Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 13, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/160/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217021
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217021.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov a JUDr.

Renáty Pátrovičovej a JUDr. Borisa Minksa v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, za ktorú koná advokát a konateľ
Doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná
Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 10. decembra
2013 č. k. 14C/75/2013-48, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len
„OSP“) rozsudkom zo dňa 10. 12. 2013 č. k. 14C/75/2013-48 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) zamietol
návrh (správne žalobu, lat. actio) a odporcovi (správne žalovanému) nepriznal náhradu trov konania. V
odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že navrhovateľ (správne žalobca) sa žalobou doručenou dňa
28. 09. 2012 domáhal od žalovaného zaplatenia náhrady škody, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Levice, pretože rozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie v exekučnom konaní vedenom proti povinnému A. O. s omeškaním viac ako 7 mesiacov a
žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi z titulu majetkovej škody sumu 125 eur
a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 385 eur. Žalobca v žalobe tvrdil, že mu vznikla majetková škoda
predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo
veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. V tomto období vynaložil na správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu

70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na administratívne spracovanie
textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 eur. Celkovo vynaložil vo veci správy a vymáhania
svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej sumu 125 eur. Zároveň si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o udelení poverenia na

vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú neprávnym
úradným postupom. Uplatnil si ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do
spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratulegitímnych očakávaní, že nastane v zákonom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo
a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky vo výške
385 eur za 7 celých mesiacov (55 eur za každý mesiac omeškania), a to na základe aplikácie doktríny

ústavného súdu, teda 660 eur za rok: 12 mesiacov za mesiac.
V odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že žalovaný vo svojom podaní namietal zmätočnosť
žaloby, pričom nie je jasný ani titul nároku na náhrady škody, žaloba je podaná predčasne, pretože
neuplynula 6 mesačná doba na predbežné prerokovanie nároku. Žalobca podal prvé žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody dňa 23. 04. 2012, pričom žaloba bola súdu doručená

už v septembri 2012, a je teda zrejmé, že ju žalobca nepodal po uplynutí 6 mesačnej lehoty, ale skôr.
Žalovaný taktiež namietal premlčanie nároku z titulu nesprávneho úradného postupu. Ak mala žalobcovi
vzniknúťškodanesprávnymúradnýmpostupomspočívajúcimvzamietnutížiadostioudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote, lehota na uplatnenie tohto nároku uplynula po troch
rokoch od momentu uplynutia 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Pri uplatnenom nároku došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty pred

dňom 23. 04. 2009, teda tri roky pred uplatnením si nároku v rámci predbežného prerokovania veci.
Ďalej žalovaný uviedol, že žalobca nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné
považovaťichzahypotetické.Nazákladeuvedenéhopovažovalžalovanýnárokžalobcuzanepodložený
a nepreukázateľný.
Súd prvého stupňa ďalej vykonaným dokazovaním zistil, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý doručil

dňa 01. 12. 2008 Okresnému súdu Levice žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ku
ktorej pripojil návrh na vykonanie exekúcie spísaný dňa 01. 11. 2008. Okresný súd Levice rozhodol o
žiadosti vydaním poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie dňa 08. 01. 2009. Ďalej súd
nahliadnutím do Spr. 1001/2012 zistil, že žalobca podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody odporcovi dňa 23. 04. 2012. Žalobca namietal, že exekučný súd sa dopustil nesprávneho

postuputým,žepovereniesúdnemuexekútorovinavykonanieexekúcievdanejvecivydalnievzákonnej
15-dňovej lehote, ale po viac ako 7 mesiacoch, resp. po 221 dňoch. Súd prvého stupňa skúmal, či
exekučný súd zákonnú lehotu dodržal, z akého dôvodu táto lehota nebola dodržaná, či je tu existencia
dôvodu na náhradu škody, a či vôbec nejaká škoda vznikla. Vzhľadom k tomu, že exekučným titulom
bol rozhodcovský rozsudok, súd bol ex offo oprávnený skúmať, či bol tento rozhodcovský rozsudok

vydaný v súlade so zákonom. Súd prvého stupňa konštatoval, že je nesporné, že súd nevydal poverenie
v 15-dňovej lehote, ale poverenie súdnemu exekútorovi vydal po uplynutí jedného mesiaca, teda bol
v omeškaní 23 dní. S poukazom na túto dobu nemohol a ani nevznikol žiadny stav právnej neistoty.
Vzhľadom k uvedenému súd konštatoval, že v danej exekučnej veci nezistil žiadny nesprávny úradný
postup, zakladajúci nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkove ujmy žalobcu. Žalobca podal

súdu žalobu o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy súdu dňa 28. 09. 2012, keď ešte
neuplynula 6 mesačná lehota na predbežné prerokovanie nároku, avšak už bolo zrejmé, že žalovaný
návrhu žalobcu nevyhovel. Pokiaľ ide o 15-dňovú lehotu od doručenia žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, súd uviedol, že exekučné konanie bolo začaté v roku
2008 (dňa 01. 12. 2008) a žalobca sa predbežného prerokovania domáhal v roku 2012 (dňa 23. 04.

2012), predmetný nárok súd nepovažoval za premlčaný, keďže sa právo na náhradu škody premlčí
za tri roky odo dňa, kedy sa poškodený dozvedel o škode. V predmetnom prípade bolo poverenie
súdnemu exekútorovi vydané dňa 08. 01. 2009, preto súd námietku premlčania neakceptoval. Súd mal
za preukázané, že žalobca v predmetnej veci nepredložil súdu žiadne dôkazy o existencii majetkovej
škody 125 eur, keď síce zdôvodnil z akých položiek pozostáva, avšak žiadny dôkaz nepredložil. Žalobca

taktiež nepreukázal príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a konaním žalovaného, čím sa dostal
do dôkaznej núdze. Súd prvého stupňa konštatoval, že nezistil príčinnú súvislosť medzi vznikom
škody a postupom exekučného súdu, ktorý žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia vyhovel
po mesiaci z toho dôvodu, že ani v prípade, ak by súd bol rozhodol bezodkladne, by žalobcovi
žiadna hmotná škoda nevznikla. Vydanie poverenia exekučným súdom po mesiaci nezmarilo žalobcovi

vykonanie krokov smerujúcich k náhrade exekučného titulu. V tomto smere mal súd za preukázané, že
žalobca nepreukázal vznik škody. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu súd poznamenal, že bola uplatnená
neopodstatnene, keďže k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu nedošlo. S poukazom na
uvedené sa ďalej nezaoberal ani výškou majetkovej škody ani nemajetkovej ujmy, pretože nebol zistený
právny základ, a to zodpovednosť žalovaného za uplatňovanú ujmu. V dôsledku uvedených skutočností

žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žalovanému, ktorý mal vo
veci úspech, ich náhradu nepriznal, keďže si žiadne neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.Rozhodnutie právne zdôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 5 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 16
ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, § 41 ods. 1, 2, § 44 ods. 1, 2 Exekučného poriadku.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a
vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa odňal účastníkovi
konania možnosť konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebnénazistenierozhodujúcichskutočnostíamalzato,žerozhodnutiesúduprvéhostupňavychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa v merite veci aplikoval
novú právnu úpravu obsiahnutú v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá sa stala súčasťou
právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti, teda po založení zodpovednostného právneho
vzťahu. Zdôraznil, že súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto
ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z.

z. Mal za to, že súd mu svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity,
čo je neprípustné. Argumentoval tým, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je návrh navrhovateľa
na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov.
Poukázal na to, že súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. V tomto smere poukázal na to, že nemal

k dispozícii súdny spis exekučného súdu a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa
sekundárnych prejavov, ktoré mali v realite, z toho dôvodu ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal
použiť v ňom obsiahnuté listiny. Zdôraznil, že samotná nedôveryhodnosť údajov však nič nemôže zmeniť
na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď rozhodnutie nebolo
vydanévzákonomustanovenejlehote.Zároveňnamietal,žesúdvôbecnevysvetlil,prečozastávanázor,

že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto
legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva
na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž
nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Ďalej dôvodil

tým, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho
povinnosťou je aplikovať platné právo a naviac jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, podľa ktorej zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy
konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej
agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti atď. Poukázal na to, že Dohovor zaväzuje zmluvné štáty,

aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj
právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia
na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav
nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu so
zákonom, v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom

konania nesúviseli. Tým svoje rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku -
ďalej OSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 OSP), oprávnenou osobou - účastníkom
konania (§ 201 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 OSP), po
skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ v

odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/ a f/ OSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2), keď deň vyhlásenia rozsudku bol
zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 OSP) a
v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods.

2 vyhl. č. 543/2005 Z. z.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v
zmysle § 219 OSP.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Žalobca sa podaným návrhom domáhal od žalovaného náhrady majetkovej škody v sume 125 eur
(náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správya vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej) a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v
sume 385 eur, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom súdu, v dôsledku nevydania

rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a
vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok v konaní vedenom na Okresnom
súde Levice v exekučnej veci sp. zn. 13Er/1089/2008. Žalobca podľa vlastného tvrdenia vynaložil
v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou
informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na

administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovovaním urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštové a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 eur. Zároveň
si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 385 eur, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Sumu 385 eur žalobca vyčíslil výpočtom - alikvotným pomerom za
každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu na základe aplikácie doktríny ústavného súdu.
Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil žalobca tým, že nesprávnym úradným postupom došlo
k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že správnym a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu

jeho pohľadávky.
Exekučným titulom v tejto veci bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 07505/08 zo dňa 05. 08. 2008. Exekučné
konanie bolo vedené pod sp. zn. 13Er/1089/2008, začalo sa spísaním návrhu u súdneho exekútora
dňa 01. 11. 2008. Súdny exekútor podal na Okresnom súde Levice žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie v predmetnej veci dňa 01. 12. 2008. Súd prvého stupňa vydal poverenie na
vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora dňa 08. 01. 2009.
Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej
len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola

spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.
Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012, štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,

nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa ods. 2, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola
takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.
Podľa § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31. 12. 2012, ak príslušný orgán neuspokojí nárok
na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa ods. 2, každý je povinný bez zbytočného odkladu na požiadanie príslušného orgánu, ktorý koná
v mene štátu, písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre predbežné prerokovanie nároku.

Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31. 12. 2012, právo na náhradu škody sa premlčí za
tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu

škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia.Podľa ods. 2, najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo
poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide
o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.

Podľa ods. 3, lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania
žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.
Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku (EP) v znení od 01. 09. 2005 do 31. 05. 2010, exekútor, ktorému
boldoručenýnávrhoprávnenéhonavykonanieexekúcie,predložítentonávrhspolusexekučnýmtitulom
najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie.
Podľa ods. 2, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením

zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Odvolací súd poukazuje na to, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní vôbec nekorešpondujú
s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založený napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa. Žalobca podal množstvo návrhov s rovnakým predmetom konania, pričom vo všetkých
konaniach podáva odvolania s totožným obsahom bez ohľadu na konkrétne okolnosti danej veci.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojim dispozičným úkonom

vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212
ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide
o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je
odvolací súd viazaný vždy.
Odvolací sa pri posudzovaní danej veci preto zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní

a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozsudku z
hľadiska toho, či nedošlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Z hľadiska dikcie ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. nemožno stotožňovať porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote a zbytočné
prieťahy v konaní, pričom ide o osobitné dôvody nesprávneho úradného postupu. Ak zákonodarca

explicitne ustanovil, že za nesprávny úradný postup sa považuje porušenie orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, akýkoľvek extenzívny výklad by bol v
rozpore s účelom zákona. Pokiaľ nebola dodržaná zákonná 15-dňová lehota na vydanie poverenia (ak
bola zákonom v danom období stanovená), takýto stav predstavuje nesprávny úradný postup súdu.
Nesprávny úradný postup však bez splnenia ostatných predpokladov - vzniku škody a danosti príčinnej

súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, nezakladá vznik zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci.
Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku podrobne odôvodnil nenaplnenie ďalších predpokladov
vzniku zodpovednosti štátu, keď konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal vznik škody a príčinnú
súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Súd prvého stupňa neporušil právo

účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna
relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne
posúdilaajnáležitevyhodnotil.Rozhodnutiesúdujepresvedčivé,premisyzvolenévrozhodnutí,rovnako
ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís prvostupňový súd dospel, sú pre právnickú, ale i
laickú verejnosť prijateľné, racionálne a aj spravodlivé. Aj podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ

v súdenej veci nemá právo na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov z dôvodu
nesprávneho úradného postupu (§ 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003).
V zmysle § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý
už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako

právoplatný rozsudok súdu.
V zmysle § 44 ods. 1 uvedeného zákona, tuzemský rozhodcovský rozsudok je rozhodcovský rozsudok
vydaný na území Slovenskej republiky a podľa ods. 2, tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal
právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitnýchpredpisov, ktorým je Exekučný poriadok. Vzhľadom k tomu je nepochybné, že rozhodcovský rozsudok
je exekučným titulom rovnako ako rozsudok súdu všeobecného. Vzhľadom k tomu je nepochybné, že
rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom rovnako ako rozsudok súdu všeobecného.

Ustanovenie § 41 ods. 2 EP stanovuje popri vykonateľných rozhodnutiach súdu i ďalšie exekučné tituly.
Do 31. 05. 2011 uvedené ustanovenie neobsahovalo výslovne uvedenie rozhodcovského rozsudku, v
písm. d/ boli uvedené vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Až
novelou EP zákonom č. 102/2011 Z. z. účinnou od 01. 06. 2011 boli do ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d/
priamo uvedené rozhodcovské rozsudky. Vzhľadom k tomu rozhodcovské rozsudky bolo možné vykonať

ako exekučné tituly do 31. 05. 2011 v zmysle § 41 ods. 2 písm. i/ EP.
Exekučný poriadok v § 44 ods. 2 v znení do 31. 05. 2010 stanovil 15- dňovú lehotu na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie bez výnimky, pričom táto lehota plynula od doručenia žiadosti o
vydanie poverenia. Novelou uskutočnenou zákonom č. 144/2010 Z. z. s účinnosťou od 01. 06. 2010,
bola do uvedeného ustanovenia zakotvená výnimka, podľa ktorej na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie na základe exekučných titulov uvedených v § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ EP nie je žiadna lehota.

Keďže rozhodcovský rozsudok bol zakotvený do § 41 ods. 2 písm. d/ až od 01. 06. 2011, lehota na
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku bola do 31. 05. 2011
a od 01. 06. 2011 lehota nie je.
Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť

medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na navrhovateľovi.
Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §

9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, a
to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup

taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej
moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.
Podľa § 442 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (Občiansky zákonník, skr. „OZ“)

uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).
Právna teória i prax považujú škodu za ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a
je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t. j. peniazmi. Ušlý zisk je v podstate ušlým
majetkovým prospechom spočívajúcim v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného,
ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, pokiaľ by nebolo došlo k

škodnej udalosti (pozri stanovisko Najvyššieho súdu ČSSR Cpj 87/70).
Spôsob zisťovania ušlého zisku podnikateľa závisí v každom jednotlivom prípade na skutkových
tvrdeniach poškodeného, ktorými je uplatnený nárok na náhradu škody odôvodnený (NS ČR sp. zn. 25
Cdo 1920/99).
Okolnosť, že žalobca v exekučnom súdnom konaní pre nečinnosť súdu nedosiahol v zákonom

stanovenej lehote vydanie požadovaného súdneho rozhodnutia, prípadne poverenia na vykonanie
exekúcie ešte nezaručuje samo osebe dôvodnosť a priznanie nároku na náhradu škody.
Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky
len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu
exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 druhá

veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať
(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 1. februára 2012, sp. zn. 5 Cdo 205/2011).
Príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom je daná vtedy, ak je škoda
podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúsenosti adekvátnym dôsledkom protiprávneho
úkonu alebo škodnej udalosti. Súčasne sa musí preukázať, že škoda by nebola nastala bez tejto príčiny.

Pre zodpovednosť za škodu nie je nevyhnutné, aby vznik určitej škody bol pre konajúceho (škodcu)
konkrétne predvídateľný, ale je postačujúce, že pre optimálneho pozorovateľa nie je vznik škody vysoko
nepravdepodobný (ČR I.ÚS 3438/11).Právne posúdenie príčinnej súvislosti môže iba spočívať v stanovení toho, medzi akými skutkovými
okolnosťami má byť jej existencia stanovená, prípadne určenie, či a aké okolnosti sú spôsobilé
tento vzťah vylúčiť. Vzťah príčinnej súvislosti musí preukázať poškodený, ktorému je treba poskytnúť

dostatočný dôkazný priestor, t. j. príležitosť preukázať existenciu takých skutkových tvrdení, ktoré sú z
hľadiska potencionálnej príčinnej súvislosti relevantné.
Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku podrobne odôvodnil nenaplnenie ďalších predpokladov
vzniku zodpovednosti štátu, keď konštatoval, že žalobca nepreukázal vznik škody a príčinnú súvislosť
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Žalobca relevantným spôsobom nenapadol podrobné

skutkové a právne závery súdu prvého stupňa o nenaplnení ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti
štátu za škodu, a preto ani nemohli byť predmetom prieskumu odvolacieho súdu.
Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu,
ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v
súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď zamietajúce rozhodnutie vydal po uplynutí
15 dní.

Exekučným titulom v spornej exekučnej veci bol rozhodcovský rozsudok. Žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 01. 12. 2008 (v tejto súvislosti odvolací
súd podotýka, že vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu nie je rozhodujúce,
kedy začalo samotné exekučné konanie, lehota na vydanie poverenia plynie od doručenia žiadosti o
vydanie poverenia) a súd písomne poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie dňa 08. 01. 2009.

Uvedený postup a obdobie nemožno považovať za nesprávny úradný postup a je plne odôvodnený
potrebou skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti predloženého exekučného titulu. Vzhľadom
na množstvo exekučných konaní, ktoré navrhovateľ iniciuje, je ústavne akceptovateľná aj dlhšia lehota
nevyhnutne potrebná na vykonanie tejto činnosti. Túto skutočnosť treba osobitne zdôrazniť najmä v
prípadoch, keď titulom pre vykonanie exekúcie sú rozhodcovské rozhodnutia (rozhodcovské rozsudky).

Exekučný súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi je vždy povinný
skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je predovšetkým
povinný skúmať, či exekučný titul podľa ustanovenia § 41 EP má všetky zákonné atribúty a či nie je
v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 EP). O návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského
rozsudku je exekučný súd oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi

zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu
bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy (doložky) je nesporné, že rozhodcovský
rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého oprávnenému nevzniká voči
povinnému nárok, vymoženia ktorého sa v konaní domáha, a teda exekučný titul je materiálne
nevykonateľný.

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom po uplynutí zákonnej lehoty však ešte
samo o sebe nezakladá zodpovednosť štátu podľa zák. č. 514/2003 Z. z. Okrem nesprávneho úradného
postupu musia byť totiž splnené i ďalšie dva predpoklady, a to: vznik škody alebo nemajetkovej ujmy
a priama príčinná súvislosť medzi konaním exekučného súdu a samotnou škodou, resp. nemajetkovou
ujmou, na preukázanie ktorých predpokladov zaťažuje dôkazné bremeno práve navrhovateľa. V

danom prípade si žalobca svoju dôkaznú povinnosť nesplnil a nepreukázal splnenie týchto zákonných
predpokladov. Žalované sumy bližšie nešpecifikoval, ničím nepreukázal. Žalobca taktiež nešpecifikoval
a ničím nepreukázal ani uplatnenú nemajetkovú ujmu.
K odvolaciemu argumentu žalobcu o vyvrátení nároku konštrukciou súdu o nedôveryhodnosti údajov
žalobcu, uvedeného v žalobe, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa zamietnutie nároku

neodôvodnil nedôveryhodnosťou údajov žalobcu, pričom na rozhodnutie mal k dispozícii exekučný spis
Okresného súdu Levice sp. zn. 13Er/1089/2008, s obsahom ktorého sa oboznámil a vychádzal z neho.
K odvolaciemu argumentu žalobcu ohľadne trvania stavu právnej neistoty a ohľadne dĺžky a
obmedzenosti súdu lehotou odvolací súd dodáva, že aj samotný oprávnený ovplyvnil dĺžku exekučného
konania, keď spolu s návrhom na vykonanie exekúcie nepredložil všetky potrebné doklady a hlavne

podával návrhy na vykonanie exekúcie hromadne, teda v rovnakom čase zaťažil exekučný súd veľkým
počtom podaní a tak v dôsledku jeho subjektívneho konania došlo k rozhodovaniu exekučného súdu aj s
určitým časovým odstupom, ktoré bolo ovplyvnené i tým, že exekučný súd náležitým spôsobom skúmal
exekučné tituly (vrátane zmlúv uzavretých medzi účastníkmi, návrhov na vykonanie exekúcie i žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, atď.). Súd prvého stupňa v danej veci

správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v
súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom
čase. V konaní nebolo zistené, že by v exekučnej veci, od ktorej si navrhovateľ svoj nárok uplatňuje,
nebolo rozhodnuté v primeranom čase.Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že
žalobca nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle
§9ods.1zák.č.514/2002Z.z.,čímnebolnaplnenýzákladnýpredpokladprezodpovednosťžalovaného

na náhradu škody a nemajetkovú ujmu, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
ako vecne správny podľa § 219 ods. 1
OSP potvrdil.
Onáhradetrovodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§224ods.1a§142ods.1a§151ods.
1 OSP tak, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keď si ich náhradu neuplatnil.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.