Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, December 7, 2018

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 11C/45/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113232183
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Wildeová

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2018:8113232183.14

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Ivetou Wildeovou v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so

sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO:
35 724 803, zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5,
851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, p r o t i žalovaným: 1. Q. W., N.. XX.XX.XXXX, A. V. Š.Š., W. Č.
XXX a 2. D. N.Á., N.. XX.X.XXXX, A. W., M. X, za účasti Združenia na ochranu občana spotrebiteľa
HOOS, so sídlom Nám. legionárov 5, Prešov, IČO: 42176778, zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom,
advokátom, so sídlom Sovietskych hrdinov 163/66, Svidník, o zaplatenie 8.855,90 Eur a prísl., takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalovaní v 1. a 2. rade a Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS m a j ú nárok na
náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca žalobou zo dňa 5.11.2013 sa domáhal zaplatenia sumy 8 855,90 Eur s úrokmi z omeškania,
ktoré kapitalizoval na sumu 235,09 Eur, a to za obdobie od 21.11.2010 do 3.11.2012 vychádzajúc zo
sadzby 8,75 % ročne z každej omeškanej splátky a ďalej do budúcna žiadal priznať spomínaný úrok
z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo žalovanej sumy až do zaplatenia. Nárok uplatnil z úverovej
zmluvy zo dňa XX.X.XXXX uzavretej medzi jeho právnym predchodcom Slovenskou sporiteľňou, a. s.

a žalovanými. Žalovaná suma pritom predstavuje neuhradené splátky za obdobie od 20.11.2010 do
20.5.2017, teda 79 splátok po 112,10 Eur.

2. Žalovaní so žalobou síce súhlasili, ale konkrétne k výške svojho dlhu sa vyjadriť nevedeli. Žalovaný v
1. rade poukázal na to, že písomnosti týkajúce sa zosplatnenia úveru mu nemohli byť doručené, pretože
na pôvodnej adrese v Prešove na ulici Vihorlatskej 22 sa nezdržiava už dávno.

3. Pôvodný vedľajší účastník vzniesol námietku premlčania, pričom vychádzal z prílohy č. 1 k Zmluve o
postúpení pohľadávok, z ktorej vyplynulo, že k 27.9.2012 boli žalovaní v omeškaní 1 225 dní (viac ako
3 roky). Zdôraznil, že ide o spotrebiteľskú zmluvu s poukazom na § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb.
a že je potrebné aplikovať 3-ročnú premlčaciu lehotu podľa Občianskeho zákonníka. Vyslovil tiež názor,
že Slovenská sporiteľňa, a. s. mohla žalobcovi postúpiť pohľadávku ako celok, nielen jej časť. Uviedol,
že v zmluve chýba tiež náležitosť podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z. a citoval tiež §
4 ods. 5 tohto zákona. Mal za to, že dojednanie poplatku za spracovanie úveru a za správu úveru sú

neprijateľnými zmluvnými podmienkami, slúžia len záujmom banky a poškodzujú spotrebiteľa tak, ako
to aj uzavrel Vrchný krajinský súd v Karlsruhe č. AZ 17 U 192/2010 zo dňa 3.5.2010.4. Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, ich písomnými vyjadreniami, zmluvou o úvere zo
dňa XX.X.XXXX, všeobecnými obchodnými podmienkami, zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa
25.9.2012 s prílohou, vyjadrením Slovenskej sporiteľne, a. s. a spoločnosti Cash collectors SK, s. r. o.,

ako aj ďalším spisovým materiálom a zistil tento skutkový stav:

5. Dňa XX.X.XXXX bola uzavretá zmluva o splátkovom úvere medzi Slovenskou sporiteľňou, a. s. ako
veriteľom a žalovanými ako dlžníkmi. Úver bol poskytnutý vo výške 220 000,- Sk (7 302,66 Eur) s
priemernou úrokovou sadzbou 13,5 % p. a. Dohodnutý bol aj poplatok za poskytnutie úveru vo výške

4 400,- Sk z prostriedkov úveru a poplatok za správu úveru 60,- Sk mesačne. Dlžníci sa zaviazali úver
splatiť od 20.6.2007 do 20.5.2017 mesačne po 3 377,- Sk (112,09 Eur), celkovo 120 splátkami. V zmluve
je uvedené aj RPMN 15,30 %.

6. Žalovaní celkovo z úveru zaplatili sumu 2 764,57 Eur.

7. Keďže úver nebol riadne splácaný, Slovenská sporiteľňa, a. s. vyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru
dňa 24.9.2012. Vyplýva to z jej správy zo dňa 13.6.2014 (č. l. 69).

8. Dňa XX.X.XXXX bola uzavretá medzi Slovenskou sporiteľňou, a. s. a žalobcom zmluva o postúpení
pohľadávok, podľa prílohy č. 1 jej predmetom bola aj pohľadávka z úverovej zmluvy žalovaných. Žalobca

ani jeho právny predchodca Slovenská sporiteľňa, a. s. nevedeli preukázať výzvu Slovenskej sporiteľne,
a. s. na úhradu dlhu v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. Žalobca však uviedol, že pohľadávka bola
v minulosti v mandátnej správe Cash collectors SK, s. r. o. Uvedená spoločnosť na požiadanie súdu
predložila výzvy zo dňa 16.2.2011, 17.3.2011, 5.5.2011 a 2.6.2011 adresované žalovaným. Označené
boli ako „Výzvy na úhradu dlhu pred podaním žaloby“. Z ich obsahu vyplýva, že Cash collectors SK, s.

r. o. prevzal na vymáhanie predmetný dlh od Slovenskej sporiteľne, a. s., a preto vyzval žalovaných na
úhradu konkrétnej sumy do určitého dátumu, prípadne na spísanie dohody o splátkach.

9. Súd vo veci už raz rozhodol, keď rozsudkom č.k. 11C/45/2014-163 zo dňa 25.9.2015 žalobu
zamietol pre nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu, ktorý nepreukázal splnenie zákonnej podmienky

pre platnosť postúpenia pohľadávky upravenej v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a to
predchádzajúcu výzvu banky na úhradu dlhu.

10. S týmto právnym posúdením však súd druhej inštancie nesúhlasil a na základe odvolania žalobcu
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil na ďalšie konanie uznesením Krajského súdu v Prešove

19Co/2/2016 z 2.5.2017. Konštatoval pritom, že tak Občiansky zákonník, ako aj zákon o bankách
nevyžaduje súhlas dlžníka s postúpením pohľadávky, hoci súd prvej inštancie nič také neuvádzal, keďže
spomínané konštatovanie je nepochybne správne. Odvolací súd vyslovil záver, že nie je zrejmé, ako
súd prvej inštancie dospel k záveru o tom, že v § 92 ods. 8 zákona o bankách sú obsiahnuté zákonné
podmienky pre platné postúpenie pohľadávky a že toto ustanovenie je potrebné chápať len ako prípad

prelomenia bankového tajomstva.

11. Po tomto rozhodnutí odvolacieho súdu však danou problematikou sa zaoberal aj Najvyšší súd
Slovenskej republiky, ktorý prijal vo svojich rozhodnutiach ten právny záver, ku ktorému dospel aj súd
v prvej inštancie v predchádzajúcom rozsudku. Ide o rozsudky Najvyššieho súdu SR 1Cdo/147/2017

zo dňa 24.4.2018, ako aj 7Cdo/26/2017 zo dňa 28.3.2018. Najvyšší súd v spomínaných rozhodnutiach
poukázal na to, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách malo banku motivovať k tomu, aby
podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkového vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru
dlžníkom a nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky,
poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Nie je v záujme

spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek počas trvania záväzkového
vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napr. nepodlieha dozoru a
dohľadu Národnej banky Slovenska. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona
o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom
upravenou činnosťou. Najvyšší súd SR uviedol, že zákonnými špeciálnymi podmienkami, ktoré musia

byť splnené v prípade postúpenia, čo i len časti pohľadávky banky na tretiu nebankovú osobu je okrem
spotrebiteľskéhoúverupreukázateľnézaslaniepísomnejvýzvybankydlžníkovi(vomeškaní)adlžníkovo
následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Zákon o bankách je totiž špeciálnym predpisom vo
vzťahu k Občianskemu zákonníku. Tieto isté podmienky musia byť splnené aj pri prelomení bankovéhotajomstva, aby nedošlo k jeho porušeniu. Uvedené spolu úzko súvisí, avšak vzájomne sa nevylučuje.
Dovolací súd následne konštatoval, že v prípade, ak by neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8
prvá veta zákona o bankách pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, jednalo by sa o

postúpenie v rozpore so zákonom (v tomto prípade so zákonom o bankách) a išlo by o neplatný právny
úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.

12. Súd zároveň dodáva, že výkladom sporného ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách sa
zaoberalo aj občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu SR na svojom zasadnutí 9.10.2018, na

ktorom jednohlasne bolo prijaté na zverejnenie v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR
rozhodnutie č. 1 s touto právnou vetou: „Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách
neupravuje len ochranu bankového tajomstva, ale tiež práv klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky.
Postúpenie pohľadávky banky, ku ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením je neplatným právnym
úkonom“.

13. Za týchto nových skutočností nie je možné akceptovať právny záver odvolacieho súdu podľa § 391
ods. 2 CSP, keďže sa javí, že právny záver odvolacieho súdu nebol správny. Súd pritom poukazuje aj na
článok 2 ods. 2 CSP upravujúci princíp právnej istoty, v zmysle ktorého súdy nižšieho stupňa sú viazané
právnym názorom prijatým rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR, osobitne ak takého rozhodnutie bolo
zverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SR. Súd sa preto znovu sústredil na to,

či boli splnené zákonné podmienky pre platné postúpenie pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona č.
483/2001Z.z.,pričomvcelomrozsahupoukazujenaprávnezdôvodnenievpredchádzajúcomrozsudku.

14. Na predmetný úver je potrebné aplikovať zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy (v danom prípade v znení účinnom od 1.7.2006 do 31.12.2007).

15. Podľa § 2 písm. a/ citovaného zákona spotrebiteľským úverom sa rozumie dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky
alebo v inej právnej forme.

16. Podľa § 2 písm. b/ citovaného zákona zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa rozumie zmluva, ktorou
sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté
peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

17. Podľa § 3 ods. 2 citovaného zákona spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý

spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

18. Obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú vymenované príkladmo v § 4 ods. 2
citovaného zákona a medzi nimi pod písm. a/ je uvedená suma, počet a termíny splátok istiny, úrokov a
inýchpoplatkov;akjetomožné,trebauviesťajsúčettýchtoplatiebsupozornenímnamožnosťúčtovania

kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť.

19. Podľa § 4 ods. 4 citovaného zákona pri nesplnení podmienok podľa ods. 2 a 3 je zmluva o
spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe
a/ poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať,

b/ dodaný tovar alebo poskytnutá služba.

20. Podľa § 4 ods. 5 citovaného zákona od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky,
ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.

21. Súd sa nestotožnil s názorom pôvodného vedľajšieho účastníka o premlčaní (ktoré ani bližšie
nevysvetlil) vzhľadom na to, že žaloba bola podaná 5.11.2013 a predmetom žaloby boli splátky splatné
3 roky spätne, teda od 20.11.2010, teda v súlade s ustanoveniami o premlčaní v zmysle Občianskeho
zákonníka. Súd nesúhlasil ani s názorom pôvodného vedľajšieho účastníka o tom, že žalobca nemá
nárok na úroky, pretože nepostačuje, ak je v zmluve uvedená len úroková sadzba. Pri tejto argumentácii

poukázal na § 4 ods. 2 písm. a/ a § 4 ods. 5 zákona č. 258/2001 Z. z. Takýto výklad súd však považuje
za absurdný. V danom prípade nenaplnenie rozlíšenia splátok na istinu, úrok a poplatky nespôsobuje
následok o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, čo bolo zavedené až neskoršími novelami zákona
č. 258/2001. Rozhodujúce je znenie § 4 ods. 5 citovaného zákona, pričom súd si osvojil ten výklad,že úrok a úroková sadzba nie sú rozdielne pojmy. Výklad pôvodného vedľajšieho účastníka, ktorý je
opačný, súd považuje za rozporný so základnou logikou a zároveň poukazuje na to, že ani zákonodarca
ho takto nevnímal, čo je zrejmé z toho, že neskôr prijal spomínanú novelu o bezúročnosti úveru, ak

splátka neobsahovala rozlíšenie na istinu, úrok a poplatky. Pri výklade pôvodného vedľajšieho účastníka
by mala postačovať doterajšia právna úprava.

22. Súd sa však stotožnil s námietkou pôvodného vedľajšieho účastníka o nedostatku aktívnej
legitimácie žalobcu vyplývajúcej z § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách.

23. Podľa § 92 ods. 8 citovaného zákona ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej
banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti
svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka
zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou
zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta.

Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom
rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len
časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok.
Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj

dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom.

24. Predmetom tohto konania je záväzkový vzťah vyplývajúci z bankového úveru, ktorý na rozdiel od
úverov nebankovej spoločnosti je regulovaný aj osobitnou právnou úpravou vyplývajúcou zo zákona o
bankách. Na postúpenie pohľadávky je preto potrebné aplikovať nielen všeobecnú právnu úpravu podľa
§ 524 a nasl. Občianskeho zákonníka, ale aj osobitnú úpravu uvedenú v § 92 ods. 8 zákona o bankách.
Toto ustanovenie totiž poskytuje dlžníkom zákonnú ochranu pred zhoršením ich situácie v záväzkovom

právnom vzťahu z bankového úveru, lebo vyžaduje písomnú výzvu banky klientovi, ktorý nepretržite
dlhšie ako 90 kalendárnych dní je v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku.

25. V danom prípade súd dospel k záveru, že neboli splnené zákonné podmienky pre platné postúpenie
pohľadávky Slovenskej sporiteľne, a. s. na žalobcu, keďže nebolo preukázané, že Slovenská sporiteľňa,

a.s.zaslalaadoručilapísomnévýzvyžalovanýmnaúhradudlhuvzmysle§92ods.8zákonaobankách.
Súd preto vyhodnotil zmluvu o postúpení predmetnej pohľadávky ako absolútne neplatnú v zmysle §
39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom. Žalobcovi tak chýba aktívna legitimácia v tomto
spore a z toho dôvodu súd jeho žalobu zamietol (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Co
145/2014 zo dňa 11.3.2015, 19Co 177/2014 zo dňa 24.2.2015, uznesenie Krajského súdu v Prešove

6Co 119/2013 zo dňa 29.5.2014). Podľa názoru súdu výzvy iného subjektu, v danom prípade spoločnosti
Cash collectors SK, s. r. o. nemožno považovať za splnenie vyššie citovaného zákonného predpokladu
v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, keďže nejedná sa o výzvu banky, ale iného subjektu, pričom
uvedená výzva súvisela s vymáhaním pohľadávky na základe mandátnej zmluvy. Potrebné je vychádzať
z účelu ustanovenia § 92 ods. 8, pokiaľ ide o stanovenie predchádzajúcej písomnej výzvy banky na

úhradu dlhu pred postúpením pohľadávky, ktorým je dosiahnuť úhradu dlhu a toto právo má len banka.
Nie je možné akceptovať, ak iný subjekt (ktorý navyše ani nepredložil dôkaz o tom, že je oprávnený
konať za banku) vyzve dlžníka na úhradu dlhu v rámci jeho vymáhania, že by tým mal byť splnený
zákonný predpoklad na postúpenie pohľadávky zo strany banky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách.
Navyše povinnosťou žalobcu bolo preukázanie doručenia spomínanej výzvy žalovaným, žalobca však

nepreukázal ani to, či vôbec spomínané listy adresované žalovaným boli im zasielané.

26. Žalobca teda neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania splnenia spomínanej zákonnej
povinnosti jeho právneho predchodcu, preto postúpenie pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 92 ods.
8 zákona o bankách) je absolútne neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.

Žalobcovi preto chýba vecná aktívna legitimácia v tomto spore, preto súd jeho žalobu zamietol.27. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP.
Žalobca bol v spore neúspešný, preto nárok na náhradu trov konania vznikol úspešným žalovaným a
pôvodnému vedľajšiemu účastníkovi.

28. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom
súdePrešovpísomnev2vyhotoveniach.Vodvolanísauvediektorémusúdujeurčené,ktohorobí,ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka. Ďalej sa uvedie proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané. Rozsah v akom
sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 364 C.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 C.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g)zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšie prostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 C.s.p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 C.s.p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len

do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom môže žalobca podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa Exekučného poriadku.