Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, April 10, 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/129/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412211338
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4412211338.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a členiek senátu

JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Sone Vackovej, v právnej veci žalobcov: 1/ EU-CapitalManagement a.s. v
likvidácii, so sídlom Bratislava, IČO: 45327084 2/ Lawyers Group s.r.o., so sídlom Bratislava, Prievozská
37, IČO: 46 524 185, obaja zastúpení Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti
žalovanej: Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody, nemajetkovej ujmy v sume
44 571 975,27 eura, o odvolaní žalobcov v prvom a v druhom rade a o odvolaní žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „súd prvej inštancie") zo dňa 29. novembra 2017 č.k.

9C/135/2012-413 (ďalej len „rozsudok súdu prvej inštancie"), takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e .
V časti náhrady trov konania napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie mení tak, že žalovaná má nárok
voči žalobcom v prvom a v druhom rade na náhradu trov konania v zastavujúcej časti a v zamietajúcej
časti rozsudku súdu prvej inštancie v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie
samostatným rozhodnutím.
Žalovanej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom v prvom a v druhom rade,

o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal náhrady
škody a náhrady nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup Okresného súdu Levice, ktorý neprijal
elektronické návrhy žalobcu na začatie konania. Konanie v časti o zaplatenie 2 189 711,80 eura titulom
materiálnej škody - ušlého zisku, sumy 904,75 eura titulom materiálnej škody - úročenia finančného
kapitálu poškodeného, sumy 4 562,34 eura titulom materiálnej škody - právnych služieb poskytnutých
sťažovateľovi v rámci zastúpenia pred ECHR a sumy 18 095,33 eura titulom materiálnej škody tvorenej
sumou koncesionárskych poplatkov, zastavil. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žiadna zo strán

nemá na náhradu trov konania právo.
1.1. Za preukázaný mal skutkový stav, z ktorého zistil, že Rámcovou zmluvou o postúpení
pohľadávok uzatvorenou 15. 07. 2005 sa Slovenský rozhlas zaviazal postúpiť žalobcovi pohľadávky
z koncesionárskych poplatkov. Realizačnou zmluvou č. 1 uzatvorenou dňa 20. 09. 2005 k Rámcovej
zmluve o postúpení pohľadávok z 15. 07. 2005 postúpil Slovenský rozhlas žalobcovi odplatne
pohľadávky z koncesionárskych poplatkov, ktorých odplata predstavovala 91 619 930,- Sk. Realizačnou
zmluvou č. 2 uzatvorenou dňa 27. 01. 2006 k Rámcovej zmluve o postúpení pohľadávok z 15. 07.

2005 postúpil Slovenský rozhlas žalobcovi pohľadávky, odplata ktorých predstavovala 14 136 760,- Sk.
Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 7C/144/2006-326 zo dňa 20.10.2008 rozhodol súd, že
návrh na určenie neplatnosti Rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok z 15.7.2005 uzatvorenej medzi
Slovenským rozhlasom a žalobcom a na jej základe dňa 20.9.2005 uzatvorenej Realizačnej zmluvy č.1 a dňa 27.1.2006 uzatvorenej Realizačnej zmluvy č. 2 sa zamieta, právny vzťah založený Rámcovou
zmluvou o postúpení pohľadávok z 15.7.2005 ako aj Realizačnými zmluvami č. 1 a č. 2 trvajú.
1.2.Z obsahu CD nosičov doručených súdu žalobcom dňa 21.10.2010 spolu so sprievodným listom zo

dňa 19.10.2010 súd zistil, že dátový nosič obsahuje komplexnú identifikáciu pohľadávok žalobcu, ktoré
boli uplatnené návrhmi na začatie občianskeho súdneho konania spracovanými v elektronickej forme a o
ktorých nebolo súdmi rozhodované z príčin špecifikovaných v úvode žaloby, pričom takýmto nesprávnym
úradným postupom došlo k ich premlčaniu. Dátový nosič obsahuje aj komplexné údaje o pohľadávkach
žalobcu, ktoré vznikli z titulu nezaplatenia dlžných koncesionárskych poplatkov, t. j. údaje o legislatívne

definovaných poplatkov z omeškania, ktorých úhrada bola trvalo zmarená nelegálnym postupom súdov.
Dátový nosič potvrdil výšku uplatňovanej materiálnej škody.
1.3.Žalobca doručil dňa 19. 10. 2006 Okresnému súdu Levice 1072 návrhov na začatie konania -
vydanie platobných rozkazov vrátane príloh, pričom svoje podanie urobil elektronickými prostriedkami
obsahujúcimielektronickédokumenty-žaloby,podpísanézaručenýmelektronickýmpodpisom.Spoluso
žalobami s prílohami doručil žalobca Okresnému súdu Levice aj sprievodný list, v ktorom súd informoval

o urobenom podaní, zvolenej forme a obsahu optického nosiča DVD. Okresný súd Levice oznámil
žalobcovi listom, že nemá k dispozícii elektronickú podateľňu, v dôsledku čoho nespĺňa podmienky
zákona č. 215/2002 Z. z., a preto žalobcovi vracia elektronické dokumenty uchované na DVD nosičoch.
1.4.Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosť žalobcu, pre porušenie základného práva na prístup k
súdu, po predbežnom prerokovaní, ako oneskorene podanú odmietol (dňa 15. 05. 2007 pod sp. zn.

III. ÚS 128/2007). Zo záveru Znaleckého posudku č. 01/2009 vypracovaného dňa 17.2.2009 znalcom z
odboru elektrotechnika, odvetvie Elektronika, Riadiaca technika, výpočtová technika (hardvér), Odhad
hodnoty elektronických zariadení a elektroniky, Počítačové programy (softvér), elektronika, N.. T. W.,
na základe objednávky žalobcu, vyplýva, že podľa znalca nie je možné z databázového systému, ktorý
žalobcovi slúži ako dátový sklad vyhotoviť identickú kópiu pôvodných (originálnych) DVD nosičov, ktoré

obsahovali identické dokumenty podpísané identickým zaručeným elektronickým podpisom a potvrdené
identickou časovou pečiatkou. Faktúrou č. 3/2006 (kópie) vystavenej JUDr. T. L., dňa 04. 04. 2006
na sumu 145 638 456,- Sk vyplýva, že ňou bola žalobcovi vyúčtovaná dohodnutá odmena advokáta
za poskytovanie právnej pomoci vo veci vymáhania nedoplatkov na koncesionárskych poplatkoch
podľa uzavretej Mandátnej zmluvy zo dňa 20. 09. 2005. Fakturovaná suma predstavovala odmenu za

vypracovanie návrhov na vydanie platobných rozkazov vrátane ďalších právnych úkonov v celkovom
počte 74154 prípadov. Zo stanoviska Ing. Y. W., riaditeľa správy súdu Najvyššieho súdu SR, sp. zn.
Spr 213/2012 zo dňa 1.3.2012 vydaného na základe žiadosti žalobcu okrem iného vyplýva, že systém
elektronickej podateľne prideľuje dátum prijatia konkrétneho návrhu súdom zo systémového dátumu
servera elektronickej podateľne, ktorý je synchronizovaný s časovými servermi. Systém elektronickej

podateľne je uzatvoreným a zabezpečeným systémom a nie je v ňom možné ľubovoľne určovať, či meniť
dátum prijatia návrhu na začatie súdneho konania súdom. Spätné prijatie návrhu na začatie konania k
ľubovoľnému dátumu z minulosti v systéme elektronickej podateľne nie je možné, zmena alebo úprava
dátumu prijatia návrhu na začatie konania v systéme elektronickej podateľne nie je možná.
1.5. Po právnej stránke napadnutý rozsudok odôvodnil ustanoveniami a to najmä ustanovením § 1 písm.

a/, § 3 ods. 1, ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a/, § 9 ods. 1, ods. 2, § 17 ods. 1, ods. 2, § 18 ods. 1, ods. 2,
os. 3, § 19 ods. 1, ods. 3 zákona číslo 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o zodpovednosti za škodu).
1.6. Konštatoval, že medzi stranami nebolo v konaní sporným, že neprijatím podaní pôvodného žalobcu
v prvom rade (návrhov na vydanie platobných rozkazov), doručených elektronicky a podpísaných

zaručeným elektronickým podpisom Okresnému súdu Levice dňa 19. 10. 2006, došlo k nesprávnemu
úradnému postupu súdu spočívajúcom v tom, že neprijal podania žalobcu vyhotovené vo forme,
ktorú pripúšťal platný a účinný Občiansky súdny poriadok (zákon číslo 99/1963 Zb. v znení neskorších
predpisov, účinný do 30. 06. 2016, ďalej len „OSP“), konkrétne § 42 odsek 1 OSP v znení do 28.
02. 2007, podľa ktorého bolo možné podanie urobiť písomne, ústne do zápisnice, elektronickými

prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona, telegraficky
alebo telefaxom). Okresný súd Levice vrátil pôvodnému žalobcovi v prvom rade DVD nosič doručený
súdu dňa 19. 10. 2006, s tým, že nemá k dispozícii elektronickú podateľňu, a teda nie sú vytvorené
podmienkyosobitnéhozákonanaprijímaniepodaniaelektronickouformou,prostredníctvomzaručeného
elektronického podpisu podľa osobitných predpisov, teda súd postupoval v rozpore so všeobecne

záväzným právnym predpisom. Tento nesprávny úradný postup žalovaný nerozporoval.
1.7.Žalovanýnamietalexistenciuďalšíchdvochpodmienokzakladajúcichzodpovednosťštátuzaškodu,
a to vznik škody a nemajetkovej ujmy a existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným
postupom súdu a vznikom žalobcami tvrdenej škody a nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie dospel kzáveru, že žalobcovia v tomto spore nepreukázali vznik majetkovej škody ani nemajetkovej ujmy a ich
výšky,tedaneunieslidôkaznébremenoohľadompodmienokvznikunímuplatnenéhonárokunanáhradu
škody zo zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup okresného súdu.

1.8.Žalobcovia si uplatnili nárok na náhradu nemajetkovej škody vo výške 43.776.140,21 eura
predstavujúcej súčet poplatkov za omeškanie ako majetkových sankcií za nesplnenie povinnosti riadne
a včas zaplatiť koncesionárske poplatky, a tiež si uplatnil aj majetkovú škodu vo výške 70.219,73 eura
predstavujúcu náklady spojené s uplatnením istiny. V súvislosti s podaniami žalobcu na ostatné súdy
Slovenskej republiky, Ústavný súd SR prerokoval sťažnosti žalobcu, so záverom, že okresné súdy majú

konať vo veci podania pôvodného žalobcu v prvom rade a postupovať tak, že právne účinky podania
zostanú zachované s účinnosťou ku dňu jeho podania, na čom nebude nič meniť ani tá skutočnosť,
že okresný súd nebude môcť podania žalobcu zaevidovať spätne ku dňu jeho doručenia. Pôvodný
žalobca v prvom rade považoval všetky svoje nároky uplatnené elektronickými podaniami na súde za
premlčané.Vovzťahukzaplateniupríslušenstva,poplatkovzomeškania,odôvodňovalpôvodnýžalobca
v prvom rade svoj nárok tým, že neprijatím podania urobeného elektronickou formou a podpísaného

zaručeným elektronickým podpisom okresným súdom, zamedzil tento pôvodnému žalobcovi v prvom
rade uplatniť súvisiace právo na poplatok z omeškania, pretože zákon č. 212/1995 Z. z. v ustanovení §
8 odsek 4 stanovoval ako predpoklad k uplatneniu práva na poplatok za omeškanie sa so zaplatením
koncesionárskeho poplatku, uplatnenie nároku na úhradu pohľadávky z koncesionárskeho poplatku na
súde.

1.9. Vo veci žalobcami uplatneného nároku na zaplatenie súčtu istín neuhradených koncesionárskych
poplatkov, sa nejedná o náhradu za nárok, ktorý zanikol, ale za nárok, ktorý nie je možné podľa tvrdenia
žalobcov z dôvodu jeho premlčania priznať (§ 100 odsek 1 Občianskeho zákonníka). Na rozdiel od
preklúzie(§583Občianskehozákonníka),naktorúsúdprihliadazúradnejpovinnosti,aktorejdôsledkom
je zánik nároku priamo zo zákona, prihliadne súd na premlčanie len na námietku dlžníka, pričom ani

uplatnením námietky premlčania, premlčaná pohľadávka nezaniká, len sa stáva súdne nevymožiteľnou.
Samotná skutočnosť uplynutia premlčacej doby k uplatneniu nároku bez toho, že v súdnom konaní bola
dlžníkom vznesená námietka premlčania pohľadávky, nepredstavuje vznik škody, t. j. majetkovej ujmy
veriteľa. Ku vzniku škody spočívajúcej v strate premlčanej pohľadávky dôjde až vznesením námietky
premlčania dlžníkom, pretože až vtedy sa stane uplatnená pohľadávka súdne nevymáhateľnou.

Dôvodne dlžníkom v súdnom konaní vznesená námietka premlčania má potom za následok, zamietnutie
žalobou uplatneného nároku. Škoda žalobcu v prípade nároku na zaplatenie súčtu istín neuhradených
koncesionárskych poplatkov spočívajúca v nevymáhateľnosti týchto pohľadávok voči koncesionárom,
by potom nevznikla len jednoduchým uplynutím premlčacej doby ako o tom uvažovali žalobcovia, ale
až okamihom súdnej nevymáhateľnosti pohľadávok žalobcov, teda až dôvodným vznesením námietky

premlčania žalobcami žalovanými koncesionármi v súdnych konaniach. Teda ak by žalobcovia v
dôsledku nesprávneho úradného postupu uplatnili svoje pohľadávky na zaplatenie koncesionárskych
poplatkovnasúdepomárnomuplynutípremlčacejdobyažalovaníplatiteliakoncesionárskychpoplatkov
by vzniesli námietku premlčania, v dôsledku čoho by súd nemohol žalobcom ním uplatnené nároky
priznať, až potom by žalobcom mohol vzniknúť voči štátu nárok na náhradu škody, avšak aj to len za

predpokladu súčasného splnenia ďalšej podmienky spočívajúcej v existencii príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpokladom vzniku nároku na náhradu škody je
aj zistenie a preukázanie tej skutočnosti, že nebyť nesprávneho úradného postupu okresného súdu,
ktorý neprijal podania žalobcu vyhotovené v elektronickej forme so zaručeným elektronickým podpisom,
prišlo by k uspokojeniu pohľadávky žalobcov na zaplatenie koncesionárskych poplatkov jeho dlžníkmi.

V tomto kontexte je potom relevantným zistenie a zodpovedanie otázky, či v prípade, ak by neprišlo k
nesprávnemu úradnému postupu súdu, rozmnožili by žalobcovia svoje majetkové hodnoty v rozsahu
uplatneného nároku na náhradu škody a či by ich nároky voči ich dlžníkom (platiteľom koncesionárskych
poplatkov) boli pri pravidelnom priebehu okolností vymožiteľné, a to najmä s ohľadom na osobné a
majetkové pomery dlžníkov. Štát totiž zodpovedá žalobcom za škodu len v rozsahu, v ktorom žalobcovia

skutočne prišli o plnenia od svojich dlžníkov (platiteľov koncesionárskych poplatkov).
1.10. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobcovia nielenže v konaní neuniesli dôkazné bremeno
týkajúce sa existencie podmienok zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom okresného súdu, ale konajúcemu súdu neposkytli v tomto smere ani žiadne
tvrdenia. Žalobcovia totiž nikdy netvrdili, že nezachovali právne účinky podania žalobcami urobených v

elektronickej forme ku dňu 19. 10. 2006, rovnako žalobcovia neposkytli súdu žiadne tvrdenia o existencii
takých dlžníkov, voči ktorým si uplatňujú nároky na okresnom súde a ktorí vzniesli v súdnom konaní
dôvodne námietku premlčania, dokonca žalobcami ani súdne konania vedené na základe ich podania
urobených elektronickou formou nikdy nešpecifikovali, súdu neuviedli spisové značky, pod ktorýmisú vedené konania na okresnom súde, nekonkretizovali dlžníkov, ani výšku pohľadávky uplatnenej v
tom-ktorom konaní a rovnako neuviedli stav jednotlivých konaní prebiehajúcich pred okresným súdom.
Žalobcovia teda neuniesli ani povinnosť tvrdiť v konaní skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie vzniku

nimi uplatneného nároku.
1.11. Vo vzťahu k nároku žalobcov na zaplatenie náhrady majetkovej škody vo výške 43.776.140,21
eura, predstavujúcej súčet poplatkov za omeškanie ako majetkových sankcií za nesplnenie povinnosti
riadne a včas zaplatiť koncesionárske poplatky, ktoré si žalobcovia v dôsledku zmeny legislatívy po
neprijatí DVD nosiča okresným súdom nemohli uplatniť, súd prvej inštancie konštatoval, že žalobcovia

si opätovne nesplnili svoju povinnosť tvrdenia a neuniesli dôkazné bremeno v smere preukázania
podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu. Žalobcovia žiadnym spôsobom bližšie nešpecifikovali
svoj nárok, teda z ich tvrdení ani z ich predložených dôkazov nebolo možné zistiť, ako dospeli práve
k tak uplatnenej výške nároku, keď nekonkretizovali dlžníkov, ani obdobie omeškania sa dlžníkov
so zaplatením koncesionárskeho poplatku, resp. obdobie, za ktoré si žalobcovia uplatňujú zaplatenie
poplatkov z omeškania od svojich dlžníkov. Z obsahu CD nosiča predloženého žalobcami súdu dňa

21. 10. 2010 nebolo identifikovateľné, ktoré údaje sa vzťahujú k tým dlžníkom, voči ktorým si žalobca
uplatnil nároky prostredníctvom Okresného súdu Levice, teda ako súvisí nárok žalobcov s nesprávnym
úradným postupom tohto súdu. Žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno, ani pokiaľ ide o preukázanie
tej skutočnosti, že nesprávny úradný postup okresného súdu bol hlavnou, bezprostrednou a priamou
príčinou majetkovej ujmy žalobcov, teda preukázanie, že žalobcovia by svoje majetkové hodnoty v

rozsahu uplatneného nároku na náhradu škody rozmnožili, teda s ohľadom na osobné a majetkové
pomery dlžníkov by svoje pohľadávky efektívne vymohli. Štát totiž zodpovedá žalobcom za škodu len
v rozsahu, v ktorom žalobcovia skutočne prišli o plnenia od svojich dlžníkov (koncesionárov). Súd
preto považoval tento nárok žalobcov za nárok na zaplatenie hypotetickej škody, ktorá však žalobcom
nevznikla.

1.12. Náhradu škody vo výške 70 219,73 eura si žalobcovia uplatňovali titulom náhrady finančných
prostriedkov vynaložených na ochranu ich legitímnych práv. Konkrétne ide o vynaloženie finančných
prostriedkov na úhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred okresným súdom. Žalobcovia uviedli, že
k vynaloženiu nákladov došlo z viny okresného súdu a v priamej príčinnej súvislosti s jeho nesprávnym
úradným postupom. Išlo o náklady a výdavky vynaložené na vnútroštátnej úrovni spočívajúce v

nákladoch na zaplatenie odmeny za poskytnutie právnych služieb pri zastupovaní pôvodného žalobcu
v prvom rade pred okresným súdom, právnym zástupcom JUDr. T. L., advokátom. Uplatnený nárok
špecifikoval pôvodný žalobca v prvom rade ako nárok na zaplatenie odmeny za tri právne úkony právnej
služby, a to: príprava a prevzatie právneho zastúpenia, predsúdna upomienka a spísanie žaloby o
vydanie platobného rozkazu, pričom odmena za každý jednotlivý úkon predstavovala 500,- Sk, režijný

paušál predstavoval 2 x 150,- Sk a 1 x 164,- Sk, spolu náhrada trov právneho zastúpenia za jeden
prípad 1 964,- Sk. Na súdy bolo podaných 1072 návrhov na vydanie platobného rozkazu doručených v
elektronickej forme okresnému súdu. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že pôvodný žalobca
v prvom rade nepreukázal dôvodnosť tohto uplatneného nároku. Pôvodný žalobca v prvom rade by mal
v zmysle § 142 odsek 1Občianskeho súdneho poriadku (zákon číslo 99/1963 Zb. v znení neskorších

predpisov, účinný do 30. júna 2016), v prípade plného úspechu v súdnych konania nárok na náhradu
trov, vrátane trov právneho zastúpenia, potrebných na účelné uplatňovanie práva proti účastníkovi, ktorý
vo veci úspech nemal. Obdobne v zmysle § 255 odsek 1 Civilného sporového poriadku, v prípade
úspechuvsporochvedenýchpredokresnýmsúdom,vznikolalebovzniknežalobcoviprotineúspešnému
účastníkovi nárok na náhradu trov konania. Štátu by bolo možné pripísať zodpovednosť len za tie

náklady pôvodného žalobcu v prvom rade na trovy konania, ktoré by mu súd nepriznal pre neúspech
žalobcu v spore. Inak súdu nie je zrejmé, z akých dôvodov by mal náhradu trov konania (trov právneho
zastúpenia) znášať štát, ako náhradu škody. Žalobcovia však netvrdili, že by v niektorom súdnom konaní
vedenom pred okresným súdom boli neúspešní práve z dôvodu nesprávneho úradného postupu súdu,
teda preto, že niektorí z dlžníkov (platcov koncesionárskych poplatkov) vzniesli námietku premlčania a

okresný súd túto posúdil tak, že je dôvodná a žalobu žalobcov zamietol. Aj v tomto prípade by však
bolo nevyhnutné preukázať príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom
okresného súdu. Žalobcovia si teda opätovne nesplnili svoju povinnosť tvrdenia a neuniesli dôkazné
bremeno ohľadom tohto svojho čiastkového nároku vo vzťahu k nimi v tomto konaní uplatneného nároku
na náhradu škody voči žalovanému.

1.13. Súd prvej inštancie námietku premlčania vznesenú žalovaným neakceptoval. Žalovaný odvíja
začiatok plynutia premlčacej doby od nesprávneho úradného postupu okresného súdu, teda od
momentu, keď dňa 19. 10. 2006 neprijal okresný súd elektronicky urobené podania žalobcu so
zaručeným elektronickým podpisom. Podľa § 19 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednostiza škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci účinným do 31. 12. 2008, právo na náhradu škody
sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Teda premlčacia doba v tomto
prípade nemohla začať plynúť skôr, ako by žalobcami tvrdená škoda vznikla, inak by sa žalobcovia o

škode nemohli dozvedieť. Keďže nárok na náhradu škody by žalobcom (za splnenia ďalších podmienok)
mohol vzniknúť najskôr potom, ako ich dlžníci vzniesli v súdnom konaní vedenom na okresnom súde
námietku premlčania, ktorá by následne viedla k zamietnutiu žaloby žalobcov v tomto konaní, je plynutie
premlčacej lehoty, v prípade vzniku škody závislé od skutkových okolností konkrétneho prípadu, teda od
skutkových zistení týkajúcich sa konania o tej ktorej pohľadávke na okresnom súde. Žalobcovia však ani

netvrdili, že niekedy takáto situácia v ich vedených súdnych konaniach pred okresným súdom nastala.
1.14.Žalobcovia si v konaní uplatnili aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 707 520 eur
ako satisfakciu, keď podľa jeho tvrdenia z viny okresného súdu a v priamej príčinnej súvislosti s
jeho protiprávnym konaním, utrpel masívny a mnohokrát sa opakujúci zásah do základných práv,
najmä práva na prístup k súdu a práva vlastniť majetok. Túto sumu žalobcovia určili ako súčin
sumy 660 eur za každý jednotlivý právny prípad obsiahnutý na odmietnutom DVD nosiči, t. j. pri

1072 prípadov. V súvislosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou však žalobcovia neprodukovali žiadne
dôkazy preukazujúce oprávnenosť uplatneného nároku. Priznanie zadosťučinenia v peniazoch v zmysle
ustanovenia § 17 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. predpokladá, že iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju

inak. Pre priznanie nemajetkovej ujmy však sama závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je
jediným a výlučným faktorom pre určenie zadosťučinenia v peniazoch. Právne relevantná je len
tá nemajetková ujma, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s neoprávneným zásahom. Základným
predpokladom uplatnenia majetkovej satisfakcie je existencia nemajetkovej ujmy, teda existencia
skutočnosti, že došlo k neoprávnenému zásahu a nemajetková ujma už vznikla a preukázanie, že zásah

do práv mal skutočne tvrdený následok. Preukázanie vzniku takéhoto následku zaťažuje poškodeného.
1.15.Žalobcovia však uplatnenú nemajetkovú ujmu relevantne neodôvodnili, keď neuviedli také
skutočnosti, ktoré by preukazovali, že ním vytýkaným nesprávnym úradným postupom zo strany
okresného súdu došlo k negatívnym následkom v dôsledku, ktorých by im bola spôsobená nemajetková
ujma. Skutočnosti, že boli žalobcovia vykresľovaní podľa vlastných tvrdení ako „výpalník“, uskutočňujúci

vymáhačské aktivity v rozpore so zákonom a prebiehala voči nim mediálna kampaň, v dôsledku čoho
boli nútení zmeniť si obchodné meno na súčasné, v snahe ochrániť svoje podnikateľské aktivity, nie sú
následkom nesprávneho úradného postupu okresného súdu a žiadna priama a bezprostredná príčinná
súvislosť s nesprávnym úradným postupom okresného súdu neexistuje. Žalobcami tvrdené následky
boli dôsledkom vymáhania pohľadávok (mimosúdneho aj súdneho) na zaplatenie koncesionárskych

poplatkov a ich príslušenstva, ktoré žalobcovia realizovali voči dlžníkom (platiteľom koncesionárskych
poplatkov). Žalobcami tvrdenú skutočnosť, že nesprávny úradný postup potvrdil a podporil kampaň proti
žalobcom, v konaní nepreukázali. Žalobcovia nepreukázali žiadnu súvislosť medzi kampaňou, o ktorej
tvrdili, že bola proti nim vedená a nesprávnym úradným postupom okresného súdu. Samotný pôvodný
žalobca v prvom rade poskytol súdu tvrdenie, že v dôsledku mediálnej kampane nemohol a nemôže

reálne vyvíjať obchodné aktivity a rovnako v doplnení žaloby tvrdil, že jeho hlavný akcionár odišiel zo
spoločnosti v dôsledku poškodzovania dobrého mena a povesti žalobcu politikmi. Sám pôvodný žalobca
vprvomradeneuviedolakopríčinutvrdenýchzásahovdojehomenaapovestinesprávnyúradnýpostup,
ale vyjadrenia politikov. Žalobca v druhom rade takýmito argumentmi ani nedôvodil, keďže bol pripustený
do konania až v priebehu konania. Nakoniec o absencii príčinnej súvislosti medzi už neskôr žalobcami

tvrdenými následkami a nesprávnym úradným postupom okresného súdu svedčí aj súdne konanie, ktoré
viedol pôvodný žalobca v prvom rade pred Okresným súdom Bratislava IV pod sp. zn. 6C/136/07 na
ochranu svojho dobrého mena a povesti voči zásahom vyvolaným reportážami Slovenskej televízie, a.s.
Ako pôvodcu uvedených zásahov označil sám pôvodný žalobca v prvom rade Slovenskú televíziu, a.s. V
prípade nemajetkovej ujmy, ktorá mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom, sa uplatňuje procesná

povinnosť tvrdenia a povinnosť uviesť dôkazné bremeno o poskytnutých tvrdeniach. Podmienkou vzniku
nároku žalobcov na náhradu majetkovej ujmy bolo tvrdiť a preukázať, že k nej zásahom orgánu verejnej
moci skutočne prišlo. Pre záver o vzniku nemajetkovej ujmy nepostačuje právna kvalifikácia žalobcov,
že prišlo k zásahu do niektorého z ich ústavne garantovaných práv, lebo zásah do práva žalobcov
predstavuje možnú príčinu vzniku ujmy a nie ujmu samotnú. Rovnako nepostačuje abstraktná právna

kvalifikácia ujmy ako nemajetkovej. Ku vzniku zodpovednosti za nesprávny výkon verejnej moci voči
žalobcom nepostačuje samotný nesprávny postup okresného súdu, pretože musia byť kumulatívne
splnené všetky tri zákonné podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, nielen niektorá z nich.
Podmienkou pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody resp. náhradu nemajetkovej ujmy jepreukázanie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy,
ktorú žalobcovia nepreukázali.
1.16. Súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 29. 11. 2017 uznesením zamietol

návrhy právneho zástupcu žalobcov na vykonanie dokazovania nariadením znaleckého dokazovania
Znaleckým ústavom: Ekonomická univerzita v X., pre odbor: Ekonómia a manažment, odvetvie:
Kontroling s tým, že právny zástupca žalobcov navrhol vykonať tento dôkaz za účelom zistenia
všeobecnej hodnoty pohľadávok na zaplatenie koncesionárskych poplatkov a ich príslušenstva, pričom
určenie tejto hodnoty považoval za odbornú otázku. Od vykonania znaleckého dokazovania súd prvej

inštancie upustil a zamietol tento návrh, nakoľko žalobcovia netvrdili žiaden dôvod, pre ktorý by si
znalecký posudok nemohli nechať vyhotoviť sami a súd vykoná len také dokazovanie, ktoré bez vlastnej
viny nemôže vykonať strana sporu. Ak žalobcovia odvodzovali výšku ním uplatneného nároku od
účtovnej hodnoty istiny koncesionárskych poplatkov a účtovnej hodnoty ich príslušenstva a ako tvrdili,
išlo o odbornú otázku, ktorá si vyžadovala znalecké posúdenie, mal byť znalecký posudok podkladom
žalobného návrhu. Nezodpovedá povinnosti pôvodného žalobcu v prvom rade tvrdiť v žalobe všetky

rozhodujúce skutočnosti, taký postup žalobcov, pri ktorom až súd v rámci konania o veci samej a
prejednania veci pred ním, má na základe znaleckého dokazovania ustaľovať výšku žalovanej istiny, keď
navyše neexistuje žiaden dôvod, pre ktorý by si žalobcovia nemohli, a to aj prostredníctvom prípadného
znaleckého posudku, ustáliť výšku nimi uplatneného nároku. Navyše súd žalobcami navrhované
dokazovanie považoval za nadbytočné, vzhľadom na skutočnosť, že žalobcovia nepreukázali základ

žalobouuplatnenéhonároku,atedadokazovaniejehovýškybynebolohospodárnymaúčelnýmúkonom
súdu.
1.17. Sumarizujúc vyššie uvedené okolnosti daného sporu, súd prvej inštancie dospel k záveru o
nedôvodnosti žalobcami uplatneného nároku na náhradu majetkovej škody, keď súdu po vyhodnotení
dôkazov absentovalo preukázanie reálnej majetkovej aj nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti

medzi špecifikovaným nesprávnym úradným postupom okresného súdu a uplatnenou škodou, čo bolo
dôvodom na zamietnutie žaloby.
1.18.O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 255 odsek
2 CSP (Civilného sporového poriadku, zákon číslo 160/2015 Z.z., ďalej len „CSP“). S poukazom na
skutočnosť, že žalobcovia zobrali späť konanie v časti o zaplatenie sumy 2.189.711,80 eura titulom

materiálnej škody, ušlého zisku, sumy 904,75 eura titulom materiálnej škody, úročenia finančného
kapitálu poškodeného, sumy 4 562,34 eura titulom materiálnej škody, právnych služieb poskytnutých
sťažovateľovi v rámci zastúpenia pred ECHR a sumy 18 095,33 eura titulom materiálnej škody tvorenej
sumou koncesionárskych poplatkov, mal za to, že došlo k pomernému úspechu, keď vo zvyšku súd
prvej inštancie žalobu zamietol. Aj keď žalovaný si uplatnil nárok na náhradu trov konania, mal súd prvej

inštancie za to, že s poukazom na vyššie uvedené, a to čiastočné zastavenie konania, tento nárok bol
pomerný, a preto náhradu trov konania nepriznal žiadnej strane sporu.
2.Rozsudok súdu prvej inštancie napadli v zákonnej lehote odvolaním žalobcovia, tak pôvodný žalobca
v prvom rade, ako aj žalobca v druhom rade. Dôvodili vadou konania, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), súd prvej inštancie nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP), súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP), súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods.
1 písm. f/ CSP), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

(§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).
2.1. Namietali, že majetkovú škodu vyčíslili konkrétne, keď podrobne rozčlenili podľa jednotlivých
zložiek a to a istinu koncesionárskych poplatkov, poplatky z omeškania, trovy právneho zastúpenia a
podrobnezdôvodniliexistenciunárokuakoajichvýšku. Predložilizároveňdátovýnosič,ktorýobsahoval
komplexnú identifikáciu pohľadávok žalobcov a je dôkazom, ktorý potvrdzuje výšku uplatňovanej

materiálne škody a legitimizuje žalobcami vznesené nároky. Súd prvej inštancie sa s obsahom
predloženého dátového nosiča neoboznámil, nevykonal navrhované dokazovanie, čím neúplne zistil
skutkový stav veci, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.
2.2. Žalobcovi bola odňatá možnosť konať pred súdom a tým aj možnosť predložiť návrhy na doplnenie
dokazovania, preto jeho konštatovanie, že nepreukázali vznik škody je nedôvodné. Žalobcovia predložili

súdu dôkazy a disponujú i ďalšími dôkazmi o tom, že vplyvom technologických a právnych limitov
neboli a stále nie sú súdy schopné „vrátiť späť čas“ a prijať podania tak, aby nedošlo k premlčaniu ich
nároku. Tvrdia, že všeobecný súd nesprávnym úradným postupom objektívne zabránil vykonaniu právažalobcov, čím im spôsobil škodu vo výške peňažnej sumy, ktorá by bola ich príjmom, ak by právo bolo
vykonané.
2.3. K polemike žalovaného o dni doručenia návrhu a okamihu podania považujú za potrebné uviesť,

že deň doručenia návrhu nie je možné stotožniť s okamihom podania. K doručeniu návrhu s účinkom
začatia konania dochádza až po zavŕšení prijatia podania. V danom prípade žiadny z doručovaných
návrhov nebol prijatým podaním, pretože súd neuskutočnil procedúru prijatia z doručovaných návrhov.
Návrhy neboli spracované aplikáciou a vo vzťahu k nim neboli spracované potvrdenia o prijatí podania.
2.4. Považovali za nutné poukázať na aktuálnu právnu úpravu, ktorá sa vzťahuje na súdne konania

žalobcu voči jednotlivým dlžníkom, a to na ustanovenie § 5b zákona číslo 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, účinného od 01. 05. 2014, podľa ktorého súd aj bez návrhu
je povinný prihliadnuť na premlčanie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi. Vo veciach žalobcov,
kde je predmetom konania nárok žalobcov na úhradu finančného plnenia voči dlžníkovi, konajú súd je
povinný aplikovať námietku premlčania z úradnej povinnosti.
2.5. Na preukázanie výšky škody žalobcovia navrhli doplnenie dokazovania, žiadali o zodpovedanie

odbornej otázky ustanovením znaleckého ústavu Q.
2.6.Vzhľadom na skutočnosť, že Okresný súd Levice neprijal návrhy, ktorými sa uplatnili práva na úhradu
koncesionárskych poplatkov, došlo k pretrhnutiu postupu, ktorý je nevyhnutný pre vznik oprávnenia na
ďalšie vymáhanie poplatkov z omeškania, teda príslušenstva koncesionárskych poplatkov. Žalobcovia
si návrhmi na začatie konania, nežiadali priznanie nárokov na poplatky z omeškania, ale len výlučne

samotné koncesionárske poplatky, vzhľadom na skutočnosť, že vtedy platná právna úprava to
neumožňovala.
2.7. Namietajú nesprávne vyhodnotenie znaleckého posudku predloženého žalobcom, keď súd
prvej inštancie bez ďalšieho konštatuje, že ho považuje za irelevantný. Skutočnosť, že žalobcovia
nedisponovali originálom DVD nosiča, nemožnosť jeho duplikácie a samotná nerealizovateľnosť

zapísania podaní elektronickou podateľňou súdu k spätnému dátumu, sú dostatočnými dôvodmi
odôvodňujúcimi postupnosť krokov žalobcu v súvislosti s uplatňovaním svojich nárokov.
2.8. Vo vzťahu k námietke res iudicatae žalobcovia dodávajú, že nesúhlasia so žalovaným a tvrdia, že
v konaní nenastali také skutočnosti, ktoré by bránili súdu priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy.
2.9. Primerané finančné zadosťučinenie nemožno stotožniť s odškodným ako úhradou nemajetkovej

ujmy alebo s náhradou, či už za skutočnú škodu alebo za ušlý zisk a nie je zhodné s odškodnením
podľa § 17 ods. 2 zákona číslo 514/2003 Z.z. Odlišnosť oboch kompenzačných inštitútov (primeraného
finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy SR a odškodnenia nahradením nemajetkovej
ujmy podľa § 17 ods. 2 zákona číslo 514/2003 Z.z.), je zvýraznená aj sekundárnou povahou
zadosťučinenia. V žiadnom konaní pred súdom doposiaľ nebolo rozhodované o odškodnení žalobcov

za porušenie ustanovení procesných právnych predpisov úhradou nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods.
2 zákona číslo 514/2003 Z.z.
2.10. Žalobcovia navrhujú zrušiť napadnutý rozsudok, vec vrátiť na ďalšie konanie a priznať žalobcom
náhradu trov odvolacieho konania.
3. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcov v prvom a v druhom rade sa s tvrdeniami

žalobcov v podanom odvolaní nestotožnila. Namietala, že nie je zrejmé, ktorý so žalobcov odvolanie
podal, nakoľko každý z nich si uplatňoval voči žalovanej iný nárok a povinnosťou každého z nich bolo
preukázať existenciu tej- ktorej požadovanej náhrady škody, resp. nemajetkovej ujmy. Kým pôvodný
žalobca v prvom rade si uplatňoval výlučne nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, žalobca
v druhom rade si uplatňoval výlučne majetkovú škodu. Upozornila, že žalobca v prvom rade podľa

údajovobchodnéhoregistrazanikoldobrovoľnýmvýmazomk06.02.2018(nepochybnepreddoručením
rozsudku a pred podaním odvolania).
3.1. Ďalej uviedla, že žalobcovia celkom zjavne nerozoznávajú medzi tým, čo je pohľadávka
voči koncesionárom a medzi tým, čo predstavuje škodu, za ktorú by mala niesť zodpovednosť
žalovaná. Skutočnosť, že žalobcovia rozčlenili uplatňovaný nárok na náhradu škody na sumu istiny

koncesionárskych poplatkov, poplatkov z omeškania, trov konania, neznamená, že vznik škody, ako aj
jej výšku, preukázali. Žalobcovia pri určení výšky škody vychádzali z domnienky, resp. hypotézy 100%
úspešnosti vo všetkých konaniach. Súd prvej inštancie bol vo vzťahu k podaniam pôvodného žalobcu v
prvom rade zo dňa 19. 10. 2006 viazaný rozhodnutím ESĽP, v zmysle ktorého bol povinný návrhy prijať
so spätnými účinkami a teda v prípade vznesenej námietky premlčania zo strany koncesionára, bol súd

povinný túto posúdiť tak, akoby bol návrh zaregistrovaný ku dňu jeho doručenia a to bez ohľadu na to,
s akým dátumom bol v skutočnosti zaregistrovaný.
3.2. Žalobcom nebola odňatá možnosť konania pred súdom, a to najmä s poukazom na ah 17, z ktorého
vyplýva, že boli splnené podmienky pre uskutočnenie pojednávania, žalobcovia mali možnosť predložiťnávrhy na doplnenie dokazovania, pričom zotrvali iba na jedinom návrhu, na znaleckom posudku, ktorý
návrh súd zamietol.
3.3. Žalovaná sa nestotožnila s tvrdením žalobcov o premlčaní pôvodných nárokov od koncesionárov,

nepreukázali žalobcovia ani jednu právoplatne nepriznanú pohľadávku z dôvodu vznesenej námietky
premlčania.
3.4. Podľa žalovanej nie sú zrejmé dôvody, pre ktoré sa žalobcovia v odvolaní venujú argumentácii
otázky začatia občianskeho súdneho konania, keď táto nebola vyhodnotená ako podstatná pre
rozhodnutie vo veci.

3.5. Vo vzťahu k navrhovanému znaleckému dokazovaniu, žalovanej nie je zrejmé, za kého dôvodu
žalobcovia tento návrh opätovne uvádzajú vo svojom odvolaní, keď z odôvodnenia rozsudku súdu prvej
inštancie vyplýva, že sa ním zaoberal a vyhodnotil ho ako nadbytočný. Žalobcovia namietajú záver
súdu prvej inštancie o irelevantnosti predloženého znaleckého posudku, pričom napadnuté rozhodnutie
toto tvrdenie neobsahuje. Za bezdôvodnú považuje časť odvolania, v ktorej žalobcovia popisujú proces
uplatňovania koncesionárskych poplatkov.

3.6. Vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, žalovaná dodala, že v danom prípade by
jej priznanie bolo v rozpore s princípom spravodlivosti. Žalobca inicioval voči žalovanej na totožnom
skutkovom a právnom základe 40 súdnych konaní. Doterajšia súdna prax žaloby žalobcov zamieta, z
toho viaceré rozhodnutia súdov prvej inštancie boli odvolacími súdmi potvrdené. S ohľadom na princíp
právnej istoty a doterajšiu rozhodovaciu prax všeobecných súdov, má žalovaná legitímne očakávania,

že aj tento spor žalobcov, bude právoplatne zamietnutý v celom rozsahu.
3.7. Žalovaná žiada, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.
4. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania napadla odvolaním žalovaná. Namietala
nesprávnosť tohto rozhodnutia, nesprávne právne posúdenie veci (§ 365 ods. 1 písm. b/ a písm. h/ CSP.
4.1. Porušenie práva žalovanej na spravodlivý súdny proces vzhliadla žalovaná v nedostatočnom

odôvodnení výroku o náhrade trov konania, keď súd prvej inštancie nepriznal náhradu trov konania
žiadnej strane. Výrok o náhrade trov konania nie je dostatočne odôvodnený,, absentuje v ňom logické
odôvodnenie zaujatého právneho názoru, na základe ktorého súd nepriznal žalovanej nárok na náhradu
trov konania a to napriek tomu, že jedine žalovaná bola v konaní úspešnou (hoci súd prvej inštancie
pravdepodobne celom nelogicky späťvzatie žaloby posúdil ako úspech žalobcov, keď „mal za to, že

došlo k pomernému úspechu“). Rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti trpí závažným nedostatkom
odôvodnenia, čo predstavuje odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, keď nie je možné zistiť,
akými logickými úvahami sa súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania riadil. Navyše pri
vyhlásení rozsudku nepriznanie náhrad trov konania žalovanej odôvodnil súd prvej inštancie tým, že si
ich náhradu žalovaná neuplatnila, čo nebola pravda. Zároveň je rozsudok v tejto časti nepreskúmateľný

čo do záverov o predmete konania, resp. výsledku konania po späťvzatí časti nároku, ktorý však
prináležal výlučne žalobcovi v druhom rade, nie žalobcovi v prvom rade a preto záverom o „pomernom
úspechu“ žalovaného v prvom rade chýbajú racionálne základy. Poukázal na ustanovenie § 255 CSP a
§ 256 CSP. Súd prvej inštancie nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu. Pomer úspechu strán
v konaní určil nesprávne, nezohľadnil existenciu dvoch subjektov na žalujúcej strane, pričom nesprávne

pričítal žalovanej ako neúspech tú časť náhrady škody, v ktorej bolo na návrhu žalobcu v druhom rade
konanie zastavené.
4.2. Navrhuje v odvolaním napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že žalovaná má
voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
5. Žalobcovia v prvom a v druhom rade sa k odvolaniu žalovanej nevyjadrili.

6.Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku, zákon číslo 160/2015
Z.z., účinný od 01. 07. 2016, ďalej len „CSP"), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
v rozsahu a v medziach odvolania tak žalobcov, ako aj žalovanej (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378 ods.
1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže nešlo o vec, v ktorej
by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval

ani dôležitý verejný záujem. Dospel k záveru, že odvolanie žalobcov v prvom a v druhom rade proti
rozsudku súdu prvej inštancie nie je dôvodné, keď súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci,
vykonaldokazovanievpotrebnomrozsahunazistenierozhodujúcichskutočnostíanazákladevýsledkov
vykonaného dokazovania, ktoré správne vyhodnotil (§ 191 ods. 1 CSP), dospel k správnym skutkovým a
právnym záverom a svoje rozhodnutie i náležite a dostatočne odôvodnil. Z uvedených dôvodov odvolací

súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP v celom
rozsahu ako vecne správny potvrdiť. Odvolanie žalovanej v časti náhrady trov konania vyhodnotil ako
dôvodné a opodstatnené, preto podľa § 388 CSP v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a
žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v zastavujúcej a zamietajúcej časti.7.Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Súd prvej inštancie vo

veci konal a postupoval vtedy platným procesným predpisom, ktorým bol Občiansky súdny poriadok,
platný do 31. 06. 2016.
8. Predmetom konania v danej veci bola žaloba žalobcov, ktorou sa domáhali náhrady škody, ktorá
vznikla pôvodnému žalobcovi v prvom rade nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice,
ktorý neprijal návrhy žalobcu na začatie konania podané elektronickou formou dňa 19. 10. 2006. Uplatnil

si materiálnu škodu vo výške 1 319 345 140,-- Sk, t.j. 43 794 235,54 eura, ktorá je súčtom majetkovej
škody na istine pohľadávok vo výške 545 140 Sk (18 095,33 eura) a poplatku z omeškania vo výške
1 318 800 000 Sk. Ďalej z titulu ušlého zisku si uplatnil materiálnu škodu vo výške 2 189 711,80 eura,
ako aj materiálnej škody vo výške 904,75 eura z titulu úročenia finančného kapitálu. Zároveň si uplatnil
z titulu náhrady trov konania pred ESĽP a na vnútroštátnej úrovni škodu vo výške 69 886,74 eura a 4
562,34 eura. Žalobca v druhom rade si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 707 520 eur z titulu

satisfakcie za utrpený zásah do základných práv.
8.1. Pred začatím konania vo veci samej žalobca podaním doručeným ešte Okresnému súdu Bratislava
I dňa 21. 02. 2012 s označením ako „Spresnenie žalobného petitu“ navrhol, aby súd podľa § 95 OSP
v tom čase platnom, pripustil spresnenie žalobného petitu v časti o zaplatenie istiny tak, že žiadal,
aby súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi na istine tvorenej sumou koncesionárskych

poplatkov18095,33eura,napríslušenstvetvorenomsumoupoplatkovzomeškania43776140,21eura,
na príslušenstve tvorenom sumou nákladov spojených s uplatnením istiny 70 219,73 eura a náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 707 520 eur. Žalobca zároveň uviedol, že po spresnení žalobného petitu
ďalej netrvá na náhrade škody predstavujúcej ušlý zisk vo výške 2 189 711,80 eura, na náhrade škody
predstavujúcej úročenie finančného kapitálu vo výške 904,75 eura a na náhrade škody uplatnenej za

náklady a výdavky vynaložené v konaní pred ESĽP vo výške 4 562,34 eura.
8.2.Pred otvorením pojednávania právny zástupca žalobcu uviedol, že berie späť časť žalobného návrhu
a žiada konanie zastaviť v časti o zaplatenie náhrady škody, ušlého zisku v sume 2 189 711,80 eura, v
časti náhrady škody, úročenia finančného kapitálu v sume 904,75 eura, v časti náhrady škody za náklady
a výdavky vynaložené v konaní pred ESĽP v sume 4562,34 eura a v časti materiálnej škody tvorenej

sumou koncesionárskych poplatkov 18095,33 eura. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 29. 11. 2017
pripustil zmenu petitu žaloby, podľa ktorej žalobca navrhol, aby súd rozhodol medzitýmnym rozsudkom
o základe veci tak, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla spoločnosti Lawyer Partners,
a.s., IČO: 35 944 471 so sídlom Prievozská 37, Bratislava, nesprávnym úradným postupom Okresného
súdu Levice, pretože tento neprijal návrhy spoločnosti na začatie občianskeho súdneho konania podané

elektronickou formou dňa 19.10.2006. Je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla spoločnosti Lawyer
Partner, a.s. IČO: 35 944 471 so sídlom Prievozská 37, Bratislava nezákonným rozhodnutím Ústavného
súdu SR č. k. III. ÚS 128/07 a ďalej, aby súd rozhodol rozsudkom vo veci samej tak, že žalovaná je
povinná zaplatiť žalobcovi na istine tvorenej sumou koncesionárskych poplatkov, majetkovej škody v
sume 18 095,33 eura, na príslušenstve tvorenom sumou poplatkov z omeškania ako majetkovej škody

v sume 43 776140,21 eura, na príslušenstve tvorenom sumou nákladov spojených s uplatnením istiny v
sume 70 219,73 eura a nemajetkovej ujmy v sume 707 520 eur a v prípade úspechu nároku na náhradu
trov konania v rozsahu 100%. Až po pripustenej zmene žalobného petitu právny zástupca žalobcu
uviedol, že berie späť žalobu čiastočne aj v časti materiálnej škody tvorenej sumou koncesionárskych
poplatkov 18 095,33 eura s tým, že v písomnom spresnení žalobného petitu ešte na späťvzatí tejto

časti žaloby netrval. Súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 145 odsek 2 CSP konanie zastavil v tých
častiach, v ktorých to právny zástupca žalobcu zobral späť, tak ako je to presne špecifikované vo výroku
I. tohto rozsudku.
8.3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní žalobu žalobcov v prvom a v druhom rade
zamietol ako nedôvodnú. Nevzhliadol splnenie podmienok pre priznanie náhrady tak majetkovej, ako

aj nemajetkovej ujmy.
8.4. S rozsudkom súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti sa nestotožnili žalobcovia v
prvom a v druhom rade a podali v tejto časti odvolanie. Taktiež žalovaná sa nestotožnila s rozsudkom
súdu prvej inštancie v časti rozhodnutia o náhrade trov konania a rozhodnutie v tejto časti napadla
odvolaním.

9. Odvolací súd po tom, ako v odvolacom konaní zistil, že pôvodný žalobca v prvom rade Lawyer
Partners a.s. bol dňa 06. 02. 2018 dobrovoľne vymazaný, keďže spoločnosť zanikla v dôsledku
zlúčenia dňa 06. 02. 2018 so spoločnosťou EU-CapitalManagement a.s., ktorý je aj právnym nástupcom
zaniknutej spoločnosti Lawyer Partners a.s.. Z výpisu z obchodného registra tejto spoločnosti vyplýva,že spoločnosť EU-CapitalManagement a.s. je od 18. 11. 2014 v likvidácii. Odvolací súd preto uznesením
zo dňa 13. marca 2019 rozhodol o pokračovaní v konaní s právnym nástupcom žalobcu v prvom rade
LawyerPartnersa.s.sospoločnosťouEU-CapitalManagementa.s.vlikvidácii.Zalikvidátorabolaurčená

JUDr. H. W., PhD., U. XX, V., K. republika.
10.Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.
11. Odvolací súd, rozhodujúc o odvolaní podanom žalobcami, súc viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania žalobcov podľa § 379 CSP, preskúmal v danej veci tak napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie, konanie, ktoré mu predchádzalo a tiež dôvody odvolania a skonštatoval, že súd prvej inštancie
vykonal dostatočné dokazovanie, jednotlivé dôkazy vyhodnotil a na ich závere vec aj správne právne

posúdil. Následne vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom, s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu
stotožnil a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Zároveň odvolací súd konštatuje, že súd prvej
inštancie rozsudok aj v dostatočnej miere a správne tak po právnej, ako aj skutkovej stránke odôvodnil,
s ktorým odôvodnením sa v plnom rozsahu stotožnil a preto na správnosť týchto dôvodov ďalej, podľa
§ 387 ods. 2 CSP, iba poukazuje.

12. Ustanovením § 387 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako
aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu

prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

13. V danej veci sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil s rozhodnutím a s odôvodnením napadnutého
rozsudku, preto na zdôraznenie jeho vecnej správnosti a povinnosťou vysporiadať sa s podstatnými
tvrdeniami žalobkyne, uvedenými v ňou podanom odvolaní podľa § 387 ods. 3 CSP, uvádza nasledovné
dôvody:
13.1.Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom,

je súčasné, kumulatívne splnenie troch základných predpokladov, a to: 1/ existencia nezákonného
rozhodnutia, a v druhom prípade existencia nesprávneho úradného postupu, 2/ vznik škody ako
majetkovej, či nemajetkovej ujmy, 3/ príčinná súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia,
ako aj nesprávneho úradného postupu a vznikom škody. Preukázanie splnenia podmienok zaťažuje
osobu, ktorá sa domáha náhrady či už majetkovej, alebo nemajetkovej ujmy, za vydanie nezákonného

rozhodnutia.
14. Posudzujúc danú vec v zmysle zákonných ustanovení, ako aj doterajšej súdnej praxe, odvolací súd,
zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobcovia v danej veci nesplnili ani jednu z podmienok
pre úspešné priznanie ich nárokov, ktorých sa domáhali podanou žalobou.
15. K žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e/ v znení účinnom do

30.6.2016 (t. j. že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností), odvolací súd konštatuje, že táto námietka odvolateľa nie je dôvodná. Pokiaľ žalobca
namieta nevykonanie dôkazu oboznámením sa s obsahom doloženého DVD nosiča, z obsahu zápisnice
z pojednávania dňa 29. 11. 2017 vyplýva, že súd prvej inštancie postupom podľa § 188 CSP oboznámil
výsledky prípravy pojednávania, a to, okrem iného aj oboznámením sa s listinnými dôkazmi a originálom

dátového nosiča, tabuľkou spisov. Odvolací súd iba poznamenáva, že na pojednávaní dňa 29.
11. 2017 bol prítomný právny zástupca žalobcov a žalovaná. Z uvedeného vyplýva, že žalobcom
vytýkané procesné pochybenie súdu prvej inštancie o riadnom nevykonaní dokazovania nevyhnutného
k preukázaniu rozhodujúcich skutočností nebolo odvolacím súdom zistené.
15.1. Žalobcovia ďalej v podanom odvolaní vytýkajú súdu prvej inštancie, že žalobcom bola postupom

súdu odňatá možnosť konať pred súdom a tým aj možnosť predložiť návrhy na doplnenie dokazovania,
keď súd vo veci pojednával, napriek tomu, že tu bol dôležitý dôvod na odročenie pojednávania.
15.1.1. Odvolaciemu súdu nie je zrejmé, na základe akej skutočnosti odvolatelia dospeli k záveru, že im
bola odňatá možnosť konať pred súdom a tým aj možnosť predložiť návrhy na doplnenie dokazovania,keď žalobcovia v priebehu celého konania na súde prvej inštancie predkladali vyjadrenia, prevzali
predvolanie na pojednávanie dňa 29. 11. 2017, ktorého sa zúčastnil ich právny zástupca, ktorý sa vo veci
vyjadril, navrhol vykonať znalecké dokazovanie Znaleckým ústavom Ekonomická univerzita P. vo vzťahu

k účtovnej hodnote istiny koncesionárskych poplatkov a účtovnej hodnote príslušenstva. Súd prvej
inštancie uznesením tento návrh zamietol a iný návrh na doplnenie dokazovania zo strany právneho
zástupcu žalobcu prednesený nebol.
15.1.2. Postup súdu prvej inštancie, ktorý v priebehu konania ako nadbytočné a nehospodárne zamietol
návrh na znalecké dokazovanie, bol v súlade s ustanovením § 185 ods. 1 CSP, keď rozhodol, že tento

dôkaz nevykoná. V napadnutom rozsudku v bode 54. veľmi podrobne zdôvodnil nevykonanie tohto
dôkazu, s ktorým odôvodnením sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil a preto aj túto námietku
odvolateľov vyhodnotil ako účelovú a neopodstatnenú.
15.2. Odvolací súd k námietke odvolateľov, že ak by aj súd prvej inštancie zapísal a začal konať o
návrhoch po tom, ako mu to prikázal jednak Ústavný súd SR a tiež aj rozsudok EĽSP v danej veci,
bol by jeho nárok v každom prípade premlčaný a súd nesprávnym úradným postupom, objektívne

zabránilvykonaniuprávažalobcov.Dodal,ževzhľadomnaspotrebiteľskýcharaktersporov,bysúdmusel
prihliadať i na ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa z úradnej moci.
15.2.1. Odvolací súd k tejto námietke odvolateľov iba dodáva, že z jeho rozhodovacej činnosti mu je
známe, že predmetné návrhy, ktoré žalobca v roku 2006 predložil Okresnému súdu Levice a ktorý ich
nezapísal a nekonal o nich z dôvodu, že nemal k dispozícii elektronickú podateľňu, boli na základe

rozhodnutia ESĽP zo dňa 16. 06. 2009 v roku 2014 opätovne zapísané a bolo začaté konanie o týchto
jednotlivých návrhov. Konanie však vo všetkých veciach bolo zastavené pre správanie sa žalobcu
(Lawyer Partners a.s.), nakoľko nezaplatil súdny poplatok za podaný návrh. Zastavenie konania bolo v
dôsledku podaného odvolania žalobcom, odvolacím súdom potvrdené. Z uvedeného vyplýva, že súd by
mohol v jednotlivých prípadoch (ak by o nich konal) rozhodnúť ich zamietnutím pre premlčanie nároku

až potom, ak by žalujúca strana túto námietku premlčania vzniesla. Vychádzať z teórie, že všetky návrhy
by boli práve z tohto dôvodu zamietnuté, je neakceptovateľné, nakoľko ide iba o hypotetický záver
odvolateľov, ktorý nemá žiadne opodstatnenie v dôkaznej situácii. Taktiež ex offo aplikácia ustanovenia
§ 5b zákona o ochrane spotrebiteľa je iba v hypotetickej rovine, ale má reálny základ, hoci v čase
rozhodovania odvolacieho súdu už je toto právne ustanovenie právne neúčinné pre rozpor s Ústavou

SR. Ani s touto námietkou odvolateľov sa odvolací súd vôbec nestotožnil.
15.3. Odvolatelia v podanom odvolaní ďalej uvádzajú, že žalobcovia si uplatňujú účtovnú hodnotu
istiny koncesionárskych poplatkov a účtovnú hodnotu príslušenstva a opätovne, po tom, ako súd prvej
inštancie už tento návrh zamietol, navrhujú vykonanie znaleckého dokazovania znaleckým ústavom,
ktorý disponuje kolektívom znalcov. Dôvod, pre ktorý tento návrh opätovne v podanom odvolaní

navrhujú, nevysvetlili.
15.3.1.Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na ustanovenie § 383 CSP, podľa ktorého je
odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, okrem prípadov, ak
dokazovanie zopakuje alebo doplní. V zmysle tejto zásady (koncentračná zásada, zásada neúplnej
apelácie), je substancovanie skutkový tvrdení a označovanie dôkazných návrhov koncentrované do

fázy prvoinštančného konania. V odvolacom konaní v zásade nie sú prípustné nové substancovania
skutkových tvrdení ani nové dôkazné návrhu, s výnimkou výnimočných situácií, ktoré zákon uznáva
ako dôvody na prednes skutkových tvrdení či označenie dôkazných návrhov aj v odvolacom konaní. Z
tejto zásady viazanosti odvoalcieho súdu pripúšťa Civilný sporový poriadok výnimky. Prvou výnimkou
(ustanovenie § 384 ods. 1 CSP) je oprávnenie odvolacieho súdu zopakovať dokazovanie v prípade,

ak má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam. Druhou výnimkou, kedy sa odvolací súd môže odchýliť od skutkových zistení súdu
prvej inštancie, dáva odvolaciemu súdu možnosť doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov
navrhnutých stranou, ak ich nevykonal súd prvej inštancie, hoci ich strana navrhla (§ 384 ods. 2 CSP).
Treťou výnimkou z viazanosti odvolacieho súdu skutkovým stavom upravuje ustanovenie § 384 ods. 3,

podľa ktorého odvolací súd môže doplniť dokazovanie za podmienok uvedených v § 366 CSP (novoty
v odvolacom konaní). Štvrtou výnimkou je skúmanie procesných podmienok.
15.3.2.V danom prípade ani jedna z týchto podmienok splnená nebola, súd prvej inštancie správne
a v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, zamietol vykonanie znaleckého dokazovania, ktoré však
riadne v napadnutom rozsudku odôvodnil, z ktorého dôvodu odvolací súd túto námietku odvolateľov

vyhodnotil ako účelovú a neopodstatnenú. Odvolací súd sa v plnom rozsahu so zisteným skutkovým
stavom stotožnil a nevzhliadol žiadny dôvod na zopakovanie, resp. doplnenie dokazovania, pričom
novoty v odvolacom konaní podľa § 366 CSP zistené neboli.15.4. Odvolaciemu súdu nebola zrejmá námietka odvolateľov, týkajúca sa vyhodnotenia predloženého
znaleckého posudku žalobcom ako irelevantného, keď takýmto znaleckým posudkom sa súd prvej
inštancie vôbec nezaberal, nakoľko takýto znalecký posudok ani nebol v konaní predložený.

15.5. V ďalších bodoch odvolania odvolatelia namietajú nemožnosť stotožňovania inštitútu primeraného
finančného zadosťučinenia, ktoré priznáva Ústavný súd SR podľa zákona číslo 514/2003 Z.z. s
náhradou nemajetkovej ujmy.
15.5.1. V tejto súvislosti odvolací súd iba dodáva, že žalobcovia na jednej strane tvrdia, že primerané
finančné zadosťučinenie priznané Ústavným súdom SR s náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona

číslo 514/2003 Z.z. nesúvisí, na druhej strane však na sumy priznaného finančného zadosťučinenia
poukazuje a priamo z nich vychádza. Ide o rozporuplné a nekonzistentné tvrdenie žalobcov. Odvolací
súd v tejto súvislosti poukazuje na ustanovenie § 17 ods. 3 zákona číslo 514/2003 Z.z., v ktorom
sú uvedené podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch pre nesprávny úradný
postup. Žalobcovia si v tomto smere nesplnili ani len povinnosť tvrdenia, nepredložili súdu prvej inštancie
žiadny dôkaz, ktorý by vznik nemajetkovej ujmy preukazoval.

16. Záverom odvolací súd, poukazuje na záver rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa
16. 06. 2009 vo veci Lawyer Partners, a.s. proti Slovenskej republike (sťažnosti č. 54252/07, 3274/08,
3377/08,3505/08, 3526/08, 3741/08, 3786/08,3824/08, 15055/08, 29548/08, 29551/08, 29552/08,
29555/08, 29557/08, v bode 62 uviedol: „Najvhodnejšou formou nápravy v prípadoch ako sú tieto, keď

sťažovateľ nemal prístup k súdu z dôvodu neopodstatneného odmietnutia zaregistrovať jeho žaloby,
by bolo zaregistrovanie pôvodných podaní tak, ako keby boli podané ku dňu, kedy ich sťažujúca
sa spoločnosť predložila dotknutým súdom po prvýkrát a konanie o nich v súlade s požiadavkami
spravodlivého súdneho konania (pozri, mutatis mutandis, F.). Súd si v tejto súvislosti všimol, že rovnaký
prístup zvolil ústavný súd v prípadoch, v ktorých zistil porušenie práva sťažujúce sa spoločnosti na

prístup k súdu a že slovenské súdy v súčasnosti majú k dispozícii potrebné technické vybavenie na to,
aby konali vo veci podaní predložených pomocou elektronických prostriedkov“.
16.1.Súdy v Slovenskej republike v konečnom dôsledku tieto podania opätovne zapísali a začali konanie
o nich. Odvolaciemu súdu je táto skutočnosť zrejmá z jeho rozhodovacej činnosti. Aj Okresný súd v
Leviciach všetky podania žalobcu v roku 2014 zapísal, pridelil im spisové značky a začal o nich konanie.

V konečnom dôsledku však tieto konania boli všetky zastavené z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku
za konanie o týchto návrhoch zo strany žalobcu. Z tohto vyplýva, že sám žalobca nemal záujem,
aby sa o jeho návrhoch ďalej konalo. Preto je jeho žaloba o náhradu škody a nemajetkovej ujmy z
dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu v Leviciach neopodstatnene podaná, keďže
predmetné pohľadávky teoreticky mohol vymôcť v týchto konaniach, ktoré boli začaté na základe jeho

pôvodných návrhov.

17.Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil.
18. V danej veci rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania podala aj žalovaná.

Nestotožnila sa s jeho rozhodnutím, keď žiadnej zo strán nepriznal náhradu trov konania.
19. Odvolací súd, preskúmajúc napadnutý rozsudok v tejto časti, dospel k záveru o jeho
nepreskúmateľnosti z dôvodu absolútneho neodôvodnenia tohto rozhodnutia. V prvom rade je potrebné
poukázať na skutočnosť, že súd prvej inštancie z dôvodu späťvzatia žaloby zo strany žalobcu, čiastočne
konanie zastavil. V tejto časti mal súd prvej inštancie rozhodnúť samostatne o náhrade trov konania,

skúmajúc podľa § 256 CSP zavinenie zastavenia konania. Súd prvej inštancie však toto nevykonal.
Následne rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania pre pomerný úspech. Z
uvedeného vyplýva, ako by žalovaná mala zaviniť zastavenie konania, resp. nemala by byť vo zvyšnej
časti úspešná. Práve naopak, ako vyplýva z obsahu spisu, žalobca zobral svojvoľne, bez toho, aby
žalovaná dala dôvod na zastavenie konania, žalobu čiastočne späť, na základe čoho súd prvej inštancie

konanie zastavil. V tejto časti bola nepochybne žalovaná úspešná. Vo zvyšnej časti súd prvej inštancie
žalobu žalobcu zamietol, preto podľa § 255 ods. 1 CSP, jednoznačne v konaní bola úspešná žalovaná.
Z uvedeného vyplýva, že žalovaná bola úspešná tak v zastavujúcej časti, ako aj v zamietajúcej časti,
preto odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti trov konania a náhradu trov
konania priznal žalovanej.

20.O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP
a v odvolacom konaní úspešnej žalovanej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 CSP
samostatným rozhodnutím.Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).