Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, April 26, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6CoE/220/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7611207321
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7611207321.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudcov
JUDr. Jozefa Maruščáka a JUDr. Andrey Galdunovej v exekučnej veci oprávneného: Union zdravotná
poisťovňa, a.s., so sídlom Karadžičova 10, Bratislava, IČO: 36 284 831, proti povinnému: H. A., nar.
XX.XX.XXXX, bytom Y. P. XXX/XX, U., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Ing. Štefanom Hrebíkom,
Exekútorský úrad so sídlom v Malackách, Dukelských hrdinov 2946/6, pod sp. zn. EX 2332/2011, o

vymoženie 337,41 EUR s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Spišská Nová Ves zo dňa 20.07.2018, č.k. 4Er/306/2011-14

r o z h o d o l :

Zrušuje uznesenie a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) uznesením označeným
v záhlaví zastavil exekúciu a oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Ing.

Štefanovi Hrebíkovi trovy exekúcie vo výške 57,50 € do troch dní od právoplatnosti uznesenia.

2. V odôvodnení uviedol, že na návrh oprávneného a žiadosť súdneho exekútora vydal poverenie na
výkon exekúcie pre súdneho exekútora pre vymoženie istiny 337,41 € a trov exekúcie. Súdny
exekútor predložil súdu podnet na zastavenie exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na
úhradu trov exekúcie. Keďže nemajetnosť povinného bola v exekučnom konaní nesporne preukázaná,

ďalšie pokračovanie v exekučnom konaní by bolo v rozpore so zásadami hospodárnosti a účelnosti,
súd v zmysle § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, účinného do 31.03.2017, exekúciu zastavil.
O trovách exekúcie rozhodol podľa ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku a vyhlášky č. 288/1995 Z.z.
o odmenách a náhradách súdnych exekútorov a súdnemu exekútorovi priznal náhradu trov exekúcie
spolu vo výške 57,50 € podľa ust. § 14, a § 22 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách
súdnych exekútorov a na ich úhradu zaviazal oprávneného, z dôvodu, že majetok povinného nestačí

ani na úhradu trov exekúcie.

3. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd
uznesenie zmenil tak, že návrh súdneho exekútora na zastavenie exekúcie zamietne, resp. napadnuté
uznesenie zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Oprávnený v odvolaní uviedol, že má za to, že u tvrdenej nemajetnosti je treba vychádzať z
charakteru nemajetnosti ako stavu prechodného, zastavenie exekúcie pre nemajetnosť v tomto štádiu
konania považuje za predčasné a citoval uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2CoE/218/2016.
Poukázal na to, že zákon výslovne neupravuje situácie, keď v súčasnosti povinný síce nemá žiaden
majetok, ale v budúcnosti by nejaký majetok mohol získať. Takéto situácie však rieši judikatúra v tom
zmysle, že pre zastavenie exekúcie je potrebné nielen preukázanie aktuálneho nedostatku majetku,

ale aj zistenie, že ide o dlhodobý, prípadne trvalý stav a nie je predpoklad nadobudnutia majetku v
budúcnosti. V danom prípade je fyzická osoba v produktívnom veku, čo svedčí v prospech argumentua reálneho predpokladu, že povinný v budúcnosti nadobudne majetok, či už prostredníctvom výkonu
zamestnania, podnikateľskej činnosti alebo na základe inej právnej skutočnosti. Oprávnený mal za to, že
predčasné zastavenie exekúcie by mu upieralo právo na uplatnenie svojho ústavného práva na súdnu

a inú právnu ochranu, ktorého súčasťou je aj nútený výkon súdnych, či iných rozhodnutí. Rovnako bol
názoru, že pravdepodobne ani súdny exekútor, ani súd nezistili majetkové pomery povinného dôkladne.
Súd v uznesení iba konštatoval, že nemajetnosť bola v konaní nesporne preukázaná, bez akejkoľvek
konkretizácie, aké úkony súdny exekútor vykonal a na základe výsledkov akých lustrácií dospel exekútor
a následne aj súd k záveru, že majetok povinného nestačí na úhradu trov exekúcie. Oprávnený

poukázal na skutočnosť, že povinný môže vlastniť hnuteľné veci, ktorých speňažením by mohlo dôjsť k
uspokojeniu pohľadávky oprávneného, pričom túto skutočnosť nie je možné zistiť vykonaním lustrácií.
Taktiež bol názoru, že exekútor dostatočne nepreskúmal, či povinný nie je vlastníkom majetkových práv,
ktoré možno postihnúť vykonaním exekúcie. Podotkol, že v prípade, ak by bola predmetná exekúcia
zastavená, hrozí, že právo oprávneného na zaplatenie vymáhanej pohľadávky bude premlčané, čím sa
zmarí úspešné vymáhanie predmetnej pohľadávky.

5.Súdnyexekútorvovyjadreníkodvolaniusanestotožnilsprávnouargumentáciouoprávneného,najmä
však s odopretím práva na súdnu ochranu. V predmetnej veci bola vylustrovaná negatívna majetková
podstata, ktorá je okrem iného podporená aj výpisom z Centrálneho registra exekúcií. Z vykonanej
lustrácie majetkovej podstaty povinného je možné konštatovať jeho nemajetnosť, pričom ďalšie vedenie

exekučného konania by bolo zbytočné a v rozpore so zásadou hospodárnosti. Poukázal na rozhodnutie
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1CoE/52/2013, podľa ktorého nie je rozhodujúca skutočnosť, že
povinný v budúcnosti môže nadobudnúť majetok podliehajúci exekúcii, lebo pre rozhodnutie súdu je
rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Taktiež citoval rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn.
4CoE/556/2018 zo dňa 21.06.2018, podľa ktorého súd musí vychádzať zo stavu v čase vydania

rozhodnutia a nie zo špekulatívnych záverov a domnienok, ktoré by v budúcnosti vôbec nemuseli nastať
a citoval rozhodnutie Krajského súdu v Žiline č.k. 1CoE/41/2012-63, podľa ktorého, aby exekúcia nebola
zastavená z dôvodu aktuálnej nemajetnosti povinného, musí mať očakávanie, že povinný v budúcnosti
nadobudne nejaký majetok, reálny predpoklad. Právne relevantnou skutočnosťou je okrem uvedeného
aj to, že rozhodnutie súdu o zastavení exekučného konania pre nemajetnosť nezakladá prekážku

právoplatne rozhodnutej veci. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žiadal napadnuté
rozhodnutie potvrdiť.

6. K vyjadreniu exekútora sa vyjadril oprávnený, ktorý doplnil, že v súvislosti s vykonanou lustráciou v
registri CRE je nevyhnutné podotknúť, že počet exekučných konaní evidovaných v registri nemá žiadnu

výpovednú hodnotu vo vzťahu ku skutočnosti, akým majetkom povinný disponuje,
a teda či je alebo nie je nemajetný.

7. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinný od
01.07.2016, ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie podal oprávnený v zákonnej lehote,

preskúmal uznesenie podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP, ako aj konanie mu predchádzajúce, a to bez
nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario a dospel k záveru,
že uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP.

8. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (§ 470 ods. 2 prvej vety CSP).

9. Podľa § 243h zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom

2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.

10. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie namietanej nemajetnosti povinného ako dôvodu
pre zastavenie exekúcie.

11. Odvolací súd z obsahu spisu súdu prvej inštancie zistil, že predmetné exekučné konanie sa začalo
dňa13.05.2011,kedybolusúdnehoexekútorapodanýnávrhnavykonanieexekúcie.Exekučnýmtitulom
je Výkaz nedoplatkov č. 1110005547 zo dňa 14.03.2011, ktorý nadobudolprávoplatnosť a vykonateľnosť dňa 15.04.2011. Súd prvej inštancie vydal súdnemu exekútorovi dňa
27.05.2011 poverenie na vykonanie exekúcie.

12. Súdny exekútor dňa 18.04.2017 doručil súdu prvej inštancie podnet na zastavenie exekúcie podľa §
57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku z dôvodu, že lustráciou majetkovej podstaty povinného nebol
zistený žiadny majetok.

13. Podľa § 57 ods. 1 písm. h) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

v znení účinnom do 31.03.2017 (ďalej len Exekučný poriadok), exekúciu súd zastaví, ak majetok
povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.

14. V citovanom ustanovení je zakotvený princíp ochrany povinného spočívajúci v
povinnosti súdu zastaviť exekúciu, ak priebeh výkonu rozhodnutia ukazuje, že výťažok, ktorý možno
v exekúcii dosiahnuť, nepostačí ani na úhradu trov exekúcie. Tento princíp je v zjavnom rozpore s

právom oprávneného na vymoženie pohľadávky, ktorá mu bola priznaná právoplatným a vykonateľným
exekučným titulom, preto je k jeho využitiu potrebné pristupovať s náležitou opatrnosťou. Je
pritom vecou súdneho exekútora preskúmať v exekučnom konaní majetkové pomery povinného, tieto
vyhodnotiť a na základe takto zisteného skutkového stavu prípadne podať podnet na zastavenie
exekúcie pre nemajetnosť povinného. Konštatovanie nemajetnosti povinného v exekučnom konaní musí

byť pritom vždy založené na objektívnych zisteniach a relevantných dôkazov.

15. Účelom exekučného konania je vykonať exekúciu a k zániku povinnosti plniť dlh nedochádza,
ak je plnenie nemožné zo subjektívnych dôvodov na strane povinného, vrátane jeho insolventnosti.
Pokiaľ súdny exekútor súčinnosťou so všetkými príslušnými inštitúciami zistí, že majetok povinného

nepostačuje ani na úhradu trov exekúcie, môže súdny exekútor podať na súd podnet na zastavenie
exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku.

16. Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces a vylučujúcich ľubovôľu pri
rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite

odôvodniť. Je pritom povinnosťou súdu starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo,
vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane
druhej. Súd by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho
rozhodnutia dbať na to, aby závery, ku ktorým na základe predložených dôkazov dospel, boli racionálne

a presvedčivé.

17. Súd prvej inštancie sa týmito zásadami neriadil a rozhodnutie o zastavení exekúcie žiadnym
spôsobom neodôvodnil. Z jeho odôvodnenia nemožno zistiť, akými úvahami sa pri rozhodovaní
o zastavení exekúcie riadil, nakoľko v odôvodnení napadnutého uznesenia len zjednodušene

skonštatoval, že nemajetnosť povinného bola v exekučnom konaní nesporne preukázaná a ďalšie
pokračovanie v konaní by bolo v rozpore so zásadami hospodárnosti a účelnosti. V odôvodnení
uznesenia sa však nenachádza ani zmienka o tom, na základe akých skutočností či dôkazov súd takto
rozhodol a chýbajú aj úvahy súdu pri hodnotení dôkazov a následné právne závery. V rozpore so
zásadou danou v ust. § 220 ods. 2 v spojení s § 234 ods. 2 CSP súd prvej inštancie neodôvodnil

svoje rozhodnutie o zastavení exekúcie jasne, presvedčivo a zrozumiteľne, pretože z odôvodnenia jeho
rozhodnutia nie je zrejmé, na základe akých skutočností rozhodol o zastavení exekúcie a akými úvahami
sa pri rozhodovaní riadil.

18. Nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia musí byť napravená, pretože bráni jeho

vecnému preskúmaniu; konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššieho stupňa neprichádza z logických
a systematických dôvodov do úvahy (tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti). Tomu zodpovedá
aj znenie ust. § 388 CSP, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie
len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
Pokiaľ teda existujú dôvody pre zrušenie rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie

potvrdené, nemožno ho ani zmeniť (viď rozhodnutie NS SR 7Cdo 157/2011).

19. Keďže napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie trpí nedostatkom dôvodov rozhodnutia, pre
ktorý ho nemožno preskúmať v odvolacom konaní, odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil akonepreskúmateľné v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

20. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude náležite preskúmať dôvody na
zastavenie exekúcie a o podnete súdneho exekútora na zastavenie exekúcie opätovne rozhodnúť,
svoje rozhodnutie jasne, stručne a najmä presvedčivo zdôvodniť, náležite preskúmať majetkové pomery
povinného, zhodnotiť listinné dôkazy, doplniť dokazovanie vyžiadaním si správy o stave exekučného

konania, pričom záver o nemajetnosti povinného ako dôvodu, pre ktorý súd exekúciu zastaví, bude
možné urobiť až na základe zistení, že nejestvuje žiaden majetok, z ktorého by bolo možné uspokojiť
pohľadávku oprávneného v predmetnej exekúcii.

21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393
ods. 2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanieje podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).