Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 16, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/43/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7818201527
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7818201527.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudcov

JUDr. Alexandra Husivargu a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s.,
so sídlom v Žiline, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: P. X., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom
F. XX, o zaplatenie 4.279,37 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Rožňava zo dňa 19. novembra 2018 sp. zn. 1Csp/11/2018

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku II. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku III. o
trovách konania.

N e p r i z n á v a stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresný súd Rožňava (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) rozsudkom zo dňa 19. novembra
2018 č.k. 1Csp/11/2018-97 výrokom I. zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 4.279,37 €, úrok v
sume 207,94 €, úrok z omeškania v sume 2,20 €, poplatky poistného v sume 4 €, úrok z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 4.279,37 € od 27.4.2018 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 5 %
ročne zo sumy 207,94 € od 27.4.2018 do zaplatenia, to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku. Výrokom II. v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
Výrokom III. priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 4.279,37 € a ďalších
nárokov (zmluvných úrokov a úrokov z omeškania) titulom úveru, poskytnutého na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere zo dňa 2.11.2015.

3. Z úverovej zmluvy zistil, že žalovanému bol poskytnutý úver vo výške 5.000 €, úroková sadzba
bola dohodnutá vo výške 13,9 % ročne ako fixná do splatnosti, splatnosť úveru bola dohodnutá dňom

21.10.2024. Žalovaný sa zaviazal poskytnutý úver a úroky splácať v 108 mesačných splátkach vo
výške 81,59 €, počnúc dňom 20.11.2015 vždy do 15. dňa kalendárneho mesiaca. Splatnosť úveru bola
stanovená dňom 21.10.2024. Celková suma, ktorú bol povinný žalovaný zaplatiť, bola určená vo výške
8.961,72 €. Úrok z omeškania bol dohodnutý vo výške 5 % ročne a RPMN bola určená vo výške 16,04 %.
Žalovaný porušil svoje zmluvné povinnosti, a preto bol dňa 26.4.2018 písomne vyzvaný na predčasné
splatenie úveru do 6.5.2018. K tomuto dňu žalovaný uhradil sumu 2.175,25 €, z ktorej suma 1.402,62
€ bola započítaná na úroky, suma 720,63 € na istinu a suma 52 € na poistenie a nesplatená istina

predstavovala 4.279,37 €. Žalobou si žalobca uplatnil nezaplatenú istinu úveru vo výške 4.279,37 €,
nezaplatenéúrokyvovýške207,94€,nezaplatenéúrokyzomeškaniavovýške2,20€,úrokzomeškania
13,90 % ročne z nezaplatenej istiny 4.279,37 € od 27.4.2018 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške5 % ročne z nezaplatenej istiny 4.279,37 € od 27.4.2018 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5 %
ročne z nezaplatených úrokov 207,94 € od 27.4.2018 do zaplatenia.

4.Právnesúdposúdilvecpodľaust.§§52až54,517,657a658Obč.zák.,§§1,2,9zák.č.129/2010Z.z.
o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a podľa § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z.z.

5. Priznal žalobcovi istinu 4.279,37 € ako rozdiel medzi poskytnutým úverom 5.000 € a zaplatenou

sumou titulom istiny 720,63 €, zmluvný úrok 207,94 € a úroky z omeškania 2,20 € (úroky do predčasnej
splatnosti) a následne úrok z omeškania od 27.4.2018 do zaplatenia vo výške 5 % ročne z dlžnej istiny,
ako aj zo zmluvného úroku 207,94 € a priznal aj poplatok poistného v sume 4 €. V časti úrokov z úveru za
obdobie po zosplatnení úveru, t.j. od 27.4.2018 do zaplatenia vo výške 13,90 % ročne žalobu zamietol
s odôvodnením, že veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej
splatnosti s tým, že následne mu už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba právo na úrok

z omeškania, inak by dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu spotrebiteľa úrokmi z úveru, ako aj
úrokmi z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi zmluvy.

6. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 a ust. § 262 ods. 1 CSP a
úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému.

7. Proti výroku II. rozsudku (o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti) v zákonnej lehote podal odvolanie
žalobca z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP a navrhol rozsudok v napadnutom výroku zmeniť
tak, že súd vyhovie jeho žalobe v celom rozsahu a prizná mu zmluvný úrok z úveru až do jeho vrátenia.
Nesúhlasil so záverom súdu, že dohodnuté zmluvné úroky patria len do splatnosti úveru.

8. K úroku po predčasnom zosplatnení uviedol, že má nárok na zaplatenie úroku od poskytnutia
peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení. Poukázal na ust. §
502 ods. 1 a § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka. Konštatoval, že Obchodný zákonník priznáva
veriteľoviprávonadohodnutýúrokodposkytnutiapeňažnýchprostriedkov,pričomstanovujelenmoment

vzniku tohto nároku, moment jeho zániku nestanovuje. Poukázal na aktuálnu rozhodovaciu prax, a to
rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 11Co/12/2017-90 zo dňa 31.1.2017. Citujúc § 497 Obch. zák.
uviedol, že obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť len poskytnuté peňažné prostriedky, ale aj úroky, ktoré
nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania. Úroky sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov
predstavujúcecenuúveru,dlžníkichjepovinnýplatiťodokamihuichreálnehoposkytnutiaaždookamihu

ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv
omeškanie dlžníka, ktoré je skutočnosťou, ktorá zakladá vznik nových sankčných záväzkov dlžníka.
Samotný vznik nároku na úrok z úveru neovplyvňuje. Ďalej konštatoval, že § 506 Obch. zák. umožňuje
odstúpenie od zmluvy. Poukázal však na to, že odstúpenie nespôsobuje zánik záväzku ex tunc. Právo
veriteľa trvá naďalej, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi. Táto povinnosť odstúpením od zmluvy

nezaniká. Ide o právny inštitút určený na ochranu veriteľa a jeho využitím sa veriteľ nemôže dostať do
horšieho právneho postavenie, ako bol pred odstúpením od zmluvy. Situácia totiž nastala pre neplnenie
si povinnosti dlžníka. Poukázal aj na pôvodný návrh zákona č. 106/2014 Z.z., ktorým sa mal meniť
a dopĺňať Občiansky zákonník, kde v § 53 ods.9 mala byť na konci pripojená táto veta: „Úroky za
poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565“. Takto

navrhované znenie bolo vysvetlené v dôvodovej správe tým, že „v súvislosti s úpravou režimu straty
výhody splátok sa zavádza nové pravidlo, podľa ktorého úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov
patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565 Obč.zák. Vzhľadom na nejednoznačnosť
výkladu a neprimerané postupy niektorých veriteľov sa jednoznačne zakotvuje, že tzv. odplatné úroky
budú veriteľovi patriť výhradne len do okamihu uplatnenia práva na jednorázové zosplatnenie úveru

alebo pôžičky poskytnutej spotrebiteľovi v súlade s § 53 ods.9 Obč.zák. Z uvedeného plynie, že veriteľ
si nebude môcť po jednorázovom zosplatnení uplatniť úroky za čas, ktorým by mala úverová zmluva
ešte trvať bez výhody postupného splácania dlhu spotrebiteľom v splátkach. V týchto prípadoch bude
mať po jednorázovom zosplatnení veriteľ nárok len na úroky z omeškania, ktorými sa bude úročiť celá
výška dlhu spotrebiteľa, ktorá sa ustálila v dôsledku uplatnenia práva na jednorázové zosplatnenie

úveru“. Táto navrhovaná zmena však nebola nikdy legislatívne prijatá a ani žiadna iná novelizácia takéto
ani obdobné ustanovenie, odopierajúce veriteľovi nárok na zmluvné úroky po zosplatnení dlhu, prijatá
nebola. Poukázal na rozhodovaciu činnosť Krajského súdu v Banskej Bystrici, v Nitre, Bratislave a vPrešove, z ktorej vyplýva právo veriteľa na zmluvný úrok až do skutočného vrátenia úveru. Zo všetkých
týchto dôvodov trval na priznaní úroku z úveru až do vrátenia poskytnutých finančných prostriedkov.

9. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle ust. § 385 ods.1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcim z ust. § 379 a § 380

CSP a z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu (§ 365 ods.1 písm. h/ CSP) a dospel k záveru, že
odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

11. Rozsudok je v napadnutom zamietavom výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust.
§ 387 ods. 1 CSP v tomto výroku potvrdil.

12. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 16.apríla 2019 o 9.45 hod.
v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 9.apríla 2019 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle
ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.

13. Žalobca namieta odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t. j. že rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

14. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený

skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa
príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil
iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho
vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod

právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).

15. Odvolací súd dospel k záveru, že v zamietavej časti tento odvolací dôvod nie je naplnený.

16. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového

stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 ods. 1,2 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym
skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom rozsudok
aj náležite odôvodnil, preto odvolací súd rozsudok v napadnutom zamietavom výroku ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

17. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v prejednávanej veci žalobcovi patrí
zmluvný úrok iba do zosplatnenia úveru, aj keď z iných, než súdom prvej inštancie uvedených dôvodov.

18. Zmluva o úvere zo dňa 2.11.2015 bola uzavretá podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka,

19. Podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie
dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté
peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

20. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že zmluva o úvere zakladá medzi zmluvnými stranami

záväzkový vzťah, ktorý sa bez ohľadu na povahu účastníkov bude vždy spravovať ustanoveniami
Obchodného zákonníka (tzv. absolútny obchod - § 261 ods. 1 písm. d/). Zmluva o úvere je
konsenzuálnym kontraktom, takže na vznik záväzkového právneho vzťahu z tejto zmluvy postačuje
dohodazmluvnýchstránopodstatnýchčastiachzmluvy.Zatietopodstatnénáležitostijetrebapovažovať
záväzok veriteľa poskytnúť na požiadanie dlžníka v jeho prospech peňažné prostriedky, určenie sumy

(limitu) týchto peňažných prostriedkov, záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť
úroky.21. Základné ustanovenie každého zmluvného typu má kogentný charakter (§ 263 ods. 2), preto je
vylúčené, aby sa zmluvné strany v zmluve o úvere dohodli na bezúročnom poskytnutí peňažných
prostriedkov.

22. Žalobca v odvolaní poukázal na § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého od doby
poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v
najvyššie prístupnej výške ustanovenej zákonom, alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto
určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla

dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie, než prípustné podľa zákona alebo
na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške.

23. Záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Ak lehota
na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov je dlhšia ako rok, sú úroky splatné koncom každého
kalendárneho roka. V čase keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých finančných prostriedkov, sú splatné aj

úroky, ktoré sa ho týkajú (§ 503 ods. 1 Obchodného zákonníka).

24. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že Obchodný zákonník nemá priamu úpravu, z ktorej by
vyplývalo, či veriteľovi patria zmluvné úroky v prípade predčasného zosplatnenia úveru iba do okamihu
tohto zosplatnenia, alebo mu tieto patria až do doby konečného vrátenia peňažných prostriedkov

dlžníkom.

25. V prejednávanej veci vznikol záväzok žalovaného zo zmluvy o úvere, uzatvorenej podľa ustanovení
Obchodnéhozákonníka.Tátozmluvasohľadomnaskutočnosť,žedlžníkakojednazostrántejtozmluvy
nebol podnikateľom, je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 52 a nasl. OZ, preto sa na právny vzťah,

ktorého účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď
by sa inak mali použiť normy obchodného práva (§ 52 ods. 2 OZ).

26. Súdna prax otázku doby, na ktorú sa dojednávajú úroky a úroky z omeškania v minulosti už riešila a
zaujala v nej názor, že rozhodovacia prax aj právna literatúra je zajedno v tom, že úroky dohodnuté pri

poskytnutí peňažnej pôžičky predstavujú odplatu (odmenu) za užívanie požičanej istiny.

27. Ani ust. § 658 ods. 1 OZ a iné ustanovenia Občianskeho zákonníka či iného právneho predpisu
nestanovujú,naakúdobumožnopripeňažnejpôžičkedohodnúťúroky. Uvedené ustanoveniezakotvuje
iba možnosť sa pri peňažnej pôžičke na týchto úrokoch dohodnúť; o dobe na ktorú tak možno učiniť

mlčí. Vzhľadom k tejto dikcii, ktorá neobsahuje jednoznačný príkaz či zákaz vo vzťahu k vymedzeniu
predmetnej doby, ako i k jeho povahe, z ktorej nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť, je možné
vyvodiť záver, že ide o ustanovenie dispozitívnej povahy, ktoré zmluvné strany nijako neobmedzuje v
možnosti upraviť si obsah ich úrokového záväzkového právneho vzťahu, v rámci zmluvnej autonómie
(pokiaľ ide o dobu, na ktorú sa úroky dojednávajú). Nemožno teda vylúčiť, aby si strany pri peňažnej

pôžičke dohodli úroky i za dobu, po ktorú bude istina dlžníkom skutočne užívaná (do jej faktického
vrátenia veriteľovi), teda i za dobu, v ktorej sa dlžník prípadne ocitne v omeškaní so splnením svojho
záväzku tým, že istinu v dohodnutej dobe splatnosti veriteľovi nevráti.

28. Tomuto záveru zodpovedá i to, ako sú právnou teóriou a rozhodovacou praxou súdov všeobecne

prijímané inštitúty zmluvných úrokov a úrokov z omeškania, ktoré oboje sú príslušenstvom pohľadávky,
avšak majú odlišné funkcie a je treba ich odlišovať. Zatiaľ čo zmluvné úroky sú odmenou za užívanie
istiny, úroky z omeškania predstavujú zákonnú sankciu za omeškanie s platením istiny a na rozdiel od
zmluvného úroku ich môže veriteľ požadovať, aj keď neboli dohodnuté (§ 517 ods. 2 Obč. zákonníka).
Pritom platí, že môžu existovať vedľa seba.

29. Najvyšší súd Českej republiky sa v rozsudku zo dňa 27.6.2007 sp.zn. 33Odo 657/2005 nestotožnil
s právnym záverom odvolacieho súdu, že úroky podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka možno
zásadne dohodnúť len na dobu do dohodnutého dňa splatnosti istiny a že od tohto okamihu už zmluvné
úroky nenabiehajú a nastupujú úroky z omeškania. Mal za to, že z hľadiska posúdenia doby, za ktorú

boli pri peňažnej pôžičke dohodnuté úroky, bude preto vždy určujúci obsah zmluvy, ako si ho zmluvné
strany upravili.

30. S týmto názorom sa stotožňuje aj odvolací súd.31. V prejednávanom spore zo zmluvy o úvere vyplýva, že strany sa dohodli na type a výške úrokovej
sadzbyakofixnejdosplatnostivovýške13,9%p.a..Úrokbolnepochybnedohodnutýdosplatnostiúveru.

Medzi zmluvnými stranami ale nedošlo k dohode o tom, že žalobca má nárok na úroky až do skutočného
vráteniaposkytnutýchpeňažnýchprostriedkov.Takútodohodunemožnovyvodiťzožiadnychustanovení
uzavretej zmluvy.

32. Vzhľadom na chýbajúcu dohodu o povinnosti platiť zmluvný úrok až do skutočného vrátenia

poskytnutých finančných prostriedkov, je potrebné vychádzať zo záveru o dojednaní zmluvných úrokov
do splatnosti úveru.

33.Konečnásplatnosťúveruboladohodnutádňom21.10.2024.Nebolospornouskutočnosťou,želistom
zo dňa 26.4.2018 žalobca predčasne zosplatnil poskytnutý úver a vyzval žalovaného na úhradu celého
dlhu vo výške 4.523,51 € s príslušenstvom do 6.5.2018.

34. Z uvedeného vyplýva, že predčasným zosplatnením sa konečná splatnosť úveru zmenila z dátumu
21.10.2024 na dátum 26.4.2018.

35. Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobcovi vznikol nárok na dohodnuté (zmluvné) úroky vo výške

13,9% ročne z istiny iba do zosplatnenia, t. j. ku dňu 26.4.2018. Počnúc dňom 27.4.2018 tak žalobca
nemá právo na úroky z istiny.

36. Vecne správne preto rozhodol súd prvej inštancie, ak nárok žalobcu na úroky z úveru vo výške 13,9%
ročne z nezaplatenej istiny 4.279,37 € od 27.4.2018 do zaplatenia zamietol.

37. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v napadnutom zamietavom výroku a v
súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

38.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniabolorozhodnutépodľaust.§396ods.1CSPvspojení

s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní plne úspešný, trovy odvolacieho
konania mu však preukázateľne nevznikli, neúspešnému žalobcovi náhrada trov odvolacieho konania
neprislúcha, preto odvolací súd stranám sporu nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

39. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).