Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 28, 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/86/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4116216115
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Madarászová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4116216115.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a členiek senátu

JUDr. Sidónie Sládečkovej a JUDr. Marty Polyakovej, v spore žalobcu: K. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom
T. R., Za K. 1, zast. Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Košice, Kuzmányho 29,
proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o
zaplatenie sumy 1.639,14 eura s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra, č.k.
14C/293/2016-66 zo dňa 14.decembra 2016 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Nitra
č.k. 14C/293/2016-80 zo dňa 19.januára.2017, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdzuje.

Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1.639,14
eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.639,14 eura od 15.06.2016 do
zaplatenia,dotrochdníodprávoplatnostirozsudku.Otrovách konaniarozhodoltak,žežalobcovipriznal
ich plnú náhradu. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 98,- eur do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 1 ods. 1,2, § 2, § 9 ods. 2,
§ 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov, § 3 ods. 1, § 39, § 52, § 53 ods. 1 až 6, ods. 10 OZ ( Občianskeho zákonníka), ako aj

zisteným skutkovým stavom na základe čoho dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodne podaná.
2. V dôvodoch rozhodnutia poukázal na obsah žaloby, ktorou sa žalobca domáhal vydania
bezdôvodného obohatenia na tom základe, že zmlúv o spotrebiteľskom úvere (zmluva o úvere č.
601600104 a zmluva o úvere č. 601600851), ktoré so žalovaným uzavrel ako dlžník plnil, pričom obe
zmluvy treba považovať za bezúročné a bez poplatkov v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z., a to pre
absenciu podstatných obligatórnych náležitostí v úverovej zmluve. Poukázal na to, že zmluvy majú
rovnako vysoké a nezákonné úroky, preto považoval výšku dohodnutej odplaty za poskytnutý úver/

pôžičku za neplatný právny úkon pre jej priamy rozpor so zákonom (§ 39 OZ).
3. Súd prvej inštancie po prejedaní veci dospel k záveru, že na obe zmluvy o úvere sa vzťahujú
ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľoch a zákon o spotrebiteľských úveroch č.
129/2010 Z.z.. Ide o tzv. "formulárové" zmluvy, ktorých predtlač mal žalovaný už pripravenú a dopisoval
do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa dlžníka (žalobcu), pričom obsah tejto zmluvy žalobca žiadnym
podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť.
4. Pri posudzovaní zmluvy o úvere č. 601600104 zo dňa 03.04.2012 uzatvorenej medzi stranami sporu

súd prvej inštancie zistil, že táto nemá zákonom požadované náležitosti v zmysle ust. § 9 ods. 2 zákona
č. 129/2010 Z.z.. Konštatoval, že žalobcovi ako dlžníkovi bol poskytnutý úver vo výške 1.000,- eur,
s poplatkom 730,- eur, t.j. celkovo mal dlžník zaplatiť 1.730,- eur. Súd prvej inštancie zdôraznil, že v
zmluve nie je uvedená ani výška úroku, výška RPMN, celkové náklady spotrebiteľa, termín konečnejsplatnosti úveru, údaj o splatnosti splátok, t.j. všetky podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere. Práve neuvedenie týchto náležitostí uvedených v § 9 ods. 2 písm. i, j, k, zákona č. 129/2010
Z. z., spôsobujú, že podľa § 11 ods. 1 zákona č.129/2010 Z.z. je potrebné považovať túto zmluvu za

bezúročnú a bez poplatkov. Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného, že zmluva bola uzatvorená
podľa ustanovení Obchodného zákonníka, keďže v zmysle VPPÚ - Zmluvné strany sa dohodli v zmysle
§ 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným
zákonníkom. Poukázal na to, že napriek snahe žalovaného účelovo zaradiť tento vzťah pod režim
obchodnéhozákonníka,posudzujesabezohľadunaoznačeniezmluvypodľasvojhoobsahuanieformy,

a preto daný zmluvný vzťah treba subsumovať pod normy občianskeho práva. Navyše v zmluve o úvere
neboli dojednané úroky, len poplatok vo výške 730,- eur, ktorý by v %- álnom vyjadrení predstavoval až
93 %-tné úročenie poskytnutej sumy. Záverom uviedol, že žalovaný sa snažil úmyselne obísť všetky
ustanovenia a vyjadrenia úročenia, ktoré evidentne predstavujú neprimeranú výšku úročenia.
5. Vo vzťahu k Zmluve č. 601600851 zo dňa 14.10.2015 súd prvej inštancie uviedol, že na základe
tejto zmluvy bol žalobcovi ako dlžníkovi poskytnutý úver vo výške 300,- eur, pričom dlžník sa zaviazal

zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o odplatu a úrok spolu vo výške 288,- eur, t.j. celkovo mal dlžník
zaplatiť 588,- eur, a to do 14.10.2016. V zmluve je uvedené, že odplata je 84,- eur, čo predstavuje RPMN
vo výške 28% a úrok je vo výške 68% ročne, čo predstavuje sumu 204,- eur. Poukázal na stanovisko
žalovaného, ktorý v súvislosti s touto zmluvou uviedol, že dlžník sa zmluvou o spotrebiteľskom úvere
zaviazal k úhrade jednej splátky vo výške 288,- eur s termínom splatnosti dňa 14.10.2016, pričom v

ten istý deň požiadal o možnosť využitia splátkového kalendára - Dohody o plnení v splátkach zo dňa
14.10.2015, podľa ktorej sa zaviazal uhradiť celkovú čiastku v 12 pravidelných mesačných splátkach vo
výške 49,- eur, vždy k 18. kalendárnemu dňu v mesiaci. Súd prvej inštancie prijal záver, že žalovaný
sa snažil obísť základné ustanovenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere tým, že uviedol najskôr len jednu
splátku a následne v ten istý deň podpísal so žalobcom Dohodu o plnení v splátkach. Vzhľadom na

formulárový charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere a dohody o plnení v splátkach, ako aj vzhľadom
na ich vecné a časové prepojenie, konanie žalovaného cielene smeruje k dosiahnutiu poskytnutia
spotrebiteľského úveru s plnením vo viacerých splátkach. Zdôraznil, že na túto nekalú obchodnú praktiku
žalovaného poukázalo aj Rozhodnutie Bankovej rady Národnej banky Slovenska z 01.júna 2016 pod
číslom GUV-709/2016. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaným uvedená RPMN vo výške 28% nie

je skutočnou výškou RPMN, lebo jednak uvádza výšku RPMN odplaty - sumy 84,- eur, ale nie je tam
zahrnutá aj RPMN za úrok, ktorý je až 68 %. Potom skutočná výška RPMN je až 300,29%. Dospel k
záveru, že aj táto zmluva o úvere nemá správne uvedenú minimálne jednu zo základných náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. zákona č. 129/2010 Z.z., a to skutočnú výšku RPMN.
Na základe uvedeného súd prvej inštancie aj túto zmluvu považoval za bezúročnú a bez poplatkov.

6.Vzhľadomkvyššieuvedenýmzáveromsúdprvejinštancievychádzalznespornýchzistení,že žalobca
zaplatil na zmluve o úvere č. 601600104 pri istine 1.000,- eur celkovo sumu 2.594,14 eura, pričom
preplatok predstavuje sumu 1.594,14 eura a pri zmluve o úvere č. 601600851 pri istine 300,- eur celkovo
zaplatil sumu 345,- eur, pričom preplatok predstavuje sumu 45,- eur. Súčet uplatňovaných preplatkov
- bezdôvodného obohatenia tak predstavuje sumu 1.639,14 eura, ktorú uložil žalovanému zaplatiť

žalobcovi spolu s 5% ročným úrokom od 15.06.2016 do zaplatenia.
7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý žiadal napadnutý rozsudok
zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietal, že súd prvej
inštancie rozsudok nedostatočne odôvodnil, čím odňal žalovanému možnosť konať pred súdom, na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napokon, že súd prvej

inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. V súvislosti so zmluvou o úvere č.
601600104 žalovaný zdôraznil, že táto bola uzatvorená v zmysle VPPÚ, zmluvné strany sa dohodli
podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným
zákonníkom. To znamená, že uvedená zmluva bola uzatvorená ako nepomenovaná zmluva a obsahuje
všetky náležitosti nepomenovanej zmluvy, a preto nemôže byť považovaná za bezúročnú a bez

poplatkov. V súvislosti s výškou poplatku žalovaný opätovne poukázal na aktuálny záver rozhodovacej
praxe, podľa ktorého u nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky
úroku požadovaného bankami. Zdôraznil, že s ohľadom na výrazne vyššie podnikateľské riziko sú úroky
požadované týmito nebankovými veriteľmi tiež vyššie ako obvyklé bankové úroky. Podporne poukázal
aj na ust. § 499 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého v prípade zmluvy o úvere okrem platenia

samotných úrokov umožňuje aj dojednanie tzv. poplatku za rezervovanie peňažných prostriedkov, t.j.
aj obchodný zákonník teda umožňuje vyberanie iných platieb ako len splátok úveru a úroku. Vyjadril
názor, že slovenské právo a slovenský zákonodarca poplatok za spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa,
ale aj výslovne uvádza. Záverom zotrval na svojich tvrdeniach, že v danom prípade nejde o zmluvu ospotrebiteľskomúvere,zákonvčaseuzatvoreniazmluvyoúverenestanovilmaximálnemožnúprípustnú
výšku odplaty a klient uzatvoril túto zmluvu slobodne, vážne zrozumiteľne, nie v tiesni ani za nápadne
nevýhodných podmienok, čo potvrdil svojím podpisom. Vo vzťahu k zmluve o spotrebiteľskom úvere č.

601600851, žalovaný uviedol, že táto obsahuje údaje o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov, a preto ju nemožno považovať za zmluvu bezúročnú a bez poplatkov. Dlžník sa
zaviazal k úhrade jednej splátky vo výške 588,- eur s termínom splatnosti dňa 14.10.2016, následne,
v ten istý deň, požiadal o možnosť využitia splátkového kalendára - Dohody o plnení v splátkach, so
znením ktorej súhlasil, na znak čoho ju podpísal. Ďalej zdôraznil, že žalobca bol pri podpise zmluvy

upovedomený o rozdielnej nie však nesprávne uvedenej RPMN, pričom poukázal na znenie zákona
č. 129/2010 Z.z., ktorý jasne hovorí o bezúročnosti a bezodplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere
v prípade RPMN, ktorá je uvedená nesprávne alebo absentuje. Nakoľko nebol naplnený ani jeden z
uvedených prvkov nemožno považovať túto zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov. Dlžníkovi bol jasne
vysvetlený rozdiel medzi RPMN v prípade, ak si požiada o uplatnenie splátkového kalendára a nedodrží
splátku ako sa uvádza na prednej strane zmluvy. Zároveň podpísaním dohody o splátkach spotrebiteľ

zobral na vedomie, že výška ročnej percentuálnej miery nákladov sa vypočíta v zmysle zákona o
spotrebiteľských úveroch podľa vzorca uvedeného vo VPPSÚ. Žalobca nesie dôkazné bremeno a jeho
úlohou je preukázať v čom spočíva klamlivé uvádzanie RPMN, nakoľko RPMN neabsentuje, a teda bol
by to jediný dôvod, prečo by bolo možné vyhlásiť zmluvu o spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez
poplatkov. Dohodu o plnení v splátkach žalovaný nepovažuje za neplatnú, túto si vyžiadal klient, ktorý

nechcel úver splatiť jednorazovo, ale uprednostnil jeho splácanie po častiach. Vyjadril názor, že úrok
nie je odplatou pri poskytnutí peňažných prostriedkov, ale je odplatou, ktorá sa platí pri užívaní alebo
v súvislosti s vrátením peňažných prostriedkov. Výška odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov
podľa názoru žalovaného je v súlade s nariadením a neprevýšila dvojnásobok priemerných hodnôt
RPMN ako aj uvedenej priemernej ročnej RPMN. Spotrebiteľ zobral na vedomie, že výška priemernej

hodnotyročnejRPMNnaposkytnutýspotrebiteľskúúverkudňupodpísaniazmluvybolvovýške24,67%,
a v zmluve bola odplata dohodnutá vo výške 84,- eur, čo predstavuje RPMN vo výške 28,00%. Záverom
uviedol, že žalobca na určení zmluvy za bezúročnú a bez poplatkov, určení neprijateľnosti zmluvných
podmienok nemá naliehavý právny záujem a že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem
bezdôvodného obohatenia, ktorú ustanovuje zákon. Záverom odmietol, že by z jeho strany došlo k

bezdôvodnému obohateniu.
8. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného trval na tom, že vzťah založený zmluvou o
úvere č. 601600104 je vzťahom spotrebiteľským a teda na danú zmluvu sa vzťahujú ust. zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Už zo samotnej podstaty spotrebiteľského práva vyplýva,
že právne predpisy určené na ochranu spotrebiteľa je nevyhnutné aplikovať vždy vtedy, ak ide o

zmluvný vzťah uzavretý medzi dodávateľom a spotrebiteľom. V tomto prípade ide o jednoznačne o
vzťah spotrebiteľský, pretože žalobca nekonal v rámci predmetu svojho zamestnania, povolania či
predmetu podnikania a nedošlo k uzavretiu zmluvy o úvere, ale k uzavretiu zmluvy o pôžičke podľa
Občianskeho zákonníka. Argumentáciu žalovaného, že predmetná zmluva bola uzatvorená podľa §
292 Obchodného zákonníka považoval za obchádzanie zákona, aby sa vyhol posudzovaniu absencii

obligatórnych náležitostí zmluvy, vzhľadom na početné chyby zmluvách, ktoré žalovaný predkladá
spotrebiteľom. Vychádzal z toho záveru, že ide o jednoznačne spotrebiteľský vzťah, a preto predmetná
zmluva o úvere mala obsahovať výšku RPMN, ktorú zákon o spotrebiteľských úveroch predpokladá ako
obligatórnu náležitosť zmluvy o úvere pod sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverovej zmluvy.
Spotrebiteľskýcharakterdotknutejzmluvynepovažujevzhľadomnapočetnújudikatúrusúdovvskutkovo

a právne totožných veciach za sporné. Podporne poukázal na rozhodnutie ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 02.06.2013, sp. zn. II. ÚS 329/2013-15 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa
21.04.2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014. V spornej otázke odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov
žalobcauvádza,žetvrdeniežalovaného,nazákladektorýchvosvojomodvolanírozdeľujeúrokaodplatu
sú irelevantné. Podľa § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov úrok do

odplaty jednoznačne patrí. V zmysle uvedeného odplata bola dohodnutá vo výške takmer 88%, a takto
vysoká odplata je podľa ust. §39 Občianskeho zákonníka v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore so
zákonom. Poukázal na § 53 ods. 6, ktorý hovorí o výške odplaty za poskytnutie úveru, ktorá nesmie byť
neopodstatnene vyššia ako odplata požadovaná v sledovanom období na finančnom trhu. V roku 2015
sa požadovaná odplata za poskytnuté spotrebiteľské úvery bankami pohybovala vo výške okolo 7%. Aj

pri zohľadnení miery rizika a toho, že žalovaný je nebankovým subjektom, je ním požadovaná odplata
neprimerane vysoká, takmer 13násobne vyššia. Žalobca má za to, že uvedené konanie žalovaného je
potrebné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka hodnotiť ako neplatný právny úkon. V závere sa vyjadril
k naliehavému záujmu, kde uviedol, že v tomto prípade ide o vydanie bezdôvodného obohatenia, nieo určovaciu žalobu, a preto považoval argumentáciu žalovaného za irelevantnú. Vo svojom vyjadrení k
odvolaniu žiadal odvolací súd, aby potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, zároveň si uplatnil náhradu
trov odvolacieho konania.

9. Žalovaný vo svojom vyjadrení na vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného uviedol, že sa
dostatočne vyjadril ku všetkým relevantným skutočnostiam vo svojich predošlých písomných podaniach,
na ktorých trvá v celom rozsahu. Zároveň opätovne zdôraznil, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna
z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon.
10. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( § 34 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej

len „CSP“) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 CSP a § 380 ods. 1 CSP) a viazaný skutkovým
stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 CSP) prejednal vec bez nariadenia pojednávania s
verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 219 ods. 3 CSP a
po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je treba ako vo výroku vecne
správne § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.
11. Keďže odvolací súd dospel k tomu, že rozsudok súdu prvej inštancie je správny a dostatočne

odôvodnený, nepovažuje vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s ustanovením § 387 CSP
opakovať tie isté dôvody, ktoré sú obsiahnuté v prvoinštančnom rozhodnutí, vrátane citácie právnych
predpisov vzťahujúcich sa na tento prípad. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia ( v spojení s opravným uznesením zo dňa 19.01.2017 č.k. 14C/293/2016-80 )
a konštatuje správnosť dôvodov, ktoré súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol. Na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia s ohľadom na dôvody uvedené žalovaným v podanom odvolaní
odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie sa dôsledne zaoberal oboma namietanými zmluvami a
riadne vysvetlil dôvody, ktorého ho viedli k záveru, že obe zmluvy treba považovať za zmluvy bez úrokov
a bez poplatkov. Tvrdenie žalovaného, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na takomto určení
odvolací súd nepovažoval za právne relevantné z dôvodu, že žalobca v tomto spore podal žalobu na

plnenie, pri ktorej nemusí preukazovať naliehavý právny záujem. Otázku, či zmluvy o úvere je treba
považovať za bezúročné a bez poplatkov súd riešil iba ako predbežnú otázku.
12. Vo vzťahu k odvolacím dôvodom uvedenými žalovaným v podanom odvolaní k zmluve o úvere
č. 601600104 zo dňa 03.04.2012 v tom, že táto zmluvu je treba považovať za nepomenovanú
zmluvu uzatvorenú podľa Obchodného zákonníka, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne

postupoval, keď zmluvu o úvere uzatvorenú medzi stranami sporu považoval za zmluvu spotrebiteľskú,
na ktorú sa vzťahujú ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka upravujúce spotrebiteľské zmluvy.
Ako správne konštatoval súd prvej inštancie spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu
na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia Občianskeho zákonníka o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom

je spotrebiteľ, použijú sa vždy prednostne , ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom
(§ 52 ods. 1 a § 52 ods. 2 OZ) aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Tieto ustanovenia
Občianskehozákonníkanadobudliúčinnosťdňa1.mája2014,pričomprávnepredpisy,ktorýchsúčasťou
sú, nemajú prechodné ustanovenia, to znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy
založené pred týmto dňom. Záver súdu prvej inštancie o tom, že na tento právny vzťah je potrebné

aplikovať aj ustanovenia zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj Občianskeho
zákonníka, je preto správny. To, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa
vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného práva v zmysle ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, vyjadril aj NS SR vo
svojich rozhodnutiach sp. zn. 4M Cdo 17/2014, 8M Cdo 13/2014, 2M Cdo 5/2015, 3M Cdo 12/2014,

4M Cdo 4/2014 a 8 M Cdo 3/2015, v ktorých uviedol, že keďže ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka nadobudlo účinnosť 1. mája 2014, pričom tento predpis nemá prechodné ustanovenia, od
jeho účinnosti sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. V týchto rozhodnutiach NS
SR posudzoval to, či sa pri úverovej zmluve, ktorá je zároveň spotrebiteľskou zmluvou, má premlčanie
posudzovať podľa Obchodného alebo Občianskeho zákonníka. K dohode strán o aplikácii Obchodného

zákonníka vo všeobecných obchodných podmienkach odvolací súd ešte dodáva, že takáto dohoda
je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože k nej dochádza k zneužitiu silnejšieho postavenia
podnikateľa voči spotrebiteľovi tým, že mu nie na základe individuálneho dojednania vnucuje právny
režim Obchodného zákonníka ako právo profesionálov (ktoré ako podnikateľ ovláda), zložitejšie a
prísnejšie ako úprava v Občianskom zákonníku, čím dochádza aj k porušeniu zmluvnej slobody a

rovnosti medzi stranami záväzkového vzťahu. Čo sa týka námietok žalovaného ohľadne výšky odplaty
za poskytnutie finančných prostriedkov, ktoré žalovaný uvádzal v podanom odvolací súd uvádza, že súd
prvej inštancie zmluvu o úvere č. 601600104 zo dňa 03.04.2012 považoval za zmluvu bez úrokov apoplatkov z dôvodu absencie náležitostí uvedený v ust. § 9 ods. 2 písm. i,j,k zák. č. 129/2010 Z.z. a to
s poukazom na ust. § 11 tohto zákona.
13. Aj závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k zmluve o úvere č. 601600851 zo dňa 14.10. 2015 odvolací

súd považoval za správne a dostatočne odôvodnené. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva akými
myšlienkovými postupmi a závermi sa súd prvej inštancie riadil, pričom odvolací súd sa v plnom
rozsahu stotožnil s tým záverom, že aj túto zmluvu je treba považovať pre nesprávne uvedenú RPMN
v neprospech spotrebiteľa za zmluvu bez úrokov a poplatkov. Napokon súd prvej inštancie aj správne
výšku bezdôvodného obohatenia vyčíslil, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne

správny potvrdil. Je treba dať za pravdu súdu prvej inštancie aj v tom, že ak žalobca žalovanému na
základe vyššie uvedených zmlúv, ktoré treba považovať za zmluvy bez úrokov a poplatkov (§11 zák. č.
129/2010 Z. z. ) tieto zaplatil, ide o bezdôvodné obohatenie získané na základe neplatného právneho
úkonu urobeného v rozpore so zákonom, v zmysle ust. § 451 ods. 2 OZ, ktoré je žalovaný povinný
podľa § 451 ods. 1 OZ vydať.
14. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a

v konaní úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
celom rozsahu.

15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).