Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 24, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/113/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1411205398
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1411205398.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek

senátu JUDr. Nadeždy Wallnerovej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci žalobcu: P.. G.. H. E., W.
X. X, W., zastúpený Mgr. Viktorom Baumanom, advokátom, so sídlom: Pražská 11, Bratislava, proti
žalovanému: G.. T. Q., I.., W. X. XX, W., zastúpený hosťujúcim euroadvokátom JUDr. Petr Folprechtom,
advokátom, so sídlom: Nádražní 344/23, Praha 5, Česká republika, o ochranu osobnosti, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV, č. k. 25C/179/2011 - 343, zo dňa 15.11.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava IV, č. k. 25C/179/2011 - 343,
zo dňa 15.11.2016, p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd
uložil žalovanému povinnosť doručiť žalobcovi list s vlastnoručným podpisom s nasledovným obsahom
napísaným textom Times New Roman s veľkosťou písma 12: „Vážený pán P.. G.. H. E., ja G.. T. Q.,
I.., chcem vyjadriť ľútosť nad tým, že som Vás dňa 10.02.2011 na zasadnutí miestneho zastupiteľstva
mestskej časti Bratislava - Lamač obvinil z toho, že ste zodpovedný za nevýhodný predaj pozemkov v
Lamačskej bráne, že v dôsledku Vášho konania chýba mestskej časti Bratislava - Lamač 70 miliónov

Slovenských korún a že som nepriamo naznačil, že ste spolu s Vašimi údajnými kamarátmi mali
profitovať z predaja pozemkov. Tieto moje tvrdenia nie sú pravdivé. Dovoľte mi, aby som vyjadril
poľutovanie aj nad tým, že som o Vás tvrdil, že ste propagandistický klamár, a že kvôli Vášmu údajnému
konaniu sa všetci naši predkovia obracajú v hroboch. Súčasne mi dovoľte vyjadriť poľutovanie za
vyslovenie dehonestujúcich výrokovo o Vašej osobe, podľa ktorých, v záujme odvrátenia pozornosti
verejnosti od Vášho údajného konania, na zasadnutiach miestneho zastupiteľstva mestskej časti
Bratislava - Lamač drístate a vyskakujete. Za vyššie uvedené výroky o Vašej osobe sa Vám týmto

ospravedlňujem.“ Žalobca sa zároveň domáhal uloženia povinnosti žalovanému strpieť uverejnenie
predmetného listu a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 1 € spolu s náhradou trov konania. Žalobu
odôvodnil výrokmi, ktoré odzneli na zastúpení miestneho zastupiteľstva mestskej časti Bratislava -
Lamač, a ktoré považoval za nepravdivé tvrdenia, resp. hodnotiace úsudky, ktoré podľa názoru žalobcu
nie sú oprávnenou kritikou, nakoľko nemajú vecný základ a svojou povahou sú neprimerané. Poprel
naznačované profitovanie z predaja pozemkov pri Lamačskej bráne, tiež že by vyjednával, vyjednal a
presadzoval v miestnom zastupiteľstve nevýhodnú cenu pozemkov za prevod pozemkov v Lamačskej

bráne a tiež, že je zodpovedný za chýbajúce peňažné prostriedky v rozpočte mestskej časti Bratislava
- Lamač. Tvrdenia žalovaného, že žalobca je propagandistickým klamárom, ktorý klame sériovo, aby
utajil svoju zodpovednosť za nevýhodný predaj pozemkov, považoval za tvrdenia bez vecného základu
a tvrdenia neprimerané.2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil po právnej stránke ustanovením § 11 a §13 ods.
1 a ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v spojení s čl. 19 ods. 1 a čl. 26 Ústavy

SR, pričom vychádzal zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaného dokazovania, kedy
mal preukázané, že sporné výroky smerujúce proti žalobcovi predniesol žalovaný pri výkone funkcie
poslanca miestneho zastupiteľstva mestskej časti Bratislava - Lamač dňa 10.2.2011 počas rokovania
miestneho zastupiteľstva, pričom zasadnutia sa zúčastnil taktiež vo funkcii poslanca miestneho
zastupiteľstva mestskej časti Bratislava - Lamač žalobca, ktorý sa na zasadnutí k predneseným výrokom

nevyjadril. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s námietkou žalovaného, že v konaní nie je daná právomoc
súdu na prejednanie a rozhodnutie sporu. Konštatoval, že v danom prípade sa jedná o spor z porušenia
subjektívnych práv (práva na ochranu osobnosti), a preto s poukazom na čl. 1. zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj CSP) a ustanovenie § 3 CSP, v spojení s čl. 46 ods. Ústavy
SR, nemal pochybnosť o svojej právomoci konať a rozhodovať v tomto konaní. Uviedol, že skutočnosť,
že v čase prednesenia sporných výrokov obe strany sporu vykonávali funkciu poslanca miestneho

zastupiteľstva mestskej časti, nezbavuje tieto osoby práva na ochranu osobnosti, má to však vplyv
na prísnosť, akou je posudzovaná prípadná neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti.
V tejto súvislosti súd poukázal na to, že poslanec orgánu záujmovej samosprávy pri výkone svojej
funkcie je verejným činiteľom, z titulu ktorého pre neho vyplýva aj znížená miera pri posúdení skutkových
tvrdení a hodnotiacich úsudkov vo vzťahu k jeho osobe, čo však neznamená, že je vylúčený z práva

na ochranu osobnosti. Zdôraznil, že samotným rozhodnutím uchádzať sa o hlasy voličov a vstúpiť do
komunálnej politiky sa fyzická osoba vystavuje kontrole jednak zo strany verejnosti, ako aj zo strany
svojich politických oponentov. Takáto osoba pri výkone mandátu je následne vystavená väčšej miere
tolerancie negatívnych hodnotení a postojov, čo však podporuje verejnú diskusiu a slobodné utváranie
názorov a zvlášť, ak k predneseniu skutkových tvrdení, či hodnotiacich úsudkov dochádza priamo na

pôde orgánu, v ktorom fyzická osoba vykonáva svoju funkciu.

4. Sporné výroky, ktoré odzneli na zasadnutí miestneho zastupiteľstva mestskej časti Bratislava -
Lamač sa týkali odpredaja pozemkov schváleného miestnym zastupiteľstvom v roku 2007. Súd prvej
inštancie zdôraznil, že v tomto konaní mu neprislúchalo vyhodnocovať primeranosť ceny, za ktorú

schválilo miestne zastupiteľstvo odpredaj predmetných pozemkov. Bol však toho názoru, že takéto
právo vyhodnocovať, respektíve posudzovať primeranosť ceny odpredávaných pozemkov vyplýva
poslancovi miestneho zastupiteľstva z výkonu jeho mandátu, pričom poslanec má zároveň povinnosť a
zodpovednosťou voči voličovi vyplývajúcou z výkonu mandátu obhajovať záujmy obce a jej obyvateľov.
Obzvlášť v prípade, ak tento poslanec disponoval informáciou, že v relevantnej lokalite boli predávané

iné pozemky aj za násobne vyššiu cenu. Súd prvej inštancie vychádzal z premisy, že poslanec má
právo pochybovať o správnosti rozhodnutia iných poslancov a tieto pochybnosti aj verejne vyjadriť na
zasadnutí miestneho zastupiteľstva, pričom takáto slobodná diskusia zahŕňa aj istú mieru expresivity,
prípadne preháňania, pri rešpektovaní skutočnosti, že táto nemôže byť bezbrehá. Súd prvej inštancie
skonštatoval, že bolo nepochybným právom žalobcu, ako kritizovaného poslanca, (a zároveň predsedu

osobitnej komisie) ohradiť sa voči predneseným výrokom, najmä ak mal dostatok informácií o celom
procese predaja pozemkov, aby vecne sa vyjadril k prednesu žalovaného na rokovaní miestneho
zastupiteľstva a argumentoval, v čom sú výroky žalovaného nepravdivé, respektíve prečo sú hodnotiace
úsudky neprimerané a nemajú dostatočný skutkový základ. Bol toho názoru, že výroky, ktoré sú
predmetom tohto konania, mali byť vzhľadom na postavenie strán sporu v čase ich prednesu a miesto

ich prednesu riešené priamo pri ich prednese.

5. S ohľadom na postavenie žalobcu, ako aj žalovaného v čase prednesu výrokov (obaja boli poslancami
miestneho zastupiteľstva mestskej časti), miesto a čas prednesu výrokov (zasadnutie miestneho
zastupiteľstva mestskej časti), ako aj skutočnosť, že žalobca mal možnosť priamo pri prednese

napádaných výrokov adekvátne sa bezprostredne voči nim brániť v podmienkach zodpovedajúcim
podmienkam, za ktorých boli tieto výroky prednesené (čo žalobca žiadnym spôsobom nevyužil), súd
prvej inštancie nepovažoval napádané výroky za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti
žalobcu, a preto nevznikol žalobcovi ani nárok na primerané zadosťučinenie.

6. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP v zmysle zásady
úspechu a v konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trv konania v rozsahu 100%.7. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol žalobca v celom rozsahu odvolaním z dôvodov podľa
ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), d), g), f), h) CSP. Žalobca nesúhlasí so záverom súdu prvej
inštancie, ktorý nepovažoval napádané výroky za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti

žalobcu. Namieta, že z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, či súd prvej inštancie považoval
za právne významnú otázku, či žalovaného výroky sú alebo nie sú pravdivé, vecné a primerané.
Vzhľadom na vykonané dokazovanie poukazuje žalobca aj na skutočnosť, že posudzovanie základu
žalovaných výrokov (primeranosť ceny pozemkov) bolo predmetom konania vedenom na súde prvej
inštancie pod sp.zn. 7C/52/2011, v rámci ktorého bolo súdmi oboch inštancií konštatované, že cena

predávaných pozemkov nebola neprimeraná, v dôsledku čoho došlo k neoprávnenému zásahu do
osobnostných práv P.. E. O.. Možno konštatovať, že oba posudzované neoprávnené zásahy boli vo
svojom základe totožné, pričom sa líšili len formou verejného prednesu respektíve šírenia. Žalobca
uvádza, že v rámci konzistentnosti rozhodovania súdov sa žiada, aby súd prvej inštancie bližšie a
najmä presvedčivejšie odôvodnil, prečo v skutkovo, ak nie totožnej, tak veľmi podobnej veci, rozhodol
rozdielne. Súd prvej inštancie totiž nezaložil svoje rozhodnutie na tom, že žalovaný zvolil inú formu

šírenia výrokov (v zásade totožných s výrokmi, ktoré boli v konaní sp. zn. 7C/52/2011 vyhodnotené
ako neoprávnený zásah). Rovnako nie je z odôvodnenia podľa názoru žalobcu zrejmé, či a prípadne
z akých dôvodov sa súd prvej inštancie nezaoberal pravdivosťou a vecnosťou žalovaných výrokov.
Žalobca ďalej uvádza, že má za to, že v danom prípade sa jedná o prekvapivé rozhodnutie, založené
na odlišných právnych úvahách, ako prezentovali účastníci konania. Namieta, že strany sporu sa až z

odôvodnenia rozsudku dozvedeli, že súd prvej inštancie absolútne upustil od posudzovania okolností,
ktoré sú fundamentálnou premisou pravdivosti, vecnosti a primeranosti žalovaných výrokov. Pritom
argumentácie strán sporu, ako aj vykonávanie dôkazov v doterajšom priebehu konania boli zamerané
na okolnosti pravdivosti, vecnosti a primeranosti žalovaných výrokov a boli obsahovou náplňou všetkých
pojednávaní, vrátane dôkazov počas nich vykonávaných. Nie je preto zrejmé žalobcovi, čo mal súd

prvej inštancie na mysli, keď uviedol, že vykonané dokazovanie považoval za dostatočné. V dôsledku
vydania tzv. prekvapivého rozhodnutia bolo žalobcovi v zmysle § 366 písm. d) CSP upreté právo na
uplatnenie ďalších prostriedkov procesnej obrany, respektíve prostriedkov procesného útoku. Pokiaľ
by mal žalobca možnosť predvídať odôvodnenie rozsudku, poznajúc predbežný právny názor súdu
prvej inštancie, bol by vo svetle jeho právnych úvah podrobnejšie odôvodňoval, prečo mu má byť

poskytnutá súdna ochrana. Žalobca má za to, súd prvej inštancie mu znemožnil, aby uskutočňoval jemu
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Z uvedených
dôvodov preto ani neobstojí skutkový stav, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany
alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli pred súdom prvej inštancie uplatnené, a to
najmä na okolnosti správania sa žalovaného vo vzťahu k žalobcovi, respektíve preukazovanie okolností

na strane žalovaného, za akých došlo k prednesu žalovaných výrokov, respektíve naliehavosti ochrany
osobnostných práv žalobcu. V minulosti sa totiž žalovaný už verejne vyjadroval na adresu žalobcu a
to spôsobom, ktorý vyvolával minimálne pochybnosti o zákonnosti správania sa žalovaného, a ktorý
žalovaného viedol k tomu, že sa žalobcovi na výzvu dobrovoľne ospravedlnil. V tejto súvislosti zdôraznil
žalobca, že žalovaný aj v tomto prípade vyhodnotil svoje konanie tak, že považoval za dôvodné sa

žalobcovi ospravedlniť. Skutočnosť, že v tomto prípade nedošlo k tomu, že sa súdny spor neuzavrel
mimosúdne, bola spôsobená iba tým, že žalobca trval na forme ospravedlnenia v podobe vlastnoručne
podpísaného listu. Žalobca ďalej poukázal na skutkové zistenia súdu prvej inštancie, ktorý z vykonaného
dokazovania ustálil, že: „Je zrejmé, že žalobca nemal kompetenciu sám vyjednať cenu a sám o nej
rozhodnúť. “ Žalobca argumentuje, že súd prvej inštancie tak dospel ku skutkovému zisteniu, ktoré má

z hľadiska posúdenia pravdivosti skutkových tvrdení a oprávnenosti kritiky zásadný význam. Napriek
tomu, že súd prvej inštancie na túto okolnosť dokazovanie vykonal, pri odôvodnení rozsudku stranám
sporu oznámil, že uvedená skutková okolnosť je z hľadiska jeho právneho posúdenia veci právne
bezvýznamná. Rovnako spochybňuje žalobca správnosť úvahy súdu prvej inštancie, v zmysle ktorej
žalobcovi neprináleží súdna ochrana jeho osobnostných práv, keďže mal „dostatok informácií o celom

procese predaja pozemkov, na to, aby sa dokázal vecne vyjadriť k prednesu žalovaného na rokovaní
miestneho zastupiteľstva a argumentovať, v čom sú výroky žalovaného nepravdivé, respektíve prečo
sú hodnotiace úsudky neprimerané a nemajú dostatočný vecný skutkový základ.“ Citovaný právny
názor nielenže prenáša dôkazné bremeno na plecia žalobcu, ale vychádza z myšlienky, že pokiaľ
dotknutý subjekt má možnosť reagovať na potenciálny neoprávnený zásah do svojich osobnostných

práv bezprostredne, stráca právo na súdnu ochranu. Dochádza tak k paušálnemu prenosu dôkaznej
povinnosti z pôvodcu výroku na objekt zásahu a k zbaveniu zodpovednosti žalovaného za jeho výroky.
Žalobca zdôrazňuje, že je jeho právom reagovať na výroky žalovaného, pričom neexistuje zákonná
povinnosť reagovať na neoprávnený zásah, ktorej nesplnenie by malo za následok zánik práva domáhaťsa ochrany osobnostných práv na súde žalobou. Nemožno žalobcovi uprieť právo na ochranu osobnosti
iba s poukazom na skutočnosť, že žalobca sa priamo na zasadnutí miestneho zastupiteľstva nevyjadril k
prednesu žalovaného. Podľa názoru žalobcu sa mal súd prvej inštancie zaoberať meritom veci a skúmať

pravdivosť, vecnosť a primeranosť žalovaných výrokov. Podotkol, že pokiaľ súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaného dokazovania k takému skutkovému zisteniu, že žalobca nemal kompetenciu
sám vyjednať cenu a sám o nej rozhodnúť, bolo nevyhnuté dospieť k záveru o nepravdivosti, nevecnosti
a neprimeranosti žalovaných výrokov. Žalobca sa zásadne nestotožňuje s právnym názorom súdu
prvej inštancie, ktorý iba všeobecne konštatoval, že miera kritiky, ktorú je žalobca povinný strpieť,

je oproti osobám nezastávajúcim funkciu verejného činiteľa posunutá, pričom sa odmietol meritórne
zaoberať pravdivosťou skutkových tvrdení a vecnosťou hodnotiacich úsudkov. Napriek určitému, bližšie
nešpecifikovanému posunu hranice primeranosti kritiky, ktorú musí žalobca podľa názoru súdu strpieť,
nemožno podľa žalujúcej strany rezignovať na základné atribúty kritiky v podobe primeranosti a
najmä vecnosti. Pritom, aby kritika mohla byť považovaná za vecnú, je nevyhnutné, aby vychádzala z
pravdivých premís. Z odôvodnenia rozsudku pritom nie je žalobcovi zrejmé, ako sa súd prvej inštancie

práve s touto otázkou vysporiadal. Rovnako tak posúdenie otázky, do akej miery sa u verejných
činiteľov upúšťa od ochrany osobnosti na úkor slobody prejavu, sa javí vo svetle právneho názoru
súdu prvej inštancie ako významné. Pokiaľ žalovaný v priebehu konania neprišiel s argumentáciou,
v zmysle ktorej nemožno žalobcovi poskytnúť ochranu jeho osobnostných práv, pretože žalobca ako
osoba verejného záujmu je povinná strpieť verejný prednes takýchto výrokov, mal súd prvej inštancie

dať svojím procesným postupom žalobcovi možnosť sa s takýmto právnym názorom vyporiadať a to
pred vyhlásením rozsudku. V danom prípade došlo zo strany súdu k vydaniu prekvapivého rozhodnutia.
Žalobca žiada, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a zaviaže
žalovaného na náhradu trov žalobcu.

8. Vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaný uviedol, že pravdivosť svojich tvrdení preukázal písomnými
a overiteľnými dôkazmi, ktoré sú založené v spise, na rozdiel od žalobcu, ktorý súdu predložil len svoje
názory bez žiadnych relevantných listinných dôkazov, ktoré by svedčili o oprávnenosti a dôvodnosti
jeho žaloby. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru,
že nepovažuje napadnuté výroky za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu.

Žalovanýďalejreagovalnanámietkyžalobcu,ktorýpovažovalzanezrozumiteľnéodôvodnenierozsudku
v časti, kde súd prvej inštancie uviedol, že u žalobcu je znížená miera pri posudzovaní skutkových
tvrdení a hodnotiacich úsudkov. Žalovaný v tejto súvislosti poukazuje na nález Ústavného súdu ČR
sp.zn. I.ÚS 367/03 zo dňa 15.3.2005, ktorý túto problematiku rieši, keď objasňuje, že osoby verejne
činné, a teda politici, verejní činitelia, mediálne hviezdy atd., musia akceptovať väčšiu mieru verejnej

kritiky než iní občania.... čím sa podporuje verejná diskusia o verejných veciach a slobodné utváranie
názorov... Žalovaný k danej námietke žalobcu uviedol, že z rozhodovacej praxe súdov vyplýva, že práva
na ochranu osobnosti sa samozrejme môžu domáhať i politici a ostatné verejne činné osoby, miera
posudzovania skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov však v ich prípade je omnoho miernejšia
v prospech pôvodcov týchto výrokov. Kritika osoby, ktorá vykonáva verejnú funkciu, nie je zásahom,

do práva na ochranu jej osobnosti práve preto, že sú na ňu kladené náročnejšie požiadavky, keď z
vlastnej vôle prijala mandát a stala sa osobou verejného záujmu, ale i prípadnej kritiky, a podrobuje sa
kontrole zo strany verejnosti, a preto musí prejavovať vyšší stupeň tolerancie. V tejto súvislosti poukázal
žalovaný tiež na rozhodnutie NS SR, R 103/1967, ktoré sa zaoberá tým, kedy možno kritiku považovať
za neoprávnený zásah do osobnosti: „Treba rozlišovať medzi kritikou a neoprávneným zásahom, pričom

rozdiel medzi nimi treba vidieť v rozhodujúcom hľadisku pravdivosti, hodnovernosti, objektívnosti a cieľa,
ktorý sa konkrétnym prejavom sleduje. Zákonná ochrana je daná len vtedy, ak vytýkané prejavy sú
zásadne nepravdivé alebo pravdu skresľujúce. Kritika nie je neoprávnená, ak nie sú prekročené medze
vecnej kritiky (opierajúce sa o pravdivé skutočnosti a z nich vyplývajúce závery, ktoré tieto skutočnosti
odôvodňujú) a ak je primeraná obsahom aj formou." Súd prvej inštancie preto postupoval pri svojom

rozhodnutí správne, keď v intenciách vyššie uvedených rozhodnutí vyhodnotil žalobu ako nedôvodnú.
K odvolacej námietke žalobcu, kde vytýka súdu prvej inštancie nepredvídateľnosť jeho rozhodnutia vo
veci a tvrdí, že sa v danom prípade jedná o prekvapivé rozhodnutie, v dôsledku čoho má žalobca za to,
že týmto postupom mu súd prvej inštancie znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, žalovaný uvádza, že toto tvrdenie

považuje za odporujúce priebehu celého konania pred súdom prvej inštancie. Obom stranám bola v
priebehu konania poskytnutá možnosť v plnej miere uplatniť svoje procesné práva. Tvrdenia žalobcu
potom vyvolávajú dojem, že si bol pri podaní žaloby istý, že súd prvej inštancie v celom rozsahu
vyhovie žalobe. Súd prvej inštancie v záujme objektívneho posúdenia žaloby zisťoval v priebehu celéhokonania pravdivosť sporných výrokov žalovaného, týkajúcich sa viac menej skutočnosti, že predmetné
pozemky boli predané pod cenu. Na rozdiel od žalobcu, ktorý v odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie
vykonal dostatočné dokazovanie umožňujúce dospieť k záveru, že výroky žalovaného sú nepravdivé,

nemajú vecný základ a ako také sú neprimerané, žalovaný tvrdí, že pravý opak je pravdou. Z množstva
dokumentov vyplýva, že žalobca predmetný predaj pozemku spoluvyjednával, že predaj presadzoval
v miestnom zastupiteľstve, napriek tomu, že žalovaným vedená finančná komisia vo svojom zápise
„zatiaľ predaj pozemkov neodporúčala", a že žalobca predaj pozemku dvakrát odsúhlasil vlastnoručným
hlasovaním. To, že žalovaný kritizoval žalobcu vecne a pravdivo, dokazuje aj svedok G.. Š., ktorý pri

svojom výsluchu pred súdom dňa 6.12.2011 (spis sp. zn. 7C 52/2011) uviedol, že cena 500 Sk/m2 bola
extrémne nízka vzhľadom k tomu, že sa obdobné pozemky v obdobné lokalite predávali za 2.000,-Sk/
m2. Žalovaný oprávnene kritizoval žalobu za predaj pozemku za cenu 500,- Sk/m2. Žalobca teda musí
strpieť na svoji adresu pravdivé a vecné výroky žalovaného bez toho, aby sa domnieval, že došlo k
zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti. K oprávnenosti kritiky voči žalobcovi žalovaný ďalej uviedol,
že pozemky boli predané za veľmi nízku cenu, ako poľnohospodárska pôda, bez toho, aby sa žalobca

ako poslanec, predseda finančnej komisie, ekonomický inžinier, vykonal niečo preto, aby dosiahol
reklasifikáciu predmetných pozemkov na stavebné pozemky, ktoré mali v danej lokalite a danom čase
minimálnu cenu približne 6000-9000 Sk/m2. K ďalšej námietke žalobcu, že súd založil svoje rozhodnutie
tiež na úvahe, že žalobca disponoval dostatkom informácii, aby dokázal vecne argumentovať vo vzťahu
k výrokom žalovaného na zasadnutí miestneho zastupiteľstva, v čom sú výroky žalobcu nepravdivé,

právny názor súdu, ktorý v podstate prenáša dôkazné bremeno na žalobcu, ale vychádza z myšlienky,
že ak dotyčný subjekt bezprostredne (keď má takú možnosť) nereaguje na potencionálne neoprávnený
zásah do svojich osobnostných práv, stráca právo na súdnu ochranu, žalovaný uvádza, že aj súd prvej
inštancie v jednom svojom rozsudku uviedol: „Za oprávnený zásah do osobnosti občana je možné
považovať len taký zásah, ku ktorému došlo v rámci výkonu práva kritiky za predpokladu, že ide o kritiku

právom prípustnú alebo oprávnenú. Právom prípustná-oprávnená kritika predpokladá, že pri nej nie sú
prekročené hranice vecnej a konkrétnej kritiky, že je primeraná, čo do obsahu a formy a nevybočuje
z pravdivých skutočností. Za prípustné je možné považovať také hodnotenie, ktoré je konkrétne a má
oporu v správaní sa kritizovaného. Kritika musí byť, aby bola prípustná primeraná obsahom a formou.
Dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno ohľadne zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovou

ujmu, ktorá spočíva v porušení alebo v ohrození osobnosti človeka zaťažuje dotknutého občana. Naproti
tomu na pôvodcovi takto charakterizovaného zásahu je, aby preukázal, že k zásahu došlo v súlade
s právom, a že existovala niektorá z okolností, ktorá podľa právneho poriadku vylučuje neoprávnosť
zásahu." Dôkazné bremeno, ktoré z toho vyplýva pre žalovaného, žalovaný na rozdiel od žalobcu
uniesol. Žalovaný ďalej spresnil, že od samého začiatku sporu medzi ním a žalovaným sa snažil o

mimosúdne riešenie celej veci, dôkazy o čom sú založené v spise. Žalobca uviedol, že neuzavretie
zmieru bolo v dôsledku nedostatočnej formy ospravedlnenia (nebolo vlastnoručne napísané), čo však
považuje žalovaný za neopodstatnený dôvod na to, aby bola vo veci podaná žaloba. Žalovaný navrhuje,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a zaviazal žalobcu na náhradu trov
odvolacieho konania.

9. Odvolacísúd preskúmalrozsudoksúduprvejinštancie vmedziachuplatnenýchodvolacíchdôvodov,
ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.
ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP), a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil
súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

10. Z hľadiska skutkového stavu veci vychádzal odvolací súd zo zistení súdu prvej inštancie a pre
danú vec považoval za rozhodujúce, že dňa 10.2.2011 na zasadnutí zastupiteľstva mestskej časti
Bratislava - Lamač, pri rokovaní k bodu 6 programu zasadnutia (Návrh odmeňovacieho poriadku
upravujúceho odmeňovanie zástupcu starostu, poslancov MZ a občanov - odborníkov pôsobiacich v

odborných komisiách MZ) boli prednesené výroky: Žalovaný - „Ďakujem pekne za slovo, tak ja by som
chcel proste povedať jednu vec, že séria propagandistických lží, ktorá je už aj v časopisoch a kdekoľvek
zo strany pána E. sa už nedá vydržať. Chcem trošku pána E. predstaviť verejnosti, aby vedeli, kto vlastne
toto tuná hovorí. V roku 2007 sme predali 6 hektárov lamačskej dedovizne v Lamačskej bráne hlboko
pod cenu. Je to v zápise z 19. 4. mestského zastupiteľstva, v ktorom je napísané, že pán H. E. vyjednával

cenu a vyjednal cenu, ktorá je oproti trhovej cene 2000 Sk/m2 o 70 mil. Sk nižšia.
Žalobca: „Môžem?“
Žalovaný: „Nemôžeš, mám slovo.“
Žalobca: „Ja len či sa to nahráva ...“Žalovaný: „Nahráva sa to. Keď si zoberieme cenu za 6 ha, tak nám vyjde 120 mil. Sk za 6 ha. Súhlasíte
s tým? Cena 2.000 Sk/m2 je nízka v Bratislave. Proste dostali sme zopár korún za toto, pán E. túto
cenu vyjednával, presadzoval to v miestnom zastupiteľstve aj odsúhlasil. Keby sme mali teraz tých 70

mil. Sk, ktoré zaplatil investor pre modré oči pána E. a jeho kamarátov, čo to vyjednávali, tak by sme
nemali problémy s rozpočtom, s ničím by sme nemali. Toto je prosím pán E., ktorý tuná teraz drísta
takéto rozprávočky a potrebuje proste pozametať, pretože tieto všetky veci nechce, aby sa to verejnosť
dozvedela. Ja žiadam, aby som mohol tieto veci opublikovať v Lamačanovi. Žiadam, pretože to sa už
nedá vydržať. Objednal si u pani P. článok, ktorý hrubo zavádza, v hrubom fakt sme v červených číslach,

prejedli sme peniaze za poslednú lamačskú dedovizeň, a všetci naši predkovia sa obracajú v hroboch
kvôli tomuto človeku tuná a tuná ešte bude vyskakovať. Ďakujem pekne za slovo.“
Dňa 18.4.2007 bola mestskej časti Bratislava - Lamač doručená žiadosť spoločnosti Forward marketing
events, s.r.o. o odkúpenie pozemkov na účely realizovania investičnej činnosti. Miestne zastupiteľstvo
mestskej časti Bratislava - Lamač žiadosť prerokovalo na svojom zasadnutí dňa 19.4.2007 a predaj
pozemkov vo vlastníctve hlavného mesta Bratislavy - v správe mestskej časti Bratislava - Lamač

„Lamačská brána“ v rozlohe 60.539 m2 za cenu 30.269.500,- Sk spoločnosti Forward marketing events,
s.r.o. na účely realizovania investičnej činnosti v lokalite Lamačská brána, schválilo. Na rokovaní so
spoločnosťou Forward marketing events, s.r.o. sa zúčastňovali aj predsedovia finančnej a stavebnej
komisie. Za návrh hlasovalo všetkých 12 prítomných poslancov, teda vrátane žalobcu, žalovaný sa
hlasovania nezúčastnil. Na zasadnutí miestneho zastupiteľstva mestskej časti Bratislava - Lamač bol

z dôvodu zlúčenia spoločnosti Forward marketing events, s.r.o. s inými spoločnosťami schválený
predaj pozemkov vo vlastníctve hlavného mesta Bratislavy - v správe mestskej časti Bratislava - Lamač
„Lamačská brána“ v rozlohe 53.115 m2 spoločnosti The Port, a.s. za cenu 26.557.500,- Sk, za
účelomvybudovaniaobchodno-zábavnéhocentra,zasúčasnéhoposkytnutiadaruvsume17.000.000,-
Sk. Za návrh hlasovalo 9 z 10 prítomných poslancov, vrátane žalobcu, jeden poslanec sa zdržal,

žalovaný sa nezúčastnil. Komisia financií, podnikateľských aktivít a dopravy pri MZ Bratislava Lamač na
svojom zasadnutí dňa 7. 2. 2007 vzala na vedomie informácie o zámere budúcich investorov postaviť
zábavno - nákupné centrum, pričom zatiaľ neodporučila predaj špecifikovaných pozemkov. Zo zápisu zo
zasadnutiaKomisiefinancií,podnikateľskýchaktivítadopravypriMZBratislavaLamačzodňa16.5.2007
vyplynulo, že návrh na zaujatie stanoviska ku kúpnej zmluve na predaj pozemkov Lamačská brána

nebol na zasadnutí komisie prerokovaný. Miestne zastupiteľstvo mestskej časti Bratislava - Lamač dňa
4.6.2009 schválilo predaj pozemkov spoločnosti The Port, a.s. za cenu 120,- Eur za m2. Starosta
mestskej časti Bratislava - Lamač v období od 1.8.2006 do 21.8.2006 žiadal primátora hlavného mesta
Bratislavy o udelenie súhlasu na prevod predmetných pozemkov za cenu 1.500,- Sk za m2. Zo žiadosti
o odkúpenie pozemkov na účely realizovania investičnej činnosti adresovanej 18.4.2007 spoločnosťou

Forward marketing events, s.r.o. mestskej časti Bratislava Lamač, vyplynulo, že táto bola doručená
mestskej časti Bratislava Lamač dňa 18. 4. 2007. Z kúpnej zmluvy uzavretej spoločnosťou The Port,
a.s., ako kupujúcim, je zrejmé, že táto spoločnosť kupovala pozemky v lokalite Devínska nová Ves za
cenu 2.500,- Sk za m2.

11. Podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu
prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky
bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice štátu (ods. 1). Výkon týchto slobôd, pretože
zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam
alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme

(okrem iného) aj ochrany povesti alebo práv iných (ods. 2).

12. Podľa čl. 26 Ústavy SR, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené (ods. 1). Každý má
právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne
vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu (ods. 2 veta prvá).

Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia
v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného
poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (ods. 4).

13. Právo na slobodu prejavu garantované článkom 26 Ústavy SR nie je absolútne, je totiž obmedzené

tak, ako to predpokladá čl. 10 ods. 2 Dohovoru, právami na ochranu osobnosti v rozsahu vymedzenom
ustanovením § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. V prípade kolízie práva na slobodu prejavu s právom
naochranuosobnostitrebavychádzaťzpožiadavkyichvyváženostiaproporcionalitypriichuplatňovaní,
teda aby jednému právu nebola daná bezdôvodne prednosť pred právom druhým.14. Podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej
povesti a na ochranu mena.

15. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

16. Podľa § 13 ods. 1,2,3 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby
sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej
osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za

ktorých k porušeniu práva došlo.

17. Medzi základné hodnoty ľudskej osobnosti nepochybne patria ľudská dôstojnosť a osobná česť.
Práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti sú zaručené ústavou a ich ochrana Občianskym
zákonníkom. Ľudská dôstojnosť je kategória, ktorá charakterizuje človeka, ako ľudskú bytosť a patrí

každému bez výnimky a rozdielu. Právo na ochranu ľudskej dôstojnosti zabezpečuje každému človeku
život pri rešpektovaní určitej všeobecne uznávanej hranice slušnosti. Každý má rovnaké právo na
zachovanie ľudskej dôstojnosti a na rovnakú ochranu pred jej ponižovaním. Na druhej strane česť
je výrazom určitej úcty, uznania, ocenenia, vážnosti fyzickej osoby, ktorú požíva pre svoje správania,
konanie a postoje u ostatných členov spoločnosti, a ktorá ovplyvňuje jej postavenie a uplatnenie v

spoločnosti.

18. Z ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov vyplýva, že pre vznik zodpovednosti za
neoprávnený zásah do osobnostných práv je potrebná existencia protiprávneho zásahu objektívne
spôsobilého vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby. Všetky

podmienky musia byť splnené súčasne, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je právo fyzickej
osoby domáhať sa ochrany a povinnosť pôvodcu zásahu súdom uloženú povinnosť znášať. Zásah musí
byť spôsobilý narušiť osobnú integritu fyzickej osoby, jej súkromného života, alebo znížiť hodnotu jej
osobnosti, privodiť jej ujmu na cti, dôstojnosti a spoločenskej vážnosti. Ide o objektívnu zodpovednosť
bez ohľadu na zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu.

19. Neoprávnený zásah do osobnosti môže byť spôsobený aj verejným šírením nepravdivých údajov
dotýkajúcich sa dobrého mena, cti, vážnosti, dôstojnosti osoby, no tiež šírením pravdivých tvrdení, ktoré
majú osočujúcu povahu, a teda pôsobia difamujúco a majú znevažujúci účinok, a rovnako aj údajmi
pravdu skresľujúcimi, ktoré samé o sebe síce nie sú nepravdivé, ale sú podané takou formou a v takých

súvislostiach, že môžu viesť ku skresleniu informácie podávanej verejnosti.

20. Pri riešení kolízie práva na slobodu prejavu a práva na ochranu dôstojnosti a cti musí byť zohľadnená
1) povaha výroku, teda, či sa jedná o skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci úsudok, 2) obsah výroku, či sa
jedná o prejav komerčný alebo „politický“, 3) forma výroku, najmä, či predmetný výrok je expresívny

alebo dokonca vulgárny, 4) postavenie kritizovanej osoby, teda, či ide o osobu verejne činnú, alebo
dokonca o osobu aktívnu v politickom živote, 5) či sa výrok (kritika) dotýka súkromnej alebo verejnej
sféry kritizovanej osoby, 6) správanie kritizovanej osoby, teda aj ako na kritiku reagovala, 7) kto výrok
predniesol a nakoniec 8) kedy tak urobil, teda napríklad aké mal alebo mohol mať autor výroku v danom
okamihu k dispozícii údaje, z ktorých vychádzal a v akej situácii tak urobil. Každý z týchto faktorov má

svoju úlohu pri hľadaní spravodlivej rovnováhy medzi základnými právami stojacimi v kolízii, pričom
ich relatívna váha závisí vždy od osobitých okolností každého prípadu. Súd prvej inštancie predmetné
podmienky v súdenej veci správne ustálil dokazovaním a vyvodil z nich aj správny právny záver, s
ktorým sa odvolací súd stotožňuje.

21. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich
pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný
právnymi predpismi v tom, s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatní sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov, do práva na spravodlivý proces nepatrí právo stranysporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a aby bolo rozhodnutie v súlade
s požiadavkami a právnymi názormi strany sporu. Do obsahu tohto základného hodnotenia nepatrí
ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom alebo

sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. Rozhodnutie súdu prvej
inštancie v rovine dokazovania pre zistenia skutkového stavu bolo vecne správne. Odvolací súd nezistil
taký postup súdu prvej inštancie, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia
dôkazov. Rozhodnutie okresného súdu vo vzťahu k dokazovaniu sa opieralo o tvrdenia strán sporu,
o kritéria, ktoré sú relevantné pre zodpovedanie otázky dôvodnosti žalovaného nároku a vychádzalo

zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne správne zistený skutkový
stav veci.

22. Spor medzi žalobcom a žalovaným je z hľadiska objektívneho práva sporom o to, či predmetnými
výrokmižalovanýeštevykonávalsvojeprávovyjadriťnázor,alebočitýmitovýrokmi užtotoprávozneužil
a zasiahol tak do základného práva žalobcu na zachovanie ľudskej dôstojnosti, cti a dobrej povesti.

23. Žalobca a žalovaný v rozhodnej dobe prednesenia napadnutých výrokov boli komunálnymi politikmi,
poslancami miestneho zastupiteľstva bratislavskej mestskej časti, teda boli osobami pôsobiacimi vo
verejnom živote, ovplyvňujúcimi život občanov územne samosprávneho celku. Súd prvej inštancie
správne poukázal na to, že vo vzťahu k osobám verejného záujmu sú hranice kritiky širšie, ako vo

vzťahu k súkromným osobám, pretože je to prirodzený dôsledok ich rozhodnutia podriadiť svoje konanie
verejnejpozornosti.Napadnutévýrokyžalovanýpredniesolnazasadnutímiestnehozastupiteľstva,ktoré
je samosprávnym orgánom obce, v súvislosti s jeho rokovaním. Aj rokovania miestneho zastupiteľstva
vzhľadom na názorovú pluralitu poslancov sú miestom stretu rôznych názorov a je to miesto kde
sa zástupcom občanov mestskej časti vytvára priestor na slobodu prejavu. Členovia na rokovaní

zastupiteľstva vyjadrujú svoj pohľad na veci, ktoré sa podľa nich týkajú územne samosprávneho
celku, diskutujú. Prednes jedného zo zástupcov v rokovaní zastupiteľstva je len časťou predostretej
informácie a predpokladá vyjadrenie ďalších členov zastupiteľstva. Z tohto pohľadu je potom každá
informácia subjektívna a nevyvážená a až v diskusii možno nastoliť jej vyváženosť. Preto súd prvej
inštancie v kontexte všetkých okolností danej veci správne prihliadol aj na skutočnosť, že žalobca

na prednes žalovaného na predmetnom zasadnutí nereagoval. Základom slobodnej spoločnosti je
slobodná diskusia, výmena odlišných, protichodných a vzájomne sa popierajúcich názorov, a preto sa
diskusii vo vzťahu k otázkam verejným priznáva zvýšená miera ochrany. Predmetom takýchto diskusií
je vždy subjektívne hodnotenie verejnej veci.

24. Žalovaný počas súdneho konania (napríklad už v samotnom obsahu vyjadrenia k žalobe, podanie
z 19.11.2014 - č. l. 212) argumentoval charakterom postavenia osoby žalobcu, ako osoby verejného
záujmu, argumentoval aj okolnosťou verejnej prezentácie jeho výrokov poslanca miestneho
zastupiteľstva, k čomu mal žalobca počas konania priestor zaujať stanovisko. Z tohto dôvodu je preto
nedôvodná jeho námietka, že mu súd prvej inštancie nedal pred vyhlásením rozsudku možnosť vyjadriť

sa k právnemu názoru vzťahujúcemu sa na verejne prednesenú kritiku osoby verejného záujmu. Z
priebehu súdneho konania zaznamenaného v súdnom spise jednoznačne vyplýva, že takýto priestor
(či už ústny alebo písomný prednes) k dispozícii žalobca mal. Súd prvej inštancie na pojednávaní dňa
20.10.2014 v súlade s ustanovením § 118 odsek 2 OSP účinného v danom čase usmernil strany sporu
v tom, ktorú právne významnú skutočnosť považuje za spornú a o rozsahu dokazovania, ktoré mieni

v tomto smere vykonať, tak aby strany sporu mali možnosť na preukázanie svojich tvrdení navrhnúť
dôkazy. Prekvapivé rozhodnutie predstavuje odňatie možnosti konať pred súdom vtedy, ak vyplýva zo
skutočnosti, že uplatnený nárok nebol žalovaným popretý (žalovaný s nárokom žalobcu potom, čo boli
neúspešné medzi nimi rokovania o mimosúdnom vyriešení veci popieral) a aj napriek tomu žalobu
zamietol.

25. V prípade žalobcom namietaného nároku na pravdivosť prezentovanej kritiky poukazuje odvolací
súd na nález Ústavného súdu Českej republiky, kde je rovnaká úpravu práv ochrany osobnosti, sp. zn. II.
ÚS2051/14,vzmyslektoréhoniejemožnékategóriupravdivostivnímať maximalisticky,akopožiadavku
na absolútny súlad s objektívnym stavom reality, a to v každej situácii a v každom časovom okamihu.

Maximalistická interpretácia pojmu pravdivosti by mohla viesť k nežiaducim dôsledkom práve v spojení
so spormi o ochranu osobnosti. Všetky výroky, ktoré ľudia v každodennom živote prednášajú, sú totiž
založené na informáciách, ktoré mohli získať v rámci svojho poznania, a sú výrazne ovplyvnení aj radom
ďalších faktorov (ich vzdelaním, hodnotovým nastavením, sociálnym prostredím). Preto sa Ústavný súdprikláňa k záveru, že i v prípade sporu o pravdivosti skutkového tvrdenia je potrebné vychádzať z
určitého reálneho poňatia kategórie pravdivosti, ktorý zohľadňuje kontext predneseného výroku, hlavne
do akej miery bol výrok založený na spoľahlivých informáciách, ktoré jeho autor mal k dispozícii. Súd

prvej inštancie k pravdivosti žalovaným predneseného výroku zaujal stanovisko, keď poukázal na to, že
žalobca sám nemal kompetenciu vyjednať a rozhodnúť o výške kúpnej ceny. Skonštatoval, že pokiaľ
poslanci miestneho zastupiteľstva predaj pozemkov za konkrétnu cenu odsúhlasili, neprislúchalo súdu
vyhodnotiť primeranosť kúpnej ceny. Výrok žalovaného - tvrdenie o tom, že žalobca vyjednával cenu
a vyjednal cenu, ktorá je oproti trhovej cene 2.000Sk/m2 o 70 miliónov Sk nižšia, súd prvej inštancie

správne hodnotil v kontexte skutočnosti, že žalobca sa ako predseda finančnej komisie (Komisie
financií, podnikateľských aktivít a dopravy pri MZ Bratislava Lamač) rokovaní o kúpnej cene priamo
zúčastňoval. K tomu odvolací súd poukazuje na to, že z titulu samotnej funkcie predsedu finančnej
komisie vyplýva, že práve táto osoba má o finančných úkonoch disponovať najväčším rozsahom
informácií, ktoré prednáša konajúcim, zodpovedným osobám. Terminológiu žalovaného, že žalobca
vyjednával a vyjednal cenu, ktorá je oproti trhovej cene o 70 miliónov Sk nižšia, v súvislostiach skutkovej

situácie predaja pozemkov a funkčného postavenia žalobcu, preto nie je možné doslovne hodnotiť, ako
tvrdenie o tom, že žalobca mal právomoc o cene rozhodnúť, ale tak, že titulom svojej funkcie sa na
dojednaní o jej výške podieľal. Žalovaný, výšku kúpnej ceny subjektívne vníma, ako nízku a v tomto
duchu prednáša svoj úsudok na postoj žalobcu k veci predaja označeného pozemku „Lamačská brána“.

26. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania a správne posúdil vec aj
po právnej stránke. Odvolacie námietky žalobcu neboli spôsobilé spochybniť správnosť napadnutého
rozsudku, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 odseky
1,2 CSP potvrdil.

27. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 odsek 1 v spojení s § 262
odsek 1 CSP. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100%. V zmysle § 262 odsek 2 CSP o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).