Rozhodnutie ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, August 15, 2018

Súd: Okresný súd Martin
Spisová značka: 16C/78/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5715201859
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 08. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Gazdačková
ECLI: ECLI:SK:OSMT:2018:5715201859.11

Rozhodnutie

Okresný súd Martin sudkyňou JUDr. Máriou Gazdačkovou v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, ul. Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného advokátskou
kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o., so sídlom v Bratislave, Ul. Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti
žalovanej:E.Š.,V..XX.XX.XXXX,P.R.,C..E.XX,právnezastúpenejadvokátskoukanceláriouJAKUBIS
& PARTNERS s.r.o., so sídlom v Bratislave, Ul. Zámocká 36, v konaní o zaplatenie 5.825,60 € s

príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba žalobcu sa v celom rozsahu zamieta.

II. Žalovaná má proti žalobcovi právo na náhradu trov konania pred súdom prvej i druhej inštancie v
plnom rozsahu.

III. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca v podanej žalobe zo dňa 17.2.2015 žiadal, aby súd zaviazal žalovanú k zaplateniu 5.825,60
€ s príslušenstvom a to z toho dôvodu, že jeho právny predchodca T. T., D..T.. poskytla žalovanej
úver vo výške 5.000 €, ktorý sa táto zaviazala splatiť v 120-tich mesačných splátkach po 99,32 €

mesačne. Úver jej poskytol na základe zmluvy zo dňa 11.03.2013 č.XXXXXXXXXX. Tento svoj záväzok
žalovaná nesplnila a dostala sa s platením do omeškania. Právny predchodca žalobcu vyzval žalovanú
na splatenie pohľadávky a vyhlásil aj mimoriadnu splatnosť. Avšak aj napriek tomu žalovanú pohľadávku
neuhradila. Dňa 27.06.2014 postúpila T. T. svoju pohľadávku žalobcovi. O postúpení pohľadávky bola
žalovaná upovedomená. Žalovanú pohľadávku však žalobcovi neuhradila. V priebehu konania žalobca
zobral žalobcu z časti späť v sume 51,97 € uplatňovanej titulom úroku z omeškania a žiadal konanie

zastaviť. V žalobe si ešte uplatnil aj úrok z omeškania a náhradu trov konania. K žalobe pripojil zmluvu
o úvere, výzvu na uplatnenie dlžnej sumy, zmluvu o postúpení pohľadávky, oznámenie o postúpení
pohľadávky, pokus o zmier, ako aj ďalšie listinné dôkazy. K vyriešeniu sporu mimosúdnou cestou
nedošlo.

2. Žalovaná prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedla, že žalovanú pohľadávku čo do základu

a výšky neuznáva, pretože podľa nej je premlčaná a nie je tu daná aktívna legitimácia na strane žalobcu,
nakoľko nebola postúpená pohľadávka zo T. T. na žalobcu zákonným spôsobom. Predovšetkým podľa
nej bolo porušené ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 o bankách. Poukázala na to, že ak by
malo dôjsť k postúpeniu pohľadávky, musela byť aspoň 90 dní s plnením v omeškaní a pred postúpením
pohľadávky by na plnenie musela byť vyzvaná. Nakoľko však takýto postup nebol dodržaný, nie je tu
daná aktívna legitimácia na strane žalobcu.3. S týmto stanoviskom žalovanej žalobca nesúhlasil. Poukázal na to, že pohľadávka nie je premlčaná.
Posledná úhrada, ako to vyplýva z platobnej histórie bola vykonaná zo strany žalovanej v októbri 2013
a žaloba bola podaná vo februári 2015. Taktiež nesúhlasil s tým, že by nemal aktívnu legitimáciu vo

veci. Poukázal na to, že zo strany jeho právneho predchodcu bola zaslaná výzva na zaplatenie dlžnej
sumy, ktorá bola zaslaná v zmysle Obchodných podmienok, s ktorými žalovaná pri uzatváraní zmluvy
súhlasila. Výzva bola zaslaná cestou obyčajnej poštovej zásielky. Zo samotnej obálky je zrejmé, že
obálka bola zaslaná právnym predchodcom žalobcu T. T. a bola zaslaná na adresu, ktorú pri zmluvnom
vzťahu uviedla samotná žalovaná. Je povinnosťou žalovanej riadne preberať svoje zásielky, prípadne

ak sa nezdržiava na pôvodnej adrese, je jej povinnosťou , aby to oznámila právnemu predchodcovi
žalobcu. Takto nepostupovala žalovaná, čím porušila svoju povinnosť, ako dlžníka voči veriteľovi. Pokiaľ
sa týka jeho aktívnej legitimácie s poukazom na ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách tak podľa neho dôvod
formulácie zo strany zákonodarcu bol taký, že banky disponujú veľkým množstvom citlivých informácií,
ktoré nemôžu niekomu svojvoľne sprístupniť a keď bolo koncipované toto zákonné usmernenie, musel
sazákonodarcavyporiadaťsbankovýmtajomstvom.Stýmtosavyporiadaltak,žeuložilbankepovinnosť

vyzvať dlžníka, na plnenie. Podstatné je však to, že on ako žalobca preukázal splnenie tejto povinnosti
a banka postupovala v súlade so zákonom. Poukázal na to, že súčet všetkých omeškaní dní klientky
je 314 dní. Bola teda splnená podmienka omeškania 90 dní. Z týchto dôkazov jednoznačne vyplýva,
že na jeho strane je aktívna legitimácia. Poukázal na to, že vo viacerých súdnych rozhodnutiach je
jednoznačne konštatované, že už samotným postúpením pohľadávky vzniká aktívna legitimácia tomu

subjektu, na ktorý bola postúpená pohľadávka, a preto nie je dôvod, aby sa súd zaoberal legitimáciou
na strane žalobcu.

4. Po vykonanom dokazovaní súd dňa 2.3.2017 vyhlásil svoj prvý rozsudok v tomto konaní, ktorým
žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 5.825,60 € spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne za obdobie

od 13.8.2014 do 29.10.2014 v sume 62,69 € a s 5 % úrokom z omeškania ročne zo suma 5.825,60
€ od 30.10.2014 do zaplatenia, zaviazal ju nahradiť žalobcovi trovy konania v plnom rozsahu. Súd
zastavil konanie o nároku žalobcu na zaplatenie sumy 51,97 € uplatňovanej titulom vyčísleného úroku
z omeškania.

5. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná a Krajský súd v Žiline ako súd odvolací zrušil
rozsudok okresného súdu zo dňa 2.3.2017 vo všetkých výrokoch okrem výroku, ktorým okresný súd
zastavil konanie o sume 51,97 €.

6. Odvolací súd konštatoval, že súčasťou odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je vyhodnotenie

vykonaného dokazovania, keď v rozsudku úplne absentujú skutkové závery okresného súdu, ktoré
vyplynuli z dokazovania. Právne závery súdu prvej inštancie nie sú nijakým spôsobom odôvodnené.
Okresný súd sa v odôvodnení rozsudku vôbec nevysporiadal s rozsiahlou argumentáciou žalovanej,
ktorá sa bránila proti žalovanej pohľadávke a nezaoberal sa podstatnou skutkovou a právnou
argumentáciou spornej strany. Preto odvolaciu námietku nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia

odvolací súd vyhodnotil ako dôvodnú. Uviedol, že žalovaná vo svojej argumentácii spochybnila
aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu na uplatnenie pohľadávky, ktorá je predmetom súdneho sporu
majúc za to, že nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky banky na žalobcu. Poukázal tiež na
to, že základnou normou pre posúdenie aktívnej legitimácie žalobcu je ust. § 92 ods. 8 zákona č.
483/2001 Z.z o bankách, účinného v čase uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky. Citované

ustanovenie sprísňuje zákonné predpoklady postúpenia bankovej pohľadávky inému subjektu, ako je
banka, pretože po postúpení pohľadávky už nad pohľadávkou nie je zachovaná kontinuita dôležitého
dohľadu centrálnej banky, ktorá kontrola je osobitne významná v priebehu trvania úverového vzťahu.
Banka tak môže postúpiť iba zosplatnenú pohľadávku, pričom sa vyžaduje predchádzajúca písomná
výzva banky úverovému dlžníkovi, omeškanie dlžníka so splnením postupovanej pohľadávky nepretržite

dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Až kumulatívne splnenie týchto dvoch predpokladu spôsobuje, že
pohľadávka je spôsobilá na postúpenie aj inému subjektu, ako banke. Okresný súd sa splnením týchto
predpokladov v odôvodnení rozsudku vôbec nezaoberal napriek skutočnosti, že žalovaná naplnenie
týchto predpokladov spochybnila. Z obsahu spisu možno konštatovať, že žalobca v priebehu konania
predložil písomnú výzvu svojho právneho predchodcu - banky, adresovanú žalovanej, ako aj zosplatenie

pohľadávky adresovanej žalovanej. Žalovaná však v konaní spochybnila doručenie týchto písomností.
Napriek tomu okresný súd nijako nevyhodnotil dôkazy, ktoré boli predložené zo strany žalobcu na
preukázanie doručenia uvedených písomností. Bez vyhodnotenia týchto dôkazov súd nemohol prijať
záver o zosplatnení pohľadávky, ktorá je predmetom sporu, čo je základným predpokladom platnéhopostúpenia bankovej pohľadávky a teda aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Súd nevenoval pozornosť
ani obrane žalovanej ohľadne splnenia druhej podmienky a to omeškania dlžníka trvajúceho nepretržite
dlhšie ako 90 kalendárnych dní. V tomto smere z hľadiska hospodárnosti konania odvolací súd uviedol,

že sa nestotožnil s právnou argumentáciou žalovanej, že 90-dňovú lehotu je nutné počítať od doručenia
písomnej výzvy do postúpenia. Takýto výklad citovaného ustanovenia podľa názoru odvolacieho súdu
nezodpovedá zmyslu a účelu citovaného ustanovenia. Omeškanie dlžníka je časový úsek, ktorý nastal
od splatnosti pohľadávky, alebo jej časti, od ktorého dlžník bol povinný plniť a neplnil až do jej zaplatenia.
Táto podmienka musí byť splnená v čase postúpenia pohľadávky. Omeškanie dlžníka však nemožno

počítať od doručenia výzvy, ale odo dňa, keď omeškanie nastalo, teda od prvého dňa, kedy dlžník
mal povinnosť splniť svoju splatnú pohľadávku, alebo jej časť, a neplnil. V ďalšom konaní bolo preto
povinnosťou okresného súdu riadne vyhodnotiť vykonané dokazovanie a opätovne rozhodnúť o nároku
žalobcu uplatnenom žalobou.

7. Súd následne v tomto konaní vykonal ďalšie dokazovanie to dopočutím žalobkyne prostredníctvom

dožiadaného súdu a opätovne prihliadal na skutočnosti, ktoré boli preukázané v predchádzajúcom
konaní.

8. Žalujúca strana sa ešte opätovne vyjadrila podaním zo dňa 11.5.2018, kde sa zaoberala právnym
výkladom ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách a uviedla, že žalovaná bola v omeškaní so splnením

čo len časti svojho peňažného záväzku nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a bola právnym
predchodcom žalobcu opakovane vyzvaná na úhradu omeškaných splátok a to výzvou z 13.5.2014 s
dokladom o odoslaní a výzvou označenou ako Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa
5.6.2014, ku ktorej žalobca pripojil kópiu doručenky, ktorá preukazovala doručenie tejto výzvy žalovanej.
Žalobca opätovne poukazoval na skutočnosť, že ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách ukladá banke

podmienky, ktoré je zo strany banky potrebné splniť, aby sa banka voči svojmu klientovi nedopustila
porušenia bankového tajomstva. Konkrétne vyžaduje, aby bol dlžník v omeškaní so splnením čo len
časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, čo v tomto
prípade bolo preukázané prílohou č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok ako aj predloženými výzvami
právneho predchodcu žalobcu. V tejto súvislosti žalobca citoval viaceré rozhodnutia súdov Slovenskej

republiky tam uvedené a odôvodnenia ich rozsudkov v súvislosti s výkladom ust. § 92 ods. 8 zákona o
bankách. Uviedol, že doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách je
podľa jeho názoru nie podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. To znamená, že ak banka pred
postúpením pohľadávky písomne nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na platnosť postúpenia
pohľadávky podľa § 524 Obč. zákonníka. S nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie

vyplývajúce zo zákona o bankách, ale nie sankcie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok. Naviac
žalobca poukázal, že zo spisovej dokumentácie, ktorú žalobca po postúpení pohľadávky obdržal od
svojho právneho predchodcu, nevyplývalo, že by právny predchodca žalobcu v období pred postúpením
pohľadávky vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a preto samotný žalobca pristúpil k vyhláseniu o
mimoriadnej splatnosti listom adresovaným žalovanej zo dňa 24.7.2014, ktorý nazval Výzva k úhrade

a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti. Mimoriadna splatnosť bola vyhlásená k 12.8.2014
podľa § 53 ods. 9 Obč. zákonníka. Túto skutočnosť žalobca špecifikoval aj v podanej žalobe. Následne
ale žalobca pripojil do spisu vyhlásenie o mimoriadnej splatnosti urobené jeho predchodcom zo dňa
5.6.2014.

9. Žalovaná sa zase vyjadrila ešte raz písomne prostredníctvom svojho právneho zástupu podaním z
13.8.2018, kde v istej časti polemizovala aj so závermi odvolacieho súdu a to najmä ohľadne počítania
90-dňovej lehoty. Pripojila rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/147/2017
zo dňa 24.4.2018, teda z časového hľadiska aktuálnejšie rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a poukázala na odseky 20, 21, 23 a 26 citovaného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky. Toto rozhodnutie pripojila aj do súdneho spisu a uviedla, že v danom rozhodnutí Najvyšší
súd Slovenskej republiky konštatoval, že v prejednávanej veci kardinálnym problémom je otázka
platnosti, či neplatnosti právneho úkonu postúpenia pohľadávky podľa § 39 Obč. zákonníka, teda či
podmienky pre postúpenie pohľadávky banky bez súhlasu žalovaného na tretiu osobu, ktorá nie je
bankou podľa § 92 ods. 8 prvá veta zákona o bankách musia byť splnené, aby došlo k platnému

postúpeniu pohľadávky banky voči žalovanému na žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávok, alebo v
prípadeichnedodržaniaprichádzasankciavpodobeabsolútnejneplatnostiprávnehoúkonupostúpenia.
Rozhodujúcou okolnosťou je v prvom rade vo všeobecnosti fakt, ktorý nemožno opomínať, že ide o
spotrebiteľský spor, teda pohľadávku banky zo spotrebiteľského úveru. Ďalšími zo zákona o bankáchvyplývajúcimi podmienkami je preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi, ktorý je v
omeškaní a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Toto sú zákonné špeciálne
podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na tretiu

nebankovú osobu, nakoľko zákon o bankách je špeciálnym predpisom vo vzťahu k Obč. zákonníku.
Tieto isté podmienky musia byť splnené aj pri prelomení bankového tajomstva, aby nedošlo k jeho
porušeniu. Uvedené spolu úzko súvisí, avšak vzájomne sa nevylučuje.

10. Podľa § 525 ods. 2 Obč. zákonníka totiž nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo

zákonu, alebo dohode dlžníka. Ak by neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 prvá veta zákona
o bankách pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, jednalo by sa o postúpenie v
rozporesozákonom,kedyjepostúpeniepohľadávkypodľa §525ods.2Obč.zákonníkavylúčené,alebo
zakázané. Šlo by teda o neplatný právny úkon podľa § 39 Obč. zákonníka. Pokiaľ šlo o argumentáciu
ohľadne námietky, že ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách upravuje výnimky z bankového tajomstva
a nie podmienky pre platné postúpenie pohľadávky, dovolací súd vo vyššie uvádzanom rozhodnutí

podotkol, že aj keď je ust. § 92 zákona o bankách systematicky zaradené do 14. časti právneho predpisu
s názvom Bankové tajomstvo, nemožno len na základe tohto zaradenia bez ďalšieho usudzovať, že
zákonodarca pri úprave postúpenia pohľadávky bankou na nebankový subjekt mal zámer riešiť výlučne
len otázku neporušenia bankového tajomstva. Pokiaľ by bolo uvedené cieľom, nič by nebránilo tomu,
aby to zákonodarca v znení zákona výslovne uviedol.

11. Žalovaná v predmetnom podaní citovala aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
7Cdo/26/2017 zo dňa 28.3.2018, z ktorého vyplýva, že podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona
o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy
veci podmienkami, bez splnenia, ktorých k postúpeniu prísť nesmie, teda postúpenie je zakázané.

Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre
rozpor so zákonom v zmysle § 39 Obč. zákonníka.

12. Žalovaná strana preto argumentovala a polemizovala s názorom krajského súdu ako súdu
odvolacieho v tejto veci, že z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť len

jeden záver a to taký, že 90-dňovú lehotu treba počítať od doručenia výzvy zo dňa 13.5.2014 podľa
§ 92 ods. 8 zákona o bankách a nie odo dňa, keď omeškanie nastalo. Zo žalobcom predložených
dôkazov vyplýva, že postupca, teda banka, zaslala žalovanej výzvu podľa § 92 ods. 8 zákona č.
483/2001Z.z.zodňa13.5.2014,postupcanáslednesvojupohľadávkuzosplatniloznámenímovyhlásení
mimoriadnej splatnosti zo dňa 5.6.2014, dňa 27.6.2014 uzavrel postupca so žalobcom zmluvu o

postúpení pohľadávok pripojenú do súdneho spisu, avšak v danom prípade medzi výzvou a postúpením
pohľadávky na žalobcu tak uplynulo len 45 kalendárnych dní. Predmetné postúpenie je tak absolútne
neplatné pre rozpor s ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z..

13. Po doplnení dokazovania a prihliadnutí na dokazovanie vykonané súdom do vyhlásenia jeho prvého

rozsudku v konaní súd dospel k presvedčeniu, že žaloba žalobcu nie je dôvodná.

14. Zo zmluvy o splátkovom úvere, ktorú uzavrela T. T. D..T.., so sídlom v Bratislave, ako veriteľ a
žalovaná ako dlžníčka dňa 11.3.2013 súd zistil, že touto zmluvou bol žalovanej poskytnutý splátkový
spotrebný úver „Na čokoľvek“ vo výške 5.000 €, ktorý mal všetky náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom

úvere v zmysle § 9 vtedy platného zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. K úverovej
zmluve boli pripojené aj štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere a všeobecné
obchodné podmienky banky, ktoré boli súčasťou úverovej zmluvy. Právo veriteľa, teda banky vyhlásiť
mimoriadnu splatnosť pohľadávky, bolo zmluvnými stranami dohodnuté v čl. I. ods. 10 úverovej zmluvy,
podľa ktorého, ak dôjde k akémukoľvek prípadu porušenia, napríklad v prípade nesplácania pohľadávky

riadne a včas, je banka oprávnená postupovať v súlade s úverovými podmienkami, všeobecnými
obchodnými podmienkami a všeobecne záväznými právnymi predpismi, najmä je oprávnená požadovať
zaplatenie úrokov z omeškania, vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky, postúpiť pohľadávku,
uplatniť si svoje práva na rozhodcovskom súde atď..

15. Podľa čl. 10 ods. 1 až 3 všeobecných obchodných podmienok banky, ktoré boli súčasťou zmluvy,
písomnosti banky, ktoré sa doručovali poštou, sa pri doručovaní v tuzemsku považovali za doručené 3.
deň po odoslaní zásielky a v cudzine 7. deň po jej odoslaní a to aj vtedy, ak sa adresát o tejto skutočnosti
nedozvedel, alebo ak sa zásielka vrátila ako nedoručená a pokiaľ nebolo dohodnuté inak, bankazasielala písomnosti v poštovom styku vo forme obyčajnej listovej zásielky. Z odseku 5 tohto článku
vyplývala povinnosť klienta, teda žalovanej, oznámiť banke adresu, číslo telefónu, faxu, teletextu, alebo
iný elektronický prostriedok, na ktoré mu banka môže zasielať, alebo oznamovať všetky oznámenia a

dokumenty a povinnosť klienta bezodkladne informovať banku o akejkoľvek zmeny týchto údajov.

16. Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaná sa dostala do omeškania s úhradou jednotlivých splátok
úveru, ktoré boli dohodnuté vo výške 99,32 € mesačne a zročné boli vždy ku 15. dňu kalendárneho
mesiaca. Žalobca do spisu pripojil výzvu banky a to originál zo dňa 13.5.2014, ktorým na adresu

žalovanej uvedenú tak v úverovej zmluve, ako aj v žalobe, zaslal výzvu, že žalovaná je ku dňu 12.5.2014
v omeškaní s úhradou splátok úveru spolu vo výške 879 € a preto žiada žalovanú, aby tento dlh uhradila
najneskôr do 15 dní od doručenia výzvy. V prípade neuhradenia dlžnej sumy vo vyššie stanovenej lehote
banka pristúpi k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti pohľadávky a následne k postúpeniu pohľadávky na
tretiu osobu.

17. Táto výzva bola podaná na pošte v Bratislave 14.5.2014 a ako nedoručená zásielka, ktorú
žalovaná v odbernej lehote neprevzala, sa banke vrátila 4.6.2014. V zmysle fikcie dohodnutej v čl. 10
všeobecných obchodných podmienok banky ju však možno považovať žalovanej za doručenú tretím
dňom od odoslania výzvy, čiže dňa 17.5.2014. Následne dňa 5.6.2014 banka vyhotovila list nazvaný
Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, v ktorom informovala žalovanú, že nastal prípad

porušenia v zmysle bodu 7.6.1 písm. a/ všeobecných obchodných podmienok žalobcu, teda omeškanie
so splatením splátky úveru, ktoré trvá viac ako tri mesiace a preto banka ku dňu 4.6.2014 vyhlásila
mimoriadnu splatnosť poskytnutého úveru. K tomuto dňu pohľadávka banky voči žalovanej predstavuje
sumu 6.063,19 € a banka žalovanú žiada, aby túto pohľadávku zaplatila do 15 dní od prevzatia
tohto oznámenia. K originálu tohto listu banka pripojila doručenku, ktorá sa následne stala predmetom

ďalšieho dokazovania súdu a totiž, podľa tejto doručenky zásielka došla na poštu v Modre dňa 9.6.2014
a 9.6. pravdepodobne roku 2014 (keďže rok prevzatia zásielky nebol vyplnený na doručenke), prevzala
túto zásielku nejaká pani Š.. Žalovanej však bola zásielka adresovaná na adresu jej bydliska uvedeného
v žalobe, ale aj v zmluve o poskytnutí úveru. K osobe pani Š. žalovaná pred dožiadaným súdom uviedla,
že nevie, kto je táto osoba, nevie o tom, že by niekedy niekoho splnomocnila na preberanie pošty,

nepamätá si, že by prevzala zásielku 9.6.2014 a že v predmetnom čase s ňou v spoločnej domácnosti
na adrese jej trvalého bydliska v Modre žili s ňou len jej deti D., Y. D. Š. Š..

18.Vpriebehukonaniažalovanátotižprevzatieoznámeniaovyhlásenímimoriadnejsplatnostiúveru,ale
aj výzvy z 13.5.2014 spochybňovala a popierala. Súd však ustálil, že aj pri zachovaní fikcie vyplývajúcej

z čl. 10 všeobecných obchodných podmienok banky (keďže žalujúca strana neprodukovala dôkaz, kedy
túto zásielku, teda oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, odoslala), možno konštatovať,
že k odoslaniu došlo najneskôr 9.6.2014, kedy aj doporučená zásielka s doručenkou bola doručená
na poštu v Modre. Potom pri fikcii vyplývajúcej z čl. 10 všeobecných obchodných podmienok možno
konštatovať, že zásielka sa považuje za doručenú tretím dňom po odoslaní, teda 12. júnom 2014. Podľa

tejto výzvy 15 dní na plnenie zosplatneného dlhu žalovanej potom uplynulo 27.6.2014. V konaní nebol
produkovaný dôkaz, že by žalovaná po 13.5.2014, keď bola vyhotovená prvá preukázaná výzva pred
zosplatnenímdlhu, bolaveriteľovizaplatilačoilenčasťdlhu.Veriteľ,tedabanka,dňa27.6.2014uzavrela
so žalobcom zmluvu o postúpení pohľadávok č. 1076/2014/CE, ktorej neoddeliteľnou súčasťou bola aj
príloha č. 1 a v nej bola uvedená aj pohľadávka voči žalovanej v celkovej výške 6.154,11 €. Žalovaná

podľa tejto prílohy mala byť v tom období v omeškaní 314 dní.

19. Pri posudzovaní platnosti jednotlivých úkonov banky súd zaujal tento právny názor.

20. Podľa presvedčenia súdu výzvou z 13.5.2014, ktorú je nutné považovať za doručenú žalovanej

17.5.2014, banka kvalifikovaným spôsobom a v súlade s ustanovením vtedy platného ust. § 53 ods.
9 Obč. zákonníka, vyzvala žalovanú na zaplatenie dlhu v tom čase 879 € a upozornila ju na možnosť
vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru. Je nesporné vzhľadom na výšku dlhu, že žalovaná bola v
omeškaní s úhradou minimálne ôsmich celých splátok. Táto skutočnosť nakoniec je podporovaná aj
údajom v prílohe Zmluvy o postúpení pohľadávok, podľa ktorej žalovaná poslednú úhradu vykonala

25.10.2013. Je potom zrejmé, že 15-dňová notifikačná lehota uvedená v ust. § 53 ods. 9 Obč. zákonníka,
ktorá začala plynúť 18.5.2014, uplynula 1.6.2014. Po tomto dni mala banka, keďže žalovaná dlh
neuhradila, právo úver zosplatniť, pretože toto právo mala dohodnuté tak v úverovej zmluve, ako
aj vo všeobecných obchodných podmienkach banky, na ktoré odkazovala v oznámení o vyhlásenímimoriadnej splatnosti úveru, pričom podľa presvedčenia súdu banka zachovávala povinnosti, ktoré jej
boli uložené zákonom.

21. V zmysle § 53 ods. 9 Obč. zákonníka ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať
v splátkach, môže dodávateľ uplatniť toto právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od
omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní
na uplatnenie tohto práva.

22. Ak banka vyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru k 4.6.2014, urobila to podľa presvedčenia súdu v
súladesust.§53ods.9Obč.zákonníkaaoznámenieotompodľapresvedčeniasúduodoslalažalovanej
na poslednú známu adresu s tým, že toto oznámenie sa považovalo za doručené podľa vykonaného
dokazovania najneskôr 12.6.2014.

23. Súd ale ako platný nevzhliadol úkon postúpenia pohľadávky z banky na žalobcu. V tomto prípade

totiž súd dáva za pravdu strane žalovanej, že od doručenia výzvy banky, v ktorej žalovanú upozorňuje
na dlh a možnosť zosplatnenia úveru, ale aj možnosť postúpenia pohľadávky voči nej, teda od výzvy
z 13.5.2014, u ktorej platí fikcia doručenia dňa 17.5.2014 do uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky
dňa 27.6.2014, neuplynulo zákonom vyžadovaných 90 dní, teda 90 dní vyžadovaných ustanovením §
92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách.

24. Súd prvej inštancie je si vedomý ust. § 391 ods. 2 C.s.p., v zmysle ktorého potom, čo mu súd druhej
inštancie, teda Krajský súd v Žiline, zrušil prvostupňové rozhodnutie a vec vrátil na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu a teda mal by byť
viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, pokiaľ ide o plynutie 90-dňovej lehoty v zmysle ust. § 92

ods. 8 zákona o bankách. Súd sa od tohto právneho názoru odklonil len v dôsledku tej skutočnosti,
že mu bolo v ďalšom konaní predložené časovo aktuálnejšie rozhodnutie najvyššej súdnej autority v
rámci sústavy všeobecných súdov a teda rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený
v rozhodnutí 1Cdo/147/2017, ktoré predložil na poslednom pojednávaní vo veci samej právny zástupca
žalovanej. Súd podotýka, že toto rozhodnutie bolo vydané v konaní, kde šlo o rovnakého žalobcu ako

v prejednávanej veci sp. zn. 16C/78/2015 proti spotrebiteľovi a aj rozsudok sp. zn. 1Cdo/147/2017,
sa týkal postúpenia pohľadávky T. T. na obchodnú spoločnosť EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom
v Bratislave. Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1Cdo/147/2017, Najvyšší súd Slovenskej republiky otázku ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách pred
vydaním predmetného rozsudku prejednával len v konaní sp. zn. 7Cdo/26/2017, avšak až v rozsudku

1Cdo/147/2017 sa práve v odseku 21 Najvyšší súd explicitne vyjadril k otázke plynutia doby 90 dní
omeškania,keďkonštatovalnevyhnutnosťsplneniapodmienkyzaslaniapísomnejvýzvybankydlžníkovi,
ktorý je v omeškaní a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní.

25. Za takýchto okolností si súd osvojil právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený

v jeho rozhodnutí 1Cdo/147/2017 a v zmysle tohto názoru posudzoval aj prejednávanú vec. Keďže
bolo nepochybné, že potom, čo nastala fikcia doručenia výzvy banky zo dňa 13.5.2014 do momentu
postúpenia pohľadávky na žalobcu zmluvou zo dňa 27.6.2014, neuplynulo minimálne 90 dní, nebola
podľa presvedčenia súdu splnená podmienka vyžadovaná ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách. Zo strany
Slovenskej sporiteľne tak došlo k porušeniu ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, pričom ide o ustanovenie

kogentné a ak banka napriek nedodržaniu zákonnej lehoty 90 dní omeškania žalovanej, ktorá plynula od
doručeniapredchádzajúcej výzvybanky,postúpilapohľadávkuvočižalovanejnažalobcupreduplynutím
90-dňovej lehoty, urobila tak v rozpore so zákonom a teda neplatne v zmysle ust. § 39 Obč. zákonníka.
Na základe neplatnej zmluvy o postúpení pohľadávok sa žalobca nemohol stať nositeľom pohľadávky
vo vzťahu k žalovanej a teda v čase rozhodovania súdu nebol ani vecne legitimovaným subjektom na

uplatňovanie takéhoto nároku vo vzťahu k žalovanej.

26. Súd preto žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

27. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 C. s. p. a žalovanej, ktorá bola v konaní

proti žalobcovi plne úspešná, priznal právo na náhradu všetkých účelne vynaložených trov konania.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní od doručenia
rozhodnutia na súde, ktorý ho vydal.

Podľa § 363 C. s. p. v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 C. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 C. s. p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 C. s. p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že

právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 C. s. p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 366 C. s. p. prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.