Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, August 31, 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/9/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7107205877
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7107205877.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudcov

JUDr. Alexandra Husivargu a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcu: U. J. S., C.. X.X.XXXX, S. XXXX
U. XX, K. X. XX, S. C. XXXXX P., Š. L. P., zastúpený JUDr. Tatianou Vorobeľovou, advokátkou so sídlom
v Košiciach, Bajzova 2, proti žalovaným: 1. X. S., C.. XX.X.XXXX, S. A. I., O. XX, Š. L. O., 2. K. S., C..
X.X.XXXX, S. A. I., O. XX, Š. L. O., obaja zastúpení prof. JUDr. Jánom Klučkom, CSc., advokátom so
sídlom v Košiciach, Ku Potoku 4, v konaní o 199.163,50 € s prísl., o odvolaní žalobcu a žalovaných proti
rozsudku Okresného súdu Košice I, č. k. 34C 46/2007-951 zo dňa 7. októbra 2016

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresný súd Košice I (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) rozsudkom označeným v záhlaví
zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 99.581,75 € so 7 % úrokom
z omeškania ročne zo sumy 99.581,75 € od 12.5.2007 do zaplatenia, to všetko do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu
trov konania.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia 199.163,50 € s príslušenstvom
titulom náhrady škody, ktorú mu spôsobili žalovaní porušením dohody o účelovom použití finančných
prostriedkov, ako aj úmyselným konaním proti dobrým mravom, alebo titulom vydania bezdôvodného
obohatenia,ktorézískaližalovaníznepoctivýchzdrojov,konkrétnekonanímvrozporesdobrýmimravmi.
Žalovaná suma pritom pozostávala zo sumy predstavujúcej dôchodok žalobcu, ktorý bol žalovanými
spotrebovaný (99.581,75 €) a zo sumy predstavujúcej kúpnu cenu za predaj rodinného domu v Myslave,
ktorú si žalovaní ponechali v celom rozsahu (3.000.000,- Sk, t.j. 99.581,75 €).

3. Vykonaným dokazovaním vzal súd za preukázané, že trestné stíhanie vo veci trestného činu
sprenevery bolo zastavené uznesením Krajského riaditeľstva Policajného zboru SR, Úrad justičnej a
kriminálnej polície v Košiciach dňa 27.6.2006, ktoré nadobudlo právoplatnosť 29.11.2006, z dôvodu, že
sa nestal skutok, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že spoločnosť
RA-ANN spol. s r.o. viedla riadne účtovníctvo, ku ktorému mal žalobca ako spolumajiteľ prístup a mohol
doň kedykoľvek nahliadnuť. Vyšetrovaním sa nepodarilo ani preukázať, či žalobca mal so žalovanou

uzavretúpísomnú,resp.ústnudohodu,týkajúcusapresnéhopoužitiapeňažnýchprostriedkovfederálnej
vlády USA pre dôchodkové zabezpečenie, ktoré žalobca následne zasielal na účet vedený v Slovenskej
sporiteľni, a.s. a neskôr na účet v HVB Bank. Z výpovede žalobcu vzal za preukázané, že po príchode
žalobcu na Slovensko so žalovanou v 1.rade založili spoločnosť, ktorú financoval žalobca v rozsahu100 %, otvoril si bankový účet v Slovenskej sporiteľni, a.s., ktorého bol majiteľom. Po kúpe pozemku
v Pereši postavili dom výlučne z finančných prostriedkov žalobcu s tým, že tam budú spoločne bývať.
Žalovaný v 2.rade túto nehnuteľnosť udržiaval a vykonal tiež úkony smerujúce k predaju tohto domu

a k zakúpeniu dvojdomu, kde žili spoločne ako rodina. Problém nastal potom, ako sa žalobca oženil
s X. L., voči tomuto sobášu mala žalovaná výhrady. Žalovaných považoval žalobca za svoju rodinu
a dôveroval im. Každý mesiac zasielal na účty v banke na Slovensku 1.350 USD v období 4 rokov,
pričom išlo o jeho dôchodok. Tieto mali byť použité, či už na prevádzku solária alebo na iné veci. Z
výpovede žalovanej vzal súd za preukázané, že jedinou jej dohodou so žalobcom bola dohoda o tom,

že 1.400 USD bude používať na chod solária. Sama zabezpečila a pripravila založenie spoločnosti RA-
ANN s.r.o., v ktorej žalobca nikdy nepracoval, avšak zisk používal spoločne so žalovanými, kontroloval
nakladanie s finančným prostriedkami a mal prehľad o chode spoločnosti. Na kúpu bytu na Moyzesovej
ulicibolipoužitéajfinančnéprostriedkyžalovanej.Onaobstarávalavšetkyzáležitostitýkajúcesasoláriai
rodinného domu, ktoré boli prevádzkované z finančných prostriedkov na účte žalobcu i žalovanej. Na byt
na Štefánikovej ul. a Sládkovičovej ul. použila hypotekárny úver. Od r. 2001 sa prevádzka solária dostala

do straty, avšak žalobca trval na tom, aby solárium udržiavala. Ďalej vzal za preukázané, že žalovaná
bola majiteľkou viacerých účtov v Slovenskej sporiteľni, a.s., kde bol založený dňa 15.2.1999 aj účet s
názvom RA-ANN spol. s r.o. s dispozičným právom žalovanej v 1.rade a V. H.. V Slovenskej sporiteľni,
a.s. bol dňa 10.11.1998 založený aj účet žalobcu, ku ktorému dispozičné právo mala aj žalovaná v
1.rade. Na tento účet bolo dňa 24.11.1998 vložených bezhotovostne 99.972,08 USD a v období od

3.12.1998 do 29.12.1998 boli uskutočnené hotovostné výbery, pričom zostatok na účte ku dňu 1.1.2001
činil 27,49 USD. Žalovaná bola aj majiteľkou účtu v HVB Bank Slovakia a.s., pričom k tomuto účtu
dňa 8.7.2005 zrušila dispozičné právo žalobcovi a zriadila dispozičné právo V. H.. Dňa 8.2.1999 bola
do obchodného registra zapísaná spoločnosť RA-ANN spol. s r.o. so sídlom v Košiciach, Cottbuská
36, ktorej základné imanie bolo tvorené peňažným vkladom žalobcu 100.000,-Sk a žalovanej 100.000,-

Sk ako spoločníkov, splateného každým z nich v rozsahu 65.000,-Sk. Predmetom činnosti spoločnosti
bol maloobchod a veľkoobchod, sprostredkovateľská činnosť, prevádzkovanie solária a kozmetické
služby. Dodatkom k spoločenskej zmluve zo dňa 11.5.1999 bol predmet činnosti rozšírený o ďalšie
činnosti. Štatutárnym orgánom bola žalovaná v 1.rade. Dňom 12.2.2003 sa na základe zmluvy o prevode
obchodného podielu stala jedinou spoločníčkou a konateľkou žalovaná v 1.rade. Kúpnou zmluvou zo

dňa 1.2.2000 žalovaná previedla byt na Moyzesovej ulici č. 48 v Košiciach s príslušenstvom na tretiu
osobu za dohodnutú kúpnu cenu 950.000,-Sk. Vklad zmluvy bol povolený 3.2.2000. Kúpnou zmluvou zo
dňa 21.11.2003 previedla žalovaná na tretiu osobu rodinný dom a pozemok v I.. Ú.H.. M. za kúpnu cenu
1.370.000,-Sk, vklad zmluvy bol povolený 16.12.2003. Kúpnou zmluvou zo dňa 9.12.2003, ktorej vklad
bol povolený dňa 12.12.2003, žalovaní v 1. a 2.rade za dohodnutú kúpnu cenu 1.700.000,- Sk nadobudli

do bezpodielového spoluvlastníctva nehnuteľnosti vedené v I..Ú.. B. - záhrady, zastavané plochy a
nádvoria a rozostavanú stavbu. Kúpnou zmluvou zo dňa 13.4.2004 žalovaní previedli na tretiu osobu
nehnuteľnosti v I..Ú.. O. B., a to byt na Štefánikovej ulici 16 v Košiciach s príslušenstvom za 2.655.000,-
Sk. Vklad zmluvy bol povolený dňa 3.5.2004. Kúpnou zmluvou zo dňa 4.1.2006 predávajúci previedli
nehnuteľnosti v I..Ú.. B. na tretiu osobu za dohodnutú kúpnu cenu 3.000.000,-Sk. Vklad vlastníckeho

práva bol povolený 15.2.2006. Z výpovede svedkyne X. L. vzal za preukázané, že žalobca so žalovanou
sadohodli,žedomnaPerešipredáakúpiväčšíspoločnýdom,pretožesachcelnaSlovenskuusadiťaso
žalovanýmibývať.ZvýpovedesvedkaQ.T.vzalzapreukázané,žežalovanámu ponúkladomvMyslave
na predaj za cenu 14.500.000,-Sk a žalovaná mala peniaze posielané žalobcom na Slovensko ukladať
preneho.ZvýpovedesvedkaM.S.vzalsúdzapreukázané,žežalobcaažalovanímalikrásnyažrodinný

vzťah, pričom ohľadne domu na Pereši žalovaná prehlásila, že patrí žalobcovi, býval v ňom žalobca sám
a bol zariadený jeho nábytkom privezeným z USA. Z výpovede svedka H. O. vzal súd za preukázané,
že vykonával práce zadané žalovanou na dome v Pereši i v soláriu a za tieto mu platila žalovaná. Z
oznámenia Tatra banky, a.s. Bratislava zo dňa 30.6.2004 súd zistil, že týmto listom banka oznámila
žalovanej v 1. rade, že bolo jej schválené poskytnutie hypotekárneho úveru na základe jej žiadosti zo dňa

21.6.2004, a to vo výške 2.300.000,- Sk za účelom nadobudnutia rozostavanej nehnuteľnosti a výstavby,
pričom financovanou nehnuteľnosťou má byť rodinný dom a zabezpečenie úveru bolo dohodnuté vo
forme záložného práva na rodinný dom v katastrálnom území Myslava a na parcelu 1257/9 v I.. Ú.. B..
Následne došlo aj k uzavretiu záložnej zmluvy k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam dňa 12.7.2004. Zo
zmluvy o hypotekárnom úvere zo dňa 12.7.2006, uzavretej medzi Tatra bankou, a.s. a žalovanými vzal

súd za preukázané, že žalovaným bol poskytnutý hypotekárny úver vo výške 1.000.000,- Sk za účelom
nadobudnutia bytu č. 2 vo vchode 38 na Sládkovičovej 38 v Košiciach.4. Z dokazovania vykonaného po zrušení predchádzajúceho rozsudku uznesením Krajského súdu v
Košiciach č.k. 6Co/74/2013-756 zo dňa 23.9.2013 vzal súd za preukázané, že na žalovanú v 1. rade bola
podaná obžaloba na tom skutkovom základe, že pod zámienkou opravy kavitačného prístroja vylákala

vo forme pôžičky od poškodených B.. I.Í. U. X. Y.. W. V. spolu sumu 26.800 €, pričom túto sumu im
nevrátila, a teda na škodu cudzieho majetku seba obohatila tým, že uviedla niekoho do omylu. Konanie
žalovanej v 1. rade, ktoré naplnilo túto skutkovú podstatu uvedenú v obžalobe, potvrdili svedkyne B..
I. U.Á. X. Y.. W. V., vypočuté súdom prvej inštancie. Žalovaných v 1. a 2. rade k okolnostiam predaja
rodinného domu v Myslave a ponechania si kúpnej ceny z jeho predaja súd opätovne nemohol vypočuť z

dôvoduichnepriaznivéhozdravotnéhostavuapokiaľpožiadalžalovanúv1.radeozodpovedanieotázok
v písomnej forme, ktoré podrobne naformuloval, riadiac sa právnym názorom vysloveným odvolacím
súdom vo vyššie uvedenom zrušujúcom uznesení, žalovaná v 1. rade v písomnom podaní zo dňa
20.5.2016 oznámila súdu, že vzhľadom na detailný charakter a na časový odstup sa k otázkam nevie
vyjadriť (konkrétne otázky sú uvedené v ods. 38 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie - poznámka
odvolacieho súdu). Zopakoval dokazovanie aj vyšetrovacím spisom Krajského riaditeľstva Policajného

zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Košiciach, ČVS: KRP - 127/OEK - KE- 2005, z ktorého
vyplýva, že uznesením zo dňa 27.9.2006 bolo zastavené trestné stíhanie vo veci trestného činu
sprenevery, ku ktorému došlo na tom skutkovom základe, že nestotožnená osoba v presne nezistenej
dobe v roku 1998 v súvislosti so založením spoločnosti RA - ANN, s.r.o. Košice, a následne v rámci
jej podnikateľskej činnosti, finančné prostriedky vo výške 900.000 USD nepoužila na účel, pre ktorý jej

boli poskytnuté, tieto nezúčtovala a ani nepreukázala ich použitie v rámci založenej spoločnosti, ale
tieto si prisvojila a použila na doposiaľ presne nezistený účel bez súhlasu poskytovateľa a finančné
prostriedky, ktoré jej boli poskytnuté v období rokov 2001 až 2005 v celkovej výške 163.900 USD,
ktoré mala spravovať a nakladať s nimi podľa predchádzajúcej dohody s poskytovateľom (žalobca
- poznámka odvolacieho súdu), si tieto finančné prostriedky v presne nezistenom čase prisvojila a

poskytovateľovi nezdokladovala účel, na ktorý ich použila. V uznesení o zastavení trestného stíhania
sa konštatovalo, že pre prípadné vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti X. S. by musel žalobca
určiť presný spôsob nakladania a spravovania finančných prostriedkov zasielaných na jednotlivé účty
a X. S. by aj napriek tomu tento spôsob nedodržala a peniaze použila pre vlastnú potrebu. Žalobca
nikdy od X. S. nepožadoval písomné, ani iné zdokladovanie účelu použitých finančných prostriedkov, čo

potvrdil vo svojej výpovedi a pokiaľ ide o spoločnosť RA-ANN s.r.o. Košice, tá viedla riadne účtovníctvo
a žalobca ako spolumajiteľ spoločnosti mal k nemu prístup a mohol doň kedykoľvek nahliadnuť. Pokiaľ
ide o finančné prostriedky federálnej vlády USA pre dôchodkové zabezpečenie, ktoré poberal žalobca
a následne ich zasielal na účet vedený v Slovenskej sporiteľni, a.s. a neskôr vedený v HVB Bank, v
priebehu vyšetrovania sa nepodarilo preukázať, či žalobca s X. S. mal uzavretú písomnú alebo ústnu

dohodu, týkajúcu sa ich presného použitia. Z tohto spisu ďalej súd zistil, že v trestnom konaní boli
vypočutí ako svedkovia X. S., K. S., V. H.Á. X. D. N., ako aj žalobca ako poškodený. Trestné stíhanie
bolo začaté na základe oznámenia urobeného manželkou žalobcu X. L. S. dňa 7.10.2005. Z výpovede
svedkyne V. H. v trestnej veci dňa 19.6.2006 súd zistil, že jej dispozičné právo k devízovému účtu č.
XXXXXX-XXX v Slovenskej sporiteľni, a.s. bolo zriadené X. S. pred jej odchodom do USA z dôvodu, aby

počas jej neprítomnosti svedkyňa vyplatila nájomné za solárium a ďalšie náklady spojené s prevádzkou
solária. Za tým účelom jej teda zriadila dispozičné právo k devízovému účtu v Slovenskej sporiteľni,
a.s. a neskôr v HVB Bank. Z týchto účtov však svedkyňa žiadne finančné prostriedky nevyberala, ani
na ich nič nevkladala, keďže X. S. sa vrátila z USA predčasne. Z výsluchu svedka v trestnej veci
D. N. súd zistil, že tento vykonával účtovníctvo v spoločnosti RA- ANN s.r.o., pričom všetky finančné

operácie sú registrované v účtovníctve spoločnosti. Účtovnú agendu spracovával na základe dokladov
predložených mu X. S.Á.. Od roku 2001 sa solárium dostalo do straty a tým pádom aj do čiastočnej
platobnej neschopnosti a z uvedeného dôvodu bolo potrebné niektoré náklady kryť z vlastných zdrojov.
Tieto vlastné vklady sú evidované na účte 249 Ostatné krátkodobé finančné výpomoci. Bol informovaný
o tom, že finančne vypomáhal žalobca.

5. Z kúpnej zmluvy zo dňa 1.2.1999, uzavretej medzi predávajúcim Y.. W. R. a žalovanou súd zistil, že
predávajúci previedol na žalovanú byt č. 2 na prízemí obytného domu č. súp. 1025 na ulici Moyzesova 48
v Košiciach, postaveného na parcele č. 395/1, zast. plochy o výmere 431 m2 v spoluvlastníckom podiele
na spoločných častiach a spoločných zariadeniach obytného domu vo veľkosti 1530/10 000 - in, vrátane

podielu na spoločných častiach a príslušenstve obytného domu. Účastníci zmluvy sa dohodli na kúpnej
cene 950.000,- Sk. Vklad vlastníckeho práva bol povolený dňa 16.2.1999 pod číslom vkladu V 246/99.6. Z kúpnej zmluvy, uzavretej dňa 1.2.2000 medzi žalovanou v 1. rade ako predávajúcou a kupujúcimi
Y.. X.. X. O. X. Y.. X.. W.C. O., mal súd za preukázané, že žalovaná v 1. rade previedla vyššie
špecifikované nehnuteľnosti na kupujúcich za kúpnu cenu 950.000,- Sk. Vklad vlastníckeho práva bol

povolený Okresným úradom Košice I dňa 3.2.2000.

7. Kúpnou zmluvou zo dňa 6.7.1999 predávajúci Y.. W. M. X. Y.. K. M. previedli vlastnícke právo na
žalovanú v 1. rade ako kupujúcu k nehnuteľnostiam - pozemku a rozostavanej stavbe, nachádzajúcim
sa v kat. území Košice - Pereš, zapísaným v katastri nehnuteľností na T. Č.. XXX ako parc. č. 903/32

vo výmere 470 m2 - orná pôda, parc. č. 903/35 vo výmere 180 m2 -zastavaná plocha a rozostavená
stavba na parcele č. 903/35 za kúpnu cenu 30.000,- USD. Vklad vlastníckeho práva bol povolený dňa
25.8.1999.

8. Žalovaná v 1. rade ako predávajúca kúpnou zmluvou zo dňa 21.11.2003 previedla vlastnícke právo
k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam na Y.. Q.Š. N. X. I. N. za kúpnu cenu 1.370.000,- Sk. Vklad

vlastníckeho práva bol povolený dňa 16.12.2003.

9. Z kúpnej zmluvy uzavretej dňa 3.2.2000 medzi predávajúcim Š. Q. a žalovanými v 1. a 2. rade ako
kupujúcimi súd zistil, že žalovaní v 1. a 2. rade nadobudli do bezpodielového spoluvlastníctva manželov
nehnuteľnosť - byt č. 1 na prízemí obytného domu č.súp. 970 na ulici Štefánikova 16 v Košiciach

postaveného na parcele č. 972, zastavané plochy o výmere 478 m2 v spoluvlastníckom pomere na
spoločných častiach, spoločných zariadeniach obytného domu vo veľkosti 1058/10 000 - in, vrátane
podielu na spoločných častiach a príslušenstve obytného domu, ktoré nie sú stavebnou súčasťou domu.
Účastníci zmluvy sa dohodli na kúpnej cene 500.000,- Sk. Vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnosti bol
povolený dňa 8.2.2000 pod číslom vkladu V 245/2000.

10. Kúpnou zmluvou zo dňa 9.12.2003 B.. U. D. X. B.. B. D. previedli na žalovaných v 1. a 2. rade
vlastnícke právo k nehnuteľnosti, a to k parcele č. 1257/6 o výmere 584 m2, vedenej ako záhrady,
k parcele č. 1257/10 o výmere 173 m2, vedenej ako zastavané plochy a k rozostavanému domu,
stojacemu na parcele č. 1257/10, so všetkými súčasťami, ktoré tvoria plot, vonkajšie úpravy a trvalé

porasty, nachádzajúce sa v katastrálnom území Myslava za kúpnu cenu 1.700.000,- Sk. Vklad kúpnej
zmluvy bol povolený dňa 12.12.2003 pod číslom vkladu 4133/2003.

11. Z oznámenia Tatra banky, a.s. súd zistil, že žalovanej v 1. rade bolo dňa 30.6.2004 schválené
poskytnutie úveru vo výške 2.300.000,- Sk za účelom nadobudnutia rozostavanej nehnuteľnosti kúpou

a jej výstavby so základným zabezpečením úveru záložným právom.

12. Zo zmluvy o záložnom práve, uzatvorenej medzi Tatra bankou, a.s. ako záložným veriteľom
a žalovanými v 1. a 2. rade ako záložnými dlžníkmi súd zistil, že za účelom zabezpečenia svojej
pohľadávky vo výške 2.300.000,- Sk záložný veriteľ so žalovanými v 1. a 2. rade ako záložnými dlžníkmi

uzavreli zmluvu o záložnom práve dňa 16.7.2004, predmetom ktorej boli vyššie uvedené nehnuteľnosti
- rozostavaný rodinný dom, postavený na pozemku parc. č. 1257/10 a pozemky parc. č. 1257/6, druh
pozemku záhrady o výmere 584 m2 a parc. č. 1257/10, druh pozemku zastavané plochy o výmere 173
m2, nachádzajúce sa v kat. území Myslava, obec Košice - Myslava, okres Košice II, zapísané na LV č.
XXXX, vedenom Katastrálnym úradom v Košiciach - Správou katastra Košice.

13. Vlastnícke právo k vyššie uvedenej nehnuteľnosti previedli žalovaní v 1. a 2. rade na kupujúceho
doc. W.. W. I. kúpnou zmluvou zo dňa 4.1.2006, pričom dohodnutá kúpna cena mala byť kupujúcim
uhradená tak, že časť kúpnej ceny vo výške 1.000.000,- Sk uhradí kupujúci v lehote do 31.1.2006, ďalšiu
časť kúpnej ceny vo výške 1.000.000,- Sk uhradí kupujúci v lehote do 10.4.2006 a zostatok dohodnutej

kúpnej ceny vo výške 1.000.000,- Sk uhradí kupujúci najneskôr do 10.7.2006.

14. Kúpnou zmluvou zo dňa 13.4.2004 žalovaní v 1. a 2. rade ako predávajúci previedli vlastnícke
právo k nehnuteľnosti - bytu č. 1 na prízemí obytného domu číslo súpisné 970 na ulici Štefánikova 16
v Košiciach, postaveného na parcele č. 972, zastavané plochy o výmere 478 m2 v spoluvlastníckom

pomere na spoločných častiach, spoločných zariadeniach obytného domu vo veľkosti 1058/10 000-
in a pozemku, parcelné číslo 972, zastavané plochy o výmere 478 m2 vrátane spoločných častí a
príslušenstva obytného domu, ktoré nie sú stavebnou súčasťou domu vo veľkosti 1058/10 000 - in, za
sumu 2.655.000,- Sk.15. Z kúpnej zmluvy uzavretej dňa 30.12.2005 medzi predávajúcim Y.. Q. B. - MIKADO, so sídlom
Svätoplukova 4, Košice, IČO: 14 388 286 a žalovanými v 1. a 2. rade ako kupujúcimi vyplýva, že

predávajúci previedol na žalovaných v 1. a 2. rade ako kupujúcich nehnuteľnosť - byt č. 2 na 1. poschodí
obytného domu číslo súp. 3469 na ulici Sládkovičova 38 v Košiciach, vrátane nebytového priestoru
- garáže č. 2 v suteréne tohto obytného domu a podielu na pozemku ( pozemok zastavaný domom
prislúchajúci k bytu a nebytovému priestoru) a podielu na spoločných častiach a príslušenstva obytného
domu, ktoré nie je stavebnou súčasťou domu, za kúpnu cenu 2.856.000,- Sk s DPH. Vklad uvedenej

kúpnej zmluvy bol povolený dňa 1.2.2006 pod číslom vkladu V 337/2006.

16. Zmluvou o hypotekárnom úvere zo dňa 12.7.2006 žalovaní v 1. a 2. rade preukázali skutočnosť,
že uzavreli s veriteľom Tatra banka, a.s. zmluvu, predmetom ktorej bolo poskytnutie hypotekárneho
úveru vo výške 1.000.000 Sk za účelom nadobudnutia nehnuteľnosti - bytu č. 2, 1. posch., vchod 38
na Sládkovičovej 38 v Košiciach.

17. Právne súd posudzoval vec podľa ust. §§ 420 ods. 1,3, 424, 451, 454, 456, § 3 ods. 1, § 100, 101,106
a 107 Obč. zák..

18. Konštatoval, že žalobca ani po rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach zo dňa 23.9.2013 a vrátení

veci súdu prvej inštancie nepreukázal existenciu dohody o účelovom použití finančných prostriedkov
a táto skutočnosť nebola preukázaná ani opakovanými výpoveďami svedkov, ktorí neboli prítomní pri
uzatváraní akýchkoľvek dohôd medzi žalobcom a žalovanými v 1. a 2. rade.

19. Zhodne so závermi odvolacieho súdu, vyplývajúcimi z jeho uznesenia zo dňa 23.9.2013, súd

prvej inštancie uzavrel, že doposiaľ vykonaným dokazovaním nebolo preukázané uzavretie dohody o
účelovom nakladaní s finančnými prostriedkami, ktorej obsahom malo byť určenie presného spôsobu
použitia finančných prostriedkov v určenej výške na konkrétny účel, t.j. ktoré (v akej výške a z akých
zdrojov) budú slúžiť na podnikanie, ktoré na nákup a udržiavanie nehnuteľností a ktoré finančné
prostriedky majú slúžiť na dožitie žalobcu na Slovensku. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením

žalobcu, ak uvádzal, že táto skutočnosť mala byť v konaní preukázaná výpoveďami svedkov H.
O. X. M. S., nakoľko títo svedkovia uviedli, že neovládajú anglický jazyk, teda komunikovali so
žalobcom sprostredkovane cez iné osoby, a rovnako uviedli, že od žalovanej v 1. rade mali vedomosť,
že nehnuteľnosti patrili žalobcovi. Nepotvrdili, a ani nevyvrátili tak existenciu akejkoľvek dohody o
nedotknuteľnosti dôchodku medzi žalobcom a žalovanými v 1. a 2. rade. Svedok Q. T. o písomnej

dohode medzi žalobcom a žalovanými v 1. a 2. rade nevedel, na pojednávaní súdu však uviedol,
že mal vedomosť o ústnej dohode, podľa ktorej žalobcovi mala žalovaná v 1. rade ukladať peniaze.
Jeho výpoveď však nepovažoval súd za dôveryhodnú s ohľadom na skutočnosť, že do zápisnice
z pojednávania uviedol, že je v nepriateľskom vzťahu so žalovanou v 1. rade, a tiež jej „ pomáhal
zahladzovať“ trestné stíhanie na prokuratúre a na polícii ( čl. 434 spisu ). Všetci svedkovia potvrdili blízky,

rodinný vzťah medzi žalobcom a žalovanými v 1. a 2. rade, ktorý korešponduje s faktom, že žalobca
zasielal finančné prostriedky, vrátane dôchodkového zabezpečenia (nie oddelene) na účty v Slovenskej
republike. Vzťahy rodinného charakteru vyplynuli aj z výpovede žalobcu a žalovanej v 1. rade v trestnom
konaní. Z trestného konania je preukázané, že žalobca spísal závet v prospech žalovaných v 1. a 2. rade,
a na otázku žalovanej v 1. rade na žalobcu v priebehu konfrontácie, z akého dôvodu spísal testament

v ich prospech žalobca uviedol „ v tom čase, keď som napísal testament, sme boli riadna rodina, až
kým som sa neoženil a vzťahy sa narušili“. Zo zápisníc z výsluchu žalobcu ako poškodeného vyplynulo,
že nevyžadoval od žalovanej písomné zdokladovanie finančných prostriedkov, nakoľko medzi nimi bol
vzťah rodinný a žalobca jej dôveroval. Žalobca zasielal na jeden účet tak dôchodok, ako aj finančné
prostriedky nadobudnuté z iných zdrojov, bez toho, aby boli vzájomne oddelené. Javí sa potom ako

nepravdepodobné, že by tieto finančné prostriedky mali byť oddelené, a využívané iným spôsobom,
resp. že boli žalovanými v 1. a 2. rade spotrebované v rozpore s účelom, na ktoré mali byť podľa
žalobcu použité. Možno skonštatovať neštandardný až nelogický postup žalobcu zasielať tieto finančné
prostriedky, ktoré mali slúžiť na jeho dožitie, inej osobe, nakoľko ich mohol ponechať na svojom účte,
z ktorého ich zasielal na účet vedený v peňažnom ústave v Slovenskej republike (s ktorým mohla

disponovať žalovaná v 1. rade) a v prípade potreby, resp. presťahovania sa na Slovensko ich mohol
previesť na svoj účet zriadený v peňažnom ústave na území Slovenskej republiky, t.j. na iný účet ako na
účet, ku ktorému existovalo dispozičné právo žalovanej v 1. rade.20. Odkázal na záver Krajského súdu v Košiciach, ktorý skonštatoval v uznesení zo dňa 23.9.2013,
že vzhľadom na nadštandardne blízke vzťahy rodinného charakteru sa nejaví neobvyklým spôsob
hospodárenia s finančnými prostriedkami, zasielanými na účty v Slovenskej republike, ako tento vyplynul

z výpovede žalobcu a žalovanej v trestnom konaní, z ich konfrontácie pred orgánmi činnými v trestnom
konaní, ale aj z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie, t.j. že z týchto finančných prostriedkov
sa hradili náklady na podnikanie, na kúpu a udržanie nehnuteľností a všetky ostatné potreby žalobcu
a žalovaných ako spolužijúcich osôb (spoločne uhrádzali svoje potreby ako rodina, viď č. l. 18, 24, 271
spisu), teda v súlade s účelom, na ktoré aj mali byť podľa tvrdenia žalobcu použité.

21. Podľa názoru súdu žalobca v konaní nepreukázal tvrdenú dohodu o „nedotknuteľnosti “ dôchodku, a
tiež skutočnosť, že by nesúhlasil s použitím finančných prostriedkov na krytie strát solária v období rokov
2001 až 2005. Bolo jeho právom spoločníka od 8.2.1999 do 27.4.2003 (do prevodu jeho obchodného
podielu na žalovanú v 1. rade) podieľať sa na riadení a kontrole činnosti spoločnosti prostredníctvom
hlasovania na valnom zhromaždení, ako i byť členom orgánov spoločnosti - konateľom, členom dozornej

rady. To, že žalobca svoje právo nevyužíval, je na jeho neprospech.

22.Uzavrel,žežalobcasúdunepreukázalexistenciudohodyoúčelovompoužitífinančnýchprostriedkov,
a podľa vyjadrenia žalovaných v 1. a 2. rade títo nakladali s finančnými prostriedkami, ktoré zasielal
žalobca na účty v Slovenskej sporiteľni, a.s. a v HVB Bank Slovakia podľa potrieb, na prevádzku solária,

platenie nájomného, elektriny, časť finančných prostriedkov bola použitá na nákup nehnuteľností na
Moyzesovej 48 v Košiciach, bytu na Štefánikovej, rodinného domu na Pereši a rodinného domu v
Myslave, a to na základe dohody so žalobcom, s ktorým mali v tom čase blízky, takmer rodinný vzťah.
Naopak žalobca počas celého konania nevedel špecifikovať aj napriek niekoľkým výzvam zo strany
súdu, v akom rozsahu poskytol finančné prostriedky na kúpu jednotlivých nehnuteľností, aká suma mala

byť použitá na prevádzku a údržbu solária. Nepodarilo sa žalobcovi ani preukázať, že žalovaní v 1. a
2. rade použili nejaké finančné prostriedky bez jeho vedomia a bez jeho súhlasu. Písomne žalobca do
podania žaloby, resp. trestného oznámenia nikdy nenamietal, že tieto mali byť inak použité.

23. Žalobca tak neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie obsahu tvrdenej dohody, a tak súd nemohol

konštatovať existenciu protiprávneho úkonu, porušenie právnej povinnosti ako základného predpokladu
vznikuzodpovednostizaškodužalovanýmiv1.a2.radetak,akotopredpokladáust.§420Občianskeho
zákonníka.

24. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s názorom žalobcu o existencii úmyslu žalovaných v 1. a 2.

rade škodiť mu, či už vo forme priameho alebo nepriameho úmyslu, tak ako to predpokladá ust. § 424
Občianskeho zákonníka. Opakovane poukázal na výpovede žalobcu a žalovaných v 1. a 2. rade, ako aj
svedkov v trestnom konaní (X. L. S., V. H.) a na výpovede svedkov v prejednávanom spore (H.L. O., M.
S., Q. T., X. L. S.), ktorí potvrdili rodinné vzťahy medzi žalobcom a žalovanými v 1. a 2. rade, a preto sa
nejaví neobvyklým nakladanie s finančnými prostriedkami, zasielanými žalobcom na účty v peňažných

ústavoch v Slovenskej republike, a zvlášť, keď žalobca uviedol, že pohyby na účtoch nijakým spôsobom
po celú dobu t.j. od založenia účtu dňa 10.11.1998 do posledného vkladu dňa 8.7.2005 nekontroloval.
Žalobca sám uviedol, že svoj vzťah so žalovanou v 1. rade považoval za vzťah medzi otcom a dcérou,
a preto žalovaným v 1. a 2. rade dôveroval. Na pojednávaní dňa 30.6.2010 uviedol: „ dohodli sme sa,
že budeme žiť ako rodina “ (čl.513 spisu) a na otázku súdu na pojednávaní dňa 18.9.2012 v súvislosti s

jeho vyjadreniami na pojednávaní, či by sa niečo zmenilo v prípade, ak by sa neoženil, žalobca uviedol:
„ pravdepodobne by som so žalovanými žil v spoločnej domácnosti“ (čl. 694 spisu). V trestnom konaní
žalobca okrem iného uviedol, že byt na Moyzesovej 48 v Košiciach po smrti jeho manželky v roku 1999
nebol potrebný a nepožadoval od žalovanej v 1. rade vrátenie finančných prostriedkov vo výške 30.000,-
USD, ktoré poskytol na kúpu bytu.

25. Ak žalobca chcel preukázať úmyselné konanie žalovanej v 1. rade, spočívajúce v tom, že dispozičné
oprávnenie žalobcu k účtu previedla na V. H., a teda zo strany žalovanej v 1. rade tu bol jasný úmysel
vyberať peniaze, ktoré posielal žalobca, a tento úmysel teda mala žalovaná v 1. rade už pri zakladaní
tohto účtu v HVB Bank, tak úmyselné konanie proti dobrým mravom v tomto konaní žalovanej v 1.
rade súd nevidel. Argumentáciu a obranu žalovanej v 1. rade potvrdil výsluch svedkyne V. H. v trestnom

konaní dňa 19.6.2016 (čl. 43 - 45 vyšetrovacieho spisu), ktorá pred orgánom činným v trestnom konaní
uviedla,žedôvodomnahradeniadispozičnéhooprávneniavjejprospechbolatáskutočnosť,žežalovaná
v 1. rade ju pred svojim odchodom do USA požiadala o to, aby uhradila poplatky za služby spojené sprevádzkovaním solária. Skutočnosť, že žalovaná v 1. rade v tom čase vycestovala do USA, nebola
medzi stranami sporná.
26. Ak sa žalobca v konaní snažil preukázať existenciu úmyselného konania žalovaných v 1. a 2.

rade tým, že žalovaná v 1. rade sa mala dopustiť spáchania zločinu podvodu podľa ust. § 221 ods. 1,
ods. 3 písm. a) Trestného zákona, čím mala spôsobiť B.. I. U. a Y.. W. V. škodu, súd nevidel priamu
vecnú a časovú súvislosť s týmto prejednávaným prípadom, nakoľko tieto prípady skutkovo spolu
nesúvisia, vzťahy medzi žalovanou v 1. rade a poškodenými neboli takej intenzity ako so žalobcom, a ku
protiprávnemu konaniu žalovanej, naplňujúcemu znaky skutkovej podstaty zločinu podvodu, malo dôjsť

v rokoch 2010 a 2011.

27. Prisvedčil argumentácii žalovaných v 1. a 2. rade, že žalobca v konaní neuniesol ani dôkazné
bremeno na preukázanie úmyselného konania proti dobrým mravom. Na základe hore uvedeného
dospel k záveru, že neboli splnené ani podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody v zmysle ust.
§ 424 Občianskeho zákonníka.

28. Posudzujúc uplatnený nárok súd mal za to, že žalobca nedokázal existenciu úmyselného konania
žalovaných v 1. a 2. rade, ktoré by zakladalo nárok na náhradu škody v zmysle ust. § 424 Občianskeho
zákonníka, ktorý na rozdiel od prípadu nároku na náhradu škody podľa ust. § 420 Občianskeho
zákonníka nevyžaduje porušenie určitej právnej povinnosti a pre priznanie nároku na náhradu škody

podľa neho postačuje, ak sa dokáže, že išlo o úmyselné konanie proti dobrým mravom. Žalobca podľa
názoru súdu nepreukázal úmysel žalovaných v 1. a 2. rade konať proti dobrým mravom konaním, ktorým
by mu spôsobili škodu, a rovnako nebola ani preukázaná príčinná súvislosť medzi úmyselným konaním
žalovaných (hoci v danom prípade nepreukázaným), smerujúcim proti dobrým mravom a spôsobenou
škodou.

29. Pokiaľ žalobca opieral svoj nárok aj o skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia získaného
plnením získaným z nepoctivých zdrojov súd uviedol, že na vznik majetkového prospechu z nepoctivých
zdrojov postačuje, ak ide o činnosť, ktorou bolo bezdôvodné obohatenie získané a ktorá nie je právom
uznaná. Ide napr. o činnosť, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, činnosť, na ktorú je potrebné

osobitné štátne povolenie (licencia), avšak podnikateľský subjekt s takýmto povolením nedisponuje a
pod. Nepoctivosť zdroja, ktorým bolo získané bezdôvodné obohatenie, musí preukázať ten, kto žiada
vydanie bezdôvodného obohatenia. Pri posudzovaní tejto činnosti osobitne treba zvážiť hranicu medzi
dovoleným a nedovoleným konaním, ďalej treba uvažovať, či ide skutočne o nárok z bezdôvodného
obohatenia a nie o nárok na náhradu škody.

30. V prejednávanom spore súd vylúčil nárok na náhradu škody, a do úvahy tak pripadal nárok žalobcu
titulom vydania bezdôvodného obohatenia.

31. V intenciách rozhodnutia krajského súdu zo dňa 23.9.2013 súd zameral svoje dokazovanie na

zistenie, či bez súhlasu a vedomia žalobcu žalovaní v 1. a 2. rade predali rodinný dom v Myslave, pričom
finančné prostriedky takto získané si ponechali v celom rozsahu, a či toto konanie nie je konaním v
rozpore s dobrými mravmi a či v dôsledku tohto konania sa bezdôvodne neobohatili.

32. Žalobca v konaní tvrdil, že rodinný dom v Myslave bol kúpený z jeho výlučných finančných

prostriedkov, konkrétne boli použité finančné prostriedky z predaja rodinného domu na Pereši (ktorého
kúpu a údržbu financoval výlučne on, čo nebolo v konaní medzi sporovými stranami sporné) a naviac
zaslal na tento účel ešte 25.000,- USD.

33. Žalovaná v 1. rade uviedla, že na kúpu rodinného domu v Myslave použila aj svoje finančné

prostriedky z hypotekárneho úveru, poskytnutého Tatra bankou, a.s. a finančné prostriedky získané
predajom bytu na Štefánikovej ulici v Košiciach a pôžičkou, ktorú odmietla bližšie špecifikovať ( čl. 629
spisu). Ako dôvod predaja rodinného domu v Myslave žalovaná v 1. rade uviedla vážne narušenie
vzťahov so žalobcom (čl. 630 spisu) a dôvod, prečo žalobcovi nevyplatila kúpnu cenu z predaja
rodinného domu uviedla nasledovne: „ nič mu nepatrí, on nám dlhuje “. Účel použitia finančných

prostriedkov neuviedla.

34. Za účelom ustálenia týchto okolností súd si vyžiadal z katastra všetky tituly nadobudnutia a prevodu
nehnuteľností žalovanými v 1. a 2. rade na Moyzesovej 48 v Košiciach, rodinného domu na Pereši,bytu na Štefánikovej 16 v Košiciach, rodinného domu v Myslave, bytu nachádzajúceho sa na ulici
Sládkovičovej 38 v Košiciach a vychádzal aj z oznámenia Tatra banky, a.s. o poskytnutí hypotekárneho
úveru zo dňa 30.6.2004 vo výške 2.300.000,- Sk a zo zmluvy o hypotekárnom úvere zo dňa 12.7.2006

vo výške 1.000.000,- Sk.

35. Za účelom objasnenia okolností kúpy a predaja vyššie uvedených nehnuteľností, čerpania
poskytnutých úverov a dispozície s finančnými prostriedkami získanými ich prevodom súd nariadil
opätovne výsluch žalovaných v 1. a 2. rade. Títo sa opakovane na pojednávania neustanovovali,

ospravedlňovali svoju neúčasť vážnymi zdravotnými problémami, pričom lekárske správy sú súčasťou
súdneho spisu. Z uvedeného dôvodu súd vyzval žalovanú v 1. rade k objasneniu týchto skutočností
písomne. Na výzvu súdu žalovaná v 1. rade uviedla, že na položené otázky nie je schopná odpovedať
a vzhľadom na odstup času si okolnosti nepamätá.

36. Súd tak mohol vychádzať len z listinných dôkazov obsiahnutých v spise, z obsahu výpovedí

sporových strán v trestnom konaní, z obsahu ich prednesov na pojednávaní, ako aj výpovede svedkov.

37. V konaní bolo preukázané, že žalovaná v 1. rade nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnosti
na Moyzesovej 48 v Košiciach kúpnou zmluvou zo dňa 1.2.1999 za kúpnu cenu 950.000,- Sk, túto
nehnuteľnosť predala kúpnou zmluvou zo dňa 1.2.2000 za kúpnu cenu 950.000,- Sk. Žalovaná v 1.

rade nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnosti (rozostavaná stavba a pozemok) na Pereši kúpnou
zmluvouzodňa6.7.1999zakúpnucenu30.000,-USD,ktorúpredalakúpnouzmluvouzodňa21.11.2003
za kúpnu cenu 1.370.000,- Sk. Žalovaní v 1. a 2. rade nadobudli kúpnou zmluvou nehnuteľnosť - byt
na Štefánikovej 16 v Košiciach kúpnou zmluvou zo dňa 3.2.2000 za kúpnu cenu 500.000,- Sk, túto
nehnuteľnosť predali kúpnou zmluvou zo dňa 13.4.2004 za sumu 2.655.000,- Sk. Žalovaní v 1. a 2. rade

kúpnou zmluvou kúpili rozostavaný rodinný dom vrátane pozemku v Myslave kúpnou zmluvou zo dňa
9.12.2003 za kúpnu cenu 1.700.000,- Sk. Z oznámenia Tatra banky, a.s. zo dňa 30.6.2004 vyplýva, že
banka schválila poskytnutie hypotekárneho úveru za účelom nadobudnutia rozostavanej nehnuteľnosti
a výstavby vo výške 2.300.000,- Sk. Nehnuteľnosť žalovaní v 1. a 2. rade previedli kúpnou zmluvou
dňa 4.1.2006 za kúpnu cenu 3.000.000,- Sk. Kúpnou zmluvou zo dňa 30.12.2005 žalovaní v 1. a 2.

rade nadobudli do bezpodielového spoluvlastníctva byt na Sládkovičovej 38 v Košiciach za kúpnu cenu
2.856.000,-Sk. Zo zmluvy o hypotekárnom úvere zo dňa 12.7.2006 vyplýva skutočnosť, že za účelom
nadobudnutia tejto nehnuteľnosti čerpali v Tatra banke, a.s. úver vo výške 1.000.000,- Sk.

38. Medzi sporovými stranami tak zostalo len nesporné, že nehnuteľnosť (rozostavaná stavba) na Pereši

bola zakúpená z finančných prostriedkov žalobcu, ktorý rovnako financoval aj jej dokončenie. Tiež
nezostala sporná kúpa nehnuteľnosti na Moyzesovej 48 v Košiciach z finančných prostriedkov žalobcu,
ktorú však daroval žalobca po smrti svojej manželky žalovanej v 1. rade, čo žalobca uviedol aj v trestnom
konaní a potvrdila to aj žalovaná v 1. rade.

39. Žalobca na pojednávaní dňa 17.4.2012 uviedol, že sa nezaujímal o kúpnu cenu nehnuteľností,
uviedol, že poskytol finančné prostriedky žalovanej v 1. rade za účelom ich nadobudnutia. Z jeho
výpovede jednoznačne vyplynulo, že sa bližšie nikdy nezaujímal o okolnosti kúpy, kúpnych zmlúv a
neskôr aj predaja spoločne zakúpených nehnuteľností so žalovanými v 1. a 2. rade. Nevyžadoval od
žalovanej v 1. rade predloženie kúpnych zmlúv, a ani nežiadal od nej žiadne vyúčtovanie ( čl.627 - 629

spisu).

40. Je však nepochybné, že žalovaná v 1. rade predala dom na Pereši za kúpnu cenu 1.370.000,-
Sk a z výpisov z účtov vyplýva aj pravdivosť tvrdenia žalobcu, že na kúpu domu v Myslave poukázal
žalovanej sumu 25.000,- USD ( 22.351 Eur, čo je v prepočte na slovenské koruny 673.346,23 Sk). Z

kúpnej zmluvy vyplýva skutočnosť, že žalovaní v 1. a 2. rade nadobudli nehnuteľnosť v Myslave za
kúpnu cenu 1.700.000,- Sk dňa 9.12.2003, teda je tam predpoklad, že z finančných prostriedkov z
predaja nehnuteľností na Pereši, ktorej kúpu a stavebné práce boli realizované z finančných prostriedkov
žalobcu. Je nepravdepodobné, že na kúpu nehnuteľnosti žalovaní v 1. a 2. rade použili finančné
prostriedky získané z hypotekárneho úveru vo výške 2.300.000,- Sk, nakoľko ich poskytnutie bolo

schválené bankou až dňa 30.6.2004.

41. Financovanie kúpy ostatných nehnuteľností ( okrem bytu na Moyzesovej ulici v Košiciach a
rodinného domu na Pereši a v Myslave) tak zostalo sporné. Na ťarchu žalobcu je, že nikdy nevyžadovalod žalovaných v 1. a 2. rade písomné zdokladovanie finančných prostriedkov, slúžiacich na kúpu
nehnuteľností, a ani neexistuje žiadna písomná zmluva, týkajúca sa účelového použitia finančných
prostriedkov na ich zakúpenie.

42. Z uvedeného dôvodu tak do úvahy prichádzala (len) bezdôvodné obohatenie získané predajom
nehnuteľností v Myslave, a to jej predajom za kúpnu cenu 3.000.000,- Sk kúpnou zmluvou zo dňa
4.1.2006.

43. V tomto súd nárok žalobcu považoval za dôvodný, nakoľko žalovaná v 1. rade na pojednávaní dňa
17.4.2012 ( čl. 630) na otázku súdu, z akého dôvodu bol predaný dom v Myslave uviedla, že to bolo z
dôvodu, že vzťahy medzi nimi boli vážne narušené, a dôvodom bolo aj to, že žalobca trval na tom, aby
sa do domu nasťahovala jeho snúbenica (neskôr manželka) X. L. S., s čím oni nesúhlasili. Toto tvrdenie
podporuje aj vyjadrenie žalobcu, ak uviedol : „ všetko, čo som chcel, bolo to, aby žalovaní v 1. a 2. rade
akceptovali moju manželku“ ( čl.19 spisu).

44. Súd tak dospel k záveru, že uvedené konanie žalovaných v 1. a 2. rade možno vyhodnotiť ako
konanie proti dobrým mravom, avšak úmysel žalovaných v 1. a 2. rade poškodiť žalobcu preukázaný nie
je, a preto pôjde o vznik záväzku titulom bezdôvodného obohatenia, získaného z nepoctivých zdrojov,
nakoľko je preukázané, že týmto svojim konaním proti dobrým mravom sa žalovaní v 1. a 2. rade

skutočne obohatili na úkor žalobcu o sumu 3.000.000,- Sk, za ktorú predali rodinný dom v Myslave, a
vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol.

45. S námietkou premlčania vznesenou proti predmetnému nároku žalovanými v 1. a 2. rade sa súd
vysporiadal tak, že v prípade posúdenia priznaného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z

predaja nehnuteľností v Myslave kúpnou zmluvou zo dňa 4.1.2006 (ust. § 107 ods.1, 2 Občianskeho
zákonníka ) tento nárok nie je premlčaný, pretože žaloba na súd bola podaná dňa 14.3.2007, teda pred
uplynutím premlčacej doby objektívnej, ako aj subjektívnej.

46. O príslušenstve pohľadávky súd rozhodol v zmysle ust. § 517 Občianskeho zákonníka. Nakoľko

diskontná sadzba určená Národnou bankou Slovenska platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu (nasledujúci deň po doručení žaloby poslednému zo žalovaných t.j. dňa 12.5.2007)
bola vo výške 4,25%, žalobca by tak mal právo na priznanie úrokov z omeškania vo výške 8,5% ročne.
Súd priznal žalobcovi úroky z omeškania v nižšom rozsahu ako stanovuje vykonávací predpis, a to v
rozsahu, ako si ich uplatnil žalobca žalobou.

47. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 a 2 Civilného sporového
poriadku. Vzhľadom na pomer úspechu žalobcu a žalovaných v 1. a 2. rade, ktorý je rovnaký, súd
rozhodol v súlade s ust. § 255 od. 2 Civilného sporového poriadku o náhrade trov konania tak, že vyslovil,
že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

48. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podali odvolanie žalobca i žalovaní.

49. Žalobca podal odvolanie proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti - zamietnutie jeho
nároku na zaplatenie sumy predstavujúcej dôchodok od americkej vlády, ktorý posielal na Slovensko

v období od 3.12.1998 do 8.7.2005 v mesačných čiastkach po 1.350 USD, spolu v sume 94.500
USD (v konaní si titulom tohto dôchodku uplatňuje 99.581,75 €) a proti súvisiacemu výroku o trovách
konania. Uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/,g/ a h/ CSP. Namietal najmä postup
hodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie, keď opomenul hodnotiť vierohodnosť výpovede žalovanej
v 1. rade, ktorú preukazoval výpoveďami svedkýň a tento nesprávny postup súdu viedol k nesprávnym

skutkovým zisteniam a následne aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Zopakoval, že poslal
finančnéprostriedkyzosvojhoúčtuvUSAnaúčetvSlovenskejsporiteľni,a.s.vobdobíod10.11.1998do
16.2.2000 v celkovej výške 458.599,47 USD a na účet v HVB Bank 248.804,85 USD, spolu 707.404,32
USD, čo pri vtedajšom kurze jedného dolára 37,90 Sk činilo viac ako 26.000.000,- Sk. Ním poskytnuté
finančné prostriedky mali slúžiť po dohode so žalovanými na spoločné podnikanie, kúpu nehnuteľností

a ich udržiavanie a krytie ostatných potrieb žalobcu. Žalovaných mal veľmi rád, dôveroval im, a preto
ich nekontroloval. Spoliehal sa výlučne na žalovanú v 1. rade. V konaní tvrdil a toto tvrdenie nebolo
vyvrátené, že už v USA sa dohodol so žalovanou, že sa spolu s manželkou presťahujú na Slovensko
a dožijú tu v opatere žalovaných, kúpia si byt v Košiciach, privezú nábytok z USA a žalobca budezasielať finančné prostriedky na Slovensko, ktoré budú použité na kúpu nehnuteľností, ich údržbu a na
podnikanie. Zasielal aj dôchodok, ktorý mal mu slúžiť na živobytie na Slovensku. Starobného dôchodku
od americkej vlády sa žalovaní nemali dotknúť, čo im výslovne povedal. Zariadil si v svojej banke USA

trvalý príkaz na zasielanie dôchodku do banky na Slovensko vo výške 1.350 USD mesačne, keďže
chcel prežiť starobu na Slovensku, zabezpečil si rodinný dom na Pereši a neskôr v Myslave. Na účet
založený v Slovenskej sporiteľni, a.s. zaslal dôchodok vo výške 32.400 USD a na účet v HVB Bank
zaslal dôchodok vo výške 62.100 USD, spolu vo výške 94.500 USD. Tvrdil ďalej, že žalovaná zneužila
jeho dôveru pri zakladaní druhého účtu v inej banke, a to v HVB Bank, pretože on bol prítomný v banke,

žalovaná mu povedala, že účet je jeho, že je jeho majiteľom, odovzdal vzorový podpis pracovníkovi
v banke, nič nenasvedčovalo tomu, že účet si zakladá žalovaná a nie on a že on má len dispozičné
právo. Na tento účet v HVB Bank naďalej posielal dôchodok, ktorý predtým posielal na účet v Slovenskej
sporiteľni, a.s. v domnienke, že je to jeho účet. Jeho manželka X. L.L. S. tiež posielala peniaze z USA na
tento účet v domnienke, že je to jeho účet. Nezodpovedá skutočnosti, že nekontroloval pohyb finančných
prostriedkov na účte, pretože v polovici roku 2005 žiadal žalovanú o výpisy z účtu, čomu nevyhovela

a pokiaľ sa obrátil na HVB Bank, dostal odpoveď, že nie je majiteľom účtu a dispozičné právo mu bolo
zrušené dňa 6.7.2005. Konanie žalovanej v tom, že pri zakladaní účtu v HVB Bank mu povedala a všetko
organizovala tak, že on je majiteľom účtu, ďalej ho nechala žiť v domnienke, že je majiteľom účtu, a
teda nech posiela dôchodok na tento účet, následne zrušenie jeho dispozičného práva a nahradenie ho
dispozičným právom V. H. a následne výber finančných prostriedkov z účtu bez jeho súhlasu svedčí o

obzvlášťhrubomporušenídobrýchmravovzostranyžalovanej.Žalovanátakkonalasúmyslompoužívať
dôchodok pre seba bez jeho vedomia a tento úmysel mala už pri založení účtu. Vytýkal súdom, že
si nevšimli, že bol majiteľom účtu v Slovenskej sporiteľni, a.s. a žalovaná ho prehovorila, aby preložil
účet do HVB Bank, pričom ho oklamala, pretože tu už nebol majiteľom ani spolumajiteľom účtu, ale len
disponentom. Uviedol ďalej, že v súdnom konaní sa neverilo jeho tvrdeniam v tom, že žalovaní sa nemali

dotknúť jeho dôchodku, ktorý mu mal slúžiť na živobytie na Slovensku. Toto jeho tvrdenie ale potvrdil
svedok Q. T., podľa výpovede ktorého žalovaná mu povedala, že ukladá peniaze žalobcovi na účet, čo
korešpondujesvýpoveďousvedkyneX.L.,ktoráuviedla,žežalobcasatuchcelusadiťaposielalpeniaze
na svoj účet v HVB Bank mesačne po 1.340 €, aby mal z čoho žiť. Svedok Q. T. doslova potvrdil, že to
bol dôchodok americkej vlády a tento mal slúžiť žalobcovi na živobytie. Uviedol ďalej, že o použití jeho

dôchodku zasielaného na Slovensko na platby za nájom solária sa dozvedel až od orgánov činných v
trestnom konaní po príchode na Slovensko. Žalovaná uvádzala do omylu aj vyšetrovateľa, keď hovorila,
že mala dispozičné právo s účtom, avšak nepriznala, že bola majiteľkou účtu , a teda zavádzala aj políciu
pri výsluchu. Pokiaľ ide o nevierohodnosť výpovede žalovanej, poukázal na výpovede svedkýň Y.. V.
X. B.. U., vo vzťahu ku ktorým sa dopustila podobného protiprávneho konania, zneužila ich priateľský

vzťah, dôverčivosť, na vymyslený účel vylákala od nich peniaze a nevrátila ich, pričom prevzatie peňazí
popierala. V dôsledku toho je vedené proti nej trestné stíhanie a bola podaná aj obžaloba. To dokazuje,
že výpoveď žalovanej je nevierohodná. Dostatočným spôsobom teda preukázal, že peniaze, ktoré tvorili
jeho dôchodok, mali slúžiť jemu a ak žalovaní spotrebovali jeho dôchodok, konali tak proti jeho vôli
a zneužili jeho dôverčivosť a túžbu žiť s nimi a takéto konanie je odporujúce dobrým mravom. Zo

všetkých týchto dôvodov navrhol v zamietavom výroku zmeniť rozsudok a priznať mu 99.581,75 € s
príslušenstvom.
50. Žalovaní podali odvolanie proti vyhovujúcemu výroku a súvisiacemu výroku o trovách konania z
dôvodovpodľaust.§365ods.1písm.b/,g/ah/CSPanavrhlizrušiťrozsudokvnapadnutomvýrokuavec
vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne zmeniť rozsudok v napadnutej časti tak, že súd

žalobu zamietne. V napadnutej časti považujú rozsudok za arbitrárny a nepreskúmateľný. Vytýkali súdu,
že uveril iba tvrdeniu žalobcu o jeho výlučnom financovaní kúpy rodinného domu v Myslave a na druhej
strane neuveril tvrdeniu žalovanej o spôsobe financovania kúpy cez hypotekárny úver, vlastné zdroje z
predaja bytu na Štefánikovej ul. v Košiciach a z pôžičky. Bez akéhokoľvek odôvodnenia a vysvetlenia sa
priklonil a akceptoval výlučne tvrdenie žalobcu o spôsobe financovania kúpy nehnuteľnosti. S tvrdeniami

žalovanej sa vysporiadal len čiastočne, a to len v časti financovania kúpy z hypotekárneho úveru. S
tvrdením o kúpe domu z pôžičky a z vlastných zdrojov sa súd nevysporiadal, resp. vôbec nezaoberal
a v tomto smere nevykonal ani žiadne dokazovanie. Otázka financovania kúpy rodinného domu v
Myslave má pritom podstatný význam pre vec samú, nakoľko práve na tomto tvrdení založil súd svoje
rozhodnutie o následnom bezdôvodnom obohatení žalovaných, a to tak, že žalobca výlučne financoval

kúpu rodinného domu v Myslave, žalovaní dom predali a kúpnu cenu si ponechali. Namietajú teda, že
súd vychádzal z premisy o nespornosti financovania kúpy rodinného domu v Myslave napriek sporným
tvrdeniam strán, nevysvetlil a neodôvodnil, z akého dôvodu považoval financovanie kúpy rodinného
domu za nesporné, nevysvetlil a neodôvodnil, z akého dôvodu uveril tvrdeniu žalobcu o tom, že kúpurodinného domu financoval výlučne on, nezaoberal sa tvrdeniami žalovaných o spôsobe financovania
kúpy rodinného domu v Myslave, okrem tvrdenia o financovaní cez hypotekárny úver. V doplnení
odvolania uviedli skutočnosti, ktorými podrobnejšie vysvetlili okolnosti financovania kúpy rodinného

domu v Myslave a predaja rodinného domu na Pereši. Konkrétne uviedli, že rodinný dom na Pereši bol
zakúpený 6.7.1999 za sumu 30.000 USD a predaný 21.11.2003 za sumu 1.370.000,- Sk, ktorá bola
odovzdaná žalobcovi. Predaj bytu na Štefánikovej ul. v Košiciach dňa 13.4.2004 sa realizoval za sumu
2.655.000,- Sk. V tom čase bola súbežne čerpaná hypotéka z Tatra banky, a.s.. Kúpa rodinného domu
v Myslave sa uskutočnila 9.12.2003 za sumu 1.700.000,- Sk. S predávajúcim domu v Myslave MUDr.

Tóthom mali uzavretú dohodu, že mu kúpna cena za tento dom bude vyplatená neskôr, t.j. okamžite
po predaji bytu na Štefánikovej ul. a po schválení hypotekárneho úveru. Kúpa bytu na Sládkovičovej ul.
v Košiciach dňa 30.12.2005 bola za sumu 2.856.000,- Sk. Na ten účel bol poskytnutý dňa 12.7.2006
hypotekárny úver na sumu 1.000.000,- Sk. Predaj rodinného domu v Myslave sa uskutočnil dňa 4.1.2006
za sumu 3.000.000,- Sk a táto bola vyplatená v troch splátkach dňa 31.1.2006, 10.4.2006 a 10.7.2006
po 1.000.000,- Sk. Žalovaní teda financovali kúpu rodinného domu v Myslave zo svojich prostriedkov.

51. Žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedli, že žalovaná v 1. rade sa k otázke zriadenia účtu
v HVB Bank viackrát vyjadrovala s tým, že išlo o spoločný účet so žalobcom a zriadenie dispozičného
práva pre V. H. súviselo s jej odchodom do USA a s potrebou platenia nájmu za solárium. Výsluchom
svedkýň Y.. V. X. B.. U. sa preukázali len osobné spory medzi nimi a žalovanou v 1. rade a ich výsluchom

žalobca nepreukázal nimi tvrdené skutočnosti, týkajúce sa jeho nároku. Dohoda o účelovom použití
finančných prostriedkov nikdy neexistovala a žalobcovi sa nepodarilo preukázať striktne dohodnutý účel
použitia finančných prostriedkov a nikdy sa nerozlišovalo, o aké finančné prostriedky ide a na aký účel
sa posielali.
52. Žalobca sa k odvolaniu žalovaných nevyjadril.

53. Replika a duplika v konaní neboli podané.
54. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolania žalobcu a žalovaných ako podané
včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. §
379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b/,f/,g/ a h/ CSP) a

dospel k záveru, že odvolaniam nie je možné vyhovieť.

55. Rozsudok je vo všetkých výrokoch vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods.
1 CSP potvrdil.

56. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 31. augusta 2017 o 11.35 hod v
pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
boli zverejnené dňa 22. augusta 2017 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219
ods. 1,3 CSP.

57. Žalobca a žalovaní v odvolaní namietajú odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/, g/
a h/ CSP, t.j. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného

útoku, ktoré neboli uplatnené; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

58. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať
eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade
ide o porušenie procesných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených
záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou

rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav,
v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.59. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. g/ CSP je daný, ak zistený stav neobstojí, pretože
sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré
neboli uplatnené. Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové

tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom
protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. Uvedený odvolací dôvod nachádza
uplatnenie najmä vtedy, ak strany sporu neboli náležitým spôsobom poučené o následkoch sudcovskej
koncentrácie konania.

60. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP ( do 30.6.2016
s ust. § 132 O.s.p.), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul

rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.

61. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení
dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,

pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP ( do 30.6.2016 z ust. §
133 až 135 O.s.p.).

62. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym

posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii
práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny
predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval
na daný prípad.

63. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

64. Súd prvej inštancie vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie a náležite zistil skutkový stav, vykonané
dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 CSP, teda každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej

súvislosti, pričom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, náležite sa zaoberal
aj (ne)vierohodnosťou tých dôkazov, ktorých vierohodnosť bola spochybnená, z vykonaných dôkazov
dospel súd k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného
skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a pri svojom
rozhodovaní sa riadil aj vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu v jeho predchádzajúcich

rozhodnutiach, pričom v konaní odvolací súd nezistil žiadne porušenie procesných práv ani inú vadu
konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto rozsudok ako vecne
správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

65. Mimoriadne podrobné, presvedčivé, správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého

rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2
CSP). Ani v odvolacom konaní nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé spochybniť vecnú
správnosť napadnutého rozsudku.

66. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie dáva odpoveď na všetky odvolacie námietky žalobcu i

žalovaných, podrobne sú uvedené aj úvahy súdu, ktoré ho viedli k rozhodnutiu vo veci s odkazom na
zistený skutkový stav a aplikované právne predpisy aj s ich podrobným rozborom.

67. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o zodpovednosti žalovaných za
bezdôvodné obohatenie, ktoré im vzniklo na úkor žalobcu v súdom priznanom rozsahu v dôsledku ich

konania proti dobrým mravom, konkrétne poškodzujúcim záujem žalobcu, a to v súvislosti s predajom
rodinného domu v Myslave a ponechaním si finančných prostriedkov z tohto predaja výlučne pre seba
v rozsahu 3.000.000,-Sk, t.j. 99.581,75 €, hoci kúpa tohto rodinného domu bola financovaná výlučne z
finančných prostriedkov žalobcu a rodinný dom mal slúžiť aj na uspokojovanie jeho bytových potrieb.K predaju tohto rodinného domu pritom došlo bez súhlasu a vedomia žalobcu a finančné prostriedky
získané takto z predaja žalovaní odmietajú žalobcovi vydať s odôvodnením, že mu nič nedlhujú a on
dlhuje im.

68. Rovnako sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, pokiaľ v prevyšujúcej časti
žalobu zamietol, keďže vo zvyšku žaloby malo ísť o bezdôvodné obohatenie, resp. škodu vzniknutú
žalobcovi spotrebovaním jeho dôchodku žalovanými v rozpore s dohodou o účelovom použití finančných
prostriedkov, ktorá však v konaní preukázaná nebola. Nebolo preukázané určenie presného spôsobu

použitia žalobcom poskytnutých finančných prostriedkov v určenej výške na konkrétny účel, t.j. ktoré (v
akej výške a z akých zdrojov) budú slúžiť na podnikanie, ktoré na nákup a udržiavanie nehnuteľností,
ktoré na zabezpečovanie potrieb žalobcu a ktoré majú slúžiť na dožitie žalobcu na Slovensku a
zároveň vzhľadom na nadštandardne blízke vzťahy rodinného charakteru medzi stranami sporu sa
nejavil neobvyklým spôsob hospodárenia s finančnými prostriedkami, zasielanými žalobcom na účty
v Slovenskej republike, ako tento vyplynul z výpovede žalobcu a žalovanej v trestnom konaní, z ich

konfrontácie pred orgánmi činnými v trestnom konaní, ako aj z dokazovania vykonaného súdom prvej
inštancie, t.j. že z týchto finančných prostriedkov sa hradili náklady na podnikanie, na kúpu a udržiavanie
nehnuteľností a všetky ostatné potreby žalobcu a žalovaných ako spolužijúcich osôb (spoločne uhrádzali
svoje potreby ako rodina, viď č.l. 18, 24, 271 spisu), teda v súlade s účelom, na ktoré aj mali byť
podľa tvrdenia žalobcu použité. V konaní pritom nebola preukázaná ani žalobcom tvrdená dohoda o

„nedotknuteľnosti“ dôchodku a tiež skutočnosť, že by nesúhlasil s použitím finančných prostriedkov
na krytie strát solária v období rokov 2001 až 2005. Žalovaní nakladali s finančnými prostriedkami
zasielanými žalobcom podľa potrieb na prevádzku solária, platenia nájomného, elektriny, krytie strát
solária, časť finančných prostriedkov bola použitá na nákup nehnuteľností na Moyzesovej ulici č. 49
v Košiciach, bytu na Štefánikovej ulici, rodinného domu na Pereši a rodinného domu v Myslave, a to

na základe dohody so žalobcom, s ktorým mali v tom čase blízky, takmer rodinný vzťah. Žalobca sa o
hospodárenie a nakladanie s finančnými prostriedkami nezaujímal a v konaní nebolo ani preukázané, že
by boli použité nejaké finančné prostriedky bez jeho vedomia a súhlasu, pričom až do podania žaloby,
resp. trestného oznámenia žalobca nikdy nenamietal, že tieto mali byť inak použité.

69. Na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcu a
žalovaných odvolací súd uvádza nasledovné :

70. Žalobca v odvolaní vytýka súdu, že nesprávne hodnotil dôkazy, pričom opomenul hodnotiť
(ne)vierohodnosť výpovede žalovanej v 1. rade, ktorú preukazoval výpoveďami svedkýň. K tejto

odvolacej námietke odvolací súd uvádza, že skutkové zistenia, na ktorých súd založil svoje rozhodnutie,
nevyplývajú len z výpovede žalovanej v 1. rade, ale z množstva vykonaných dôkazov, ako sú tieto
podrobne uvedené v odôvodnení rozsudku a výpoveď žalovanej v 1. rade bola len jedným z dôkazov, z
ktorých súd vychádzal pri rozhodovaní a túto výpoveď súd hodnotil vo vzájomnej súvislosti so všetkými
vykonanými dôkazmi, preto mu nemožno vyčítať nesprávny postup pri hodnotení dôkazov, a teda

nedodržanie ust. § 191 CSP.

71. Výsluch svedkýň B.. U. X. Y.. V. podáva svedectvo o konaní a správaní žalovanej v 1. rade vo vzťahu
k nim, avšak samotná skutočnosť, že správanie žalovanej v 1. rade vo vzťahu k svedkyniam dosiahlo
intenzitu konania vedúcu k podaniu obžaloby na žalovanú v 1. rade, ešte sama o sebe neprezumuje

totožný charakter konania aj voči žalobcovi, aj keď je možné v správaní k svedkyniam i žalobcovi nájsť
určitú podobnosť - vzťah založený na postupnom budovaní dôvery a následné „využitie“ tohto vzťahu
na riešenie vlastných finančných problémov.

72.Výsluchsvedkýňtakpodávaobrazosprávaníakonanížalovanejv1.radeaajvzhľadomnaokolnosti

zistené z výsluchu týchto svedkýň bezpochyby možno správanie žalovaných v súvislosti s predajom
nehnuteľností v Myslave a ponechaním si kúpnej ceny hodnotiť ako správanie poškodzujúce žalobcu,
a tým odporujúce dobrým mravom.

73. Tvrdenie žalobcu, že žalovaní sa nemali dotknúť dôchodku od americkej vlády, čo im mal výslovne

povedať, v konaní ale preukázané nebolo. Žalobca zasielal na jeden účet tak starobný dôchodok, ako
aj finančné prostriedky z iných zdrojov bez toho, aby boli vzájomne oddelené a bez toho, aby určoval
presný spôsob ich použitia a bez toho, aby zakázal dispozíciu s dôchodkom. Žalovaná mala dispozičné
právo k obom účtom (aj žalobca), a teda mohla disponovať všetkými finančnými prostriedkami bezohľadu na zdroj ich získania, vrátane dôchodku. Žalobca tvrdenú dohodu o „nedotknuteľnosti“ dôchodku
nepreukázal, pričom žalovaní finančné prostriedky používali na úhradu nákladov na podnikanie, na
kúpu a údržbu nehnuteľností a na všetky ostatné potreby žalobcu a žalovaných ako spolužijúcich

osôb, a to bez ohľadu na ich zdroj. Vzhľadom na tvrdenie žalobcu, že finančné prostriedky ním
zasielané na účty v Slovenskej republike mali slúžiť na podnikanie, kúpu a udržiavanie nehnuteľností a
uspokojovanie aj jeho potrieb, nemožno uzavrieť použitie týchto finančných prostriedkov žalovanými na
iný účel. V konaní nebolo preukázané ani tvrdenie žalobcu, že nesúhlasil s použitím svojich finančných
prostriedkov na krytie strát soláriá. Vzhľadom na vyššie uvedené nemožno žalovaným vytýkať použitie

finančných prostriedkov v rozpore s ich účelom, t.j. že spotrebovali dôchodok, hoci sa ho nemali
dotknúť a neoprávnene použili finančné prostriedky na krytie strát z podnikania. Žalobca počas celého
konania ani nevedel špecifikovať, v akej výške zasielal finančné prostriedky na ten ktorý účel, ktorému
mali slúžiť, okrem finančných prostriedkov predstavujúcich jeho dôchodok. Až do začatia trestného
stíhania (v novembri 2005) nemal námietky voči spôsobu nakladania s finančnými prostriedkami,
nevyžadoval dokladovanie účelu ich použitia a použitie finančných prostriedkov začal spochybňovať

až potom, čo vznikli rozpory medzi ním a žalovanými, ktorí neboli ochotní akceptovať jeho manželku,
s ktorou uzavrel manželstvo dňa 6.2.2003. Vzniknutá situácia sa tak javí ako dôsledok vzájomných
osobných nezhôd sporových strán a dôsledok zhoršenia a kvalitatívnej zmeny ich pôvodne blízkeho
vzťahurodinnéhocharakteru.Zdokazovanianevyplynulaniúmyselžalovanýchpoškodiťžalobcu,pokiaľ
nakladali s dôchodkom vyššie popísaným spôsobom a pokiaľ financovali z jeho finančných prostriedkov

aj prevádzku solária, čím je vylúčená ich zodpovednosť za škodu podľa § 424 Obč. zák., t.j. titulom
úmyselného konania proti dobrým mravom a zároveň vyššie popísané konanie predovšetkým vzhľadom
na existujúce blízke rodinné vzťahy nemožno považovať ani za konanie v rozpore s dobrými mravmi.

74. Pokiaľ žalobca ďalej namietal, že žalovaná v 1. rade zneužila jeho dôveru pri zakladaní účtu v HVB

Bank, pričom jej úmyslom od počiatku bolo požívať dôchodok pre seba, ide o tvrdenie, ktoré vykonanými
dôkazmi nebolo preukázané. Okolnosti tvrdené žalobcom pri zakladaní účtu v HVB Bank, t.j. že žalovaná
mu tvrdila, že on je majiteľom účtu, preukázané neboli. Je síce pravdou, že majiteľom účtu v HVB Bank
už bola len žalovaná v 1. rade, ale nemožno pominúť, že žalobca mal dispozičné právo k účtu, nebol
teda vylúčený z možnosti disponovať finančnými prostriedkami na účte a kontrolovať ich použitie a

pohyb. Dôvod, prečo nebol majiteľom účtu, v konaní síce objasnený nebol, ale ak žalovaná v 1. rade
umožnila žalobcovi dispozíciu s účtom, nemožno hovoriť o zneužití dôvery žalobcu a kvalifikovať jej
konanie ako smerujúce k jeho poškodeniu. Tu treba uviesť, že na účet v HVB Bank posielala podľa
tvrdenia žalobcu peniaze aj jeho manželka X. L. S., ktorá ako osoba žijúca v Slovenskej republike,
ovládajúca slovenský jazyk a pomery krajiny, pokiaľ mala pochybnosti o danom účte, mala možnosť

si otázku majiteľa účtu preveriť skôr, než došlo k poukazovaniu finančných prostriedkov na tento účet.
Pokiaľ ide o zmenu dispozície s účtom v prospech V. H., aj samotná V. H. popísala vo svojej výpovedi
v trestnom konaní dôvody zriadenia jej dispozičného oprávnenia k účtu zabezpečením úhrad za služby
spojené s prevádzkovaním solária žalovanej v 1. rade počas jej cesty do USA. Za tejto situácie zrušenie
dispozičného oprávnenia žalobcu k účtu nemožno charakterizovať ako úmyselné konanie s cieľom

poškodiť žalobcu.

75. Bez povšimnutia nemožno nechať ani tú skutočnosť, že dispozícia s finančnými prostriedkami na
účte v HVB Bank prebiehala rovnako ako na účte v Slovenskej sporiteľni, a.s. - peniazmi disponovala
prevažne len žalovaná v 1. rade, teda skutočnosť, že žalobca nebol majiteľom účtu v HVB Bank, nijako

neovplyvnila ani nezmenila dovtedajší (od roku 1998 zaužívaný) spôsob disponovania s finančnými
prostriedkami, o ktoré záležitosti sa žalobca vôbec nezaujímal. Až v polovici roku 2005 prvýkrát žiadal
žalovanú, aby mu predložila výpisy z účtu a vtedy sa dozvedel od banky, že mal aj 6.7.2005 zrušené
dispozičné oprávnenie. Peniaze pritom zasielal do HVB Bank od roku 2000, od roku 1998 na účet v
Slovenskej sporiteľni, a.s. a od uvedenej doby až do roku 2005 nemal žiadne námietky k dispozícii s

finančnými prostriedkami.

76. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie správne uzavrel, že konanie žalovanej pri založení
účtu, zrušenie dispozičného práva žalobcu a výber peňazí bez jeho vedomia nie je možné považovať
za hrubé porušenie dobrých mravov žalovanou v 1. rade a charakterizovať ho ako úmyselné konanie

proti dobrým mravom.

77. Pokiaľ žalobca namieta, že súd neuveril jeho tvrdeniu, že žalovaní sa nemali dotknúť jeho dôchodku,
hoci to potvrdil svedok Q. T., odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že súd sa zaoberal aj hodnotenímvýpovede tohto svedka, ktorého výpoveď považoval za nevierohodnú vzhľadom na ním tvrdený
nepriateľský vzťah k žalovanej v 1. rade. Okrem toho odvolací súd poukazuje na to, že svedok získal
vedomosti výlučne od žalovanej v 1. rade, informácie od žalobcu priamo nemal, s ním nekomunikoval,

žalobca ani neovládal slovenský jazyk. Za danej situácie je vierohodnosť tohto svedka spochybnená
a nemožno výlučne len na výpovedi tohto svedka bez zohľadnenia ostatných vykonaných dôkazov
deklarovať záver o preukázaní tvrdenia žalobcu o „nedotknuteľnosti“ jeho dôchodku.

78. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov spotrebovanie dôchodku žalovanými na vyššie popísaný

účel na základe dohody so žalobcom nie je možné považovať za konanie proti dobrým mravom a z tohto
titulu sa preto žalovaní nemohli na úkor žalobcu bezdôvodne obohatiť, ani mu spôsobiť škodu.

79. Vecne správny preto rozhodol súd prvej inštancie, ak žalobu v tejto prevyšujúcej časti ako nedôvodnú
zamietol. V podrobnostiach odvolací súd odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.

80. Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalovaných, že súd uveril tvrdeniam žalobcu, že dom v Myslave
bol zakúpený výlučne z jeho finančných prostriedkov a na druhej strane neuveril tvrdeniu žalovanej v 1.
rade, že na kúpu použila hypotekárny úver, vlastné zdroje z predaja bytu na Štefánikovej ul. a pôžičku
od nezistenej osoby, odvolací súd uvádza, že použitie finančných prostriedkov na kúpu tohto domu z
hypotekárneho úveru bolo vyvrátená listinnými dôkazmi, keďže úver bol schválený až dňa 30.6.2004,

pričom ku kúpe nehnuteľnosti došlo dňa 9.12.2013. Poskytnutie pôžičky treťou osobou na účel kúpy
rodinného domu v Myslave žalovaná v 1. rade síce tvrdila, ale nepreukázala, nenavrhla na preukázanie
tejto skutočnosti ani žiadne dôkazy, a tak toto tvrdenie zostalo iba v rovine nepreukázaného tvrdenia.
Rovnako v konaní nebolo preukázané ani použitie financií z predaja bytu na Štefánikovej ul. č. 16 v
Košiciach, pričom k predaju bytu na Štefánikovej ul. došlo až 4 mesiace po kúpe rodinného domu v

Myslave.
81. Na druhej strane v konaní bolo nepochybne preukázané, že rodinný dom na Pereši bol zakúpený
výlučne z finančných prostriedkov žalobcu a predajom tohto domu bola získaná kúpna cena 1.370.000,-
Sk a žalobca na kúpu domu poukázal žalovanej ešte ďalšiu sumu 673.346,23 Sk, pričom dom v Myslave
bol kúpený za cenu 1.700.000,- Sk.

82. Počas celého konania na súde prvej inštancie, ktoré sa vedie od 14.3.2007, žalovaní nikdy netvrdili,
že finančné prostriedky z predaja rodinného domu na Pereši odovzdali žalobcovi, a túto skutočnosť
prvýkrát uvádzajú až v odvolaní a vzhľadom na nesplnenie podmienok v zmysle ust. § 366 CSP (novoty
v odvolacom konaní) na takéto tvrdenie odvolací súd nemôže prihliadať.

83. Záver súdu o financovaní kúpy rodinného domu žalobcom vyplynul z rozsiahleho a riadne
vykonaného dokazovania, a nejde teda len o „uverenie“ tvrdeniu žalobcu, že kúpu financoval sám.
Žalovaní nepreukázali, že by mali k dispozícii akékoľvek finančné prostriedky na kúpu tohto rodinného
domu, okrem prostriedkov získaných predajom rodinného domu na Pereši, nadobudnutého za finančné
prostriedky žalobcu a získané z hypotéky následne až po kúpe rodinného domu v Myslave. V konaní

tiež nebolo preukázané, z akých finančných prostriedkov zakúpili byt na Štefánikovej 16 v Košiciach,
tento však bol zakúpený iba za sumu 500.000,- Sk a k jeho predaju za sumu 2.655.000,- Sk došlo až
dňa 13.4.2004, teda 4 mesiace po nadobudnutí domu v Myslave. Použitie takto získaných finančných
prostriedkov počas celého konania nepreukázali.

84. Úvahy, ako súd dospel k záveru o financovaní kúpy rodinného domu v Myslave výlučne žalobcom,
súd v odôvodnení podrobne uviedol aj s poukazom na skutkové zistenia, ktoré vyplynuli z vykonaných
dôkazov, ktoré sú rovnako podrobne v odôvodnení rozsudku uvedené a rozsudok súdu preto nemožno
považovať za arbitrárny a nepreskúmateľný.

85. Žalovaní mali možnosť (po dobu 10 rokov) tvrdenia žalobcu vyvrátiť, títo na svoju obranu síce
uvádzali tvrdenia, avšak tieto nepreukázali a v odvolaní opäť tieto tvrdenia iba opakujú.

86. Skutočnosti, ktoré uvádzajú v doplnení odvolania ohľadne financovania rodinného domu v Myslave
výlučne z ich finančných prostriedkov, boli povinní uviesť v konaní pred súdom prvej inštancie a tieto

následne aj preukázať a keďže nejde o také prostriedky procesnej obrany, ktoré bez svojej viny nemohli
uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie, nie je možné ich v odvolaní použiť a nie sú spôsobilým
odvolacím dôvodom (§ 366 CSP).
87. Na tieto novoty odvolací súd nemôže prihliadať a z týchto dôvodov sa v ďalšom nimi ani nezaoberal.88. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny,
vrátane výroku o trovách konania sporových strán, v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
89. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté v zmysle ust. § 396 ods. 1 CSP v

spojení s ust. § 255 ods. 2 CSP.
90. Žalobca aj žalovaní boli v odvolacom konaní (ne)úspešní v rovnakom rozsahu, keďže odvolací súd
odvolaniu žiadnej zo sporových strán nevyhovel, preto odvolací súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá
na náhradu trov odvolacieho konania právo.
91. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).