Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 23, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15Co/26/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217445
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Bzdúšek

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217445.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Bzdúška a členov senátu JUDr.

Evy Hritzovej a JUDr. Pavla Lukáča, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zast.: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti žalovanému: Slovenská republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné
nám. 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Nitra č. k. 14C/32/2013-39 zo dňa 25.11.2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 14C/32/2013-39 zo dňa 25.11.2013 p o t v r d z u j e .

Žalovanému odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal.

V odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňový súd uviedol, že žalobca sa písomne podanou
žalobou zo dňa 28.09.2012 domáha, aby súd medzitýmnym rozsudkom rozhodol o základe veci
tak, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Levice, pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie

v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku žalobcu voči povinnej T. S. a ďalej žiada, aby súd
rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi z titulu majetkovej škody sumu 125,-- eur a z
titulu nemajetkovej ujmy sumu 298,73 eura. V žalobe namietal vecnú a miestnu príslušnosť Okresného
súdu Levice, ktorý rozhodoval v exekučnom konaní a žiadal, aby nadriadený súd rozhodol o prikázaní
veci inému súdu, nakoľko sudcovia Okresného súdu Levice sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania
veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkom konania. Vo veci samej odôvodnil žalobu tým, že
ako oprávnený subjekt navrhol súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu z dôvodu nerešpektovania

zmluvných dojednaní a zákonných ustanovení zo strany dlžníka, povinnej T. S.. Exekučný súd napriek
tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala si takú spoluprácu s
účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný
k posúdeniu a rozhodnutiu, návrh na vykonanie exekúcie, ako aj žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie spĺňali všetky materiálne a formálne náležitosti predpokladané zákonom, rozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 18.11.2010, napriek tomu, že konanie
začalo 09.06.2010 a to zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia, s omeškaním viac ako 162 dní.

Žalobca vyvinul enormné úsilie na docielenie vecného posunu v exekučnom konaní, dňa 02.07.2009
spísal a podal žiadosť o informáciu, namietal porušovanie svojich práv márnym uplynutím času, dňa
23.09.2009 opätovne spísal a podal žiadosť o informáciu o stave konania, taktiež dňa 13.11.2009,
25.02.2010, 30.08.2010 podal už sťažnosť a podnet na preskúmanie zákonnosti postupu súdu -prieťahy v konaní, dňa 23.11.2010 opätovne podal sťažnosť na prieťahy v konaní, taktiež aj dňa
25.05.2011. Tento postup hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne ustanovením
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala

exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia
o udelení overenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť okresného
súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také
úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobca v predmetnej veci
počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods.

2 Ústavy Slovenskej republiky. Žalobca si v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobcovi vznikla
majetková škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou
uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi
doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. V tomto
období vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou

informačného systému sumu 70,-- eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,--
eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné
výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu sumou, na poštovné a
telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,--
eur. Celkovo vynaložil žalobca vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne

uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej
sumu 125,-- eur. Výška hmotnej škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov
a to z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami. Hmotná škoda
pozostávazoškodyspočívajúcejvadministratívnychvýdajoch,funkčnýchvýdajoch,mzdovýchvýdajoch
a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca. Vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy. Žalobca

si zároveň uplatnil i náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia
práva na súdnu ochranu zaručeného Ústavou Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Nesprávnyúradnýpostupokresnéhosúdujedôsledkomjehonesústredenejčinnostitakejintenzity,ktorá
má za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti majetkového práva žalobcu. Márnym plynutím času

bolireálneohrozenélegitímneočakávaniažalobcu,žesprávnympostupomsúdudôjdekvymoženiujeho
pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu nasledovných rizík - neskorým ukončením procedúry exekučným
súdom k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, k insolvencii
povinného a najmä, že žalobca mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej
lehote včas efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti

jeho pohľadávky a príslušenstva. Všeobecný súd pri realizácii základného práva na súdnu ochranu
je povinný aplikovať ústavnú požiadavku jednoduchého práva, že každý má právo na rozhodnutie
podľa relevantnej právnej normy. Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke
na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za
porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Žalobca si uplatňuje ako primeranú náhradu

nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania
a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonom čase
stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík
ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu) sumu 298,73 eura (55,-- eur za každý mesiac omeškania v

činnosti exekučného súdu a to práve na základe aplikácie vyššie uvedenej doktríny ústavného súdu,
teda 660,-- eur za rok : 12 mesiacov v roku = 55,-- eur za mesiac). Žalobca postupoval podľa ustanovenia
§ 15 ods. 1 zákona číslo 514/2003 Z. z. a písomnou žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné
prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Žalovaný však do podania žaloby na žiadosť pozitívne
nereagoval. Žalovaná v písomnom vyjadrení namietala zmätočnosť podania. V jednotlivých žalobách

sa vyskytujú viaceré nedostatky, nie sú uvedené spisové značky príslušných a exekučných konaní,
chýbajú relevantné údaje ako dátumy doručenia podaní na súd. Žalobca nepriložil ani jeden relevantný
dôkaz, ktorý by preukazoval vôbec existenciu predmetného exekučného konania, vznik skutočnej škody,
nemajetkovej ujmy, odkazuje na exekučný spis, celú dôkaznú povinnosť prenáša na súd napriek tomu,
že dôkazné bremeno znáša žalobca sám. Ďalej poukazuje na nejasnosť, neexistenciu titulu nároku na

náhradu škody, nakoľko zo žaloby nie je jasné, na základe akého titulu si žalobca uplatňuje škodu, keďže
v žalobe sa tituly prelínajú a žalobca jednoznačne neuvádza, z ktorého titulu si svoj nárok uplatňuje. Nie
je zrejmé, či si žalobca uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov, zdôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom
stanovenej lehote.

Ďalej v odôvodnení poukázal na to, že žalobca ani žalovaná sa pojednávania nezúčastnili, svoju neúčasť
ospravedlnili. Žalobca žiadal pojednávanie odročiť z dôvodu kolízie pojednávaní. Žalovaná súhlasila
s konaním v jej neprítomnosti. Žalobca predvolanie na pojednávanie riadne prevzal a to ešte dňa
09.09.2013, e-mailom ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu kolízie pojednávaní až dňa
25.11.2013.Žalobcatýmtodôvodomospravedlnenianepreukázalexistenciudôležitéhodôvoduvzmysle

§ 101 ods. 2 OSP, na základe ktorého by súd bol povinný pojednávanie odročiť. V predmetnej veci
sa žalobca domáha náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného
postupu Okresného súdu Levice. Právnym predpisom, upravujúcim zodpovednosť za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, je zákon číslo 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci je citovaným zákonom koncipovaná ako zodpovednosť objektívna (podľa § 3 ods. 2 zodpovednosti

podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť), čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu (poškodeného)
nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že
škoda (ak vznikla), je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu. Nesprávny úradný postup môže mať
za následok vznik zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu
majetku žalobcu, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve (iba) týmto postupom, ktorý

bybolzhľadiskazmenšeniamajetkužalobcurozhodujúcim, t.j.akbynedošloknesprávnemuúradnému
postupu, jeho majetok by sa nezmenšil. V nadväznosti na zákonné podmienky vzniku zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, v danej veci súd skúmal tieto podmienky a
dospel k záveru, že splnené neboli. Je nesporné, že žaloba žalobcu vychádza z platnej úpravy, nakoľko
právny poriadok Slovenskej republiky umožňuje ktorémukoľvek subjektu domáhať sa ochrany svojich

práv využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade s ustanovením § 127 ods. 1 Ústavy SR. Otázku, či v
konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so
svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého
prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu

(napr. I. ÚS 41/02). Súdne konanie z pohľadu dodržiavania lehôt či už zákonných, resp. primeraných
lehôt na rozhodnutie v danej veci, nie je kompetentný preskúmavať všeobecný súd v konaní o náhrade
škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti. V spise
sa nenachádza žiadna sťažnosť na prieťahy v konaní adresovaná predsedovi súdu, ani žiadosť o stav
konania, či sťažnosť na prieťahy v konaní adresovaná Ústavnému súdu Slovenskej republiky. Žalobca

namieta, že exekučný súd sa dopustil nesprávneho postupu tým, že rozhodnutie v danej veci vydal nie
v zákonnej, 15 dňovej lehote, ale po viac ako 162 dňoch. Súd v tomto prípade skúmal, či exekučný súd
dodržal zákonnú 15-dňovú lehotu, z akého dôvodu táto dodržaná nebola a či je tu existencia dôvodu
na náhradu škody, a či vôbec nejaká škoda vznikla. Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku,
účinného v čase podania žiadosti o udelenie poverenia (t. j. od. 01.06.2010 do 31.05.2011), bolo v čase

podania žiadosti o udelenie poverenia (13.08.2010) možné vydať poverenie, na základe vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, ako exekučného titulu. Až neskôr
bol zákon v uvedenej časti novelizovaný tak, že exekučným titulom boli vykonateľné rozhodnutia
rozhodcovských súdov. Podľa žalobcu rozhodcovský rozsudok je exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm.
i/ Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol uvedený do § 41 ods. 2 písm.

d/ Exekučného poriadku novelou účinnou od 01.06.2011. Novelizácia predmetného ustanovenia by
bola nadbytočná, ak by išlo o exekučný titul podľa písmena i/. Skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok
sa za exekučný titul považoval podľa písmena d/ potvrdzuje aj komentár k § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, podľa ktorého k novele účinnej od 01.06.2010 o zániku 15 dňovej lehoty na vydanie poverenia
na základe rozhodcovského rozsudku došlo z dôvodu potreby preskúmavania písomností pre prípad

neprípustnosti exekúcie. Zákon číslo 144/2010 Z. z., ktorý novelizoval Exekučný poriadok, sa vzťahuje aj
na konania začaté pred účinnosťou tohto zákona. S poukazom na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku preto nie je možné posudzovať postup exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie
poverenia po 15-dňovej lehote ako nesprávny. V danej veci žalobca súdu nepredložil žiadne dôkazy
o existencii majetkovej škody 125,-- eur, keď síce zdôvodnil z akých položiek táto škoda pozostáva.

Vzhľadom k tomu, že súd dospel k názoru, že na strane žalovaného, konajúceho cestou exekučného
súdu, nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, vo veci sa ďalej nezaoberal ani výškou majetkovej
škody ani nemajetkovej ujmy, pretože nebol zistený právny základ a to zodpovednosť žalovaného za
uplatňovanú ujmu.Z právneho hľadiska súd vec posúdil podľa § 4 ods. 1 písm. a/, § 9 ods. 1, 2, § 15, § 16 ods. 1, § 17 ods.
1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 z. č. 514/2003 Z. z., § 41 ods. 1, 2, § 44 ods. 1, 2 z. č. 233/1995 Z. z.

O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 OSP a v konaní úspešnému žalovanému ich
nepriznal, pretože žalovaný si žiadne trovy neuplatnil (§ 151 ods. 1 OSP).

Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom,

nesprávneho právneho posúdenia veci, nedostatočne a neúplne zisteného skutkového stavu veci.
Žalobca namietal, že prvostupňový súd rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 z. č. 514/2003 Z. z., čím súd de iure a
de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva
názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. Podľa žalobcu súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie

dĺžky konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a nie svojimi úvahami negovať právo
na spravodlivý súdny proces a osobitne právo na prerokovanie veci v primeranom čase. Žalobca preto
žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd prejednal vec v rozsahu podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia
pojednávania v zmysle ustanovenia § 214 ods. 2 OSP s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku oznámil vopred v zákone stanovenej lehote na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 OSP).

Rozsudok bol vyhlásený dňa 23.09.2014.

Predmetom odvolacieho konania je napadnutý rozsudok, ktorým prvostupňový súd Okresný súd Nitra
žalobu žalobcu o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy zamietol a žalovanému náhradu trov

konania nepriznal.

Z obsahu spisu a vykonaného dokazovania odvolací súd zistil, že prvostupňový súd vo veci vykonal
dostatočné dokazovanie, riadne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje
správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 2 OSP).

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že postupom prvostupňového
súdu nedošlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom. Z obsahu spisu vyplýva, že boli splnené

podmienky pre prejednanie veci v neprítomnosti žalobcu v zmysle ustanovenia § 101 ods. 2 OSP.
Žiadosť žalobcu o odročenie pojednávania naviac neobsahovala zákonom stanovené náležitosti podľa
§ 119 ods. 2 OSP (... bez zbytočného odkladu, deň, keď sa žalobca o dôvode dozvedel).

K aplikácii novej právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 9 ods. 2 z. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd

uvádza, že prvostupňový súd vychádzal zo znenia tejto právnej úpravy účinnej v rozhodnom čase,
pričom prvostupňový súd ani nezisťoval, či došlo k prieťahom v konaní.

Žalobca naviac vznik škody jej výšku nezdokladoval a nepreukázal, čím sa nenaplnil jeden z
predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP. V
odvolacom konaní úspešnému žalovanému ich však odvolací súd nepriznal, pretože si ich neuplatnil

(§ 151 ods. 1 OSP).

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté jednohlasne.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.