Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, June 27, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1S/191/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017201368
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Janáková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1017201368.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Janákovej a členiek

senátu JUDr. Zuzany Mališovej a JUDr. Marty Barkovej v právnej veci žalobcu: Evonik Degussa GmbH,
so sídlom Rellinghauser Strasse 1-11, 451 28 Essen, Nemecko, IČ DPH: SK4020183519, právne
zastúpený: BBH advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Suché Mýto 1, 811 03 Bratislava, IČO: 36 713
066, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101215715/2017 zo dňa 05.06.2017, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 101215715/2017 zo dňa 05.06.2017 a
rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 100385382/2017 zo dňa 02.03.2017 zrušuje a vec vracia

žalovanému na ďalšie konanie.

Žalobcovi súd priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne
správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Administratívne konanie a rozhodnutia orgánov verejnej správy

1.Správca dane vykonal u daňového subjektu v období od 22.12.2014 do 30.11.2015 kontrolu na dani
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2014, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č.
21328768/2015 zo dňa 30.11.2015, na základe ktorého správca dane nezistil rozdiel medzi nadmerným
odpočtom uvedeným v daňovom priznaní a výsledným vzťahom k štátnemu rozpočtu po kontrole.
2. Nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2014 vo výške X
XXX XXX,XX eura bol daňovému subjektu vrátený po ukončení daňovej kontroly dňa 10.12.2015, t.j. 13
mesiacov od podania daňového priznania za relevantné zdaňovacie obdobie. Správca dane na základe

rozhodnutia č. 103794845/2016 zo dňa 25.08.2016 daňovému subjektu nepriznal úrok z omeškania,
keďže mu bol nadmerný odpočet vrátený v zákonnej lehote podľa § 79 ods. 6 zákona číslo 222/2004
Z.z. o dani z pridanej hodnoty v platnom znení (v ďalšom texte „zákon o DPH“ ).
3. Daňový subjekt sa voči rozhodnutiu č. 103794845/2016 odvolal, Finančné riaditeľstvo SR v
rozhodnutí č. 104480755/2016 zo dňa 14.12.2016 sa meritom veci nezaoberalo (vzhľadom na použitie
nesprávnych právnych predpisov v odôvodnení napadnutého rozhodnutia) a napadnuté rozhodnutie č.
103794845/2016 zrušilo a vrátilo vec na ďalšie konanie a rozhodnutie.

4. Následne správca dane opätovne rozhodujúc o žiadosti daňového subjektu o priznanie úroku
z omeškania za zdaňovacie obdobie september 2014 vydal dňa 02.03.2017 rozhodnutie č.
100385382/2017, ktorým podľa § 63 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok)
žiadosti daňového subjektu Evonik Degussa GmbH, Rellinghauser Strasse 1-11, 45128 Essen,Nemecko,vsúlades§63ods.3písm.c)daňovéhoporiadkunevyhovelaúrokzomeškaniamunepriznal
s odôvodnením, že nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie september 2014 bol daňovému subjektu
vrátený v zákonnej lehote podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH a vzhľadom na to, že právna úprava priznania

úrokuzadobuvykonávaniakontrolyustanovenáv§79azákonaoDPHjeúčinnáod01.01.2017,nemôže
byť úrok daňovému subjektu priznaný.

5. I proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný preskúmavaným
rozhodnutím č. 101215715/2017 zo dňa 05.06.2017 tak, že rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č.

100385382/2017 zo dňa 02.03.2017 potvrdil, nakoľko Daňový úrad Bratislava pri vydaní rozhodnutia
postupoval v súlade s platnými predpismi Slovenskej republiky. Poukázal i na žalobcom uvádzané
uznesenie Súdneho dvora EU vo veci C- 120/15 Kovozber, z ktorého vyplýva, že spoločnosť má nárok
na priznanie úroku z nadmerného odpočtu počas výkonu daňovej kontroly z dôvodu kompenzácie
hospodárskeho znevýhodnenia spojeného s vrátením nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty
po uplynutí primeranej lehoty, avšak v bode 3 uznesenia Súdneho dvora EU vo veci C -120/15

Súdny dvor citoval článok 183 smernice o DPH, v ktorom je uvedené: „Ak za zdaňovacie obdobie
výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské Štáty môžu rozdiel buď preniesť do
nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia“. Z uvedeného vyplýva,
že ďalšie podmienky si určujú členské štáty, čo je potvrdené aj samotným Súdnym dvorom, ktorý v
bode 23 svojho rozhodnutia uznáva, že členské štáty s cieľom zabezpečiť na svojom území správne

vyberanie splatnej dane v plnej výške sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich
účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a vybrať dlžnú daň. Z toho vyplýva,
že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania
daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie
neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly. Až po uplynutí

tejto primeranej lehoty má spoločnosť nárok na priznanie tzv. kompenzačného úroku. Preto neuznal
dôvodnou námietku žalobcu, že daňový úrad musí daňovému subjektu priznať úroky už od momentu,
od kedy mal povinnosť nadmerný odpočet vrátiť vo všeobecnej lehote podľa ustanovenia § 79 ods.
1 zákona o DPH. Národná rada Slovenskej republiky schválila dňa 12. 10. 2016 zák. č. 297/2016
Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o DPH, ktorým bolo doplnené nové ustanovenie § 79a, ktoré

upravuje náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly (ďalej „úrok z nadmerného
odpočtu“). Podľa tohto ustanovenia nárok na úrok z nadmerného odpočtu platiteľovi vznikne, ak je
obdobie zadržania nadmerného odpočtu viac ako šesť mesiacov od uplynutia posledného dňa lehoty
na vrátenie nadmerného odpočtu, ktorá je stanovená v § 79 ods. 1, 2 alebo 5 zákona o DPH.

II.
Žaloba

6. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 11.08.2017 domáhal preskúmania zákonnosti
a následne aj zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 101215715/2017 zo dňa 05.06.2017, ktorým bolo
potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 100385382/2017 zo dňa 02.03.2017, ktorým nebol
žalobcovi priznaný úrok z omeškania za zdaňovacie obdobie september 2014.

7. V žalobe uviedol, že počas daňovej kontroly bol v súlade s ust. § 79 ods. 6 zákona o DPH žalobcovi
zo strany daňového úradu zadržaný nadmerný odpočet DPH, v dôsledku čoho nemohol žalobca
počas daňovej kontroly a v určitom období po jej skončení peňažnými prostriedkami predstavujúcimi
nadmerný odpočet disponovať. S ohľadom na uvedené vznikol žalobcovi nárok na úroky z predmetného
nadmerného odpočtu zadržaného daňovým úradom za obdobie od uplynutia lehôt na vrátenie

nadmerného odpočtu podľa ust. § 79 ods. 1, 2 a 5 zákona o DPH do jeho faktického vrátenia žalobcovi.

8. Poukázal, že rozhodnutie žalovaného bolo vydané v rozpore s právnymi predpismi a aplikovateľnou
judikatúrou. Rozpor rozhodnutia s právnymi predpismi spočíva najmä v porušení základných princípov
daňového práva EÚ, ktoré sú pre daňové orgány v Slovenskej republike záväzné a v nesprávnej

interpretácii právnych noriem slovenského právneho poriadku, ktoré neboli žalovaným (a Daňovým
úradom Bratislava) interpretované eurokonformne, t.j. v súlade s právom EÚ, nakoľko ust. § 79 ods.
3 Daňového poriadku nevykladali a neaplikovali v súlade s platným právom EÚ tak, ako je toto
záväzne vykladané ESD, najmä rozhodnutiami ESD C-107/10 vo veci Enel Maritsa Iztok 3 AD (ďalej len„rozhodnutie Enel Maritsa“), C-120/15 vo veci Kovozber s.r.o. proti Daňovému úradu Košice (ďalej len
„rozhodnutie Kovozber“) a C-254/16 vo veci Glencore Agriculture Hungary Kft., proti Nemzeti Adó- és
Vámhivatal Fellebbviteli Igazgatóság, zo dňa 06.07.2017 (ďalej len „rozhodnutie Glencore“). Je názoru,

že žalovaný svojim postupom porušil zásadu daňovej neutrality a aj zásadu proporcionality.

9. Daňový poriadok v čase vykonania kontroly a vydania pôvodného prvostupňového rozhodnutia
neobsahoval osobitné ustanovenia upravujúce dobu, za ktorú sa má priznať úrok z daňového preplatku
v špecifickom prípade vrátenia nadmerného odpočtu po vykonaní daňovej kontroly. Túto právnu

úpravu zaviedol zákonodarca až s účinnosťou od 01.01.2017, takže v prípade žalobcu nemôže byť
aplikovateľná.

10.Žalobcapoukázalnačl.183smerniceRady2006/112/ESz28.novembra2006ospoločnomsystéme
dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH smernica“), ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej
dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia,

alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia.

11. DPH smernica nestanovuje konkrétne podmienky vrátenia nadmerného odpočtu a neupravuje ani
či a za akých podmienok platiteľovi dane prislúcha nárok na úrok z omeškania zo strany daňového
úradu v prípade, ak je daňový úrad v omeškaní s vrátením nadmerného odpočtu. Členské štáty si

môžu konkrétne podmienky upraviť vo svojom vnútroštátnom práve, pričom musia dodržiavať základné
zásady fungovania DPH systému, najmä zásadu neutrality a zásadu proporcionality, ktoré interpretoval
predovšetkým ESD vo svojej početnej judikatúre.

12. ESD v rozhodnutí Enel Maritsa konštatoval, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže

byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly; keďže však zdaniteľná osoba nemôže
dočasne disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá
hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené
dodržanie zásady daňovej neutrality. V rozhodnutí Kovozber ESD výslovne potvrdil, že všetky závery
uvedené v rozhodnutí Enel Maritsa je bezvýhradne potrebné aplikovať aj vo vzťahu k Slovenskej

republike a jej daňovej legislatíve. ESD v uvedených rozhodnutiach dospel k záveru, že z hľadiska
zásady daňovej neutrality je v rozpore s čl. 183 DPH smernice taká vnútroštátna právna úprava, ktorá:
- stanovuje, že všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH (po ktorej uplynutí vzniká nárok
na úroky z omeškania zo sumy, ktorá sa má vrátiť) sa v prípade začatia konania o daňovej kontrole
predlžuje, pričom

- toto predĺženie má za následok, že nárok na úrok z omeškania vzniká až odo dňa skončenia tejto
kontroly.
I v rozhodnutí Glencore ESD uvádza, že nadmerný odpočet DPH sa musí vrátiť v primeranej lehote
a ak to tak nie je, takto vzniknuté finančné straty na ujmu zdaniteľnej osoby sa musia kompenzovať
zaplatením úrokov z omeškania.

13. Zásadným je v tejto súvislosti i rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/l15/2013 zo dňa
11.12.2014, ktorým Najvyšší súd SR potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S 979/12.
V zmysle uvedených rozhodnutí by bolo v rozpore s princípmi právneho štátu, keby tým daňovým
subjektom, u ktorých bola vykonaná daňová kontrola, bol vrátený nadmerný odpočet z dôvodu výkonu

daňovej kontroly neskôr bez akejkoľvek kompenzácie. Závery uvedeného judikátu Najvyššieho súdu SR
boli Najvyšším súdom opakovane potvrdené, napr. v rozsudku NS SR sp. zn. 8Sžf/l14/2014. Upozornil i
na judikatúru Ústavného súdu SR (nález sp. zn. IV.ÚS 14/07), v zmysle ktorej v rovnakých podmienkach
musí dať príslušný súd na rovnaké právne otázky rovnakú odpoveď.

14. Nesúhlasil s argumentáciou žalovaného, že žalobcovi nie je možné priznať úrok vzhľadom na
neúčinnosť novej právnej úpravy v čase vykonania kontroly, t.j. ust. § 79a zákona o DPH v znení účinnom
od 01.01.2017. Žalobcovi vznikol nárok na základe eurokonformnej aplikácie právnych predpisov
účinných v čase vydania pôvodného prvostupňového rozhodnutia bez ohľadu na existenciu tejto právnej
úpravy uvedenej v ust. § 79a zákona o DPH v znení účinnom od 01.01.2017.

III.
vyjadrenie žalovaného15. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 22.01.2018 žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. V plnom rozsahu
sa pridržiaval dôvodov uvedených v napadnutom rozhodnutí, kde je podrobne popísaný skutkový a
právny stav a vyvodené príslušné závery. Dodal, že z rozsudkov Súdneho dvora EÚ vo veci samej, na

ktoré poukázal aj žalobca, je zrejmé odporúčanie, aby členské štáty vo svojom vnútroštátnom právnom
poriadkuvsúladesozásadouekvivalencieaefektivitystanovilipravidlá,zaktorýchmajúbyťtakétoúroky
zaplatené. Práve z týchto dôvodov Národná rada Slovenskej republiky schválila dňa 12.10.2016 zákon
č. 297/2016 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o DPH, ktorým bol doplnený § 79a, ktorý upravuje
náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly.

16. Uviedol, že nespochybňuje doktrínu eurokomformného výkladu vnútroštátneho práva, no na výpočet
úroku z nadmerného odpočtu, ktorý má kompenzovať hospodárske znevýhodnenie kontrolovaného
daňového subjektu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, nie je možné analogicky
použiť výpočet uvedený v § 79 ods. 3 daňového poriadku, keďže tento neupravuje obdobnú skutkovú
podstatu. Podľa ustanovenia § 79 ods. 3 daňového poriadku, správca dane je povinný rozhodnúť o

priznaní úroku, ak správca dane nevráti daňový preplatok, resp. nadmerný odpočet, resp. spotrebnú daň
v lehote ustanovenej v zákone. Aplikácia tohto ustanovenia pre tento prípad nie je prijateľná, nakoľko
dôvody vyčíslenia úrokov sa viažu na nedodržanie zákonom stanovenej lehoty pre vrátenie preplatku,
resp. nadmerného odpočtu, resp. spotrebnej dane. V predmetnej veci nebol preukázaný nezákonný
postupsprávcudane,ktorýbynedodržallehotu,keďžesprávcadanevrátilnadmernýodpočetvzákonom

stanovenej lehote do 10 dní odo dňa ukončenia daňovej kontroly. Žalobca tak celkom neodôvodnene
tvrdí, že o priznaní úroku zo sumy nadmerného odpočtu mal daňový úrad v zmysle § 79 ods. 3 daňového
poriadku rozhodnúť v lehote 15 dní od vrátenia nadmerného odpočtu a napriek tomu daňový úrad o
priznaní úroku v uvedenej lehote nerozhodol. Daňový úrad by takého rozhodnutie o priznaní úroku vydal
len v prípade, ak by skutočne došlo k oneskorenému vráteniu nadmerného odpočtu v zmysle § 79 ods.

6 zákona o DPH, k takému oneskorenému vráteniu nadmerného odpočtu však preukázateľne nedošlo,
keďženadmernýodpočetbolvrátenývzákonomstanovenejlehotedo10dníododňaukončeniadaňovej
kontroly.

17. Podľa žalovaného zo žiadneho z uvedených rozsudkov ESD nevyplýva, že by bolo úmyslom ESD

podanýmvýkladomčl.183Smerniceekonomickyjednostranneneprimeranezvýhodniťdaňovésubjekty,
u ktorých bola vykonaná kontrola oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu tým, že im
ako kompenzácia za dobu zadržania nadmerného odpočtu bude vyplatený úrok, znamenajúci také
ekonomické zhodnotenie, aké v danom čase nebolo možné na bankovom trhu dosiahnuť (žalobca si
vypočítal pri desať percentnej ročnej úrokovej sadzbe za necelých dvanásť mesiacov zo zadržanej sumy

nadmerného odpočtu vo výške X XXX XXX,XX eura úrok v sume XXX XXX,XX eura, ktorý je v rozpore
so zásadou proporcionality).

18. Žalovaný trvá na tom, že v zmysle § 63 ods. 3 daňového poriadku výrok rozhodnutia musí obsahovať
právny predpis, podľa ktorého sa rozhodovalo. Vzhľadom na absenciu vnútroštátneho právneho

predpisu vo veci priznania a výpočtu úroku za dobu vykonávania daňovej kontroly, správca dane
nemohol v predmetnej veci vydať zákonné rozhodnutie. Správca dane nemohol príslušné ustanovenia
zákona o DPH vyložiť eurokonformne, ako požaduje žalobca, keďže príslušné ustanovenia zákona vo
veci priznania a výpočtu úroku za dobu vykonávania kontroly v čase vydania napadnutého rozhodnutia
neexistovali a ust. § 79 zákona o DPH a § 79 ods. 3 daňového poriadku neupravovali obdobnú skutkovú

podstatu.

19. Podľa ustanovenia § 79a zákona o DPH nárok na úrok z nadmerného odpočtu platiteľovi vznikne, ak
je obdobie zadržania nadmerného odpočtu viac ako šesť mesiacov od uplynutia posledného dňa lehoty
na vrátenie nadmerného odpočtu, ktorá je stanovená v § 79 ods. 1, 2 alebo 5 zákona o DPH. Výpočet

úrokovznadmernéhoodpočtusastanovujepercentomzosumynadmernéhoodpočtuvrátenejplatiteľovi
dane za každý deň zadržania až do jeho vrátenia. Počiatočným dňom nároku na úrok z nadmerného
odpočtu je deň nasledujúci po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na
vrátenie nadmerného odpočtu, do dňa jeho vrátenia vrátane, (teda nie deň, od kedy mal správca dane
povinnosť nadmerný odpočet vrátiť vo všeobecnej lehote podľa § 79 ods. 1, 2 alebo 5 zákona o DPH,

podľa ktorého si úrok vypočítal žalobca ). Bolo stanovené, že platiteľ má nárok na úrok z nadmerného
odpočtu vo výške dvojnásobku základnej sadzby ECB platnej v prvý deň daného kalendárneho roka,
za ktorý sa úrok počíta, resp. vo výške ročnej úrokovej sadzby 1,5 %, ak v danom kalendárnom rokusadzba ECB nedosiahne 1,5 %, (teda nie ročná úroková sadzba vo výške 10%, podľa ktorej si úrok
vypočítal žalobca).

20. Prechodné ustanovenie § 85ke zákona č. 297/2016 Z. z. stanovuje, že platiteľ má nárok na úrok z
nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu
podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 začala pred 1. januárom 2017
a k 1. januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote
na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra

2016 vrátane. Účinnosť § 79a a § 85ke zákona o DPH je od 01.01.2017. Z vyššie uvedených
ustanovení zákona č. 297/2016 Z. z. vyplýva, že nárok na úrok z nadmerného odpočtu sa neuplatní na
daňové kontroly ukončené do 31.12.2016, v predmetnom prípade bola daňová kontrola ukončená dňa
30.11.2015, žalobca teda nespadá pod právnu úpravu o priznaní úroku.

21. Zosumarizujúc uvedené, keďže platná vnútroštátna legislatíva, t. j. daňový poriadok a a ani zákon

o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov do 31.12.2016 neupravovali priznanie úroku
počas výkonu daňovej kontroly, nemožno zdaniteľnej osobe, ktorá je platiteľom dane, priznávať úrok z
omeškania za dobu vykonávania daňovej kontroly, a to i napriek tomu, že z rozsudkov ESD vyplýva,
že platiteľovi prináleží úrok, ale s tým, že vnútroštátna legislatíva musí určiť aj primeranú lehotu
na vykonanie daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie NO. Priznanie úroku zo

zadržania nadmerného odpočtu do 31.12.2016 nebolo vo vnútroštátnej legislatíve Slovenskej republiky
upravené, preto do 31.12.2016 nemožno platiteľovi dane tento úrok priznať a vyplatiť.

IV.

Replika žalobcu

22. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného v replike zo dňa 13.02.2018 uviedol, že zotrváva na
svojej argumentácii v predloženej žalobe a žiadal jej vyhovieť.

V.
Právne posúdenie veci

23. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 13 ods. 1
Správneho súdneho poriadku, ďalej SSP) preskúmal napadnuté opatrenie a konanie, ktoré jeho vydaniu
predchádzalo a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Vec rozhodol bez nariadenia pojednávania v
zmysle § 107 ods. 2 SSP. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia bol oznámený na úradnej tabuli

a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v lehote najmenej piatich dní pred jeho vyhlásením
(§ 137 ods. 4 SSP).

24. Podľa článku 1 ods. 1 Ústavy SR, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

25. Podľa článku 7 ods. 2 Ústavy SR, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola
ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť
výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

26. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

27.Podľa§6ods.1SSPsprávnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazáklade žalôbzákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.28. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

29. Podľa § 79 ods. 2 daňového poriadku (v znení účinnom do 31.12.2016), ak nemožno daňový
preplatok použiť podľa odseku 1 alebo uplatniť postup podľa odseku 9 alebo odseku 10, správca dane
na žiadosť daňového subjektu preúčtuje daňový preplatok na nesplatný preddavok na daň, inak daňový
preplatok vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako 5 eur; daňový
preplatok na dani z príjmov a na dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti

najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, najneskôr však
do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v
plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva.

30. Podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku, ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej
v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo

sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok
základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala
byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby
Európskej centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej
úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10 %. Úrok sa priznáva za

každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní
úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo
jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému
subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú
bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.

31. Podľa § 79 ods. 1 zákona o DPH, ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet,
odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období
s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej
povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet

alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie
nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia
lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie (§ 78 ods. 1)
za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Ak
platiteľovi vznikne nadmerný odpočet v poslednom zdaňovacom období, v ktorom prestal byť platiteľom,

nadmerný odpočet daňový úrad vráti do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za
toto zdaňovacie obdobie. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej
výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné
zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru.

32. Podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH, ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu
podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní
od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom; ak bola časť nadmerného
odpočtu vrátená podľa odseku 7, vráti daňový úrad rozdiel medzi nadmerným odpočtom vo výške
zistenej daňovým úradom a nadmerným odpočtom vráteným podľa odseku 7. Ak po vrátení nadmerného

odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí
a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní
odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v
lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný odpočet a
právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený

v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak
platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do troch mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie
nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom tretieho mesiaca a to vo výške, v akej jeho vznik bol
uplatnený v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní.

33. Podľa článku 183 smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ak za
dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu
rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia.34. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy
podľa SSP je posudzovať, či orgán verejnej správy vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok
skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s

účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či
obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie orgánu verejnej správy bolo vydané
v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia orgánu
verejnejsprávyjepodmienenázákonnosťoupostupuorgánuverejnejsprávypredchádzajúcemuvydaniu
napadnutého rozhodnutia.

35. Krajský súd po preskúmaní žalobou napadnutých rozhodnutí v intenciách námietok vznesených
žalobcom dospel k záveru o potrebe zrušenia žalobou napadnutých rozhodnutí, pretože žalovaný ako
aj správca dane vec nesprávne právne posúdili, čo malo za následok vydanie nezákonných rozhodnutí.

36. Predmetom súdneho prieskumu v prejednávanej veci bolo preskúmať rozhodnutie žalovaného č.

101215715/2017 zo dňa 05.06.2017, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č.
100385382/2017 zo dňa 02.03.2017, ktorým nebol žalobcovi priznaný úrok z omeškania za zdaňovacie
obdobie september 2014.

37. V preskumávanej veci žalobca žiadal priznať úrok zo sumy zadržaného nadmerného odpočtu DPH

vo výške 10% ročne s poukazom na ust. § 79 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z. a jeho výkladu v zmysle
judikatúry Súdneho dvora EÚ, s ktorým názorom žalovaný nesúhlasil.

38. Vyššie citovaná smernica Rady 2006/112/ES je prameňom práva únie, ktorá je pre členský štát
záväzná a má v zmysle článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky prednosť aj pred vnútroštátnym

právnym poriadkom. Potom všetky vnútroštátne orgány aplikujúce právo (aj daňové orgány) sú povinné
posudzujúci právny vzťah vykladať eurokonformne, t. j. v súlade s právom únie. Pokiaľ ustanovenie
vnútroštátneho predpisu nemožno vyložiť eurokonformne, je orgán aplikujúci právo, povinný takéto
ustanovenie nepoužiť.

39. Krajský súd poukazuje na opakovane vyslovený právny názor SDEÚ, podľa ktorého za určitých
okolností prednosť pred vnútroštátnou normou majú všetky úniové normy bez ohľadu na ich právnu silu
(porovnaj napríklad Costa P Enel, 6/64 z 15.07.1964, Zb. s 1141), všeobecné zásady úniového práva
(napr. Wachauf 5/88, 13.07.1989 Zb. s 2609 bod 17), nariadenia (napr. Polity, 437114.12 971 Zb. s
1039 bod 9), smernice (Becker 8/81, 19.01.1982 Zb. s 53), rozhodnutia (Salumificio di Cornuda, 130/78,

8.3971 Zb. s 867) a medzinárodné zmluvy uzatvorené úniou (Kupfenberg, 104/81, 26.10.1982 Zb. s
3641).

40. V zmysle uvedeného možno konštatovať, že úniové právo (akákoľvek jeho právna norma) má vždy
prednosť (vyššiu právnu silu) pred všetkými vnútroštátnymi normami bez ohľadu na ich územnú alebo

časovú pôsobnosť, t. j. bez ohľadu na to, či boli prijaté vnútroštátnym zákonodarcom alebo jednotkami
územnej samosprávy alebo, či sa jedná o normy skoršie alebo neskoršie.

41. Na rozdiel od žalovaného, ktorý popieral záväznosť rozhodnutí ESD v preskúmavanej veci, je
súd toho názoru, že sudcovská tvorba práva sa v súčasnom kontinentálnom systéme práva javí ako

nezastaviteľný a stále sa prehlbujúci proces. So vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie došlo
k významným zmenám aj v oblasti aplikácie práva. Do slovenského právneho poriadku bolo prevzaté
množstvo právnych noriem a s nimi nevyhnutne nastúpili aj zvýšené nároky na všetky orgány aplikujúce
právo. Judikatúra Európskeho súdneho dvora (ESD) je rozhodovacou praxou Súdneho dvora EÚ, ktorú
vytvárajú rozhodnutia tohto súdu v jednotlivých preskúmavaných záležitostiach.

42. Súdny dvor je jedným z orgánov EÚ, na ktorý členské štáty tejto nadnárodnej organizácie preniesli
určité rozhodovacie právomoci, a tak rozhoduje spory medzi vládami členských štátov a európskymi
inštitúciami a prejednáva aj žaloby jednotlivcov či organizácií proti inštitúciám EÚ. Zároveň dohliada, aby
členské štáty dodržiavali európske právo a preskúmava aj súlad právnych aktov vydávaných inštitúciami

EÚ so zakladajúcimi zmluvami, ktoré tvoria akoby ústavu Európskej únie. Judikatúra súdneho dvora má
pritom najmä zabezpečovať jednotný výklad práva EÚ a tak aj jeho rovnaké uplatňovanie v jednotlivých
členských štátoch. Práve v prípadoch, kedy ESD podáva právny výklad ustanovení európskeho práva,
či už v jednotlivých rozhodnutiach alebo na žiadosť súdov členských štátov či iných orgánov a inštitúciíEÚ, má judikatúra ESD všeobecnú záväznosť. To znamená, že týmto výkladom ESD sa musí riadiť
nielen súd, ktorý o výklad požiadal či štát alebo inštitúcia EÚ, ktorej je rozhodnutie určené, ale všetky
členské štáty, ich orgány a obyvateľstvo, ako aj samotné orgány EÚ. Judikatúra ESD má preto povahu

prameňa európskeho práva.

43. SDEÚ tiež potvrdil, že účinnosť úniového práva nemôže byť rozdielna podľa jednotlivých oblastí
vnútroštátneho práva, čo znamená, že zásada prednosti úniového práva sa vzťahuje na všetky
vnútroštátne právne odvetvia. Povinnosť rešpektovať prednosť úniového práva musia dodržiavať všetky

zložky štátnej moci, vláda, štátna správa, zákonodarca aj súdne orgány (Hubbard, C-20/92 01.07.1993,
Zb. s. I-3777, bod 19; Sail 82/71, 21.03.1972, Zb. s 119 bod 5).

44. Keďže úniové právo sa na základe jeho bezprostrednej aplikovateľnosti priamo stáva súčasťou
právnych poriadkov členských štátov, môže sa dostať do rozporu s vnútroštátnou právnou normou.
V takomto prípade má úniové právo podľa prípadovej praxe SDEÚ prednosť pred vnútroštátnym

predpisom, ktorý je s ním v rozpore a ktorý by preto nemal byť ďalej aplikovaný.

45. Ak eurokonformný výklad vnútroštátneho práva nie je totožný, je vnútroštátny súd povinný v
medziach svojich právomocí a voľnej úvahy aplikovať úniové právo ako celok a chrániť práva, ktoré
priznáva toto právo jednotlivcom, a to tak, že vychádzajúc zo zásady prednosti práva únie nesmie

aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore
s právom únie (ČEZ, C-115/08 z 27.10.2009 bod 138, Luigi, C-357/06, 18.12.2007 Zb. s I-12311,
Engelbrecht C-262/97 z 26.09.2000 Zb. s I-7321 bod 39, 40, IN.CO.GE, C-10 22/97, 22.10.1998 Zb. s
I-6307, bod 20, Murphy, 157/86 04.02.1988 Zb. s 673, bod 11; Simmenthal, 106/77 z 09.03.1978 Zb.
s 629 body 21-20). Vnútroštátny súd teda nesmie aplikovať ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré

by bolo v rozpore s právom únie a môže v súlade so zásadami rovnocennosti a účinnosti na ochranu
úniovýchprávpoužiťavhodneinterpretovaťvnútroštátneustanovenie,ktorésapôvodnemalovzťahovať
iba na vnútroštátne situácie bez úniového prvku.

46. Prednosť komunitárnej normy je nutné vnímať tak, že táto má vyššiu právnu silu, ako ktorákoľvek

vnútroštátna norma. Povaha komunitárneho práva, najmä jeho nezávislosť od vnútroštátnych
právnych poriadkov, nevyžaduje jeho transformáciu alebo preberanie do práva členských štátov.
Osobitný charakter komunitárneho práva neumožňuje členským štátom voľný výber teórie, ale priamo
predpokladá monizmus s prednosťou komunitárneho práva, ktoré sa stáva súčasťou právneho poriadku
uplatniteľného na území každého členského štátu.

47. Jedným z najvýznamnejších rozhodnutí, v ktorom výklad práva nadobudol takúto všeobecne
záväznú povahu a ktoré patrí do judikatúry ESD, je prípad Costa v. Enel. Vyplynula z neho zásada
nadradenosti európskeho práva nad právom vnútroštátnym. Toto pravidlo pritom nie je súčasťou
zakladajúcich zmlúv, na základe konkrétneho prípadu však o ňom rozhodol ESD, na základe čoho už vo

všetkých členských štátoch EÚ platí, že ak je akékoľvek vnútroštátne pravidlo (napr. zákon, vyhláška) v
rozpore s európskym právom, orgány daného štátu ho nemajú uplatňovať.

48. Predmetu konania sa týkajú dva vnútroštátne právne predpisy, zákon o DPH a daňový poriadok.
Oba predpisy v čase uplatnenia žalobcovho nároku neobsahovali ustanovenie o tom, za aké obdobie

sa má priznať úrok z nadmerného odpočtu, ktorý správca dane vráti po lehote ustanovenej § 79 ods. 2
daňového poriadku, resp. od kedy sa tento úrok počíta.

49. Ani DPH smernica nestanovuje konkrétne podmienky vrátenia nadmerného odpočtu DPH a neurčuje
ani obdobie, za ktoré má byť vrátený úrok. Podľa DPH smernice môžu jednotlivé členské štáty uvedenú

problematiku upraviť vo svojom vnútroštátnom práve samostatne, pričom však musia dodržať základné
zásady fungovania systému DPH, predovšetkým zásadu neutrality a zásadu proporcionality. Tieto
interpretoval ESD vo svojej početnej judikatúre.

50. Ako na to už poukázal spomenutý rozsudok ESD C-107/10, článok 183 DPH smernice, posudzovaný

z hľadiska zásady daňovej neutrality, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej
úprave, ktorá stanovuje, že všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty,
po ktorej uplynutí vzniká nárok na úroky z omeškania zo sumy, ktorá sa má vrátiť, sa v prípade začatiakonania o daňovej kontrole predlžuje, pričom toto predĺženie má za následok, že nárok na uvedené
úroky vzniká až odo dňa skončenia tejto kontroly.

51.AjkeďpostupynauplatnenienárokunavrátenienadmernéhoodpočtuDPHupravenéhovčlánku183
smernice o DPH v zásade patria do procesnej autonómie členských štátov, nič to nemení na skutočnosti,
že táto autonómia je vymedzená zásadami ekvivalencie a efektivity. Podľa ustálenej judikatúry navyše
platí, že členské štáty musia pri uplatňovaní právnej úpravy únie dodržiavať zásadu ochrany legitímnej
dôvery (pozri rozsudok ESD - Marks & Spencer, C-62/00).

52. Právo na odpočet je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade ho nemožno obmedziť.
Toto právo sa predovšetkým okamžite uplatňuje na celkovú výšku daní, ktoré zaťažujú plnenia
uskutočnené na vstupe (pozri najmä rozsudky ESD - C-62/93, C-368/06). Pokiaľ ide o možnosť
upravenú v článku 183 smernice o DPH stanoviť, aby bol nadmerný odpočet DPH buď prenesený do
nasledujúceho obdobia, alebo vrátený, súdny dvor spresnil, že hoci členské štáty majú určitú slobodu

pri stanovovaní podmienok vrátenia nadmerného odpočtu DPH, tieto podmienky nemôžu spochybňovať
zásadu daňovej neutrality tým, že zdaniteľná osoba bude povinná znášať túto daňovú záťaž v celom
rozsahu alebo sčasti.

53. Uvedené podmienky musia najmä umožniť, aby mohla byť zdaniteľnej osobe za primeraných

podmienok vrátená celá suma vyplývajúca z nadmerného odpočtu DPH, čo znamená, že vrátenie sa
uskutoční v primeranej lehote vyplatením finančnej hotovosti alebo porovnateľným spôsobom a prijatý
spôsob vrátenia v nijakom prípade nesmie pre zdaniteľnú osobu predstavovať finančné riziko (pozri
rozsudky Komisia/Taliansko a Sosnowska).

54. Predpokladom riadneho fungovania spoločného systému DPH je správne vyberanie dane, a preto
každý členský štát musí prijať všetky legislatívne a právne opatrenia, aby zabezpečil, že splatná DPH
bude na jeho území vyberaná v plnej výške. V tejto súvislosti sú členské štáty povinné overovať daňové
priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné uzávierky a ostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať
a vybrať dlžnú daň.

55. Z toho vyplýva, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená
na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú,
ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej
kontroly. Keďže však zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo

výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť
kompenzovanézaplatenímúrokovakoistoupaušalizovanounáhradouškody,čímjezaručenédodržanie
zásady daňovej neutrality.

56. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie SDEÚ (uznesenie z 21.10.2015 vo veci C-120/15

KOVOZBER s.r.o. proti Daňovému úradu v Košiciach), ktorý posudzoval právnu úpravu Slovenskej
republiky týkajúcu sa vrátenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, uvedenú v zákone o DPH,
pričom prijal záver, že takáto vnútroštátna právna úprava nie je v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi
so zásadami daňovej neutrality, podľa ktorej vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty sa
musí uskutočniť v primeranej lehote, keďže v prípade začatia daňovej kontroly má za následok zadržanie

finančných prostriedkov zodpovedajúce nadmernému odpočtu dane z pridanej hodnoty zdaniteľnej
osobe počas podstatného obdobia, ktoré môže byť šesťkrát až dvanásťkrát dlhšie, ako je zdaňovacie
obdobie jedného mesiaca (uznesenie SDEÚ C-120/15 bod 25, 26). Zároveň zdôraznil, že ak zdaniteľná
osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, je
postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je

zaručené dodržiavanie zásady daňovej neutrality.

57. Na základe právneho posúdenia prejudiciálnych otázok Krajského súdu v Košiciach, prijal Súdny
dvor Európskej únie záver, že článok 183 ods. 1 Smernice Rady 2006/112/ES sa má vykladať v tom
zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri

vrátení nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej
kontroly. V súvislosti s úrokmi z omeškania SDEÚ v bode 24 citovaného rozhodnutia uvádza ...“v súlade
s judikatúrou Súdneho dvora, keď dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu DPH zdaniteľnej osobe, po
uplynutí primeranej lehoty, zásada neutrality daňového systému DPH vyžaduje, aby takto generovanéfinančné straty na ujmu zdaniteľnej osoby, ktoré vyplývajú z nemožnosti disponovať s predmetnými
peňažnými sumami, boli kompenzované zaplatením úrokov z omeškania“... (pozri rozsudok Rafinaria
Steaua Româna, C-431/R, EU: C:2013:686, bod 23 a uznesenie Delphi Hungary Autóalkatrész Gyárto,

C-654/13; EU:C2014/2127 bod 32).

58. Krajský súd zastáva názor, že by bolo v rozpore s princípmi právneho štátu, keby tým daňovým
subjektom, u ktorých bola uskutočnená daňová kontrola, bol vrátený nadmerný odpočet z dôvodu
výkonu daňovej kontroly neskôr, bez akejkoľvek kompenzácie. Práve na tento účel slúži štátom platený

úrok zo zadržiavanej sumy za obdobie už odo dňa uplynutia uvedenej všeobecnej lehoty na vrátenie
nadmernéhoodpočtuaždojehovrátenia.Súdjetohonázoru,žeprístupsprávcudaneižalovaného,ktorí
právo na takúto kompenzáciu popierajú, je neproporcionálny, nie je ničím opodstatnený ani spravodlivý
a znevýhodňuje daňový subjekt len na tom základe, že u neho bola vykonaná daňová kontrola.

59. Keďže však zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo

výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť
kompenzovanézaplatenímúrokovakoistoupaušalizovanounáhradouškody,čímjezaručenédodržanie
zásady daňovej neutrality.

60. Krajský súd s názorom žalovaného v preskumávanom rozhodnutí, že ustanovenie § 79 ods. 3

daňového poriadku pre tento prípad nie je prijateľné, nesúhlasí. V súvislosti s tým poukazuje na
právny názor NS SR prezentovaný v rozsudku sp. zn. 4 Sžf/57/2016 zo dňa 06.06.2017: „ Z bodu 30
uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C-1120/15 KOVOZBER, s.r.o. vyplýva, že v prípade chýbajúcich
právnychpredpisovEurópskejúnievdanejoblastiprináležívnútroštátnemuprávnemuporiadkukaždého
členského štátu stanoviť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky z omeškania. Ak právny predpis

výslovne neupravuje určitú skutkovú podstatu, alebo upravuje ju len neúplne, neznamená to, že takto
neriešenúalebonieúplneriešenúsituáciuniejemožnériešiť.Vdanomprípadejemožnépoužiťanalógiu
legis a výšku úroku určiť v nadväznosti na ustanovenie § 79 ods. 3 daňového poriadku. Výška tak
stanoveného úroku by podľa najvyššieho súdu zodpovedala zásadám ekvivalencie a efektivity, na ktoré
poukazuje Súdny dvor EÚ.“

61. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd považoval žalobu za dôvodnú a rozhodnutie
žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím v súlade s ust. § 191 ods. 1 písm. c) SSP zrušil a
vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

62. V ďalšom konaní správny orgán vo veci rozhodne v súlade s právnym názorom krajského súdu
prezentovaným v odôvodnení tohto rozhodnutia, ktorým je správny orgán podľa § 191 ods. 6 SSP v
ďalšom konaní viazaný.

63. O náhrade trov konania rozhodol súd v zmysle § 167 ods. 1 SSP tak, že priznal žalobcovi voči

žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania vzhľadom na skutočnosť, že žalobca mal vo veci plný
úspech. Podľa § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

64. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský
súd v Bratislave (§ 443 ods. 2 S.s.p.).

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 S.s.p.) uviesť označenie

napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 S.s.p.
sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno
meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods.
1 S.s.p. zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní

sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec druhého
stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je alebo člen, ktorý za neho
na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie žalovaným Centrum
právnej pomoci.