Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 27, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/140/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7115234864
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7115234864.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov

JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Jarmily Maximovej v spore žalobcu: Alektum, s.r.o., so sídlom Šoltésovej
14, Bratislava, IČO: 44 721 587, zastúpený: Hudec s.r.o., so sídlom Lazaretská 23, Bratislava, proti
žalovanému: L., o zaplatenie 2.957,64 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Košice I z 26. októbra 2017, č. k. 34C/541/2015-61

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým

rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu
sumu 2.957,64 Eur s príslušenstvom - úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 83,99
Eur od 17.12.2012 do zaplatenia, zo sumy 83,99 Eur od 17.1.2003 do zaplatenia, zo sumy 83,99
Eur od 17.2.2013 do zaplatenia, zo sumy 83,99 Eur od 17.3.2013 do zaplatenia, zo sumy 83,99
Eur od 17.4.2013 do zaplatenia, zo sumy 83,99 Eur od 17.5.2013 do zaplatenia, zo sumy 81,79
Eur od 17.6.2013 do zaplatenia, zo sumy 81,79 Eur od 17.7.2013 do zaplatenia, zo sumy 81,79
Eur od 17.8.2013 do zaplatenia, zo sumy 81,79 Eur od 17.9.2013 do zaplatenia, zo sumy 81,79

Eur od 17.10.2013 do zaplatenia, zo sumy 81,79 Eur od 17.11.2013 do zaplatenia, zo sumy 81,79
Eur od 17.12.2013 do zaplatenia, zo sumy 81,79 Eur od 17.1.2014 do zaplatenia, zo sumy 81,79
Eur od 17.2.2014 do zaplatenia, zo sumy 81,79 Eur od 17.3.2014 do zaplatenia, zo sumy 81,79
Eur od 17.4.2014 do zaplatenia, zo sumy 81,79 Eur od 17.5.2014 do zaplatenia, zo sumy 81,79
Eur od 17.6.2014 do zaplatenia, zo sumy 81,79 Eur od 17.7.2014 do zaplatenia, zo sumy 81,79 Eur
od 17.8.2014 do zaplatenia, zo sumy 81,79 Eur od 17.9.2014 do zaplatenia, zo sumy 81,79 Eur od
17.10.2014 do zaplatenia, zo sumy 81,79 Eur od 17.11.2014 do zaplatenia, zo sumy 81,79 Eur od

17.12.2014 do zaplatenia, zo sumy 81,79 Eur od 17.1.2015 do zaplatenia, zo sumy 81,79 Eur od
17.2.2015 do zaplatenia, zo sumy 81,79 Eur od 17.3.2015 do zaplatenia, zo sumy 81,79 Eur od
17.4.2015 do zaplatenia, zo sumy 81,79 Eur od 17.5.2015 do zaplatenia, zo sumy 81,79 Eur od
17.6.2015 do zaplatenia, zo sumy 81,79 Eur od 17.7.2015 do zaplatenia, zo sumy 81,79 Eur od
17.8.2015 do zaplatenia, zo sumy 81,79 Eur od 17.9.2015 do zaplatenia, zo sumy 81,79 Eur od
17.10.2015 do zaplatenia a zo sumy 81,79 Eur od 17.11.2015 do zaplatenia a s nákladmi spojenými
s mimosúdnym uplatnením pohľadávky v sume 12,- Eur. Uplatnená pohľadávka v istine, podľa jej

skutkového vymedzenia v žalobe, vznikla zo Zmluvy o rýchlom spotrebiteľskom úvere pre obyvateľstvo
č. 0540 5001 11 RSU zo dňa 16.8.2011, uzavretej medzi spoločnosťou OTP Banka Slovensko, a.s.
(ďalej tiež len „OTP Banka“) ako veriteľom a žalovaným v hmotnoprávnom postavení dlžníka (ďalej tiež
len „úverová zmluva“), na základe ktorej OTP Banka poskytla žalovanému peňažné prostriedky v sume3.000,- Eur, ktoré sa zaviazal vrátiť spolu s dohodnutými úrokmi v percentuálnej výške 28 % ročne a
s poplatkami pri ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN) 34,44 % v 84 mesačných splátkach po
83,99 Eur. Žalovaný podľa tvrdenia žalobcu prestal svoje záväzky z úverovej zmluvy podľa dohodnutých

podmienok splácať a omeškaný záväzok nesplnil ani na základe viacerých výziev veriteľa. Za tohto
stavu OTP Banka previedla žalovanú pohľadávku na žalobcu Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa
20.5.2013 (ďalej tiež len „zmluva o postúpení pohľadávky“).

2. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku skutkovo vyšiel bez zvyšku zo skutkového stavu,

zodpovedajúceho týmto tvrdeniam žalobcu; naviac tiež zistil, že listom zo dňa 18.3.2013 OTP Banka
vyzvala žalovaného na splnenie úverového záväzku pod hrozbou postúpenia pohľadávky tretej osobe,
a že následne OTP Banka bez predchádzajúceho zosplatnenia celého úveru celú pohľadávku,
zodpovedajúcu splatným i nesplatným záväzkom žalovaného, previedla na žalobcu.

3. Na takto ustálený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 497 a § 502 ods. 1 zák. č. 513/1991

Zb. Obchodný zákonník, v znení neskorších zmien a doplnkov, § 9 ods. 1 a 2 a § 11 zák. č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy, § 3 ods. 1, § 37 ods. 1, § 39,
§ 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 5, § 488, § 489 a § 565 zák. č. 40/1964 Z. z., Občiansky zákonník, v
znení neskorších zmien a doplnkov a § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení

niektorých zákonov, v znení účinnom do 9.6.2013, právne posúdil vzťah OTP Banky a žalovaného ako
záväzkový zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy a právne uzavrel, že žalobca pohľadávku z tejto úverovej
zmluvy nenadobudol pre neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok. Dôvod neplatnosti tejto zmluvy
pritom súd prvej inštancie vzhliadol v rozpore postúpenia (§ 39 Občianskeho zákonníka) s podmienkami,
za ktorých možno k postúpeniu bankovej pohľadávky pristúpiť podľa ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.

z. v znení neskorších zmien a doplnkov. OTP Banka totiž podľa názoru prvoinštančného súdu nemohla
na žalobcu previesť celú úverovú pohľadávku, keďže jej časť ešte nebola splatná, a tú podľa úvahy súdu
prvej inštancie, opierajúcu sa o interpretáciu ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z., postúpiť nemožno.
Súd prvej inštancie v tejto súvislosti skonštatoval, že k postúpeniu celej úverovej pohľadávky, teda jej
splatnej i nesplatnej časti mohla OTP Banka pristúpiť len za predpokladu zosplatnenia celého úveru,

uplatnením práva na vyhlásenie jeho mimoriadnej zročnosti, alebo zrušením úverovej zmluvy, k čomu
však v danom prípade nesporne nedošlo. Rozhodnutie o trovách konania prvoinštančný súd odôvodnil s
poukazom na ust. § 255 ods. 1 C.s.p. plným procesným úspechom žalovaného v spore a skutočnosťou,
že mu v konaní žiadne trovy nevznikli.

4. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd
zmenil tak, že žalobe vyhovie a prizná mu tiež nárok na plnú náhradu trov konania pred súdom prvej
inštancie. V odvolaní žalobca namietal proti záveru súdu prvej inštancie o nedostatku jeho aktívnej
vecnejlegitimácievovzťahukuplatnenémunároku;nesúhlasilvtomtosmereanisospôsobomprávneho
posúdenia otázky právnej možnosti postúpenia nesplatnej časti bankovej pohľadávky z pohľadu ust. §

92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. ani s názorom, na ktorom súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie
vystaval, že právna nemožnosť postúpenia nesplatnej časti pohľadávky má za následok neplatnosť
zmluvy o postúpení pohľadávky aj pokiaľ ide o už zročnú časť úveru. Pokiaľ ide o právnu možnosť
postúpenia nesplatnej bankovej pohľadávky, žalobca nesúhlasil s interpretáciou ust. § 92 ods. 8 zák.
č. 483/2001 Z. z. súdom prvej inštancie. Zastával názor, že slovné spojenie použité v prvej vete tohto

zákonného ustanovenia „pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku“ nevyjadruje zákaz
postúpenia len nezaplateného (splatného) úverového záväzku, ale jeho zmyslom je úprava právnej
situácie, keď banka poskytla dlžníkovi viacero úverov, z ktorých nespláca len niektorý, stanovením
právnej možnosti banky postúpiť len pohľadávku z tej úverovej zmluvy, ktorú dlžník riadne neplní.
Na takto chápaný rozsah postupovanej pohľadávky podľa odvolacej argumentácie žalobcu logicky

nadväzuje tiež druhá veta tejto normy, v ktorej je výslovne upravené, že dlžník úhradou zameškanej časti
úverového záväzku nepredíde postúpeniu pohľadávky, pokiaľ súčet všetkých omeškaní so zaplatením
časti toho istého záväzku voči banke presiahol jeden rok. Žalobca v odvolaní vytkol súdu prvej inštancie,
že tieto zákonné ustanovenia v jednotlivosti a tiež v ich logickej nadväznosti pri interpretácii ust. § 92
ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. nevzal do úvahy, a že svoje úvahy pri právnom posúdení veci v odôvodnení

napadnutého rozsudku nevysvetlil aj v ich kontexte. Vo svojej odvolacej argumentácii žalobca poukázal
tiež na to, že v odbornej literatúre sa vyskytol tiež názor (Csach, K.: Postúpenie pohľadávok z pohľadu
ochrany citlivých údajov, bankového tajomstva, povinnosti mlčanlivosti a ochrany spotrebiteľa. 1. časť.
Súkromné právo, 1/2015, s. 12 a nasl.), ktorý vo svojej podstate s dôrazom na účel posudzovanéhozákonného ustanovenia, ktorým je ochrana bankového tajomstva, z jeho porušenia automaticky
nevyvodzuje neplatnosť postúpenia bankovej pohľadávky. V tejto súvislosti odvolateľ upriamil pozornosť
tiež na názor formulovaný Najvyšším súdom Českej republiky v uznesení sp. zn. 39 Odo 1613/2005

zo dňa 29.4.2008, v zmysle ktorého nemožno považovať úpravu bankového tajomstva za dôvod
obmedzujúci postúpenie pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý je v omeškaní. Žalobca vo svojej odvolacej
argumentácii v tejto otázke napokon konštatoval, že ani text dôvodovej správy k posudzovanému
ustanoveniu zákona nie je ohľadne možnosti/nemožnosti postúpenia nezročnej bankovej pohľadávky
celkom jednoznačný. Pokiaľ ide o spôsob posúdenia dopadu postúpenia nesplatnej časti bankovej

pohľadávky na platnosť postúpenia jej zročnej časti, žalobca v odvolaní prezentoval názor, že hoci súd
prvej inštancie dospel k záveru o právnej nemožnosti postúpenia nezročnej časti pohľadávky, čo do jej
splatnej časti je zmluva o postúpení pohľadávky platná a v tomto rozsahu uplatnenej pohľadávky (6
splátok) mal preto žalobe vyhovieť. Svojimi odvolacími námietkami, poukazujúcimi na nesprávne právne
posúdenie veci, podľa úvahy odvolacieho súdu žalobca uplatnil odvolací dôvod podľa ust. 365 ods. 1
písm.h)C.s.p.Vodvolanížalobcomformálneoznačenýaicitovanýodvolacídôvodpodľaust.§365ods.

1 písm. f) C.s.p. nebol podopretý konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali
na nesprávnosť skutkových zistení na základe vykonaných dôkazov, a tak podľa posúdenia odvolacieho
súdu nebol tento ďalší odvolací dôvod odvolateľom materiálne a preto ani procesne účinne uplatnený.

5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

6. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobcu ako podané
včas (§ 362 v spojení s ust. § 367 ods. 2 C.s.p. ), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti
rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania
v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario C.s.p., v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadiska

odvolaním uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. a s prihliadnutím
na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k
záveru, že súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí nedopustil právnej vady; preto odvolanie žalobcu
z hľadiska ním uplatneného odvolacieho dôvodu nemožno považovať za opodstatnené. Rozsudok bol
verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 27.2.2019 po predchádzajúcom oznámení miesta

a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní
lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p.

7. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto sa v
súlade s ust. § 387 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie, že dôvody, na ktorých

podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje bez
akýchkoľvek výhrad za vecne správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.) a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových
otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami (§ 387
ods. 3 veta prvá C.s.p.). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým zároveň
na podstatné tvrdenia žalobcu v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá C.s.p.), odvolací súd dodáva:

8. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana subjektom práva a
druhá strana strane subjektom tomuto právu zodpovedajúcej povinnosti, o plnenie ktorej v konaní ide,
sa v sporovom konaní používa pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie
je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť

účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je.
Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že mu uplatnený nárok patrí
(žalobca),vskutočnostiniejenositeľomhmotno-právnehooprávnenia,oktorévkonaníide;onedostatok
pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je povinný plniť (žalovaný),
nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (por. napr. rozsudok Najvyššieho súdu

SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004, uverejnený v periodiku Zo súdnej praxe č. 46/2008). Nedostatok aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu v konaní je dôvodom na zamietnutie žaloby (por. napr. uznesenie NS SR
sp. zn. 4 Obdo 7/2014 zo dňa 27.2.2015). Súd prvej inštancie sa pri posudzovaní aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu, so zreteľom na spotrebiteľský charakter právneho vzťahu strán, v ktorom žalovaný
ako spotrebiteľ požíva zvýšenú ochranu, medzi iným tiež i pred nepriaznivými dôsledkami dispozície

s pohľadávkou voči nemu, správne sústredil na otázku platnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, od
ktorejžalobca uplatnenýnárokodvíjal.Celkomopodstatnenevtejtosúvislostimimovšeobecnýchkritérií
platnosti tohto právneho úkonu skúmal tiež, či vyhovuje tiež i osobitným požiadavkám, vzťahujúcich sa
na postúpenie bankovej pohľadávky; v tomto postupe správne aplikoval ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov a túto normu podľa úvahy odvolacieho súdu tiež správne
interpretoval a v okolnostiach prípadu tiež i použil.

9. Podľa ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov, ak je napriek
písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych
dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke
zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu
tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je

bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej
banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke
zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí,
ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči
banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo
pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu,

na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže
postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo
pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

10. Naproti názoru žalobcu, na ktorom je ťažiskovo vystavaná jeho odvolacia argumentácia, má odvolací

súd za to, že z citovaného ustanovenia vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú
časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Takejto interpretácii podľa odvolacieho súdu
zodpovedá i dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne šlo o § 92 ods. 7) v ktorom je doslovne
uvedené, že „V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej
nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Z toho vyplýva, že sám zákonodarca mal pri

tvorbe a prijatí posudzovanej normy na mysli oprávnenie banky postúpiť len časť peňažného záväzku,
s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Takéto obmedzenie je
podľa úvahy odvolacieho súdu vyjadrením špecifickej povahy právneho vzťahu klienta s bankou, ktorý
je osobitne regulovaný a podlieha tiež osobitnej kontrole (dohľadom Národnej banky Slovenska). Preto
zákon pred postúpením bankovej pohľadávky predpokladá alebo skončenie tohto vzťahu, alebo aspoň

také jeho usporiadanie, ktoré vylúči možnosť realizácie takých práv postupníkom, ktoré spadajú do
rámca bankových činností, a ktoré podliehajú osobitnému režimu bankových pohľadávok. Je potrebné
mať v tejto súvislosti na pamäti, že s každou pohľadávkou banky voči klientovi sú neoddeliteľne spojené
špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk, predovšetkým podľa úpravy § 27 a nasl.
zák. č. 483/2001 Z. z., a tiež aj v porovnaní s inými veriteľmi pomerne rigorózne stanovené bankové

tajomstvo v zmysle § 91 a nasl. uvedeného zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu,
ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi
postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi bankou a klientom. Takéto postúpenie bankovej
pohľadávky je preto v rozpore tiež s ust. § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré zakazuje postúpiť
okrem iného tiež také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Z týchto dôvodov

možno konštatovať, že pokiaľ OTP Banka postúpila na žalobcu celú úverovú pohľadávku bez zreteľa
na to, že vo svojej nesplatnej časti bola plnohodnotnou bankovou pohľadávkou, správa ktorej prináleží
výlučne banke, došlo tým k porušeniu ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. Pokiaľ ide o následky
tohto porušenia, možno dať žalobcovi za pravdu v tom, že táto otázka sa stala predmetom odbornej
diskusie, ktorá sa prejavila i v rôznych záveroch právnej teórie ale i praxe všeobecných súdov. Treba

však konštatovať, že už v čase vydania napadnutého rozsudku bola na úrovni okresných a krajských
súdov zrejmá disproporcia v prospech názoru, z ktorého prvoinštančný súd vyšiel, pričom túto otázku
medzičasom dá sa povedať už definitívne zodpovedal NS SR najprv v rozsudku sp. zn. 7 Cdo 26/2017
zo dňa 28.3.2018 v ktorom formuloval záver, že „... podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o
bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci

podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto
úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§
39 O. z.)“ a následne tiež v rozsudku sp. zn. 1 Cdo 147/2017 zo dňa 24.4.2018, ktorý bol uverejnený v
Zbierke rozhodnutí a stanovísk NS SR pod č. R 60/2018), v ktorom vyjadril názor, že ust. § 92 ods. 8
zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách neupravuje len ochranu bankového tajomstva, ale tiež práva klienta

v súvislosti s postúpením pohľadávky a že postúpenie pohľadávky banky, ku ktorému došlo v rozpore
s týmto ustanovením, je neplatný právny úkon. Vo vzťahu k odvolateľom nastolenej otázke rozsahu
následkov nedovoleného postúpenia splatnej bankovej pohľadávky odvolací súd uvádza, že nakoľko
žalovaná pohľadávka bola zmluvou o postúpení pohľadávok prevádzaná na žalobcu ako celok a naviacspolu s inými pohľadávkami OTP Banky, vyjadrenie odplaty za postúpenie všetkých pohľadávok jednou
sumou objektívne vylučuje možnosť oddelenia jednotlivej pohľadávky a o to viac jej časti od zvyšku
právneho úkonu (§ 41 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ preto aj súd prvej inštancie dospel k záveru o

neplatnosti postúpenia celej žalovanej pohľadávky, spôsobu právneho posúdenia tejto otázky niet čo
vytknúť.

11. Z týchto dôvodov odvolací súd s použitím ust. § 387 ods. 1 C.s.p napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdil v jeho zamietavom výroku i v závislom výroku o trovách konania, majúcom správny

základ v plnom procesnom úspechu žalovaného v spore.

12. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

13. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu

vo veci.

14. V odvolacom konaní mal žalovaný plný procesný úspech a preto mu v súlade s citovaným zákonným
ustanovením vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní
neúspešný. Nakoľko však podľa obsahu spisu žalovanému v odvolacom konaní trovy nevznikli a ich

vynaloženie nemožno ani rozumne predpokladať, odvolací súd rozhodol o trovách konania tak, že
žiadnej zo strán nárok na ich náhradu nepriznal.

15. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 2:1 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). V
súlade s ust. § 394 ods. 1 C.s.p. sudca, ktorý nesúhlasil s väčšinovým rozhodnutím odvolacieho senátu

pripojil k tomuto rozsudku svoje odlišné stanovisko.
Odlišné stanovisko sudcu Krajského súdu v Košiciach JUDr. Martina Kolesára k rozhodnutiu senátu
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/140/2018 z 27.2.2019.

Podstata riešenia právnej otázky predloženej na posúdenie odvolaciemu súdu spočívala v interpretácii

ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov v smere, či vo svojej úprave zakazuje
alebo nie postúpenie aj tej časti bankovej pohľadávky, ktorá ešte nie je splatná, prakticky teda celej v
tom čase existujúcej úverovej pohľadávky za situácie, keď je dlžník v omeškaní s plnením len niektorých
úverových splátok.
Podľa zmieneného zákonného ustanovenia, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky

zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo
len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo
pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť
písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez
súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom

úvere podľa osobitného predpisu ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na
bývanie podľa osobitného predpisu. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže
uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky
omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých
omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke

zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej
banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe
vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť
informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky
a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

Väčšinové rozhodnutie (ďalej tiež len „rozhodnutie“) je vystavané na gramatickom výklade citovanej
normy s dôrazom na v ňom uvedený kontext slovných spojení „..ak je (klient) ... v omeškaní so
splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke ..., môže banka ... svoju pohľadávku
zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe,
ktorá nie je bankou...“, z ktorých podľa jeho záveru má vyplývať, že postúpiť môže banka len tú časť

pohľadávky, s plnením ktorej je klient v omeškaní. S týmto spôsobom interpretácie posudzovaného
ustanovenia je podľa rozhodnutia konzistentný tiež historický výklad za použitia dôvodovej správy k
nemu, podľa výslovného znenia ktorej sa v tejto norme „ upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia
svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou“.Domnievamsa,želegislatívnemuvyjadreniuposudzovanéhoustanoveniaispôsobu zdôvodneniaúčelu
jeho prijatia v dôvodovej správe je potrebné venovať širšiu pozornosť z hľadiska gramatického výkladu,
a že podporne nemožno ponechať stranou ani ďalšie výkladové metódy.

Zastávam názor, že pokiaľ posudzované ustanovenie upravuje právnu možnosť banky v prípade
omeškania klienta so zaplatením čo len časti peňažného záväzku postúpiť svoju pohľadávku
zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku, nemá tým na mysli možnosť postúpenia len časti
pohľadávky, so zaplatením ktorej klient je, ale možnosť postúpenia pohľadávky len z toho úverového
vzťahu s klientom, v rámci ktorého k omeškaniu došlo; inak povedané neumožňuje postúpiť pohľadávku

aj s iného úverového vzťahu s klientom, pokiaľ si tento svoje záväzky z neho voči banke plní.
Nezdieľam v tejto súvislosti názor, že s postúpením len splatnej časti pohľadávky počíta tiež dôvodová
správa k posudzovanému ustanoveniu zákona. Domnievam sa, že použitá formulácia v dokonavom vide
(pohľadávka zodpovedajúca) „nesplácanému dlhu“ nie je náhodná a javí sa byť prirodzené, že pokiaľ
by zákonodarca mienil umožniť postúpenie len zročnej úverovej pohľadávky namiesto tohto výrazového
prostriedku by jednoducho upravil, že postúpiť možno pohľadávku zodpovedajúcu „nesplatenému dlhu“.

I na tomto mieste je preto podľa môjho presvedčenia vyjadrené, že postúpiť možno pohľadávku len z
omeškaného úveru, a teda nie aj z iného prípadného úveru poskytnutého bankou tomu istému klientovi.
Pripustenie možnosti postúpenia len splatnej časti pohľadávky podľa prvej vety posudzovanej normy, sa
naviac dostáva do logického rozporu s ďalšími jej časťami. Hneď v druhej vete totiž dotknuté ustanovenie
rieši situáciu, keď klient celý omeškaný úverový záväzok, a teda zročnú časť bankovej pohľadávky

včítane všetkého jeho príslušenstva splní. V takomto prípade toto ustanovenie zakazuje banke postúpiť
pohľadávku. Logicky sa vynára otázka, čo toto ustanovenia zakazuje previesť, pokiaľ by sme uvažovali
nad prípustnosťou postúpenia len zročnej časti pohľadávky. Ak totiž klient splní zročnú pohľadávku
so všetkým jej príslušenstvom, v tejto časti by úverová pohľadávka zanikla a nebolo by potom čo
postupovať.Jedinýmzmysluplnýmvysvetlenímtejtoúpravyje,ževprípadeúhradysplatnéhoúverového

záväzku nemožno postúpiť ostatnú, a teda nezročnú čas pohľadávky, čo ale v konečnom dôsledku
znamená, že zákon nad postúpením celej pohľadávky predsa len uvažuje.
Napokon nemôžem súhlasiť ani s argumentáciou názorových oponentov v riešení nastolenej otázky
preceňujúcou význam bankového tajomstva. To preto, že z pohľadu bankového tajomstva je úvaha o
možnosti postúpenia zročnej alebo nezročnej časti bankovej pohľadávky bez právneho významu, keďže

podľa tretej vety ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. je banka povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciuozáväzkovomvzťahu,naktoréhozákladevzniklapostúpenápohľadávka,zčohovyplýva,
že nech už je riešenie tejto otázky akékoľvek, banka vždy odovzdá postupníkovi dokumentáciu týkajúcu
sa celého záväzkového vzťahu. Preto je predstava o tom, že postúpenie len splatnej časti pohľadávky
má potenciál chrániť ešte nejaké bankové tajomstvo skutočne len imaginárna.

Nedá mi i v tretej vete posudzovaného ustanovenia argumentačne poukázať na to, že i na tomto mieste
zákon stanovuje, že banka poskytuje len dokumentáciu vzťahujúcu sa na postupovanú pohľadávku, a
teda nie aj o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou a klientom. To v kontexte už
zmieneného len dotvára správnosť úvahy, že zmyslom posudzovanej úpravy nie je obmedziť postúpenie
nesplatnej časti pohľadávky, ale zamedzenie zásahov banky do iného ako omeškaného úveru.

Na záver považujem za potrebné akcentovať, že úprava ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z., až
na zmenu začlenenia tohto ustanovenia v § 92, je pôvodná, a preto nad akúkoľvek pochybnosť v jej
účele nemožno hľadať ochranu spotrebiteľa. I napriek tomu je odlišný výklad tejto normy spotrebiteľským
prvkom frekventovane odôvodňovaný, pod rúškom presvedčenia, že sa postúpením nesplatnej časti
pohľadávky právne postavenie dlžníka zhoršuje. Rozhodne tento názor nezdieľam. Domnievam sa, že

obsah právneho vzťahu (nie jeho faktická realizácia, ktorá je z hľadiska ust. § 525 ods. 1 Občianskeho
zákonníka irelevantná) medzi bankou a klientom sa postúpením pohľadávky na iný subjekt nijak nemení.
Domnievam sa v tejto súvislosti, že práve odlišným spôsobom právneho posúdenia veci, ktoré vo
svojich dôsledkoch alebo rozdeľuje úverovú pohľadávku medzi dvoch veriteľov, alebo banku núti pred
postúpením celý úver zosplatniť sa postavenie spotrebiteľa len zhoršuje.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konaťpred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý

výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§424C.s.p.).Dovolaniesapodávavlehotedvochmesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na

príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ
domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,

osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.)