Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, May 31, 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/15/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4214210880
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4214210880.3

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5,
proti odporkyni: G. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom C., W. XXXX/X, o zaplatenie 6.425,37 eura s
príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 30. 04. 2015
č. k. 14C/715/2014-63 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol. O trovách konania rozhodol
tak, že odporkyni ich náhradu nepriznal.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania, založený

Zmluvou o splátkovom úvere, posúdil ako spotrebiteľský a aplikujúc naň ust. § 52 ods. 1, § 54 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako OZ), § 23a ods. 1 a 2 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa,
§ 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Súčasne svoje rozhodnutie právne oprel o ust. § 397,
§ 497, § 499, § 502 ods. 1, § 506 Obchodného zákonníka, § 100 ods. 1, § 101 a § 111 Občianskeho
zákonníka. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania mal za preukázané, že právny predchodca
navrhovateľa (Slovenská sporiteľňa, a. s.) ako veriteľ a odporkyňa ako dlžník uzavreli dňa 22. 10. 2007

Zmluvu o splátkovom úvere č. 0212527357, ktorou bol odporkyni poskytnutý úver vo výške 4.979,09
eura, a tento sa odporkyňa zaviazala právnemu predchodcovi navrhovateľa uhradiť spolu s dohodnutým
zmluvným úrokom vo výške 11,75 % ročne v pravidelných mesačných splátkach vo výške 73,26 eura
v období od 20. 11. 2007 do 20. 09. 2017 (teda v 119-ich mesačných splátkach splatných vždy k 20.
dňu v mesiaci) pri RPMN vo výške 13,95 %. Odporkyňa čerpala úver v sume 4.979,09 eura dňa 22. 10.
2007 a tento riadne a včas nesplácala, keď od 31. 12. 2009 už neuhradila žiadnu splátku úveru. Ku

dňu postúpenia pohľadávky, t. j. k 13. 12. 2012 evidoval právny predchodca navrhovateľa v bankovom
informačnom systéme voči odporkyni pohľadávku zo zmluvy o splátkovom úvere v sume 7.300,04 eura
a navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal zaplatenia splátok splatných v období od 20. 06. 2010 do
20. 09. 2017. S ohľadom na spotrebiteľský charakter sporu sa zaoberal skutočnosťou, či si navrhovateľ
neuplatňuje premlčaný nárok, ktoré premlčanie posudzoval podľa ustanovení Občianskeho zákonníka,
argumentujúc zároveň, že od 13. 06. 2014 je súd povinný prihliadať na premlčanie uplatneného

nároku z úradnej povinnosti. Z predložených výpisov z účtu mal súd preukázané, že poslednú splátku
úveru odporkyňa uhradila dňa 30. 12. 2009, pričom právny predchodca navrhovateľa si účtoval úrok
z omeškania z dlžných splátok až do dňa postúpenia pohľadávky, t.j. do 13. 12. 2012. Deň, kedy bol
navrhovateľ oprávnený zosplatniť celý dlh, v zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka považoval za
deň, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz, a teda za deň začatia plynutia premlčacej doby. Na
základe uvedeného argumentoval, že ak odporkyňa naposledy uhradila splátku úveru dňa 30. 12. 2009,

potom uplynutím troch mesiacov od splatnosti splátky splatnej dňa 20. 01. 2010, teda najneskôr od
21. 04. 2010, začala plynúť trojročná premlčacia doba na uplatnenie dlžnej sumy zo zmluvy o úverena súde, ktorá márne uplynula dňa 20. 04. 2013. Vyvodzujúc z uvedeného uzavrel, že ak konanie v
prejednávanej veci začalo dňa 04. 06. 2014 doručením návrhu na súd, bolo to až po uplynutí premlčacej
doby na uplatnenie tohto nároku, preto návrh navrhovateľa zamietol. Rozhodnutie o trovách konania

založil na ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj ako OSP) a odporkyni ako úspešnej
účastníčke konania náhradu trov konania nepriznal, pretože si túto náhradu neuplatnila.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zmeny
vyhovenia jeho návrhu, alternatívne zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa nesprávne právne vec posúdil a nedostatočne zistil
skutkový stav. Poukazujúc na ust. § 387, § 392 a § 397 Obchodného zákonníka argumentoval, že
predmetná úverová zmluva bola uzavretá dňa 22. 10. 2007, pričom v období do 31. 12. 2007 sa
vzťahovali ust. § 52 až 54 OZ len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a iné zmluvy upravené v 8. časti
OZ, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ. V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala
povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879 f ods. 3 OZ. Novelizovaným ust. § 52 ods. 1

OZ sa tak nespravujú nároky vzniknuté pred 01. 01. 2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych
úkonov vzniknutých pred týmto dátumom, čo znamená, že pokiaľ pred dňom 01. 01. 2008 bola uzavretá
zmluva o úvere, kde bol dlžník spotrebiteľom, nie je možné práva a povinnosti z tejto zmluvy posudzovať
podľa ust. § 52 - § 54 OZ. Právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 01. 01. 2008 sa tak
spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov, a preto súd mal

aplikovať na danú vec ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúce premlčanie. Argumentačne tieto
svoje úvahy podporil i citáciami z ním označených rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
a iných krajských súdov. Zastal názor, že z ust. § 392 ods. 2 Obchodného zákonníka vyplýva, že pri
práve na čiastkové plnenie plynie premlčacia doba pre každé čiastkové plnenie samostatne a ak sa
pre nesplnenie niektorého čiastkového záväzku stane splatný celý záväzok, plynie premlčacia doba

od splatnosti nesplneného záväzku. V prípade, že bola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru plynie
premlčacia doba od tohto vyhlásenia, inak pre každé čiastkové plnenie samostatne. V tejto súvislosti
poukázal na to, že v zmysle 7.6.1 VOP pristúpil k mimoriadnej splatnosti celého úveru ku dňu 05. 02.
2013, pričom vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru je oprávnením, nie však povinnosťou veriteľa.
Vytkol prvostupňovému súdu, že tak nesprávne vyhodnotil začiatok plynutia premlčacej doby, keď ustálil,

že táto začala plynúť najneskôr od 21. 04. 2010, t. j. uplynutím 3 mesiacov od splatnosti splátky splatnej
dňa 20. 01. 2010, ktorý dátum predstavuje len najskorší možný dátum, od kedy jeho právny predchodca
mohol pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru. Nakoľko tak neučinil a mimoriadnu splatnosť
úveru vyhlásil až ku dňu 05. 02. 2013, premlčacia doba začala plynúť najskôr od 06. 02. 2013 a svoje
právo si tak uplatnil pred jej uplynutím. Uzavrel preto, že mu vznikol nárok na uhradenie uplatnených

splátok spolu s príslušným úrokom z omeškania z každej splátky odo dňa nasledujúceho po splatnosti
každej splátky až do zaplatenia.

Odporkyňa sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadrila.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 212 ods. 1 OSP ) prejednal odvolanie
navrhovateľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že
odvolanie navrhovateľa je dôvodné.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, doručený súdu prvého stupňa dňa 04. 06. 2014, ktorým

sa voči odporkyni domáha zaplatenia sumy 6.425,37 eura s 8,75 % ročným úrokom z omeškania od
28. 01. 2014 do zaplatenia a sumy 804,74 eura ako 8,75 % úroku z omeškania zo splátok za obdobie
od 21. 06. 2010 do 27. 01. 2014 z titulu nesplateného úveru.

V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že odporkyňa s právnym predchodcom navrhovateľa

Slovenskou sporiteľňou, a.s. uzatvorili dňa 22. 10. 2007 Zmluvu o splátkovom úvere č. 0212527357,
na základe ktorej bol odporkyni poskytnutý úver vo výške 150.000,- Sk (4.979,09 eura), ktorý mala
odporkyňa splatiť v dohodnutých 119-tich mesačných splátkach po 2.207,- Sk (73,26 eura) vždy k 20-
temu dňu v mesiaci, s konečnou splatnosťou úveru dňa 20. 09. 2017. Súčasťou úverovej zmluvy
boli i Všeobecné obchodné podmienky veriteľa (ďalej len „VOP“). Zmluvou o postúpení pohľadávok č.

1514/2012/CE zo dňa 13. 12. 2012 v spojení s jej prílohou č. 1 Z., a.s. postúpila svoju pohľadávku
voči odporkyni z titulu predmetnej úverovej zmluvy v celkovej výške 7.300,04 eura na navrhovateľa, čo
oznámila odporkyni písomným podaním zo dňa 18. 12. 2012 a následne navrhovateľ listom zo dňa 05.
02. 2013 oznámil odporkyni, že z dôvodu neplnenia si jej zmluvných povinností splácať dlh riadne avčas vyhlasuje mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 05. 02. 2013 a zároveň ju vyzval na úhradu sumy
7.526,96 eura do 20. 02. 2013. Navrhovateľ si v tomto konaní od odporkyne uplatňuje sumu 6.425,37
eura, predstavujúcu celkovo 88 neuhradených splátok úveru za obdobie od 20. 06. 2010 do 20. 09. 2017

(po odpočítaní sumy 21,51 eura, ktorú odporkyňa uhradila dňa 27. 01. 2014) s 8,75 % ročným úrokom
z omeškania od 28. 01. 2014 do zaplatenia a úrok z omeškania v celkovej výške 804,74 eura zo splátok
za obdobie od 21. 06. 2010 do 27. 01. 2014. Súd prvého stupňa sporom dotknutú zmluvu o úvere, z
ktorej navrhovateľ vyvodzuje svoj nárok, posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu a aplikoval na takto založený
záväzkový vzťah normy Občianskeho zákonníka k otázke premlčania, postupujúc podľa § 5b zák. č.

250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. S ohľadom na námietku odvolateľa, podľa ktorej na spotrebiteľské
zmluvy uzatvorené podľa Obchodného zákonníka sa vzťahujú príslušné ustanovenia tohto právneho
predpisu vo vzťahu k premlčaniu práva, bolo preto potrebné prioritne vyhodnotiť ustanovenia, ktorého
právneho predpisu sa použijú na právny vzťah účastníkov konania.

Úvodom je potrebné uviesť, že ochranu spotrebiteľa v súčasnom právnom poriadku zabezpečuje

celý komplex právnych noriem ako verejného práva, tak i práva súkromného. Verejnoprávnu ochranu
spotrebiteľa garantuje najmä zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý od 01. 07. 2007 zrušil
predtým platný zákon č. 634/1992 Zb., ktorého predmetom je úprava práv spotrebiteľov a povinností
výrobcov, predávajúcich, dovozcov a dodávateľov, pôsobnosť orgánov verejnej správy v oblasti ochrany
spotrebiteľa, postavenie právnických osôb založených alebo zriadených na ochranu spotrebiteľa a

označovanievýrobkovcenami.NaprotitomusúkromnoprávnaochranaspotrebiteľanáležíObčianskemu
zákonníku a samostatným zákonom, ktoré boli prijaté v nadväznosti na niektoré smernice Európskej
únie, týkajúce sa spotrebiteľov. Právna úprava spotrebiteľov bola výrazným spôsobom posilnená v
dôsledku prijatia zák. č. 150/2004 Z. z. počínajúc dňom 01. 04. 2004, kedy bola prvá časť Občianskeho
zákonníka doplnená V. Hlavou, ktorá v ust. § 52 - § 60 upravovala spotrebiteľské zmluvy a osobitný

typ spotrebiteľskej zmluvy, spotrebiteľskú zmluvu o práve užívať budovu alebo jej časť v časových
úsekoch. V pôvodnom znení ust. § 52 ods. 1 OZ platnom do 31. 12. 2007 sa zákonodarca pokúsil
o vymedzenie spotrebiteľskej zmluvy a podľa tohto spotrebiteľská zmluva musela spĺňať nasledovné
pojmové znaky: a) ide o niektorú zo zmluvných typov uvedených v 8. časti OZ, b) zmluvnými stranami
sú dodávateľ a spotrebiteľ a c) spotrebiteľ nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred

pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. K zmene vymedzenia spotrebiteľskej zmluvy došlo následne
zák. č. 568/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zák. č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o
doplnení zákona SNR č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti v znení neskorších predpisov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým bolo novelizované ust. § 52 ods. 1 OZ tak, že
spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so

spotrebiteľom. Zmyslom zavedenia osobitnej úpravy spotrebiteľských zmlúv do právnej úpravy bola teda
zvýšená ochrana slabšieho účastníka záväzkových vzťahov, ktoré vznikajú pri predaji tovarov alebo pri
poskytovaní služieb, pričom pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do
zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si
vopredurčídodávateľaspotrebiteľnemámožnosťtietozmluvnépodmienkyindividuálneovplyvniťstým,

že ide o zmluvu, ktorá sa uzatvára za rovnakých zmluvných podmienok s väčším počtom spotrebiteľov.
Spotrebiteľské zmluvy sa preto označujú ako štandardné zmluvy, typové zmluvy alebo zmluvy adhézne,
v ktorých zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ. Zákon č.
568/2007 Z. z. v novom ods. 2 § 52 OZ zakotvil pravidlo o spôsobe aplikácii ustanovení občianskeho
zákona o spotrebiteľských zmluvách a predpísal povinnú aplikáciu tých ustanovení zákona, ktoré

upravujú právne vzťahy, v ktorých je účastníkom spotrebiteľ, za podmienky, že tieto ustanovenia sú v
jeho prospech s tým, že odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom
je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Uvedený zákon, ktorý s účinnosťou od 01. 01. 2008
nahradil ust. § 52 OZ novým znením, v prechodnom ustanovení § 879j OZ zaviedol nepravú spätnosť
pôsobnosti tohto zákona. Doterajšie ustanovenie § 52 ods. 2 OZ bolo však nejasné a vyvolávalo

viacero otázok o dôvode jeho zaradenia do zákona, keďže tento nie je uvedený ani v dôvodovej
správe,ktorálenkonštatuje,že„zavádzaabsolútnuneplatnosťdojednaní,ktoréobchádzajúustanovenie
o spotrebiteľských zmluvách“. Ako to potvrdila nejednotná rozhodovacia prax súdov, zostalo preto
sporné, či zákon pod formuláciou „všetky ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ“ má na mysli len ustanovenia Občianskeho zákonníka alebo aj ustanovenia Obchodného

zákonníka a iných zákonov, v ktorých vystupuje v zmluvnom vzťahu spotrebiteľ. Zvlášť vo vzťahu k ust. §
53 OZ, ktoré obsahuje výpočet zmluvných podmienok, ktoré majú za účel ochraňovať spotrebiteľa tým,
že zakotvenie neprijateľnej zmluvnej podmienky do zmluvy je sankcionované absolútnou neplatnosťou
takéhoto ustanovenia a vzťahuje sa na všetky druhy a typy zmlúv, v ktorých ako účastníci vystupujúspotrebiteľ a dodávateľ bez ohľadu na to, či daný zmluvný typ upravuje Občiansky zákonník, Obchodný
zákonník alebo iný zákon. Jednoznačnú odpoveď prináša až zák. č. 102/2014 Z. z., ktorým sa s
účinnosťou od 01. 05. 2014 dopĺňa ustanovenie § 52 ods. 2 OZ o vetu tretiu, podľa ktorej na všetky

právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka,ajkeďbysainakmalipoužiťnormyObchodnéhopráva.Zákonodarcatakdefinitívneodstránil
doterajšie pochybnosti o tom, ustanovenia ktorého právneho predpisu sa použijú prednostne v právnych
vzťahoch, týkajúcich sa spotrebiteľa. Nakoľko právny predpis, ktorého súčasťou uvedené ustanovenie
je, nemá prechodné ustanovenia, znamená to, že od jeho účinnosti sa predmetné ustanovenie vzťahuje

aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom (porovnaj rozsudok NS SR 3 MCdo 12/2014 z 21. 04.
2015, 8 MCdo 1/2014 z 30. 03. 2015, 2 MCdo 5/2015).

Posudzujúc prejednávanú vec vo svetle zhora popísaných hľadísk odvolací súd dospel k záveru, že i
keď sporom dotknutá zmluva je zmluvou úverovou, na ktorú dopadá tretia časť Obchodného zákonníka,
je tiež zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú je potrebné aplikovať normy spotrebiteľského práva a to zák.

č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, Smernicu rady č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993 a Zákon o
ochrane spotrebiteľa ako lex specialis a všeobecnú úpravu obsiahnutú v ust. § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Nepochybne je totiž zmluvou typovou, uzatvorenou medzi
pôvodným veriteľom, ktorý bol podnikateľom a predmet konania sa týkal jeho podnikateľskej činnosti
(dodávateľ) a odporkyňou ako spotrebiteľkou, ktorá nemá možnosť jej predformulovaný obsah ovplyvniť

a teda pri vzájomnej kontraktácii bola zjavná faktická nerovnosť medzi dodávateľom a spotrebiteľkou.
Za danej situácie tak na právne vzťahy účastníkov konania je dôvodné použiť ustanovenia Občianskeho
zákonníka a to aj pokiaľ ide o posúdenie premlčania.

Podľa § 100 ods. 1 OZ, sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§

101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ktoré nadobudlo účinnosť 1. mája 2014), orgán
rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia

práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú
zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči
spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a

plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa
ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť
premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky (§ 103 OZ).

Podľa § 565 OZ, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre
nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže
veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

Podľa § 53 ods. 9 OZ, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže
dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením
splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.

I keď vychádzajúc z platnej právnej úpravy dlžník je v zásade povinný plniť celý dlh jednorazovo,

dohodou dlžníka a veriteľa alebo rozhodnutím súdu môže byť založené i plnenie dlhu v splátkach. Pri
splnení v splátkach ide vlastne o dvojakú dobu splatnosti, keďže jednak je stanovená doba plnenia
(splatnosti) jednotlivých splátok a súčasne je určená i splatnosť celej pohľadávky. Ak dlžník plnil v
splátkach, nezaplatenie jednej alebo viacerých splátok v čase ich splatnosti nespôsobuje bez ďalšieho
splatnosť celého dlhu. Každá zo splátok totiž predstavuje samostatný dlh, ktorý veriteľ môže samostatne

uplatňovať na súde. Súčasťou podmienok splatnosti jednotlivých splátok môže byť i určenie, že pre
nesplnenie niektorej splátky je veriteľ oprávnený žiadať celý zvyšok pohľadávky naraz (§ 565 OZ). Ide
tu tak o podmienenú výhodu splácať dlh v splátkach, ktorá spočíva v tom, že dlžník dodrží splátky. Ak
dlžník nedodrží dohodu o včasnom splnení dohodnutých splátok alebo súdne rozhodnutie o povolenísplátok, stráca výhodu splátok za predpokladu, že veriteľ požiada o zaplatenie celej pohľadávky,
resp. nezaplateného zvyšku pohľadávky naraz. Uplatnenie práva na zaplatenie celej pohľadávky je
v právomoci veriteľa, ktorý toto právo môže, ale nemusí uplatniť. Stratu výhody splátok musí veriteľ

dlžníkovi oznámiť, prípadne i uplatniť na súde podaním žaloby. Splatnosť celej pohľadávky tak nenastala
priamo zo zákona, ale záleží na veriteľovi, či toto právo uplatní, teda či vyzve dlžníka na zaplatenie
celého zvyšku dlhu. Toto svoje právo požadovať zaplatenie celej pohľadávky z dôvodu straty výhody
splátok je časovo obmedzené tak, že veriteľ ho môže použiť najneskôr do splatnosti najbližšej ďalšej
splátky. Ust. § 565 OZ o strate výhody splátok je modifikované vo vzťahu k plneniu zo spotrebiteľskej

zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach od 01. 11. 2008, kedy nadobudol účinnosť zák. č. 379/2008
Z.z. tak, že veriteľ je v prípade nesplnenia niektorej splátky oprávnený požadovať od dlžníka zaplatenie
celého zvyšku pohľadávky najskôr po uplynutí 3 mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď
súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Pokiaľ ide o
premlčanie splátok platí, že premlčacia doba tu začína plynúť osobitne vo vzťahu ku každej splátke odo
dňa jej splatnosti a premlčacia doba ohľadne celej pohľadávky v prípade straty výhody splátok začína

plynúť odo dňa splatnosti nezaplatenej splátky.

Vo svetle zhora popísanej zákonnej úpravy a odvolacím súdom načrtnutých hľadísk však súd prvého
stupňa v prejednávanej veci nepostupoval. Svoje zamietajúce rozhodnutie síce založil na aplikácii § 101
OZ v spojení s § 5b zák. č. 250/2007 Z.z., ktoré sa presadia pri posudzovaní nárokov zo spotrebiteľských

zmlúv,oktorýprípadideivtomtokonaní,avšakjehozáver,žedošlokpremlčaniunárokuuplatňovanému
navrhovateľom z dôvodov predkladaných prvostupňovým súdom, nemožno považovať za správny.
Jeho tvrdenie, že s ohľadom na to, že odporkyňa poslednú úhradu splátky učinila dňa 30. 12. 2009,
navrhovateľovi začala plynúť 3-ročná premlčacia doba na uplatnenie dlžnej sumy zo zmluvy o úvere,
po uplynutí 3 mesiacov od splatnosti splátky splatnej dňa 20. 01. 2010, t.j. odo dňa 21. 04. 2010 a táto

márne uplynula dňa 20. 04. 2013, je nielenže rozporné s uvedenou platnou právnou úpravou, ale i s
logikou veci. Rovnako tak za nemajúci oporu v platne právnej úprave treba označiť i názor, že deň, kedy
bol navrhovateľ oprávnený zosplatniť celý dlh možno v zmysle § 101 OZ považovať za deň, kedy sa
právo mohlo vykonať po prvý raz, a teda za deň začatia plynutia premlčacej doby. Za situácie, že sporom
dotknutá úverová zmluva dohodou jej účastníkov konečnú splatnosť úveru stanovila až dňom 20. 09.

2017,jevylúčené,abyod21.04.2010začalaplynúťprenavrhovateľapremlčaciadobainasplátky,ktoré
sa mali vykonať v budúcnosti, a teda keď ani nenastal ešte deň, keď sa právo mohlo vykonať po prvý
raz, a to len preto, že veriteľ nevyužil svoje právo a nepristúpil k tzv. vyhláseniu mimoriadnej splatnosti
úveru. V tomto smere odvolací súd musí prisvedčiť odvolacím námietkam navrhovateľa, že premlčacia
doba pre všetky splátky splatné po tom, čo sa pre nezaplatenie niektorej zo splátok stal zročným celý

dlh, začala plynúť odo dňa zročnosti nesplnenej splátky, pre nesplnenie ktorej došlo k zročnosti celého
dlhu a pre splátky splatné pred zročnosťou celého dlhu plynie samostatná premlčacia doba odo dňa ich
splatnosti. Pre bezpečný záver o tom, či došlo čo i k čiastočnému (ne)premlčaniu nároku navrhovateľa,
v danom prípade je však potrebné prioritne ustáliť deň, kedy došlo k zosplatneniu dlhu odporkyne, t.j.
k uplatneniu práva navrhovateľom v zmysle § 565 OZ. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva,

že uplatnenie práva na splatenie celej pohľadávky je viazané na splnenie nasledujúcich podmienok:
a) možnosť straty výhody splátok bola výslovne určená v dohode medzi veriteľom a dlžníkom alebo v
súdnom rozhodnutí, b) dlžník nesplní niektorú zo splátok v deň jej splatnosti, c) veriteľ požiada dlžníka
o zaplatenie celej pohľadávky do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky, resp. v súlade s § 53 ods. 8
OZ. S ohľadom na svoje právne závery sa však súd prvého stupňa vecou z tohto pohľadu nezaoberal

a v nadväznosti i na dojednania úverovej zmluvy v spojení so všeobecnými obchodnými podmienkami,
tieto v skutočnosti ani nehodnotil. Až po ich dôslednom posúdení bude môcť následne prijať záver o
tom, či došlo k premlčaniu pohľadávky uplatňovanej navrhovateľom v konaní a v prípade negatívneho
zistenia k posúdeniu jej dôvodnosti.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP rozsudok súdu prvého
stupňa zrušil, keď súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a vec mu vrátil na ďalšie konanie
(§ 221 ods. 2 OSP). V ďalšom konaní súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu
(§ 226 OSP) opätovne vo veci rozhodne, pričom svoje rozhodnutie i náležitým spôsobom odôvodní,

vyporiadajúc sa v ňom i so všetkými námietkami navrhovateľa uplatneným v jeho odvolaní. Zároveň
rozhodne i o náhrade trov konania, vrátane trov konania odvolacieho (§ 224 ods. 3 OSP).

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.