Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, February 27, 2018

Súd: Okresný súd Žiar nad Hronom
Spisová značka: 20Csp/25/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6416207703
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Martin Štubniak

ECLI: ECLI:SK:OSZH:2018:6416207703.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žiar nad Hronom samosudcom Mgr. Martinom Štubniakom v právnej veci žalobcu:

POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35807598, v konaní právne zastúpený
JUDr. Barborou Korenecovou, advokátkou, Slnečná 765/3, Malinovo, proti žalovanému: R. Š., W..
XX.XX.XXXX, trvale bytom Q. F. Č.. XX, v konaní o zaplatenie 1.356,- Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 618,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 268,- Eur od 21.04.2013 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
350,- Eur od 20.05.2013 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a.

III. Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Podanou žalobou žiadal žalobca uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 1.356,- Eur s úrokom z
omeškania 5 % ročne zo sumy 660,- Eur od 21.04.2013 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške
5 % ročne zo sumy 696,- Eur od 20.05.2013 do zaplatenia.

2. Tunajší súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 07.02.2017 č.k. 20Csp/25/2016-35 tak, že žalobu

zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal, pričom rozsudok odôvodnil nasledovne:

„1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 24.08.2016 žiadal žalobca uložiť žalovanému povinnosť
zaplatiť sumu 1.356,- Eur s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 660,- Eur od 21.04.2013 do
zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 696,- Eur od 20.05.2013 do zaplatenia.

2. Žalobu odôvodnil tým, že na základe zmluvy o úvere zo dňa 23.05.2012 ako veriteľ poskytol

žalovanému ako dlžníkovi úver 400,- Eur, ktorý sa tento zaviazal vrátiť s príslušným poplatkom vo výške
392,- Eur za podmienok dohodnutých v úverovej zmluve v dvanástich mesačných splátkach po 66,-
Eur počnúc dňom 26.06.2012. Takisto uzavrel so žalovaným ako dlžníkom zmluvu o úvere zo dňa
23.08.2012,nazákladektorejžalovanémuposkytolúver350,-Eur,ktorýmalžalovanývrátiťspríslušným
poplatkom vo výške 346,- Eur za podmienok dohodnutých v zmluve, t.j. v dvanástich mesačných
splátkach po 58,- Eur počnúc dňom 26.09.2012. Žalovaný tieto úvery nesplácal ani po viacpočetných
upozorneniach. Nakoľko žalovaný neplnil riadne a včas svoj záväzok v zmysle dohodnutých podmienok,

stratil výhodu splátok. Žalobca tiež podal trestné oznámenie a tunajší súd trestným rozkazom č.k.
1T/32/2014 - 87 zo dňa 07.02.2014 uznal žalovaného vinným zo spáchania prečinu úverového podvodu
a žalobcu ako poškodeného s nárokom na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie.3. Žalovaný prevzal žalobu s príslušnými poučeniami dňa 13.12.2016. K veci sa písomne nevyjadril.

4. Na pojednávaní dňa 07.02.2017 súd prejednal vec v neprítomnosti riadne predvolaných sporových

strán, keď právnej zástupkyni žalobcu bolo predvolanie doručené dňa 16.01.2017 a žalovaný prevzal
predvolanie dňa 17.01.2017. Žalobca cestou svojej právnej zástupkyne žiadal ospravedlniť svoju
neúčasť na pojednávaní a súhlasil s konaním v jeho neprítomnosti, žalovaný sa na pojednávanie bez
ospravedlnenia nedostavil.

5. Na základe žalobcom predložených listinných dôkazov a po oboznámení súvisiaceho trestného spisu
tunajšieho súdu sp. zn. 1T/32/2014 mal súd za preukázané, že žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník
uzavreli dve zmluvy o úvere. Prvú zo dňa 23.05.2012, druhú zo dňa 23.08.2012. V prvej zmluve zo dňa
23.05.2012 sa žalovaný zaviazal vrátiť žalobcovi úver vo výške 400,- Eur zvýšený o príslušný poplatok
vo výške 392,- Eur, t.j. celkom 792,- Eur v dvanástich mesačných splátkach po 66,- Eur, počnúc dňom
26.06.2012. V druhej zmluve sa žalovaný zaviazal vrátiť čiastku 350,- Eur zvýšenú o príslušný poplatok

vo výške 346,- Eur, t.j. celkovo 696,- Eur v dvanástich mesačných splátkach po 58,- Eur, počnúc dňom
26.09.2012.

6. V oboch zmluvách je súčasne konštatované, že finančné prostriedky neboli poskytnuté žalovanému
ani na výkon zamestnania, povolania, ani podnikania, označená je v oboch zmluvách rubrika svedčiaca

o tom, že tieto čiastky mu boli poskytnuté na iný účel. Obe zmluvy vo svojich záverečných ustanoveniach
odkazujú na všeobecné podmienky poskytnutia úveru obsiahnuté na rubovej strane zmlúv a tieto v
článku 4 určujú, že ak dlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časť splátok
alebo neuhradí včas poslednú splátku alebo časť poslednej splátky, stáva sa celý dlh splatným okamžite.

7. Ďalej mal súd preukázané, že žalovaný bol trestným rozkazom tunajšieho súdu zo dňa 07.02.2014
č. k. 1T/32/2014 - 87 uznaným za vinného z pokračovacieho prečinu úverového podvodu, keď vylákal
od žalobcu poskytnutie uvedených úverov tým, že ho uviedol do omylu v otázke splnenia podmienok na
ich poskytnutie a splácanie, pretože ako je zrejmé zo skutkovej vety trestného rozkazu, v prípade oboch
zmlúv do žiadostí o poskytnutie úverov uviedol nepravdivé údaje o výške svojho príjmu a tiež zamlčal,

že sú voči nemu vedené exekučné konania na Okresnom súde Zvolen.

8. Z trestného spisu tiež vyplýva, že trestné konanie bolo iniciované podaním žalobcu, ktorým oznamoval
na polícii skutočnosti nasvedčujúce spáchaniu trestného činu zo strany žalovaného zo zmluvy zo dňa
23.08.2012. Toto trestné oznámenie bolo doručené polícii dňa 25.07.2013. Ďalej je z trestného spisu

zrejmé, že zástupkyňa žalobcu ako poškodeného E. Q. v trestnom konaní uplatnila nárok na náhradu
škodydňa15.10.2013prisvojomvýsluchuanáslednebolnároknanáhraduškodyrozšírenýouplatnenie
si nároku na náhradu škody v rámci výsluchu menovanej dňa 16.01.2014 aj čo sa týka druhej zmluvy.

9. V trestnom spise sú tiež založené prehľady splátok na obe úverové zmluvy. Pri prvej zmluve je

uvedené, že boli zaplatené len prvé dve splátky v celkovej sume 132,- Eur, a to jednorazovou úhradou
dňa 22.08.2012. Následne žiadne splátky už uhrádzané na túto zmluvu neboli. Pri druhej zmluve
žalovaný neuhradil ani jednu splátku.

10. Ako už bolo uvedené, trestné konanie voči žalovanému potom skončilo na základe podanej obžaloby

trestným rozkazom tunajšieho súdu zo dňa 07.02.2014, ktorý bol žalobcovi ako poškodenému doručený
dňa 17.02.2014. Trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňom 26.02.2014, pričom
žalobca v ňom bol odkázaný s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

11. Z hľadiska právneho posúdenia oboch úverových zmlúv je nepochybné, že išlo o spotrebiteľské

úvery podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý v § 1 ods. 2 ustanovuje, že spotrebiteľským
úverom je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere
vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom
spotrebiteľovi. Žalobca mal pri uzavretí zmluvy postavenie veriteľa (dodávateľa) podľa § 2 písm. b) cit.

zákona a žalovaný mal postavenie spotrebiteľa podľa § 2 písm. a) cit. zákona, nakoľko pri uzavretí
oboch zmlúv nekonal v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania. Je to zrejmé z obsahu zmlúv,
v ktorých je konštatované, že išlo o poskytnutie peňažných prostriedkov na iný účel než podnikanie,
zamestnanie, či výkon povolania.12. Zároveň je potrebné predmetné zmluvy podriadiť pod právny režim spotrebiteľských zmlúv v
Občianskom zákonníku, keďže ide o spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka,

ktorý ustanovuje, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Žalobca pri ich uzavretí vystupoval v pozícii dodávateľa a
žalovaný v pozícii spotrebiteľa v zmysle § 52 ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka, podľa ktorých je
dodávateľom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

13. Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v platnom znení, orgán rozhodujúci o
nárokochzospotrebiteľskejzmluvyprihliadaajbeznávrhunanemožnosťuplatneniapráva,naoslabenie
nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo

zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by
inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

14. Ide o špeciálnu právnu úpravu majúcu prednosť pred všeobecnými ustanoveniami Občianskeho
zákonníka o premlčaní, ktorý v § 100 ods. 1 určuje, že právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v

zákone ustanovenej (§ 101 až 110) s tým, že na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka
a ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Podľa § 5b zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa teda súd musí prihliadnuť na premlčanie nároku voči spotrebiteľovi
aj v prípade, že sa tento premlčania nedovolá. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka je všeobecná
premlčacia doba trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

15. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom k dátumu uzavretia oboch zmlúv
platilo, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne
vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany,
ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je

obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

16. Z tohto ustanovenia je podľa názoru súdu zrejmý zámer zákonodarcu preferovať v rámci
spotrebiteľskej ochrany aplikáciu spotrebiteľských predpisov bez ohľadu na prejav vôle zmluvných
strán - spotrebiteľa a dodávateľa. Aj keď teda zmluva o úvere ako taká je ako zmluvný typ upravená

v § 497 Obchodného zákonníka a je tzv. absolútnym obchodom, majú sa prednostne v prípade
spotrebiteľského úverového vzťahu ako klasického občianskoprávneho vzťahu aplikovať ustanovenia
Občianskeho zákonníka. Pokiaľ potom aj podľa ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v
čase uzavretia predmetných zmlúv platilo, že zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou
sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa (pričom spotrebiteľ sa najmä nemôže

vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné
postavenie), niet rozumného dôvodu, aby za stavu kedy Občiansky zákonník premlčanie upravuje
a jeho právna úprava je pre spotrebiteľa výhodnejšia, sa v prípade spotrebiteľského úveru ako v
tejto prejednávanej veci aplikovala na premlčanie obchodnoprávna úprava regulujúca vzťahy zásadne
podnikateľské. Takto podanému výkladu dotknutých ustanovení, v rámci ktorých Občiansky zákonník

iba implicitne vyjadroval prednosť občianskoprávnej úpravy v spotrebiteľských vzťahoch nasvedčuje aj
následný prístup zákonodarcu, ktorý s účinnosťou od 01.04.2015 vyjadruje tento princíp už explicitne
doplnením poslednej vety do ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka tak, že na všetky právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj
keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

17. Vychádzajúc z uvedeného súd kvôli premlčaniu nemohol priznať žalobcovi právo na zaplatenie
žalovanej sumy a jej príslušenstva. Pokiaľ totiž ako vyplynulo z vykonaného dokazovania žalovaný z
prvej zmluvy uhradil len prvé dve splátky splatné v zmysle splátkového kalendára dňa 26.06.2012 a dňa
26.07.2012 a neuhradil už žiadne ďalšie splátky, znamená to, že v zmysle čl. 4 všeobecných podmienok

poskytnutia úveru, ktoré boli súčasťou oboch zmlúv sa celý dlh z prvej úverovej zmluvy stal splatným
dňa 27.11.2012, ktorým dňom uplynula splatnosť štvrtej v poradí nezaplatenej splátky. Teda žalovaný
neuhradil splátky splatné v dňoch 26.08.2012, 26.09.2012, 26.10.2012 a dňa 26.11.2012 a tak sa celý
dlh stal splatným dňom 27.11.2012, kedy žalobca mohol žiadať o úhradu celého dlhu. Pri druhej zmluveneuhradil žalovaný ani jednu splátku a preto splatnosť celého dlhu nastala dňa 27.12.2012 (žalovaný
neuhradil splátky splatné v dňoch 26.09.2012, 26.10.2012, 26.11.2012 a 26.12.2012).

18. Odo dňa 27.11.2012 pri prvej zmluve a odo dňa 27.12.2012 pri druhej zmluve potom začala plynúť
všeobecná trojročná premlčacia doba, keďže v uvedené dni žalobca mohol po prvýkrát vykonať svoje
právo (tzv. okamih actio nata), teda mohol právo na úhradu svojej úverovej pohľadávky uplatniť žalobou
na súde. Premlčacia doba potom plynula minimálne do dňa 25.07.2013, kedy žalobca podal trestné
oznámenie na polícii (odhliadnuc od toho, že žalobca až 15.10.2013, resp. 16.01.2014 uplatnil žalované

nároky v rámci trestného konania v podobe škody). Potom počas trestného konania od 25.07.2013 do
právoplatnosti trestného rozkazu dňa 26.02.2014 premlčacia doba podľa § 112 Občianskeho zákonníka
neplynula (spočívala) a následne pokračovalo jej plynutie od 27.02.2014 (viď napr. R 31/1974).
To znamená, že ohľadne žalobcom uplatneného nároku z prvej úverovej zmluvy uplynula odo dňa
27.11.2012 do podania trestného oznámenia dňa 25.07.2013 doba celých sedem mesiacov (takmer
osem mesiacov bez troch dní). Následne od právoplatnosti trestného rozkazu dňa 26.02.2014 do

podania žaloby v tejto veci dňa 24.08.2016 uplynula doba dva roky, päť mesiacov a 28 dní, čo vo
vzájomnom súčte s už predtým uplynulou premlčacou dobou presahuje trojročnú premlčaciu dobu. Preto
keď žaloba bola žalobcom podaná na tunajšom súde dňa 24.08.2016, bolo to po uplynutí premlčacej
doby. Obdobne tomu bolo ohľadne nároku z druhej zmluvy, keď od splatnosti celého dlhu 27.12.2012
do 25.07.2013, kedy bolo trestné oznámenie podané uplynulo celých šesť mesiacov a 28 dní plus od

právoplatnosti trestného rozkazu do podania žaloby uplynulo dva roky, päť mesiacov a 28 dní, čo spolu
tiež presahuje všeobecnú premlčaciu dobu v trvaní troch rokov. Preto aj v tejto časti bola žaloba podaná
po uplynutí trojročnej premlčacej doby.

19. Vzhľadom na uvedené súd potom musel žalobu zamietnuť z dôvodu premlčania žalovaných nárokov.

V danom prípade súd neposudzoval premlčanie z hľadiska ustanovení vzťahujúcich sa na premlčanie
nároku na náhradu škody, nakoľko je potrebné rozlišovať medzi škodou v trestnoprávnom význame a
škodou v občianskom práve, keďže škoda v trestnoprávnom zmysle je širšou kategóriou než je tomu
v práve občianskom. V trestnom práve sa za škodu považuje podľa § 124 ods. 1 Trestného zákona
ujma na majetku alebo reálny úbytok na majetku alebo na právach poškodeného alebo jeho iná ujma,

ktorá je v príčinnej súvislosti s trestným činom bez ohľadu na to, či ide o škodu na veciach alebo na
právach. Škodou sa na účely trestného zákona rozumie aj získanie prospechu v príčinnej súvislosti s
trestným činom. Z toho podľa názoru súdu vyplýva, že škoda v trestnom práve zahŕňa nielen nároky
poškodeného právne kvalifikovateľné podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka, ale aj prípady, kedy
sa poškodenému nedostane dohodnuté zmluvné plnenie v dôsledku porušenia zmluvy druhou stranou

(ako v danom prípade žalobcovi) a kedy ide o nárok na plnenie zo zmluvy a nie z titulu škody. Preto
pokiaľ v tomto konaní žalobca svoje nároky uplatňoval ako zmluvné plnenie, bolo potrebné použiť
všeobecnú premlčaciu dobu a nie ust. § 106 Občianskeho zákonníka upravujúceho premlčanie nárokov
na náhradu škody. Pritom možno len podotknúť, že uplynula aj subjektívna premlčacia doba v trvaní
dvoch rokov podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť

dňa 26.02.2014 a žaloba bola podaná na súde až dňa 24.08.2016, pričom je potom bezpredmetným,
či uplynula objektívna premlčacia doba troj, či desaťročná podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
lebo vzájomný vzťah subjektívnej a objektívnej premlčacej doby je taký, že ak sa skončí plynutie
jednej z nich, právo sa premlčí, aj keď poškodenému ešte plynie druhá premlčacia doba. Súd ešte
dodáva, že nepovažoval zmluvy za neplatné z dôvodu, že žalovaný bol uznaným za vinného z trestného

činu, nakoľko jeho skutková podstata spočívala v tom, že uviedol do omylu žalobcu v otázke splnenia
podmienok úveru a v takom prípade ust. § 49a Občianskeho zákonníka sankcionuje uskutočnenie
právneho úkonu v omyle len relatívnou neplatnosťou a žalobca sa podľa § 40a Občianskeho zákonníka
relatívnej neplatnosti oboch zmlúv nedovolával.

20. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku a vyslovil, že
žalovanému, ktorý bol v konaní plne úspešný nárok na náhradu trov konania nepriznáva, nakoľko mu
žiadne v konaní nevznikli.“

3. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 29.12.2017 č.k.

12Co/324/2017-51 rozsudok zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom uviedol v
podstatnom nasledovné:„5.Zobsahuspisuvyplýva,žežalobcasažaloboudomáhalzaplateniasumy1356,-Eurspríslušenstvom
z titulu náhrady škody spôsobenej mu prečinom úverového podvodu žalovaným. Okresný súd Žiar nad
Hronom trestným rozkazom č. k. 1T 32/2014-87 zo dňa 07. 02. 2014, ktorý nadobudol právoplatnosť

a vykonateľnosť dňa 26. 02. 2014, uznal žalovaného za vinného zo spáchania prečinu úverového
podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona v súvislosti so zmluvou o úvere č. 600200870, ktorú
uzatvoril žalovaný so žalobcom dňa 23. 05. 2012 a so zmluvou o úvere č. 600201003 uzatvorenej medzi
žalovaným a žalobcom dňa 23. 08. 2012, pričom žalobcu (poškodeného) v zmysle ustanovenia § 288
ods. 1 Trestného poriadku odkázal na občianske súdne konanie.

Okresný súd zamietol žalobu na základe aplikácie ustanovenia § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa,
keď ex offo prihliadol na premlčanie práva na náhradu škody.

6. Podľa ustanovenia § 100 ods. 1 OZ právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone
ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

7. Podľa ustanovenia § 106 ods.1, 2 OZ právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď
sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody
premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti,
z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

8. Pod premlčaním sa rozumie oslabenie práva, t.j. súdnu nevymáhateľnosť práva, ktoré sa neuplatnilo
v stanovenej lehote (premlčacej dobe) za podmienky, že dlžník vznesie námietku premlčania.
Neuplatnením práva v premlčacej dobe sa teda právo oslabuje v tom zmysle, že jeho uplatnenie a
vymáhanie prostredníctvom súdu je vylúčené, pokiaľ povinný subjekt vznesie námietku premlčania

(čím zaniká nárok). Uplynutie premlčacej doby nemá vplyv na samotnú existenciu občiansko-právneho
vzťahu a z neho vyplývajúceho subjektívneho práva, a preto dlžník kedykoľvek aj po uplynutí premlčacej
doby svoj dlh dobrovoľne splniť. Či sa účinky premlčania prejavia v súdnom konaní, závisí od vôle
samotného dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

9. Ako už bolo uvedené, predmetom sporu bol žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody spôsobený
protiprávnym konaním žalovaného, a to prečinom úverového podvodu. Odvolací súd zdôrazňuje, že
predmetom sporu nebol nárok zo samotnej spotrebiteľskej zmluvy (zmluvy o úvere). Podľa názoru
odvolacieho súdu len v prípade, ak by súd rozhodoval o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy, bol by povinný
ex offo prihliadať aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho

voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré
bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné,
aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával (§ 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa).

10. Z obsahu spisu okresného súdu odvolací súd zistil, že žalovaný (dlžník) sa nedovolal premlčania

(nevzniesol námietku premlčania) v zmysle ustanovenia § 100 ods. 1 OZ, preto postup okresného súdu,
ktorý ex offo prihliadol na premlčanie bol nesprávny, v dôsledku čoho rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.

11. V súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu odvolací súd považuje za potrebné dodať, že dôkazné

bremeno na preukázanie toho, že úver nie je spotrebiteľským úverom (bol poskytnutý na výkon
zamestnania, povolania alebo podnikania dlžníka) ťaží toho, kto tak tvrdí (teda žalobcu).
Otázka právneho režimu tzv. „absolútnych obchodných záväzkových vzťahov“ resp. „absolútnych
obchodov“ (kam nesporne patrí i zmluva o úvere) uzatváraných dodávateľom so spotrebiteľom bola
v minulosti riešená zo strany súdov nejednotne. Možno však konštatovať, že postupne sa názory

súdov v takýchto prípadoch prikláňali k postupu, aký zvolil v prejednávanej veci okresný súd, t.j. k
aplikácii Občianskeho zákonníka. Zásadný vplyv na odstránenie tejto nejednotnosti malo prijatie zák.
č. 102/2014 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy
uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, ktorým s účinnosťou od 1. mája 2014 došlo (okrem iného) i k zmene,

respektívedoplneniuustanovenia§52ods.2Občianskehozákonníkaotretiuvetu,ktoráznie:„Navšetky
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.“ Keďže uvedený právny predpis,
ktorým došlo k tejto zmene nemá prechodné ustanovenia, Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudkuz 21. apríla 2015 sp. zn. 3 MCdo 14/2014 vyslovil právny názor, že toto ustanovenie sa od svoje účinnosti
vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom.

12. Z uvedených dôvodov odvolaciemu súdu neostala iná možnosť ako rozsudok súdu prvej inštancie
zrušiť (389 ods. 1 písm. b/, c/ CSP) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods.
1 CSP), pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 387 CSP) ani na jeho zmenu (§ 388
CSP) a v zmysle § 391 ods. 1 CSP mu vec v tomto rozsahu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

13. Úlohou okresného súdu bude opätovne rozhodnúť o nároku žalobcu na náhradu škody po
preskúmaní základných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle ustanovenia § 420 OZ,
a to existencie porušenia právnej povinnosti zo strany žalovaného, vzniku škody, príčinnej súvislosti
(kauzálny nexus) medzi porušením povinnosti a vznikom škody. Zároveň okresný súd rozhodne o
žalobcom uplatnenom úroku z omeškania po ustálení, či sa žalovaný dostal do omeškania s plnením
peňažného dlhu.

14. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd
prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP).

15. V novom rozhodnutí rozhodne okresný súd i o náhrade trov celého, teda i odvolacieho konania (§

396 ods. 3 CSP).

16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.“

4. Tunajší súd po vrátení veci následne konal a rozhodol spor na pojednávaní dňa 27.02.2018 v
neprítomnosti strán sporu, keď žalobca svoju neúčasť ospravedlnil (žiadajúc konať v jeho neprítomnosti)
a žalovaný sa bez uvedenia dôvodu nedostavil (predvolanie prevzal dňa 08.02.2018).

5. Vzhľadom na nezmenený stav veci bol súd viazaný právnym názorom krajského súdu v tom smere,

že žalobcom uplatnený nárok treba právne kvalifikovať ako nárok na náhradu škody a tak súd opätovne
uvádza, že na základe už prv vykonaného dokazovania (žalobcom predloženými listinnými dôkazmi a
súvisiacim trestným spisom tunajšieho súdu sp. zn. 1T/32/2014) bolo preukázané, že žalobca ako veriteľ
a žalovaný ako dlžník uzavreli dve zmluvy o úvere - prvú zo dňa 23.05.2012, druhú zo dňa 23.08.2012.
V prvej zmluve zo dňa 23.05.2012 sa žalovaný zaviazal vrátiť žalobcovi úver vo výške 400,- Eur zvýšený

o príslušný poplatok vo výške 392,- Eur, t.j. celkom 792,- Eur v dvanástich mesačných splátkach po 66,-
Eur, počnúc dňom 26.06.2012. V druhej zmluve sa žalovaný zaviazal vrátiť čiastku 350,- Eur zvýšenú o
príslušný poplatok vo výške 346,- Eur, t.j. celkovo 696,- Eur v dvanástich mesačných splátkach po 58,-
Eur, počnúc dňom 26.09.2012.

6. V oboch zmluvách je súčasne konštatované, že finančné prostriedky neboli poskytnuté žalovanému
ani na výkon zamestnania, povolania, ani podnikania, označená je v oboch zmluvách rubrika svedčiaca
o tom, že tieto čiastky mu boli poskytnuté na iný účel. Obe zmluvy vo svojich záverečných ustanoveniach
odkazujú na všeobecné podmienky poskytnutia úveru obsiahnuté na rubovej strane zmlúv a tieto v
článku 4 určujú, že ak dlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časť splátok

alebo neuhradí včas poslednú splátku alebo časť poslednej splátky, stáva sa celý dlh splatným okamžite.

7. Ďalej mal súd preukázané, že žalovaný bol trestným rozkazom tunajšieho súdu zo dňa 07.02.2014
č. k. 1T/32/2014 - 87 uznaným za vinného z pokračovacieho prečinu úverového podvodu, keď vylákal
od žalobcu poskytnutie uvedených úverov tým, že ho uviedol do omylu v otázke splnenia podmienok na

ich poskytnutie a splácanie, pretože ako je zrejmé zo skutkovej vety trestného rozkazu, v prípade oboch
zmlúv do žiadostí o poskytnutie úverov uviedol nepravdivé údaje o výške svojho príjmu a tiež zamlčal,
že sú voči nemu vedené exekučné konania na Okresnom súde Zvolen. Trestný rozkaz nadobudol
právoplatnosť a vykonateľnosť dňom 26.02.2014, pričom žalobca v ňom bol odkázaný s nárokom na
náhradu škody na občianske súdne konanie. V trestnom spise sú tiež založené prehľady splátok na obe

úverové zmluvy - pri prvej zmluve je uvedené, že boli zaplatené len prvé dve splátky v celkovej sume
132,- Eur, a to jednorazovou úhradou dňa 22.08.2012. Následne žiadne splátky už uhrádzané na túto
zmluvu neboli. Pri druhej zmluve žalovaný neuhradil ani jednu splátku.8. Vychádzajúc potom z § 193 poslednej vety Civilného sporového poriadku bol súd viazaný tým, že
žalovaný protiprávnym konaním spáchal uvedený trestný čin, pričom súd mal preukázané, že v súvislosti
s týmto trestným činom žalovaný spôsobil žalobcovi škodu vo výške 618,- Eur. O túto sumu sa totiž

majetok žalobcu zmenšil v dôsledku trestného činu žalovaného, lebo na základe prvej úverovej zmluvy
žalovaný dostal sumu 400,- Eur, z ktorej vrátil sumu 132,- Eur, kedy rozdiel predstavuje 268,- Eur plus
suma 350,- Eur poskytnutá na základe druhej zmluvy, z ktorej žalovaný neuhradil nič.

9. Súd mal za preukázané splnenie všetkých podmienok v zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, ktorý hovorí, že každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
Bol preukázaný protiprávny úkon žalovaného, vznik škody na strane žalobcu a príčinná súvislosť medzi
nimi a rovnako tak aj úmyselné zavinenie žalovaného. V danom prípade žalovaný spáchal trestný
čin, v dôsledku ktorého spôsobil škodu žalobcovi a túto je povinný mu nahradiť podľa § 442 ods. 1
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo.

10. Vo zvyšku uplatňovaného nároku na náhradu škody (ako ušlého zisku) súd žalobu zamietol,
pretože je z hľadiska právneho posúdenia oboch úverových zmlúv nepochybné, že išlo o spotrebiteľské
úvery podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý v § 1 ods. 2 ustanovuje, že spotrebiteľským
úverom je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere

vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom
spotrebiteľovi. Žalobca mal pri uzavretí zmluvy postavenie veriteľa (dodávateľa) podľa § 2 písm. b) cit.
zákona a žalovaný mal postavenie spotrebiteľa podľa § 2 písm. a) cit. zákona, nakoľko pri uzavretí
oboch zmlúv nekonal v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania. Je to zrejmé z obsahu zmlúv,
v ktorých je konštatované, že išlo o poskytnutie peňažných prostriedkov na iný účel než podnikanie,

zamestnanie, či výkon povolania.

11. Podľa § 9 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia oboch
zmlúv bol jednou z podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere aj údaj o úrokovej sadzbe
spotrebiteľského úveru. Takýto údaj v zmluvách absentuje, pričom z oboch zmlúv možno vyvodiť, že

úrok predstavuje takmer hodnotu 100 % ročne z poskytnutej istiny a je po formálnej stránke „prekrytý“
dojednaním „príslušného poplatku“ v zmluve - v prípade prvej zmluvy poplatok tvorí 392,- Eur pri istine
400,- Eur a pri druhej zmluve je poplatok 346,- Eur pri istine 350,- Eur. V oboch prípadoch bol úver
splatný v 12 splátkach.

12. I keď súd samozrejme akceptuje, že veriteľ si môže za poskytnutie úveru účtovať určitý poplatok
súvisiaci s uzavretím zmluvy zohľadňujúci náklady na jej uzavretie, sú podľa súdu neakceptovateľnými
takto vysoké poplatky, ktorými žalovaný v podstate prekrýva skutočnú úrokovú mieru úveru. Vzhľadom
na to treba podľa názoru súdu poplatky v takejto výške považovať za odplatu za poskytnutie úveru
a teda za úrokovú mieru, lebo štandardne úrok je práve tým ukazovateľom, ktorý odzrkadľuje reálnu

„cenu“ požičiavaných peňazí. V opačnom prípade sa totiž údaj o úrokovej sadzbe stáva nič nehovoriacim
parametrom, čo nezodpovedá zmyslu a účelu ust. § 9 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch.

13. V danom prípade boli obe zmluvy uzavreté stranami v roku 2012 a podľa verejne dostupných
štatistických údajov NBS bola v roku 2012 priemerná úroková miera pri spotrebiteľských úveroch

poskytovaných bankami na úrovni okolo 12 % ročne pri úveroch so splatnosťou od 1 do 5 rokov. I
keď potom súd uznáva, že nebankové inštitúcie môžu poskytovať úvery i za rádovo vyššiu úrokovú
mieru vzhľadom na nižšiu bonitu klienta a mieru zabezpečenia návratnosti úveru, je ale podľa súdu
neprijateľná aj v prípade nebankovej inštitúcie úroková miera úveru viac než osemnásobne prevyšujúca
bankový priemer ako tomu bolo v prejednávanej veci. Preto sú stranami uzavreté zmluvy absolútne

neplatnými podľa § 39 Občianskeho zákonníka nielen pre rozpor s dobrými mravmi ale aj pre rozpor
so zákonom, konkrétne s ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Preto nárok na „poplatok“ žalobcovi
voči žalovanému nevznikol a tak súd žalobu v tejto časti zamietol.

14. Pri rozhodovaní o uplatnenom úroku z omeškania sa súd riadil právnou úpravou úrokov z omeškania

obsiahnutou v § 517 ods. 2 OZ a § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. (ďalej len „nariadenie“) v
znení účinnom od 01.01.2009 do 31.01.2013 vzhľadom na prechodné ust. § 10c uvedeného nariadenia.
Podľa § 3 ods. 1 nariadenia v znení účinnom od 01.01.2009 do 31.01.2013 bola výška úrokov z
omeškania o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej bankyplatná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. So zaplatením sumy 268,- Eur týkajúcej
sa prvej zmluvy žalovaný bol už v omeškaní ku dňu 21.04.2013 odkedy požadoval úroky z omeškania
žalobca a takisto bol v omeškaní ku dňu 20.05.2013 aj so zaplatením sumy 350,- Eur čo sa týka druhej

zmluvy. Nakoľko žalobca žiadal úroky z omeškania len vo výške 5 % ročne (čo súd nemohol prekročiť)
súd priznal úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 268,- Eur od 21.04.2013 do zaplatenia a zo sumy
350,- Eur od 20.05.2013 do zaplatenia.

15. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ktorý hovorí,

že ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Žalobca sa domáhal úhrady čiastky
1.356,-Eurspríslušenstvom,úspešnýbolvrozsahu618,-Eurspríslušenstvomatedajehopercentuálny
úspech predstavuje po zaokrúhlení 45,6 %. Zvyšok je úspechom žalovaného, t. j. 54,4 %. V pomernom
vyjadrení tak prevažuje úspech žalovaného, ktorému však v konaní trovy nevznikli. Preto súd vyslovil,
že mu náhradu trov konania nepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne
vo vyhotovení trojmo na tunajší súd.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku,
ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok, môže oprávnený podať návrh na
exekúciu podľa zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok, v znení neskorších predpisov.