Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 20, 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 12Co/45/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2305212776
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Pátrovičová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:2305212776.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Pátrovičovej a sudkýň JUDr.

Sone Zmekovej a JUDr. Denisy Šaligovej v právnej veci žalobkyne: E. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom J.
7, XXX XX I., za účasti intervenienta: INTERCOMPS s.r.o., Miletičova 21, 820 09 Bratislava, IČO: 46
481 095, spoločne zastúpených JUDr. Annou Čukanovou, advokátkou so sídlom H. Meličkovej 26, 841
05 Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti
SR, Župné námestie 13, 811 03 Bratislava, o zaplatenie sumy 4.026.491,50 eura, o odvolaní žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 17C/90/2006-1795 zo dňa 10.10.2016 v spojení s opravným
uznesením Okresného súdu Nitra č. k. 17C/90/2006-2106 zo dňa 02.05.2017 a proti uzneseniu

Okresného súdu Nitra č. k. 17C/90/2006-1583 zo dňa 09.09.2016 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

II. Odvolací súd odvolanie proti uzneseniu č. k. 17C/90/2006-1583 zo dňa 09.09.2016 o d m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Add I.

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom č. k. 17C/90/2006-1795 zo dňa 10.10.2016 v spojení

s opravným uznesením č. k. 17C/90/2006-2106 zo dňa 02.05.2017 zamietol žalobu žalobkyne. Svoje
rozhodnutie odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 216 ods. 1, 2, § 212 ods. 2 a § 132 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969
Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“ alebo „zákon č. 58/1969 Zb.“). O trovách konania
súd rozhodol v zmysle § 262 ods. 1, 2 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý bol v konaní
úspešný, súd priznal plnú náhradu trov konania.

2. Žalobkyňa sa žalobou pôvodne domáhala zaplatenia sumy vo výške 2.290.380,40 eur (69.000.000,-
Sk), a to titulom náhrady škody, ktorá jej bola spôsobená orgánom verejnej moci a to podľa zákona číslo
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Žalobkyňa v priebehu
konania viackrát menila petit žaloby, naposledy pripustený petit žaloby bol uznesením Okresného súdu
v Nitre č. k. 17C/90/2006-479 zo dňa 20.07.2010 v znení tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni
sumu 4.026.491,50 eura, ako aj trovy konania do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

3. Žalobu odôvodnila tým, že rozsudkom Okresného súdu v Šali sp. zn. 5C/342/00 zo dňa 09.05.2002
v konaní o určenie neplatnosti právneho úkonu bolo určené, že napadnutý právny úkon, ktorý tvoril
podklad exekučného konania je neplatným právnym úkonom, pričom rozsudok nadobudol právoplatnosťv spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre dňa 03.03.2003. Poukázala na to, že počas viac ako
dvoch rokov od začatia exekúcie súdny exekútor neustále vykonával úkony smerujúce k uspokojeniu
pohľadávky oprávneného v celkovej výške 13.148.049,- Sk. Ďalej v žalobe uviedla že upovedomenie o

začatí exekúcie jej bolo doručené v exekučnom konaní dňa 23.01.2001, v lehote stanovenej zákonom
podala na exekútorský úrad dňa 05.02.2001 námietky proti exekúcii, ktoré okrem iného odôvodnila tým,
že dňa 22.12.2000 podala na Okresný súd v Šali návrh na určenie neplatnosti právneho úkonu, ďalej
namietala, že exekúcia je neprípustná, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Dňa 28.2.2001 boli námietky žalobkyne zamietnuté s odôvodnením, že pokiaľ ide o podanie návrhu

o určenie neplatnosti právneho úkonu, súd nemá pochybnosti o jeho platnosti a námietky uvedené
žalobkyňou ako povinnou teda nemožno považovať za okolnosti, ktoré by bránili vymáhateľnosti
nároku alebo, ktoré by dokonca spôsobovali zánik tohto nároku. Ako ďalší dôvod v žalobe uviedla,
že súd nevyhovel aj jej návrhu o odklad exekúcie podaný dňa 14.03.2001, ani návrhu na zastavenie
exekúcie zo dňa 28.03.2001, ktorý odôvodnila tým, že exekvovanú pohľadávku uhradila v celosti pred
začatím vyššie uvedeného exekučného konania, ktorú skutočnosť preukázala predložením účtovných

a daňových dokladov príjmových pokladničných dokladov. Ďalej v žalobe poukázala na to, že vo
vyššie špecifikovanom exekučnom konaní došlo k vydaniu nezákonných rozhodnutí a to aj v dôsledku
nesprávneho úradného postupu, nesprávneho právneho posúdenia veci, v konaní o námietkach a
návrhu na odklad a zastavenie exekúcie žalobkyne v dôsledku, ktorým konaním došlo k vzniku škody,
ktorú si uplatňuje predmetnou žalobou.

4. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania, ako aj z obsahu predmetného spisu mal
za preukázané, že žalobkyňa sa svojím podaním domáhala zaplatenia sumy 4.026.491,50 eura, ktorá
pozostávala zo sumy 3.169.856 eura ako majetková ujma a sumy 856.635,50 eura ako nemajetková
ujma.Toutoúpravounebolivšakpresnešpecifikovanéjednotlivénároky,nazákladektorýchsižalobkyňa

uplatňovala predmetnú sumu. K špecifikácií jednotlivých nárokov nedošlo v priebehu celého konania ani
po písomnom, ako aj ústnom vyzvaní právnej zástupkyne v zmysle pokynov Krajského súdu v Nitre.
Právna zástupkyňa žalobkyne špecifikáciu jednotlivých nárokov neurobila ani v ďalších jej rozsiahlych
a zmätočných podaniach, ktorými len menila celkovú žalovanú sumu. Krajský súd v Nitre vo svojom
zrušujúcom uznesení č. k. 5Co/99/2012-570 zo dňa 29.05.2013 nariadil doplniť dokazovanie v tom

smere, že žalobkyňa si v priebehu konania uplatňovala žalovanú sumu na základe troch samostatných
skutkových titulov a na základe dvoch právnych titulov. Krajský súd ďalej vo svojom rozhodnutí uviedol,
že žalobkyňa nešpecifikovala samostatne vo vzťahu ku každému skutkovému titulu, t.j. nešpecifikovala
akým spôsobom a v akom rozsahu jej spôsobilo škodu uznesenie zo dňa 28.02.2001 o zamietnutí
námietok proti exekúcii, akým spôsobom a v akom rozsahu jej spôsobilosti škodu uznesenie zo dňa

28.02.2001 o zamietnutí námietok proti exekúcii, akým spôsobom a v akom rozsahu jej spôsobilo škodu
uznesenie zo dňa 05.04.2002 o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie a akým spôsobom a v akom
rozsahu jej spôsobilo škodu rozhodnutie súdu o návrhu na odklad exekúcie, a preto je tu potreba, aby
zo strany žalobkyne bola daná presná špecifikácia, čiže Krajský súd vo svojom rozhodnutí mal za to,
že je tu potreba presne špecifikovať samostatné jednotlivé tituly, vyplýva to zo skutočnosti, že ide o

samostatné jednotlivé nároky, z ktorých môžu alebo nemusia byť dôvodné iba niektoré. Na základe tejto
skutočnosti súd prvej inštancie vyzval žalobkyňu na vyššie uvedenú špecifikáciu jej nárokov, ktorú však
žalobkyňa neuviedla.

5. Ďalej súd poukázal na nález Ústavného súdu SR z 13.02.2013, č. k. II. ÚS 165/2012-45, v ktorom

sa konštatuje, že nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu, môže byť
v občianskom súdom konaní uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej
pohľadávkyztitulubezdôvodnéhoobohateniavočitomu,ktotentoprospechzískalajepovinnýhovydať.
Pokiaľ má účastník pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia, škoda mu ešte nevznikla, a preto
nemôže byť daná zodpovednosť štátu za škodu podľa zák. č. 58/1969 Zb. Vzhľadom na skutočnosť,

že žalobkyňa v konaní nepreukázala, že sa bezúspešne domáhala vydania bezdôvodného obohatenia
priznaného rozsudkom Okresného súdu v Galante, č. k. 12C/106/2005-406 zo dňa 30.09.2010, pričom
predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 16.11.2010 mal súd prvej inštancie za to, že žaloba
zo strany žalobkyne na uplatnenie si nároku na náhradu škody podľa zákona o zodpovednosti za škodu
nebol podaný dôvodne a aj z tohto dôvodu ho súd v celom rozsahu zamietol poukazujúc na skutočnosť,

že žalobkyňa má pohľadávku z titulu vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal, a preto
tu nie je daný ani základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, a to existencia samotnej škody.
Súd sa teda stotožnil s tvrdeniami žalovaného, podľa ktorých žalobkyňa nepreukázala, že skôr ako siuplatnila nárok proti žalovanému na náhradu škody sa bezúspešne domáhala vydania bezdôvodného
obohatenia od tretích osôb.

6. Proti napadnutému rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa spolu s intervenientom,
ktoré odôvodnili ust. § 365 CSP písm. a), b), c), e), f), g), h) CSP. V odvolaní bol namietaný spôsob
doručovania napadnutého rozsudku v čase, keď sa právna zástupkyňa žalobkyne a intervenienta
nachádzala na dovolenke a požiadala súd o nedoručovanie písomností a taktiež bolo namietané

doručovanie napadnutého rozsudku len v jednom vyhotovení, hoci zastupuje aj žalobkyňu, aj
intervenienta. Právna zástupkyňa poukázala na to, že súd po 11 rokoch nevykonal dokazovanie ani
jednou stranou vlastného súdneho spisu, ani jediným dôkazom založeným žalobkyňou a intervenientom,
ani jedným procesným úkonom žalobkyne a intervenienta. Výroky súdu prvej inštancie sú okopírované
zo zápisníc pojednávaní, súd nerozhodoval na skutkovom základe, preto napadnutý rozsudok, ktorý
je zmätočný, nepreskúmateľný, arbitrárny, rozporný a svojvoľný, porušuje základné právo na súdnu

ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR). Súd nevysvetlil, prečo sa odklonil o judikatúr žalobkyňou
preukázaných, je porušením právnej istoty a legitímneho očakávania. Napadnutý rozsudok je vydaný v
rozpore so zákonom č. 58/1969 Z. z., zák. č. 514/2003 Z. z. Exekučným poriadkom, čl. 46 ods. 3 Ústavy
SR a právoplatnými rozsudkami a uzneseniami v inom konaní. Súd prvej inštancie mal nesprávne za
to, že žalobu o zodpovednosti za škodu je možné uplatniť až vtedy, ak žalobkyňa preukáže bezúspešné

domáhanie sa vydania pohľadávky od PEGRA spol. s.r.o., avšak v takom prípade by žalobkyňa bola
v premlčaní a iste by žalovaný premlčanie namietal. Zodpovednosť štátu za škodu je absolútnou
objektívnou zodpovednosťou, pre ktorej vznik a existenciu nie sú podstatné žiadne ďalšie skutočnosti
ako skutočnosti predpokladané zákonom, najmä či poškodený využil alebo nevyužil možnosť domáhať
saplneniaztitulubezdôvodnéhoobohateniaprotisubjektu,ktorýjetotoplneniepovinnývydať.Ďalejbolo

namietané, že súd neodôvodnil v napadnutom rozsudku, ktorým procesným úkonom bol intervenient do
konania pripustený, súd nedoručil rozsudok podpredsedovi vlády SR, ministrovi spravodlivosti SR. Súd
v priebehu procesu uzneseniami vyhlasoval dokazovanie za skončené bez toho, aby predchádzajúce
uznesenia o vyhlásení dokazovania za skončené zrušil alebo oznámil stranám, že na nich netrvá,
nakoľko napadnutý rozsudok je v poradí tretím rozsudkom. Napadnutý rozsudok nebol vyhlásený v

mene Slovenskej republiky ani verejne. Požiadavku verejného vyhlásenia rozsudku možno aj podľa
názoru Ústavného súdu I. ÚS 5/02 považovať za splnenú len vtedy, ak má verejnosť možnosť získať
informácie o dátume a mieste vyhlásenia rozsudku tak, aby pri takomto zverejnení mohol byť prítomný
ktokoľvek, kto má o to záujem, pričom vo vzťahu k účastníkovi konania sa musí vychádzať z prezumpcie
takéhoto záujmu. Pred vyhlásením rozsudku žalobkyňa upozornila predsedkyňu Okresného súdu Nitra,

že zákonná sudkyňa sa chystá úmyselne porušiť základné ľudské práva žalobkyne tým, že ide vyhlásiť
rozsudok, pričom oznam 5 dní pred vyhlásením rozsudku verejne nevyvesila. Na vyhlásení bola ako
verejnosť prítomná predsedkyňa Okresného súdu Nitra, a aj napriek tomu, sudkyňa nevyhlásil rozsudok
verejne a v mene SR. Ďalej napadnutým rozsudkom súd nerozhodoval o celej prejednávanej veci,
súd nezamietol žalobu v celom rozsahu, rozhodoval o zaplatenia 4.026.491,50 eura s príslušenstvom,

a pre takéto rozhodnutie neexistuje žiaden právny základ ani podklad, napadnutý rozsudok je hrubo
svojvoľný. Neexistuje žiadne uznesenie, ktorým by súd pripustil zmenu žaloby o zaplatenie 4.026.491,50
eura s príslušenstvom. Z uznesenia č. k. 17C/90/2006-479 zo dňa 20.07.2010 vyplýva, že súd pripúšťa
zmenu žaloby a bude rozhodovať o sume 4.026.491,50 eura a trovy konania, nie o príslušenstve.
Dňa 20.04.2007 právny zástupca žalobkyne rozšíril pôvodnú žalobu o zaplatenie 69 mil. Sk s prísl.

na sumu 95.049.049,- Sk ako majetkovej ujmy a nemajetkovej ujmy vo výške 871.440,75 Sk za
obdobie od 2007 do 2009. Od 24.07.2007 až do vyhlásenia rozsudku dňa 10.10.2016 právoplatne o
procesnom návrhu žalobkyne nebolo rozhodnuté. Aj keď súd nevedel, o ktorom procesnom návrhu
rozhoduje,uznesenímvyhlásildokazovaniezaskončenéadňa10.10.2016vyhlásilnapadnutýrozsudok.
Súd opakovane vytváral prieťahy v konaní. Dňa 09.09.2016 vyhlásil uznesením, že zmenu petitu

žaloby nepripúšťa, nepokračoval o pôvodnom nároku a nerozhodol ani o návrhu zo dňa 09.09.2016.
Uznesenie súd neodôvodnil, ani strany nepoučil o opravnom prostriedku. Následne právna zástupkyňa v
podanom odvolaní poukázala na skutočnosť, že súd prvej inštancie konal so žalovaným - Ministerstvom
spravodlivosti, ktoré nemá spôsobilosť byť stranou sporu, žalobkyňa uplatnila žalobu proti Slovenskej
republike, v mene ktorej koná podpredseda vlády SR a minister spravodlivosti, v mene ktorého koná

ním splnomocnený zamestnanec. Dňa 16.09.2016 bola vznesená námietka pochybnosti, nestrannosti a
nezaujatosti sudkyne, o ktorej doteraz nerozhodol príslušný súd. Sudkyňa má oznamovaciu povinnosť
voči nadriadenému orgánu týkajúcu sa dôvodov jej vylúčenia.7. Ďalej uviedla, že súd prvej inštancie nebol viazaný v celom procese ani zásadou zákazu litispendencie
ani zásadou viazanosti súdov právoplatnými rozhodnutiami vydanými v konaní vedenom pred OS
Galanta. Súd nedostatočne zistil skutkový stav keď tvrdí, že žalobkyňa má pohľadávku u obchodnej

spoločnosti PEGRA spol. s.r.o., pretože zo všetkých uznesení vyplýva, že oprávneným je Ing. Gašparík
a v súdnom spise sa nachádzajú dôkazy, že exekúcia bola vykonávaná nesprávnym úradným postupom
súdu v prospech neúčastníka konania, PEGRA spol. s.r.o. Súd nevykonal dokazovanie návrhom na
zastavenie exekúcie zo dňa 13.03.2002, o ktorom Okresný súd nerozhodol, hoci súdny exekútor od
31.05.2001 vykonával exekúciu v prospech PEGRA spol. s.r.o. na základe vraj odstúpenej pohľadávky

Ing. Gašparíka. Je preukázané aj to, že všetky uznesenia OS Galanta sú vydané vo veci oprávneného
Ing. Gašparíka. Zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesného
útoku, ktoré neboli uplatnené z dôvodu, že o nich právna zástupkyňa žalobkyne a intervenienta nemala
vedomosť. Opätovne poukázala na skutočnosť, že exekučné konanie a exekúcia sú jeden celok
a nemožno rozlíšiť škodu podľa jednotlivo vydaných uznesení. Prehnané a šikanózne formalistické
požiadavky súdu na formuláciu presného petitu sú ústavne neakceptovateľné (nález ÚS SR sp. zn.

č. I. ÚS 135/04, č. 87/2004, II. ÚS 135/04). Predmet konania je daný, škoda vznikla v rámci procesu
exekučného konania, za ktorú zodpovedá štát - je absolútnou objektívnou zodpovednosťou. Krajský
súd nezaviazal žalobkyňu špecifikáciou žalobného petitu. Súd nevykonal dokazovanie ani znaleckými
posudkami. V záver odvolania bolo poukázané na viaceré rozhodnutia súdov SR a ustálenú judikatúru
Ústavného a Najvyššieho súdu SR. K otázke trov konania právna zástupkyňa uviedla, že žalovaný si

náhradu trov konania neuplatnil a Civilný sporový poriadok nepriznáva náhradu trov konania štátu.

8. K odvolaniu žalobkyne a intervenienta proti napadnutému rozsudku sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol,
že sa stotožňuje s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie. Uviedol, že vzhľadom na ust. § 366
CSP nemožno v odvolacom konaní prihliadať na novoty, tzn. prostriedky procesného útoku, ktoré neboli

uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie. Ak by odvolací súd na tieto novoty prihliadol, došlo
by k porušeniu princípu právnej istoty (čl. 2 CSP) a rovnosti zbraní (čl. 6 CSP). Žalovaný poukázal na
judikát Ústavného súdu SR, na ktorý poukazoval aj v napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie a aj
na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. k. 6Co/402/2016-105 zo dňa 07.11.2016. Z ustálenej
súdnej praxe, konkrétne z III. ÚS 361/2009, II. ÚS 165/2012, IV. ÚS 159/2012 vyplýva, že škoda

musí existovať najneskôr v dobe, kedy súd o uplatnenom nároku rozhoduje. V otázke súbehu, resp.
konkurencie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia a náhrady škody dospela súdna prax k záveru,
že žalobkyňa má pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal, resp. kým
nepreukázala bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia, nie je daný základný predpoklad
zodpovednosti štátu za škodu, a to existencia škody. K otázke náhrady trov konania uviedol, že tvrdenie

žalobkyne a intervenienta je absurdné a v rozpore so skutkovými okolnosťami prejednávanej veci,
žalovaný si náhradu trov konania uplatnil a Civilný sporový poriadok nevylučuje náhradu trov štátu.
Ďalej žalovaný poukázal na § 360 ods. 1 a 2 CSP, v zmysle ktorého intervenient je oprávnený podať
odvolanie so súhlasom strany, pokiaľ vystupuje pri strane v konaní, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie
vydané. Súhlas musí byť udelený do konca lehoty na podanie odvolania. Z uvedeného vyplýva, že

žalobkyňa neudelila intervenientovi súhlas s podaním odvolania, a preto by mal odvolací súd odvolanie
intervenienta ako podané neoprávnenou osobou odmietnuť. Na záver žalovaný uviedol, že podané
odvolanie je tendenčné a nereflektuje skutočnému obsahu napadnutého rozsudku, snaží sa odvrátiť
pozornosť odvolacieho súdu od podstatných aspektov konania. Napadnutý rozsudok spĺňa Ústavným
súdom precizovanú povinnosť vysporiadania sa so všetkými právne a skutkovo relevantnými otázkami

jasne, presvedčivo a zrozumiteľne.

9. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379,
§ 380 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal
vec bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1, § 378 ods. 1, § 177 ods. 2 písm. c), § 219 ods. 3

CSP) a po prejednaní veci urobil záver, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. Zároveň
aplikoval ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa stotožnil s výrokom rozhodnutia súdu prvej inštancie ako

aj s jeho odôvodnením vo výroku, pretože súd prvej inštancie urobil správny právny záver a svoje
rozhodnutie odôvodnil v súlade s ním citovanými, správne aplikovanými zákonnými ustanoveniami, na
ktoré aj odvolací súd poukazuje. Na dôvažok odvolací súd dodáva nasledovné:10. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala zaplatenia sumy vo výške 2.290.380,40 eur (69.000.000,-
Sk), a to titulom náhrady škody, ktorá jej bola spôsobená orgánom verejnej moci vydaním nezákonných
rozhodnutí a nesprávnym úradným postupom. Žalobkyňa v priebehu konania viackrát menila petit

žaloby, naposledy pripustený petit žaloby bol uznesením Okresného súdu v Nitre č. k. 17C/90/2006-479
zo dňa 20.07.2010 v znení tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 4.026.491,50 eura,
ako aj trovy konania do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvej inštancie nárok žalobkyne na
náhradu škody z titulu vydaných nezákonných rozhodnutí a nesprávneho úradného postupu posudzoval
podľa zákona č. 58/1969 Zb., pretože ňou uvádzané rozhodnutia boli vydané za účinnosti tohto zákona,

ktorý bol zmenený zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, ktorý nadobudol účinnosť 01.07.2004, a rovnako súd prihliadal aj na predchádzajúce
rozhodnutia odvolacieho súdu (č. k. 6Co/264/2008-423 zo dňa 24.02.2009 a č. k. 5Co/99/2012-570 zo
dňa 29.05.2013) a v nich vyjadrené právne názory odvolacieho súdu.

11. Keď odvolací súd uznesením č. k. 5Co/99/2012-570 zo dňa 29.05.2013 naposledy zrušil v

predmetnej veci napadnutý rozsudok č. k. 17C/90/2006-509 zo dňa 19.09.2011 a vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie, určil súdu prvej inštancie ako ďalší postup vyzvať žalobkyňu na špecifikáciu
akým spôsobom a v akom rozsahu jej spôsobilo škodu uznesenie zo dňa 28.02.2001 o zamietnutí
námietok proti exekúcii, akým spôsobom a v akom rozsahu jej spôsobilo škodu uznesenie zo dňa
05.04.2002 o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie a akým spôsobom a v akom rozsahu jej

spôsobilo škodu nerozhodnutie súdu o návrhu na odklad exekúcie, následne žalobkyňu vypočuť podľa
ňou predloženej špecifikácie. Potreba takejto presnej špecifikácie jednotlivých právnych titulov vyplýva
zo skutočnosti, že sa jedná o samostatné jednotlivé nároky, z ktorých môžu alebo nemusia byť dôvodné
len niektoré. Súd prvej inštancie po vrátení veci na ďalšie konanie správne vyzval žalobkyňu na presnú
špecifikáciu petitu žaloby podľa určenia odvolacieho súdu, dokonca dvakrát, ale žalobkyňa petit takto

nešpecifikovala.

12. Odvolací súd rovnako prihliadol na žalobkyňou a intervenientom uvedené rozhodnutia súdnej
praxe (2 Cdo 48/2000, 2 Cdo 155/2011), ktoré boli v rozpore so súdom prvej inštancie uplatneným
nálezom ÚS SR z 13.02.2013, II. ÚS 165/2012 a z ktorých vyplynul právny názor, že pri kolízii nárokov

na vydanie bezdôvodného obohatenia a nároku na náhradu škody, má vzhľadom na subsidiárnu
povahu nároku na bezdôvodné obohatenie, prednosť nárok na náhradu škody, ak táto škoda v čase
vyhlásenia rozhodnutia nebola uhradená tým subjektom, ktorý sa na úkor iného obohatil. Odvolací
súd sa však stotožnil s názorom Ústavného súdu SR vyjadrenom v náleze II. ÚS 165/2012, III. ÚS
361/09 a dlhodobou a relatívne ustálenou judikatúrou všeobecných súdov, z ktorej vyplýva, že nárok

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu môže byť v občianskom súdnom
konaní uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu
bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal, a je povinný ho vydať. Pokiaľ má
účastník pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia, škoda mu ešte nevznikla, a preto nemôže
byť daná zodpovednosť štátu za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb. Aktívnu legitimáciu na úspešné

uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. má ten, komu vzniklo právo na
náhradu škody, teda ten, u koho sú splnené všetky predpoklady zodpovednosti štátu za škodu vrátane
základného predpokladu tejto zodpovednosti, a to vzniku samotnej škody. Kým žalobca má pohľadávku
na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal, resp. kým nepreukázal bezúspešné
domáhanie sa vydania tohto obohatenia (ak táto bezúspešnosť nebola ním zavinená), nie je daný

základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb. Rovnaký názor zastal
aj Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 4 Cz 110/84 zo 16. apríla 1985, a v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo 199/2005
z 31. mája 2006.

13. Aj keď Najvyšší súdu SR má protichodný názor v niektorých jeho rozhodnutiach k danej problematike

súbehu bezdôvodného obohatenia a náhrady škody, táto skutočnosť nemá vplyv na to, že žalobkyňa po
výzve súdu nešpecifikovala svoj nárok na náhradu škody v súlade so zákonom tak ako určil odvolací
súd. Súd prvej inštancie teda rozhodol vecne správne, keď žalobu žalobkyne zamietol.

14. K tvrdeniu žalobkyne o nesprávnom postupe a rozhodnutia týkajúceho sa námietky zaujatosti voči

zákonnej sudkyni odvolací súd poukazuje na ust. § 49 ods. 3 CSP, podľa ktorého dôvodom na vylúčenie
sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti,
a na ust. § 53 ods. 3 CSP, ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v procesnom
postupe sudcu alebo jeho rozhodovacej činnosti, súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípadesa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Civilný sporový poriadok ustanovuje výnimky z povinnosti
súdu predložiť vec na rozhodnutie o námietke zaujatosti nadriadenému súdu, pričom jednou z nich
je námietka, ktorá sa obsahovo týka procesného postupu sudcu v konaní, resp. jeho rozhodovacej

činnosti. V tomto prípade na takúto námietku súd neprihliada a pokračuje v konaní. Súd prvej inštancie
teda správne vyhodnotil, že námietka zaujatosti podaná žalobkyňou sa týkala len procesného postupu
zákonnej sudkyne, a preto na ňu v prejednávanej veci neprihliadal. Tento svoj postup súd odôvodnil v
napadnutom rozsudku a odvolací súd ho považuje za zákonný.

15. Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie dôvody, žalobkyňa namietala, že jej súd prvej inštancie doručoval
rozsudoknapriektomu,žepožiadalaonedoručeniezdôvodydovolenky.Odvolacísúdkonštatuje,žesúd
prvej inštancie neporušil žiadne procesné ustanovenie tým, že doručoval rozsudok právnej zástupkyni
žalobkyne, táto si ho aj prevzala v úložnej dobe a odvolanie podala v odvolacej lehote. Čerpanie
dovolenky nie je vážnym dôvodom na to, aby súd nerealizoval svoju povinnosť doručiť rozhodnutie
právnej zástupkyni. Pokiaľ právny zástupca zastupuje v konaní viacerých účastníkov - viaceré sporové

strany, doručuje sa mu súdne rozhodnutie iba v jednom vyhotovení a nie v takom počte koľko účastníkov
zastupuje.

16. Ďalej žalobkyňa namietala, že súd prvej inštancie nevykonal dôkaz ani jednou stranou spisu, ani
jedným dôkazom, pričom túto námietku bližšie nevysvetlila. Zo spisu (z obsahu zápisníc o pojednávaní)

vyplýva, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie celým obsahom spisu, avšak vzhľadom na záver
o nedôvodnosti žaloby, nebolo potrebné, aby sa zaoberal dôkazmi o výške škody, prípadne dôkazmi o
ďalších skutkových tvrdeniach žalobkyne, ktoré však neboli predmetom žaloby, resp. netýkali sa základu
žaloby.

17. K ďalšej odvolacej námietke odvolací súd uvádza, že rozsudok súdu prvej inštancie je riadne
odôvodnený v súlade s § 220 ods. 2 CSP, súd prvej inštancie dostatočne uviedol závery dokazovania i
svoje právne posúdenie veci, vysvetlil i použitie príslušnej judikatúry.

18. Pokiaľ ide o účasť intervenienta na strane žalobkyne, nie je zrejmé prečo samotná žalobkyňa, ktorá

s jeho účasťou súhlasila, spochybňuje jeho účasť v konaní. Intervenient vstúpil do konania ešte za
účinnosti Občianskeho súdneho poriadku ako vedľajší účastník. Podľa OSP vstup vedľajšieho účastníka
bol účinný oznámením o vstupe do konania a súd vstup vedľajšieho účastníka vzal na vedomie, konal s
ním,zaoberalsajehovstupomibavtedy,akjehovstupnamietalúčastníkkonania.Pozmeneprocesného
predpisu (od 1.6.2016 je účinný Civilný sporový poriadok), súd prvej inštancie naďalej konal s vedľajším

účastníkom ako s intervenintom, pričom žalobkyňa túto transformáciu nenamietala.

19. Ďalšou odvolacou námietkou je tvrdenie, že rozsudok súd prvej inštancie nevyhlásil verejne a v mene
Slovenskej republiky. Táto námietka je opodstatnená, avšak odvolací súd v zmysle novej procesnej
úpravy už nemôže znovu zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie, avšak toto procesné pochybenie súdu

prvej inštancie nemá vplyv na vecnú správnosť rozsudku súdu prvej inštancie. Rozsudok bol verejne
vyhlásený, pretože zo zákona je každé pojednávanie verejné, súd prvej inštancie vyhlásil rozsudok
na odročenom, teda pokračujúcom pojednávaní a nie na verejnom vyhlásení rozsudku bez nariadenia
pojednávania. Iba v prípade, ak by súd prvej inštancie nenariaďoval vo veci pojednávanie, bolo by jeho
povinnosťou zverejniť oznam o termíne verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli a na internete

5 dní vopred pred termínom verejného vyhlásenia rozsudku.

20. Námietka žalobkyne, že súd prvej inštancie nerozhodol o celom predmete konania je nesprávna.
Naposledy bola v konaní uznesením pripustená zmena žaloby na sumu 4.026.491,50 a trovy konania a
o tomto predmete konania súd prvej inštancie rozhodol v celom rozsahu. Právna zástupkyňa žalobkyne

mnohokrát upravovala petit žaloby, posledná úprava žaloby nebola súdom prvej inštancie pripustená.
Námietka ohľadne nerozhodnutie súdu prvej inštancie o zmene petitu zo dňa 20.04.2007 na sumu
95.049.049 je irelevantná, pretože následne došlo k ďalšej zmene petitu na sumu 4.026.491,50, o ktorej
súd prvej inštancie rozhodol.

21. Podľa § 360 ods. 1 CSP odvolanie môže podať intervenient, ak tvorí so stranou podľa § 359
nerozlučné spoločenstvo podľa § 77.22. Podľa § 360 ods. 2 CSP v ostatných prípadoch môže intervenient podať odvolanie so súhlasom
strany podľa § 359.

23. K námietke žalovaného ku skutočnosti, že žalobkyňa nevyjadrila súhlas s odvolaním intervenienta,
a preto by mal odvolací súd odvolanie intervenienta ako podané neoprávnenou osobou v zmysle § 386
písm. b) CSP odmietnuť, odvolací súd uvádza, že Civilný sporový poriadok presne nešpecifikuje formu
súhlasu strany s odvolaním intervenienta, tá je prenechaná na posúdenie súdom a na ustálenú súdnu
prax. Žalobkyňa a intervenient, ktorý vystupoval na strane žalobkyne, majú spoločnú právnu zástupkyňu.

Tá podala odvolanie proti napadnutému rozsudku spoločne v mene žalobkyne aj intervenienta. Právna
zástupkyňa sa riadi pokynmi žalobkyne a intervenienta, a preto je logické predpokladať, že žalobkyňa
vyjadrila svoj súhlas s podaním odvolania intervenientom, keďže odvolanie podali spoločne. Záujem
žalobkyne na preskúmaní napadnutého rozsudku je teda zjavný. Bolo by neúčelné, aby súd v takomto
prípade vyžadoval od žalobkyne ďalší súhlas s odvolaním intervenienta, resp. odmietol odvolanie
intervenienta ako podané neoprávnenou osobou v zmysle § 386 písm. b) CSP.

24. Pasívnu legitimáciu žalovaného a zastúpenie Slovenskej republiky v tomto konaní si súd prvej
inštancie vyriešil správne. Ostatné odvolacie dôvody sú irelevantné, netýkajú sa dôvodov rozsudku a
nemajú vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

25. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov odvolanie žalobkyne a intervenienta posúdil ako
neopodstatnené a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdil.

26. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorému podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP

patrí v celom rozsahu náhrada trov vynaložených v tomto štádiu konania. Žalovaný si však náhradu
trov odvolacieho konania neuplatnil, a preto odvolací súd rozhodol, že mu náhradu trov konania voči
žalobkyni nepriznáva.

Add II.

27. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením č. k. 17C/90/2006-1583 zo dňa 09.09.2016 nepripustil
zmenu petitu žaloby a poukázal na ust. § 139, § 140 ods. 1 a 2, § 142 ods. 1 a § 143 ods. 1 CSP. Právna
zástupkyňa žalobkyne v priebehu konania viackrát menila petit žaloby, pričom výšku škody opierala aj o
iné rozhodnutia vydané v exekučnom konaní, uvádzala nové právne tituly, nové tituly odškodnenia. Súd

zmenu žaloby nepripustil z dôvodu, že výsledky doterajšieho dokazovania by nemohli byť podkladom
pre konanie o zmenenej žalobe. Súd o nepripustení zmeny petitu rozhodol na pojednávaní konanom
dňa 09.09.2016, za účasti všetkých účastníkov konania, pričom podľa § 357 CSP voči predmetnému
uzneseniu nie je prípustné podať odvolanie.

28. Proti napadnutému uzneseniu č. k. 17C/90/2006-1583 zo dňa 09.09.2016 o nepripustení zmeny
petitu žaloby podala odvolanie žalobkyňa, ktoré dôvodila § 365 písm. a), b), d), e), h) CSP. Ak bolo
uznesenie vyhlásené na pojednávaní, doručuje sa jeho písomné vyhotovenie len tým účastníkom, ktorí
neboli prítomný pri jeho vyhlásení. Vyhlásením uznesenia o nepripustení zmeny petitu a doručením
zápisnice sa toto uznesenie stalo právoplatným. Pre vydanie predmetného uznesenia neboli splnené

procesné podmienky ani z dôvodu, že žalobkyňa predbežne prejednala nárok zo zodpovednosti štátu
za škodu a súd svojvoľne nepripustil jej zmenu a tak vopred prejudikoval výsledok sporu. Súd prvej
inštancie nekonal v súlade so zákonom. Na otázku žalobkyne z akého dôvodu nepripustil zmenu petitu
žaloby súd neodpovedal a rýchlo uviedol, že proti nepripusteniu zmeny petitu sa nedá odvolať. Ani
na pojednávaní sa žalobkyňa nedozvedela dôvod, pre ktorý súd zmenu žaloby nepripustil, pre ktorý

dôvod je uznesenie svojvoľné. Zákonná sudkyňa v čase vyhlásenia uznesenia nepoznala právo, podľa
ktorého súd zmenu žaloby nepripúšťa. Žalobkyňa bola v legitímnom očakávaní ako aj s poukazom aj na
skutočnosť, že pre rozhodnutie je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia, že spory z ohrozenia alebo
porušenia subjektívnych práv pojednáva a rozhoduje nezávislý a nestranný súd, ochrana ohrozených
alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol

naplnený princíp právnej istoty.

29. Podľa § 235 ods. 1 CSP uznesenie sa vyhlási verejne, ak bolo vydané na pojednávaní alebo pri
inom úkone súdu.30. Podľa § 235 ods. 2 CSP uznesenie súd vyhotoví písomne a doručí ho, ak je proti nemu prípustné
odvolanie, ak to je pre vedenie konania potrebné alebo ak ide o uznesenie, ktorým sa v konaní ukladá

nejaká povinnosť.

31. Podľa§ 355 ods. 2 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon
pripúšťa.

32. Podľa § 357 CSP odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o: a) zastavení konania,
b) odmietnutí podania vo veci samej, c) odmietnutí žaloby na obnovu konania, d) návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia, e) zrušení neodkladného opatrenia alebo
zabezpečovacieho opatrenia podľa § 334 a 335 ods. 1, f) návrhu na opravu chýb v písaní a počítaní
a iných zrejmých nesprávností, okrem odôvodnenia, g) zamietnutí návrhu na doplnenie rozsudku,
h) zamietnutí návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, i) návrhu na predbežnú vykonateľnosť

rozsudku, j) odklade vykonateľnosti rozhodnutia, k) povinnosti zložiť zábezpeku vo veciach práva
duševného vlastníctva, l) zabezpečení dôkazného prostriedku, m) nároku na náhradu trov konania, n)
prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164, o) návrhu na uznanie cudzieho rozhodnutia, o
návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia a vo veciach výkonu cudzieho rozhodnutia.

33. Podľa § 386 písm. c) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je odvolanie prípustné.

34.Zákonvustanovení§357CSPtaxatívnevymenúvaokruhuznesenísúduprvejinštancie,protiktorým
je odvolanie prípustné, čo znamená, že v ostatných prípadoch je odvolanie proti uzneseniu súdu prvej

inštancie neprípustné. V tomto prípade ide o uznesenie, ktorým súd rozhodol o nepripustení zmeny
petitu žaloby žalobkyne. Takéto ustanovenie sa v taxatívnom výpočte uznesení, voči ktorým je prípustné
odvolanie, nenachádza, čo má za následok, že proti takémuto uzneseniu odvolanie prípustné nie je.
Odvolací súd preto aplikujúc ustanovenie § 355 ods. 2 CSP posúdil podané odvolanie ako neprípustné
a ako také ho podľa § 386 písm. c) CSP odvolanie odmietol. K otázke písomného vyhotovenia odvolací

súd uvádza, že v zmysle § 235 ods. 2 CSP súd prvej inštancie nebol povinný písomne vyhotovovať
napadnuté uznesenie o nepripustení zmeny petitu žaloby, pretože proti nemu nie je prípustné odvolanie,
neukladá žiadne povinnosti, ani to nebolo potrebné pre vedenie konania.

35. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, §
420, § 421 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).