Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 25, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/396/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7816206471
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7816206471.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr.

Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka v právnej veci žalobkyne B. U., M., H. XXX, zastúpenej
JUDr. Hedvigou Gallovou, advokátkou, Bratislava, Zámocká 26, proti žalovanej POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej JUDr. Katarínou Hegedüšovou, Bratislava,
Majerníkova3/A,IČO:42185190,oneplatnosťzmluvyoúvereai.,oodvolanístránsporuprotirozsudku
4Csp/20/2016-104 z 20.3.2018 Okresného súdu Rožňava

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výrokoch II. a III.
Žalobkyni p r i s u d z u j e náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj súd) rozsudkom rozhodol: I. Zastavuje konanie o určenie neplatnosti

Zmluvy o úvere č.702700987 z 25.5. 2011. II. Zaväzuje žalovaného zaplatiť žalobkyni 543 € v lehote 3
dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. III. Žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
2. V odôvodnení rozsudku, o. i., uviedol čo žalobkyňa podanou žalobou žiadala, čo žalovaný vo svojom
vyjadrení zo 4.11.2016 žiadal (čo uviedol), čo žalobkyňa vo svojom vyjadrení zo 17.5. 2017 uviedla, čo
žalovaný vo svojom vyjadrení „doručeného“ mu 17.10.2017 uviedol a ako sa žalobkyňa v písomnom
podaní z 10.11.2017 vyjadrila (reprodukoval doslovne podstatný obsah žaloby a uvedených vyjadrení).
Ďalej, citujúc znenie § 9 ods.1/,2/ a § 11 ods.1/ písm. a/ z.č.129/2010 o spotrebiteľských úveroch

a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, uviedol: Podľa uvedenej platnej právnej úpravy v
čase podpisu úverovej zmluvy (ďalej len zmluva) a to § 9 ods.2/ písm. f/,j/ a k/ Zák.č.129/10 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, musí zmluva o spotrebiteľskom úvere (ďalej len
zmluva) okrem všeobecných náležitostí podľa O. z. obsahovať aj tieto náležitosti: - dobu trvania a
termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, - celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť,
vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy, uvedú sa všetky predpoklady použité

na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, - výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov, prípadné poradie v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Absencia
uvedených podstatných náležitostí v spotrebiteľskej zmluve (ďalej len zmluva) je podľa § 11 ods.1/ písm.
a/ cit. zák. sankcionovaná tak, že sa poskytnutý spotrebiteľský úver stáva zo zák. bezúročný a bez
poplatkov.Oboznámilsaslistinnýmidôkazmipredloženýmižalobkyňou-zmluvouz25.5.2011uzavretou
medzi stranami sporu, dohodou o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov (ďalej len dohoda), rozhodcovskou

zmluvou, splátkovým kalendárom, prehľadom splátok, listinami preukazujúcimi jednotlivé úhrady zo
strany žalobkyne pre žalovaného. Uviedol, čo vyplýva z obsahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere (ďalej
len zmluva)a z dohody uzavretej medzi stranami sporu 25.5.2011. Z listinných dôkazov predložených
žalobkyňou vyplýva, že strany sporu uzavreli zmluvu č.702700987 25.5.2011 a toho istého dňa ajdohodu. Výška poskytnutého úveru predstavovala 400 €. Na úhradu úveru sa žalobkyni vykonávali
zrážky zo mzdy na základe Dohody uzavretej medzi stranami sporu 25.5.2011. Predmetná zmluva
neobsahuje náležitosti uvedené v § 9 ods.2/ písm. f/,j/ a k/ Zák.č.129/10 Z. z. a to dobu trvania

zmluvy a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ
zaplatiť, výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. nakoľko zmluva neobsahuje podstatné náležitosti podľa
§ 9 ods.2/ písm. f/,j/ a k/ Zák.č.129/10 Z. z., podľa § 11 ods. 1/ písm. a/ cit. zák. zmluva sa stáva zo

zák. bezúročnou a bez poplatkov. Po oboznámení sa s jednotlivými listinnými dôkazmi predloženými
žalobkyňou a tvoriacimi súčasť súdneho spisu (výpismi z účtov z peňažných ústavov - Slovenská
sporiteľňa, a.s. ZUNO BANK AG, potvrdeniami Poštovej banky, a.s.) mal preukázané, že žalobkyňa
ku dňu podania žaloby uhradila na úhradu úveru celkovo 943 €. Citoval znenie § 451 a § 456 O.
z. Spotrebiteľská zmluva (ďalej len zmluva) uzavretá medzi stranami sporu neobsahuje podstatné
náležitosti podľa § 9 ods.2/ písm. f/,j/ a k/ Zák.č.129/10 Z. z., preto podľa § 11 ods. 1/ písm. a/ cit. zák.

zmluva sa stáva zo zák. bezúročnou a bez poplatkov. Plnenie žalobkyne pre žalovaného nad 400 € je
potrebné považovať za bezdôvodné obohatenie získané plnením bez právneho dôvodu podľa § 451
ods.2/ O. z., ktoré podľa § 456 O. z. žalovaný je povinný vydať žalobkyni. Zistil, že žalobkyňa zaplatila
žalovanému nielen istinu 400 €, ale aj ďalšie splátky (spolu 943 €) dôkaz - splátky a pokuty. Z dôvodov
tvrdených žalobkyňou posúdil predmetnú zmluvu ako bezúročnú a bez poplatkov. O trovách konania

rozhodol podľa § 255 ods. 2/ CSP (jeho znenie citoval). Žalobkyňa bola v konaní čiastočne úspešná, o
náhrade trov konania rozhodol tak, že „žiadne“ zo strán nemá na náhradu trov konania právo. O trovách
konania rozhodol podľa § 255 ods.1 CSP (jeho znenie citoval). Žalobkyňa mala vo veci plný úspech,
teda jej priznal plnú náhradu trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník, podľa §

262 ods. 2/ CSP.
3. Žalobkyňa voči výroku Rozsudku, ktorým súd: - žiadnemu zo strán nepriznal právo na náhradu trov
konania podala včas o d v o l a n i e, pričom ako odvolací dôvod uplatnila § 365 ods.1 písm. h) CSP,
keďže súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odôvodnenie: Žalobou podanou na súd
8.9.2016 sa domáhala určenia, že Zmluva č.702700987 z 25.5.2011 uzavretá medzi ňou a žalovaným je

neplatná a domáhala sa od neho vydania bezdôvodného obohatenia. Následne s poukazom na aktuálnu
súdnu prax v písomnom vyjadrení adresovanom súdu 19.5.2017 upravila petit žalobného návrhu s
tým, že žiadala určiť bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy a naďalej žiadala vydať bezdôvodné
obohatenie 543 €. Podstatou samotnej žaloby bol jej naliehavý právny záujem vyriešiť všetky sporné
právne otázky medzi stranami sporu a dať jej odpoveď, aká je skutočná výška jej dlhu voči žalovanému

z titulu predmetnej zmluvy a následne vydanie bezdôvodného obohatenia v prípade ak súd rozhodne
o neplatnosti zmluvy, resp. jej časti týkajúcej sa úrokov a poplatkov. Vzhľadom k tomu, že súd ustálil
oddeliteľnosť časti zmluvy (úroky, poplatky) od samotnej zmluvy ako celku, vyslovil svoj právny názor k
danej otázke, a preto upravila žalobný petit tak, že „žiadal“ určiť bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy.
Súd žalobe v upravenej forme v plnom rozsahu vyhovel, avšak nepriznal jej náhradu trov konania podľa

§ 255 ods.2 CSP s odôvodnením, že strana vo veci mala úspech len čiastočný. S takýmto právnym
názorom súdu nesúhlasila, pretože obsahovo jej žalobe bolo vyhovené v plnom rozsahu a takýto záver
súdu sa javí formalistický. Súd musí vychádzať z obsahu podaného návrhu. Navyše v odôvodnení
rozhodnutia súdu v ods. 25. a 26. uvádza, že o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods.1 CSP,
teda priznal strane náhradu rov konania, čo je však tam pravdepodobne uvedené omylom. Otázku

náhrady trov konania upravuje CSP v § 251 a n. Citovala znenie § 255 ods.1 CSP. Všeobecne platí,
že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zásada
zavinenia sa uplatní najmä v prípade, kedy je konanie zastavené (§ 256 CSP). Citovala znenie § 257
CSP. Mala vo veci úspech vo výške 100 %, a preto mala za to, že jej patrí aj náhrada trov Na základe
uvedeného, v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci navrhla rozhodnutie súdu podľa § 388

CSP v napadnutom výroku, t.j. vo výroku, ktorým: - žiadnemu zo strán nepriznal právo na náhradu trov
konania z m e n i ť a priznať jej právo na náhradu trov konania vo výške 100 %. Zároveň si uplatnila
trovy odvolacieho konania vo výške 100 %.
4. Proti výroku II. a III. Rozsudku podala žalovaná v zákonnej 15 dňovej lehote o d v o l a n i e,
a to z nasledovných dôvodov: V konaní došlo k vade uvedenej v § 365 ods.1 písm. d),f) a h) CSP

tým, že Súd prvého stupňa (ďalej len Súd) Rozsudok nedostatočne odôvodnil (najmä tým, že sa
nevysporiadal s jej argumentáciou a iba nekriticky prevzal argumentáciu žalobcu), čím odňal jej možnosť
konať pred Súdom, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
napokon rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. I. K nepreskúmateľnostirozhodnutia. V odôvodnení rozhodnutia súd musí stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti
považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. Zároveň mal súd dbať na to, aby odôvodnenie rozhodnutia bolo

presvedčivé. Odôvodnenie predmetného rozhodnutia však tieto zák. stanovené podmienky nespĺňa.
Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9.12.1994, séria
A, č.303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z r.1993, sťažnosť č.18390/91)
a Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ÚS SR; nález z 12.5.2004, I ÚS 226/03) treba za
porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho

odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom
práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa
vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej
strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť
sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne
argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych opravných prostriedkov. II. K

posúdeniu zmlúv o úvere. Okrem opakovania časti svojho vyjadrenia zo 4.11.2016 (č.l.13 a 15) k žalobe,
uviedla ďalej: V predmetnom prípade je sporné, v súvislosti s predmetnou zmluvou prisúdiť žalobcovi
právny status spotrebiteľa, a teda súdom cit. ust. týkajúce sa ochrany spotrebiteľa sú neaplikovateľné.
Zmluva bola uzatvorená v zmysle § 269 ods.2. Obch. zák. Žalobca vstúpil do právneho vzťahu s ňou
na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon zamestnania, a teda nie

na svoju súkromnú potrebu. Poukázala, že žalobca prehlásenie, že finančné prostriedky sú poskytnuté
na výkon zamestnania vlastnoručne podpísal, pričom tento prejav vôle je na prednej strany zmluvy a
prehlásenie dlžníka je zrozumiteľne, určito a jasne „uvedený“ hneď vedľa podpisu dlžníka. Poukázala
že disponuje vlastnoručne „podpísaním“ prehlásením dlžníka, že finančné prostriedky sú poskytnuté
na účel zamestnania, a teda dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje žalobcu a ten relevantnými

dôkazmi nevyvrátil jej tvrdenia, ale len účelovo svojím vyjadrením tvrdí že sa jedná o spotrebiteľský
vzťah. Avšak takéto tvrdenia považovala za nedôvodné, ktoré nenachádzajú žiadnu oporu v zák.
alebo dôkazných prostriedkoch, pričom predložila dostatočný dôkazný prostriedok a to vlastnoručne
„podpísanie prehlásenie“ žalobcu a žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno a súd sa len na
základe jeho kritických vyjadrení „sa“ priklonil k jeho tvrdeniam. Poukázala na prostriedky procesného

útoku, ktoré jasne preukázala a to prehlásenie žalobcu, pričom žalobca ako prostriedok „procesného
obrany“ žiadnym relevantným spôsobom nevyvrátil opak, pričom v tomto prípade je potrebné poukázať
na § 151 ods.1 CSP (jeho znenie citovala). Citovala z odôvodnenia Rozsudku Krajského súdu (ďalej len
KS) v Žiline: 9Co/343/2013 z 19.9.2013. Žalobca svoju vôľu uzavrieť zmluvu potvrdil svojim podpisom.
Skutočnosť, že dodatočne usúdil, že zmluva je pre neho subjektívne nevýhodná ešte nezakladá

absolútnu neplatnosť právneho úkonu a nemožno ju kvalifikovať ako nedostatok vážnosti vôle. Dôkaz:
Zmluva. Dovolila si poukázať na ďalší dôkazný prostriedok preukazujúci účel poskytnutia finančných
prostriedkov na zamestnania a to na žiadosť o úver uzatvorenú 25.5.2011. V predmetnej žiadosti
Žalobca dobrovoľne uvádzal skutočnosti týkajúce sa účelu na ktorý sa peňažné prostriedky majú použiť.
Prehlásil a toto prehlásenie vlastnoručne v žiadosti o úver podpísal, že žiada finančné prostriedky

na výkon zamestnania. Dôkaz: Žiadosť o úver. Navyše 25.5.2011 bol podpísaný aj dodatok k zmluve
č.702700987, v ktorom bolo uvedené nasledovné: Dole podpísaný B. U. vyhlasujem, že veriteľom
poskytnuté finančné prostriedky vo výške 400 € použijem na nákup výpočtovej techniky za účelom
výkonu zamestnania. Týmto sa zaväzujem, že poskytnuté finančné prostriedky použijem výlučne na
uvedený účel. Dôkaz: Dodatok k zmluve. Okrem toho žalobca s ňou uzatvoril aj ďalšie zmluvy a v nich

rovnako vyznačil a vyhlásil, že peňažné prostriedky použije na účel zamestnania. A teda akékoľvek
tvrdenia o nevedomosti, ľahkomyseľnosti alebo o jej praktikách považovala za nedôvodné, nakoľko
žalobca mal dostatočnú vedomosť o obsahu a významu zmluvy, „ktoré“ s ňou uzavrel. A teda dovolávať
sa subjektívnej nevýhodnosti považovala za irelevantné a účelové. Dôkaz: Zmluva 1, Žiadosť 1, Zmluva
2. Poukázala na § 149 a n. CSP, prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany a

koncentrácia konania. Mala za to, že nie je „naplnená podmienky“ § 150 CSP (jeho znenie citovala).
Žalobca vo svojom podaní nepreukázal účel poskytnutia peňažných prostriedkov (len účelovo tvrdil, že
ich na účel zamestnania nepoužil) ale ona si dostatočne splnila dôkaznú povinnosť, nakoľko predložila
prehlásenie dlžníka (žalobcu) že finančne prostriedky použije na účel zamestnania. Poukázala na
zákonnú zásadu koncentrácie konania a zásadu hodnotenia dôkazov ako aj zásadu rovnosti účastníkov

konania. Zároveň sa domnievala, že ide o naplnenie čl.5 CSP, teda o zjavné zneužitie práva, ktoré
nepožíva právnu ochranu. Mala za to, že nie je naplnená základná zásada CSP v zmysle čl.8 CSP (jeho
znenie citovala). Dokazovať je povinný každý, kto v spore niečo tvrdí. Nedodržanie dôkaznej povinnosti a
následneneuneseniedôkaznéhobremenavedievprípadežalobcukprocesnejpasivite,ktorájerovnako„sankciovaná“ stratou sporu. Poukázala v tomto prípade na Rozsudok Najvyššieho súdu (ďalej len NS)
SR, 5Cdo/l96/2009 ako aj rozsudok NS SR 5Obo/52/2010 a citovala, čo konštatuje. Zároveň poukázala
na to, že tvrdenia žalobcu nie sú ničím podložené, a teda spotrebiteľský charakter zmluvy riadne

neodôvodnil a nepodložil relevantnými dôkazmi, pričom dôkazné bremeno v tomto prípade spočíva
práve na jeho strane. V prípade ak žiada podriadiť zmluvy uzavreté za účelom zamestnania pod znenia
zák. o spotrebiteľských úveroch je jeho povinnosťou preukázať skutočnosti svedčiace v jeho prospech.
Citovala, čo sa uvádza v rozhodnutí NS SR vydanom v konaní: 7Cdo/353/2014 a citovala z Rozhodnutia
(Uznesenia) z 31.3.2008 NS SR vydaného v konaní: 4 Obo/145/2007 a z Rozhodnutia (Uznesenia)

z 21.1.2015 (z bodu 26. odôvodnenia) ÚS SR vydaného v konaní: II. ÚS/38/2015-17. Dôležité teda
je, na aký účel bol úver poskytnutý a nie na aký účel žalobca finančné prostriedky naozaj použil.
Ona je povinná preukázať, na aký účel boli peňažné prostriedky poskytnuté. Nenesie, však, povinnosť
preukazovať či naozaj klient použije prostriedky na daný účel. Je nemysliteľné aby kontrolovala, ak
uzatvorila vyše 400 000 zmlúv o úvere každého klienta, na čo financie použije. Ten sa sám zaväzuje
svojim podpisom, že prostriedky budú použité na poskytnutý účel. Mala za to, že skutočnosť, že Zmluva

má povahu formulárovej (adhéznej) zmluvy ešte samo o sebe nevytvára predpoklad, že Zmluvu je
potrebnéposudzovaťakospotrebiteľskú.Podpojmomformulárovázmluvajepotrebnérozumieťzmluvu,
ktorú používa dodávateľ, resp. podnikateľ v 2 a viacerých prípadoch a zväčša je vopred pripravená.
Uvedený postup je súčasťou bežnej podnikateľskej praxe a má za účel zjednodušiť kontraktačný proces,
a to aj pri uzavieraní zmlúv medzi podnikateľmi navzájom. Z uvedeného vyplýva, že formulárová zmluva

môže byť právnym dôvodom vzniku absolútneho obchodu (zmluvy o úvere). Vzhľadom na uvedené
považovala tvrdenia Žalobcu o tom, že pred uzavretím „Zmluva“ nebol dostatočne informovaný o
význame jednotlivých ust. a o tom aký budú mať pre neho (dožadujúc sa postavenia spotrebiteľa)
jednotlivé časti Zmluvy, za bezpredmetné. Obzvlášť ako to bol práve Žalobca kto inicioval uzavretie
Zmluvy v danej podobe, tým že dobrovoľne vyznačil účel použitia finančných prostriedkov. Skutočnosť,

že Žalobca dodatočne došiel k záveru, že je pre neho Zmluva subjektívne nevýhodná nemôže byť
na jej ujmu, ktorá konala v dobrej viere, že Žalobca má úmysel použiť finančné prostriedky na účel
zamestnania. Na základe uvedeného je nesporné, že finančné prostriedky použil na výkon povolania,
pričom podľa zák. o spotrebiteľských úveroch, Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý
spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Preto nemožno

predmetný úver posudzovať v zmysle zák. o spotrebiteľských úveroch. Dovolila si dať do pozornosti
Rozsudok KS v Banskej Bystrici z 21.2.2017, 14Co/975/2015, ktorý rozsudok okresného súdu (ďalej
len OS) potvrdil a citovala, čo vo svojom odôvodnení (v bode 11.) konštatoval. Zmluvné strany sa
môžu dohodnúť na základe akého zák. sa ich zmluvné vzťahy v budúcnosti budú spravovať. Rovnako
k danému prípadu došlo v predmetom spore. V zmysle VPPU sa zmluvné strany dohodli na tom, že

ich vzťahy sa budú spravovať ust. Obch. zák. Zmluva sa uzatvorila v zmysle § 497 a n. Obch. zák.
z čoho jasne vyplýva, že iný zák. ani na daný zmluvný vzťah nie je možné aplikovať. Ak by tak bolo
urobené bolo by to v rozpore so zák. Obch. zák. uvádza, že explicitne uvedené zmluvy sa spravujú bez
ohľadu na povahu účastníkov jeho ust., od ktorého sa nie je možné odchýliť, keďže ide o kogentné ust.
[citovala znenie § 261 ods.3 písm. d) Obch. zák.]. Nakoľko dlžník nemienil použiť peňažné prostriedky

na svoju súkromnú potrebu, nie je spotrebiteľom. Vzájomný právny vzťah účastníkov konania je teda
obchodnoprávny a uplatnenie právnych noriem s cieľom ochrany spotrebiteľa nie je vôbec na mieste. Je
teda bezpredmetné skúmať či zmluva obsahuje obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
NepomenovanázmluvapodľaObch.zák.sivyžadujedostatočnévymedzeniesubjektov,tedazmluvných
strán, ktoré uzatvorili zmluvu a vymedzenie predmetu zmluvy. Každopádne si nevyžaduje náležitosti,

ktoré uvádza žalobca vo svojich tvrdeniach. Ak strany si zvolia, že zmluvu uzatvoria ako nepomenovanú,
náležitosti by sa mali teda posudzovať podľa tých, ktoré si vyžaduje najbližšie ním podobná zmluva,
v tomto prípade Zmluva o úvere, ktorá je upravená v rámci Obch. zák. § 497 a n. Ani tam nie „súd“
uvedené náležitosti ako uvádzanie RPMN atď. Z daného dôvodu nie je možné zmluvu považovať za
bez poplatku a bezúročnú. Z predmetnej definície spotrebiteľa jasne vyplýva, že z hľadiska určenia

jeho statusu je rozhodujúce, na aký účel bol spotrebiteľský úver poskytnutý, a teda nie na aký účel
boli poskytnuté peňažné prostriedky dlžníkom následne použité. Ak bol teda úver výlučne na základe
vyhlásenia dlžníka poskytnutý na účel zamestnania, nepôjde o spotrebiteľský úver. Je potrebné tiež
zdôrazniť, že dlžník podľa zmluvných vyhlásení z vlastnej vôle vstúpil do zmluvného vzťahu za účelom
poskytnutia peňažných prostriedkov na výkon zamestnania a toto vyhlásenie potvrdil svojím podpisom.

Ona toto jeho vyhlásenie akceptovala, nijako ho neovplyvňovala a ani si ho nevynucovala. Ak by toto
vyhlásenie napokon bolo nepravdivé, má ona k dispozícii viacero právnych inštitútov na ochranu svojich
práv a oprávnených záujmov (§ 49a O. z. - dovolanie sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu pre
uvedenie do omylu; § 507 Obch. zák.: ak má dlžník poskytnuté peňažné prostriedky podľa zmluvy použiťiba na určitý účel a dlžník ich použije na iný účel, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať,
aby dlžník vrátil bez zbytočného odkladu použité a nevrátené prostriedky s úrokmi)). Nakoľko žalobca
nemienil použiť peňažné prostriedky na svoju súkromnú potrebu, nie je spotrebiteľom. Je potrebné

tiež zdôrazniť, že žalobca podľa zmluvných vyhlásení z vlastnej vôle vstúpil do zmluvných vzťahov za
účelom poskytnutia peňažných prostriedkov na výkon zamestnania a toto vyhlásenie potvrdil svojím
podpisom. Ona toto jeho vyhlásenie akceptovala. Táto skutočnosť je pritom jasne preukázaná Zmluvou.
Záverom tejto časti treba uviesť, že ona pri poskytovaní peňažných prostriedkov vychádza čo do
účelu z vyhlásenia jednotlivých klientov. Oblasť predmetu podnikania „žalobcu“ je charakterizovaná ako

rýchle „pôžičky“ (úvodzovky žalovaná), kde nie je žiaden čas na preukazovanie pravdivosti zmluvných
vyhlásení klientov. Ak by tieto vyhlásenia napokon boli nepravdivé, má k dispozícii viacero právnych
inštitútov na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (§ 49a OZ); § 507 Obch. zák. V prípade jej
postavenia treba akcentovať aj jej dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu so žalobcom vstupovala.
Jej argumentácia v tomto smere je napokon v plnom súlade s judikatúrou Európskeho súdneho dvora
(ďalej len ESD) v oblasti práva na ochranu spotrebiteľa, na ktorú zjavne „zabudol“ (úvodzovky žalovaná)

poukázať žalobca. Pri výklade pojmu spotrebiteľ je potrebné chrániť dobrú vieru druhej strany. Ak
dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho,
že mala postavenie spotrebiteľa (ESD, C-464/01, vo veci Johann Gruber proti Bay Wa AG publikovaný
o. i. v Švestka, J., Spáčil, J., Škárová, M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník I. § 1-459. Komentář. 2.
vydání. Praha: C. H. Beck, 2009, s.468-469). Obdobne, pokiaľ spotrebiteľ predstiera, že je podnikateľom

(alebo v tomto smere uvedie dodávateľa do omylu), je treba takúto obligáciu charakterizovať ako
obchod, a nie spotrebiteľský záväzok, pretože je potrebné chrániť dodávateľovu dobrú vieru, pretože
dobrá viera je všeobecným princípom zmluvného práva (Bundesgerichtshof, SRN, 22.12.2004, VIII ZR
91/04 publikovaný o. i. v Eliáš, K. a kol.: Občanský zákoník. Velký akademický komentář. 1. svazek.
§ 1-487. Praha, Linde 2008, s.324; Selucká, M. Ochrana spotřebitele v soukromém právu. 1. vydání.

Praha: C. H. Beck 2008, s.54). Analogicky, ak žalobca v Zmluve uviedol a aj podpísal, že poskytované
peňažné prostriedky sú na účel výkonu jeho zamestnania, treba chrániť jej dobrú vieru a žalobcovi
nepriznať právne postavenie spotrebiteľa. • S obdobným prípadom sa vysporiadal aj KS v Banskej
Bystrici, ktorý zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie súdu „prvé“ stupňa. OS Žiar nad Hronom rovnako
posudzovalzmluvuoúvere,podpísanúzaúčelompovolaniaavyhodnotiljuakospotrebiteľskúvosvojom

rozhodnutí vedenom pod 10C/122/2013-71 z 10.9.2014. KS Banská „bystrica“ 25.11.2015 Rozsudkom
14Co/1553/2014 jeho rozhodnutie zrušil, a citovala, ako to odôvodnil. Súd zmluvu posúdil ako zmluvu
spotrebiteľskú. Napriek tomu, že odcitoval zákonné ust. zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zák. o
spotrebiteľských úveroch neuviedol ani jediné tvrdenie, na podporu svojho rozhodnutia, z akého dôvodu
posúdil zmluvu ako spotrebiteľská, napriek tomu, že dlžník sa jasne zaviazala, že ide o úver vzatý

za účelom zamestnania. Opakovala doslovne skutočnosti uvedené v bode I. odvolania. Poukázala,
na to, že napádaný rozsudok je nepreskúmateľný a jej tak „v zmysle“ došlo k odopretiu možnosti
konať pred súdom. Poukázala na nedostatočné odôvodnenie predmetného rozsudku a jeho následnú
nepreskúmateľnosť. Odôvodnenie predstavuje významnú časť rozsudku a je veľmi významné z hľadiska
presvedčivosti, logickosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. Je presvedčená, že odôvodnenie rozhodnutia

musí byť logické, konzistentné a súd musí všetky dôkazy posúdiť v ich vzájomných súvislostiach a to
tak, aby presvedčivo dokázal vyargumentovať zistený skutkový stav. Povinnosť riadne odôvodniť súdne
rozhodnutie ako súčasť práva na spravodlivý proces, bola už prejudikovaná početnými rozhodnutiami
ako NS SR tak aj ÚS SR. Predložila listinné dôkazy, ktoré nasvedčujú účelu. Žalobca nepredložil ani
jediný dôkaz o tom, že by bol úver vzatý za spotrebným účelom, a aj napriek tomu, súd sa priklonil na

jeho stranu, a to bez toho aby odkázal na akýkoľvek dôkaz, ktorý by svedčil jeho tvrdeniam a napokon
jeho rozhodnutiu. Z rozhodovacej činnosti OS je všeobecne známe, že len málokedy sa vysporiadajú
s námietkou účelu poskytnutých finančných prostriedkov, a bez uvedenia dôkazov, o ktoré sa opreli
posúdia zmluvy o úvere obchodnoprávneho charakteru ako zmluvy spotrebiteľské. Opakovala doslovne
skutočnosti uvedené v 5. ods. na str.7 odvolania. III. Vzhľadom na uvedené navrhla podľa § 391 ods.1

C. s. p. v platnom znení rozsudok výrok II. a III. OS Rožňava, č. k. 4Csp/20/2016 z 20.3.2018, zrušiť a
vec vrátiť súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, resp. zmeniť rozhodnutie súdu tak, že žaloba sa v
celom rozsahu zamieta. Zároveň žiadala úhradu trov konania, ktorý jej vznikli, vrátane trov odvolacieho
konania.
5. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej, o. i., opakovala časť svojho vyjadrenia zo 17.5.2017

(č.l.26-26 p. v.) a z 10.11.2017 (č.l.59-59 p. v.) a ďalej uviedla: Udala, že nesúhlasí s právnym názorom
žalovaného uvedeným v odôvodnení odvolania a udala, že svoj žalobný nárok považuje za dôvodný
a podaný v zákonnej lehote. Zároveň sa plne stotožňuje s právnym názorom súdu. Mala za to, že jej
nárok je v súlade s § 451 a n. a v zmysle § 456 O. z. v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy, apreto je rozhodnutie súdu správne. V ďalšom žalobkyňa naďalej poukázala na § 52,§ 53, § 54 O. z. v
znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy, zák.č.129/10 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a čl.3 ods.1,2
Smernice Rady č.93/13 EHS z 5.4.1993. Z dôvodu, že zmluva neobsahovala všetky zákonné náležitosti,

tak úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkový s poukazom na § 9 ods.2, písm. f),j),k) zák. o
spotrebiteľských úveroch (v tom čase podľa zák.č.129/10 Z. z., v dôsledku čoho sa takáto zmluva stáva
podľa § 11 ods.1, písm. a) cit. zák. bezúročnou a bez poplatkov, a preto jej plnenie pre žalovaného nad
400 € je plnením bez právneho dôvodu podľa § 451 ods.2 OZ, ktoré je v zmysle § 456 OZ povinný
žalovanývydaťjejztitulubezdôvodnéhoobohatenia.Naďalejpoukazovalanato,ževčasepodpisovania

zmluvy nemala možnosť výberu, a teda musela podpísať všetky tlačivá, ktoré jej boli predložené pri
podpisovaní samotnej zmluvy, ako aj dodatkov, pričom žalovaný, ako veriteľ, prostredníctvom tretej
osoby - svojho splnomocneného zástupcu - by ani nemal dojednávať žiadne dodatky k zmluve, ktoré
sám aj podpisuje, t.j. sprostredkovane uzavierať vzájomne závislé zmluvy, ktoré súvisia so zmluvou
o spotrebiteľskom úvere. Získanie spotrebiteľského úveru nemožno podmieniť uzavretím vzájomne
závislej zmluvy (dodatku), ktorý musela podpísať, pretože poskytnutie úveru bolo podmienené podpisom

aj tohto dodatku. Ani jej nebolo objasnené, z akého dôvodu sa musí uviesť nejaký konkrétny účel
využitia poskytnutej pôžičky, a zo strany splnomocneného zástupcu žalovaného jej bolo oznámené,
že ide len o formálnu záležitosť, a preto súhlasila s tým, aby sa tam uviedlo, že poskytnuté finančné
prostriedky použije na nákup výpočtovej techniky za účelom výkonu zamestnania, čo sa vraj uvádzalo aj
v iných obdobných prípadoch. Ide ozaj len o formálnu záležitosť, pretože ani nie je konkrétne uvedené

o aký nákup výpočtovej techniky by malo ísť a či konkrétna výpočtová technika mala slúžiť výlučne na
výkon povolania. Tu je potrebné poukázať na skutočnosť, že ani nemala živnostenské oprávnenie, teda
podnikateľskú činnosť nevykonávala. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení neuvádza pravdu, keď v
odôvodnení svojho odvolania uvádza, že prehlásenie, že finančné prostriedky sú poskytnuté na nákup
výpočtovej techniky za účelom výkonu zamestnania vlastnoručne podpísala, a že toto prehlásenie v

dodatku k zmluve o úvere z totožného dňa ako je podpísaná Zmluva o úvere (25.5.2011) je zrozumiteľne,
určito a jasne podpísané dlžníkom, pretože táto listina je taktiež na vopred pripravenom predtlačovom
formulári, tak ako aj Zmluva, kde sa len dopisovali údaje o dlžníkovi. Tu je potrebné poukázať na
to, že jednoznačne sú v týchto tlačivách dopísané údaje dlžníka, ako fyzickej osoby, pretože sa tam
uvádza rodné číslo dlžníka a číslo OP, a nie údaj IČO, pokiaľ by mala byť subjektom dlžníka právnická

osoba - SZČO. Nevykonávala žiadnu podnikateľskú činnosť v čase uzatvorenia Zmluvy, nemala ani
živnostenské oprávnenie na takúto činnosť, čo je možné zistiť nahliadnutím do centrálnej evidencie
Živnostenského registra SR (túto skutočnosť si mal predovšetkým overiť žalovaný v čase poskytovania
úveru), ktorú skutočnosť preukazuje dostatočným relevantným spôsobom a určite to nie je iba jej účelové
tvrdenie, tak ako to uvádza žalovaný. Mala za to, že žaloba bola podaná dôvodne, súd vykonal vo

veci rozsiahle dokazovanie, správne vo veci rozhodol. S poukazom na uvedené navrhla odvolanie
žalovaného zamietnuť a potvrdiť napadnutý Rozsudok v II. a III. výroku ako vecne správny podľa § 387
CSP. Zároveň si uplatnila trovy odvolacieho konania, a to za právne zastupovanie v odvolacom konaní
vo výške 100 %.
6. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedla: I. Mala za to, že sa dostatočne vyjadrila ku

všetkým relevantným skutočnostiam prostredníctvom svojich doterajších písomných podaní, na ktorých
trvala v celom rozsahu. Nakoľko žalobca vo svojom vyjadrení neuvádza nové skutočnosti týkajúce sa
predmetu tohto sporového konania, považovala obsah svojich písomných podaní za dostačujúci i vo
vzťahu k odvolaniu žalobcu. II. Vzhľadom na uvedené i naďalej navrhovala, podľa § 391 ods.1 C. s.
p. v platnom znení rozsudok výrok II. a III. OS Rožňava, č. k. 4Csp/20/2016 z 20.3.2018, zrušiť a vec

vrátiť súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, resp. zmeniť rozhodnutie súdu prvého stupňa tak,
že žaloba sa v celom rozsahu zamieta. Zároveň žiadala úhradu trov konania, ktorý jej vznikli, vrátane
trov odvolacieho konania.
7. Žalobkyňa podala nasledovné vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného k svojmu „dovolaniu“: Rozsudkom
súdu bolo rozhodnuté v merite veci a následne voči 2. a 3. výroku rozhodnutia súdu podal odvolanie

žalovaný a voči 3. výroku predmetného rozhodnutia podala odvolanie aj ona. Písomnosti doručené
súdu 27.4.2018 (jej odvolanie), 9.5.2018 (odvolanie žalovaného), 27.6.2018 (jej vyjadrenie k odvolaniu
žalovaného) obsahujú všetky relevantné skutočnosti týkajúce sa „meritu“ veci. Vyjadrenie žalovaného,
doručené súdu 3.7.2018 taktiež poukazuje na obsah doterajších písomných podaní, ktoré považovala za
dostačujúce. Mala za to, že doterajšie písomné podania sú dostačujúce, súd okrem 3. výroku o náhrade

trov konania) rozhodol správne a zákonne. Návrh rozhodnutia súdu (petit). S poukazom na uvedené
naďalej navrhovala, odvolanie žalovaného (okrem výroku o trovách konania) zamietnuť, napadnutý
rozsudok v merite veci, ako vecne správny podľa § 387 CSP potvrdiť a vo výroku o náhrade trov konanianapadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že sa jej prizná náhrada trov konania vo výške 100
% vrátane trov odvolacieho konania.
8. Žalovaná v tzv. odvolacej replike uviedla: I. Zároveň si dovolila opätovne poukázať na skutočnosť,

že 25.5.2011 uzatvorila ako veriteľ so žalobcom ako dlžníkom Zmluvu o úvere č.702700987, na
základe ktorej poskytla mu úver 400 €. Žalobca v procese uzatvorenia zmluvy uviedol, že poskytnuté
peňažné prostriedky mieni použiť na výkon zamestnania, čo potvrdil svojim vlastnoručným podpisom.
Citovala znenie § 2 „písm“ a) zák.č.129/10 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (časová verzia predpisu účinná

od 1.1.2011 do 30.11.2011, t.j. v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy). V zmluve je výslovne určený účel
uzatvorenia zmluvy - zamestnanie. V zmysle uvedeného § 2 písm. a) Zák. o spotrebiteľských úveroch
nie je možné žalobcovi, priznať status spotrebiteľa. Uvedenú jej argumentáciu potvrdil prostredníctvom
svojho rozhodnutia aj KS v Bratislave uznesením z 28.3.2017, 21CoE/378/2016-53, v ktorom odvolací
súd konštatoval, že súd musí akceptovať limity vyplývajúce z právnej úpravy danej osobitnými
právnymi predpismi, ktorými je potrebné rozumieť Zák. o spotrebiteľských úveroch, vymedzujúce

pojem spotrebiteľského úveru. Vzhľadom na predmetné osobitosti právnej úpravy, pre účelovosť úveru,
ktorý bol poskytnutý dlžníkovi, na posúdenie zmluvy nemožno aplikovať ust. Zák. o spotrebiteľských
úveroch. Niet pochybností o tom, že zmluvné vzťahy uzatvárané medzi dodávateľom a fyzickou osobou
nepodnikateľom, spĺňajú požiadavku spotrebiteľského právneho vzťahu. Pokiaľ je ale predmetom tohto
vzťahu účelovo poskytnutý úver, potom vzhľadom na § 2 písm. a) Zák. o spotrebiteľských úveroch nejde

o spotrebiteľský úver a na tieto zmluvné vzťahy (úverové zmluvy) nemožno cit. právny predpis aplikovať.
Z uvedeného vyplýva, že úvery poskytnuté na účel zamestnania, povolania, podnikania nemajú povahu
spotrebiteľského úveru. II. Vzhľadom na uvedené i naďalej navrhovala, podľa § 391 ods.1 C. s. p. v
platnom znení rozsudok výrok II. a III. OS Rožňava, č. k. 4Csp/20/2016 z 20.3.2018, zrušiť a vec vrátiť
súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, resp. zmeniť rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, že sa

žaloba v celom rozsahu zamieta. Zároveň žiadala úhradu trov konania, ktoré jej vznikli, vrátane trov
odvolacieho konania.
9. Žalobkyňa v tzv. odvolacej duplike uviedla: Naďalej udávala, že nesúhlasí s právnym názorom
žalovaného uvedeným vo vyjadrení žalovaného, doručeného súdu 16.8.2018 a udávala, že svoj žalobný
nárok považuje za dôvodný a podaný v zákonnej lehote. Uvádzala, že v súčasnosti je jej už zrejmé,

že získanie spotrebiteľského úveru nemožno podmieniť uzavretím vzájomne závislej zmluvy (dodatku),
ktorý musela podpísať, pretože poskytnutie úveru 400 €, teda uzatvorenie Zmluvy č.702700987
25.5.2011 bolo podmienené podpisom aj tohto dodatku. Ani jej nebolo objasnené, z akého dôvodu sa
musí uviesť nejaký konkrétny účel využitia poskytnutej pôžičky, a zo strany splnomocneného zástupcu
žalovaného jej bolo oznámené, že ide len o formálnu záležitosť, a preto súhlasila s tým, aby sa tam

uviedlo, že poskytnuté finančné prostriedky použije na nákup výpočtovej techniky za účelom výkonu
zamestnania, čo sa vraj uvádzalo aj v iných obdobných prípadoch. Bolo jej opakovane zdôraznené,
že ide ozaj len o formálnu záležitosť, pretože ani nie je konkrétne uvedené o aký nákup výpočtovej
techniky by malo ísť a či konkrétna výpočtová technika mala slúžiť výlučne na výkon povolania. Naďalej
poukazovala na skutočnosť, že nikdy nemala žiadne živnostenské oprávnenie, a nikdy podnikateľskú

činnosť nevykonávala, čo je možné zistiť nahliadnutím do centrálnej evidencie Živnostenského registra
SR (túto skutočnosť si mal predovšetkým overiť žalovaný v čase poskytovania úveru), a keďže tak
neučinil, táto skutočnosť preukazuje, že išlo iba o účelovú, formálnu záležitosť, tak ako to tvrdil
aj žalovaný v čase podpisovania zmluvy. Svoj naliehavý právny záujem na požadovanom určení
bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy preukázala tým, že práve určením

bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy sa majú vyriešiť všetky sporné právne otázky medzi stranami
sporu a dať odpoveď spotrebiteľovi, aká je skutočná výška jeho dlhu. Ozaj nie je jej jasné, z akého
dôvodu žalovaný spochybňuje povahu poskytnutého úveru, ako úveru spotrebiteľského a tvrdí nepravdu
o tom, že predmetný úver jej bol poskytnutý na účel zamestnania, povolania, podnikania. Toto tvrdenie
sa ničím nezakladá na pravde. Poukazovala na doterajšie svoje písomné podania a k veci samej už

nemalačododať.Návrhrozhodnutiasúdu(petit).Spoukazomnauvedenénaďalejnavrhovalaodvolanie
žalovaného (okrem výroku o trovách konania!) zamietnuť, napadnutý rozsudok v merite veci, ako vecne
správny podľa § 387 CSP potvrdiť a vo výroku o náhrade trov konania napadnutý rozsudok súdu zmeniť
tak, že sa jej prizná náhrada trov konania vo výške 100 % vrátane trov odvolacieho konania.
10. Žalovaná vo vyjadrení k tzv. odvolacej duplike uviedla: I. I naďalej v celom rozsahu trvala na

skutočnostiach, ktoré súdu tvrdila prostredníctvom svojich doterajších písomných podaní. II. Mala za to,
želistinnédôkazy,ktorébolivtomtokonanípredloženéjednakŽalobcomakoajňou(t.j.Zmluva,Dodatok
k zmluve) zreteľne preukazujú existenciu účelu, na ktorý boli peňažné prostriedky z jej strany Žalobcovi
poskytnuté a použité, pričom účel použitia peňažných prostriedkov je navyše bližšie konkretizovaný vDodatku k zmluve. Dával opätovne do pozornosti existenciu uvedených listinných dokumentov, ktoré
vyčerpávajúcim spôsobom poskytujú odpoveď na otázku účelu poskytnutia peňažných prostriedkov
Žalobcovi a aký konkrétny súvis s týmto účelom uzatvorenie príslušnej Zmluvy malo. Skutočnosť, na

čo konkrétne bol Žalobcom následne poskytnutý úver aj využitý, ona neskúma, nakoľko je to pre ňu už
nepodstatná informácia. Žalobca ako dlžník navyše nemá zo žiadneho zák. informačnú povinnosť voči
veriteľovi, aby preukazoval skutočné použitie finančných prostriedkov. Preto z titulu platnej legislatívnej
úpravy nie je toho názoru, že musí vedieť či Žalobca (dlžník) v praxi naozaj použil finančné prostriedky
na rovnaký účel ako deklaroval v Zmluve. Pokiaľ by sa súd priklonil k argumentácii Žalobcu, týmto si

dovolila poukázať na Odlišné stanovisko sudcu Rudolfa Tkáčika k rozhodnutiu senátu ÚS SR III.ÚS
572/2017 z 20.9.2017, ktoré citovala. Rovnako aj Odlišné stanovisko sudcu Milana Ľalíka k nálezu
I.ÚS 547/2012, ktoré citovala. V tejto súvislosti poukázala na Odlišné stanovisko sudcu M. Ľalíka
I.ÚS 414/2014 a citovala, čo v ňom konštatuje. Poukázala na skutočnosť, že ochrana spotrebiteľa je
síce dôležitým faktorom v spoločnosti, avšak nemožno mu poskytovať takú ochranu, ktorá by viedla
k jeho jednostrannému zvýhodňovaniu, spotrebiteľ by bol v takýchto prípadoch zbavený akejkoľvek

zodpovednosti pred uzatvorením zmluvnej povinnosti dôkladne navzájom zvážiť výhody a nevýhody
a podľa toho rozumne konať. Neexistuje ani vecne odôvodniteľný dôvod oslobodiť spotrebiteľa od
povinností, ktoré mu ukladá zmluva s rovnocenným partnerom, ak sa k splneniu tejto povinnosti zaviazal
dobrovoľne a s vedomím ich rozsahu. V nadväznosti na uvedené mala za to, že ide, v tomto prípade,
pod zámienkou narovnávania prirodzených nerovností medzi účastníkmi občianskoprávnych vzťahov,

prostredníctvom zák. alebo dokonca prostredníctvom judikatúry ESD, k narušeniu princípu rovnosti
účastníkovkonania,a;legitimitatakýchtolegislatívnych„úsluh“(úvodzovkyžalovaná)slabšímzmluvným
stranám sa odvodzuje od predpokladu, že sú na trhu znevýhodnený silnejším ekonomickým postavením
ich spolu kontrahenta, t j. dodávateľa. Súdy sú povinné skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy
aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nie je možné chápať ako obranu jeho

ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Je potrebné klásť dôraz na skutočnosť, že Žalobca uzavrel zmluvu
o spotrebiteľskom úvere dobrovoľne, bez pripomienok a nátlaku. III. Žalovaná reprodukuje doslovne
časť obsahu svojho vyjadrenia zo 4.11,2016 (č.l.15-17). IV. Vzhľadom na uvedené i naďalej navrhovala
podľa § 391 ods.1 C. s. p. v platnom znení rozsudok výrok II. a III. OS Rožňava, č. k. 4Csp/20/2016 z
20.3.2018, zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, resp. zmeniť rozhodnutie súdu

prvého stupňa tak, že sa žaloba v celom rozsahu zamieta. Zároveň žiadala úhradu trov konania, ktorý
jej vznikli, vrátane trov odvolacieho konania.
11. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej, došlému súdu 8.10.2018, uviedla: Udávala, že
nesúhlasí s tvrdeniami uvedenými vo vyjadrení a odvolaní žalovaného, ktoré považuje za účelové a
citácia judikatúr súdov SR a SD EÚ, ktorými neúmerne zaťažuje súdy nie je záväzná pri rozhodovaní

tejto konkrétnej veci. Naďalej v plnom rozsahu zotrvávala na podanej žalobe, mala za to, že žalobný
návrh je dôvodný a domáhala sa vydania bezdôvodného obohatenia 543 € z titulu porušenia zákonných
ust. zák. o spotrebiteľských úveroch tak, ako to podrobne opísala vo svojom žalobnom návrhu, ako
„ja“ v ďalších písomných podaniach nachádzajúcich sa v spise a následne vo vyjadrení k odvolaniu
žalovaného a ďalších písomnostiach doručených súdu v danej veci, naposledy 27.8.2018. Udávala, že

nesúhlasí s tvrdeniami uvedenými v písomných podaniach žalovaného, ktoré „považujú“ za účelové
v snahe vyhnúť sa plneniu a v snahe naďalej sa obohacovať na úkor slabšej zmluvnej strany a
nesúhlasí ani s jeho tvrdením, že v danom prípade zmluvné strany neuzavreli spotrebiteľský úverový
vzťah. Nie je možné sa stotožniť s jeho obranou, že veriteľ už následne neskúma na aký účel dlžník
poskytnutý úver využil, že nemá zo zák. informačnú povinnosť skúmať status dlžníka, t.j. či má

oprávnenie na podnikateľskú činnosť, pričom samotný postup pri uzatváraní zmlúv o úvere z jeho
strany považovala za zavádzanie spotrebiteľa a obchádzanie § 53 OZ, čo sa samozrejme prieči aj
dobrým mravom. K veci samej viacej už nemala čo dodať, nesúhlasila s právnym názorom uvedeným
v odôvodnení odvolania žalovaného a uvádzala, že v žiadnom prípade nepristupovala k uzavretiu
zmluvy s ľahkomyseľnosťou a nezodpovednosťou, práve naopak zo strany splnomocneného zástupcu

žalovaného „boa“ prezentovaná akási „formálna stránka“ (úvodzovky žalobkyňa) zmluvy ohľadom
uvedenia účelu využitia poskytnutých peňažných prostriedkov, pričom obom zmluvným stranám bolo
zrejmé, že dlžník potrebuje finančné prostriedky pre svoje osobné potreby na preklenutie zlej finančnej
situácie a nemá podnikateľskú činnosť. Už samotné zavádzanie slabšej zmluvnej strany je nekalým
konaním zo strany žalovaného. Síce uzavrela zmluvu dobrovoľne, avšak nemala možnosť žiadnych

pripomienok a musela prijať zmluvné podmienky také, aké jej ponúkol veriteľ, v žiadnom prípad sa tu
nedá hovoriť o „rovnocenných partneroch“ (úvodzovky žalobkyňa). Na základe uvedeného navrhovala
rozhodnúť nasledovne: Žalovaný je povinný vydať jej bezdôvodné obohatenie, 543 €, a to do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku. Priznáva sa jej právo na náhradu trov konania vo výške 100 %.12. Rozsudok vo výroku I., nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť (§ 367 ods.1 a § 379
CSP), preto nebol v uvedenom výroku v odvolacom konaní preskúmavaný.
13. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - na prejednanie odvolania nariadi

odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP a rozsudok vo
výrokoch II. a III. potvrdil podľa § 387 ods.1 CSP, lebo je vecne správny, súd úplne zistil skutkový stav
veci, správne ju právne posúdil a odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu a jeho
dôvody sú správne, na čom nič nemení ani odvolanie.

14. Ani jeden z uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.
15. Podľa ustálenej súdnej praxe inými vadami, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci [§ 365 ods.1 písm. d) CSP] sú všetky vady prejavujúce sa v chybnom postupe súdu pri dokazovaní,
v nesprávnom posudzovaní procesných otázok, ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania,
v chybnom poučovaní strán sporu a v ďalších nedostatkoch v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu
konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú bez ďalšieho,

ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
16. Žalovanou v odvolaní uvedené skutočnosti neumožňujú záver, žeby konanie na súde prvej inštancie
bolo takou inou vadou postihnuté.
17. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu

veci súdom spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je
nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a
ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami
skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku

ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191
ods.1 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo) a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán

sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,

event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 185-§ 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti,
ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu
vyplývajú a p. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak
hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods.1 CSP, lebo hodnotil každý dôkaz

len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi
vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý
nesúlad.
18. Všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke sú správne a majú
oporu vo vykonanom dokazovaní.

19. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného
právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci [§ 365 ods.1 písm. h) CSP] je jeho omyl pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov
ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale

nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového
stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov
konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k
zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť
výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil

zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného
skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto
vec rozhodnutá.20. Súd použil správne právne predpisy, správne ich aj vyložil a na daný skutkový stav ich i správne
aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a
povinnostiach strán sporu.

21. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku (§ 387 ods.2 CSP) možno doplniť:
22. Žalobkyňa tvrdila, že na základe Zmluvy č.702700987 z 25.5.2011 neboli finančné prostriedky
poskytnuté na účel zamestnania, ani na výkon budúceho povolania (nákup výpočtovej techniky) a, že
táto zmienka nie je uvedená ani v zmluve.
23. V zmluve je uvedené iba rodné číslo žalobkyne a v dohode jej rodné číslo a názov a sídlo jej

zamestnávateľa, ale nijaký údaj, z ktorého by bolo zrejmé, na aký konkrétny výkon zamestnania boli
finančné prostriedky poskytnuté.
24. Súdna prax sa zjednotila na názore, že dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, že finančné
prostriedky sú poskytnuté na výkon povolania zaťažuje dodávateľa, teda v prejednávanej veci žalovanú.
25. Posúdenie toho, či ide o spotrebiteľský vzťah, podľa judikatúry ESD sa netýka iba formálno-právnych
hľadísk, ale aj materiálnej stránky, t. j. povahy a cieľa daného konkrétneho zmluvného dojednania, teda

stav, ktorý vyjadruje potrebu ochrany fyzickej osoby.
26. Čo sa týka námietky žalovanej, že v prejednávanej veci existuje prekážka rei iudicatae, odvolací súd
v celom rozsahu odkazuje na závery vyslovené v rozsudku 9Co/71/2018 z 30.1.2019 KS v Košiciach,
vydaného v skutkovo a právne analogickej veci tých istých strán sporu, s ktorými sa stotožňuje.
27. Správne rozhodol súd aj o trovách konania, lebo strany sporu mali v konaní rovnaký úspech.

28.Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.
29. Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
30. Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

31. Podľa ods.2 cit. ust. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
32. Žalobkyňa mala v odvolacom konaní, pokiaľ ide o vec samú, plný úspech, preto jej bola priznaná
náhrada jeho trov v plnom rozsahu.
33. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.