlúv ako spotrebiteľských je skutočnosť, že zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ, pričom
jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom za
podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky individuálne

ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie je vytvorený priestor na
dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny. Súd prvého stupňa preto správe zistil, že medzi
účastníkmi sa jedná o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý je potrebné aplikovať ustanovenia o
spotrebiteľskom práve.

Z predloženej zmluvy o úvere totiž vyplýva, že oprávnený vystupuje ako veriteľ, pričom medzi predmety
jeho činnosti patrí aj poskytovanie spotrebiteľských úverov nebankovým spôsobom, teda oprávnený pri
uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a považuje sa za dodávateľa.
Súd prvého stupňa správne zistil aj postavenie povinného ako dlžníka, nakoľko z úverovej zmluvy
je taktiež preukázané, že povinný uzatváral zmluvu ako fyzická osoba, ktorý pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti a považuje sa teda za spotrebiteľa podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka.

Ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka sa vzťahujú práve na taký druh zmlúv, pri ktorých
spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Ide o osobitnú ochranu v rámci ochrany spotrebiteľa,

pričom zákon v § 53 vymedzuje neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a rozlišuje, či boli
individuálne dojednané alebo nie. Je teda dôležité, či spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť sa s nimi pred
uzavretím zmluvy, ale taktiež aj to, či ich mal možnosť ovplyvniť. V tomto smere sa zabezpečuje ochrana
najmä tým zmluvám, pri ktorých sa zmluvné podmienky pripravujú vopred a pri ktorých spotrebiteľnemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Z predmetnej zmluvy o úvere je zrejmé, že bola vopred pripravená
oprávneným pre veľký počet spotrebiteľov, z čoho vyplýva, že povinný nemohol ovplyvniť jej obsah
a zmluvné dojednania, ide teda o štandardnú spotrebiteľskú zmluvu, ktorú možno označiť aj ako

formulárovú, adhéznu a na spotrebiteľské vzťahy je potrebné aplikovať spotrebiteľské právne normy bez
ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva, alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod.

Odvolací súd v tomto smere poukazuje aj na ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom
konaní v spojení s ustanoveniami § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. V zmysle

týchto ustanovení v prípade, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, exekučný súd musí
posudzovať aj to, či rozhodcovský rozsudok bol vydaný v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní
a či nie sú naplnené dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom
konaní. Ak by exekučný súd tieto dôvody zistil už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, musí žiadosť súdneho exekútora zamietnuť (§ 44 ods.
2 Exekučného poriadku). V prípade, ak by exekučný súd tieto dôvody zistil neskôr, t. j. až po vydaní

poverenia na vykonanie exekúcie, musí exekúciu následne zastaviť. Odvolací súd poukazujúc na
ustanovenie § 57 ods. 1 Exekučného poriadku konštatuje, že súd rozhodne o zastavení exekúcie
kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí existenciu niektorého z dôvodov na zastavenie exekúcie.
Súd tak v priebehu celého konania ex offo skúma splnenie predpokladov na vedenie exekúcie, preto
súd prvého stupňa je oprávnený a aj povinný v prípade zistenia niektorého z dôvodov uvedených v

ustanovení § 57 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaviť, pričom tak môže uskutočniť na návrh,
ako aj bez návrhu. Súd prvého stupňa preto vzhľadom na zistené skutočnosti správne exekúciu zastavil
a nekonal tak nad rámec svojej právomoci. Odvolací súd zdôrazňuje poukaz na uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 372/2011-18 zo dňa 13.09.2011 súvisiaceho s problematikou
neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že:

„všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky
predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul.
Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať“. Ústavný súd SR v citovanom rozhodnutí poukázal aj
na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27.01.1997 vydanom
pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol,

že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej
a materiálnej“.

Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvého stupňa v zmysle § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom
konaní správne preskúmal nielen žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na

vykonanie exekúcie, exekučný titul, ale aj Zmluvu o úvere č. 4670050 zo dňa 02.07.2007, a to v súlade s
ustanoveniami, ktoré upravujú spotrebiteľské vzťahy. Predmetná zmluva totiž môže obsahovať viaceré
neprijateľné podmienky.

Podľa názoru odvolacieho súdu jednou z neprijateľných podmienok tak ako správne ustálil aj súd prvého

stupňa v napadnutom uznesení je aj samotná rozhodcovská doložka (bod 17 Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru zmluvy o úvere), nakoľko akákoľvek rozhodcovská doložka bez ohľadu na jej formu
a znenie obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je podľa § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne

dojednaná. Takáto rozhodcovská doložka je preto podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.
V predmetnom exekučnom konaní ide o tento prípad. Značná nerovnováha v právach a povinnostiach
v neprospech spotrebiteľa bola spôsobená najmä tým, že spotrebiteľom bolo zároveň týmto postupom
odňaté právo brániť sa a podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok na všeobecný súd,
pričom ide o právo spotrebiteľa upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (každý sa

môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v
prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky) a taktiež aj nerešpektovaním
právnej úpravy ochrany spotrebiteľa (úrok z omeškania nepriaznivejší pre spotrebiteľa, § 54 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Táto podmienka nebola zároveň ani individuálne dojednaná a je súčasťou
vopredpredtlačenýchustanovenízmluvyoúverevbode17.Povinnýtakrozhodcovskúdoložkunemohol

nijakým spôsobom ovplyvniť, mohol zmluvu iba ako celok prijať alebo ako celok odmietnuť.

Preto celý postup od rozhodcovskej doložky až po rozhodcovský rozsudok je prejavom zneužitia
práv dodávateľa, ktorý si vlastne takýmto postupom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu takmer naakékoľvek plnenie zo zmluvy. Výkon práv oprávneného - dodávateľa podľa predmetnej rozhodcovskej
doložky považuje odvolací súd za nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany
spotrebiteľa, a preto bolo dôvodné aplikovať ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom

konaní v spojení s § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, nakoľko súdny exekútor vykonával
exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti (neplatnú
rozhodcovskú doložku) ani nemal byť vydaný, nakoľko rozhodcovský súd nemal ani právomoc
rozhodovať spor účastníkov konania. Súd prvého stupňa preto správne vyhlásil exekúciu za neprípustnú
a zastavil ju. Odvolací súd sa tak nestotožňuje ani s jedným z odvolateľových tvrdení, a preto napadnuté

rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil ako vo výroku vecne správne.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu 31) sa

použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje
sa však vždy uznesením.

Na dôvažok odvolací súd dáva oprávnenému do pozornosti ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného
poriadku, v zmysle ktorého, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť,

nemožnoodpustiťzmeškanielehôtaposkončeníexekučnéhokonanianemožnopodaťnávrhnaobnovu
exekučného konania. Exekučný poriadok tak vylučuje použitie ustanovení OSP, ktoré umožňujú súdu za
určitých okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie sa prerušuje iba ak to výslovne určuje osobitný
predpis, t. j. v ostatných prípadoch prerušenie konania prípustné nie je. V tomto prípade žiadny osobitný
predpis možnosť prerušenia konania neupravuje, preto odvolací súd návrh na prerušenie konania

zamietol.

Ďalej je potrebné uviesť, že súd v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) OSP, na ktoré odkazuje
oprávnený, je povinný prerušiť konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa čl. 267 Zmluvy o
fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke,

kde v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva potrebného pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Nie je možné
však povinnosť vnútroštátneho súdu požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke vykladať
absolútne. Predpokladom tejto povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či

otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre danú konkrétnu
vec, nakoľko zmyslom a cieľom predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad a používanie
komunitárneho práva a nie vyriešenie konkrétneho sporu. Vyžaduje sa teda bezprostredný súvis so
sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom, nie otázku akademickú, nesúvisiacu s vecou.

Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil na neprijateľnej rozhodcovskej doložke, keďže mal za to,
že je v neprospech povinného ako spotrebiteľa, ktorý si ju osobitne nevyjednal, nakoľko je splynutá s
ostatnými štandardnými podmienkami. Odvolací súd sa s uvedenou právnou argumentáciou stotožňuje.
K rozhodcovskej doložke má najbližšie ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, ktoré
bolo do Občianskeho zákonníka včlenené až novelou účinnou od 01.01.2008, avšak na zmluvy uzavreté

pred týmto dátumom súdu nič nebráni aplikovať na nekalú rozhodcovskú doložku ustanovenie § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Práve v znení tohto ustanovenia sa nachádza čl. 3 smernice Rady č.
93/13/EHS, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou č. 150/2004
a ktorý priamo upravuje základné predpoklady na posudzovanie zmluvných podmienok. Pokiaľ teda
súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola spotrebiteľom

individuálne dojednaná a zároveň spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú bez ohľadu na to, či sa nachádza
medzi neprijateľnými podmienkami uvedenými jednak v prílohe k tejto Smernici alebo vo výpočte v §
53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Súdnej kontrole zmluvných podmienok (rozhodcovskej doložky) v
zmysle vyššie citovaných ustanovení nebráni ani možnosť výberu medzi rozhodcovským konaním a

všeobecným súdom, nakoľko táto možnosť výberu bez ďalšieho neodstraňuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Možnosť voľby pre spotrebiteľa je iluzórna, keďže
vo väčšine prípadov žaloby na rozhodcovský súd podávajú veritelia. Spotrebiteľ iba výnimočne uplatňujesvoje práva, využíva všeobecný súd, ktorý je pre neho transparentnejší (obdobný právny názor aj v
uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici a Prešova sp. zn. 16CoE/228/2012 a 6CoE/167/2012).

Vo vzťahu k návrhu na prejudiciálne konanie odvolací súd teda poukazuje na ustálenú judikatúru
Súdneho dvora EÚ (C-168/05, C-240/98 až C-244/98, C-76/10, C-243/08, C-237/02, C-40/08),
Ústavného súdu Slovenskej republiky (IV. ÚS 55/2011, III. ÚS 372/2011-18) a Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (6 Cdo 143/11, 6 Cdo 1/2012, 6 Cdo 228/2011) jednak vo vzťahu k neprijateľným
podmienkam a jednak aj vo vzťahu k možnosti aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť

zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, a to s poukazom na ustanovenia § 44 ods. 2 a §
57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku.

Odvolací súd na podklade uvedeného dospel k záveru o neexistencii potreby predkladať citované
otázky Súdnemu dvor EÚ, nakoľko uvedené predbežné (prejudiciálne) otázky si na základe konštantnej
judikatúry vie súd vyriešiť sám, pričom tak aj urobil a odvolací súd stotožniac sa s jeho právnym názorom

jeho rozhodnutie ako vo výroku vecne správne aj potvrdil. Predbežné otázky citované odvolateľom preto
nemajú právnu relevanciu pre danú vec, ktorá by bola spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok. S poukazom
na to, odvolací nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.