Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 12, 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 4To/98/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4214010297
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 01. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Bernát
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4214010297.12

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Bernáta a členov senátu JUDr.
Zity Matyóovej a Mgr. Adriany Némethovej, v trestnej veci obžalovaného T. W. , pre zločin týrania
blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 odsek 1 písmeno a/, odsek 2 písmeno d/ (§ 138 písmeno
b/, písmeno j/) zákona číslo 300/2005 Z.z. Trestný zákon v znení zákona číslo 1/2014 Z.z. (ďalej len
„prejednávaná vec"), o odvolaní obžalovaného T. W., o odvolaní manželky obžalovaného T. W. O. W. a

o odvolaní okresnej prokurátorky v Komárne (ďalej len „okresný prokurátor") proti rozsudku Okresného
súdu Komárno (ďalej len „súd prvého stupňa") z 20.10.2016, sp. zn. 11T/66/2014 (ďalej len „napadnutý
rozsudok"), na verejnom zasadnutí konanom v Nitre 12. januára 2017, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku s a odvolanie obžalovaného T. W., odvolanie manželky obžalovaného
T. W. O. W. a odvolanie okresného prokurátora z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa konajúci v senáte napadnutým rozsudkom uznal obžalovaného T. W. (ďalej len
„obžalovaný“) vinným zo spáchania zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 odsek
1 písmeno a/, odsek 2 písmeno d/ (§ 138 písmeno b/, písmeno j/) zákona číslo 300/2005 Z.z. Trestný
zákon v znení zákona číslo 1/2014 Z.z. (ďalej len „Trestný zákon“) na tom skutkovom základe, že:
v období od 31. júla 2013 do 13. februára 2014 v obci Y., v dome číslo XXX, v ktorom býval v spoločnej
domácnosti so svojou manželkou O. W., nar. X.X.XXXX, svoju starou matkou L. W., nar. XX.X.XXXX

a svojou svokrou L. M., nar. XX.X.XXXX, tieto v stave opitosti denne verbálne ponižoval vulgárnymi
nadávkami, vyhrážal sa im zabitím, a to aj spôsobom, že hrozil pustením plynu a výbuchom domu,
vyžadoval od nich, aby ho bez výhrad poslúchali a plnili jeho požiadavky a aby sa správali podľa jeho
predstáv, v dvoch prípadoch - dňa 30.12.2013 a 22. januára 2014 zavrel všetky tri poškodené
a svojho maloletého syna v dome, aby sa nevedeli dostať z domu, a to dňa 30.12.2013 v situácii, keď
predtým vypol elektrinu a sám z domu odišiel a dňa 22. januára 2014 v situácii, že poškodeným zobral

ich mobilné telefóny okrem telefónu svojej manželky, ktorý mala skrytý, a najmenej v šiestich prípadoch
- v dňoch 31. júla 2013, 6. augusta 2013, 28. novembra 2013, 30. decembra 2013, 22. januára 2014 a
13. februára 2014 - ich napadol aj fyzicky tak, že svoju manželku ťahal za vlasy, fackal a udieral ju, a
to otvorenou dlaňou, ale aj päsťou po tvári a keď po takýchto útokoch spadla na zem, kopal do nej a
fyzicky napádal aj svoju starú matku a svokru, a to údermi päsťou do tela, v dôsledku ktorých útokov tieto
- vzhľadom na ich vek a telesnú konštrukciu - obvykle spadli na zem, kde do nich kopal, pričom takto

konal vždy v situácii, keď mu stará matka a svokra dohovárali, resp. snažili sa mu zabrániť v útokoch na
jeho manželku O. W., pričom svedkom týchto útokov bol aj jeho maloletý, dva a pol ročný syn,
a takto konal, hoci bol rozsudkom Krajského súdu Nitra sp. zn. 1T/45/2001 z 31. októbra 2002 odsúdený
za trestný čin vraždy podľa § 219 odsek 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších
predpisov, za ktorý mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 11 rokov a 6 mesiacov so zaradením
pre jeho výkon do III. nápravnovýchovnej skupiny, z výkonu ktorého bol podmienečne prepustený dňom

22. marca 2010, a to na skúšobnú dobu v trvaní 7 rokov.Za tento zločin súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom obžalovanému uložil podľa § 208 odsek 2
Trestného zákona a s použitím § 38 odsek 2, odsek 5 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere
jedenásť rokov, na výkon ktorého ho podľa § 48 odsek 2 písmeno b/ Trestného zákona zaradil do ústavu

na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
Ďalším výrokom napadnutého rozsudku súd prvého stupňa podľa § 73 odsek 2 písmeno c/, písmeno d/
Trestného zákona obžalovanému uložil (ochranné) protialkoholické liečenie ústavnou formou.
Napadnutý rozsudok bol v tej dobe obžalovanému ustanovenej obhajkyni, okresnému prokurátorovi
a poškodenej O. W. oznámený vyhlásením v ich prítomnosti na hlavnom pojednávaní súdu prvého

stupňa uskutočnenom 20.10.2016; obžalovanému, poškodenej L. W. a poškodenej L. M. bol napadnutý
rozsudok oznámený doručením jeho rovnopisu 03.11.2016.
Obžalovanýprostredníctvomvtejdobemuustanovenejobhajkynepísomnýmpodanímdoručenýmsúdu
prvého stupňa 24.10.2016, teda včas, podal proti napadnutému rozsudku odvolanie bez uvedenia, proti
ktorému jeho výroku smeruje a či smeruje aj proti konaniu, ktoré mu predchádzalo (§ 311 odsek 1
Trestného poriadku), ktoré (rovnako prostredníctvom v tej dobe mu ustanovenej obhajkyne) odôvodnil

ďalším písomným podaním doručeným súdu prvého stupňa 07.11.2016 a to tvrdením, že súd prvého
stupňa vykonal v prejednávanej veci rozsiahle dokazovanie, nesprávne však posúdil skutkový stav
veci, konaním obžalovaného neboli naplnené znaky predmetného zločinu a k žiadnemu trestnoprávne
postihnuteľnému týraniu poškodených z jeho strany nedošlo a preto je výrok o vine napadnutého
rozsudku nesprávny. Nie je pravdou, že by v napadnutom rozsudku popísaným spôsobom týral

svoju manželku, svokru a starú mamu, samotné poškodené potvrdili, že neboli týrané, neboli zistené
žiadne následky na ich zdravotnom stave a nie je dôkaz o potrebe ich lekárskeho ošetrenia. Taktiež
vypočutí svedkovia neposkytli žiadny dôkaz, či už o fyzickom alebo psychickom týraní poškodených
obžalovaným, z ich výpovedí na hlavnom pojednávaní sa preukázalo, že nie sú naplnené znaky zločinu,
pre ktorý je stíhaný, vykonané dôkazy nedávajú reálny základ pre právny záver, že sa zažalovaný skutok

stal a preto mal byť spod obžaloby oslobodený. Vzhľadom na to obžalovaný navrhol, aby Krajský súd v
Nitre (ďalej len „odvolací súd“) ním podanému odvolaniu vyhovel tak, že podľa § 321 odsek 1 písmeno
d/ Trestného poriadku napadnutý rozsudok zruší a podľa § 322 odsek 3 Trestného poriadku ho spod
obžaloby na neho v prejednávanej veci 27.06.2014 podanej, podľa § 285 písmeno a/ Trestného poriadku
oslobodí.

Obžalovaný sám písomným podaním doručeným súdu prvého stupňa 31.10.2016, teda tiež včas, podal
proti napadnutému rozsudku odvolanie a to tiež bez uvedenia, proti ktorému jeho výroku smeruje a či
smeruje aj proti konaniu, ktoré mu predchádzalo. Takto podané odvolanie obžalovaný odôvodnil ďalším
písomným podaním doručeným súdu prvého stupňa 05.12.2016 a to zopakovaním svojich obhajobných
tvrdení, podrobne uvedúc obsah podľa jeho názoru pre rozhodnutie o jeho vine v prejednávanej veci

relevantných dôkazov a poukážuc na rozpory v nich. Namietal predovšetkým správnosť skutkových
zistenísúduprvéhostupňamajúcichneopodstatneneviesťkodsudzujúcemuvýrokuovinenapadnutého
rozsudku a následne aj právnych úvah súdu prvého stupňa, ktorými v prejednávanej veci zažalovaný
skutok právne posúdil. Mal za to, že súd prvého stupňa mal prihliadnuť iba na tie dôkazy, ktoré boli pred
ním vykonané a ktoré sú pravé a nie na tie, ktoré vykonali orgány činné v trestnom konaní, ktoré sú

vždy manipulované alebo vynútené. Rozsiahlym spôsobom (sčasti zopakujúc obsah svojich skorších
písomných podaní, vrátane riadnych opravných prostriedkov podaných proti rozhodnutiam súdu prvého
stupňa o väzbe obžalovaného v prejednávanej veci) tvrdil, že súd prvého stupňa zvýhodňoval okresného
prokurátora, že dôkazy boli cenzurované a nevykonané podľa rovnakých podmienok a parametrov,
prejednávanú vec predsedníčka senátu súdu prvého stupňa riešila jednosmerne, neumožnila mu

záverečnú reč, nemohol sa účinne brániť na to vyštudovaným právnikom, v tej dobe mu ustanovená
obhajkyňahopredhlavnýmpojednávanímnevyhľadalaapostupprijehoobhajobesnímnekonzultovala,
súd prvého stupňa nezaručil ústavou a dohovorom mu garantované právo na spravodlivý proces a s v tej
dobe mu ustanovenou obhajkyňou vyvolali stav, aby sa prestal brániť a opustil pojednávaciu miestnosť,
okresný prokurátor úmyselne roztrúsil na malé kúsky ďalšie veci, ktoré sú pred súdom (na oblasti

civilného práva, ale poukazujú na to, že ide čisto o majetok a dôkazy), ktoré sú len na tento stav nechce
okresnýprokurátorobnoviť.Obžalovanýtvrdil,žeboldiskriminovanýajtým,žeboltrestanývpodmienke.
Zo všetkých týchto dôvodov obžalovaný odvolací súd požiadal, aby napadnutý rozsudok podľa § 321
Trestného poriadku zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na vykonanie ďalšieho dokazovania.
Poškodená O. W., ktorá je manželkou obžalovaného (a preto osobou podľa § 308 odsek 2 Trestného

poriadku na to oprávnenou, ďalej len „manželka obžalovaného“) písomným podaním doručeným súdu
prvého stupňa 02.11.2016, teda (s poukazom na ustanovenie § 309 odsek 4 Trestného poriadku) tiež
včas podala proti napadnutému rozsudku odvolanie v prospech obžalovaného a to bez uvedenia, proti
ktorému jeho výroku smeruje a či smeruje aj proti konaniu, ktoré mu predchádzalo. Takto podanéodvolanie odôvodnila písomnými podaniami postupne doručenými súdu prvého stupňa 02.11.2016,
07.11.2016, 16.11.2016 a odvolaciemu súdu 30.11.2016 a to jednak stotožnením sa s písomnými
dôvodmi odvolania obžalovaného vypracovanými jeho v tej dobe ustanovenou obhajkyňou, jednak

námietkami správnosti a hodnovernosti v prejednávanej veci vykonaného dokazovania obviňujúc orgány
činné v trestnom konaní zo zmanipulovania dôkazov a svedkov Z., R. W. a L. W., ako aj znalkyňu O. z
klamstva. Nesúhlasila s napadnutým rozsudkom, súd prvého stupňa obvinila, že obžalovaného odsúdil
z pomsty, z porušenia zákonov a ľudských práv, z toho, že naučil obhajcov a psychológov, aby išli
proti obžalovanému, že naviedol psychológa na klamstvá, aby jeho lživým znaleckým posudkom mohol

beztrestne odsúdiť obžalovaného a tak nemusel platiť náhradu škody jeho rodine, že pojednávania
nenahrával na CD-čka a že im nedovolil predložiť dôkazy od lekárov o tom, že obžalovaný proti
nim nespáchal žiadny trestný čin. Rovnako nesúhlasila s dôvodmi odvolania okresného prokurátora
smerujúcehoprotivýrokuotrestenapadnutéhorozsudkuapodanéhovneprospechobžalovaného,ktoré
je plné klamstiev, tvrdila, že okresný prokurátor naletel R. W., uveril jeho klamstvám, nemá čo na takej
funkcii hľadať, je amatér a prijala by predloženie jeho abdikácie, preto okresného prokurátora, rovnako

ako predsedníčku senátu (ktorá v „samosúdení“, porušovaní tunajších aj zákonov EÚ pokračuje tak ako
v komunistickom režime, je na zozname 228 sudcov, ktorí v rokoch 1977 - 1989 odsúdili
nevinných ľudí za opustenie Československa) treba vyzliecť z talára.
Okresný prokurátor písomným podaním doručeným súdu prvého stupňa 03.11.2016, teda tiež včas,
podal odvolanie smerujúce proti výroku o treste napadnutého rozsudku a v neprospech obžalovaného.

Odôvodneniu napadnutého rozsudku vytkol, že výmeru jedenásť rokov obžalovanému uloženého trestu
odňatia slobody bližšie nezdôvodnil, keď len citoval ustanovenie § 34 odsek 4 Trestného zákona,
v ktorom sú uvedené kritériá ukladania trestov a po citovaní ustanovenia § 38 odsek 5 Trestného
zákona konštatoval, že nezistil ani poľahčujúce, ani priťažujúce okolnosti, resp. že mal za to, že
na dosiahnutie nápravy obžalovaného postačuje uloženie trestu na dolnej hranici zvýšenej trestnej

sadzby. Okresný prokurátor mal za to, že súd prvého stupňa pri ukladaní trestu obžalovanému a
určení jeho výmery neprihliadol na všetky rozhodujúce okolnosti, najmä bez dostatočného vysvetlenia
konštatoval, že trest na dolnej hranici do úvahy prichádzajúcej trestnej sadzby (jedenásť rokov až
pätnásť rokov) je v prípade obžalovaného dostatočný na dosiahnutie jeho nápravy. S poukazom na účel
trestu uvedený v § 34 odsek 1 Trestného zákona a kritériá pri určovaní jeho výmery uvedené v § 34

odsek 4 Trestného zákona, sudcovskú individualizáciu trestu, charakteristický znak trestu, ktorým je
ujma spočívajúca vo významnom zásahu do práv páchateľa, odlišnosti trestných činov a s nimi spojené
stanovovanie trestných sadzieb, význam trestu v jeho prispievaní k udržiavaniu kriminality v určitých
hraniciach, potrebu primeranosti trestu aj z pohľadu judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva,
ako teoretické východiská okresný prokurátor mal za to, že ukladané tresty nemajú na obžalovaného

žiadny prevýchovný účinok a k jeho náprave neprispievajú. V prejednávanej veci zažalovaného
skutku sa obžalovaný dopustil krátko po tom, čo bol podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia
slobody uloženého mu vo výmere jedenásť rokov a šesť mesiacov za trestný čin vraždy (spáchaný
obdobne ako v prejednávanej veci voči fyzicky slabším obetiam - ženám a to nielen vo verbálnej, ale
aj vo fyzickej agresivite), od podmienečného prepustenia z výkonu tohto trestu odňatia slobody fakticky

žil takým spôsobom, ktorý viedol k opätovnému stretu so zákonom a to najmä z dôvodu nadmerného
požívania alkoholických nápojov a tak sa naplnila prognóza znalca - psychológa obsiahnutá v posudku
podanom v tejto skoršej trestnej veci, závery ktorého sú fakticky totožné so závermi oboch znaleckých
posudkov podaných v prejednávanej veci. Je zjavné, že obžalovaný sa nepoučil z chýb, ktorých sa
v minulosti dopustil ako aj to, že tento skorší, už vykonaný nepodmienečný trest odňatia slobody

nijako významne neovplyvnil jeho postoj k rešpektovaniu morálnych a zákonných noriem, ktorý záver
je podopretý jeho správaním sa v prejednávanej veci. V tejto súvislosti okresný prokurátor poukázal
na početné písomné podania obžalovaného plné arogancie a invektív voči senátu súdu prvého stupňa,
intervenujúcej prokurátorke a znalkyni Mgr. G. O. ako na aj opakované požiadavky na zmenu obhajcov,
ktorých sa v prejednávanej veci vystriedalo celkom šesť, čo svedčí o tom, že obžalovaný nie je schopný

akceptovať jemu nevyhovujúce skutočnosti, pri hodnotení ktorých má až zarážajúco nekritický vzťah
k svojim záujmom. Pokiaľ teda súd prvého stupňa obžalovanému uložil trest odňatia slobody na dolnej
hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby, podľa názoru okresného prokurátora postupoval v rozpore
s ustanoveniami § 34 odsek 1, odsek 4 Trestného zákona, z ktorých všetkých dôvodov odvolaciemu
súdu navrhol, aby podľa § 321 odsek 1 písmeno d/, písmeno e/ v spojení s § 322 odsek 3 Trestného

poriadku rozhodol tak, že obžalovanému uloží nepodmienečný trest odňatia slobody v hornej polovici
trestnej sadzby zvýšenej podľa § 38 odsek 5 Trestného zákona.Obžalovaný sa k odvolaniu okresného prokurátora vyjadril jednak sám, a to písomným podaním
doručeným súdu prvého stupňa 21.11.2016, jednak prostredníctvom svojej ďalšej (21.11.2016 mu
ustanovenej) obhajkyne, a to písomným podaním doručeným odvolaciemu súdu 21.12.2016.

V písomnom vyjadrení k odvolaniu okresného prokurátora obžalovaný zopakoval svoje obhajobné
tvrdenia zvlášť tie, ktoré majú svedčiť o zaujatej úlohe okresného prokurátora v nezákonnom a
nedôvodnom stíhaní obžalovaného v prejednávanej veci, o jeho chladnom nezáujme o spravodlivosť,
úmyselnom bránení tomu, aby pravda vyšla najavo, nerešpektovaní prezumpcie neviny, fabrikovaní
dôkazov a presadzovaní skresleného, skutočnosti nezodpovedajúceho stavu veci, v ktorej súvislosti s

poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva obžalovaný tvrdil, že už boli informované
európske kontrolné orgány a že ako rodina zvažujú podať na okresného prokurátora žalobu za to, že
postupuje ako súkromná osoba, ochraňuje zločincov a chce odsúdiť nevinného. Odvolací súd požiadal,
aby jednak neakceptoval svojvoľný „arbitrálný“ názor uvedený v odvolaní okresného prokurátora, celú
vec zrušil a vrátil tam kde patrí, do prípravného konania, lebo veci uvedené v odvolaní okresného
prokurátora nezodpovedajú štandardom právneho štátu, pôsobia na celú rodinu, neprimerane trestajú a

za pravdu nemôže byť nikto trestaný, jednak vec hodnotil v duchu medzinárodných zmlúv a nevynechal
ani dohovor o právach dieťaťa a o záujme na tom, aby vyrastalo v úplnej a harmonickej rodine
a prostredí, a teda aby zo všetkých týchto dôvodov odvolanie okresného prokurátora zamietol, pretože
je proti všetkým európskym hodnotám.
V písomnom vyjadrení k odvolaniu okresného prokurátora podanom prostredníctvom obhajkyne

obžalovaný poukázal na svoje obhajobné tvrdenia, aktuálnu dôkaznú situáciu v prejednávanej veci
vzniknutú po zmene výpovede jeho manželky a jej matky, poškodenej L. M., pohnútku svedka R. W.
naviesť poškodené na podanie trestného oznámenia a na ich pôvodné, obžalovaného usvedčujúce
výpovede, dostať obžalovaného do väzenia, presvedčiť starú matku obžalovaného, aby sa domáhala
vrátenia daru poskytnutému obžalovanému darovacou zmluvou, čo sa mu po vzatí obžalovaného v

prejednávanejvecidoväzbyajpodarilo.Hodnotiacvprejednávanejvecisúdomnahlavnompojednávaní
vykonané relevantné dôkazy (výpovede poškodených O. W. a L. M., ale aj L. W., znalecký posudok
podanýO..G.O.,výpovedesvedkov-susedovaznámychobžalovaného,potvrdenieObecnéhoúraduY.
z 25.11.2014 a lekárske potvrdenie MUDr. A. týkajúce sa ošetrenia poškodenej L. W. z 15.02.2014) mal
obžalovaný za to, že napriek rozsahu vykonaného dokazovania nie je možné nad akúkoľvek pochybnosť

ustáliť, že svojim konaním naplnil zákonné znaky zločinu týrania a že nedošlo k spáchaniu skutku
kladeného mu za vinu, z ktorých všetkých dôvodov navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a spod obžaloby
ho podľa § 285 písmeno a/ Trestného poriadku oslobodiť.
Verejné zasadnutie odvolacieho súdu (ktorému súd prvého stupňa predložil prejednávanú vec na
rozhodnutie o odvolaniach obžalovaného, jeho manželky a okresného prokurátora 02.12.2016)

sa po rozhodnutí podľa § 294 odsek 2 Trestného poriadku uskutočnilo v neprítomnosti manželky
obžalovaného, ktorá sa ho z ospravedlniteľných dôvodov uvedených v jej písomnom podaní doručenom
odvolaciemu súdu 02.01.2017 nemohla zúčastniť od začiatku a do pojednávacej siene (rovnako ako
poškodená L. W.) vošla až v dobe pred vyhlásením tohto uznesenia a zotrvala v nej do skončenia
verejného zasadnutia.

Zástupkyňa krajského prokurátora na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu zotrvala na písomných
dôvodoch odvolania okresného prokurátora smerujúceho proti výroku o treste napadnutého rozsudku a
podaného v neprospech obžalovaného, nepovažujúc za potrebné tieto doplniť a navrhla mu vyhovieť.
Pokiaľ ide o odvolanie obžalovaného a v jeho prospech podané odvolanie jeho manželky mala za
to, že výrok o vine napadnutého rozsudku zodpovedá riadne zistenému skutkovému stavu veci a

zákonu zodpovedajúcemu právnemu posúdeniu skutku, tvrdenia oboch týchto odvolateľov, ktorými
napádajú postup okresného prokurátora sú neopodstatnené, motivované snahou vyviniť obžalovaného,
z ktorých všetkých dôvodov ich považuje za nedôvodné. V konečnom návrhu navrhla na podklade
odvolania okresného prokurátora zrušiť napadnutý rozsudok podľa § 321 odsek 1 písmeno d/, písmeno
e/ Trestného poriadku vo výroku o treste a obžalovanému uložiť nepodmienečný trest odňatia slobody

v hornej polovici trestnej sadzby upravenej s použitím § 38 odsek 5 Trestného zákona a na jeho výkon
ho zaradiť do ústavu so stredným stupňom stráženia. Odvolanie obžalovaného a odvolanie manželky
obžalovaného navrhla zamietnuť podľa § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné.
Obhajkyňa obžalovaného na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu pridŕžajúc sa písomných
odôvodnení odvolania obžalovaného mala za to, že v prípravnom konaní zadovážené dôkazy, ktoré

obžalovaného zo spáchania skutku usvedčovali, boli na hlavnom pojednávaní spochybnené a preto
navrhla odvolaniu obžalovaného vyhovieť. Pokiaľ ide o odvolanie okresného prokurátora mala za to,
že z dôvodov uvedených v písomnom vyjadrení obžalovaného k nemu je toto nedôvodné. V konečnom
návrhu odvolaciemu súdu navrhla, aby napadnutý rozsudok zrušil, obžalovaného podľa § 285 písmenoa/ Trestného poriadku spod obžaloby oslobodil a odvolanie okresného prokurátora ako nedôvodné
zamietol.
Obžalovaný na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu mal za to, že súd prvého stupňa nezistil skutkový

stav veci, nevykonal všetky dôkazy, ktoré by mohli preukázať jeho nevinu, neprihliadol ani na zistené a
preukázané, v jeho prospech svedčiace fakty. Opakovane poukázal na manipuláciu s dôkazmi, ktorej
sa dopustil jeho strýko R. W., na jeho, k tomu ho vedúcu zištnú pohnútku, a preto je presvedčený,
že v prejednávanej veci zažalovaný skutok sa nestal. Všetky tieto svoje tvrdenia sa snažil dokázať
údajmi z počítača, ktoré sa však medzičasom stratil, napriek tomu tvrdil, že vie svoju nevinu dokázať.

V konečnom návrhu navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a spod obžaloby ho oslobodiť, prípadne, ak to
bude odvolací súd považovať za potrebné a vhodné, vec vrátiť súdu prvého stupňa, aby dokazovanie
doplnil o existujúce dôkazy, ktoré v novom konaní pred súdom prvého stupňa označí.
Podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 odsek 1
alebo nezruší rozsudok podľa § 316 odsek 3 Trestného poriadku, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu

konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by
odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 odsek 1 Trestného poriadku.
V rámci prieskumnej povinnosti vyplývajúcej z citovaného ustanovenia Trestného poriadku, odvolací
súd preskúmal výrok o vine napadnutého rozsudku (proti ktorému zjavne a predovšetkým smerovalo
odvolanie obžalovaného ako aj v jeho prospech podané odvolanie jeho manželky), výrok o treste

napadnutého rozsudku (proti ktorému smerovalo v neprospech obžalovaného podané odvolanie
okresného prokurátora), s poukazom na ustanovenie § 321 odsek 2 veta druhá Trestného poriadku
(okrem výroku o treste) aj výrok napadnutého rozsudku o obžalovanému uloženom ochrannom liečení
a napokon tiež správnosť postupu konania, ktoré všetkým týmto výrokom napadnutého rozsudku
predchádzalo (proti ktorému podľa svojho obsahu nepochybne smerovalo odvolanie obžalovaného a v

jeho prospech jeho manželkou podané odvolanie), a to aj z hľadiska zistenia prípadných, odvolaniami
obžalovaného, jeho manželky a okresného prokurátora nevytýkaných chýb, ktoré by mohli odôvodniť
podanie dovolania z niektorého dôvodov uvedených v § 371 odsek 1 Trestného poriadku.
Plnením tejto svojej prieskumnej povinnosti odvolací súd zistil, že už orgánmi činnými v trestnom konaní
bol v prejednávanej veci zadovážený dostatok dôkazov, ktorými mohli byť objasnené všetky základné

skutočnosti a okolnosti dôležité pre trestné stíhanie tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 119 odsek
1 písmeno a/ až písmeno e/ Trestného poriadku a ktoré súd prvého stupňa potreboval pre svoje
rozhodnutie o vine obžalovaného, ako aj o uloženom mu treste a ochrannom liečení.
Súd prvého stupňa pri vykonávaní dôkazov na hlavnom pojednávaní postupoval podľa príslušných
ustanovení Trestného poriadku upravujúcich spôsob vykonania dôkazov, pričom sa nedopustil žiadnych

takých závažných chýb (§ 321 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku), ktoré by boli porušením
ustanovení zabezpečujúcich objasnenie veci, alebo práva obhajoby.
Skutkové zistenia uvedené vo výroku o vine napadnutého rozsudku aj z dôvodov vyššie uvedených
preto vychádzajú z výsledkov úplného a zákonným spôsobom vykonaného dokazovania a zodpovedajú
všetkým kritériám uvedeným v ustanovení § 2 odsek 10 Trestného poriadku (§ 321 odsek 1 písmeno

c/ Trestného poriadku).
Súd prvého stupňa k týmto skutkovým zisteniam dospel po tom, čo jednotlivé dôkazy vyhodnotil v súlade
s ďalšou zásadou trestného konania uvedenou v § 2 odsek 12 Trestného poriadku, teda jednotlivo aj
v ich súhrne a podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých
okolností prípadu a napokon aj v súlade s logickou metódou myslenia a uvažovania (§ 321 odsek 1

písmeno b/ Trestného poriadku).
V odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s požiadavkami ustanovenými v § 168 odsek 1 Trestného
poriadku súd prvého stupňa v potrebnom rozsahu uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré
dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov
a tiež akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných

ustanovení zákona v otázke viny obžalovaného, s ktorými sa aj odvolací súd bez zásadných výhrad
stotožňuje a v podrobnostiach na ktoré, ako na správne a úplné, poukazuje nepovažujúc za potrebné
tieto žiadnym spôsobom pozmeniť alebo doplniť.
Odvolacie námietky obžalovaného a jeho manželky, obsahom ktorých sú tvrdenia o porušení ustanovení
majúcich zabezpečiť objasnenie veci a práva obhajoby, o nejasnosti, neúplnosti a nesprávnosti

skutkových zistení výroku o vine napadnutého rozsudku a o potrebe vykonania ďalších dôkazov na
ich objasnenie sú síce rozsiahle, avšak z podstatnej časti všeobecné a pokiaľ sú konkrétne, tak síce
výrazne citovo podmienené a zafarbené, agresívne presadzujúce náhľad oboch týchto odvolateľov na
spravodlivosť rozhodnutia o vine obžalovaného v prejednávanej veci (a o uloženom mu treste), avšakzjavne neopodstatnené, pretože neobsahujú v hore naznačenom smere žiadne relevantné skutočnosti,
okolnosti alebo právne úvahy.
V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné zvlášť uviesť, že ani odvolací súd v štádiu

odvolacieho konania (rovnako ako súd prvého stupňa v konaní po podaní obžaloby) nebol oprávnený
preskúmavať nezaujatosť alebo pohnútky postupu a rozhodnutí okresného prokurátora a to ani ako
orgánu štátu vykonávajúceho dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v
prípravnom konaní a podávajúceho obžalobu (§ 230, § 231 odsek 1 písmeno a/, § 234 a § 235 Trestného
poriadku), ani ako strany v konaní pred súdom, ktorou sa po podaní obžaloby stal (§ 10 odsek 11 veta

druhá Trestného poriadku). Súd prvého stupňa v prejednávanej veci podanú obžalobu preskúmal iba z
hľadiska, či v nej môže nariadiť hlavné pojednávanie alebo či v nej treba nariadiť predbežné prejednanie,
pri ňom preskúmať aj zákonnosť dôkazného materiálu a v opodstatnenom prípade zistenia závažných
procesných chýb, najmä porušenia ustanovení zabezpečujúcich práva obhajoby obžalobu odmietnuť a
vec vrátiť prokurátorovi (§ 243 a § 244 odsek 1 písmeno g/ Trestného poriadku), pričom aj podľa názoru
odvolacieho súdu podmienky a predpoklady takéhoto postupu a rozhodnutia opodstatnene nezistil a v

prejednávanej veci správne nariadil hlavné pojednávanie.
Pokiaľ ide okresnému prokurátorovi odvolaním obžalovaného vytýkané úmyselné nespojenie všetkých s
prejednávanou vecou súvisiacich vecí, v ktorých v súčasne dobe súd prvého stupňa koná, na spoločné
konanie nemôže odvolací súd nemôže neupozorniť, že po podaní obžaloby môže spojiť na spoločné
konanie a rozhodnutie iba súd (§ 21 odsek 3 Trestného poriadku), pričom spoločné konanie prichádza

do úvahy iba vo veciach, v ktorých boli podané samostatné obžaloby pre trestné činy na toho istého
obvineného alebo na viacerých obvinených pre trestné činy, ktoré spolu súvisia (§ 18 odsek 1 Trestného
poriadku) a preto bolo spoločné konanie o trestnom čine obžalovaného vedené v prejednávanej veci s
vecami, v ktorých súd prvého stupňa koná v civilnom procese, vylúčené.
Rovnako odvolací súd nie je oprávnený preskúmať postup obžalovanému v prejednávanej veci

ustanovenýchobhajcovpriplneníichprávapovinností zhľadískspôsobuobhajovaniajehozáujmova
účelnosti využívania prostriedkov a spôsobov obhajoby, v ktorej súvislosti však nemôže nepoznamenať,
že jednak súd prvého stupňa napokon všetkým žiadostiam obžalovaného na zmenu v prejednávanej
veci mu ustanovených obhajcov vyhovel a to napriek tomu, že ani v jednom prípade oslobodenia
obžalovanému ustanoveného obhajcu od povinnosti obhajovania nebolo objektívne zistené dlhodobé,

teda nie jednorazové, ale opakované zanedbanie povinností obhajcu predpokladané ustanovením §
43 odsek 1 Trestného poriadku), jednak pokiaľ ani jeden z obžalovanému ustanovených obhajcov
neuspokojil jeho požiadavky na kvalitu v hore uvedenom smere mu poskytovanej právnej pomoci, nič
mu (alebo inej na to oprávnenej osobe) nebránilo obhajcu spĺňajúceho takéto ním nastavené kritériá si
zvoliť a svojou obhajobou ho podľa § 39 odsek 1 Trestného poriadku splnomocniť.

Obžalovaným vytýkané porušenie jeho práva na spravodlivý proces majúce spočívať v tom, že súd
prvého stupňa vyvolal (spolu s v tej dobe mu ustanovenou obhajkyňou) stav, aby sa prestal brániť
a opustil pojednávaciu sieň a tak mu neumožnil záverečnú reč, je zjavne neopodstatnené, pretože
obžalovanývýslovneodmietolúčasťnahlavnompojednávaníuskutočnenom20.10.2016sozačiatkomo
08.30hodineakeďžehoposplnenípodmienokapredpokladovustanovenýchv§252odsek3Trestného

poriadku súd prvého stupňa vykonal v jeho neprítomnosti, obžalovaný sa takto sám zbavil možnosti
na ňom uplatniť svoje práva na obhajobu, vrátane záverečnej reči a posledného slova (§ 34 odsek 1,
odsek 2, § 272, § 274 a § 275 Trestného poriadku), pričom zvlášť pohnútka, ktorá ho k tomu viedla
(nevyhovenie jeho, v hore naznačenom smere ďalšej nedôvodnej žiadosti o „výmenu“ v tej dobe mu
ustanovenej obhajkyne) nemohla mať a nemá na zákonnosť a opodstatnenosť takéhoto postupu súdu

prvého stupňa žiadny vplyv a význam.
Odvolacie námietky manželky obžalovaného, obsahom ktorých je tvrdenie, že súd prvého stupňa
hlavné pojednávanie nenahrával na CD a že obhajobe nedovolil predložiť dôkazy od lekárov o tom,
že obžalovaný proti poškodeným nespáchal žiadny trestný čin, sú zjavne neodôvodnené, pretože o
spôsobe vyhotovovania zápisnice o hlavnom pojednávaní podľa § 58 odsek 3 Trestného poriadku

rozhoduje predseda senátu, hlavné pojednávanie sa s využitím technického zariadenia určeného
na zaznamenanie zvuku a uchováva (§ 61a Trestného poriadku), o odmietnutí jediného návrhu
poškodenej na doplnenie dokazovania (vyžiadaním správy od obvodného lekára, či na nich videl stopy
po úderoch, lebo tam ona a jej matka, poškodená L. M., chodili často), podľa § 272 odsek 3 Trestného
poriadku súd prvého stupňa rozhodol na hlavnom pojednávaní uskutočnenom 20.10.2016 aj podľa

názoru odvolacieho súdu opodstatnene, pretože jednak takýto dôkazný prostriedok nebol spôsobilý
objasniť okolnosť pre rozhodnutie o vine obžalovaného podstatnú, jednak súd prvého stupňa postupom
podľa § 269 Trestného poriadku na hlavnom pojednávaní vykonal viaceré takéto (lekárske správy)
listinné dôkazy objasňujúce v podstate tie isté skutočnosti a okolnosti a keďže svoje právo zaobstaraťnavrhovaný dôkaz (od lekárov o tom, že obžalovaný proti poškodeným nespáchal žiadny trestný čin)
zrejme samotná táto odvolateľka (majúca súčasne ako poškodená postavenie strany konania) nevyužila
(§ 2 odsek 10 veta druhá Trestného poriadku), nemohol sa súd prvého stupňa dopustiť ňou mu vytýkanej

chyby spočívajúcej v tom, že nedovolil jeho predloženie.
Odvolací súd pri plnení svojej prieskumnej povinnosti nezistil ani žiadne také skutočnosti a okolnosti,
ktoré by nasvedčovali opodstatnenosti ostatných tvrdení manželky obžalovaného o tom, že orgány činné
v trestnom konaní v prejednávanej veci zmanipulovali dôkazy, že súd prvého stupňa obžalovaného
odsúdil z pomsty, že naučil obhajcov a psychológov, aby išli proti obžalovanému a že naviedol

psychológa na klamstvá, aby ho ním podaným lživým znaleckým posudkom mohol beztrestne odsúdiť
a tak nemusel platiť náhradu škody. V tejto súvislosti odvolací súd nemôže túto odvolateľku (a to opäť
a zhodne ako v odôvodnení svojho skoršieho rozhodnutia o väzbe obžalovaného z 18.12.2015 sp. zn.
4Tos/139/2015) neupozorniť, že trestné stíhanie v prejednávanej veci bolo začaté na podklade ňou
ústne podaného (a v zápisnici zo 14.02.2014 zaznamenaného) oznámenia o skutočnostiach majúcich
nasvedčovať tomu, že bol spáchaný trestný čin (ktoré je podľa § 119 odsek 2 Trestného poriadku

tiež dôkazným prostriedkom), pred podaním ktorého bola podľa § 62 odsek 2 Trestného poriadku
ako oznamovateľka poučená aj o zodpovednosti za uvedenie vedome nepravdivých údajov, vrátane
následkov krivého obvinenia a preto sa javí zvlášť udivujúce, že práve ona požaduje za (neskôr a aj
v súčasnosti zrejme už ňou nechcené) trestnoprávne následky a dôsledky v tomto jej oznámení (a vo
viacerých jej ďalších výpovediach uskutočnených po začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia)

tvrdených skutočností a okolností vyvodiť právnu zodpovednosť nielen voči iným svedkom a znalcom,
ale dokonca aj voči orgánom činným v trestnom konaní a súdu prvého stupňa.
Na opodstatnenosť záveru odvolacieho súdu o úplnosti zistenia skutkového stavu prejednávanej
veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie (zvlášť o
vine obžalovaného) súdom prvého stupňa nemajú žiadny vplyv a význam ani tvrdenia obžalovaného

(obsiahnuté v jeho vyjadreniach na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu) o potrebe doplnenia
dokazovania o vykonanie ďalších dôkazov, ktoré však buď (ako to sám uviedol) už neexistujú (stratené
údaje z počítača), alebo ktoré zamýšľal označiť až v konaní pred súdom prvého stupňa po vrátení mu
veci odvolacím súdom, ktorý postup po zrušení napadnutého rozsudku alternatívne navrhol.
Zhodne so súdom prvého stupňa dospel odvolací súd k záveru, že vykonaním v prejednávanej veci pre

rozhodnutie o vine obžalovaného potrebných dôkazov ani ohľadne skutkových otázok uvedených v §
119 odsek 1 písmeno a/, písmeno b/, písmeno c/, písmeno e/ Trestného poriadku (či sa skutok stal, či
má znaky trestného činu, kto ho spáchal, aká je jeho závažnosť a aký je jeho následok) nezostali žiadne
také dôvodné pochybnosti, ktoré by opodstatňovali aplikáciu jedného z dvoch pravidiel vyplývajúcich pri
dokazovaní z ďalšej zásady trestného konania uvedenej v § 2 odsek 4 Trestného poriadku (v ktorom

je upravená prezumpcia neviny), ktorým je pravidlo „in dubio pro reo - v pochybnostiach v prospech
obvineného“.
V hore naznačenej súvislosti a reagujúc aj na odvolacie námietky obžalovaného vytýkajúce súdu prvého
stupňa nesprávne hodnotenie v prejednávanej veci vykonaných dôkazov, považuje odvolací súd za
potrebné uviesť, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní napadnutým odsudzujúcim rozsudkom prihliadol

len na skutočnosti, ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní a opieral sa iba o dôkazy, ktoré boli
na hlavnom pojednávaní vykonané (§ 278 odsek 2 Trestného poriadku), ktorými v prejednávanej veci
sú aj postupom podľa § 264 Trestného poriadku na hlavnom pojednávaní na vysvetlenie rozporov
poškodeným O. W. a L. M. predložené zápisnice o ich skorších (obžalovaného zo spáchania v
prejednávanej veci zažalovaného skutku usvedčujúcich) výpovediach (zákonnosť zadováženia ktorých

v prípravnom konaní napokon nenamietali v proti napadnutému rozsudku podaných odvolaniach
ani obžalovaný, ani jeho manželka), ako aj postupom podľa § 269 Trestného poriadku prečítaný,
obžalovaným 05.07.2014 svedkovi R. W. napísaný (a týmto svedkom súdu prvého stupňa predložený)
list, obsah ktorého závažným spôsobom spochybňuje pravdivosť obžalovaným (ale v neskorších
štádiách trestného stíhania už aj poškodenými O. W. a L. M.) tvrdenej úlohy tohto svedka (a jeho

manželky I. W.) pri údajne lživom obvinení obžalovaného (trestným oznámením podaným poškodenou
O. W.) a zorganizovaní jeho usvedčenia po začatí trestného stíhania a vnesení obvinenia (výpoveďami
všetkých troch poškodených).
Odôvodnenie napadnutého rozsudku v súlade s ustanovením § 168 odsek 1 Trestného poriadku
obsahuje aj nevyhnutne potrebné a relevantné právne úvahy, ktorými sa súd prvého stupňa spravoval pri

posudzovanídokázanýchskutočnostípodľapríslušnýchustanovenízákonavotázkevinyobžalovaného,
na ktoré odvolací súd ako na správne poukazuje považujúc ich (aj s prihliadnutím na to, že v písomných
dôvodoch proti výroku o vine napadnutému rozsudku podaného odvolania obžalovaný ani v tomto
smere neuviedol žiadne, správnosť právnych úvah súdu prvého stupňa spochybňujúce relevantnéskutočnosti alebo okolnosti) za potrebné iba sčasti doplniť a sčasti spresniť v tom smere, že obžalovaný
protiprávnym úmyselným (§ 15 písmeno a/ Trestného zákona) konaním popísaným v zažalovanom
skutkunaplnilvšetkyzákonnéznakyobjektívnejajsubjektívnejstránkyskutkovejpodstatyzločinutýrania

blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 odsek 1 písmeno a/, odsek 2 písmeno d/ (§ 138 písmeno
b/, písmeno j/) Trestného zákona, pričom ani o existencii priamej príčinnej súvislosti medzi týmto
protiprávnym konaním a úmyselným zavinením obžalovaného na strane jednej a následkom vzniknutým
na záujme chránenom ustanovením § 208 Trestného zákona, vrátane oboch okolností uvedených v
ustanoveniach § 138 písmeno b/ (páchanie trestného činu po dlhší čas), písmeno j/ (páchanie trestného

činu na viacerých osobách) Trestného zákona ako závažnejší spôsob konania podmieňujúcich použitie
vyššej trestnej sadzby podľa odseku 2 písmeno d/ § 208 Trestného zákona neboli a nie sú žiadne
pochybnosti (§ 321 odsek 1 písmeno d/ Trestného zákona).
Po zákonu zodpovedajúcom a vykonaným dôkazom opodstatnenom právnom posúdení v prejednávanej
veci zažalovaného skutku ako vyššie označeného zločinu súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom
obžalovanému ukladal trest podľa zákonnej sadzby ustanovenej v odseku 2 § 208 Trestného zákona

(na sedem rokov až pätnásť rokov), a to po nepochybne správnom skutkovom zistení opätovného
spáchania zločinu v prejednávanej veci (vo vzťahu ku skoršiemu odsúdeniu a potrestaniu obžalovaného
právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Nitre z 31.10.2002 sp. zn. 1T/45/2001 pre trestný čin vraždy
podľa § 219 odsek 1 Trestného zákona účinného do 01.01.2006) upravenej s použitím § 38 odsek 5,
odsek8Trestnéhozákonazvýšenímjejdolnejhraniceojednupolovicu(najedenásťrokov),tedačiniacej

jedenásť rokov až pätnásť rokov (§ 321 odsek 1 písmeno d Trestného poriadku).
Odôvodnenie napadnutého rozsudku v časti týkajúcej sa jeho výroku o treste nie je (ako na to
sčasti opodstatnene v ním v neprospech obžalovaného a proti výroku o treste napadnutého rozsudku
podanom odvolaní poukázal okresný prokurátor) v súlade s požiadavkami ustanovenými v § 168 odsek
1 Trestného poriadku, pretože súd prvého stupňa v ňom neuviedol všetky, pre určenie druhu trestu

ukladaného obžalovanému a jeho výmery podstatné skutočnosti a okolnosti a relevantné právne úvahy,
ktorými sa mal spravovať, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona
v otázke trestu. (§ 321 odsek 1 písmeno b/ Trestného poriadku).
Nepochybná skutočnosť vylúčenia použitia § 38 odsek 4 Trestného zákona v prípade ukladania trestu
s použitím § 38 odsek 5 Trestného zákona totiž ani v prejednávanej veci sama osebe nezbavila súd

prvého stupňa povinnosti nezistenie u obžalovaného žiadnych poľahčujúcich a priťažujúcich okolností
odôvodniť, pretože jednak v prípade prevahy poľahčujúcich nad priťažujúcimi, použitie ustanovenia §
38 odsek 3 Trestného zákona nie je ani v prípade súčasného použitia § 38 odsek 5 Trestného zákona
vylúčené, jednak je súd na priťažujúce a poľahčujúce okolnosti povinný podľa § 34 odsek 4 Trestného
zákona prihliadnuť pri určovaní druhu a výmery ukladaného trestu. Táto chyba však v prejednávanej

veci nemala žiadny vplyv na správnosť (zákonnosť a opodstatnenosť) obžalovanému napadnutým
rozsudkom uloženého druhu a výmery trestu, pretože objektívne u neho nebolo možné zistiť žiadnu,
v ustanovení § 36 Trestného zákona uvedenú poľahčujúcu ani v ustanovení § 37 Trestného zákona
uvedenú priťažujúcu okolnosť, a to v prípade jeho skoršieho odsúdenia rozsudkom Krajského súdu
v Nitre z 31.10.2002 sp. zn. 1T/45/2001 (§ 37 písmeno m/ Trestného zákona - bol už za trestný

čin odsúdený) preto, že tomu bránilo ustanovenie § 38 odsek 1 Trestného zákona (bola okolnosťou
podmieňujúcou použitie § 38 odsek 5 Trestného zákona).
V súvislosti s vyššie označeným skorším odsúdením obžalovaného a zrejme s ním súvisiacu jeho
odvolaciu námietku jeho údajnej diskriminácie majúcej spočívať v tom, že bol trestaný v podmienke,
považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že v prípade existencie skoršieho odsúdenia páchateľa

za zločin je povinný použiť pri ukladaní trestu ustanovenie § 38 odsek 5 Trestného zákona, z ktorej
povinnosti pripúšťa zákon iba jednu výnimku (ustanovenou v § 38 odsek 7 Trestného zákona) pri
ukladaní zvýšeného úhrnného alebo súhrnného trestu podľa § 41 odsek 2 alebo podľa § 42 a zistení,
že by súčasné použitie týchto ustanovení bolo pre páchateľa neprimerane prísne, o ktorý prípad však v
prejednávanej veci evidentne nešlo. Nepochybná skutočnosť, že obžalovaný bol v prejednávanej veci

odsúdený za úmyselný trestný čin spáchaný v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z výkonu
trestu odňatia nemohla mať žiadny vplyv a význam pre určenie druhu ukladaného trestu ani z hľadísk
ustanovených v § 49 odsek 2 Trestného zákona, pretože podmienečný odklad výkonu napadnutým
rozsudkom mu uloženého trestu bol vylúčený jeho výmerou prevyšujúcou dva roka (§ 49 odsek 1
Trestného zákona.

Pokiaľ ide o výmeru jedenásť rokov obžalovanému napadnutým rozsudkom bezprostredne na dolnej
hranici trestnej sadzby (ustanovenej v odseku 2 § 208 Trestného zákona a upravenej s použitím §
38 odsek 5 Trestného zákona) túto aj odvolací súd považuje za zodpovedajúcu všetkým kritériám
ustanoveným v § 34 odsek 4 Trestného zákona a súčasne podľa § 34 odsek 1 Trestného zákona ajzabezpečujúcu tak ochranu spoločnosti pred obžalovaným ako páchateľom trestného činu (tým, že mu
zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny
život), súčasne iných odradí od páchania trestných a zároveň vyjadrí aj morálne odsúdenie páchateľa

spoločnosťou (§ 321 odsek 1 písmeno e/ Trestného poriadku).
Odvolací súd mal za to, že skutočnosti, okolnosti a právne úvahy obsiahnuté v odôvodnení okresným
prokurátorom v neprospech obžalovaného podaného odvolania smerujúceho proti výroku o treste
napadnutého rozsudku nie sú (ani jednotlivo a ani vo svojom súhrne) spôsobilé odôvodniť záver, že
obžalovanému napadnutým rozsudkom v rámci zákonnej trestnej sadzby vo výmere jedenásť rokov

uložený trest odňatia slobody je neprimeraný, že bol uložený vo výmere, ktorá je v zrejmom rozpore
s hľadiskami určenými v § 34 odsek 4 Trestného zákona a že preto je príliš mierny. Naopak, uloženie
obžalovanému trestu odňatia slobody v hornej polovici zákonom ustanovenej trestnej sadzby (teda
vo výmere trinásť a viac rokov) by bolo podľa názoru odvolacieho súdu neprimerane prísne, a to
nielen preto, že na spáchanie úmyselného trestné činu v prejednávanej veci môže prihliadnuť súd
rozhodujúci podľa § 68 odsek 2 Trestného zákona o osvedčení sa obžalovaného v skúšobnej dobe

podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody uloženého mu rozsudkom Krajského súdu
v Nitre z 31.10.2002 sp. zn. 1T/45/2001, ale aj s prihliadnutím na súčasný postoj dvoch (O. W. a L. M.)
z troch v prejednávanej veci poškodených k obžalovanému a k trestnému činu, ktorý na nich spáchal.
K tvrdeniu obžalovaného (obsiahnutému v jeho vyjadrení k dôvodom v jeho neprospech okresným
prokurátorom podaného odvolania smerujúceho proti výroku o treste napadnutého rozsudku), o

pôsobení jeho odsúdenia a potrestania v prejednávanej veci na celú rodinu, o potrebe prihliadnutia
na práva dieťaťa a záujem na tom, aby vyrastalo v úplnej a harmonickej rodine a prostredí, považuje
odvolací súd za potrebné uviesť, že trest uložený mu napadnutým rozsudkom zodpovedá aj požiadavke
ustanovenej v § 34 odsek 3 Trestného zákona (trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol
zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby), pretože mu bol uložený

bezprostredne na dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby.
V prejednávanej veci totiž neboli zistené žiadne také okolnosti prípadu alebo pomery obžalovaného (a
napokon ani on sám si ich prevahou viacerých významných poľahčujúcich okolností nad neexistujúcou
priťažujúcou okolnosťou nevytvoril), ktoré by mohli opodstatniť zistenie, že použitie trestnej sadzby
ustanovenej v odseku 2 § 208 Trestného zákona a upravenej s použitím § 38 odsek 5 Trestného zákona

by bolo pre obžalovaného neprimerane prísne a že na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj
trest kratšieho trvania, ktoré by podľa § 39 odsek 1 Trestného zákona umožnili uložiť mu trest aj pod jej
dolnúhranicu.Napokonnemožnonepoznamenať,žeakýmkoľveknepriaznivýmúčinkomobžalovanému
uloženého trestu na jeho rodinu a jemu blízke osoby mohol (a v budúcnosti môže) najúčinnejšie predísť
on sám tým, že bude viesť riadny život a nepáchať trestné činy, zvlášť voči jemu blízkym a ostatným

osobám tvoriacim jeho rodinu.
Keďže obžalovaný bol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu
odňatia slobody uloženého mu rozsudkom Krajského súdu v Nitre z 31.10.2002 sp. zn. 1T/45/2001 za
úmyselný trestný čin vraždy podľa § 219 odsek 1 Trestného zákona účinného do 01.01.2006 (z
výkonu ktorého bol podmienečne prepustený 22.03.2010) súd prvého stupňa ho podľa § 48 odsek 2

písmeno b/ Trestného zákona (teda tejto zistenej skutočnosti opodstatnene a zákonu zodpovedajúcim
spôsobom) na výkon napadnutým rozsudkom mu uloženého trestu odňatia slobody zaradil do ústavu
na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, pričom podľa názoru odvolacieho súdu neboli
zistené žiadne také skutočnosti alebo okolnosti určujúce závažnosť obžalovaným v prejednávanej veci
spáchaného trestného činu a mieru jeho narušenia, ktoré by mohli odôvodniť záver, že by jeho náprava

mohla byť lepšie zabezpečená v ústave na výkon trestu iného (minimálneho alebo maximálneho) stupňa
stráženia.
Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ustanovením § 168 odsek 1
Trestného poriadku tiež správne a úplne uviedol aj všetky skutočnosti a okolnosti, ktoré mal za
preukázané a tiež svoje úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov vykonaných v súvislosti

s výrokom napadnutého rozsudku o ústavnom ochrannom protialkoholickom liečení, ktoré podľa § 73
odsek 2 písmeno c/, písmeno d/ Trestného zákona obžalovanému napadnutým rozsudkom uložil, a preto
na ne odvolací súd stotožniac sa s nimi iba poukazuje, nepovažujúc za potrebné ich ani pozmeniť, ani
doplniť (§ 321 odsek 1 písmeno b/ Trestného poriadku) a to napokon aj preto, že voči tomuto výroku
napadnutého rozsudku nesmerovalo odvolanie žiadneho z odvolateľov.

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
Keďže odvolací súd nezistil žiadne také zákonné dôvody uvedené v ustanovení § 321 odsek 1
písmeno a/ až písmeno e/ Trestného poriadku, ktoré by odôvodňovali akúkoľvek zmenu niektorého z
výrokov napadnutého rozsudku, odvolanie obžalovaného, odvolanie manželky obžalovaného podanév jeho prospech a odvolanie okresného prokurátora podané v neprospech obžalovaného podľa § 319
Trestného poriadku zamietol, zistiac, že ani jedno z nich nie je dôvodné.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný
prostriedok (§ 185 odsek 2 veta druhá Trestného poriadku).