Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, June 20, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/13/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116222344
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:1116222344.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a sudkýň

JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobcu: B.. G. L., U.. XX.XX.XXXX, F.
R. Z.. X. G. XXXX/X, XXX XX E., právne zastúpený: JUDr. JCLic. Tomáš Majerčák, PhD., advokát so
sídlom Južná trieda 28, 040 01 Košice proti žalovanému: Slovenská republika za ktorú koná Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky, Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o náhradu škody spôsobenej pri výkone
verejnej moci a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Humenné č.k. 12C/5/2018 - 162 zo dňa 19.11.2018 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch I. a III.

Mení rozsudok vo výroku III. tak, že priznáva žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania
pred súdom prvej inštancie v plnom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom
prvej inštancie samostatným uznesením.

Žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol takto:
„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 4.750,- eur titulom nemajetkovej ujmy, a to do pätnástich

dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Súd žalobu v prevyšujúcej časti zamieta.
III. Žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 76,24%, o výške ktorej rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.“

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou súdu doručenou 24.10.2016 domáhal toho,

abysúduložilžalovanémuzaplatiťmunemajetkovúujmu40.000eursúrokomzomeškania5,05%ročne
od 7.9.2016 do zaplatenia. Žaloba bola odôvodnená tým, že bolo voči nemu vedené trestné stíhanie
pre trestný čin pytliactva podľa § 310 ods. 1 Trestného zákona, bol uznaný z prečinu pytliactva, na jeho
odvolanie však Krajský súd v Prešove rozsudkom 8To/22/2014 rozsudok okresného súdu zrušil a spod
obžalobyhooslobodil.Obvinenieanáslednevedenétrestnéstíhaniehoťažkozasiahlotakvsúkromnom
ako aj v spoločenskom živote, odrazilo sa na jeho zdraví, zasiahlo do jeho osobnosti, ochrany dobrého
mena, cti, dôstojnosti a dobrej povesti. Trestné stíhanie trvalo päť rokov, pričom len pojednávanie pred

súdom trvalo od roku 2011 do roku 2015.
Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu a so zreteľom na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a všeobecných súdov dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobcovi uznesením o začatí
trestného stíhania, následným trestným stíhaním vznikol nárok na náhradu škody, za ktorú podľapríslušných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovedá žalovaný. Pri posudzovaní nároku na
náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia bolo podľa súdu potrebné vychádzať z
toho, že rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.

z.) má aj oslobodenie spod obžaloby, teda rozhodnutím o oslobodení spod obžaloby zanikajú účinky
vznesenia obvinenia a zrušenie takéhoto rozhodnutia pre nezákonnosť sa súčasne z tohto dôvodu stáva
bezpredmetným. Odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/194/2010 zo dňa 30.3.2011,
ako aj 4MCdo/15/2009, 3Cdo/194/2010 zo dňa 30.3.2011.
Súd uviedol, že žalobca udával, že obvinenie a následné trestné stíhanie ho veľmi ťažko zasiahli tak v

súkromnom, ako aj v spoločenskom živote, pričom trestné stíhanie sa odrazilo na jeho zdraví, zasiahlo
do jeho osobnosti, ochrany dobrého mena cti a dôstojnosti, dobrej povesti a prejavilo sa to po materiálnej
stránke.
Súd mal za preukázané, že žalobca je verejne známou osobou, avšak čo sa týka územného rozsahu, bol
toho názoru, že vzhľadom na funkcie, ktoré v minulosti žalobca zastával, je potrebné okruh vymedziť
na územie Prešovského kraja, do ktorého Mesto E. v rámci územného členenia patrí, a najviac však

na územie okresu Mesta E.. Nebol preukázaný negatívny dopad trestného stíhania žalobcu na jeho
spoločenské uplatnenie, pretože ak by k tomu skutočne došlo, logickým následkom by bol neúspech
v komunálnych voľbách. Pokiaľ žalobca tvrdil, že v dôsledku trestného stíhania prišiel o kamarátov
- poľovníkov, toto tvrdenie nepreukázal žiadnym dôkazom a v tomto smere ani nenavrhoval dôkaz
vykonať. Tiež nebol preukázaný dopad trestného stíhania na výkon funkcií a na členstvo v poľovníckom

zväze a v poľovníckom združení.
Čo sa týka zverejnenia informácií o žalobcovi v súvislosti s jeho trestným stíhaním v médiách, žalobca
preukázal svoje tvrdenie dvoma článkami, prvým zo dňa 2.12.2013 v denníku D. a druhým zo dňa
17.2.2014 v týždenníku E. H. ktoré boli zverejnené aj na internetovej stránke www.issuu.com. Z názvu
týchtoprintovýchmédiívyplýva,žesajednáoregionálnenovinyapretojemožnédôvodnepredpokladať,

že najväčší záujem o tieto noviny je práve zo strany obyvateľov žijúcich v danom regióne. Preto súd za
nepreukázané mal tiež tvrdenie, že sa o trestnom stíhaní mohli dozvedieť obyvatelia z celého Slovenska.
Ani z jedného článku nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by tomu nezodpovedali.
Preukázané bolo, že žalobca ukončil pracovný pomer so svojim zamestnávateľom z dôvodu
nadbytočnosti zamestnanca vzhľadom k tomu, že zamestnávateľ rozhodol o organizačnej zmene a tiež

že žalobcovi bolo vyplatené odstupné v sume sedem násobku funkčného platu.
Pokiaľ žalobca tvrdil, že obvinenie a následné trestné stíhanie sa prejavilo aj po materiálnej stránke, z
dohody a jeho výsluchu vyplynulo, že zásah do materiálnej stránky nebol úplne preukázaný, pretože
počas trestného konania žalobcovi plynul príjem z výkonu povolania učiteľa a z výkonu činnosti poslanca
mestského zastupiteľstva, bolo mu vyplatené odstupné, v čase evidencie v registri uchádzačov o

zamestnanie vznikol žalobcovi nárok na dávku v nezamestnanosti plynúcej zo sociálneho poistenia a
následne mu vznikol nárok na výplatu mzdy zo zamestnania zo spoločností D..
Žalobca však preukázal zásah do materiálnej stránky v časti strpenia nemožnosti disponovať so
zbrojným preukazom a zaistenými zbraňami, ktoré mu slúžili na výkon poľovníckeho práva a teda
následkom v materiálnej stránke žalobcu bola nemožnosť nadobudnutia hodnôt z ulovenej zveri.

Podľa názoru súdu žalobca počas konania preukázal, že jeho zdravotný stav bol v dôsledku trestného
stíhania v inej kvalite ako keby k trestnému stíhaniu nedošlo. Žalobca však nepreukázal svoje tvrdenia,
že mal problémy psychického charakteru, keďže nepreukázal žiadnou správou diagnózu liečenú
psychiatrom, ktorá by vznikla v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním.
Výšku nemajetkovej ujmy súd určil po starostlivom uvážení všetkých skutočností, ktoré zistil na základe

vykonanéhodokazovania.Výsledkyvykonanéhodokazovaniatakpotvrdililenčiastočnúopodstatnenosť
argumentácie žalobcu, podľa ktorej nezákonným trestným stíhaním bolo zasiahnuté do jeho osobného
života. Náhradu tejto ujmy vo výške 4.750 eur (polovica z polovice zákonnej limitácie výšky nemajetkovej
ujmy) preto považoval súd za primeranú miere následkov spôsobených žalobcovi vo všetkých zložkách
právom chránených osobnostných práv žalobcu. Vo zvyšnej časti súd žalobu o zaplatenie 35.250 eur s

príslušenstvom titulom nemajetkovej ujmy zamietol, nakoľko ju súd považuje za nadhodnotenú.
Súd nevyhovel žalobe aj v časti priznania úroku z omeškania. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
vyplýva, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho
rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník
dostáva do omeškania (rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo/185/2011 zo dňa 14.3.2012).

O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1,2 a § 262 ods. 1 CSP, tak
že vzhľadom na pomer úspechu v konaní úspešnému žalovanému patrí nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 76,24%.2. Proti tomu rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca aj žalovaný.
Žalobca v podanom odvolaní proti zamietavému výroku a výroku o náhrade trov konania uviedol,
že rozhodnutie súdu je nezrozumiteľné v časti priznania náhrady ujmy iba vo výške 4.750 eur, čo

predstavuje 1 zo zákonnej limitácie výšky nemajetkovej ujmy. Súd nepostupoval správne, nakoľko podľa
§ 151 skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné, žalovaný
nepoprel skutkové tvrdenia žalobcu, že trestné stíhanie malo negatívne dopady v rodinnej sfére žalobcu,
preto je nezrozumiteľný postup samotného súdu ak tvrdí, že neboli preukázané negatívne dopady
v rodinnej sfére žalobcu. Trestné stíhanie objektívne u každého spôsobí psychickú traumu a stres,

predovšetkým s ohľadom na dĺžku samotného trestného stíhania. Preto nie je namieste konštatovanie
súdu prvej inštancie, že žalobca v konaní nepreukázal svoje tvrdenia psychického charakteru. Poukázal
aj na to, že podstatný vplyv na podpísanie Dohody o ukončení pracovného pomeru malo práve trestné
stíhanie žalobcu. Namietal postup súdu prvej inštancie podľa ust. § 185 ods. 2 CSP. Problém žalobca
vidí aj v súvislosti s aplikáciou § 181 ods.2 CSP. Nesúhlasil ani s rozhodnutím o náhrade trov konania.
Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie, resp. zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 19.000,- € , do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalovaný je povinný
zaplatiť žalobcovi 5,05 % ročný úrok z omeškania zo sumy 19.000,- € od 07.09.2016 do zaplatenia.
Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania.
Žalovaný v podanom odvolaní, smerujúcom, ako z obsahu vyplýva, proti výroku I. rozsudku, namietal

nesprávnu aplikáciu Zákona č. 514/2003 Z.z. Podľa jeho názoru právo na náhradu škody vzniká iba
vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre
nezákonnosť príslušným orgánom, čo sa v prejednávanej veci nestalo. Navrhol, aby odvolací súd
rozsudok v napadnutom rozsahu zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že okresný súd správne postupoval, keď v
rozsudku rozhodol, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody. Je podstatné, že bol oslobodený spod
obžaloby, obžaloba bola v celom rozsahu nezákonná a nesprávna.

4. Krajský súd v Prešove (ďalej aj len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) preskúmal rozsudok ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 ods.1 a contrario CSP). Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku zverejnil na úradnej tabuli
ako aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 6.6.2019 (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru,

že napadnutý rozsudok je vo výrokoch I. a II. vecne správny a vo výroku III. je potrebné ho zmeniť..
5. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

6. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého
správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne, s výnimkou rozhodnutia o nároku na náhradu

trov,rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú vykonanému dokazovaniu, právny
záver a odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových
zisteniach súdu prvej inštancie sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Odvolací súd si
osvojuje náležité odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej a
v nadväznosti na odvolacie dôvody preto len dopĺňa:

7. V súvislosti s odvolacími námietkami žalovaného, že nie je daný základ nároku na náhradu škody
poukazuje odvolací súd na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky:„Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej
len zákon č. 58/1969 Zb.) účinného do 30. júna 2004. Súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej
úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym
či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Systematickým a
logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo

k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z
toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu
škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 23. februára 1990
sp.zn. 1Cz 6/90 publikovaný pod č. 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1991 a
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júna 1993 sp.zn. 1Cdo 53/93 publikovaný

pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky ročník 1994). Rozhodujúcim
meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok
trestného konania. Tieto závery prijaté v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek zmene právnej
úpravystálepoužiteľné.“(uznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyz18.8.2010,sp.zn.4MCdo
15/2009)

V súlade s ustálenou súdnou praxou zodpovedá štát za škodu spôsobenú začatím (vedením) trestného
stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto zásada bola
vyjadrená už vo viacerých skorších rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody spôsobenej štátnym
orgánomvzmyslezákonač.58/1969Zb.Rozhodovaniesúdovpodľatohtozákonasaustálilomedziiným
na názore, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený spod

obžaloby, má podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej
uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991). Na to nadviazal záver, že ten, proti komu bolo trestné
stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných
predpokladov, podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej
uznesením o vznesení obvinenia (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo

194/2010 zo dňa 30.3.2011).
Majúc na zreteli uvedené, sa odvolací súd stotožňuje s názorom žalobcu ako aj súdu prvej inštancie, že
aj v prípade oslobodenia spod obžaloby štát musí niesť následky trestného stíhania, ktoré sa skončilo
oslobodením spod obžaloby.

8. Odvolacia námietka žalobcu týkajúca sa ust. § 151 CSP a toho, že žalovaný nepoprel skutkové
tvrdenia žalobcu o tom, že trestné stíhanie nemalo negatívne dopady v jeho rodinnej sfére neobstojí,
nakoľko uvedené žalobca v konaní konkrétne netvrdil.
V podanej žalobe zo dňa 21.10.2016 žalobca poukazoval na negatívne dopady, vo všeobecnosti, v
súkromnom a spoločenskom živote, pričom k súkromnému životu nič bližšie neuviedol. Ďalej tvrdil, že

trestné stíhanie zasiahlo do jeho osobnosti, ochrany dobrého mena, cti, dôstojnosti, dobrej povesti a
negatívne ovplyvnilo aj jeho zdravie.
V podaní zo dňa 21.2.2018 (č.l. 126 a nasl. spisu) žalobca poukázal na následky v oblasti jeho profesie,
na zásah do jeho dobrej povesti a zhoršený zdravotný stav.
Na pojednávaní dňa 13.9.2018 (č.l. 145 a nasl. spisu) žalobca ako nepriaznivé následky trestného

stíhania opätovne uviedol zdravie, vrátane psychického, česť, dobrú povesť, dôstojnosť, materiálnu
stránku, nemožnosť vykonávať poľovníctvo, ukončenie pracovného pomeru, stratu priateľov. Uviedol
tiež, že trestné stíhanie nepriaznivo pôsobilo aj na jeho rodinu. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje,
že prípadný nepriaznivý vplyv na psychiku či pohodu rodinných príslušníkov žalobcu nemá pre
posúdenie jeho nemajetkovej ujmy relevanciu.

V záverečnej reči na pojednávaní dňa 12.11.2018 (č.l.157 spisu) žalobca ako nepriaznivé dôsledky
vedenia trestného stíhania znova poukázal na zhoršený zdravotný stav, ujmu spôsobenú odobratím
vecí, dobrú povesť či dobré meno.
Z uvedeného vyplýva, že žalobca v priebehu konania žiadne relevantné skutkové tvrdenie o
nepriaznivom vplyve trestného stíhania v jeho rodinnej sfére netvrdil, len všeobecne spomenul negatívny

vplyv v jeho súkromnom živote, či na jeho rodinu. Takéto tvrdenie žalobcu vo všeobecnej rovine a bez
akejkoľvek bližšej konkretizácie nemožno považovať za skutkové tvrdenie v zmysle ust. § 150 CSP.
Pokiaľ teda súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že negatívne dopady v rodinnej sfére
žalobca nepreukázal, urobil tak nad rámec tvrdení žalobcu, čo však v konečnom dôsledku nemá vplyvna vecnú správnosť rozsudku, ani tým neboli dotknuté procesné práva žalobcu. Keďže žalobca žiadne
relevantné skutočnosti o nepriaznivom vplyve na jeho rodinný život netvrdil, súd prvej inštancie sa nimi
nezaoberal.

9. Pokiaľ ide o skončenie pracovného pomeru, skutočnosť, že pracovný pomer mohol skončiť pre
právoplatné odsúdenie, ako to uvádza žalobca v odvolaní, je irelevantná. Ústava Slovenskej republiky
v čl. 50 ods. 2 zakotvuje tzv. prezumpciu neviny. Vzhľadom na neprávoplatný odsudzujúci rozsudok
súdu prvej inštancie a následné oslobodenie spod obžaloby odvolacím súdom, žalobca nikdy nebol

právoplatne odsúdený, a v takom prípade pracovný pomer nemohol zaniknúť v dôsledku odsúdenia
žalobcu.
Zvykonanéhodokazovanianaopakvyplynulo,žepracovnýpomerbolskončenýdohodoudňa30.6.2014,
t.j. ešte v čase pred vyhlásením odsudzujúceho neprávoplatného rozsudku súdu prvej inštancie
(10.2.2014). Vnútorná pohnútka žalobcu vedúca ho k podpísaniu dohody o skončení pracovného
pomeru podľa názoru odvolacieho súdu nie je podstatná. V tejto súvislosti by do istej miery mohla zohrať

úlohu pohnútka zamestnávateľa. V tomto smere však žalobca nepredložil ani nenavrhol vykonať žiadne
dôkazy. Ani to však nič nemení na tom, že žalobca dohodu podpísať nemusel a mal zákonné prostriedky
ako sa brániť proti prípadnej výpovedi.

10. Neobstojí ani odvolacia námietka žalobcu, že súd z vlastnej iniciatívy zisťoval výsledky volieb v

meste E..
Podľa § 185 ods. 2 CSP, súd môže aj bez návrhu vykonať dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov
a zoznamov, ak tieto registre alebo zoznamy nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so
skutočnosťou; iné dôkazy bez návrhu nevykoná, ak tento zákon neustanovuje inak.
Výsledky volieb do mestského zastupiteľstva sú zverejnené na internetovej stránke mesta E., kde je

uvedený zoznam kandidátov spolu s počtom hlasov, ktoré vo voľbách získali. Ide o zoznam, ktorý
je verejne prístupný. Odvolací súd nevidí dôvod, prečo by takýto zoznam nemal byť považovaný za
verejný zoznam v zmysle st. § 185 ods. 2 CSP. Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva, že
by verejným registrom či zoznamom mohli byť len registre ako napr. kataster nehnuteľností, obchodný
register, živnostenský register a pod. Podľa názoru odvolacieho súdu bol splnený aj druhý predpoklad

ust. § 185 ods. 2 CSP, t.j. ak tieto registre alebo zoznamy nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v
rozpore so skutočnosťou, nakoľko výsledky volieb do mestského zastupiteľstva naznačujú, že skutkové
tvrdeniažalobcuozníženíjehovážnostivspoločnostinebolipravdivé,pretožepočetjehovoličovnapriek
trestnému stíhaniu neklesol.
Súd na pojednávaní dňa 12.11.2018 (č.l. 156 spisu) oboznámil strany sporu s tým, že bude vychádzať

aj z výsledkov volieb do mestského zastupiteľstva, proti čomu strany sporu nemali žiadne námietky.

11. Dôvodná nie je ani odvolacia námietka žalobcu spočívajúca v porušení postupu podľa ust. § 181
ods. 2 CSP. Pôvodný zákonný sudca na pojednávaní dňa 13.9.2018 (č.l. 146 spisu) v zmysle ust.
§ 181 ods. 2 CSP vyslovil predbežný právny názor, že základ nároku na náhradu škody je daný,

avšak bude potrebné preukazovať výšku nároku. Uviedol, ktoré skutočnosti považuje za sporné a ktoré
za nesporné. Za nesporné považoval to, že ide o žalobu o náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím v zmysle Zákona č. 514/2003 Z.z., že žalobcovi bolo vznesené obvinenie dňa 17.9.2010
a že až rozsudkom odvolacieho súdu bol oslobodený spod obžaloby. V rámci ďalšieho dokazovania
naznačil potrebu preukázania zdravotného stavu žalobcu pred vznesením obvinenia.

Nová zákonná sudkyňa nebola povinná opakovane postupovať podľa ust. § 181 ods. 2 CSP, nakoľko
Civilný sporový poriadok pri zmene zákonného sudcu nevyžaduje opätovné vykonanie všetkých
procesných úkonov či zopakovanie dokazovania.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, že by nová zákonná sudkyňa zaujala iný právny názor
ako pôvodný sudca. Aj ona uplatnený nárok posudzovala ako nárok na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím v zmysle Zákona č. 514/2003 Z.z., takisto vychádzala z toho, že žalobcovi
bolo vznesené obvinenie a že rozsudkom odvolacieho súdu bol oslobodený spod obžaloby. Ďalej v
zmysle skôr naznačeného postupu vykonala dokazovanie za účelom zisťovania zdravotného stavu
žalobcu v období pred vznesením obvinenia a vysporiadala sa s výškou nároku. Napadnutý rozsudok
vychádza z výsledkov vykonaného dokazovania a súd svoje závery v ňom riadne odôvodnil. Z ust. § 181

ods. 2 CSP nevyplýva, že by sudca v rámci tohto postupu musel dopodrobna zdôvodniť svoje úvahy a
myšlienkové postupy tak, ako je povinný pri odôvodnení rozsudku.12. Pokiaľ ide o samotnú výšku náhrady, súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, v súlade
s požiadavkami stanovenými v ust. § 220 ods. 2 CSP. Vysporiadal sa so všetkými argumentmi strán
ako aj s výsledkami vykonaného dokazovania a dostatočným spôsobom vysvetlil, akými úvahami sa

spravoval pri vyhodnocovaní dôkazov a tvrdení strán sporu. Odvolací súd si osvojuje odôvodnenie súdu
prvej inštancie a v plnom rozsahu naň odkazuje.
V tomto smere žalobca v odvolaní argumentoval rovnako ako pred súdom prvej inštancie, pričom s jeho
argumentáciou sa vysporiadal už súd prvej inštancie.
Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu. Vyplýva to aj z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (Ruistoriace. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, str. 12, § 29;
Hirobalanice, Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-D;, Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins
c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd SR sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutia v náleze III. ÚS
119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatnenie nárokov a
obranu proti takémuto uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie
zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody svojho rozhodnutia; jeho rozhodnutie nemožno považovať za
svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekomformné.
Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť
rozsudkuodvolaciehosúduspotvrdzovanýmrozsudkomvytváraichorganickú(kompletizujúcu)jednotu.

Pokiaľ odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v
odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie
veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku
súdu prvej inštancie, s ktorým tvorí jeden celok (1 Cdo 171/2016. 2 Cdo 117/2016. 3 Cdo 127/2016. 4
Cdo 176/2016. 5 Cdo 1294/2015. 6 Cdo 148/2016. 7 Cdo 52/2016).

Súd prvej inštancie pri určovaní výšky náhrady škody správne prihliadol na to, že zásah do
spoločenského či profesijného života žalobcu nebol taký závažný, ako to pociťuje sám žalobca, nakoľko
bol opätovne zvolený za poslanca mestského zastupiteľstva, čo znamená, že v očiach verejnosti nijako
nedegradoval. Taktiež správne súd prvej inštancie ustálil, že skončenie pracovného pomeru nemalo
svoj základ vo vedení trestného stíhania, žalobca dostal odstupné a následne sa zamestnal u iného

zamestnávateľa.Rovnakoodvolacísúdsúhlasíajsozávermisúduprvejinštancieotom,že„zústavného
hľadiska je neakceptovateľné, aby všeobecné súdy privilegovali pri rozhodovaní o výške náhrady
nemajetkovej ujmy predstaviteľov verejnej moci pred inými („bežnými“) občanmi s odôvodnením, že u
nich je spôsobená ujma automaticky závažnejšia.“ (nález Ústavného súdu sp. zn. zn. IV. ÚS 492/2012
to dňa 18.4.2013).

Bolo na žalobcovi, aby preukázal existenciu okolností odôvodňujúcich výšku náhrady, ktorú uplatnil.
Potrebné je pritom uviesť, že podstatným bolo, aby súd posúdil iba tie okolnosti, ktoré boli uvedené v
žalobe. Žaloba je totiž rozhodujúcim procesným úkonom, ktorým žalobca vymedzuje nielen subjekty,
predmet, ale predovšetkým obsah súdneho konania, ktoré jej podaním začína. Aby mohol byť žalobca
úspešný, je potrebné, aby sa logická štruktúra príčin a následkov, ktoré on sám pokladá za skutkový

dôvod svojho nároku, zhodovala so štruktúrou príčin a následkov upravených právnym predpisom.
Ako už bolo uvedené, žalobca žiadne významné dôvody pre prisúdenie nemajetkovej ujmy vo výške,
ktorú žiadal, neuviedol, za tejto situácie faktorom majúcim vplyv na výšku nároku mohol byť len ten fakt,
že trestné stíhanie znamenalo pre žalobcu psychickú záťaž prameniacu z neistoty výsledku, osobitne za
situácie ak netrvalo krátko a na osobnostnú integritu žalobcu tak malo negatívny dopad. Pokiaľ žalobca

v žalobe argumentoval tým, že trestné stíhanie negatívne ovplyvnilo jeho zdravie, je potrebné uviesť,
že tvrdené zdravotné problémy zodpovedajú skôr nároku na náhradu škody na zdraví, nie nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy / obdobne Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí z 29.11.2011 sp.zn.
28 Cdo/3545/2010/.
Priznaná náhrada nemajetkovej ujmy tak zodpovedá len tým skutočnostiam, ktoré boli žalobcom

preukázané z hľadiska jeho pomerov pred začatím trestného stíhania a po jeho začatí. Ak súd prvej
inštancie ako pomocné kritérium výšky náhrady použil výšku odškodnenia obete násilného trestného
činu, niet dôvodu do tejto úvahy súdu, ktorú žalovaný nenanietal, zasiahnuť, keďže všeobecný právny
princíp primeranosti, vlastný európskej právnej kultúre, neprekročila.13. Za daného stavu odvolací súd napadnutý rozsudok čo do výroku vo veci samej ako vecne správny
potvrdil (§ 387 ods. 1 a 2 CSP).

14. Pokiaľ nebolo dôvodným namietanie nesprávnosti rozhodnutia vo veci samej, uvedené neplatí
pre rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania. Civilný sporový poriadok už nemá ustanovenie
obdobné úprave obsiahnutej § 142 ods. 3 O.s.p., ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k
úprave obsiahnutej v § 142 ods. 2 O.s.p. Z uvedeného síce vyplýva, že nepatrný úspech už Civilný

sporový poriadok nepozná (a preto pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov sa podľa Civilného
sporového poriadku zohľadňuje každý neúspech), avšak ani nová právna úprava nevylučuje osobitný
režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia
závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa
doterajšej úpravy.
Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v prípadoch, kedy výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo

znaleckého dokazovania je podstatný úspech čo do samotného nároku, samotná priznaná výška nároku
je pri posudzovaní úspechu vo veci druhoradá. V prejednávanej veci výška plnenia závisela od úvahy
súdu, pričom skutočnosť, že žalobca sa do tejto úvahy „netrafil“ mu nemožno pričítať na ťarchu a
nepriznať mu náhradu trov konania, pokiaľ bola žaloba podaná dôvodne a súd konštatoval existenciu
nároku na plnenie.

Keďže neboli dané dôvody na zrušenie ani zmenu rozsudku vo výroku o náhrade trov konania, odvolací
súd postupom podľa ust. § 388 CSP napadnutý rozsudok v tejto časti zmenil a priznal žalobcovi nárok
na náhrad trov prvoinštančného konania v plnom rozsahu.

15. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd na základe § 396 ods. 1 v spojení s § 262

ods. 1 podľa § 255 ods. 2 CSP, nakoľko vzhľadom na potvrdzujúci výrok rozsudku pri odvolaní podanom
oboma stranami sporu, mali tak žalobca ako aj žalovaný v odvolacom konaní úspech len čiastočný.

16. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia

odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom

odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.