Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 18, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/166/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7617212048
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7617212048.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudcov JUDr.

Aleny Mikovej a JUDr. Alexandra Husivargu v spore žalobcov: X/ O.. S. J., E., F.. XX.X.XXXX, bytom F.
U. XXXX/XX, Spišská Nová Ves a 2/ O.. D. J., F.. XX.X.XXXX, bytom F. U. Č.. XXXX/XX, J. F. R., právne
zastúpených JUDr. Martinom Babjakom, advokátom, Kováčska 40, Košice, proti žalovanej: Prima banka
Slovensko, a. s., so sídlom Hodžova č. 11, Žilina, IČO: 31 575 951, právne zastúpenej Advokátskou
kanceláriou Sedlačko & Partners, s. r. o., Štefánikova č. 8, Bratislava, v konaní o vydanie bezdôvodného
obohatenia s prísl., o odvolaní žalobcov a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová
Ves zo dňa 14.februára 2018, č.k. 11Csp/220/2017-131

r o z h o d o l :

Potvrdzuje I. výrok rozsudku v časti o povinnosti žalovaného na zaplatenie sumy 387,64 EUR s úrokom
z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 61,33 EUR od 15.06.2015 do zaplatenia, zo sumy 61,33
EUR od 14.07.2015 do zaplatenia, zo sumy 61,33 EUR od 14.08.2015 do zaplatenia, zo sumy 61,33
EUR od 14.09.2015 do zaplatenia, zo sumy 61,33 EUR od 14.10.2015 do zaplatenia, zo sumy 54,31
EUR od 16.11.2015 do zaplatenia, zo sumy 1,56 EUR od 14.12.2015 do zaplatenia, zo sumy 1,56
EUR od 14.01.2016 do zaplatenia, zo sumy 1,56 EUR od 15.02.2016 do zaplatenia, zo sumy 1,56
EUR od 14.03.2016 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,00 % ročne zo sumy 1,56 EUR

od 14.04.2016 do zaplatenia, zo sumy 1,56 EUR od 16.05.2016 do zaplatenia, zo sumy 1,56 EUR
od 14.06.2016 do zaplatenia, zo sumy 1,56 EUR od 14.07.2016 do zaplatenia, zo sumy 1,56 EUR
od 15.08.2016 do zaplatenia, zo sumy 1,56 EUR od 14.09.2016 do zaplatenia, zo sumy 1,56 EUR
od 14.10.2016 do zaplatenia, zo sumy 1,36 EUR od 14.11.2016 do zaplatenia, zo sumy 1,36 EUR od
14.12.2016 do zaplatenia, zo sumy 1,36 EUR od 16.01.2017 do zaplatenia, zo sumy 1,36 EUR od
14.02.2017 do zaplatenia, zo sumy 1,36 EUR od 14.03.2017 do zaplatenia, zo sumy 1,36 EUR od
18.04.2017 do zaplatenia, zo sumy 1,36 EUR od 15.05.2017 do zaplatenia v lehote do troch dní od
právoplatnosti rozsudku, a mení I. výrok rozsudku v prevyšujúcom rozsahu o zaplatenie sumy 738,81

EUR s príslušenstvom tak, že žalobu v tejto časti zamieta.

Potvrdzuje II. výrok rozsudku o povinnosti žalovaného na zaplatenie finančného zadosťučinenia 500
EUR v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „okresný súd“) rozsudkom

uvedenýmvzáhlavíI.výrokomuložilžalovanémupovinnosťzaplatiťžalobcomsumu1.126,45€súrokmi
z omeškania bližšie špecifikovanými výrokom rozhodnutia, II. výrokom uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcom sumu 500 € titulom finančného zadosťučinenia, III. výrokom zamietol žalobu v
prevyšujúcej časti a IV. výrokom rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.2. Okresný súd rozhodol o nároku žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia žiadaného v
priznanom rozsahu 1.126,45 € s príslušenstvom a o nároku na poskytnutie primeraného finančného

zadosťučinenia za poškodenie správ spotrebiteľa podľa § 3 ods.5 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene zákona o priestupkoch (ďalej zákon č. 250/07 Z.z.), ktoré žalobcovia uplatnili
vo výške 2.500 €. Žalovaný sa mal bezdôvodne obohatiť prijatím plnenia z neplatnej dohody o zmene
úrokových sadzieb v zmluve o úvere č. 18/374/08 uzavretej medzi stranami sporu dňa 24.10.2008, na
podklade ktorej bol žalobcom poskytnutý bezúčelový úver vo výške 89.623,58 € s úrokovou sadzbou

5,75% (pôvodná sadzba 6,4% dodatkom v deň podpisu zmluvy znížená o 0,65%) pozostávajúcej zo
sadzby BRIBOR (aktuálne EURIBOR) a úrokového rozpätia 1,53 % ročne. Po uplynutí 5-ročnej doby
fixácie žalovaný jednostranne, a bez vopred jednoznačne zadefinovaných a preukázaných podmienok
zmeny úrokovej sadzby, zmenil úrokovú sadzbu úveru v časti úrokového rozpätia na hodnotu 4,25%,
čo pri v tom čase platnej hodnote EURIBOR 0,54% predstavovalo úroky z úveru 4,79%, hoci podľa
podmienok zmluvy pri úrokovom rozpätí 1,53% a hodnote úrokovej sadzby EURIBOR 0,54%, mala byť

hodnotaúrokovzúverulennaúrovni2,07%.Výškabezdôvodnéhoobohateniabolavyčíslenáakorozdiel
sumy splátok splatných v čase od 14.6.2014 do 15.5.2017, ktorú by boli žalobcovia povinní uhradiť pri
sadzbe dohodnutej podľa zmluvy vo výške 2,07%, a sumou, ktorú v splátkach v skutočnosti uhradili
podľa úrokovej sadzby požadovanej žalobcom. Nárok na primerané finančné zadosťučinenie žalobcovia
odôvodňovali postupom žalovaného, ktorý do vopred pripravenej zmluvy zakoncipoval ustanovenie o

zmenách úrokovej sadzby majúce povahu neprijateľnej zmluvnej podmienky, čím spôsobil majetkovú
ujmu žalobcom spočívajúcu v nákladoch na poštovné, telefón, cestovné spojené s reklamáciou
neoprávneného zvyšovania úrokovej sadzby, následnými súdnymi spormi, právnym zastúpením, s
tým súvisiacu stratu času, psychickú traumu v dôsledku stresu spojeného so súdnym konaním i
neoprávneným zvyšovaním životných nákladov pri úhrade zvýšených splátok, ktoré trvalo dlhšiu dobu,

pričom primerané finančné zadosťučinenie má zohľadňovať tiež sankčný element tohto inštitútu.

3. Súd prvej inštancie pri rozhodnutí vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich mu z obsahu
zmluvy o úvere č. 18/374/08 zo dňa 24.10.2008 (ďalej tiež „úverová zmluva“), oznámení žalobcu
o úprave úrokových sadzieb, obsahu predsúdnej korešpondencie strán sporu, v ktorej žalobcovia

namietali dôvodnosť a zákonnosť zvýšenia úrokových sadzieb, prihliadajúc na právoplatné rozhodnutie
Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní sp.zn. 1C/165/2014 vedenom medzi totožnými stranami
sporu, v ktorom bolo vyhovené návrhu žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od
14.1.2014 do 14.5.2014, z totožnej zmluvy z rovnakých právnych a skutkových dôvodov založených
na neopodstatnenej zmene úrokovej sadzby úveru poskytnutého podľa zmluvy č. 18/374/08 zo dňa

24.10.2008. Zohľadňujúc postavenie zmluvných strán a charakter záväzku, okresný súd právny vzťah
posudzoval podľa § 497 Obchodného zákonníka (Obch. zák.) o zmluve o úvere, súčasne prihliadajúc na
spotrebiteľský charakter zmluvného vzťahu podľa § 52, § 53 Občianskeho zákonníka (OZ). Vyhodnotil
ako nedôvodnú námietku žalovaného o nedostatku právomoci súdu na rozhodnutie sporu s poukazom
na rozhodcovskú doložku obsiahnutú v Čl. 14. 4 zmluvy, ktorú posúdil podľa § 53 ods.3, § 53 ods. 4 písm.

r/ OZ ako neprijateľnú zmluvnú podmienku a teda neplatnú, keď mal zistené, že rozhodcovská doložka
nebola predmetom individuálnej dohody, a žalobcovia v čase uzatvárania zmluvy nemali vedomosť o
existencii rozhodcovskej doložky neprehľadne umiestnenej v zmluve, ani neboli upovedomení o tom, čo
by takáto zmluvná podmienka mala pre ich postavenie znamenať. Súd prvej inštancie poukazujúc na
Čl. 2 Základných princípov Civilného sporového poriadku (CSP) o zásade právnej istoty, § 219 ods. 4 v

spojení s § 228 ods.1 CSP o nezmeniteľnosti právoplatne vydaného rozhodnutia medzi stranami sporu
konštatoval, že v časti nároku žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia nemá dôvod sa odchýliť
od právoplatného rozsudku vydaného v konaní Okresného súdu Spišská Nová Ves sp.zn. 1C/165/2014,
v ktorom bol prijatý záver, že žalovaný nepreukázal oprávnenie na zmenu úrokovej sadzby podľa Čl.
4.5. úverovej zmluvy. Napriek uvedenému okresný súd preskúmal sporné ustanovenie úverovej zmluvy

so záverom, že umožňovalo banke jednostranne meniť zmluvné podmienky spôsobom pripúšťajúcim
uplatnenie svojvôle dodávateľa, čím výrazne znevýhodňovalo spotrebiteľa, čo je v priamom rozpore s
§ 53 ods.4 písm. i/ OZ, preto sa jedná o neprijateľnú, a teda neplatnú zmluvnú podmienku. Oprávnenie
žalovanéhona zmenuúrokovejsadzbyzmluvybolviazanénanejednoznačné,nezrozumiteľné kritérium
„zmena miery rizika klienta“, ktorý pojem nebol žiadnym spôsobom definovaný v zmluve ani v

obchodných podmienkach, bol nepredvídateľný pre žalobcov ako spotrebiteľov, a sám žalovaný ho v
konaní nevedel nijakým spôsobom zdôvodniť.4. Okresný súd ako nedôvodnú hodnotil námietku premlčania uplatnenú žalovaným podľa § 107
ods. 2 OZ o uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty na uplatnenie nároku, keď premlčanie
posudzoval podľa § 397 Obch. zák. upravujúceho štvorročnú premlčaciu lehotu. Vychádzal z názoru,

že Občiansky zákonník do záväzkového vzťahu založeného na zmluve o úvere majúcej povahu tzv.
absolútneho obchodu, vstupuje len v rozsahu ustanovení týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, ako aj
v rozsahu použitia výkladu priaznivejšieho pre spotrebiteľa, preto pokiaľ je aj inštitút bezdôvodného
obohatenia upravený ustanoveniami Občianskeho zákonníka, lehota na uplatnenie práva na vydanie
bezdôvodného obohatenia bude vychádzať z § 397 Obchodného zákonníka. Pretože žaloba bola

podaná dňa 14.6.2017 k uplynutiu štvorročnej premlčacej lehoty na uplatnenie nároku, ktorý bol splatný
počnúc dňom 16.6.2014, nemohlo dôjsť. Suma peňažného plnenia zodpovedajúca nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia nebola sporná, a bola žalobcom v uplatňovanom rozsahu priznaná spoločne
s úrokmi z omeškania podľa § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z.z., v nadväznosti na
čas vzniku bezdôvodného obohatenia.

5. Okresný súd priznal žalobcom tiež právo na primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5
zákona č. 250/07 Z.z., ktorý nárok vznikne spotrebiteľovi v prípade úspešného uplatnenia porušenia
práva alebo povinnosti dodávateľom na súde. Okresný súd konštatoval, že žalobcovia úspešne uplatnili
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 309,50 € v konaní Okresného súdu Spišská Nová
Ves sp.zn. 1C 165/2014, s prihliadnutím na ktoré rozhodnutie a výšku v ňom priznaného peňažného

plnenia, za primerané finančné zadosťučinenie považoval sumu 500 €. Pri posudzovaní tohto nároku
nevzal do úvahy výsledok prebiehajúceho sporu dôvodiac, že nárok podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/07
Z.z. vzniká až právoplatnosťou rozhodnutia.

6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol po citácii § 255 ods. 1, 2 CSP uvádzajúc, že žalobe

čiastočne vyhovel, čiastočne bola zamietnutá, preto ani jedna zo sporových strán nemala vo veci plný
úspech, z ktorých dôvodov žiadnej z nichnáhradu trov nepriznal.

7. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obe strany sporu. Žalobcovia odvolaním napadli výrok
rozsudku o nároku na náhradu trov konania uplatňujúc odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.

h/ CSP, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Žalovaný podal odvolanie proti vyhovujúcim výrokom rozsudku a súvisiacemu výroku o náhrade trov
konania dovolávajúc sa existencie odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP, že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b), súd prvej inštancie dospel na základe

vykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniam(f)arozhodnutiesúduprvejinštancievychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).

8. Žalobcovia v odvolaní vo vzťahu k výroku o trovách konania argumentovali, že pomeriavajúc procesný
úspech v konaní považujú sa za úspešnú stranu sporu, nakoľko plnenie uplatňované žalobou im bolo

priznané, keď rozhodnutie o priznaní rozsahu primeraného finančného zadosťučinenia záviselo od
úvahy súdu. V takých prípadoch je dôvodné pri posudzovaní úspechu v konaní vychádzať z doterajšej
súdnej praxe reagujúcej na úpravu obsiahnutú v § 142 ods. 3 OSP účinného do 30.6.2016, podľa ktorej
platilo, že aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu, ak
mal úspech v pomerne nepatrnej časti, ale rozhodnutie záviselo od úvahy súdu. Pri interpretácii pojmu

úspech vo veci, je potrebné skúmať úspešnosť len čo do základu nároku, nie však už čo do výšky
priznaného plnenia, z ktorých dôvodov im mala byť priznaná plná náhrada trov konania. Žalobcovia
žiadali, aby odvolací súd rozhodnutie v napadnutom výroku o nároku na náhradu trov konania zmenil
tak, že žalobcom prizná právo na náhradu trov voči žalovanému v rozsahu 100%.

9. Žalovaný v odvolaní tvrdil, že súd vo svojom rozhodnutí nereagoval na jeho námietky o tom, že
žalobcovia nie sú bežnými spotrebiteľmi a pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky nezohľadnil
ich vzdelanie, ako i fakt, že vykonávali tiež podnikateľskú činnosť. Rozhodcovské konanie je bežnou
súčasťou riešenia sporu v obchodnoprávnych vzťahoch, rozhodcovské doložky sa využívali v bežnom
obchodnomstykuuž14rokov,oktorýchskutočnostiachžalobcoviavzhľadomnaichvzdelanie,pracovné

zaradenie, museli mať vedomosť. Rozhodcovskú doložku nemožno hodnotiť ako neprijateľnú zmluvnú
podmienku, pretože žalobcovia mali zjavnú možnosť rozhodcovskú doložku odmietnuť, a v ich prípade
sa nemožno domnievať, aby nechápali alebo nevedeli posúdiť zmysel rozhodcovskej doložky, alebo aby
si ju pre svoju neskúsenosť nevšimli. Namietal tiež nesprávne právne posúdenie Čl 4.5 úverovej zmluvyupravujúceho právo žalobcu na zmenu úrokovej sadzby ako neprijateľnej zmluvnej podmienky z dôvodu,
že takúto možnosť priamo vylučuje § 53 ods. 15 OZ ako lex specialis k ustanoveniam § 53 ods. 4 písm. i/
OZ,naktorépoukázalvnapadnutomrozsudkusúdprvejinštancie.Podľa§53ods.15OZzaneprijateľnú

podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. i/ sa nepovažuje podmienka, podľa ktorej si dodávateľ finančných
služieb podľa osobitného predpisu vyhradzuje právo z vážneho objektívneho dôvodu bez oznámenia
zmeniť úrokovú sadzbu alebo výšku iných poplatkov za finančné služby podľa osobitného predpisu,
ktoré má platiť spotrebiteľ alebo dodávateľ, ak súčasne sa dodávateľ zaviaže bez zbytočného odkladu
o tom a o možnosti spotrebiteľa vypovedať spotrebiteľskú zmluvu písomne informovať spotrebiteľa, a

ak spotrebiteľ má právo bezplatne a s okamžitou účinnosťou vypovedať túto zmluvu. Intertemporálna
norma § 879m OZ vo vzťahu k tomuto ustanoveniu účinnému od 1.6.2010 upravuje, že ustanoveniami
tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1.6.2010. Za rozporné so žalobou žalobcov
považoval rozhodnutie súdu o priznaní nároku na primerané finančné zadosťučinenie, ktoré hodnotil ako
prekvapivé a nepredvídateľné, keď usudzoval, že žalobcovia sa nedomáhali primeraného finančného
zadosťučinenia vo väzbe na konanie Okresného súdu Spišská Nová Ves sp.zn. 1C 165/2014, ale z

dôvodu, že im bude priznaný nárok v tomto prebiehajúcom konaní. Okresný súd však nárok žalobcov na
primerané finančné zadosťučinenie za konštatovanie porušenia povinnosti žalovaného v tomto konaní
považoval za predčasne uplatnený, priznanú sumu primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil
práve právoplatným vyhovujúcim rozsudkom vydaným v inom konaní sp.zn. 1C 165/2014. Podľa názoru
žalovaného tak okresný súd svojvoľne disponoval so žalobou a prisúdil žalobcom nárok, ktorý nežiadali.

10. Žalovaný v odvolaní zastával tiež názor, že súd prvej inštancie nesprávne interpretoval princíp
právnej istoty, ak odkazoval na záväznosť rozhodnutia vo veci Okresného súdu Spišská Nová Ves
sp.zn. 1C 165/2014, pretože súd môže rozhodnúť akúkoľvek vec inak ako v predošlom rozhodnutí,
ak je to s prihliadnutím na skutkové a právne osobitosti prípadu potrebné, čo bolo v danom prípade

splnené. Žalovaný v odvolaní bližšie neuviedol, aké nové skutkové okolnosti prípadu mali byť podstatné
pre rozhodnutie vo veci, ktoré je predmetom odvolacieho prieskumu. Považoval tiež za nesprávne
vyhodnotenie námietky premlčania, ktorú uplatnil podľa § 107 ods. 2 OZ vo vzťahu k nárokom, u
ktorých uplynula dvojročná subjektívna premlčania lehota splatných v čase od 15.6.2014 do 15.6.2015
poukazujúc na § 52 ods. 2 OZ, v zmysle ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je

spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali
použiť normy obchodného práva, z čoho vychádzala aj rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR vo
veci sp.zn. 3 MCdo 14/2014, na čo súd prvej inštancie v svojom rozhodnutí neprihliadal a na tieto
námietky nereagoval. Ním vznesenú námietku premlčania považoval za dôvodnú a aplikáciu ustanovení
Obchodného zákonníka na posudzovanie premlčania za nesprávnu. Žiadal, aby odvolací súd zmenil

rozsudok v napadnutom rozsahu tak, že žalobu zamietne a prizná žalovanému náhradu trov konania.

11. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného k námietkam o nedostatku právomoci súdu na
konanie a k neplatnosti rozhodcovskej doložky, zopakovali svoje tvrdenia prednesené v konaní pred
súdom prvej inštancie, keď za neprijateľnú zmluvnú podmienku sa považujú také ustanovenia, ktoré

vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby sa spory s dodávateľom
riešili výlučne v rozhodcovskom konaní zdôrazňujúc, že nedošlo k individuálnemu dojednaniu
rozhodcovskej doložky a táto bola v zmluve upravená spôsobom znamenajúcom evidentné zneužitie
neskúsenosti slabšej zmluvnej strany, pretože bola nastavená na formu odmietnutia rozhodcovskej
doložky zaškrtnutím políčka, s predpokladom, že spotrebitelia si uvedené ustanovenie ani nevšimnú.

Nedošlo tak k platnej dohode o rozhodcovskej doložke, pretože ak má byť akceptovateľná rozhodcovská
zmluva, vyžaduje sa slobodná vôľa oboch zmluvných strán, čo predpokladá informácie o možnosti
voľby medzi viacerými riešeniami, čo v danom prípade splnené nebolo. Vo vzťahu k neprijateľnosti
zmluvnej podmienky Čl. 4.5 úverovej zmluvy o podmienkach zmeny úrokových sadzieb zdôrazňovali,
že z rozhodnutia okresného súdu i stanoviska žalobcov prednášaných v priebehu konania vyplýva, že

uvedené ustanovenie predstavuje neurčité, vágne a nejasné informácie o dôvodoch zmeny úrokového
rozpätia, keď žalobcovia ako dlžníci boli v podstate ponechaní na svojvôli žalovaného, ktorý menil
úrokové rozpätie bez vysvetlenia dôvodov, a tieto neuviedol ani v konaní na súde prvého stupňa a
napokon ani v odvolaní, pretože žiadnym spôsobom nekonkretizoval, aké objektívne preskúmateľné
faktory mali odôvodňovať zmenu úrokovej sadzby. Napokon aj z rozhodnutí Súdneho dvora Európskej

únie vo veci C 143-13, C 26-13 vyplýva zásada predvídateľnosti zvýšenia úrokovej sadzby, ktorá
musí byť závislá od kritéria na prvý pohľad transparentného. V tomto kontexte nie je ani na mieste
odkaz žalobcu na § 53 ods.15 OZ, keďže znenie Čl.4.5 nezodpovedá tomuto zákonnému ustanoveniu,
lebo neobsahuje žiadne vážne a objektívne dôvody pre zmenu úrokovej sadzby, iba demonštratívnyvýpočet všeobecných dôvodov, ktoré žalovaný pomenoval nevysvetlenými, nedefinovanými a neurčitými
pojmami.

12. K otázke premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobcovia zastávali názor o
potrebe aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka vychádzajúc zo zmluvy o úvere, ktorá má povahu
tzv. absolútneho obchodu a Obchodný zákonník disponuje komplexnou úpravou inštitútu premlčania,
pričom použitie ustanovenia Obchodného zákonníka je pre spotrebiteľa priaznivejšie, čo je v súlade aj s
§ 52 ods.2 OZ, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia

upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa použijú vždy, ak je to na prospech
zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom, čo platí aj na právne vzťahy, v ktorých je účastník spotrebiteľom,
a v ktorých by sa mali inak aplikovať normy obchodného práva. Podľa názoru žalobcov § 52 ods.2 tretia
veta OZ nemožno interpretovať tak, že by sa pripúšťalo použitie všetkých ustanovení OZ líšiacich sa
od ustanovení Obchodného zákonníka, a je potrebné starostlivo zvážiť použitie normy smerujúcej ku
skutočnej ochrane spotrebiteľa.

13.Knámietkamžalovanéhoopriznanomprimeranomfinančnomzadosťučinenízdôraznili,žezpodanej
žaloby žiadnym spôsobom nevyplýva, aby sa nimi požadovaný nárok vzťahoval výlučne na konanie
prebiehajúce v danej veci, a nie aj na iné súdne konanie, napr. konanie vedené pred Okresným súdom
Spišská Nová Ves sp.zn. 1C/165/2014, čo je zrejmé z opisu skutočností v žalobe, kde žalobcovia

popisovali vzniknuté náklady, ktoré im v spojení s uplatňovaním nárokov vznikli, kam patrili aj náklady
spojené s vedením súdnych sporov. Z uvedených dôvodov žiadali rozhodnutie vo vyhovujúcich výrokoch
ako vecne správne potvrdiť a rozhodnutie o trovách konania zmeniť tak, že žalobcom sa priznáva nárok
na náhradu trov v celom rozsahu.

14. Žalovaný v odvolacej replike odkázal na svoje predchádzajúce vyjadrenia a argumentáciu uvedenú
v odvolaní zdôrazňujúc, že rozhodcovská doložka bola dojednaná individuálne, ustanovenie Čl. 4.5
úverovej zmluvy obsahovalo jasné dôvody pre zmenu výšky úrokovej sadzby, a za neprípustný označil
taký výklad právnych noriem, ktorý by umožňoval posudzovanie inštitútu premlčania podľa ustanovení
Obchodného zákonníka alebo Občianskeho zákonníka v závislosti od toho, čo je pre spotrebiteľa

výhodnejšie. Takýto spôsob nazerania by viedol k absurdnému záveru, že v prípade, ak žalobcovia ako
spotrebitelia uplatňujú nárok voči žalovanému, premlčacia lehota je 4-ročná, v prípade, ak by dodávateľ
uplatňoval nárok voči spotrebiteľovi, premlčacia lehota by bola trojročná. Občiansky zákonník ani iný
právny predpis neupravuje odlišné plynutie premlčacej lehoty v závislosti od procesného postavenia
zmluvnej strany sporu v súdnom konaní, ale iba v závislosti od povahy právneho vzťahu, z ktorého sa

nárok vyplýva. V dôsledku zmeny § 52 ods.2 OZ v znení účinnom od 1.4.2015 sa v spotrebiteľských
vzťahoch premlčacia lehota uplatňuje vždy len podľa predpisov Občianskeho zákonníka, a to aj v
prípade, ak by premlčacia lehota podľa Obchodného zákonníka bola pre spotrebiteľa priaznivejšia,
keďže ex lege na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú
ustanovenia OZ, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

15. Žalobcovia v odvolacej duplike zopakovali svoju argumentáciu uvedenú vo vyjadrení k odvolaniu
žalovaného zdôrazňujúc neurčitosť dohody o podmienkach zmeny úrokovej sadzby v úverovej zmluve
a akcentujúc, že posudzovanie premlčacej lehoty musí smerovať ku skutočnej ochrane spotrebiteľov,
a aj pre prípad použitia ustanovení OZ by nanajvýš mohlo dôjsť k premlčaniu splátky splatnej 14.mája

2015, keďže § 52 ods.2 tretej vety OZ upravujúceho prednostnú aplikáciu ustanovení OZ nadobudol
účinnosť až 1.5.2015.

16. Žalovaný vo vyjadrení k odvolacej duplike žalobcov odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
zo dňa 26.7.2018 sp.zn. 3Cdo/80/2017, predmetom ktorého bolo posúdenie právomoci všeobecného

súdu konať a rozhodovať v prípade, ak sa v zmluve nachádza totožná rozhodcovská doložka, aká je aj
predmetom tohto konania, v ktorom rozhodnutí najvyšší súd dospel k záveru, že sporná rozhodcovská
doložka nemá znaky neprijateľnej podmienky, nevyvoláva nerovnováhu medzi zmluvnými stranami a
spotrebiteľovi bola daná možnosť výberu právomoci. Z uvedených dôvodov navrhoval, aby odvolací súd
s poukazom na predmetné súdne rozhodnutie, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a konanie

zastavil, priznajúc žalovanému trovy v plnom rozsahu.

17. Žalobcovia reagujúc na vyššie uvedené vyjadrenie žalovaného a rozhodnutie najvyššieho súdu
sp.zn. 3Cdo/80/2017 uviedli, že predmetné rozhodnutie nerieši platnosť či neplatnosť rozhodcovskejdoložky v prípade, že dodávateľ nepoučil spotrebiteľov o možnosti odmietnutia rozhodcovskej doložky,
o význame a dôsledkoch rozhodcovskej doložky a rozhodcovského konania, preto ho nepovažovali za
použiteľné na prejednávaný prípad a odkázali v tomto aj na odlišné uznesenie Najvyššieho súdu SR

zo dňa 16.januára 2013 sp.zn. 6M Cdo/9/2012, v zmysle ktorého bol veriteľ povinný predložiť návrh na
uzavretie rozhodcovskej zmluvy spôsobom, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že sa spotrebiteľovi
poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie sporu v rozhodcovskom konaní, a aby z
neho bolo tiež zrejmé, že boli poskytnuté jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená výlučné riešenie
sporov v rozhodcovskom konaní.

18. Súčasne v ďalšom podaní žalobcovia konštatovali, že počnúc dňom 1.1.2019 došlo k
zrušeniu Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie, na ktorý odkazovala sporná
rozhodcovská doložka. Podľa § 71 ods.5 zák. č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom
konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov to znamená, že rozhodcovská zmluva, na základe
ktorej bola založená právomoc stáleho rozhodcovského súdu na rozhodnutie spotrebiteľského sporu,

a na základe ktorej sa nezačalo žiadne spotrebiteľské rozhodcovské konanie pred zrušením tohto
stáleho rozhodcovského súdu, stráca platnosť dňom zverejnenia zrušenia stáleho rozhodcovského
súdu. Poukazujúc na uvedené konštatovali, že pokiaľ by aj bolo možné rozhodcovskú doložku hodnotiť
ako platnú, čo žalobcovia popierajú, zrušením stáleho rozhodcovského súdu, by rozhodnutie o platnosti
doložky stratilo svoju opodstatnenosť, a nemožno naň prihliadať, keďže by tým došlo k porušeniu práva

žalobcov na konanie pred súdom.

19. K výzve súdu podľa § 382 CSP na vyjadrenie k § 230 CSP podľa ktorého, ak sa o veci právoplatne
rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova, sa žalovaný nevyjadril a žalobcovia uviedli, že
vzhľadom na to, že otázka platnosti rozhodcovskej doložky ako aj otázka zmeny úrokových sadzieb

predstavovala v konaní sp.zn. 1C/165/2014 predbežnú otázku, o ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté,
je krajský súd povinný z tohto právneho posúdenia predbežných otázok vychádzať a je ním viazaný, aj
keď sa nejedná o prekážku rozhodnutej veci, ale len o prejudiciálnu otázku, keďže jej posúdenie nie je
predmetom výroku súdneho rozhodnutia, ale iba jeho odôvodnenia.

20. Ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní podané neboli.

21. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobcov a žalovaného ako podané
včas a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z § 379

a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie strán
sporu je čiastočne dôvodné. Rozsudok súdu prvej inštancie vychádza v časti vyhovujúceho výroku o
povinnosti na vydanie bezdôvodného obohatenia z nesprávneho právneho posúdenia, v ktorom rozsahu
ho odvolací súd v súlade s § 388 CSP zmenil, v ostatnom rozsahu boli vyhovujúce výroky rozsudku ako
vecne správne potvrdené podľa § 387 ods. 1 CSP.

22. Predmetom odvolacieho prieskumu nie je zamietavý výrok rozhodnutia o nepriznaní náhrady
nemajetkovej ujmy v prevyšujúcom rozsahu, ktorý nebol odvolaním napadnutý, preto nadobudol
právoplatnosť (§ 367 ods. 2 CSP).

23. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 18.apríla 2019 o 10.10 hod. v
pojednávacej miestnosti č.dv. 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
boli zverejnené na úradnej tabuli a webovej schránke Krajského súdu v Košiciach v súlade s § 219 ods.
1,3 CSP.

24. K odvolacím dôvodom uplatneným stranami sporu v konaní odvolací súd uvádza, že odvolací dôvod
podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký a medzi jeho zložky možno
zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý

a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo
na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý a navrhovať dôkazy a
vyjadrovať sa k ním, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz
ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu,právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, či právo na jeho preskúmanie. Z práva na spravodlivý
súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväzných

predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov.

25. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu

prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne nevyšli
počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré
boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v
prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov
strán alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové

zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191
ods. 1,2 CSP, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z § 192,§ 193 a § 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých
súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

26. Strany sporu uplatnili odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením veci je aplikácia
práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu
príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho
vzťahu. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak

posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu
normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

27. Rozhodnutím súdu prvej inštancie bol naplnený odvolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom
posúdení inštitútu premlčania a zásad úspešnosti v spore pri rozhodovaní o trovách konania, keď súd

prvej inštancie pri vychádzal z nesprávnej interpretácie a aplikácie právnych noriem. Ďalšie odvolacie
dôvody namietané žalovaným však naplnené neboli, keď súd prvej inštancie konal a rozhodol v
rozsahu žalobného návrhu, posudzujúc nárok žalobcu na základe náležitého zistenia skutkového stavu
vyplývajúceho z dostatočne vykonaného dokazovanie, ktoré dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami
vyplývajúcimi z § 191, § 192 CSP, pričom nebolo zistené porušenie procesných práv, či iná vada

konania, ktorá by mohla mať v rozsahu, v ktorom bol rozsudok súdu potvrdený za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tiež zodpovedá požiadavkám kladeným
na odôvodnenie rozhodnutí podľa § 220 ods. 2 CSP, keď súd prvej inštancie uviedol rozhodujúci
skutkový stav, citoval právne predpisy, ktoré na prejednávaný spor aplikoval, stranám sporu ozrejmil
svoje myšlienkové úvahy a spôsob hodnotenia dôkazov, ktoré ho viedli k prijatiu právneho záveru, ktorý

záver je dostatočne zrozumiteľný a odôvodnený, a tak spôsobilý na prieskum v odvolacom konaní.

28. Pri posudzovaní nároku žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia súd prvej inštancie správne
(aj keď nie dôsledne) zohľadnil právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Spišská Nová Ves vo veci
sp. zn. 1C/165/2014, v ktorom spore sa žalobcovia domáhali vydania bezdôvodného obohatenia proti

žalovanému vzniknutého mu plnením z totožnej úverovej zmluvy za totožných skutkových okolností,
avšak za iné posudzované obdobie, a to v čase od 14.1.2014 do 14.5.2014. Rozsudkom Okresného
súdu Spišská Nová Ves zo dňa 24.6.2016 č.k. 1C/165/2014-179 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach zo dňa 24.8.2017 č. k. 9Co/472/2016-247 bolo právoplatne rozhodnuté o povinnosti
žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia z úverovej zmluvy č. 18/274/08 z 24.10.2008,

predpokladom ktorého rozhodnutia o žalobe na plnenie bolo vyriešenie predbežných otázok o platnosti
rozhodcovskej doložky v Čl. 14.4 úverovej zmluvy, ako aj o práve žalovaného na zmenu úrokovej
sadzby úveru podľa Čl. 4.5 úverovej zmluvy. Vo vyššie zmienených súdnych rozhodnutiach súdy
vyslovili právny záver, že rozhodcovská doložka v čl. 14.4 zmluvy bola dojednaná neplatne, preto je
daná právomoc súdu na konanie, Čl. 4.5 úverovej zmluvy neprestavuje žiadny zmluvný ani zákonný

dôvod, na základe ktorého by bol žalobca oprávnený na zmenu úrokovej sadzby úveru, preto
bol žalovaný zaviazaný na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobcom vo výške zodpovedajúcej
rozdielu medzi sumou splátok úveru zaplatených žalobcami na základe jednostrannej zmeny úrokovej
sadzby žalovaným a sumou splátok vo výške, v akej by ich žalobcovia uhradili podľa pôvodnéhoobsahu úverovej zmluvy. Tak súd prvej inštancie ako aj odvolací súd rozhodcovskú doložku, ktorá
bola obsahom úverovej zmluvy v čl. 14 hodnotili ako neprijateľnú zmluvnú podmienku spôsobujúcu
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, ktorá nebola individuálne dojednaná,

keď súhlas žalobcov s uzavretím rozhodcovskej doložky nebolo možné vyvodzovať z „nezaškrtnutia“
nesúhlasu s rozhodcovskou doložkou bez výslovného poučenia o existencii takej možnosti a dôsledkoch
jej dojednania zo strany dodávateľa. Súdy tiež konštatovali, že žalovaný nepreukázal oprávnenie zmeniť
úrokovú sadzbu zmluvy, a na preukázanie opodstatnenosti svojho postupu podľa čl. 4.5 zmluvy ani
nenavrhoval žiadne dokazovanie.

29. Napriek skutočnosti, že posudzovanie platnosti rozhodcovskej doložky v Čl 14.4 a existencie
oprávnenia žalobcu na zmenu úrokových sadzieb podľa Čl. 4.5 úverovej zmluvy bolo súdmi riešené
len ako predbežná otázka vo vzťahu k samotnej žalobe na plnenie, nie je prípustné v zmysle
zásady „ne bis in idem“ (nie dvakrát o tej istej veci) vyjadrenej aj v § 230 CSP, aby táto predbežná
otázka bola súdom vyhodnotená inak, v konaní medzi totožnými stranami sporu o nároku na vydanie

bezdôvodného obohatenia vychádzajúceho zo zhodných skutkových okolností. Pokiaľ totiž strany sporu
môžu dosiahnuť v konaní pred súdom ochranu svojich práv a oprávnených záujmov žalobou na
plnenie, nie je daná prípustnosť žaloby na určenie (§ 137 CSP), z ktorých dôvodov tiež v súlade s
princípom právnej istoty žaloba na plnenie predstavuje z hľadiska identity predmetu konania prekážku
veci rozsúdenej pre žalobu na určenie. Bolo by v rozpore so zásadami právneho štátu, ak by otázka

významnú pre rozhodnutie vo veci samej vychádzajúcu zo zhodných skutkových okolností medzi
totožnými stranami sporu mohla byť hodnotená odlišným spôsobom ( pozri R/110/03, NS SR sp.
zn. 3Cdo/42/2006). Pre vyhodnotenie toho, či existuje prekážka veci právoplatne rozhodnutej nie je
významné, ako bolo v predošlom prípade po právnej stránke vo veci rozhodnuté, ako bol právne
posúdený skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania, a táto prekážka je tu daná aj v

prípade, ak bol určitý skutkový dej vyhodnotený nesprávne alebo neúplne (R 15/2010). Posúdenie
predbežnej otázky sa neodrazí vo výroku súdneho rozhodnutia, čo však neznamená možnosť zvrátenia,
odchýlenia, zmeny od jej právneho posúdenia vychádzajúceho z totožných skutkových okolností
a skutkového deja, ako je tomu aj v uvedenom prípade. Tak v konaní Okresného súdu Spišská
Nová Ves sp.zn. 1C/165/2014, ako aj v spore sp.zn. 11Csp/220/2017, v ktorom vydaný rozsudok

je predmetom tohto odvolacieho konania, nárok žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia
vychádza z totožnej úverovej zmluvy, je založený na zhodných skutkových tvrdeniach (neprijateľnosť
zmluvných podmienok, zmena úrokovej sadzby úveru bez právneho dôvodu), vo vzťahu ktorým žalobca
uplatňuje zhodnú obranu (platná rozhodcovská doložka, teda nedostatok právomoci súdu na konanie,
existencia objektívnych, zákonných, preskúmateľných dôvodov na zmenu úrokovej sadzby). Niet tak

pochybností, že o existencii základu nároku žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia z úverovej
zmluvy je záväzne rozhodnuté, a týmto právnym posúdením vyplývajúcim z právoplatne skončenej veci
Okresného súdu Spišská Nová Ves sp.zn. 1C/165/2014, bol súd prvej inštancie viazaný aj v tomto
spore, pretože v prejednávanej veci nedošlo k žiadnej zmene skutkových okolností, ktoré by dovoľovali
odchylné právne posúdenie základu nároku. Aj keď sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho

rozhodnutia opätovne vysporiadal s neplatnosťou rozhodcovskej doložky, ako aj s neprijateľnosťou
zmluvnejpodmienkyvbode4.5úverovejzmluvykonštatujúc,ichneplatnosťauvádzajúc,ževymedzenie
dôvodov „predovšetkým zmena rizikovej váhy klienta“ nie je žiadnym objektívnym a preskúmateľným
kritériom, ale údajom umožňujúcim banke na základe voľnej úvahy svojvoľne meniť úrokovú sadzbu
zmluvy, ktorá dohoda je v zmysle § 53 OZ neprípustná, vzhľadom na zhodnosť právnych záverov s

rozhodnutímvprávoplatneukončenejveci,nemaltentojehonesprávnypostupvplyvnavecnúsprávnosť
rozhodnutia, čo do existencie základu nároku žalobcov.

30. V časti rozsahu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia sa však súd prvej inštancie dopustil
pochybenia pri aplikácii a interpretácii právnych noriem rozhodných pre posúdenie premlčania nároku

na vydanie bezdôvodného obohatenia. Za rozhodujúce považoval fakt, že zmluva o úvere má podľa §
261 Obch. zák. povahu tzv. absolútneho obchodného vzťahu, na ktorý sa aplikujú ustanovenia Obch.
zák. bez ohľadu na postavenie zmluvných strán, nereflektujúc zákonnú úpravu vyplývajúcu z § 52 ods.
2 veta tretia OZ v znení účinnom od 1. 4. 2015 (Čl. XIV zák.č.102/2004 Z.z.), v zmysle ktorej na všetky
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho

zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp.zn.
3MCdo/14/2014 prihliadajúc na hmotnoprávne a procesnoprávne účinky právnych noriem prijal záver,
že uvedené ustanovenie upravujúce prednosť aplikácie občianskoprávnej úpravy pred ustanoveniami
Obchodného zákonníka na vzťahy, v ktorých vystupuje spotrebiteľ, sa aplikuje na všetky takéto právnevzťahy, a to aj na právne vzťahy, ktoré vznikli pred nadobudnutím účinnosti uvedeného zákonného
ustanovenia. V rozhodnutí sp.zn. 3Cdo/87/2017 Najvyšší súd SR uviedol, že aj keď niet dôvodu
spochybňovať, že úver je tzv. absolútnym obchodom a dopadá naň tretia časť Obchodného zákonníka,

je potrebné tiež mať na zreteli, že úverová zmluva vykazuje aj znaky spotrebiteľskej zmluvy. Súdna
prax považuje obdobné právne vzťahy vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom, a
so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy, za typické občianskoprávne, spotrebiteľské vzťahy. Keďže
účastníkmi týchto vzťahov sú obchodník a spotrebiteľ, ide o typické občianskoprávne vzťahy, preto je
v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, aby v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov

súkromného práva bola tak z hľadiska premlčania ako aj dĺžky premlčacej doby a jej plynutia aplikovaná
právnaúpravaobsiahnutávObčianskom,nievObchodnomzákonníku.Napodporu správnostiaplikácie
občianskoprávnej úpravy inštitútu premlčania v tzv. absolútnych obchodoch poukazuje tiež rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp.zn. IÚS 402/2013, III. ÚS 194/2016. Záver, že na všetky právne vzťahy, v
ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka,
bol prezentovaný aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn. v rozsudkoch sp.zn. 8MCdo/13/2014,

4MCdo/17/2014, 8Cdo/102/2017. Od uvedenej ustálenej súdnej praxe nemá dôvod sa odvolací súd
odchýliť ani v predmetnom spore, z ktorých dôvodov právne posudzoval žalovaným tvrdené uplynutie
premlčacej lehoty na uplatnenie nároku žalobcov podľa ustanovení Občianskeho zákonníka.

31. Podľa § 451 ods. 1, 2 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením
z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

32. Podľa § 100 ods. 1 OZ právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej

( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

33. Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa,
keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz (§ 101 OZ).

34. Podľa § 107 ods. 1 OZ, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky
odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

35. Nebola sporná právna povaha nároku žalobcov ani fakt, že lehota na vydanie bezdôvodného
obohatenia začala žalobcom plynúť úhradou každej splátky dlhu, ktorou splátkou zaplatili žalovanému

viac, ako mu podľa zmluvy skutočne patrilo. Dňom úhrady splátky mali vedomosť o tom, kto a v akej
výške sa na ich úkor obohatil. Podľa obsahu spisu žaloba bola doručená do elektronickej podateľne
Okresného súdu Spišská Nová Ves dňa 13.6.2017 (oznámenie o potvrdení prijatia žalobného návrhu
odoslané žalobcovi 14.6.2017). Vzhľadom na dvojročnú premlčaciu lehotu vyplývajúcu z § 107 ods. 2
OZ, došlo k premlčaniu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 738,81 € (5x61,90€ +

7x61,33€) zo splátok dlhu uhradených v čase od 16.6.2014 do 14.5.2015, ako to vyplýva z prehľadu
splátok v bode 13. odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku. Vzhľadom na uplynutie premlčacej
lehoty a námietku premlčania vznesenú žalovaným, nemožno žalobcom premlčané právo priznať (§ 100
ods. 1 OZ), z ktorých dôvodov odvolací súd v tejto časti napadnutý vyhovujúci výrok rozsudku zmenil
tak, že žalobu zamietol.

36. K premlčaniu nároku nedošlo v časti úhrady dlhu vykonanej splátkami v čase od 15.6.2015 do
15.5.2017, čo predstavuje v úhrne právo na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 387,64 €
(5x61,33€ + 54,31€ + 11x1,56€ + 7x1,36€). Zo sumy splátky presahujúcej povinnosť žalobcov na plnenie
dlhupodľazmluvy,žalobcompatrítiežprávonaúrokyzomeškaniavzhodes §517ods.1,2 OZvovýške

vyplývajúcej z § 3 v spojení s § 10c nariadenia vlády č. 89/95 Z.z. ako vyplývajú z výroku rozhodnutia,
ktoré právo nebolo žalovaným v odvolaní spochybňované, preto bol vyhovujúci výrok rozsudku v tejto
časti ako vecne správny potvrdený.

37. Vecne správne je tiež rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia podľa §

3 ods. 5 zákona č. 250/07 Z.z., keď nemožno súhlasiť s tvrdeniami žalovaného v odvolaní, aby
okresný súd konal ultra petit a prisúdil žalobcom viac, ako sa v skutočnosti domáhali. Žalovaný tvrdil,
že žalobcovia žiadali odškodnenie len vo vzťahu k následkom konštatovaným v tomto spore, nie
v konaní sp.zn.1C/165/2014. Názor žalovaného je podpretý len všeobecnými tvrdeniami bez toho,aby ich oprel o akúkoľvek relevantnú argumentáciu. Žalobcovia v žalobe odôvodňovali svoj nárok na
primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.500 € neopodstatneným rozhodnutím žalovaného o
zmene úrokových sadzieb, v dôsledku čoho utrpeli majetkovú ujmu, aj psychickú traumu. Majetková

ujma bolo spôsobená vynaložením nákladov na poštovné, cestovné, telefóny, súdne spory, psychická
trauma súvisela so stratou času, úkonmi vykonávanými pri obhajobe svojich práv pri opakovaných
reklamáciách, poradách s právnikmi, súdnymi konaniami. Rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli obsahom
žaloby sa v primeranom rozsahu nachádzajú aj bode 14. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie,
a na tieto prihliadal okresný súd aj pri rozhodovaní o nároku žalobcov. Zo žiadnych žalobcami

tvrdených rozhodujúcich skutočností, ktorými vymedzili predmet sporu nevyplýva, aby nimi žiadaný
nárok obmedzili výlučne na výsledok sporu v tomto konaní.

38. Podľa § 3 ods. 5, tretia veta zákona č. 250/07 Z.z spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na
primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto

zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

39.Podúspešnýmuplatnenímporušeniaprávaalebopovinnostivzmyslevyššiecitovanéhoustanovenia
je potrebné rozumieť úspešné uplatnenie konkrétneho nároku z porušenia práva, či povinnosti
dodávateľa určeného na ochranu spotrebiteľov, ako aj nároku na náhradu škody, na vydanie

bezdôvodného obohatenia, či určenie neprijateľnosti konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky
(porovnaj NS SR sp. zn. 6Cdo/389/2015).

40. Primerané finančné zadosťučinenie je možné uplatniť a priznať aj priamo v súdnom konaní, v
ktorom sa rozhoduje o porušení práv a povinnosti v spotrebiteľských zmluvách, či o nároku na náhradu

škody alebo na vydanie bezdôvodného obohatenia. Z právnej úpravy nevyplýva, aby takýto nárok
vznikol až vo väzbe na právoplatné súdne rozhodnutie, keď pojem „úspešné uplatnenie práva“ v sebe
zhrňuje len podmienku vyhovenia žalobe na ochranu práv spotrebiteľa, s ktorou sa môže, ale nemusí
spojiť aj nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Žalobcovia úspešne uplatnili nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia z titulu porušenia povinnosti dodávateľa na transparentnú úpravu zmluvných

vzťahov, a to tak vo veci sp. zn. 1C/165/14, ako aj v prebiehajúcom súdnom spore. Suma priznaného
plnenia 500 € adekvátne zohľadňuje satisfakčný aj sankčný charakter poskytovaného zadosťučinenia,
zohľadňujúc charakter porušených povinností dodávateľa, majetkovú a nemajetkovú ujmu, ktorá
žalobcom ako spotrebiteľom konaním žalovaného vznikla. Primeranosť finančného zadosťučinenia
závisí vždy od konkrétnych okolností prípadu, keď v prejednávanej veci súd prvej inštancie správne

prihliadol na fakt, že určitou mierou satisfakcie za konanie žalovaného je aj priznaný nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia. Aj keď vznik a charakter ujmy nie je kvalifikačným znakom pre priznanie
odškodnenia, je jedným z ukazovateľov smerujúcich k objektívnosti jeho stanovenia. V odvolacom
konaní pritom žalovaný neuviedol žiadne dôvody spochybňujúce primeranosť priznaného nároku na
finančné zadosťučinenie, s ktorými by sa mal odvolací súd vysporiadať. Súd prvej inštancie poskytol

jasnú a zrozumiteľnú odpoveď, z akých kritérií vychádzal pri priznaní tohto nároku reagujúc tak na
námietky žalovaného prednesené na súde prvej inštancie. Výrok o priznaní primeraného finančného
zadosťučinenia bol vzhľadom na vyššie uvedené ako vecne správny potvrdený v zhode s § 387 ods.
1 CSP.

41. Rozhodnutie o náhrade trov konania vyplýva z § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 2 CSP.

42. Podľa § 396 ods. 1, 2 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania
na súde prvej inštancie.

43. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

44.Žalobcoviabolivpomerekrozsahužiadanéhofinančnéhoplneniaúspešnílenvčiastočnomrozsahu,

aj keď čo do základu nároku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktorého výška je
závislá od úvahy súdu, sa považujú za plne procesne úspešnú stranu sporu. Ak je totiž preukázaný
základ nároku, strana sporu sa považuje za procesne úspešnú aj pri priznaní čiastočného plnenia v
prípade, ak rozhodnutie vo veci záviselo od úvahy súdu, či znaleckého posudku, ktoré nie sú v celomrozsahu predvídateľné procesným návrhom žalobcu (nakladateľstvo C.H.Beck Civilný sporový poriadok,
rok vydania 2016, strana 927, Štefček, Ficová, Baricová, Mesiarkinova, Bajanková a Tomašovič). V časti
primeraného finančného zadosťučinenia sa považuje strana žalobcu za plne úspešnú stranu sporu

v rozsahu priznaných 500 €, čo na účely stanovenia pomeru procesného úspechu strán sporu súd
zohľadnil pri určení výšky plnenia žiadaného žalobcami v rozsahu 1.626,45 € (500 € + 1.126,45 €) v
pomere k sume priznanej rozhodnutím súdu vo výške 887,64 € (500 € + 387,64 €). Vychádzajúc tak
z pomeru žiadaného plnenia a sumy priznanej rozhodnutím súdu (887,64 € : 1626,45 €), je procesný
úspech strán v konaní v zásade zhodný (50%), preto odvolací súd rozhodol, že žiadna zo strán sporu

nemá právo na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

45. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2
posledná veta CSP).

Poučenie:

: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).