Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, January 14, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/87/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312218052
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312218052.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členiek senátu

JUDr.DarinyVargovejaJUDr.ViolyTakáčovej,PhD.,vprávnejvecinavrhovateľa:POHOTOVOSŤ,s.r.o.
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o. Grösslingova 4, Bratislava,
proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Nitra č. k. 14C/81/2013-48 zo dňa 10. februára 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 101 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok (OSP), citáciou ustanovení § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1,
§ 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a ustanovení § 41 ods. 1, 2 písm.
c/, d/, i/, § 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov. Uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 28. 09. 2012

domáhal, aby súd medzitýmnym rozsudkom rozhodol o základe veci tak, že žalovaná je zodpovedná za
škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice, pretože tento
nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní vedenom pre
pohľadávku žalobcu voči povinnej K. P. a ďalej žiadal, aby súd rozsudkom uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobcovi z titulu majetkovej škody sumu 1.231,16 eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 246,23
eura.

Z uznesenia Krajského súdu v Nitre, odpovede žalobcu, spisu Okresného súdu Levice sp. zn.
13Er/536/2010 a písomných vyjadrení žalobcu a žalovaného zistil, že oprávnený spísal dňa 22. 04.
2010 pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým zápisnicu o návrhu na vykonanie exekúcie proti
povinnej K. P. na základe exekučného titulu, a to rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR
00512/10 zo dňa 08. 03. 2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 29. 03. 2010 a vykonateľnosť dňa
01. 04. 2010. Súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý dňa 24. 06. 2010 doručil Okresnému súdu Levice
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a exekučný súd uznesením zo dňa 14. 10. 2010 č.

k. 13Er/536/2010-14 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Proti tomuto uzneseniu oprávnený podal odvolanie, o ktorom odvolací súd rozhodol uznesením zo
dňa 21. 01. 2011 č. k. 15CoE/585/2010-33 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.
Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 07. 04. 2011.Žalobca sa domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného
postupu Okresného súdu Levice. Nevyhnutným predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je

protiprávny úkon, resp. škodová udalosť, vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom
(škodovou udalosťou) a vznikom škody a v prípade subjektívnej zodpovednosti i zavinenie, pričom
zodpovednosť za škodu v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je koncipovaná ako
zodpovednosť objektívna, čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu nie je potrebné preukazovať

zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda vznikla a že je výsledkom
činnosti príslušného orgánu štátu. Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je čl. 46 ods. 3 ústavy.
Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a
následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný.
Nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku žalobcu, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené

práve (iba) týmto postupom, ktorý by bol z hľadiska zmenšenia majetku navrhovateľa rozhodujúcim,
t. j. ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok by sa nezmenšil. V nadväznosti
na zákonné podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, v
danej veci súd skúmal tieto podmienky a dospel k záveru, že splnené neboli. Otázku, či v konkrétnom
prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované

v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR je kompetentný preskúmať len Ústavný súd SR s ohľadom na konkrétne
okolnosti každého prípadu (zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu). V konaní o náhrade
škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov všeobecný súd nie je kompetentný preskúmavať iné súdne konanie a ani
konštatovať, že v exekučnej veci išlo o prieťahy v konaní. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo

niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z
hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Nesprávny úradný postup nesmie mať svoj bezprostredný výraz
vo vydanom rozhodnutí (rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/24/04). Zodpovednosť za škodu z nesprávneho
úradného postupu nezakladajú vady konania, ako je zhromažďovanie podkladov, hodnotenie zistených
skutočností a právne posúdenie, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie (rozsudok NS ČR sp. zn.

2Cdon 129/97 zo dňa 29. 06. 1999). Takéhoto nároku by sa poškodený mohol domáhať podľa § 5
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., čo však navrhovateľ vyslovene vylúčil, a to len v prípade, že by bolo
rozhodnutie exekučného súdu nezákonné, čo sa však nepreukázalo.

V odôvodnení svojho rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že žalobca si nárok na náhradu škody

uplatňovalpodľaust.§9zákonač.514/2003Z.z.,keďpodľanehopríslušnýsúdsvojímpostupomporušil
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,
resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Žalobca namietal, že exekučný súd sa dopustil nesprávneho
postupu tým, že preskúmaval exekučný titul, ktorá činnosť v rámci exekučného konania nebola v jeho
právomoci, toto preskúmanie vykonal neoprávnene a spôsobil tým prieťahy v konaní a rozhodnutie

v danej veci vydal nie v zákonnej, 15 dňovej lehote, ale po viac ako 284 dňoch. Bolo nesporné, že
exekučný súd nevydal poverenie v 15-dňovej lehote tak, ako mu to ukladalo ustanovenie § 44 ods. 2
Exekučného poriadku. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že v čase podania žiadostí
na vydanie poverenia (24. 06. 2010) lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku
ako exekučného titulu neexistovala. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, platného v čase

podania žiadosti o udelenie poverenia (24. 06. 2010) upravovalo povinnosť súdu vydať poverenie v
lehote 15 dní, ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, pričom táto lehota sa netýkala prípadov,
ak bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku).
Keďže v danom prípade bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd bol jednoznačne a

nespochybniteľne oprávnený ex offo skúmať, či tento rozhodcovský rozsudok bol vydaný v súlade so
zákonom (zákon o rozhodcovskom konaní), ale tiež či pôvodný titul tohto rozhodnutia (zmluva o úvere)
neobsahoval neprijateľné podmienky a či rozhodcovská doložka bola dojednaná v súlade so zákonom
o rozhodcovskom konaní a v súlade s ostatnými právnymi predpismi upravujúcimi spotrebiteľské právo.
Exekučný súd, dňa 14. 10. 2010, uznesením žiadosť súdneho exekútora zamietol. Za tejto situácie

účastníkom exekučného konania nemohol a ani nevznikol žiadny stav právnej neistoty. Žalobca v
písomnom stanovisku uvádza niekoľko urgencií vo veci vydania poverenia, ktoré sa v exekučnom spise
nenachádzajú a nekorešponduje ani údaj o dobe omeškania uvádzaný žalobcom v žalobe (284 dní)
s exekučným spisom, tieto sú navyše z obdobia, keď ani nebolo začaté exekučné konanie, preto súdjeho tvrdenia vyhodnotil ako nesprávne, zavádzajúce a nasvedčujú tomu, že žalobca ako oprávnený
nemal o veci dostatočný prehľad, na základe čoho vyznievajú jeho vyjadrenia o údajnej majetkovej
škode, či dôvodoch pre nemajetkovú škodu značne nedôveryhodne. Skutočnosť, že súd teda oprávnene

preskúmaval exekučný titul v exekučnom konaní tak, ako mu to vyplýva z platných právnych predpisov
a dostupnej súdnej judikatúry tak Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej
republiky a stanovísk Súdneho dvora (ES) a tiež skutočnosť, že o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol
po troch mesiacoch (keďže v danom prípade neplatila 15-dňová lehota), nemôže mať za následok
jeho nesprávny úradný postup v tomto konaní a následne nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenú

nesprávnym úradným postupom súdu. Súd konštatoval, že v danej exekučnej veci vedenej Okresným
súdom Levice sp. zn. 13Er 536/2010 nezistil žiadny nesprávny úradný postup, zakladajúci nárok na
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy žalobcu.

Súd prvého stupňa uviedol, že žalobca v danej veci súdu nepredložil žiadne dôkazy o existencii
majetkovej škody 1231,16 eur, keď nezdôvodnil, z akých položiek táto škoda pozostáva a keď iba

uviedol, že ide o škodu, ktorá bola priznaná rozhodcovským rozsudkom, pričom týmto rozsudkom
bol povinný zaviazaný zaplatiť oprávnenému istinu v sume 264,- eura s príslušenstvom. V žiadnom
prípade nie je takéto vyjadrenie možné považovať za preukázanú existenciu škody. Taktiež žalobca,
na ktorom je preukázanie existencie príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a konaním žalovaného,
túto žiadnym spôsobom nepreukázal, čím sa dostal do dôkaznej núdze. Aj keď v prípade nesprávneho

úradného postupu ide o objektívnu zodpovednosť, je nevyhnutné preukázať konkrétnu skutočnosť,
zakladajúcu túto zodpovednosť štátu za vznik škody. V danom prípade žiadna takáto skutočnosť
žalobcom preukázaná nebola. Vzhľadom k tomu, že súd dospel k názoru, že na strane žalovaného,
konajúceho cestou exekučného súdu, nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, vo veci sa ďalej
nezaoberal ani výškou majetkovej škody ani nemajetkovej ujmy, pretože nebol zistený právny základ

a to zodpovednosť žalovaného za uplatňovanú ujmu. V závere odôvodnenia svojho rozsudku súd
prvého stupňa uviedol, že úlohou súdu je spravodlivé rozhodnutie v celom kontexte vzájomne sa
odvíjajúcich skutočností. Ukladať súdu zákonodarcom zákonnú lehotu je riešenie, ktoré nemôže
dostatočne zohľadňovať okolnosti toho ktorého prípadu. Lehoty nemôžu zohľadniť množstvo podaní, o
ktorých ten, ktorý súd v danom čase rozhoduje. Súd poznamenal, že zákonodarný zbor SR v prípade

rozhodcovských rozsudkov lehotu na vydanie poverenia zrušil. V rámci exekučného konania má súd
právo preskúmať dôkazy aj bez návrhu účastníkov, ako aj ex offo preskúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, či priebeh rozhodcovského konania
(rozhodnutia: NS SR 3 Cdo 146/2011, 3 MCdo 11/2010, 5 Cdo 291/2010, US SR IV. ÚS 60/2011, I. ÚS
16/2002). Zároveň poukázal na skutočnosť, že aj súdny exekútor, u ktorého oprávnený žalobca podal

návrh na začatie exekúcie, nedodržal lehotu podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku na podanie návrhu
na súd do 15 dní. V danom prípade bolo rozhodnutie vydané exekučným súdom po troch mesiacoch,
pričom táto skutočnosť automaticky nemôže mať za následok, že žalobcovi v dôsledku uvedeného
postupu vznikla škoda (rozhodnutie ÚS SR I. ÚS 16/2002). Zároveň v danej veci neboli konštatované
zbytočnéprieťahyvkonaní,činečinnosťsúdu.Majetkováškodanebolapreukázanáanemajetkováujma

nezávisí automaticky len od zistenia nedodržania zákonnej, či primeranej lehoty, ale aj od okolností,
ktoré sú v tejto veci v odôvodnení konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú
satisfakciuvoformenemajetkovejujmy.Predmetnúžalobusúdprvéhostupňapovažovalzaúčelovú,ato
aj s poukazom na ďalšie, hromadne podané totožné návrhy, v ktorých žalobca taktiež neuvádza správne
údajeopočtedníomeškania,nepreukazujeexistenciuškody,príčinnúsúvislosťapod.Otrováchkonania

súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu
trov konania, nakoľko si ich neuplatnil a žiadne trovy mu ani nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že
ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa

nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne
zistil skutkový stav a zároveň súdu prvého stupňa vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe

„inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je podľa názoru navrhovateľa
možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založeniezodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutienatakejtoneprípustnejinterpretácii,dopustilsanesústredeného

postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené.
Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení
účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom
ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Odvolateľ zároveň namietal, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru,
na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska

ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o
udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota
ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len
súdu exekučného. Ďalej odvolateľ v podanom odvolaní uviedol, že súd len s poukazom na skutočnosť,
že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol znalecké

dokazovanie a tak znemožnil žalobcovi objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a
mechanizmus jej vzniku. Na zamietnutie znaleckého dokazovania nemal súd žiadne udržateľné dôvody.
Keďže výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť jeden zo základov pre rozhodnutie všeobecného
súdu vo veci samej, súd založil svoje rozhodnutie na nedostatočne zistenom skutkovom stave. V ďalšej
časti svojho odvolania odvolateľ vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky

konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege
ferenda boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie.
Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných práv v Európe,
teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.

Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak
súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory. Tento súd tiež uviedol, že
"dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote". Odvolateľ
uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok konania má skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o

rozpor exekučného titulu so zákonom. Podľa jeho názoru ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy
súd vyhodnocoval i také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. S poukazom na uvedenú
argumentáciu a vytknuté procesné chyby odvolateľ žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 <. OSP).

Podľa§4ods.1písm.a/bod 1zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (účinný v čase začatia tohto konania), vo veci náhrady
škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak
škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.

Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona (účinný v čase začatia tohto konania), štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým

postupom spôsobená škoda (ods. 2).

Podľa § 17 ods. 1, 2, 3 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným

postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 44 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a
o zmene a doplnení ďalších zákonov (účinný od 01. 06. 2010 v čase začatia exekučného konania):
(1) Exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh
spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45)

a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
(2) Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2

písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

V preskúmavanej veci odvolací súd vychádzal zo zásady iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech

nejde nad návrhy strán), ktorá vyplýva z ust. § 212 Občianskeho súdneho poriadku a keďže sa v celom
rozsahu stotožnil s odôvodním napadnutého rozhodnutia, vo svojom rozhodnutí sa obmedzil len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Žalobca v podanom odvolaní naďalej
tvrdí, že súd vec nesprávne posúdil po právnej stránke a nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom
konania nevznikol stav právnej neistoty v súvislosti s určením zákonnej lehoty na vydanie poverenia v

exekučnom konaní, keď exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po uplynutí zákonom stanovenej lehoty s
omeškaním viac ako 284 dní.
Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny

predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Úlohou odvolacieho súdu bolo zistiť, či súd prvého stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval
príslušné právne predpisy. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s právnym posúdením veci a v
podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia uvedené súdom prvého stupňa.

Odvolací súd k tejto námietke odvolateľa uvádza, s poukazom na obsah spisu a rozhodnutie súdu
prvého stupňa, že toto tvrdenie žalobcu nevyplýva zo spisového materiálu, lebo súd prvého stupňa
v odôvodnení svojho rozhodnutia jasne uviedol, že v čase podania žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného

titulu neexistovala, pretože Exekučný poriadok v posudzovanom období podania žiadosti upravoval len
lehotu na vydanie poverenia (§ 44 ods. 2 EP, v znení zák. č. 144/2010 Z. z. účinného od 01. 06. 2010),
ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom a nie na vydanie iného rozhodnutia o návrhu na vydanie
poverenia, ako to bolo v preskúmavanom prípade. Ak by zákonodarca mal úmysel, aby sa 15-dňová

lehota vzťahovala i na rozhodnutie exekučného súdu, ktorým zamietne žiadosť exekútora o udelenie
poverenia, bol by to explicitne zakotvil do Exekučného poriadku ako v niektorých ďalších ustanoveniach.
Žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu
doručená dňa 24. 06. 2010, k čomu pripojil návrh na vykonanie exekúcie spísaný dňa 22. 04. 2010 predsúdnym exekútorom, rozhodcovský rozsudok, výpis z obchodného registra a plnomocenstvo. Exekučný
súd dňa 30. 06. 2010 vyzval oprávneného na predloženie úverovej zmluvy, na ktorú oprávnený reagoval
až dňa 16. 09. 2010. V danej veci exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu

zo dňa 08. 03. 2010 a o tejto žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
exekučný súd rozhodol uznesením zo dňa 14. 10. 2010 tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia zamietol. Ak teda súd vydal uznesenie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia dňa 14. 10. 2010, rozhodol tak v primeranej lehote 27 dní po uplynutí lehoty na doplnenie
návrhu (16. 09. 2010 plus 15 dní podľa zákona) a súd prvého stupňa správne konštatoval, že nebolo

preukázané tvrdenie žalobcu, že o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté
s omeškaním až 284 dní od jej podania ako to tvrdil žalobca.

Súd prvého stupňa jasne, logicky a vecne správne odôvodnil aj svoj záver, prečo tak rozhodol a vysvetlil
rozdiel právneho stavu ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v čase rozhodovania v prípade, ak
exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok a s poukazom na ustálenú judikatúru rozhodovacej

činnosti súdov poukázal na konkrétne rozhodnutia, ktoré obdobné prípady riešili a z úradnej povinnosti
skúmal materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku. Tvrdenie odvolateľa o tom, že o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie omeškanie viac ako 284 dní nebolo preukázané a toto
tvrdenie i odvolací súd považuje za nepravdivé. V danej veci i odvolací súd je toho názoru, že keby
aj bolo preukázané tvrdenie žalobcu v nedodržaní dĺžky lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie

poverenia, túto skutočnosť nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného práva účastníka
konania s dopadom na tvrdenie navrhovateľa, že nesprávny úradný postup bol v konaní preukázaný
nedodržaním zákonom stanovenej lehoty pre rozhodnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie (pozri napr. rozhodnutie II ÚS 471/2012, I ÚS 86/02). Žalobca mal možnosť proti uzneseniu
exekučného súdu v danej veci podať opravný prostriedok, čo i využil a podal odvolanie proti uzneseniu

súdu o zamietnutí návrhu. Odvolací súd uznesením z 21. 01. 2011 č. k. 15CoE/585/2010-33 uznesenie
súdu prvého stupňa potvrdil (právoplatné dňa 07. 04. 2011).

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že Ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne
analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností odvolateľa v týchto veciach (zastavenie

exekúcie) a akceptoval právne závery všeobecných súdov o neprípustnosti, resp. zastavení exekúcie,
lebo rozhodcovský rozsudok (notárska zápisnica), na podklade ktorých boli exekúcie vedené (resp.
navrhnuté) neboli z rôznych dôvodov spôsobilým exekučným titulom na vedenia exekúcie (napr.
uznesenie ÚS SR sp. zn. III. 148/2014).

Pokiaľ ide o ďalšie námietky odvolateľa, odvolací súd je toho názoru, že sú uvedené iba vo všeobecnej
rovine bez konkrétnej špecifikácii, ako mal súd rozhodnúť o jeho žalobe, teda ako mal po právnej stránke
posúdiť jeho uplatnený nárok, čo neurobil a pokiaľ ide o jeho tvrdenie, že súd žalobu zamietol na základe
úpravy obsiahnutej v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. z dôvodu, že súd interpretoval hmotné právo platné
v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného

práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo
k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, teda že súd založil svoje rozhodnutie na neprípustnej
interpretácii, odvolací súd dospel k záveru, že ak nebol splnený základný predpoklad zodpovednostného
vzťahu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný postup), nemal dôvod zaoberať
sa ďalšími námietkami odvolateľa, ani ďalšími atribútmi vzniku škody (štyri zákonné podmienky) a

nemajetkovej ujmy uplatnenej odvolateľom podanou žalobou.

Ústavný súd Slovenskej republiky judikoval, že reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na
súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné
súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predpokladá

účastník konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania
implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných
prostriedkov a rozhodovať podľa nich (III. ÚS 369/2010-12). Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu,
z Ústavy SR ani Dohovoru nemožno vyvodzovať, že súdy sa musia zaoberať zvlášť každým bodom,
ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu (mutatis

mutandis I. ÚS 56/0 l). Odvolací súd dáva do pozornosti odvolateľa (žalobcu) i rozhodnutie ESĽP prípad
Garcia Ruiz c. Španielsko z 21. 01. 1999, z ktorého tiež vyplýva, že sa nevyžadujú, aby na každý
argument účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ale iba na taký argument,
ktorý je pre rozhodnutie danej veci rozhodujúci a vyžaduje sa špecifická odpoveď. Podľa rozsudkuEurópskeho súdu pre ľudské práva vo veci Helle v. Fínsko z 19. decembra 1998 sa odvolací súd pri
potvrdení prvostupňového rozhodnutia (zamietnutí odvolania) v princípe môže obmedziť na prevzatie
odôvodnenia súdu nižšieho stupňa.

Súd je toho názoru, že súd prvého stupňa riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom
procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci (v súlade s nálezom napr. Ústavného súdu SR I ÚS
241/07, I ÚS 342/2010 a pod.). Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a
spravodlivéhoprocesu(článok46anasl.ÚstavySRačlánok6ods.1Dohovoru),ktorévylučujúľubovôľu

pri rozhodovaní, lebo povinnosťou súdu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie
náležite odôvodniť. Žalobou napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere uvádza dôvody, na ktorých sa
výrok rozhodnutia zakladá.

Pri riadnom a dôslednom oboznámení sa s rozsudkom okresného spisu je zrejmé a nepochybné, že
všetky otázky všeobecne namietané odvolateľom v odvolaní boli už súdom prvého stupňa vysvetlené.

Odvolací súd nepovažuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za vnútorne rozporné. K záveru súdu prvého
stupňa o rozpore exekučného titulu so zákonom sa odvolací súd s rozhodnutím súdu prvého stupňa
v plnom rozsahu stotožňuje a poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru NS SR ( pozri napr.
rozhodnutia NS SR, sp. zn. 6Cdo 6/2013, R 46/2012 - 3Cdo 146/2011, 6Cdo105/2011).

S poukazom na vyššie uvedený záver sudu prvého stupňa, ktorý urobil a ustál vo svojom rozhodnutí,
zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade so zákonom. Z týchto
dôvodov bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené v prvom výroku tohto rozsudku tak, že rozsudok
súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a
§ 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.

Vovecisenátodvolaciehosúdurozhodolpomeromhlasovčlenovsenátu3:0(§3ods.9zák.č.757/2004

Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.