Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 28, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/304/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1617209639
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Chalupka

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1617209639.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu

JUDr. Juraja Považana a JUDr. Janky Richterovej v právnej veci žalobcu: Štátny fond rozvoja bývania,
IČO: 31 749 542, so sídlom: Lamačská cesta 8, Bratislava, v zast.: AENEA Legal s.r.o., IČO: 35 951 125,
advokátska kancelária so sídlom: Jozefská 3, Bratislava, proti žalovaným: 1/ D. Š., C..: XX.XX.XXXX,
S.: H. XXX/XX, V., 2/ U. I., C..: XX.XX.XXXX, S.: N. XXXX/XX, B., o zaplatenie 18.664,65 eur s
príslušenstvom, na odvolanie žalobcu voči rozsudku Okresného súdu Malacky č.k. 32C/140/2017-107
zo dňa 18.06.2018, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovaným 1/ a 2/ sa p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. I. Napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti o zaplatenie istiny vo výške
375,70 Eur so zmluvným úrokom vo výške 3,10 % p.a. zo sumy 375,70 Eur od 11.04.2018 do zaplatenia
a s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % p.a. zo sumy 375,70 Eur od 11.04.2018 do zaplatenia, ako aj
v časti o zaplatenie nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 1.204,24 Eur. II. Žalovaným
náhradu trov konania nepriznal. III. Vo zvyšku súd konanie zastavil. IV. Súd v zastavenej časti konania
priznal žalobcovi právo na náhradu trov konania voči žalovanému v 1. a 2. rade v rozsahu 100 %, pričom

plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu jeho plnenia povinnosť druhého zo žalovaných.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil podľa § 3 ods. 1, § 48 ods. 1, 2, § 52 ods. 1,
3, 4, § 54 ods. 1, 2, § 121 ods. 3, § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 497 Obchodného zákonníka
a vecne tým, že Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 15.15.2017, ktorej bola pridelená spisová
značka 32C/140/2017, domáhal, aby súd zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne žalobcovi zaplatiť
sumu istiny 18.664,65 Eur spolu so zmluvným úrokom vo výške 6.563,95 Eur, úrokom 3,10 % p.a. zo

sumy 18.664,65 Eur od 16.11.2012 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 8,75 % p.a. zo sumy
18.664,65 Eur do zaplatenia a nákladmi spojenými s uplatnením pohľadávky vo výške 1.204,24 Eur, a
to všetko titulom poskytnutého úveru zo strany žalobcu žalovaným.

3. Súd následne vykonal dokazovanie stranami predloženými listinnými dôkazmi: Výzva k úhrade dlhu
- upomienka č. 1 s doručenkou, adresovaná žalovanému v 2. rade, Výzva k úhrade dlhu - upomienka
č. 1 s doručenkou, adresovaná žalovanej v 1. rade, História pohybov na účte, Dohoda o splatení

dlhu (splátkový kalendár) zo dňa 02.10.2017, Výzva na úhradu dlhu zo dňa 14.06.2017 s doručenkou,
adresovaná žalovanému v 2. rade, Výzva na úhradu dlhu zo dňa 14.06.2017 s doručenkou, adresovaná
žalovanej v 1. rade, Odstúpenie od úverovej zmluvy zo dňa 08.10.2012 s obálkou, adresované
žalovanému v 2. rade, Odstúpenie od úverovej zmluvy zo dňa 08.10.2012 s doručenkou, adresovanéžalovanej v 1. rade, Zmluva o poskytnutí podpory č. XXX/XXXX/XXXX, e-mailová komunikácia žalovanej
v 1. rade a žalobcu, Informácia o stave úveru č.zml. XXX/XXXX/XXXX k dátumu: 22.11.2017. Súd na
základe vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový a právny stav veci:

4. Súd po vykonanom dokazovaní mal za preukázané, že žalobca a žalovaní v 1. a 2. rade uzavreli
Zmluvu o poskytnutí podpory č. XXX/XXXX/XXXX, ktorou bol zo strany žalobcu žalovaným ako
manželom poskytnutý úver vo výške 700.000,00 Sk pri úrokovej sadzbe 3,10 % so splatnosťou 30
rokov (čl. II. Zmluvy). Splátky 1 až 359 boli dohodnuté vo výške 2.990,00 Sk, posledná 360. splátka mal

byť zvyšok dlhu; splácať mali žalovaní začať po troch mesiacoch od uzavretia Zmluvy (čl. IV. Zmluvy).
Keďže žalovaní neplnili svoje povinnosti podľa Zmluvy o úvere uhrádzať dohodnuté splátky riadne a
včas, žalobca im dňa 16.10.2012 doručil do sféry ich vplyvu (žalovanej v 1. rade doručením cestou
doručovateľa a žalovanému v 2. rade uložením zásielky na pošte) odstúpenie od uzavretej Zmluvy, a to
po splnení podmienok stanovených Zmluvou o úvere, ktorými boli omeškanie s úhradou splátky po dobu
dlhšiu ako 6 mesiacov a doručenie výzvy k vyrovnaniu splátok, pričom súd konštatuje, že z dokazovania

(história pohybov na účte, výzva k úhrade dlhu - upomienka č. 1) vyplynulo, že obe podmienky boli
splnené. Táto skutočnosť ani medzi stranami nebola sporná.

5. V otázke podriadenia Zmluvy pod režim zákona o spotrebiteľských úveroch sa súd stotožnil s názorom
žalobcu, že na základe Zmluvy o úvere nebol žalovaným poskytnutý spotrebiteľský úver. Sporné tak

ostalo, či je Zmluva o úvere spotrebiteľskou zmluvou a na žalovaných sa tak má vzťahovať ochrana
zakotvená v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

6. Právna úprava spotrebiteľských zmlúv bola do Občianskeho zákonníka doplnená až zákonom č.
150/2004 Z.z., s účinnosťou od 01.04.2004, teda až po uzavretí Zmluvy o úvere a aj následne bola

viackrát významne novelizovaná. Podľa intertemporálnych ustanovení Občianskeho zákonníka je však
na mieste aj na právne vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti predmetných noviel Občianskeho
zákonníka použiť aktuálne platnú právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv. Dovtedy boli spotrebiteľské
zmluvy riešené len čiastkovo v § 23a zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorý definoval „typovú zmluvu“
ako zmluvu, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy

podstatným spôsobom neovplyvňuje a zakazoval v typových zmluvách neprimerané podmienky a
podmienky v rozpore s dobrými mravmi.

7. Úprava spotrebiteľských zmlúv v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka je transpozíciou Smernice
rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“), ktorá

síce výslovne spotrebiteľskú zmluvu nedefinuje, vymedzuje však subjekty spotrebiteľskej zmluvy a
dominantne upravuje nekalé obchodné podmienky, ktoré by za žiadnych okolností nemali zaväzovať
spotrebiteľa. Podľa článku 2 Smernice „predajca alebo dodávateľ“ znamená akúkoľvek fyzickú alebo
právnickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich Smernici koná s cieľom vzťahujúcim sa k jeho
obchodom, podnikaniu alebo povolaniu bez ohľadu na to či má verejnú alebo súkromnú formu

vlastníctva. Žalobca ako Štátny fond rozvoja bývania je samostatnou právnickou osobou v zmysle §
1 ods. 1 zákona č. 150/2013 Z.z. o Štátnom fonde rozvoja bývania v platnom znení, pričom v § 1
ods. 2 cit. zák. má vymedzený predmet svojej činnosti, teda financovanie priorít štátnej bytovej politiky
schválených vládou SR pri rozširovaní a zveľaďovaní bytového fondu. Z ust. § 3 cit.zák. sú zrejmé
zdroje tohto fondu, ktorými sú okrem iného aj splátky úrokov z úverov poskytnutých z fondu, výnosy zo

sankcií, ako aj výnosy z prostriedkov fondu uložených v Štátnej pokladnici či výnosy z účtov zriadených
v banke. Obdobná úprava postavenia a zdrojov žalobcu bola obsiahnutá aj v zákone č. 124/1996 Z.z. o
Štátnom fonde rozvoja bývania, ktorý bol predpisom 150/2013 Z.z. nahradený. Z uvedeného vyplýva, že
ide o právnickú osobu, ktorá hospodári so ziskom, teda vykonáva v podstate činnosť obchodnú, pričom
plní svoje zákonom stanovené úlohy a pritom poskytuje služby širokej verejnosti, a preto aj žalobcu

je možné subsumovať pod ustanovenie § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Žalobca je profesionál,
disponuje rozsiahlym administratívnym aparátom a pri svojej činnosti využíva typové zmluvy, teda
zmluvy, do ktorých opačné zmluvné strany (dlžníci, spotrebitelia) nemajú právo zasahovať. Žalobca
takéhoto typu potom podľa názoru súdu nemôže byť vyňatý z pôsobnosti Smernice, resp. slovenského
spotrebiteľského práva. Také vyňatie by bolo mimoriadne nespravodlivé voči ostatným „profesionálom“

na trhu úverových služieb, ktorí prísne normy spotrebiteľského práva dodržiavať musia a znamenalo by
zníženie ochrany spotrebiteľov pri uzatváraní zmlúv o úvere s jednou časťou veriteľov.8. Žalovaní sú nepochybne spotrebiteľmi, ktorí služby a pôsobnosť žalobcu využili a nevystupovali
v predmetnom právnom vzťahu v rámci svojej obchodnej činnosti, alebo inej podnikateľskej činnosti.
Ustanovenia právnych predpisov SR, ktoré sú transpozíciou smernice EÚ je potrebné vykladať vždy

eurokonformne, t.j. tak aby bol v maximálnej možnej miere dodržaný účel úpravy transponovanej
smernice a účelom Smernice bolo zabezpečiť, aby zmluvy so spotrebiteľmi neobsahovali nekalé
podmienky. Štatút spotrebiteľskej zmluvy vo vzťahu k jeho právnym účinkom implikuje použitie
osobitných kogentných ochranársky orientovaných právnych noriem, ktoré majú pri akomkoľvek
zmluvnom type a v akomkoľvek odvetví spoločenského života spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej

strane zabezpečiť vysoký štandard ochrany jeho práv ako vyjadrenie verejného záujmu a nevyhnutnej
spoločenskej potreby pozitívnym zásahom štátu korigovať filozoficky a fakticky nevyvážené postavenie
dodávateľa a spotrebiteľa, ktoré veľmi často prerastá do zjavnej ekonomickej, právnej a predovšetkým
faktickej nadvlády silnejšieho nad slabším. Z pohľadu ochrany spotrebiteľa je irelevantné, či
spotrebiteľ uzatvára zmluvu so subjektom verejného alebo súkromného práva, prípadne či subjekt na
„dodávateľskej“ strane vzťahu koná samostatne či ako naloží s ním generovaným ziskom. Podstatné

je, že je spotrebiteľ vo vzťahu k takému dodávateľovi v slabšej pozícií spôsobenej okrem iného
neskúsenosťou, neznalosťou, ale aj prirodzeným rešpektom k autoritám.

9. Žalovaní v predmetnej veci uzavreli Zmluvu o úvere, ktorou sa zaviazali k splátkam na dobu 30
rokov a okrem istiny úveru sa zaviazali zaplatiť aj zmluvné úroky, hoci nižšie ako v danej dobe bežné

(súd však konštatuje, že v súčasnej dobe je dohodnutý úrok z úveru v takejto výške na trhu bežne
dostupný). Zmluva obsahuje množstvo ustanovení o sankciách voči žalovaným dojednaným pre prípad
ich omeškania s plnením a súd konštatuje, že značná časť z nich zakladá hrubý nepomer v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Jedná sa napríklad o:

- čl. VII bod 7.4, kde je dohodnutá zmluvná pokuta 20 % zo zostatku úveru pri zrušení poistenia úveru,
- bod 7.6, kde je zmluvná pokuta 10 % pre „nesplnenie povinností v čl. 7.5“, pričom v predmetnom
článku je zakotvená napríklad povinnosť dlžníka oznámiť do 5 pracovných dní veriteľovi poistnú udalosť
a následne „spolupracovať s poisťovňou...“,
- bod 8.1: 0,2 % úrok za každý deň neoprávneného použitia podpory, najviac dvojnásobok poskytnutej

podpory,
- bod 4.7: zmluvná pokuta 10 % zo zostatku úroku pri predčasnom splatení,
- bod 8.3: právo zvýšiť úročenie úveru o 0,5 % pri každom omeškaní so zaplatením 2 splátok po dobe
viac ako 3 mesiace alebo pri neuhradení splátky na výzvu.

10. Takto dojednané zmluvné pokuty sú jednoznačne neprimeranými sankciami spojenými s porušením
menej významných povinností dlžníka a ako také sú podľa zákona neplatné. Ak by však platil
výklad spotrebiteľského práva podávaný žalobcom, potom by ako subjekt verejného práva mohol bez
akýchkoľvek obmedzení a bez ex offo vykonávanej kontroly zo strany súdov (ktorá sa uplatňuje len
v spotrebiteľských sporoch) neprijateľné podmienky uvedené vyššie v praxi uplatňovať a dokonca i

úspešne žalovať a jeho dlžníci by proti takému postupu neboli zákonom chránení. Taký výklad zákona
však celkom jednoznačne odporuje obsahu a účelu Smernice.

11. Súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že žalobcu je nutné považovať za dodávateľa,
žalovaných za spotrebiteľov a Zmluvu o úvere tak podriadiť pod ustanovenia Občianskeho zákonníka o

spotrebiteľských zmluvách. I keď Zmluva o úvere predstavuje tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah
(§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka), predmetná Zmluva je súčasne spotrebiteľskou zmluvou,
pretože spotrebiteľské zmluvy (i keď sú upravené v Občianskom zákonníku) nepredstavujú osobitný
zmluvný typ aplikovateľný len na občianskoprávne vzťahy, naopak príslušné ustanovenia Občianskeho
zákonníka je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ bez ohľadu

na to, či ide o občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah (vyplýva to najmä z toho, že ustanovenia
o spotrebiteľských zmluvách sú systematicky zaradené vo všeobecnej časti Občianskeho zákonníka,
a teda nepredstavujú osobitný zmluvný typ zo záväzkovej časti). Preto na právny vzťah žalobcu a
žalovaných založený Zmluvou o úvere aplikoval súd ustanovenia Občianskeho zákonníka (týkajúce
sa spotrebiteľských zmlúv) a ustanovenia Obchodného zákonníka (čo sa týka konkrétnych práv a

povinností).

12. Keďže sa pri spotrebiteľských zmluvách prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka a
podaním žalobcu zo dňa 08.10.2012 došlo k odstúpeniu od Zmluvy o úvere, je toto odstúpenie potrebnéprávne vyhodnotiť podľa Občianskeho zákonníka, ktorý v ust. § 48 ods. 2 stanoví, že odstúpením sa
zmluvaodzačiatkuzrušuje.Keďžedôsledkomodstúpeniaodzmluvypodľaust.§48ods.2Občianskeho
zákonníka bolo zrušenie zmluvy s účinkami ex tunc, zrušili sa i ustanovenia zmluvy upravujúce úrok

za poskytnutie úveru, zmluvne dohodnutý úrok z omeškania a poplatky vrátane vyúčtovanej zmluvnej
pokuty. Zo zrušenej Zmluvy žalobcovi vzniklo právo domáhať sa iba vydania bezdôvodného obohatenia
podľa zásad vyplývajúcich z ust. § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, t.j. toho, čo zo zrušenej Zmluvy
sám žalovaným plnil. Žalobca na základe zmluvy vyplatil žalovaným v 1. a 2. rade spolu 23.235,74 Eur
a žalovaní zaplatili žalobcovi len od podania žaloby sumu 36.796,41 Eur, teda viac ako boli povinní. Súd

preto žalobu v časti o zaplatenie zostatku istiny vo výške 375,70 Eur s príslušenstvom zamietol.

13. Súd pri rozhodovaní prihliadol aj na uznanie dlhu zo strany žalovanej v 1. rade. V zmysle platnej
legislatívy zakladá uznanie dlhu vyvrátiteľnú právnu domnienku, že dlh v čase uznania trval. Skutočnosť,
pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka pripúšťajúca dôkaz opaku, má súd v zmysle § 192 CSP
za preukázanú, ak v konaní nevyšiel najavo opak. V konaní môžu nastať teda len dve možné situácie -

buď platí skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná domnienka, za preukázanú, alebo vyšiel v konaní najavo
jej opak (obsah domnienky bol vyvrátený dôkazom opaku, t. j. dôkazom, že skutočnosť je v konkrétnom
prípade práve opačná, než ako ju uvádza domnienka). V konaní bolo preukázané, že žalovanou v 1.
rade uznaný dlh v čase jeho uznania existoval len v časti istiny poskytnutého úveru, a to vzhľadom
na odstúpenie od Zmluvy zo strany žalobcu, domnienka založená uznaním dlhu tak bola nepochybne

vyvrátená.

14. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v 2. rade, ktorú spochybnila na pojednávaní
žalovaná v 1. rade, keď predložila s ním uzavretú dohodu o tom, že sa „zrieka spoludlžníctva k zmluve z
dôvodu rozvodu“, súd konštatuje, že dohoda medzi dvoma spoludlžníkmi o tom, že jeden z nich nebude

viazaní nimi uzavretou zmluvou s veriteľom, nemôže mať bez súhlasu veriteľa voči nemu žiadne právne
účinky. Žalovaný v 2. rade ostal aj po uzavretí dohody so žalovanou v 1. rade zaviazaný zo Zmluvy o
úvere a ako taký je vo veci pasívne vecne legitimovaný.

15. V časti uplatnených nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 1.204,24 Eur (za dva

úkony právnej služby po 602,12 Eur), súd žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca vôbec nepreukázal,
že by uvedené náklady v uplatnenej sume skutočne vynaložil. Za trovy konania sa považujú len také
výdavky, ktoré vznikli v konaní, t.j. v období od začatia konania (pozri § 156 CSP) do jeho skončenia.
Ak určité výdavky vznikli v bezprostrednej súvislosti s týmto konaním, no pred jeho začatím (napr. v
súvislosti s predžalobnou výzvou), mohli by byť posúdené ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky

podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, v takom prípade by však strana ich vynaloženie musela
súdu preukázať, čo sa v tomto prípade nestalo.

16. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej

inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej
úspechu vo veci. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná
náhradu trov konania protistrane.

17. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania súd posudzoval oddelene časť konania, ktoré bolo
zastavenéačasťkonania,oktorejsúdmeritórnerozhodol.Včastiozaplatenieistinyvovýške375,70Eur
so zmluvným úrokom vo výške 3,10 % p.a. zo sumy 375,70 Eur od 11.04.2018 do zaplatenia a s úrokom
z omeškania vo výške 8,75 % p.a. zo sumy 375,70 Eur od 11.04.2018 do zaplatenia, ako aj v časti o
zaplatenie nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 1.204,24 Eur súd žalobu zamietol,

nárok na náhradu trov by tak mali žalovaní. Keďže ale žalovaným žiadne trovy v konaní nevznikli, súd
im ich náhradu s prihliadnutím na princíp hospodárnosti nepriznal.

18. Vo zvyšku bolo konanie zastavené pre späťvzatie žaloby žalobcom po tom, čo bola táto časť
žalovanej sumy uhradená žalovanou v 1. rade. Súd preto v tejto časti priznal žalobcovi 100%-ný nárok

na náhradu trov konania, pretože zastavenie konania bolo zavinené žalovanými ich úhradou pohľadávky
po podaní žaloby. Keďže žalovaní sú zo Zmluvy zaviazaní solidárne, uviedol súd aj vo výroku rozsudku
o trovách ich povinnosť plniť solidárne.19. Proti predmetnému rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca, ktorý žiada odvolací
súd, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Svoje
odvolanieodôvodnilpodľa§365ods.1písm.b/,f/ah/C.s.p.Žalobcasámposkytujeochranužiadateľom

už tým, že podporu vo forme úveru je možné získať za zvýhodnených podmienok oproti podmienkam
na súťažnom trhu. Žalobca sa žiadnym spôsobom nezúčastňuje súťaže na úverovom trhu, nakoľko
v tomto smere nemá žiadneho konkurenta. Žalobca je výlučne zriadený zákonom č. 150/2013 Z.z.
za účelom podpory zveľaďovania bytovej politiky voči určitým skupinám obyvateľstva, ktoré sú práve
naopak znevýhodnené na komerčnom úverovom trhu. Záujmom ŠFRB nie je poskytnúť čo najviac

úverov, ale v súvislosti s daným prípadom zabezpečiť fyzickej osobe bývanie, resp. kvalitnejšie bývanie,
ktoré by si inak táto osoba nebola schopná dovoliť. Žalobca uvádza, že smernica Rady 93/13/EHS
z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa vzťahuje na zmluvy medzí
dodávateľom a spotrebiteľom, najmä keď predávajú a dodávajú do iných členských štátov a poukazuje
na § 7 Zákona o ŠFRB. V zmysle uvedeného vyplýva jednoznačný záver, že Žalobca aplikujúc dikciu
zákona poskytuje úvery len tým žiadateľom, ktorí majú trvalý pobyt na území Slovenskej republiky V

tomto smere Žalobca nepôsobí na vnútornom trhu Európskej únie. Žalobca nie je ani subjektom, ktorý v
rámci vnútorného trhu Európskej únie stimuluje súťažné prostredie. Spotrebiteľské právo vzniklo, resp.
má pôvod v záujme ochrániť osobu menej zdatnú a skúsenú“ pravidiel a úskalí týkajúcich sa vnútorného
trhu Európskej unie. Subjekt, ktorý vykonáva podnikateľskú činnosť v určitom segmente vnútorného
trhu (dodávateľ), je „bdelejším účastníkom“ právneho vzťahu, ako fyzická osoba, ktorá má záujem o

tovar, resp. službu v dobre] kvalite za primeranú odplatu a iných .férových“ podmienok (spotrebiteľ).
Uvedené základné pravidlo, v ktorom spočíva ochrana spotrebiteľa nie je použiteľné na právny vzťah a
fyzickej osoby v rámci ktorého žalobca poskytuje podporu vo forme úveru za účelom získania bývania,
resp. kvalitnejšieho bývania len osobe s trvalým pobytom iba území Slovenskej republiky. Žalobca
uvádza ďalej, že žiadnym spôsobom nestimuluje hospodársku súťaž a ako sui generis je osobitným

orgánom zriadeným štátom, za účelom podpory bytovej politiky. Žalobca poukazuje na ustanovenie
§ 12 zákona č. 124/1996 Z. z. o Štátnom fonde rozvoja v ktorom sa v odseku 2 uvádzajú bývania
(účinného v čase uzavretia Zmluvy o úvere), v ktorom sa v odseku 2 uvádzajú za účelom poskytnutia
podpory a teda nemožno prijať záver o tom, že zmluva o úvere je typovou zmluvou alebo formulárovou
zmluvou. V § 16 Zákona o ŠFRB sú stanovené minimálne náležitosti, ktoré musí každá Zmluva o

poskytnutí podpory uzatváraná Žalobcom obsahovať. Vzhľadom na uvedený výpočet jej náležitostí, ani
samotný Žalobca do určitej miery nemôže ovplyvniť jej podstatný obsah. Zmluva o poskytnutí podpory
uzavretá medzi Žalobcom a Žalovanými nie je spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko nespĺňa zákonnú
definíciu spotrebiteľskej zmluvy svojou povahou a rovnako žalobca nespĺňa definíciu dodávateľa, ktorý
uzatvára so spotrebiteľom vopred pripravenú zmluvu, ale zmluvu ktorej náležitosti zakotvuje zákon.

Žalobca poukazuje na ustanovenia § 261 ods. 6 písm. d/, § 261 ods. 7, § 263 ods. 1 Obchodného
zákonníka, ktoré odôvodňujú aplikáciu obchodného zákonníka na právny vzťah založený Zmluvou o
úvere. Žalobca opätovne uvádza, že uzatvára zmluvy s výrazne výhodnejšími podmienkami ako na
komerčnom trhu. Ďalej žalobca poukazuje na negatívne vymedzenie spotrebiteľského úveru podľa § 1
ods. 3 písm. p/ podľa zákona č. 129/2010 Z.z. Žalobca poukazuje na to, že veriteľ musí poskytnúť úver v

rámci svojho podnikania, čo žalobca nespĺňa, nakoľko nekoná samostatne, je spravovaný MDVRR SR
a poukazuje na § 20 ods. 1 zákona o ŠFRB, žalobca je účelovým fondom, ktorý bol zriadený na plnenie
osobitných úloh štátu. Ďalšou skutočnosťou, ktorá potvrdzuje, že činnosť Žalobcu nie je obchodnou
alebo inou podnikateľskou je, že v zmysle § 4 ods. 1. Zákona o ŠFRB, prostriedky fondu možno použiť
len na štátnu podporu poskytovanú na účel uskutočnenia pomoci štátu pri rozširovaní a zveľaďovaní

bytového fondu a výdavky súvisiace s činnosťou fondu, čiže nedochádza k rozdeľovaniu zisku. Žalobca
opätovne poukazuje na to, že poskytol žalovaným úver pri nižšej úrokovej sadzbe ako boli vtedajšej
dobe úrokové sadzby. Žalobca má za to, že vzťah medzi ním a žalovanými je obchodnoprávnym a v tejto
súvislosti poukazuje na § 506 Obchodného zákonníka. V súvislosti so zasielaním Odstúpenia dávame
súdu do pozornosti, že Výzva na úhradu bola Žalovaným zasielaná skôr ako samotné Odstúpenie,

ktoré bolo doručené riadne. To znamená, že Žalovaní sa pred zaslaním samotného Odstúpenia mali
možnosť dozvedieť o tom, že sú v omeškaní s úhradou pravidelných mesačných splátok vyplývajúcich
z ustanovenia článku V.V zmysle § 506 Obchodného zákonníka je oprávnením veriteľa požadovať
vráteniedlžnejsumyajsúrokmi.ŽalobcapoukazujenarozsudokKrajskéhosúduBanskáBystricasp.zb.
43Cob/239/2015, uznesenie NS SR sp. zn. 4Obo/143/1998. Ohľadom nákladov spojených s uplatnením

pohľadávky žalobca uvádza, že tieto náklady sú nákladmi vynaloženými opodstatnene a účelne o to
viac, že vychádzajú zo zákonných dôvodov a neprekračujú ich medze. Vznik uplatneného príslušenstva
pohľadávok v podobe nákladov spojených s uplatnením pohľadávky bol vyvolaný výlučne Žalovanýmiv dôsledku ich konania v rozpore so Zmluvou o úvere. Nešlo o svojvoľné rozhodnutie Žalobcu, naopak
ten postupoval v súlade so znením Zmluvy o úvere a bdelo chránil svoje práva.

20. K odvolaniu žalobcu sa žalovaní nevyjadrili.

21. Odvolací súd, viazaný rozsahom (§ 379 C.s.p.) a odvolacími dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.),
preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

22. Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1, 2, 3 C. s. p.) z hľadiska posúdenia
opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 C. s. p.) a na ich
základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite,
jasne a výstižne odôvodnil (§ 220 ods. 1, 2 C. s. p.).

23. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, obmedzil odvolací súd odôvodnenie potvrdzujúceho
rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvej inštancie v zmysle ust. § 387
ods. 2 C.s.p.

24. Nakoľko sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s rozsudkom aj odôvodnením súdu prvej
inštancie,vrámcisvojhoodôvodneniasaobmedzillennakonštatovaniesprávnosti.Žalobcasapodanou
žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaných 1/ a 2/ zaplatiť sumu 18.664,65 Eur spolu so zmluvným
úrokom vo výške 6.563,95 Eur, úrokom 3,10 % p.a. zo sumy 18.664,65 Eur od 16.11.2012 do zaplatenia,

úrokom z omeškania vo výške 8,75 % p.a. zo sumy 18.664,65 Eur do zaplatenia a nákladmi spojenými s
uplatnením pohľadávky vo výške 1.204,24 Eur, a to všetko titulom poskytnutého úveru zo strany žalobcu
žalovaným. Dňa 04.05.2018 vzal žalobca žalobu späť v časti o zaplatenie istiny pokiaľ prevyšuje sumu
375,70 eur, v časti o zaplatenie kapitalizovaného zmluvného úroku vo výške 6.563,95 eur a zmluvného
úroku 3,1% p.a. zo sumy 18.664,65 eur od 16.11.2012 do zaplatenia v časti o zaplatenie úroku z

omeškania vo výške 8.75% p.a. zo sumy 18.664,65 eur od 16.11.2012 do zaplatenia. Súd prvej inštancie
správne postupoval, keď predmetnú zmluvu uzavretú medzi stranami posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú.
V danej veci spotrebiteľský charakter zmluvy vyplýva z ustanovenia § 52 ods. 1, 3, 4 Občianskeho
zákonníka, ktoré súd prvej inštancie v predmetnej veci na právny vzťah strán sporu správne aplikoval. V
predmetnej veci ide o vzťah dodávateľa a spotrebiteľa, nakoľko žalobca ako Štátny fond rozvoja bývania

je samostatnou právnickou osobou v zmysle § 1 ods. 2 zák. č. 124/1996 Z. z. o štátnom fonde rozvoja
bývania v znení platnom ku dňu uzavretia predmetnej zmluvy medzi stranami, pričom v § 1ods. 1 má
vymedzený predmet svojej činnosti, teda podporu výstavby bytov a iné činnosti súvisiace s rozvojom
a zveľaďovaním bytového fondu, pričom z § 3 sú zrejmé zdroje tohto fondu, ktorými sú okrem iného
aj splátky úrokov poskytnutých z fondu, sankcie za porušenie zmluvných podmienok, ako aj úroky z

prostriedkov fondu uložených v banke (bez ohľadu na to, ako, alebo kým je takto vygenerovaný zisk
použitý). Z uvedeného vyplýva, že ide o právnickú osobu, ktorá má charakter subjektu hospodáriaceho
so ziskom, z čoho vyplýva, že ide vlastne o činnosť obchodnú, ako aj činnosť poskytovania služieb
širokej verejnosti, a preto aj žalobcu je možné subsumovať pod ustanovenie § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Žalovaní sú spotrebiteľmi, keď služby a pôsobnosť žalobcu využili v zmysle zákona č.

124/1996 Z. z. a v predmetnom právnom vzťahu nevystupovali v rámci svojej obchodnej činnosti alebo
podnikateľskej činnosti. Keďže v danej veci ide o spotrebiteľský vzťah, súd prvej inštancie na vec
správne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka) a správne vyhodnotil aj následky odstúpenia
od zmluvy v zmysle Občianskeho zákonníka, teda, že zmluva sa zrušuje od počiatku, s čím sa odvolací
súd stotožňuje. Z uvedených dôvodov je správny tiež záver súdu prvej inštancie, že žalovaní uhradili

žalobcovi viac, ako im bolo zo strany žalobcu poskytnuté, preto je žaloba žalobcu nedôvodná.

25. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387
ods. 1 C. s. p. ako vecne správny potvrdil.

26. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1
C. s. p. V odvolacom konaní súd vzhľadom na to, že potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie úspešným
žalovaným 1/ a 2/ priznáva náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%,. O výške náhradytrov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením ( § 262 ods. 2 C.s.p.).

27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p., § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).