Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 30, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 2Co/55/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217095
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomíra Kubáňová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217095.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubomíry Kubáňovej a členov
senátuJUDr.ĽubiceMedveckej,PhD.aJUDr.JánaVanka,vprávnejvecinavrhovateľa:POHOTOVOSŤ,
s. r. o. so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s. r. o. so
sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti SR so sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, o náhradu majetkovej škody a

nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 14C/59/2013-43
zo dňa 17. februára 2014, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa po prejednaní veci na pojednávaní zamietol návrh
navrhovateľa podaný dňa 28.09.2012, ktorým sa voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy 4.565,38

eur ako náhrady škody a sumy 913,08 eur ako nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Levice sp. zn. 7Er/451/2010.
Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., §
9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
v znení účinnom od 01.01.2013, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19

ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v
znení účinnom do 01.01.2013, § 41 ods. 1, 2 písm. c), d), i), § 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení účinnom od 01.06.2010 do 31.05.2011. Zo spisu Okresného súdu Levice sp.
zn. 7Er/451/2010 súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdnym
exekútorom podaná na exekučný súd dňa 16.07.2010, a to na základe návrhu oprávneného
na vykonanie exekúcie z 08.06.2010. Exekučným titulom na vykonanie exekúcie bol rozhodcovský

rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. Bratislava sp. zn.
SR 23538/09 zo dňa 02.02.2010. Exekučný súd dňa 03.08.2010 vyzval oprávneného na predloženie
zmluvy o úvere, na ktorú výzvu oprávnený reagoval až dňa 06.09.2010. Exekučný súd uznesením zo
dňa 11.10.2010 č.k. 7Er 451/2010-14 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúciezamietol.Protitomutouzneseniupodaloprávnenýodvolanie,oktoromodvolacísúduznesením
zo dňa 30.11.2010 č.k. 26CoE/158/2010-28 rozhodol tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa

potvrdil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 09.03.2011. Súd prvého stupňa aj s poukazom na
ustálenú judikatúru dospel k záveru, že neboli splnené zákonné podmienky vzniku zodpovednosti za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ namietal, že exekučný súd sa dopustilnesprávneho postupu tým, že preskúmaval exekučný titul, ktorá činnosť v rámci exekučného konania
nebola v jeho právomoci, toto preskúmanie vykonal neoprávnene a spôsobil tým prieťahy v konaní a
rozhodnutie v danej veci vydal nie v zákonnej, 15 dňovej lehote, ale po viac ako 163 dňoch. Súd prvého

stupňa v danom prípade skúmal, či exekučný súd dodržal zákonnú 15 dňovú lehotu, z akého dôvodu
táto dodržaná nebola a či je tu existencia dôvodu na náhradu škody, a či vôbec nejaká škoda vznikla.
Nárok na náhradu škody si navrhovateľ uplatňoval podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., keď podľa jeho
názoru príslušný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Súd vykonaným

dokazovaním zistil, že exekučné konania boli vedené v čase účinnosti Exekučného poriadku, kde v
§ 44 ods. 2 je uvedené, že 15 dňová lehota na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak
ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d), t.j. ak je exekučným titulom rozhodcovský
rozsudok. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udeleniepoverenianavykonanieexekúcieuznesenímzamietne.Žiadosťoudeleniepovereniabolasúdu
doručená 16.07.2010 a súd rozhodol o tejto žiadosti dňa 11.10.2010. Z tohto údaju jednoznačne vyplýva,

že tvrdenie navrhovateľa, že exekučný súd rozhodol po zákonom stanovenej lehote, s omeškaním
viac ako 163 dní, je nepravdivé a zavádzajúce. V spise sa nenachádzajú žiadne urgencie na vydanie
rozhodnutia, ani sťažnosť na prieťahy v konaní. Poukázal na to, že oprávnený podal voči uzneseniu o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia odvolanie, o ktorom odvolací súd rozhodol tak, že napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Predmetné exekučné konanie je právoplatne skončené. Za

tejto situácie účastníkom exekučného konania nemohol a ani nevznikol žiadny stav právnej neistoty.
Navrhovateľ v písomnom stanovisku uvádza minimálne niekoľko urgencií vo veci vydania
poverenia, ktoré sa v exekučných spisoch nenachádzajú a nekorešponduje ani údaj o dobe omeškania
uvádzaným navrhovateľom v návrhu (163 dní) s exekučným spisom, navyše sú z obdobia, keď ani
nebolo začaté exekučné konanie, preto súd jeho údaje vyhodnotil ako nesprávne, zavádzajúce, ktoré

sú dôkazom toho, že navrhovateľ ako oprávnený nemal o veci dostatočný prehľad, na základe čoho
vyznievajú jeho vyjadrenia o údajnej majetkovej škode či dôvodoch pre nemajetkovú škodu značne
nedôveryhodne. Skutočnosť, že súd teda oprávnene preskúmaval exekučný titul v exekučnom konaní
tak, ako mu to vyplýva z platných právnych predpisov a dostupnej súdnej judikatúry tak Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky a stanovísk Súdneho dvora (ES),

nemôže mať za následok jeho nesprávny úradný postup v tomto konaní a následne nárok navrhovateľa
na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom súdu. Vzhľadom na tieto skutočnosti
dospel k záveru, že exekučný súd sa žiadneho nesprávneho úradného postupu nedopustil, z ktorého
dôvodu navrhovateľovi nemohol vzniknúť nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.
Ďalej uviedol, že nárok na náhradu škody si žalobca uplatnil výlučne podľa § 9 zákona č. 514/2003

Z.z., dôvodiac, že príslušný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. V
súvislosti s prípadným prieťahom v danej veci sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa
sťažnosťnaprieťahyvkonaní,nerozhodolÚstavnýsúdSlovenskejrepubliky,čiEurópskysúdpreľudské
práva. V zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v súčasnom znení by len takéto podklady by boli

relevantné pre priznanie náhrady škody. Citované ustanovenie je platné od 01.01.2013. Aj keď návrh bol
podaný v roku 2012, súd bol toho názoru, že predmetné ustanovenie možno brať do úvahy ako výklad
pôvodného ustanovenia pri skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. platného v čase
podania návrhu na vydanie poverenia a začatia tohto konania. Súd prvého stupňa návrh navrhovateľa
považoval za dostatočne špecifikovaný, nepovažoval ho za predčasne podaný ani nárok za premlčaný.

Súd prvého stupňa dospel k názoru, že na strane odporcu, konajúceho cestou exekučného súdu,
nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, vo veci sa ďalej nezaoberal ani výškou majetkovej škody
ani nemajetkovej ujmy, pretože nebol zistený právny základ a to zodpovednosť odporcu za uplatňovanú
ujmu. V rámci exekučného konania mal súd právo preskúmať dôkazy aj bez návrhu účastníkov, ako
aj ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej

doložky, či priebeh rozhodcovského konania (rozhodnutia: NS SR 3 Cdo 146/2011, 3 MCdo 11/2010,
5 Cdo 291/2010, US SR IV. ÚS 60/2011, I. ÚS 16/2002). Zároveň v danej veci neboli konštatované
zbytočné prieťahy v konaní či nečinnosť súdu. Z uvedených dôvodov preto súd prvého stupňa návrh v
celom rozsahu zamietol a o náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, pričom odporcovi,
ktorý bol v konaní v celom rozsahu úspešný náhradu trov konania nepriznal, nakoľko odporca si žiadne

trovy v konaní neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie.
Odôvodnil ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého

stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ďalej namietal, že súd rozhodol v merite
veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku

právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu,
ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd
bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona
č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval

princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom
nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému
rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal
oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva

na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na
vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho
výkonuexekúcienemohlabyťodstránenározhodnutímrozhodcovskéhosúdu,alelensúduexekučného.
Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom

nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú

mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali
svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo
na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Záverom uviedol, že navrhovateľ nechápe, aký môže mať na
výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu
so zákonom. Ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súdy vyhodnocovali aj také skutočnosti,

ktoré s predmetom konania nesúviseli. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné
chyby navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

Odporca sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP)
prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením
rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľa nie je dôvodné. Preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP

ako vecne správny potvrdil, keď súd prvého stupňa dostatočne, správne a v potrebnom rozsahu zistil
skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V danej právnej veci sa navrhovateľ podaným návrhom od odporcu domáhal náhrady majetkovej škody v
sume4.565,38euranáhradynemajetkovejujmyvpeniazochvsume913,08eur,ktorámumalavzniknúť
v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom podsp. zn. 7Er/451/2010, spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote 15 dní. K
vydaniu rozhodnutia podľa názoru navrhovateľa došlo s omeškaním viac ako 163 dní.

V danej právnej veci odvolacie dôvody navrhovateľa uvádzané v odvolaní plne nekorešpondujú s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie, navrhovateľ
dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami súdov a je zrejmé, že ide o formulárovo
podané odvolanie bez ozajstnej snahy splniť si svoju povinnosť účastníka v kontradiktórnom spore.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu tak aj procesnoprávnu oblasť a pri

rozhodovaní je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania,
keď podaním odvolania odvolateľ svojím dispozičným úkonom fakticky vymedzuje nielen rozsah, ale
aj dôvody preskúmavacej činnosti súdu, preto sa odvolací súd pri posudzovaní danej veci zaoberal
len námietkami navrhovateľa z odvolania a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcim
vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či prípadne došlo k vadám, ktoré mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výlučne oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako
aj oboznámením exekučného spisu, ktorého dôkazu sa navrhovateľ dovolával, keď inak za odňatie
možnosti konať pred súdom možno považovať iba odňatie práv spôsobené procesnou činnosťou súdu,
nie opomenutím alebo pasivitou účastníka, ktorý sa pojednávania nezúčastní z vlastného

rozhodnutia, resp. z ospravedlniteľného dôvodu, čím si sám zmarí možnosť realizovať na
pojednávaní svoje procesné oprávnenia. Z tohto pohľadu súd prvého stupňa prejednal a rozhodol vec
zákonným spôsobom, keď v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil
účastníkom konania realizáciu ich procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom.
Navrhovateľ však nešpecifikoval žiadne skutočnosti, na základe ktorých malo dôjsť k odňatiu možnosti

konať pred súdom, pričom ani odvolací súd žiaden takýto dôvod nevzhliadol. Navyše hoci podľa §
120 odsek 1, veta prvá OSP účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, podľa
vety druhej citovaného ustanovenia, súd (teda nie účastníci) rozhodne, ktoré z označených dôkazov
vykoná. Preto ani nevykonanie navrhovaných dôkazov nemôže mať za následok odňatie možnosti
konať pred súdom.

Odvolací súd je toho názoru, že podstata sporu účastníkov spočívala v tom, či pre rozhodnutie súdu o
žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie platila pätnásťdňová lehota,
či postup exekučného súdu vykazoval znaky zbytočných prieťahov a či navrhovateľovi vznikla z dôvodu
tvrdeného nesprávneho úradného postupu škoda a nemajetková ujma tak, že bola v príčinnej súvislosti

s konaním exekučného súdu.

Z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Levice vedeného pod sp. zn. 7Er/451/2010 vyplýva, že
exekučné konanie v predmetnej veci začalo dňa 08.06.2010, kedy bol spísaný návrh na vykonanie
exekúcie pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie bola doručená Okresnému súdu Levice dňa 16.07.2010. O žiadosti o udelenie poverenia súd
rozhodol po doložení dokladov oprávneným a to uznesením č.k. 7Er/451/2010-14 zo dňa 11.10.2010,
ktorým žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, doručenú Okresnému súdu Levice dňa 16.07.2010 zamietol. Voči predmetnému uzneseniu
oprávnený podal odvolanie. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd uznesením č.k. 26CoE/158/2010-28

zo dňa 30.11.2010 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Uznesenie Okresného súdu
Levice č.k. 7Er/451/2010-14 zo dňa 11.10.2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre č.k.
26CoE/158/2010-28 zo dňa 30.11.2010 nadobudlo právoplatnosť dňa 09.03.2011. Následne Okresný
súd Levice uznesením č.k. 7Er/451/2010-41 zo dňa 08.07.2011 exekučné konanie zastavil. Rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňa 11.08.2011.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2010 do 01.06.2011, súd preskúma žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby

vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.Na základe citovaného ustanovenia § 44 odsek 2 Exekučného poriadku účinného v čase začatia
predmetnej exekúcie je potrebné uviesť, že hoci predmetné ustanovenie stanovuje 15 dňovú lehotu, o
ktorej navrhovateľ tvrdí, že nebola súdom dodržaná, táto lehota sa vzťahuje iba na rozhodnutie súdu,

ktorým udelí poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Zákonodarca mal pri zohľadnení
jazykového - gramatického, logického a systematického výkladu na mysli predovšetkým rozhodnutia
súdu, ktorými tento „poveril“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V prípade naplnenia podmienok
pre rozhodnutie súdu, ktorým zamietol žiadosť o udelenie poverenia (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
druhá veta) by uviedol, že súd je povinný rozhodnúť v určitej konkrétnej lehote. Neuvedením konkrétnej

lehotyzákonodarcajasneprejavilsvojuvôľu,žesúdvprípade,akzistírozporžiadostialebonávrhualebo
exekučného titulu so zákonom, nie je povinný rozhodnúť v tak krátkej lehote, ako v prípade „poverenia“,
pretože pri zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia sa jedná o náročnejšie rozhodnutie, pri ktorom súd
podrobuje žiadosť, návrh a exekučný titul vlastnému skúmaniu.

Žiadosť o udelenie poverenia bola teda exekučným súdom zamietnutá. Vzhľadom na záver prijatý

odvolacímsúdom,že15dňoválehotanazamietnutiežiadostiovydaniepoverenianeexistovala,nedošlo
tak zo strany exekučného súdu k porušeniu jeho povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej
lehote.

Možno preto konštatovať, že exekučný súd rozhodol v primeranej lehote aj vzhľadom na to, že vyzýval

oprávneného, aby doplnil listinné dôkazy, ktoré boli nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci a následne
po doručení všetkých listín oprávneným, exekučný súd bez meškania rozhodol tak, že zamietol žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Teda k stavu právnej neistoty a k
nesprávnemu úradnému postupu ani nemohlo dôjsť, v plnom rozsahu sa stotožňujúc s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia. Zároveň je potrebné uviesť, že nemohlo dôjsť k prieťahom v konaní, ktoré

všeobecný súd nie je ani oprávnený konštatovať.

Teda navrhovateľ nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
teda k naplneniu základného predpokladu pre prípadnú zodpovednosť odporcu, preto nebolo potrebné
sa zaoberať škodou a príčinnou súvislosťou. Naviac ak navrhovateľ nedisponoval

spôsobilým exekučným titulom, nemohol mu takýto nulitný rozhodcovský rozsudok privodiť prospech
a ak mu nemohol privodiť majetkový prospech v exekúcii, potom mu nemohla vzniknúť ani
prípadná škoda nemožnosťou realizácie exekúcie.

K jednotlivým odvolacím dôvodom navrhovateľa Krajský súd v Nitre udáva nasledovné:

Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou navrhovateľa týkajúcej sa aplikácie novej právnej úpravy § 9
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z.z. Citované ustanovenie je platné od 01.01.2013
a návrh na začatie konania bol podaný v roku 2012. Predmetné ustanovenie novely citovaného zákona
však bral do úvahy ako výklad pôvodného znenia pri skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003

Z. z. platného v čase podania návrhu na vydanie poverenia. Z obsahu odôvodnenia napadnutého
rozsudku vyplýva, že na daný právny stav správne aplikoval platnú normu, preto odvolanie navrhovateľa
je v tejto časti nedôvodné. Odvolací súd v tejto časti zároveň poukazuje na dôvodovú správu k § 9 ods.
2 zák. č. 412/2012 Z. z. z ktorej vyplýva, že súdne konanie nie je kompetentný preskúmať súd v konaní
o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd, resp. predseda súdu na podklade

sťažnosti na prieťahy. Pokiaľ by konajúci súd o náhradu škody mohol hodnotiť postup iného súdu z
hľadiska existencie prieťahov, znamenal by to absurdný záver, že všeobecné súdy by preskúmavali
postup iných všeobecných súdov, pričom by to mohlo smerovať k porušeniu inštančného princípu v
súdnictve. Konštatovať prieťahy v súdnom konaní je oprávnený len Ústavný súd SR. Aj novela v § 9
ods. 2, 3 presne upravila prieťahy v konaní, odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa v

tom, že ju použil výkladovo pri aplikácii pôvodného znenia zákona.

Z vyššie uvedených podstatných dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil
ako vecne správny podľa § 219 ods.1 OSP.

Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP a § 142 ods. 1 OSP tak,
že v konaní plne úspešnému odporcovi, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže si náhradu
trov neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.