Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, November 29, 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/50/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1716201817
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1716201817.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov
JUDr. Alexandry Hanusovej a Mgr. Patricie Skotnickej v právnej veci žalobcu: Ing. G. D., nar.
XX.XX.XXXX, L.. L. XXXX/XX, S., zastúpeného KADUC & PARTNERS s.r.o., Trojičné námestie 4,
Trnava, proti žalovanej v 1. rade: Ing. U. D., nar. XX.X.XXXX, P. F. XXX/XX, D., žalovanej v 2. rade: Ing.
G. D., nar. XX.XX.XXXX, P. F. XXX/XX, D. a žalovanému v 3. rade: Mgr. P. D., PhD., nar. X.X.XXXX, P.

F. XXX/XX, D., všetci zastúpení Advokátska kancelária JUDr. Almáši Gabriel, spol. s r.o., Šumavská 3,
Bratislava, o zaplatenie 1.260.000 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok
č.k. 4C/32/2013-928, zo dňa 21.9.2017, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol. Žalovaným v 1. až 3. rade priznal

plný nárok na náhradu trov konania, o výške ktorej mal rozhodnúť súd prvej inštancie vyšším súdnym
úradníkom, po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobou zo dňa 26.7.2012 sa žalobca domáhal, aby súd uložil každému
zo žalovaných povinnosť zaplatiť mu sumu 600.000 eur a všetkým žalovaným spoločne a nerozdielne
nahradiť mu trovy konania. Žaloba bola skutkovo odôvodnená tvrdením, že žalobca so vtedajšou

manželkou ako predávajúci so žalovanými ako kupujúcimi uzavrel dňa 7.2.2011 kúpnu zmluvu,
predmetom ktorej boli nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území D., zapísané na LV č.
XXXX a XXXX. Žalovaní sa zaviazali za predmet kúpy zaplatiť kúpnu cenu vo výške 1.800.000 eur.
Napriek zmluvnej povinnosti kúpnu cenu nezaplatili ani sčasti. Keďže každý zo žalovaných nadobudol
nehnuteľnosť v pomere 1/3 spoluvlastníckeho podielu, požadoval od každého 1/3 kúpnej ceny.

3. Žalovaní vo svojom vyjadrení k žalobe namietali nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu na
podanie žaloby s odôvodnením, že žalobca sa v konaní domáhal zaplatenia celej kúpnej ceny, ktorá
bola uzatvorená zo strany predávajúcich nielen žalobcom, ale aj U. D., rod. W., vtedajšou manželkou
žalobcu a predmet kúpy bol v ich bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, teda akákoľvek prípadná
pohľadávka z predmetnej kúpnej zmluvy by sa musela stať súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva
žalobcu a U. D.. Ich manželstvo bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Pezinok sp. zn.

5C/318/2010 zo dňa 12.10.2011, čím zaniklo ich bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. Ďalej tvrdili,
že žalobca v žalobe neuviedol, že bezprostredne pred kúpou predmetnej nehnuteľnosti predávajúci
zaťažili predmet prevodu záložným právom v prospech banky, na zabezpečenie úveru poskytnutého
žalovaným, na zaplatenie kúpnej ceny, o ktorú sumu by prípadná pohľadávka na zaplatenie kúpnej
ceny mala byť znížená. V súvislosti s majetkovými pomermi v rodine žalobca po rozvode manželstva
s U. D. vystavil dňa 26.10.2010 čestné vyhlásenie, ktorým voči nej a svojím deťom (žalovaným v 1. až

3. rade) prehlásil, že si pri rozdelení hnuteľného a nehnuteľného majetku nárokuje iba 100.000 eur a
ostatný hnuteľný a nehnuteľný majetok prenechal svojej manželke U. D. a svojím deťom. Ďalej uviedli,že žalobca dňa 15.7.2011 inicioval proti nim na Okresnom súde Pezinok konanie vedené pod sp. zn.
10C/206/2011, v ktorom sa domáhal určenia údajnej neplatnosti tej istej kúpnej zmluvy, z ktorej si v
tomto konaní uplatňoval domnelý nárok na zaplatenie kúpnej ceny, teda sám rozporoval platnosť kúpnej

zmluvy, z ktorej sa v tomto konaní domáhal plnenia. Tiež uviedli, že k podpísaniu kúpnej zmluvy došlo za
situácie, že žalobca bol v omeškaní so splácaním amerického úveru, viažuceho sa k predmetu prevodu
a v tejto ekonomickej tiesni žalovaní nehnuteľnosť kúpili a bez meškania uhradili meškajúce platby za
žalobcu z úveru, ktorý si zobrali. Kúpna zmluva bola uzavretá s tým, že kúpna cena bude uhradená
vyplatením meškajúcich platieb úveru žalobcu a v prospech žalobcu. Vzhľadom na uvedené popreli

nárok žalobcu v celom rozsahu, žalobu považovali za zmätočnú a bezdôvodnú.

4. Žalobca vzal podaním doručeným súdu dňa 13.11.2012 žalobu v časti o zaplatenie 540.000 eur späť
s tým, že v ďalšom konaní sa domáhal od každého zo žalovaných zaplatenia sumy 420.000 eur. Preto
súd prvej inštancie uznesením č.k. 4C/32/2013-138 zo dňa 15.4.2013 konanie v časti o zaplatenie sumy
540.000 eur zastavil.

5. Žalovaní po čiastočnom späťvzatí žaloby ďalej tvrdili, že celú kúpnu cenu vyplatili tak, ako bolo
dohodnuté v zmluve. Žalobcovi totiž poskytli pôžičky, na ktoré si vzali úver a súčet týchto pôžičiek
predstavoval časť kúpnej ceny, hoci to v kúpnej zmluve uvedené nebolo. Konkrétne išlo o:
- sumu vo výške 2.500.000 Sk (t.j. 82.984,80 eura), ktorú si žalovaná v 2. rade

požičala ako úver (založila nehnuteľnosť v P.) a previedla na účet žalobcu
vedený v Ľudovej banke dňa 27.8.2002;
- sumu vo výške 5.000.000 Sk (t.j. 165.969,59 eura), ktorú si žalovaná v 1. rade
požičala ako úver (založila nehnuteľnosť v Bratislave - Lamači) a previedla na
účet žalobcu vedený Ľudovej banke dňa 8.9.2003;

- sumu vo výške 540.000 eur previedol žalobca na svoj účet v Tatra banka, a.s.
a žalovaní tento úver prevzali za žalobcu (založená nehnuteľnosť v D.);
- sumu vo výške 20.000 eur previedla žalovaná v 1. rade dňa 27.4.2009 zo svojho
účtu na účet žalobcu vedený v Tatra banka, a.s.;
- sumu vo výške 1.000.000 Sk (33.193,92 eura) previedla žalovaná v 1. rade dňa 28.3.2007 zo svojho

účtu v Tatra banka, a.s. na kúpu pálenice v T. O..
Spolutakžalovaníuhradiliposkytnutímpôžičiek,naktorésizobraliúvery,ktoréeštednessplácajú,sumu
vo výške 842.148,31 eura. Zvyšok kúpnej ceny vo výške 957.851,69 eura prevzal žalobca v hotovosti
pri podpise kúpnej zmluvy, čo vedela potvrdiť U. D. ako druhá predávajúca. Tiež poukázali na to, že
v čl. II bode 2.3 kúpnej zmluvy sa uvádza, že „kúpnu cenu uhradia kupujúci k rukám predávajúcim pri

podpise tejto zmluvy“. Žalobca by nikdy nepodpísal dodatky ku kúpnej zmluve, ak by nemal vyplatenú
kúpnu cenu.

6. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaných, k námietke nedostatku aktívnej legitimácie uviedol, že
jeho bývalá manželka právo na uplatnenie relatívnej neplatnosti jeho právneho úkonu kvalifikovaným

spôsobom nevykonala vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote, preto jeho právny úkon v roku 2015
nadobudol de facto definitívne následky platného právneho úkonu a jeho vecná legitimácia sa ustálila.
K čestnému vyhláseniu zo dňa 26.10.2010 uviedol, že tento je formulovaný neurčito, nemá súvis s
prejednávanou vecou a časovo predchádzal uzatvoreniu kúpnej zmluvy. K obrane žalovaných o splatení
častikúpnejcenyfinančnýmitransakciamizúverovapôžičiekuviedol,ževšetkydeklarovanétransakcie,

okrem sumy 540.000 eur, časovo predchádzali uzavretiu kúpnej zmluvy, neexistuje žiadna zmluva, ktorá
by tvorila prepojenie deklarovaných finančných transakcií a následne kúpnej zmluvy a takýto spôsob
splatenia kúpnej ceny nie je vyjadrený ani v kúpnej zmluve zo dňa 7.2.2011. Ďalej žalobca opísal, aký
bol účel časovo starších prevodov finančných prostriedkov.

7. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že žaloba nebola dôvodná.
Poukazom na citovanú ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít súd prvej inštancie
námietku žalovaných o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú, keďže
jeho aktívna vecná legitimácia na podanie žaloby vyplývala z § 143 Občianskeho zákonníka.

8. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, ktoré ho v konaní
zaťažovalo. Jeho výpoveď, podľa ktorej sa doplatenia kúpnej ceny v čase po uzavretí zmluvy do
podpísania dodatkov k nej, ani následne po povolení vkladu do katastra nehnuteľností od žalovaných
nedomáhal z dôvodu, že sú to jeho deti, že veril, že mu bude kúpna cena uhradená, že budú ďalejspolu bývať, neobstojí. Predovšetkým čl. II bod 2.3 kúpnej zmluvy obsahoval dohodu strán o splatnosti
kúpnej ceny k rukám predávajúcich pri podpise zmluvy. Predávajúcimi, teda aj žalobcom, bola kúpna
zmluva podpísaná dňa 7.2.2011, čím žalobca deklaroval splnenie zmluvnej povinnosti žalovanými ako

kupujúcimi. Svedkyňa U. D. ako druhá predávajúca vo svojej výpovedi potvrdila obranu žalovaných,
že pri podpise kúpnej zmluvy bola kúpna cena žalovanými zaplatená. Žalobca pôvodne žaloval celú
výšku kúpnej ceny 1.800.000 eur, po doručení vyjadrenia žalovaných k žalobe, obsahujúceho obranu
v zmysle vyplatenia časti kúpnej ceny prostredníctvom úveru vo výške 540.000 eur, sám vzal žalobu v
tejto časti späť. Uspokojeniu nároku žalobcu na zaplatenie kúpnej ceny ďalej nasvedčovala skutočnosť,

že po podpise kúpnej zmluvy ešte dňa 7.2.2011 podpísal dodatok č. 1 ku kúpnej zmluve a dňa
25.2.2011dodatokč.2kukúpnejzmluve.Oneexistenciipohľadávkynazaplateniečastikúpnejcenyvoči
žalovaným, patriacej do bezpodielového spoluvlastníctva žalobcu a svedkyne U. D., bývalých manželov,
keďže predmet kúpnej zmluvy patril do ich bezpodielového spoluvlastníctva, svedčila aj skutočnosť, že
v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, vedenom pred Okresným súdom
Pezinok pod sp. zn. 6C/264/2013, žalobca (tam v procesnom postavení žalovaného) vo svojej vlastnej

vzájomnej žalobe zo dňa 14.6.2017, označil masu bezpodielového spoluvlastníctva, pričom pohľadávku
z predmetnej kúpnej zmluvy, ako spoločné majetkové právo manželov, vo vzájomnej žalobe vôbec
neuviedol.

9. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že pokiaľ žalobca považoval právny úkon, kúpnu zmluvu zo

dňa 7.2.2011 za absolútne neplatný právny úkon, v súvislosti s jeho žalobou zo dňa 19.7.2011 o určenie,
že žalobca a U. D. sú výlučnými vlastníkmi nehnuteľností vedených na LV č. XXXX a č. XXXX v kat.
území D. (predmet kúpnej zmluvy), ktoré konanie bolo vedené na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn.
10C/206/2011, z dôvodu jeho uvedenia do omylu žalovanými, ako kupujúcimi, ktorí už pri uzatvorení
kúpnej zmluvy nemali mať úmysel kúpnu cenu zaplatiť, nárok na zaplatenie kúpnej ceny, alebo jej časti,

by z absolútne neplatnej zmluvy nevznikol. Žalobca v danom konaní vzal žalobu späť a konanie bolo
zastavené. Žalobca však v tomto konaní, kde sa domáhal zaplatenia kúpnej ceny, žiadnym relevantným
spôsobom nevysvetlil, prečo v inom konaní už považuje kúpnu zmluvu za platnú, keďže sa z nej domáhal
plnenia.

10. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že o neexistencii pohľadávky voči žalovaným svedčila aj
skutočnosť, že ak by existovala, teda ak by boli žalovaní v omeškaní so zaplatením hoc aj len časti
kúpnej ceny, žalobca mal možnosť od kúpnej zmluvy odstúpiť (§ 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka),
pričom túto zákonnú možnosť nevyužil. Obranu žalovaných o splatení časti kúpnej ceny z kúpnej
zmluvy, uzatvorenej v roku 2011, v období predchádzajúcom uzavretiu kúpnej zmluvy (v rokoch 2002,

2003 a 2009) súd pre posúdenie nároku, uplatňovanom v tomto konaní, v súlade s argumentáciou
žalobcu, že išlo o plnenia z minulosti a za iných skutkových okolností, považoval za irelevantnú. Listinné
dôkazy žalovaných v tomto smere skôr nasvedčovali tomu, že žalobca, vyvíjajúci v minulosti množstvo
rôznych podnikateľských aktivít, účelovo prevádzal na svoje deti (žalovaných) svoje nehnuteľnosti
(prípadne nehnuteľnosti patriace do bezpodielového spoluvlastníctva žalobcu a svedkyne U. D.) za

účelomokamžitejdostupnostidisponibilnýchfinančnýchprostriedkovvnezanedbateľnejvýške,zúverov,
ktoré si žalovaní brali na úhradu kúpnych cien žalobcovi za takto prevádzané nehnuteľnosti, prípadne z
týchto úverov vykrývali dlhy žalobcu, viaznuce na prevádzaných nehnuteľnostiach.

11. Proti predmetnému rozsudku podal odvolanie žalobca a žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnutý

rozsudok tak, že žalovaným v 1. až 3. rade, každému jednotlivo, uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
420.000 eur a povinnosť nahradiť mu spoločne a nerozdielne trovy konania. Podľa žalobcu boli naplnené
odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), písm. d), písm. f) a písm. h) zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie neposkytol
pre svoje závery dostačujúce dôvody a teda nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi,

aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva, a to v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Súd prvej inštancie ďalej dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia
veci a napadnuté rozhodnutie malo inú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci.

12. Ako hlavný argument odvolania označil žalobca zlyhanie súdu prvej inštancie v súvislosti so
správnym uchopením procesu dokazovania. Súd prvej inštancie mal vzhľadom na skutkové a právne
okolnostisporuaplikovaťtzv.negatívnudôkaznúteóriu.Zpravidla,žekaždýpreukazujeibasvojevlastnéskutkové tvrdenia, existuje výnimka vychádzajúca zo skutočnosti, že od nikoho nemožno spravodlivo
požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti - v tomto spore nezaplatenie kúpnej
ceny. Preukazovanie tejto skutočnosti bolo objektívne nemožné. V tomto prípade teda malo v zmysle

zaužívanej praxe nastať presunutie dôkazného bremena na protistranu. Ak sa tak nestalo, súd mal
presvedčivo vysvetliť dôvody, ktoré ho k tomu viedli. V súvislosti s väčšinou predložených dôkazov
žalovaných však súd prvej inštancie konštatoval, že sú pre konanie irelevantné. Súd prvej inštancie
žiadnym relevantným spôsobom nevysvetlil, aké motívy ho viedli k tomu, že tak zásadnú vec, akou
je povinnosť vydať zrozumiteľné a preskúmateľné rozhodnutie, odignoroval. Súd prvej inštancie vydal

rozhodnutie, ktoré možno už len z tohto dôvodu považovať za nezákonné. Z použitých prostriedkov
procesnej obrany žalovaných mohol vziať do úvahy len výsluch svedkyne U. D.. Tento výsluch však
obsahoval viaceré nezrovnalosti, najmä tvrdenia o zaplatení sumy vo výške viac ako 957.000 eur
žalobcovi v hotovosti (čo žalobca výslovne poprel), ako aj tvrdenia o zdroji týchto financií, ktoré mali
pochádzať jednak z podnikateľskej činnosti žalovanej v 2. rade a z predaja nehnuteľnosti v D.. V
súvislosti s údajnými ziskami z prevádzkovania penziónu nebolo preukázané, že žalovaná v 2. rade bola

schopná v rozmedzí niekoľkých rokov vyprodukovať čistý zisk vo výške viac ako 791.000 eur (resp. viac
ako 957.000 eur). Rovnako nepravdivá bola aj informácia súvisiaca s predajom nehnuteľnosti v D. (vo
výške 5.000.000 Sk, t.j. približne 166.000 eur), keďže túto transakciu zahrnuli žalovaní do argumentácie
v rámci dôkazov, ktoré súd prvej inštancie vyhodnotil v bode 49 rozsudku za irelevantné, a teda podľa
samotných žalovaných nebola súčasťou vyplatenej hotovosti.

13. Podľa žalobcu súd prvej inštancie pochybil svojím tvrdením, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno.
Z pohľadu žalobcu bol pritom spor po skutkovej stránke triviálny, keďže išlo o uzatvorenú kúpnu
zmluvu, prevod vlastníckeho práva na kupujúcich a nezaplatenú kúpnu cenu zo strany žalovaných.
Prvé dve zložky boli v spore preukázané, resp. neexistovala o nich pochybnosť, pričom tretiu zložku

mali vyvrátiť alebo preukázať jej opak žalovaní. Z pohľadu využitia ich nástrojov procesnej obrany sa
tak nestalo, čo súd prvej inštancie nevzal do úvahy. Súd prvej inštancie sa mal zaoberať aj otázkou
neunesenia dôkazného bremena zo strany žalovaných. Preto sa javí argumentácia a odôvodnenie
rozsudku ako nedostatočné. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie v súvislosti so žalobou postupoval
neprimeranereštriktívne(nedostatočnéposudzovanieskutkovýchokolností,napr.výsluchusvedkyneU.

D., nesprávne skutkové zistenia z vykonaných dôkazov, neposúdenie neunesenia dôkazného bremena
zo strany žalovaných), ale aj v rámci tých skutkových okolností, ktoré posudzoval, prejavil výraznú
nedôslednosť. V tejto súvislosti namietal aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, keďže
súd prvej inštancie sa zameral výhradne na posudzovanie relevancie procesných útokov žalobcu a
posudzovaniu použitých nástrojov procesnej obrany zo strany žalovaných venoval minimálny priestor.

14. Ďalej žalobca poukázal na to, že rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, a
topredovšetkýmvsúvislostisprávnymposúdenímčl.IIbodu2.3kúpnejzmluvy,ktorýobsahovaldohodu
strán o splatnosti kúpnej ceny pri podpise zmluvy. Žalobca považoval záver súdu prvej inštancie o tom,
že „žalobca deklaroval splnenie zmluvnej povinnosti žalovanými ako kupujúcimi“ v nadväznosti na čl.

II bod 2.3 kúpnej zmluvy, za výsledok nesprávneho výkladu (predovšetkým jazykového) predmetného
článku kúpnej zmluvy. Stanovený článok stanovil len dohodnutú metódu zaplatenia kúpnej ceny, avšak
nebol dôkazom o jeho dodržaní. Uvedený právny názor by bol potenciálne udržateľný v prípade, ak by
v kúpnej zmluve bolo explicitné ustanovenie o prevzatí kúpnej ceny pri podpise kúpnej zmluvy. Takéto
ustanovenie sa však v zmluve nenachádzalo.

15. Zvyšnú časť odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie považoval žalobca za neopodstatnenú, a
to najmä v súvislosti s argumentáciou viažucou sa k spochybňovaniu právnych úkonov vykonaných,
resp. nevykonaných žalobcom nad rámec sporu. Argumenty súvisiace s konaním o vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov (bod 46), konaním o neplatnosť kúpnej zmluvy (bod 46)

a nevyužitím zákonnej možnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy (bod 47) vnímal ako nenáležitú snahu
o obmedzovanie jeho hmotnoprávnych a procesnoprávnych práv. V právnom štáte by nemal súd
neodôvodnene postihovať občanov za ich voľbu spojenú so spôsobom uplatňovania ochrany svojich
práv.

16. Žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadali, aby odvolací súd odvolanie žalobcu zamietol a
žalovaným priznal plnú náhradu trov konania. Vyjadrenie odôvodnili tým, že žalobca potvrdil zaplatenie
kúpnej ceny podpísaním kúpnej zmluvy dňa 7.2.2011, dodatku ku kúpnej zmluve č. 1 dňa 25.2.2011 a
dodatku ku kúpnej zmluve č. 2 dňa 23.3.2011 (opravná doložka), čím v zmysle čl. II bodu 2.3 kúpnejzmluvy žalobca svojimi vlastnými podpismi trikrát potvrdil v rôznych za sebou nasledujúcich termínoch
v časovom rozpätí takmer dvoch mesiacov prevzatie kúpnej ceny. Podľa žalovaných by bolo logickým
i právnym nezmyslom, aby žalobca podpisoval dodatky kúpnej zmluvy s takým časovým odstupom, ak

by mu kúpna cena nebola vyplatená. Dňa 25.7.2011 podal žalobca na žalovaných žalobu o určenie
vlastníckeho práva, v ktorej sa domáhal určenia kúpnej zmluvy ako neplatnej. Túto žalobu vzal dňa
29.10.2012 späť a konanie bolo zastavené. Týmto krokom opäť sám potvrdil platnosť kúpnej zmluvy
a vyplatenie kúpnej ceny v zmysle čl. II bodu 2.3 kúpnej zmluvy. Preto boli podľa žalovaných tvrdenia
žalobcu lživé a účelové s cieľom nezákonne sa obohatiť na úkor žalovaných.

17. Žalovaní ďalej poukázali na skutočnosť, že žalobca nevyužil zákonnú možnosť odstúpenia od
podpísanej kúpnej zmluvy. Žalobca spochybňoval finančné vyporiadanie časti kúpnej ceny formou
úverov, čo bolo podľa žalovaných komické s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti a s ohľadom
na to, že kúpnu zmluvu podpísal a formuloval samotný žalobca. Financie na úver s cieľom kúpy
predmetnej nehnuteľnosti zháňal už v časovom predstihu, ako to dokazoval aj v spise priložený dôkazný

materiál.Tvrdeniažalobcuotom,akosplácalúveryžalovanýchbolinezmyslom,ktoréžalobcanedokázal
podoprieť listinnými dôkazmi. Taktiež spochybňovanie svedkyne U. D. bolo scestné. Počas viac ako 40
- ročného trvania manželstva nespochybňoval legitimitu svedkyne pri jeho početných právnych úkonoch
a finančných transakciách. Za jediného nedôveryhodného bolo treba v konaní podľa žalovaných označiť
žalobcu, ktorý najskôr podal žalobu na určenie vlastníckeho práva, ktorú o rok neskôr sám stiahol.

Následne podal v roku 2012 aktuálnu žalobu o zaplatenie 1.800.000 eur, ktorú neskôr sčasti stiahol.
Žalobca v tomto konaní opakovane klamal súd o svojich majetkových pomeroch a viac ako dva roky
odmietal platiť súdne poplatky, ktoré zaplatil až po zastavení konania. Na pojednávaní v júli 2017 sa
odmietol zúčastniť, zostal stáť na chodbe súdu, pričom sa na súd osobne dostavil a jeho právny zástupca
klamal o jeho neprítomnosti. Žalovaní ďalej poukázali na to, že ak by žalobca nezískal celú kúpnu cenu

za predaj nehnuteľnosti, nemal by z čoho zaplatiť svoje početné cesty, nákladný životný štýl, súdne
poplatky a drahé advokátske kancelárie. Tiež poukázali na to, že žalobca podľa webovej prezentácie
v súčasnosti pôsobí ako obchodný H. C. S.-B., preto sú jeho vyjadrenia o zlej sociálnej situácii len
odpútavaním pozornosti od merita veci.

18. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaných uviedol, že žalovaní nesprávne tvrdili, že
podpisom zmluvy automaticky nastalo aj potvrdenie zaplatenia kúpnej ceny. V skutočnosti medzi týmito
javmi neexistovala kauzálna ani právna súvislosť. O použitie ďalšieho argumentačného úskoku sa
malo jednať aj v prípade argumentu, v ktorom žalovaní spájali potvrdenie platnosti kúpnej zmluvy
so späťvzatím žaloby na určenie neplatnosti tejto zmluvy. Záver, ku ktorému žalovaní dospeli,

bol zavádzajúci a mylný, keďže spájali dve nesúvisiace právne skutočnosti. V súvislosti s prvým
argumentačným rámcom žalovaných, ktorým smerovali k popretiu existencie pohľadávky (tvrdením, že
žalobca potvrdil zaplatenie kúpnej ceny), žalobca poukázal na existujúce uznesenie Krajského súdu v
Trnavevovecivedenejpodsp.zn.11Co/486/2016,vktoromboloexplicitnekonštatované:„Súdprihliadol
tiež na to, že účastníci konania nemajú vyporiadané BSM, pričom mal preukázané, že navrhovateľka

(U. D.) má pohľadávku voči svojim deťom v súvislosti s kúpnou zmluvou, ktorou spoločne s bývalým
manželom previedli na svoje deti nehnuteľnosť.“ Citovaná pasáž podľa žalobcu jednoznačne potvrdila,
že existencia spornej pohľadávky bola Okresným súdom v Trnave (v inom konaní) preukázaná. Podľa
žalobcu sa žalovaní žiadnym spôsobom nevysporiadali s konkrétnymi argumentmi, na ktoré poukázal
v odvolaní, namiesto toho prezentovali tvrdenia, ktorými chceli odviesť pozornosť od podstaty veci, t.j.

že výpoveď svedkyne U. D. obsahovala zjavné nezrovnalosti. Skutočnosť, že vzťah medzi žalobcom
a svedkyňou bol výrazne citovo naštrbený, čoho výsledkom bola neobjektívnosť výpovede svedkyne,
žalobca navrhoval preukázať vykonaním dôkazu - reportáže televízie Markíza zo dňa XX.X.XXXX s
názvom „T. X. X. E. X. T. Q. T. S.“. Tento dôkaz však súd prvej inštancie nevykonal, ani sa nevyjadril k
dôvodom jeho nevykonania. Rovnako irelevantné a nepravdivé boli ďalšie tvrdenia žalovaných, podľa

ktorých žalobca klamal o svojich majetkových pomeroch, odmietol sa zúčastniť súdneho pojednávania,
nepodal trestné oznámenie a ani žalobu na ochranu osobnosti, resp. že je obchodným riaditeľom firmy
S.-B. Q. S.. Ku svojej neprítomnosti na pojednávaní uviedol, že relevancia tohto tvrdenia bola nulová,
keďže žalobca bol zastúpený na celé konanie, pričom jeho právny zástupca na pojednávaní prítomný
bol. Nepravdou bolo aj tvrdenie žalovaných o tom, že žalobca nevyužil prostriedky ultima ratio. Žalobca

podal voči konaniu svedkyne U. D. trestné oznámenie; tiež podal žalobu na ochranu osobnosti voči
spoločnosti News and Media Holding, a.s. Zavádzajúcim bolo aj tvrdenie o tom, že žalobca je E. H. firmy
S.-B.. Údaje z internetovej stránky danej spoločnosti neboli aktuálne a o tom, že v tejto spoločnosti nemážiadnu majetkovú účasť ani relevantnú právnu pozíciu, svedčí výpis z Obchodného registra. Záverom
žalobca opätovne poprel prijatie kúpnej ceny v hotovosti.

19. Žalovaní v ďalších vyjadreniach k vyjadreniu žalobcu uviedli, že žalobca neuviedol žiadne právne
relevantné a nové skutočnosti k tejto kauze. Žalobca nevidel žiadnu súvislosť medzi podpisom kúpnej
zmluvy a potvrdením o zaplatení kúpnej ceny, hoci kúpna zmluva jasne a jednoznačne definovala
zaplatenie kúpnej ceny, čo potvrdila aj svedkyňa. Z objektívneho hľadiska nebolo možné predstaviť
si procesne silnejší dôkaz o zaplatení kúpnej ceny ako svedeckú výpoveď samotnej predávajúcej.

Svedkyňa opísala aj celkové pomery v rodine, ktoré spolu s inými dôkazmi dotvorili obraz o správaní
žalobcu ku svojím deťom - žalovaným, a ktoré mali vplyv na posudzovanie zmluvných vzťahov medzi
stranami sporu a spôsob zaplatenia kúpnej ceny. Ak žalobca považoval výpoveď svedkyne za zmätočnú,
mohol vyvinúť aktivitu spočívajúcu v snahe spochybniť jej výpoveď otázkami, prípadne navrhnutím
ďalších dôkazov, čo však neurobil. Tvrdenia žalobcu o údajnom nezaplatení kúpnej ceny a akékoľvek
iné jeho tvrdenia bolo možné vzhľadom na správanie žalovaného ku svojej rodine a voči súdu len ťažko

považovať za dôveryhodné. Za príčiny rozvratu manželstva medzi žalobcom a svedkyňou U. D. Okresný
súd v Pezinku v konaní vedenom pod sp. zn. 5C/318/2010 označil ľahostajnosť žalobcu k rodine a
nezodpovedné hospodárenie. Žalobca teda nezatajoval majetok len pred svojou rodinou, ale dokonca
aj pred súdom v predmetnom konaní, keď zavádzal súd ohľadom splnenia podmienok na oslobodenie
od súdnych poplatkov.

20. Ďalej žalovaní trvali na tom, že zaplatenie kúpnej ceny potvrdil žalobca viacnásobným podpisom
kúpnej zmluvy, späťvzatím žaloby o neplatnosť kúpnej zmluvy a nevyužitím ďalších právnych inštitútov,
ktoré mal k dispozícii (odstúpenie od zmluvy, a pod.). Žalobca v priebehu súdneho konania a
ani v odvolaní nedokázal vysvetliť, prečo uzatváral ďalšie dodatky k zmluve a podpisoval opravnú

doložku, ak nemal zaplatenú kúpnu cenu. Nevysvetlil ani to, prečo neodstúpil od zmluvy, prečo sa
domáhal neplatnosti kúpnej zmluvy, prečo žalobu zobral späť a prečo nezahrnul údajnú pohľadávku
v podobe nezaplatenej kúpnej ceny do pasív bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Žalovaní
tiež uviedli, že žalobca v priebehu tohto konania sám spôsoboval časové prieťahy svojou neúčasťou
na pojednávaniach, zmenami právnych zástupcov, pričom sa viackrát snažil kontaktovať žalovaných

s tým, aby s nimi uzatváral rôzne neštandardné mimosúdne dohody. Žalobca vo svojich podaniach
spochybňovalsvedectvosvedkyne,nepracovalvšaksožiadnymdôkaznýmmateriálom,odvolávalsalen
na emócie. Na rozdiel od žalobcu predložili žalovaní súdu množstvo relevantných písomných dôkazov,
ktoré boli v kauzálnej súvislosti k právnemu konaniu žalobcu. Trestné oznámenie podal žalobca na
svedkyňu účelovo až po tom, ako súd odmietol jeho žalobu, hoci svedkyňa sa svojimi názormi na žalobu

a zaplatenie kúpnej ceny netajila už predtým. Žalovaní ďalej poukázali na nový dôkaz - SMS správu,
ktorou žalobca kontaktoval žalovanú v 1. rade, v ktorej uviedol: „Milá U., ... finančne som Ťa zabezpečil
nákupom akcií investičných fondov. Nemaj obavy z budúcnosti. Nič nepodpisuj. Otec.“ Na jednej strane
teda žalobca deklaroval svoju nemajetnosť, na druhej strane sám kontaktoval žalovanú v 1. rade s tým,
žepodnikalrôznebližšienešpecifikovanénákupyakciíainvestovaldoinvestičnýchfondov.Pretozostalo

otázne, prečo žalobca žaloval žalovanú v tomto konaní o viac ako milión eur, ak jej súčasne ponúkal
finančné zabezpečenie a informoval ju o svojich investičných aktivitách. Aj tento dôkaz potvrdil, že
konanie žalobcu bolo tendenčné, a že jeho jediným úmyslom v konaní bolo zlepšenie vlastnej majetkovej
bilancie, nie dosiahnutie spravodlivosti.

21. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania
podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vrátiť
vec na ďalšie konanie.

22. Žalobca v podanom odvolaní namietal rôzne pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré mali zakladať
danosť viacerých odvolacích dôvodov. Z týchto odvolacích dôvodov žalobca poukázal predovšetkým na
nedostatky súvisiace s procesom dokazovania a na to nadväzujúce nedostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, čím mal súd prvej inštancie znemožniť žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné
práva, a to v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

23. Pochybenie súdu spočívajúce v porušení práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ako aj v nesplnení požiadaviek kladených na proces dokazovania a na premietnutie jeho vykonania
do odôvodnenia súdneho rozhodnutia môže predstavovať zásadné porušenie základného práva naspravodlivý proces tak, ako ho deklaruje čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nevyhnutnosť dôsledne dbať na dodržiavanie
kvalitatívnych požiadaviek na odôvodnenie súdneho rozhodnutia tak, ako sú vymedzené v § 220 ods. 2

C.s.p. a formulované bohatou rozhodovacou činnosťou národných i medzinárodných súdnych orgánov,
vychádza z konceptu právneho štátu, v ktorom dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia je
základnou podmienkou legitimity každého rozhodnutia súdu. Absencia racionálneho a presvedčivého
odôvodnenia súdneho rozhodnutia môže totiž vzbudzovať dojem svojvôle súdu pri vedení konania či
rozhodovaní sporu a spôsobovať celkovú nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Dôkladným odôvodnením

rozhodnutia totiž dáva súd stranám najavo, že ich argumenty boli v konaní pred súdom vypočuté,
dáva stranám možnosť odvolať sa proti rozhodnutiu súdu a odvolaciemu súdu možnosť napadnuté
rozhodnutie preskúmať čo do správnosti skutkových a právnych záverov konajúceho súdu. Náležité
odôvodnenie súdneho rozhodnutia zabezpečuje tiež výchovné pôsobenie súdneho konania a prispieva
k možnosti verejnej kontroly výkonu súdnictva.

24. S povinnosťou súdu dostatočne odôvodniť právne posúdenie prejednávanej veci je nevyhnutne
spojená aj povinnosť súdu dostatočne odôvodniť vykonaný proces dokazovania. Konkrétne je
nevyhnutné, aby súd v zmysle § 220 ods. 2 C.s.p. popri skutkových a právnych záveroch, ku
ktorým dospeje v rámci konania, stranám v rámci odôvodnenia dostatočne presvedčivo objasnil, ktoré
skutočnosti považoval za preukázané, a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal

a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec na základe vykonaného
dokazovania právne posúdil. Porušením práva na spravodlivý proces môže byť totiž aj situácia, keď v
hodnotení skutkových zistení absentuje určitá časť skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, eventuálne
alebo tým skôr, pokiaľ ich strana namietla, no napriek tomu ich všeobecný súd náležitým spôsobom v
celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil bez toho, že by dodatočným spôsobom odôvodnil

ich bezvýznamnosť či irelevantnosť (I. ÚS 33/2012).

25. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo svetle vyššie uvedených
požiadaviek na spravodlivý súdny proces, osobitne s dôrazom na skutočnosti namietané žalobcom v
podanom odvolaní a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok nespĺňa kvalitatívne požiadavky kladené

na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Zistené nedostatky sa týkajú najmä povinnosti súdu premietnuť
závery vykonaného dokazovania do odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktoré malo nepochybným
spôsobom objasniť zistený skutkový stav veci, ozrejmiť úvahy súdu pri hodnotení vykonaných dôkazov
a pri následnom právnom posúdení okolností rozhodujúcich pre rozhodnutie vo veci samej.

26. Podstata námietok žalobcu ohľadom nedostatočne vykonaného a vyhodnoteného dokazovania
bola postavená na konštatovaní, že súd prvej inštancie pri hodnotení splnenia povinnosti tvrdenia a
dôkaznej povinnosti nepristupoval vo vzťahu ku stranám sporu rovnako striktne, keď si jednostranne
osvojil tvrdenia žalovaných, ktoré nemali dostatočnú oporu v listinných dôkazoch, kým tvrdenia žalobcu
boli súdom prvej inštancie vyhodnotené ako nedôveryhodné a nepreukázané, resp. dôkazné prostriedky

svedčiace v prospech žalobcu boli bez dostatočného odôvodnenia vyhodnotené ako irelevantné.

27. Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvádzané námietky žalobcu preskúmal odôvodnenie
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a obsah súdneho spisu. V zápisnici z pojednávania zo dňa
21.9.2017, ako aj v odôvodnení napadnutého rozsudku, súd prvej inštancie konštatuje, že sa oboznámil

s celým obsahom súdneho spisu a ďalej sa bližšie venoval analýze skutkových zistení vyplývajúcich
z vybraných listinných dôkazov. Napriek tomu musí odvolací súd konštatovať, že v odôvodnení
napadnutého rozsudku absentuje zhodnotenie viacerých listinných dôkazov, ktoré možno nepochybne
označiť za kľúčové pre náležité zistenie skutkového stavu veci a správnu aplikáciu príslušných právnych
noriem. Pri prijímaní záveru o oprávnenosti nároku uplatneného žalobou a hodnotení dôveryhodnosti

skutkových tvrdení strán sporu súd prvej inštancie taktiež riadne neprihliadol na obsah pripojeného
súdneho spisu Okresného súdu Pezinok sp. zn. 10C/206/2011, v rámci ktorého boli prezentované
skutočnosti, ktoré mohli dotvoriť obraz o dohode strán sporu ohľadom dojednaného spôsobu zaplatenia
kúpnej zmluvy a jej faktického splatenia. Táto skutočnosť sa následne premietla i v nemožnosti riadneho
posúdenia správnosti a úplnosti skutkových záverov súdu prvej inštancie, ako to v odvolaní namietal

žalobca.

28. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca dôkazné bremeno,
ktoré ho v konaní zaťažovalo, neuniesol, keďže na preukázanie svojich skutkových tvrdení neprodukovalv konaní také dôkazy, ktorými by nad všetku pochybnosť, vzhľadom na okolnosti, ktoré podpisu kúpnej
zmluvy predchádzali, a ktoré nasledovali, tieto tvrdenia preukázal, resp. vyvrátil popretie jeho skutkových
tvrdení žalovanými. S týmto konštatovaním súdu prvej inštancie sa však nebolo možné v plnom rozsahu

stotožniť, pretože otázka neunesenia dôkazného bremena nebola v konaní skúmaná rovnako striktne
vo vzťahu k obom stranám sporu.

29. Neunesením dôkazného bremena sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že za
konania neboli preukázané jej tvrdenia, a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v

jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej i v takých
prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola
alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať
záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá.
Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto
skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá existenciu týchto

skutočností tiež tvrdí. Z uvedeného teda vyplýva, že dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti strany
zákonným spôsobom preukázať pred súdom pravdivosť svojich tvrdení zaväzuje v konaní obe strany
konania, ako žalobcu, tak aj žalovaného. Ak sa teda v prejednávanej veci žalobca ako predávajúci
domáhal zaplatenia kúpnej ceny za prevádzanú nehnuteľnosť, bolo jeho povinnosťou označiť a predložiť
dôkazy na preukázanie uzatvorenia kúpnej zmluvy, prípadne splnenie iných povinností, ktoré mu

z predmetnej kúpnej zmluvy vyplývali. Na druhej strane to boli žalovaní ako kupujúci, ktorých po
preukázaní uzatvorenia kúpnej zmluvy zaväzovala povinnosť preukázať zaplatenie kúpnej ceny. V
predmetnom konaní totiž nebolo možné požadovať od žalobcu, aby preukázal negatívnu skutočnosť, v
tomto prípade ním tvrdené nezaplatenie kúpnej ceny žalovanými.

30. Z tohto hľadiska je potrebné konštatovať, že žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie preukázal
uzatvorenie kúpnej zmluvy, na základe ktorej si uplatňoval nárok na zaplatenie kúpnej ceny vo výške
1.260.000 eur. Túto skutočnosť žalovaní v rámci konania žiadnym spôsobom nespochybňovali, ako
nespochybňovali ani iné plnenie si povinností žalobcu ako predávajúceho, vyplývajúcich z predmetnej
kúpnej zmluvy. V tejto časti procesnej argumentácie teda žalobca uniesol dôkazné bremeno, ktoré ho

v konaní primárne zaťažovalo. Následne bolo v konaní potrebné venovať pozornosť otázke zaplatenia
kúpnej ceny. Keďže od žalobcu nebolo spravodlivé požadovať, aby preukazoval nezaplatenie kúpnej
ceny,vtejtočastiposudzovaniadôvodnostiuplatnenéhonárokudošlokpreneseniudôkaznéhobremena
zo žalobcu na žalovaných, ktorí v konaní trvali na tom, že kúpna cena za prevádzanú nehnuteľnosť bola
nimi v plnom rozsahu uhradená.

31. Strany sporu prezentovali odlišné skutkové tvrdenia ohľadom splnenia záväzku žalovaných zaplatiť
kúpnu cenu nehnuteľnosti. Keďže v tejto otázke zaťažovalo dôkazné bremeno primárne žalovaných,
bol súd prvej inštancie povinný hodnotiť predovšetkým spôsob, akým žalovaní preukazovali rozsah a
metódu splnenia tejto povinnosti v konaní pred súdom. Žalovaní tvrdili, že kúpna cena nehnuteľnosti bola

uhradená kombináciou pôžičiek poskytnutých žalobcovi zo strany žalovaných v čase pred uzatvorením
kúpnej zmluvy, ktoré boli vo veľkej miere hradené z finančných prostriedkov nadobudnutých na základe
zmlúv o úvere (celkom vo výške 842.148,31 eura) a poskytnutím hotovosti pri podpise zmluvy (vo výške
957.851,69eura),ktorúpredstavovalsúhrnvýnosovzpodnikateľskejčinnostižalovanejv2.radeavýnos
vyplývajúci z predaja nehnuteľnosti v D.. Listinný dôkaz preukazujúci uzatvorenie deklarovaných zmlúv

o pôžičke, či listinný dôkaz preukazujúci odovzdanie hotovosti pri podpise zmluvy však do súdneho
spisu doložený nebol. Napriek tomu, že zo strany žalovaných nedošlo k jasnému preukázaniu týchto
skutočností, súd prvej inštancie považoval kúpnu cenu za splatenú spôsobom, ako to v konaní uvádzali
žalovaní. Toto svoje presvedčenie neodôvodňoval poukazom na unesenie dôkazného bremena zo
strany žalovaných, ale odkazom na faktické konanie žalobcu, ktorý mal svojím podpisom na kúpnej

zmluve a jej ďalších dodatkoch sám potvrdiť zaplatenie celej kúpnej ceny spôsobom uvedeným v čl. II
bode2.3kúpnejzmluvyavýpoveďousvedkyneU.D.,ktorávkonanípredsúdomprvejinštanciepotvrdila
zaplatenie celej kúpnej ceny za nehnuteľnosť pri podpise zmluvy. Za nedôveryhodné vyhodnotil súd
prvej inštancie argumenty žalobcu o tom, že mu kúpna cena nebola zaplatená z dôvodu, že tento najskôr
sám spochybňoval platnosť kúpnej zmluvy v konaní vedenom pred Okresným súdom Pezinok pod sp.

zn. 10C/206/2011, ktoré bolo neskôr zastavené z dôvodu späťvzatia žaloby, pričom žalobca nevysvetlil,
prečo v ďalšom konaní považoval zmluvu za platnú a domáhal sa z nej plnenia. Ďalej súd prvej inštancie
poukázal na to, že neexistencii pohľadávky nasvedčovala aj skutočnosť, že ak by existovala, žalobca
malzákonnúmožnosťodstúpiťodpredmetnejkúpnejzmluvy,ktorúvšaknevyužil;žalobcatiežnezahrnulpohľadávku z predmetnej zmluvy do masy bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktorá mala byť
medzi bývalými manželmi vyporiadaná v rámci konania vedeného pred Okresným súdom Pezinok pod
sp. zn. 6C/264/2013.

32. Pri prijímaní záverov ohľadom dôvodnosti žalobou uplatneného nároku bolo potrebné bližšie sa
venovať otázke preukázania skutočného zaplatenia kúpnej ceny nehnuteľnosti, keďže strany sporu
prezentovali dve podstatne rozličné verzie, pravdivosť ktorých mala byť skúmaná ich komparáciou
a dôslednejším prístupom pri hodnotení obsahu relevantných listinných dôkazov. Z predložených

listinných dôkazov skutočne vyplývalo, že žalovaní postupne poskytli žalobcovi finančné prostriedky v
nezanedbateľnej výške, sporná však medzi stranami sporu zostala otázka právneho titulu poskytnutia
týchto finančných prostriedkov, keďže žalobca trval na tom, že tieto neboli poskytnuté ako pôžička, ale
ako protiplnenie vyplývajúce z iných zmluvných vzťahov medzi ním a žalovanými. Súd prvej inštancie
v odôvodnení napadnutého rozsudku neuviedol jednoznačné odpovede na to, ako právne vyhodnotil
uvedenú spornosť v skutkových tvrdeniach strán sporu v prospech žalovaných, resp. neuviedol dôvody,

pre ktoré nepovažoval rozpor v týchto tvrdeniach za relevantný do takej miery, aby im venoval náležitú
pozornosť v odôvodnení rozsudku. Súd prvej inštancie zhrnul argumentáciu žalobcu v odôvodnení
napadnutého rozsudku odkazom na jeho námietku, v zmysle ktorej jednotlivé finančné transakcie
časovo predchádzali uzatvoreniu kúpnej zmluvy, námietku ohľadom neexistencie zmluvy, ktorá by tvorila
prepojenie deklarovaných finančných transakcií a následnej kúpnej zmluvy, ako aj na to, že takýto

spôsob splatenia kúpnej ceny nebol vyjadrený ani v kúpnej zmluve zo dňa 7.2.2011. K tejto argumentácii
súd prvej inštancie dodal, že žalobca tiež opísal, aký bol účel časovo starších prevodov finančných
prostriedkov, no bližšiemu hodnoteniu pravdivosti tvrdení žalobcu ohľadom účelu týchto prevodov sa v
konaní nevenoval.

33. Súd prvej inštancie zvolil takýto postup napriek tomu, že sám v odôvodnení napadnutého rozsudku
(v bode 49) skonštatoval, že „listinné dôkazy žalovaných nasvedčujú tomu, že žalobca, vyvíjajúci
v minulosti množstvo rôznych podnikateľských aktivít, účelovo prevádzal na svoje deti (žalovaných)
svoje nehnuteľnosti za účelom okamžitej dostupnosti disponibilných finančných prostriedkov v
nezanedbateľnej výške, z úverov, ktoré si žalovaní brali na úhradu kúpnych cien žalobcovi za takto

prevádzané nehnuteľnosti, prípadne z týchto úverov vykrývali dlhy žalobcu, viaznuce na predávaných
nehnuteľnostiach.“ Toto konštatovanie súdu prvej inštancie bolo možné vyhodnotiť, vzhľadom na
predložené listinné dôkazy a vyjadrenia strán sporu, za pravdivé. Preto bolo v konaní potrebné
venovať primeranú pozornosť tvrdeniu žalobcu, podľa ktorého boli medzi ním a svedkyňou U. D. ako
predávajúcimi a žalovanými ako kupujúcimi uzatvorené viaceré kúpne zmluvy na ďalšie špecifikované

nehnuteľnosti, na ktoré boli tiež zriadené záložné práva. Existenciu viacerých obojstranne zaväzujúcich
zmlúv preukazovala napríklad kúpna zmluva medzi žalobcom a žalovanými na predmet kúpy -
nehnuteľnosť v P. za kúpnu cenu 2.500.000 Sk (č.l. 833 a nasl.); zmluva o zriadení záložného práva zo
dňa 3.9.2002, ktorou bolo zriadené záložné právo na totožnú nehnuteľnosť v P. v súvislosti so zmluvou
o hypotekárnom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej bol žalovanej v 2. rade poskytnutý úver vo

výške 2.500.000 Sk (č.l. 836 a nasl.); zmluva o zriadení záložného práva zo dňa 23.4.2009, ktorou bolo
zriadené záložné právo na totožnú nehnuteľnosť v Medzeve v súvislosti so zmluvou o hypotekárnom
úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej bol žalovanej v 2. rade poskytnutý úver vo výške 22.000 eur
(č.l. 840 a nasl.); kúpna zmluva medzi žalobcom a žalovanými na predmet kúpy - nehnuteľnosť v D. za
kúpnu cenu 5.000.000 Sk (č.l. 847 a nasl.), a pod. Súd prvej inštancie sa však nedostatočne vysporiadal

s obsahom predmetných listín, keď vôbec neprihliadol na skutočnosť, že existencia zmluvných vzťahov
založených uvedenými listinami prakticky vylučovala možnosť, že žalobcovi poskytované finančné
prostriedky mali povahu pôžičiek, ktoré by neskôr mohli slúžiť na splatenie kúpnej ceny nehnuteľnosti
na základe kúpnej zmluvy zo dňa 7.2.2011.

34. V súvislosti s vyššie uvedenými listinami sa súd prvej inštancie obmedzil na konštatovanie, že
tieto boli pre posúdenie nároku žalobcu uplatňovaného v tomto konaní irelevantné, keďže časovo
predchádzali uzavretiu kúpnej zmluvy zo dňa 7.2.2011, išlo o plnenie v minulosti a za iných skutkových
okolností. V tejto veci odvolací súd tiež zastáva názor, že uvedené listiny nesúviseli s pohľadávkou
žalobcu uplatnenou v tomto konaní. Na tomto mieste je však potrebné podotknúť, že tak, ako nesúvisela

pohľadávka uplatňovaná v tomto konaní s vyššie uvedenými listinnými dôkazmi, tak nebolo možné
dávať túto pohľadávku do súvislosti s finančnými transakciami, na ktoré sa žalovaní v konaní odvolávali
(označujúc ich pôžičkami), a to do takej miery, v akej boli tieto finančné operácie realizované za účelom
splnenia záväzkov vyplývajúcich z vyššie špecifikovaných listín.35. V konaní teda nebolo sporné, že žalobcovi boli zo strany žalovaných poskytnuté finančné prostriedky
vo výške 842.148,31 eura. Sporným medzi stranami sporu však zostal právny titul poskytnutia týchto

finančných prostriedkov (s výnimkou sumy vo výške 540.000 eur, vo vzťahu ku ktorej došlo ku späťvzatiu
žaloby a sumy vo výške 1.000.000 Sk, pri ktorej žalovaní preukázali jej prevod príkazom na úhradu
na bankový účet Ing. Q. F. a zmluvou o budúcej zmluve o prevode obchodného podielu spoločníka
v prospech žalobcu za účelom kúpy pálenice a žalobca nepreukázal, že by tieto finančné prostriedky
predtým previedol na účet žalovanej v 1. rade tak, ako v súvislosti s touto sumou uvádzal v konaní);

uvedenúspornosťsúdprvejinštancievkonaníneodstránil,hociišloookolnosťrozhodujúcupreustálenie
skutkového stavu veci.

36. Pokiaľ ide o druhú časť kúpnej ceny vo výške 957.851,69 eura, ktorá mala byť uhradená v hotovosti
pri podpise zmluvy, odvolací súd považuje závery súdu prvej inštancie za predčasné, keďže žalovaní ani
v tejto časti procesnej obrany v plnom rozsahu neuniesli dôkazné bremeno pri preukazovaní tvrdených

skutočností. Výpoveď svedkyne U. D., ktorá síce potvrdila argumentáciu žalovaných, podľa ktorej došlo
k úhrade zvyšnej časti kúpnej ceny v hotovosti pri podpise zmluvy, nemala oporu v iných dôkazoch,
ktoré by boli produkované v rámci konania pred súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie považoval
za rozhodujúcu okolnosť svedčiacu v prospech argumentácie žalovaných aj podpis kúpnej zmluvy a
príslušných dodatkov zo strany žalobcu, keďže zmluva obsahovala ustanovenie, v zmysle ktorého

„Kúpnu cenu uhradia kupujúci k rukám predávajúcich pri podpise tejto zmluvy“ (čl. II bod 2.3 kúpnej
zmluvy). Avšak len zo znenia tohto ustanovenia, podpisu zmluvy a príslušných dodatkov k nej nebolo
možné, s ohľadom na ostatné okolnosti sporu, prijať jednoznačný záver o tom, že k zaplateniu kúpnej
ceny naozaj došlo, keďže konštrukcia predmetného ustanovenia nehovorí o zaplatení kúpnej ceny
ako o minulom, už uskutočnenom a zavŕšenom jave. Odvolací súd v súvislosti s takýmto výkladom

predmetného ustanovenia v žiadnom prípade nesmeruje k vyzdvihovaniu prísne formálneho jazykového
výkladu ustanovení kúpnej zmluvy pri hodnotení prejavu vôle zmluvných strán, poukazuje však na to,
že v konaní pred súdom prvej inštancie boli produkované dôkazy, ktoré faktické splnenie uvedenej
povinnostispochybnili,apretonebolomožnéuspokojiťsalenspoukazomnaznenieustanoveniazmluvy
ako dôkazu jej plnohodnotného splnenia.

37. Prevzatie tejto časti kúpnej ceny bolo spochybnené zo strany žalobcu a splnenie tejto zmluvnej
povinnosti nebolo preukázané žiadnym iným dôkazom (s výnimkou výpovede svedkyne U. D.), ktorý
by žalobcove námietky bez akýchkoľvek pochybností vyvrátil. V tejto súvislosti aj žalobca v odvolaní
poukázal na presun dôkazného bremena zo žalobcu na žalovaného, pokiaľ v konaní nie je spravodlivé

od strany sporu požadovať preukázanie negatívnej skutočnosti, pričom túto zásadu je možné s ohľadom
na povahu tvrdení strán sporu aplikovať aj v prejednávanej veci. Okrem svedeckej výpovede teda nebol
súdu prvej inštancie predložený žiaden listinný dôkaz, ktorý by preukazoval odovzdanie a prevzatie
časti kúpnej ceny, ktorá mala byť vyplatená v hotovosti pri podpise kúpnej zmluvy. S ohľadom na blízke
rodinné vzťahy strán sporu nemožno z dôvodu absencie listinného dôkazu priamo preukazujúceho

presun finančných prostriedkov z dispozičnej sféry žalovaných na žalobcu v deň uzatvorenia zmluvy,
prijať záver o tom, že táto časť kúpnej ceny uhradená nebola. Odvolací súd však zastáva názor, že
pokiaľ ide o finančné prostriedky v takej výške, ako tomu bolo v prejednávanej veci (t.j. vo výške
957.851,69 eura), a keďže nejde o finančnú čiastku, ktorou sa v hotovosti bežne disponuje v obchodnom
či súkromnom styku, žalovaní mohli predložiť aspoň nepriame dôkazy nasvedčujúce tomu, že boli

reálne spôsobilí takouto finančnou čiastkou disponovať (napr. potvrdením o vykonaných finančných
transakciách, o výnosoch z podnikateľskej činnosti žalovaných, výpisom z účtu alebo iným obdobným
spôsobom). Prítomnosť dôkazu preukazujúceho majetkové pomery žalovaných v čase uzatvorenia
predmetnej zmluvy, umožňujúcich vykonanie hotovostnej finančnej operácie v takom rozsahu, ako tomu
malobyťvprejednávanejveci,byvýznamneprispelakdôveryhodnostitohtotvrdeniažalovaných.Takýto

dôkaz však dosiaľ v konaní predložený nebol, a preto bol tento záver súdu prvej inštancie vyhodnotený
ako predčasný.

38. Pozornosť bolo potrebné venovať tiež pripojenému súdnemu spisu Okresného súdu Pezinok sp.
zn. 10C/206/2014, v rámci ktorého sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,

ktorá bola predmetom kúpnej zmluvy zo dňa 7.2.2011. Podľa súdu prvej inštancie skutočnosť, že dané
konanie skončilo zastavením z dôvodu späťvzatia žaloby, svedčila v neprospech žalobcu, ktorý sa javil
vo svojich tvrdeniach nedôveryhodný, keď v jednom súdnom konaní považoval zmluvu za neplatnú,
kým v inom konaní požadoval plnenie z tej istej zmluvy, a to bez toho, aby vysvetlil dôvody tohto svojhokonania. Súd prvej inštancie teda deklaroval a prihliadal na istú formu kolízie v argumentácii žalobcu,
ktorý v jednom konaní namietal neplatnosť kúpnej zmluvy, pričom v inom konaní sa domáhal plnenia z
predmetnej zmluvy. Ak však zo strany súdu prvej inštancie došlo ku komparácii argumentácie žalobcu

v týchto dvoch konaniach, potom pre zachovanie rovnakého prístupu súdu vo vzťahu k obom stranám
sporu bolo potrebné, aby obdobnej komparácii podliehalo i hodnotenie procesnej obrany žalovaných.

39.Vyššieuvedenéplatíobzvlášťvprípade,akvtomtokonanížalovanítrvalinatom,žečasťkúpnejceny
nehnuteľnosti vo výške 957.851,69 eura bola uhradená v hotovosti pri podpise kúpnej zmluvy, pričom vo

svojom vyjadrení zo dňa 12.10.2012, adresovanom Okresnému súdu Pezinok v konaní vedenom pod
sp. zn. 10C/206/2011 uviedli, že „všetky zmluvné strany boli uzrozumené s tým, že napriek takémuto
prejavu vôle v kúpnej zmluve (pozn. v čl. II bode 2.3 kúpnej zmluvy) má dôjsť k úhrade kúpnej ceny
neskôr, preto je zrejmé, že vo veci zmluvného dojednania o splatnosti kúpnej ceny znenie jej článku
nepredstavovalo skutočnú vôľu zmluvných strán... Je teda zrejmé, že dňa 7.2.2011 došlo k uzavretiu
kúpnej zmluvy, pričom žalobca sám potvrdzuje, že dojednanie o splatnosti kúpnej ceny v jej článku

II bode 2.3 nebolo nielenže dodržané a žalobcom ani požadované, ale dokonca, že žalobca vedel o
nedostatku voľných zdrojov žalovaných, potrebných k okamžitému vyplateniu kúpnej ceny pri samotnom
podpise kúpnej zmluvy a o potrebe získania úveru na ich strane za účelom prefinancovania kúpnej
ceny...“ (č.l. 276 pripojeného spisu Okresného súdu Pezinok sp. zn. 10C/206/2014). Z uvedeného
teda vyplýva, že protichodné tvrdenia sa netýkali len argumentácie žalobcu, ale obdobne tomu bolo

aj v prípade argumentácie žalovaných, pričom táto skutočnosť nebola súdom prvej inštancie v konaní
zohľadnená.

40. Okrem toho je vo vzťahu ku konaniu vedenému pred Okresným súdom Pezinok pod sp. zn.
10C/206/2014 potrebné podotknúť, že skutočnosť, že žalobca v danom konaní spochybnil platnosť

kúpnej zmluvy zo dňa 7.2.2011, sama osebe nemohla mať žiaden vplyv na trvanie povinností zmluvných
strán vyplývajúcich z danej zmluvy, vrátane záväzku zaplatiť kúpnu cenu prevádzanej nehnuteľnosti.
Odvolací súd sa ďalej nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý tvrdil, že vedenie tohto konania
bez toho, aby žalobca objasnil dôvody, pre ktoré sa v inom konaní domáhal určenia neplatnosti kúpnej
zmluvy, malo svedčiť v prospech argumentácie žalovaných ohľadom neexistencie nároku žalobcu. Hoci

žalobca uplatňoval v týchto konaniach odlišné nároky, jeho procesná argumentácia bola v zásade v
oboch prípadoch postavená na tvrdení, že mu zo strany žalovaných nebola zaplatená kúpna cena
nehnuteľnosti. Preto je odvolací súd toho názoru, že predmetné konanie nemohlo byť vyhodnotené
ako jeden z podstatných argumentov pre ustálenie záveru o neexistencii pohľadávky žalovaných voči
žalobcovi.

41. Nepodstatným pre rozhodnutie vo veci samej považuje odvolací súd aj argument súdu prvej
inštancie,podľaktoréhoneexistenciipohľadávkyžalovanýchvočižalobcovisvedčilaajskutočnosť,žeak
byexistovala,tedaakbyboližalovanívomeškanísozaplatenímhocajlenčastikúpnejceny,žalobcamal
možnosť od kúpnej zmluvy odstúpiť v zmysle § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorú však nevyužil.

Na podklade skutočnosti, že žalobca neodstúpil od kúpnej zmluvy však v žiadnom prípade nemožno
automaticky dospieť k záveru, že žalovaní neboli s plnením peňažného dlhu v omeškaní. Právny
poriadok Slovenskej republiky garantuje rôzne prostriedky ochrany subjektívnych práv, pričom pokiaľ nie
jezákonomustanovenéinak,voľbakonkrétnehozákonnéhoprostriedkunaochranusubjektívnehopráva
je ponechaná na slobodné rozhodnutie účastníka zmluvného vzťahu dotknutého porušením zmluvných

záväzkov druhou zmluvnou stranou. Skutočnosť, že žalobca od kúpnej zmluvy neodstúpil, ale domáhal
sa splnenia zmluvných záväzkov žalovaných iným spôsobom, konkrétne výzvou na zaplatenie kúpnej
ceny a neskôr žalobou na plnenie v zmysle § 137 písm. a) C.s.p., nemožno vykladať na ťarchu žalobcu,
ktorý týmto svojím postupom neporušil žiadnu povinnosť, iba vykonával svoje zákonom priznané práva.

42. Záverom odvolací súd uvádza, že jeho zámerom v tomto konaní nebolo spochybňovať pravdivosť
tvrdení žalovaných, ako ani skutočnosť, že žalobcovi boli z ich strany vyplácané finančné prostriedky v
nezanedbateľnej výške, keďže túto skutočnosť považoval za preukázanú. Avšak pre prijatie záverov tak,
ako ich konštatoval súd prvej inštancie bolo potrebné riadne sa vysporiadať so všetkými predloženými
dôkazmi a na ich podklade dôkladne vyhodnotiť, do akej miery sa stranám sporu podarilo uniesť

dôkazné bremeno vo vzťahu ku skutočnostiam, od ktorých v konaní odvodzovali pre seba priaznivé
právne dôsledky. Z aktuálneho obsahu súdneho spisu totiž nebolo možné prijať nepochybný záver o
neopodstatnenosti pohľadávky žalobcu v plnom rozsahu tak, ako to konštatoval súd prvej inštancie v
napadnutom rozsudku.43. Prihliadajúc na všetky vyššie uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej
inštancie, ako tomu nasvedčuje odôvodnenie napadnutého rozsudku, nevyhodnotil všetky pred ním

vykonané dôkazy, keďže niektoré z nich, hoci boli podstatné, v odôvodnení rozhodnutia nespomenul,
resp. na ne v rámci množiny viacerých spoločne označených listín poukázal, avšak bez toho,
aby venoval bližšiu pozornosť skutočnostiam z nich vyplývajúcim. V sporovom konaní však nie je
prípustné, aby súd, viazaný skutkovým stavom veci, vykonal neopodstatnený výber dôkazov smerujúci
k jednostranným záverom a ostatné dôkazy nezhodnotil bez toho, aby presvedčivým spôsobom

odôvodnil ich bezvýznamnosť či irelevantnosť. Pokiaľ teda súd prvej inštancie v prejednávanej veci
neprikladal dôležitosť dôkazom, ktoré mohli nasvedčovať pravdivosti argumentácie žalobcu ohľadom
skutkového priebehu deja - spôsobu a rozsahu úhrady kúpnej ceny nehnuteľnosti, bol povinný toto svoje
vnútorné presvedčenie zdôvodniť jasnými a nepochybnými argumentmi tak, aby rozhodnutie nejavilo
znaky svojvôle, a aby bolo možné preskúmať správnosť skutkových záverov a na ne nadväzujúceho
právneho posúdenia sporu. Spôsob, akým sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými spornými

okolnosťami a vykonanými dôkazmi v rámci konania však nebol dostatočne premietnutý do odôvodnenia
súdneho rozhodnutia tak, ako to vyžaduje § 220 ods. 2 C.s.p., v dôsledku čoho zaťažil konanie vadou
spočívajúcou v nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia.

44. Okrem porušenia práva na spravodlivý proces v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu

namietal žalobca v podanom odvolaní aj to, že konanie pred súdom prvej inštancie malo inú vadu,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ďalej nesprávne skutkové zistenia súdu prvej
inštancie a nesprávne právne posúdenie veci. K týmto tvrdeniam žalobcu odvolací súd uvádza, že v
prejednávanej veci možno vzhliadnuť určitú formu korelácie medzi vyššie analyzovanými nedostatkami
v postupe súdu prvej inštancie (v rámci aplikácie zásady voľného hodnotenia dôkazov a premietnutia

procesu vykonaného dokazovania do odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktoré malo za následok
nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia) a nemožnosťou náležite posúdiť správnosť skutkových
záverov súdu prvej inštancie a správnosť aplikácie právnych noriem na takto zistený skutkový stav.
Konkrétne dôvody, ktorými žalobca odôvodňoval prítomnosť ďalších odvolacích dôvodov, nebolo podľa
odvolacieho súdu potrebné rozoberať osobitne v súvislosti s ďalšími odvolacími námietkami žalobcu,

keďže tieto dôvody splývali s odôvodnením odvolania pre nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia, a
preto sa na ne v rozsahu, v akom boli podstatné, prihliadalo v predchádzajúcej časti odôvodnenia bez
toho, aby sa zachádzalo do nepodstatných detailov uvádzaných stranami sporu.

45. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nezodpovedá požiadavkám kladeným na riadne

odôvodnenierozhodnutia,ktorébydalojasnéazrozumiteľnéodpovedenarelevantnéprávneaskutkovo
súvisiaceotázkyvovzťahukuplatnenémunárokužalobcu.Súdprvejinštancietýmtoznemožnilstranám,
aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces a keďže uvedený nedostatok nemožno napraviť ani v konaní pred odvolacím súdom, odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) a písm. c) C.s.p. zrušil a podľa § 391

ods. 1 C.s.p. vrátil vec na ďalšie konanie.

46. V ďalšom konaní bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa vyššie uvedeným právnym názorom
odvolacieho súdu, ktorým je v zmysle § 391 ods. 2 C.s.p. viazaný. Vec opätovne prejedná, na
základe vykonaných dôkazov ustáli skutkový stav potrebný pre svoje rozhodnutie a po opätovnom

rozhodnutí sporu svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení veci odôvodní spôsobom
zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C.s.p. tak, aby v ňom bolo presne a zrozumiteľne uvedené, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a
ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal
ďalšienavrhnutédôkazyaakovecprávneposúdil.Súdprvejinštanciejepovinnýnavzájomsiodporujúce

dôkazy presvedčivo vyhodnotiť a ďalej zdôvodniť, prečo niektoré z nich považoval za nedôveryhodné
a prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní právnych záverov do úvahy tak, aby bola naplnená
požiadavka nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami
súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi. Skutkové a právne závery odôvodní súd
prvej inštancie zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom tak, aby bolo v plnej miere naplnené právo

strán sporu na spravodlivé súdne konanie.

47. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.).48. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).