Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, March 28, 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/298/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4418201311
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Pogranová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4418201311.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Pogranovej a sudcov JUDr.
Vladimíra Novotného a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v právnej veci žalobcu: Bohemia Faktoring,
a.s., so sídlom Česká republika, Praha 1, Malá Strana, Letenská 121/8, IČ: 272 42 617, zastúpený:
VRBA & PARTNERS s.r.o., so sídlom Bratislava, Sliezska 9, IČO: 35 918 225, proti žalovanému: V.
Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. E., G. XXXX/X, o zaplatenie 8054,44 CZK s príslušenstvom, o odvolaní

žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. 4Csp/28/2018-74 zo dňa 17. septembra
2018, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Nové Zámky ako súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobu

zamietolažalovanémunáhradutrovkonanianepriznal.Svojerozhodnutieprávneodôvodnilspoukazom
na ustanovenia § 100 ods.1, § 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ), § 2, §
5, § 6 ods.1, 2, § 12 zákona č. 145/2010 Sb. o spotřebitelském úvěru a o změně některých zákonů,
ve znění pozdějších předpisů tým, že žaloba žalobcu nebola dôvodne podaná. V odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 09.03.2018 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného
na zaplatenie 8054,44 CZK, úroku z poskytnutého úveru vo výške 18 % ročne zo sumy 8054,44 CZK

od 15.04.2016 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 8054,44 CZK od
24.03.2015 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že právny predchodca žalobcu
UniCredit Bank Czech Republic, a.s. so žalovaným uzavrel Zmluvu o poskytnutí kontokorentného úveru
zo dňa 02.05.2013. Takto žalovanému bol poskytnutý úver vo výške 5000 CZK, ktorý úver mal splácať
tak, že celková čiastka splatená dlžníkom bude 6398 CZK. Úroková sadzba bola dohodnutá vo výške
18 % p. a. a RPMN vo výške 61,41 % p. a. Jednalo sa o úver, ktorý bol poskytnutý žalovanému formou

prečerpania na bežnom účte. Žalovaný úver nesplatil, preto ho žalobca vyzval na dobrovoľné plnenie,
následne listom zo dňa 03.03.2015 žalovanému oznámil, že vyhlásil k 04.03.2015 mimoriadnu splatnosť
úveru. Zmluvou o postúpení pohľadávok postúpil UniCredit Bank Czech Republic, a.s. dňa 14.04.2016
pohľadávku voči žalovanému na žalobcu. Žalovaný na pojednávaní dňa 17.09.2018 uviedol, že je
pravda,žesimuselvČRotvoriťúčet,pretožetampracoval aposielalimumzdunaúčet.Maljednorazové
navýšenie o 5000 CZK, aj to chcel riešiť, ale potom prešiel čas. Aj žalobca podal žalobu neskoro,

preto s uplatneným nárokom nesúhlasil a vzniesol námietku premlčania. Súd prvej inštancie mal na
základevykonanéhodokazovania zapreukázané,žeprávnypredchodcažalobcuUniCreditBankCzech
Republic, a.s. so žalovaným uzavreli Smlouvu o zřízení a vedení expresního konta dňa 30.04.2013 a
Zmluvu o poskytnutí kontokorentného úveru dňa 02.05.2013. Takto žalovanému bol poskytnutý úver vo
výške 5000 CZK vo forme prečerpania, ktorý úver mal splácať tak, že celková čiastka splatená dlžníkom
bude 6398 CZK. Úroková sadzba bola dohodnutá vo výške 18 % p. a. a RPMN vo výške 61,41 % p.

a. Jednalo sa o úver, ktorý bol poskytnutý žalovanému formou prečerpania na bežnom účte. Žalovaný
úver nesplatil, preto ho žalobca vyzval na dobrovoľné plnenie. Následne listom zo dňa 03.03.2015žalovanému oznámil, že vyhlásil k 04.03.2015 mimoriadnu splatnosť úveru. Súd prvej inštancie uviedol,
že predtým, ako prikročil k preskúmaniu obsahu samotnej úverovej zmluvy, zaoberal sa skutočnosťou,
či vznesená námietka premlčania zo strany žalovaného je dôvodná alebo nie. Z obsahu listu, ktorý

zaslal právny predchodca žalobcu žalovaného dňa 03.03.2015 vyplýva, že žalobca k 04.03.2015 vyhlásil
mimoriadnusplatnosťúveruaoznámilžalovanému,ženepovoľujemuďalšiečerpanieúveru.Nazáklade
vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že aj keby bola žaloba podaná dôvodne, nebolo možné
jej vyhovieť, nakoľko žalobca si svoj nárok z plnenia zo zmluvy, z ktorej mu bola postúpená pohľadávka v
roku 2010, uplatnil až v roku 2013, t. j. po uplynutí všeobecnej premlčacej doby. Na základe vykonaného

dokazovania dospel súd k tomu záveru, že aj keď bola žaloba podaná dôvodne, nebolo možné jej
vyhovieť, nakoľko žalobca si svoj nárok vyčíslený v roku 2015, uplatnil až v roku 2018, t. j. po márnom
uplynutí všeobecnej premlčacej doby podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka. Žalovaný
mal vyplatiť zostatok úveru do 04.03.2015, t. j. od 05.03.2015 začala plynúť žalobcovi premlčacia doba
a uplynula mu k 05.03.2018. Keďže žalobca podal žalobu až 09.03.2018, táto žaloba bola podaná
až po márnom uplynutí premlčacej doby. Vzhľadom na to, že bola vznesená námietka premlčania zo

strany žalovaného, ktorú súd posúdil za dôvodnú, nebolo možné takéto premlčané právo žalobcovi
priznať, pretože žalobca si toto právo neuplatnil riadne a včas podaním na súde, uplatnil si ho až po
márnom uplynutí premlčacej doby, teda súd z tohto dôvodu, keďže nemohol premlčané právo priznať,
žalobu v plnom rozsahu zamietol a z dôvodu hospodárnosti už vo veci nevykonával žiadne ďalšie
dokazovanie. Právo dlžníka uplatniť si námietku premlčania existuje podľa všeobecných princípov

občianskeho zákonníka a dlžník je oprávnený kedykoľvek takúto námietku pred súdom vzniesť a súd
je povinný sa ňou zaoberať. Keďže dlžník ako žalovaný v tomto konaní úspešne vzniesol námietku
premlčania, súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že ich
náhradu v konaní plne úspešnému žalovanému nepriznal, pretože mu žiadne trovy v konaní nevznikli.

2. Uvedený rozsudok súdu prvej inštancie včas podaným odvolaním napadol žalobca. Uviedol, že
podáva odvolanie podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe žalobcu vyhovie v celom rozsahu
a prizná žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov konania. Namietal, že napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že súd dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedol, že súd prvej inštancie
vyhodnotil daný záväzkový vzťah ako spotrebiteľskú zmluvu. Žalobca nenamieta skutočnosť, že ide o
spotrebiteľskú zmluvu, avšak má za to, že súd opomenul skutočnosť, že zároveň ide o zmluvu o bežnom
účte. Zmluvu o bežnom účte ako záväzkový vzťah upravuje § 708 a nasl. Obchodného zákonníka,
pričom v zmysle § 261 ods.6 písm. d) Obchodného zákonníka má tento záväzkový vzťah charakter

absolútneho obchodu, čo znamená, že sa na tento druh záväzkového vzťahu vždy budú aplikovať
ustanovenia Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov. Na podporu tvrdenia poukázal
naodôvodnenierozhodnutiaKrajskéhosúduTrnavač.k.9Co/50/2013.Uviedol,ženiejemožnésúhlasiť
s názorom, v zmysle ktorého je na daný vzťah potrebné aplikovať ustanovenie o premlčaní obsiahnuté
v Občianskom zákonníku iba preto, že je to na prospech strany, ktorá je spotrebiteľom. Ustanovenia

o premlčaní neupravujú vzťahy, ktorých účastníkom je vždy spotrebiteľ, resp. neboli prijaté na úpravu
vzťahov, ktorých účastníkom je výlučne spotrebiteľ, ale aplikujú sa na všetkých účastníkov súdneho
konania rovnako. Inštitút premlčania teda nechráni výlučne práva spotrebiteľov, ale všetkých účastníkov
konania bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú spotrebiteľmi. S týmto záverom sa stotožnil aj Najvyšší súd
Českej republiky v rozhodnutí sp. zn. 32 Cdo 3337/2010. Ako konštatuje Najvyšší súd Českej republiky

výkladktorýbyrozlišoval,čijespotrebiteľvpozíciidlžníkaaleboveriteľaapodľatohoumožňovalpoužitie
príslušných ustanovení o premlčaní v Občianskom alebo Obchodnom zákonníku, je neprijateľný. Aj
slovenské súdy sa stotožňujú s týmto názorom a dal do pozornosti rozhodnutie Okresného súdu Revúca
č.k. 6C/499/2012 zo dňa 13.09.2013, uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica č.k. 16Co/609/2013
zo dňa 27.02.2014. Na základe uvedeného je názoru, že je potrebné na záväzkový vzťah založený

predmetnou zmluvou použiť ustanovenia Obchodného zákonníka, v zmysle ktorých je premlčacia doba
štvorročná a mal za to, že nárok žalobcu nie je premlčaný, pretože návrh bol doručený súd v rámci
štvorročnej premlčacej doby. Vychádzajúc z listu zo dňa 03.03.2015 označenom ako „Odstoupení od
smlouvy“, žalobca oznámil žalobcovi, že s účinnosťou ku dňu 23.03.2015 odstupuje od zmluvy, na
základe ktorej je žalovanému vedený účet č. 2108835885/2700 a že všetky pohľadávky banky sa

stávajú ku dňu 23.03.2015 splatnými a zároveň k tomuto dátumu budú zrušené všetky služby súvisiace
s vedením účtu. Prostredníctvom tohto listu bol žalovaný zároveň vyzvaný k zaplateniu dlžnej čiastky
najneskôr k 23.03.2015. V zmysle vyššie uvedené došlo k zosplatneniu dňa 23.03.2015, v zmysle čohopremlčacia doba začala plynúť 24.03.2015 a teda žalobca podal žalobu pred uplynutím premlčacej doby,
v zmysle čoho mal súd prvej inštancie žalobe vyhovieť.

3. Vyjadrenie žalovaného k podanému odvolaniu žalobcu nebolo podané.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho
pojednávania, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 379, § 380 CSP) a dospel k záveru,
že je potrebné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 389 ods.1 písm. b) CSP

zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie v tejto časti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 391
ods.1 CSP.

5. Podľa § 389 ods.1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť

v konaní pred odvolacím súdom.

6. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia 389 ods.1 písm. b) CSP treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a

ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou
ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo
vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na
relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae

(odmietnutie spravodlivosti). Povinnosť súdov rozhodnutie odôvodniť v súlade s vyššie citovaným
ustanovením je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúcich z článku 36 a
nasledujúcich Listiny základných práv a slobôd, ktorý predstavuje súčasť práva na spravodlivý proces.
Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na
stranejednejaprávnymizáverminastranedruhej.Všeobecnýsúdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázky

nastolené sporovou stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale
aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o
tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/2003).

7. Odvolací súd v danej právnej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní v danej
právnej veci neriadil vyššie uvedenými zásadami právneho štátu.

8. Z obsahu spisu v danej právnej veci vyplýva, že predmetom konania je žaloba žalobcu zo dňa
09.03.2018, ktorou sa domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 8054,44 CZK, úroku z
poskytnutého úveru vo výške 18 % ročne zo sumy 8054,44 CZK od 15.04.2016 do zaplatenia, úroku z
omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 8054,44 CZK od 24.03.2015 do zaplatenia a náhrady trov
konania. Žalobu odôvodnil tým, že právny predchodca žalobcu UniCredit Bank Czech Republic, a.s.

so žalovaným uzavrel zmluvu o úvere dňa 02.05.2013, na základe ktorej poskytol žalovanému úver vo
výške5000CZK(povolenýdebetnýzostatok).Naúčtežalovanéhovznikolnepovolenýdebetnýzostatok,
ktorého výška ku dňu 23.03.2015 predstavovala sumu 8054,44 CZK. Žalobca vyzval žalovaného
na úhradu tejto sumy a zároveň listom zo dňa 03.03.2015 žalovanému oznámil, že súčinnosťou k
23.03.2015 odstupuje od zmluvy. Zmluvou o postúpení pohľadávok postúpil UniCredit Bank Czech

Republic, a.s. dňa 14.04.2016 pohľadávku voči žalovanému žalobcovi. Žalobca zároveň v žalobe
uviedol, že právny vzťah založený zmluvou sa spravuje právnym poriadkom Českej republiky a žalobu
podal na vecne a miestne príslušný súd v zmysle čl. 16 ods.2 Nariadenia Rady ES č. 44/2001 z
22.12.2000.

9. Súd prvej inštancie v danej právnej veci v otázke právneho posúdenia veci v sporných právnych
otázkach zaujal právny názor s poukazom na ustanovenia § 100 ods.1, § 101 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník (ďalej len OZ), § 2, § 5, § 6 ods.1, 2, § 12 zákona č. 145/2010 Sb. o spotřebitelském
úvěru a o změně některých zákonů, že úver, poskytnutý žalovanému formou prečerpania na bežnomúčte, ktorý žalovaný nesplatil a bol listom žalobcu zo dňa 03.03.2015 vyhlásený k 04.03.2015 za
splatný, nepreskúmaval vzhľadom na skúmanie dôvodnosti vznesenej námietky premlčania zo strany
žalovaného a dospel k záveru, že aj keby bola žaloba podaná dôvodne, nebolo možné jej vyhovieť,

nakoľko žalobca si svoj nárok z plnenia zo zmluvy uplatnil až v roku 2018, t. j. po márnom uplynutí
všeobecnej premlčacej doby, keďže žalovaný mal vyplatiť zostatok úveru do 04.03.2015, t. j. od
05.03.2015 začala plynúť žalobcovi premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 05.03.2018 a žalobca podal
žalobu až 09.03.2018, teda po márnom uplynutí premlčacej doby.

10. Úlohou odvolacieho súdu v prípade odvolania odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci
jeposúdiť,čisúdprvejinštancienazistenýskutkovýstavpoužilsprávnyprávnypredpisačihoajsprávne
interpretoval. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodne podané, preto je potrebné
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti podľa ustanovenia § 389 ods.1 písm. b),
c) CSP zrušiť a vec v tejto časti vrátiť súdu prvej inštancie z dôvodov nižšie uvedených.

11. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci
predstavuje právnu vadu rozhodnutia. Tento odvolací dôvod je naplnený v prípade, keď na zistený
skutkový stav súd - neaplikoval príslušnú právnu normu, t.j. úplne opomenul aplikovať príslušnú právnu
normu, - aplikoval nesprávnu právnu normu, t.j. namiesto príslušnej právnej normy aplikoval normu

inú, - obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, alebo - správne zvolenú a správne
interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval.

12. Ochranu spotrebiteľa v súčasnom právnom poriadku zabezpečuje celý komplex právnych noriem
ako verejného práva, tak i práva súkromného. Verejnoprávnu ochranu spotrebiteľa garantuje najmä zák.

č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý od 01. 07. 2007 zrušil predtým platný zákon č. 634/1992
Zb., ktorého predmetom je úprava práv spotrebiteľov a povinností výrobcov, predávajúcich, dovozcov a
dodávateľov, pôsobnosť orgánov verejnej správy v oblasti ochrany spotrebiteľa, postavenie právnických
osôb založených alebo zriadených na ochranu spotrebiteľa a označovanie výrobkov cenami. Naproti
tomu súkromnoprávna ochrana spotrebiteľa náleží Občianskemu zákonníku a samostatným zákonom,

ktoré boli prijaté v nadväznosti na niektoré smernice Európskej únie, týkajúce sa spotrebiteľov. Právna
úprava spotrebiteľov bola výrazným spôsobom posilnená v dôsledku prijatia zák. č. 150/2004 Z. z.
počínajúc dňom 01. 04. 2004, kedy bola prvá časť Občianskeho zákonníka doplnená V. hlavou,
ktorá v ustanovení § 52 - § 60 upravovala spotrebiteľské zmluvy a osobitný typ spotrebiteľskej
zmluvy, spotrebiteľskú zmluvu o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch. V pôvodnom

znení ustanovenia § 52 ods. 1 OZ platnom do 31. 12. 2007 sa zákonodarca pokúsil o vymedzenie
spotrebiteľskej zmluvy a podľa tohto spotrebiteľská zmluva musela spĺňať nasledovné pojmové znaky:
a) ide o niektorú zo zmluvných typov uvedených v 8. časti OZ, b) zmluvnými stranami sú dodávateľ
a spotrebiteľ a c) spotrebiteľ nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného
návrhu na uzavretie zmluvy. K zmene vymedzenia spotrebiteľskej zmluvy došlo následne zák. č.

568/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zák. č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení
zákona SNR č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti v znení neskorších predpisov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým bolo novelizované ustanovenie § 52 ods. 1 OZ tak, že
spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom. Zmyslom zavedenia osobitnej úpravy spotrebiteľských zmlúv do právnej úpravy bola teda

zvýšená ochrana slabšieho účastníka záväzkových vzťahov, ktoré vznikajú pri predaji tovarov alebo
pri poskytovaní služieb, pričom pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje
do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok,
ktoré si vopred určí dodávateľ a spotrebiteľ nemá možnosť tieto zmluvné podmienky individuálne
ovplyvniť s tým, že ide o zmluvu, ktorá sa uzatvára za rovnakých zmluvných podmienok s väčším

počtom spotrebiteľov. Spotrebiteľské zmluvy sa preto označujú ako štandardné zmluvy, typové zmluvy
alebo zmluvy adhézne, v ktorých zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej
strane spotrebiteľ. Zákon č.568/2007 Z. z. v novom ods. 2 § 52 OZ zakotvil pravidlo o spôsobe
aplikáciiustanoveníobčianskehozákonaospotrebiteľskýchzmluváchapredpísalpovinnúaplikáciutých
ustanovení zákona, ktoré upravujú právne vzťahy, v ktorých je účastníkom spotrebiteľ, za podmienky,

že tieto ustanovenia sú v jeho prospech s tým, že odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Uvedený zákon, ktorý s
účinnosťou od 01. 01. 2008 nahradil ustanovenie § 52 OZ novým znením, v prechodnom ustanovení
§ 879j OZ zaviedol nepravú spätnosť pôsobnosti tohto zákona. Doterajšie ustanovenie § 52 ods. 2 OZbolo však nejasné a vyvolávalo viacero otázok o dôvode jeho zaradenia do zákona, keďže tento nie
je uvedený ani v dôvodovej správe, ktorá len konštatuje, že „zavádza absolútnu neplatnosť dojednaní,
ktoré obchádzajú ustanovenie o spotrebiteľských zmluvách“. Ako to potvrdila nejednotná rozhodovacia

prax súdov, zostalo preto sporné, či zákon pod formuláciou „všetky ustanovenia upravujúce právne
vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ“ má na mysli len ustanovenia Občianskeho zákonníka alebo
aj ustanovenia Obchodného zákonníka a iných zákonov, v ktorých vystupuje v zmluvnom vzťahu
spotrebiteľ.Zvlášťvovzťahukustanoveniu§53OZ,ktoréobsahujevýpočetzmluvnýchpodmienok,ktoré
majú za účel ochraňovať spotrebiteľa tým, že zakotvenie neprijateľnej zmluvnej podmienky do zmluvy

je sankcionované absolútnou neplatnosťou takéhoto ustanovenia a vzťahuje sa na všetky druhy a typy
zmlúv, v ktorých ako účastníci vystupujú spotrebiteľ a dodávateľ bez ohľadu na to, či daný zmluvný typ
upravuje Občiansky zákonník, Obchodný zákonník alebo iný zákon. Jednoznačnú odpoveď prináša až
zák. č. 102/2014 Z. z., ktorým sa súčinnosťou od 01. 05. 2014 dopĺňa ustanovenie § 52 ods. 2 OZ o
vetu tretiu, podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne
použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy Obchodného práva.

Zákonodarca tak definitívne odstránil doterajšie pochybnosti o tom, ustanovenia ktorého právneho
predpisu sa použijú prednostne v právnych vzťahoch, týkajúcich sa spotrebiteľa. Nakoľko právny
predpis, ktorého súčasťou uvedené ustanovenie je, nemá prechodné ustanovenia, znamená to, že od
jeho účinnosti sa predmetné ustanovenie vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom
(porovnaj rozsudok NS SR 3 MCdo 12/2014 z 21. 04.2015, 8 MCdo 1/2014 z 30. 03. 2015). Dosiaľ sa na

obchodnéspotrebiteľskézmluvyvzmysle§3zákonač.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľavzťahovala
úprava o neprijateľných podmienkach. Ide o prelom v pôsobnosti Občianskeho zákonníka vo vzťahu
k Obchodnému zákonníku. Podľa tejto úpravy účinnej od 13. júna 2014, bude potrebné pre zmluvy
uzatvárané spotrebiteľmi, t. j. spotrebiteľské aj obchodné zmluvy, použiť ustanovenia Občianskeho
zákonníka a nie Obchodného zákonníka. Znamená to, že ak si zmluvné strany písomne dohodli v

zmysle § 262 OBZ, že sa ich vzťah bude riadiť Obchodným zákonníkom, pre spotrebiteľské zmluvy
to bude inak. Rovnako to bude platiť aj pre tzv. absolútne obchody, upravené v § 261 ods. 6 OBZ.
Ak sa uzavrie spotrebiteľská zmluva podľa Obchodného zákonníka, keďže v Občianskom zákonníku
upravená nie je, tak okrem vymedzenia zmluvného typu a jeho podstatných náležitostí sa na všetko
ostatné bude vzťahovať Občiansky zákonník. Ak sa podľa § 262 OBZ dohodne uzavretie spotrebiteľskej

zmluvy takého typu, aký upravuje Občiansky zákonník, tak rovnako okrem pojmového vymedzenia a
podstatných náležitostí sa bude spravovať Občianskym zákonníkom. Zásadná zmena nastáva v dĺžke
premlčacej doby. Podľa Občianskeho zákonníka (§ 101) je všeobecná premlčacia doba trojročná, podľa
Obchodného zákonníka štvorročná (§ 397 OBZ). Na uplatnenie práv zo spotrebiteľských zmlúv bude
potrebné aplikovať úpravu v Občianskom zákonníku, teda trojročnú premlčaciu dobu.

13. Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Právo na
spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití
relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a
podstatu práva na spravodlivý proces (arbitrárnosť). Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej
judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v
ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú
predovšetkýmprincípyriadnehoaspravodlivéhoprocesu,akovyplývajúzčl.46anasl.ústavyačl.6ods.

1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo
a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m.
I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo
uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi

skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane
druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia
dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí,
rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)
verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd

musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní
materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených
záujmov účastníkov (§ 1 OSP; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).14. Odvolací súd viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi žalobcu dospel k záveru, že
z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je zrejmé, z akých myšlienkových
úvah vychádzal, keď prijal záver, že uplatnený právny nárok žalobcu na zaplatenie žalovanej istiny

je premlčaný s poukazom na ustanovenia § 100 ods.1, § 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník, keďže žalobca v žalobe uviedol, že daný právny vzťah založený zmluvou sa spravuje právnym
poriadkom Českej republiky a že žalobca žalobu podal na vecne a miestne príslušný súd v zmysle čl. 16
ods.2 Nariadenia Rady ES č. 44/2001 z 22.12.2000. S poukazom na vyššie uvedené potom súd prvej
inštancie tento svoj právny záver dostatočne právne nedoargumentoval.

15.Vkontexte vyššieuvedenéhoodvolacísúdpoukazujenaarbitrárnosťnapadnutéhorozhodnutiasúdu
prvej inštancie, keďže z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie nevyplýva odpoveď
na vyššie uvedené otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam, ktoré dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia a považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za predčasné. Preto odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 písm. b) CSP a § 391 ods. 1 CSP zrušil a vrátil

súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ďalšom konaní súd prvej inštancie viazaný
vyššie uvedeným názorom odvolacieho súdu vec opätovne posúdi dôvodnosť žalobcom uplatnených
nárokov, vyporiadajúc sa s odvolacími námietkami odvolateľa.

16. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v
tomto rozhodnutí je súd prvej inštancie viazaný (§ 391 ods.2 CSP). V ďalšom konaní súd prvej inštancie
bude postupovať tak, ako je vyššie uvedené odvolacím súdom.

17. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie o náhrade trov konania (§ 396 ods. 3 CSP).

18. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta
Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a
o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).