Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 26, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/308/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220480
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Podhorcová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4212220480.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Podhorcovej a sudkýň

JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci navrhovateľky: POHOTOVOSŤ, s. r.
o., so sídlom Bratislava I. Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, v mene ktorej vykonáva advokáciu ako konateľ a advokát
Doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti odporkyni: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti SR, Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o
odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Nitra z 17. februára 2014 č. k. 12C/333/2012-38,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľka domáhala od
odporkyne zaplatenia škody v sume 1.912,80 eura a nemajetkovej ujmy v sume 382,56 eura z dôvodu,
že Okresný súd Komárno o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol
po 303 dňoch od jej podania. V dôvodoch svojho písomného rozhodnutia poukázal na výsledky
vykonaného dokazovania najmä na obsah spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 5Er/405/2011 z

ktorého zistil, že žiadosť o udelenie poverenia bola podaná dňa 21.12.2010. Exekučným titulom bol
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu. O žiadosti o udelenie poverenia rozhodol exekučný súd
uznesením zo dňa 27.06.2011 tak, že žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia zamietol, ktoré
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 24.08.2010. Následne prvostupňový súd exekučné konanie
zastavil uznesením zo dňa 28.09.2011 č.k. 5Er/405/2011-24. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust.
§ 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 5 ods. 1, 3, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 a §
19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z.z., § 41 ods. 1, 2 písm. c/, d/, i/ a § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z.z.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného v čase
začatia exekučného konania - Exekučný poriadok (ďalej aj „EP“). Nárok navrhovateľky nepovažoval za
premlčaný, pretože žiadosť o udelenie poverenia bola súdu doručená v decembri 2010 a navrhovateľka
sa domáhala predbežného prerokovania v septembri roku 2012. Ďalej uviedol, že navrhovateľka sa
domáhala výlučne náhrady škody z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu, že k zamietnutia
žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí 15-dňovej zákonnej lehote. Preto neskúmal, či v danom
prípade došlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu a

či je dôvod na priznanie nároku na náhradu škody, ak nejaká škoda vznikla. Poukázal na ustanovenia §
44 ods.1, 2 v časoch účinných od 01.02.2002 až do účinnosti poslednej novely citovaného ustanovenia
od 01.06.2011 a dospel k záveru, že 15 dňová lehota na vydanie poverenia neplatí v exekučných
konaniach, v ktorých je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. Táto výnimka bola do zákonazavedená s účinnosťou od 01.06.2010 a vzťahuje sa aj na exekučné konanie začaté pred účinnosťou
zákona.č. 144/2010 Z.z.. Preto v čase podanie žiadosti o udelenie poverenie (t.j. 21.12.2010) citované
ustanovenie neupravovalo lehotu na vydanie poverenia, pokiaľ ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2

písm. c/ a d/ EP. V danom prípade bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, tak lehota na vydanie
poverenia v lehote 15 dní sa na daný prípad nevzťahovala, neexistovala. V exekučnom konaní bola
žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá a pre rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
žiadnazákonnálehotaneexistuje.Navrhovateľkoutvrdenámajetkováškodanebolanijakopreukázanáa
žiadnym spôsobom nepreukázala zníženie svojho majetku. Prvostupňový súd založil svoje rozhodnutie

na tom, že v rámci exekučného konania má súd právo preskúmať dôkazy aj bez návrhu účastníkov
konania, ako aj ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku. Ďalej uviedol,
že konštatovanie o tom, že vo veci išlo o prieťah nie je všeobecný súd v tomto konaní oprávnený
konštatovať. V závere rozhodnutia uviedol, že žiadna škoda navrhovateľke nevznikla, a ak by aj reálne
nejakú škodu dokladovala, nepreukázala by priamu spojitosť s nedodržaním údajnej zákonnej lehoty
na vydanie poverenia. V časti týkajúcej sa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. uviedol, že navrhovateľka

sa nemôže domáhať nároku v zmysle citovaného ustanovenia z dôvodu, že podľa nej exekučný súd
nesprávne zdôvodnil rozhodnutie, resp. nesprávne aplikoval právne normy Slovenskej republiky alebo
Európskejúnie.Otrováchkonaniarozhodolpodľa§ 142ods.1OSPtak,žeodporkyninepriznalnáhradu
trov konania, pretože si ich neuplatnila.

Navrhovateľka podala v zákonnej lehote odvolanie proti rozsudku. Odvolanie zdôvodnila ust. § 221 ods.
1 OSP s poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. a/ a § 221 ods. 1 písm. f/ OSP tým, že v konaní došlo k
vadám, a to k vade - odňatie možnosti konať účastníkovi, v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.
1 OSP, keď súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ust. §

221 ods. 1 písm. h/ OSP) a neúplne zisteným skutkovým stavom, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ OSP), nesprávneho rozhodnutia
súdu prvého stupňa, pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP).
V prvom bode svojho odvolania navrhovateľka zdôvodnila ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. a uviedla,
že zásadne namieta skutočnosť, keď súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie

novou právnou úpravou, obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.. Podľa jej názoru, súd
bol jednoznačne pri svojom rozhodnutí viazaný ust. § 9 ods. 1 citovaného zákona v znení účinnom pred
prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zák.
č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom zák. č. 412/2012 Z. z. Svojim rozhodnutím de iure a de facto aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. K otázke trvania stavu právnej neistoty uviedla, že súd

vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota
existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril
legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Právna istota ohľadne riadne
výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súd exekučného.
V závere uviedla, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými

lehotami. Má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym
aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Poukázala na stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, z ktorej vyplýva, že zodpovednosť štátu za prieťahy
v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory,
napr. nárast ekonomickej trestnej činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy a pod. Ďalej uviedla, že

Štrasburgský súd uviedol, že Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok
takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote. Súd, ale ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej
kritickej situácie. Nedostatok takýchto opatrení nemôže byť dávaný za vinu jej a to vo forme tej, že
nepresadzovala vydanie poverenia zákonnými možnosťami. Je to predovšetkým štát, ktorý musí plniť

svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k prerokovaniu veci v primeranej lehote. Ona takýto záväzok nemá. Z
uvedených dôvodov a vzhľadom na vytknuté procesné chyby žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporkyňa sa k podanému odvolaniu navrhovateľkou písomne nevyjadrila.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom
konania a v zákonom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods. 1 OSP) a zistení, že odvolanie spĺňa
náležitosti§205anasl.OSP,preskúmalnapadnutýrozsudoksúduprvéhostupňa,byťviazanýrozsahoma dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa,
pretože odvolací súd nezistil výnimky v ust. § 213 ods. 2 - 7 (§ 213 ods. 1 OSP) bez nariadenia
odvolacieho pojednávania a s verejným vyhlásením rozsudku (§ 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3

OSP) dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. Prvostupňový súd správne zistil
skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak

sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením § 219 ods. 2 OSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací

súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa a to po skutkovej ako
aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa.

Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

Navrhovateľka zdôvodnila svoje odvolanie ust. § 205 ods. 2 písm. a/ OSP tým, že mala za to,

že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP a to k vade konania, spočívajúcej v
odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ OSP). Odňatím možnosti
konať v zmysle uvedeného ustanovenia sa rozumie taký procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi
znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetom dôvodu odvolania sú tri pojmové znaky:

1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo v
dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej
skutočnosti,žezákonbližšievžiadnomzosvojichustanovenípojemodňatiamožnostikonaťpredsúdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký
postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených

záujmov priznaných mu občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených
záujmov. Navrhovateľka v dôvodoch svojho odvolania ani nezdôvodnila, v čom videla uvedenú vadu
konania. Odvolací súd preto podrobil preskúmaniu odvolací dôvod navrhovateľky a dospel k záveru, že
prvostupňový súd sa v priebehu konania nedopustil žiadnej vady namietanej navrhovateľkou v dôvodoch
svojho odvolania. Vzhľadom k tomu, že nezistil vady konania, pre ktoré by musel zrušiť rozhodnutie

prvostupňového súdu, podrobil rozhodnutie súdu prvého stupňa meritórnemu preskúmaniu a zaoberal
sa ďalšími dôvodmi odvolania navrhovateľky, spočívajúce v tom, že prvostupňový súd nesprávne zistil
skutkový stav a následne vec nesprávne právne posúdil.

Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na Okresný súd Komárno dňa 21.12.2010. Návrh
na vykonanie exekúcie oprávnená spísala do zápisnice pred súdnym exekútorom dňa 20.10.2010.
Uznesením z 27.06.2011 č. k. 5Er/405/2011-17 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietol, ktoré uznesenie nadobudlo právoplatnosť 24.08.2010. Následne
prvostupňový súd uznesením zo dňa 28.09.2011 č. k. 5Er/405/2011-24, ktoré nadobudlo právoplatnosť

dňa 24.10.2011 exekučné konanie zastavil.
Navrhovateľkasadomáhalasvojhonárokutitulom,ženebolovydanérozhodnutievzákonomstanovenej
lehote. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie založil na tom, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia
ustanovená v § 44 ods. 2 zák. č. 233/2005 Z. z. neplatí od 01.06.2010, pretože rozhodcovský rozsudok
bol exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. d/ a novela zák. č. 144/2010 Z. z. sa vzťahuje aj

na konanie začaté pred účinnosťou tohto zákona. K vydávaniu poverení na základe rozhodcovského
rozsudku dochádzalo a dochádza podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku. Z ust. §
41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku platného do 31.05.2011 vyplýva, že podľa tohto zákona
možno vykonať exekúcie aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierovnimi schválených a podľa písm. i/, iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých
výkon pripúšťa zákon. Od 01.06.2011 bolo novelizované citované znenie tak, že do písm. d/ bolo
zakotvené: vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi

schválených. Písmeno i/ citovaného ustanovenia zostalo bez zmeny. Predtým však zákonodarca zmenil
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Do 31.05.2010 v ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bolo
zakotvené, že súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia

žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor v žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Novelou uskutočnenou zák. č. 144/2009 Z.
z. s účinnosťou od 01.06.2010 zákonodarca upravil citované ustanovenie tak, že doplnil znenie; že do
15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak
ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Z uvedeného postupu zákonodarcu vyplýva, že od

01.06.2010 zrušil lehotu na vydanie poverenia v prípade, ak je exekučným titulom exekučný titul podľa
§ 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Až následne v roku 2011 upravil ust. § 41 ods. 2 písm. d/ tak, že za exekučné
tituly sa považujú vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov
nimi schválených. Z uvedeného dôvodu má odvolací súd za to, že až do novely do 31.05.2011 boli
exekučnými titulmi rozhodcovské rozsudky aj podľa § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného poriadku. Stotožnil

sa s názorom prvostupňového súdu v tom, že neexistovala 15 - dňová lehota na zamietnutie návrhu
na vydanie poverenia.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (platného od 01.06.2010), súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor

v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti poverí exekútora, aby vykonal exekúciu,
táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor v žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom navrhovateľky o extenzívnom výklade ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, pretože toto ustanovenie nie je možné vykladať extenzívne. Upravuje totiž 15 -
dňovú lehotu len na vydanie poverenia. Tejto jednoznačnosti výkladu nasvedčuje tretia veta, do ktorej
zákonodarcasamostatneupravilzamietnutiepoverenia.Akbyboloúmyslomzákonodarcuupraviťlehotu

na zamietnutie návrhu na vydanie poverenia, upravil by ju v druhej vete citovaného ustanovenia a nie
samostatne v tretej vete. Pri výklade § 44 ods. 2 Exekučného poriadku treba vychádzať a zohľadniť, že
tento právny predpis je procesnou normou, teda normou verejného práva, upravujúcou postup súdneho
exekútora ako štátom určenej osoby, na vykonanie núteného výkonu rozhodnutia. Pre výklad a aplikáciu
tohto právneho predpisu platí článok 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorej štátne orgány môžu konať len

na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon. To, že zákonodarca
neupravil lehotu na zamietnutie návrhu na vydanie poverenia vyplýva z doslovného jazykového výkladu
citovaného ustanovenia, podľa ktorého sa 15 - dňová lehota vzťahovala len na vydanie poverenia. Pokiaľ
by mal zákonodarca úmysel, aby sa 15 - dňová lehota na vydanie poverenia upravená v druhej vete §
44 ods. 2 Exekučného poriadku vzťahovala aj na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia, bol by to

výslovne stanovil v druhej vete a nie tretej vete citovaného ustanovenia tak, ako to explicitne zakotvil v
niektorýchďalšíchustanoveniachExekučnéhoporiadku,napr.vust.§44ods.8,§50ods.2Exekučného
poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť či už pozitívne alebo negatívne v tam stanovenej
lehote.

Žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Vzhľadom na záver prijatý odvolacím súdom, že 15
- dňová lehota na zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia neexistovala, nedošlo tak zo strany
exekučného súdu k porušeniu jeho povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote.

Odvolací súd sa nestotožnil s dôvodmi odvolania navrhovateľky v časti týkajúcej sa aplikácie novej

právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. uskutočnenej zák. č. 412/2012 Z. z. Prvostupňový
súd v dôvodoch svojho písomného rozhodnutia citoval ust. § 9 ods. 1 a § 9 ods. 2 do novely
prijatej zák. č. 412/2012 Z. z. a po novele prijatej zák. č. 412/2012 Z.z. Citované ustanovenie je platné
od 01.01.2013 a návrh na začatie konania bol podaný v roku 2012. Predmetné ustanovenie novelycitovaného zákona však bral do úvahy ako výklad pôvodného znenia pri skúmaní nárokov podľa § 9 ods.
1 zák. č. 514/2003 Z. z. platného v čase podania návrhu na vydanie poverenia. Z obsahu zdôvodnenia
rozhodnutia prvostupňového súdu teda jednoznačne vyplýva, že na daný právny stav správne aplikoval

platnú právnu normu, preto odvolanie navrhovateľky v tejto časti nie je dôvodné. Odvolací súd v tejto
časti poukazuje na dôvodnú správu k § 9 ods. 2 zák. č. 412/2012 Z. z., z ktorej vyplýva, že súdne konanie
nie je kompetentný preskúmať súd v konaní o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z., ale len
Ústavný súd, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Pokiaľ by konajúci súd o náhradu
škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to

absurdný záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom by to
mohlo smerovať k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Konštatovať prieťahy v súdnom konaní
je oprávnený len Ústavný súd SR. Aj keď novela v § 9 ods. 2, 3 presne upravila prieťahy v konaní,
odvolací súd sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu v tom, že ju použil výkladovo pri aplikácii
pôvodného znenia zákona.
Ďalším dôvodom odvolania navrhovateľky bolo zamietnutie návrhu prvostupňovým súdom založeným

na nedôveryhodnosti údajov. Odvolací súd sa s týmto odvolacím dôvodom vôbec nestotožnil, pretože
prvostupňový súd vo veci vykonal riadne dokazovanie, oboznámil sa s obsahom celého spisu
exekučného súdu, správne zistil skutkový stav, použil správny právny predpis a správne ho aj aplikoval
na daný prípad. Svoje rozhodnutie nezaložil na uvedenom dôvode tvrdenom navrhovateľkou v dôvodoch
svojho písomného odvolania.

K odvolaniu navrhovateľky, týkajúceho sa stavu trvania právnej neistoty odvolací súd dodáva, že
navrhovateľke nemohol vzniknúť stav právnej neistoty, nakoľko právna neistota je odstránená až
vydaním rozhodnutia vo veci. Exekučné konanie bolo právoplatne zastavené, pričom odvolací súd
poznamenáva, že titulom pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie bol rozhodcovský rozsudok.

Navrhovateľka uplatňovala svoj nárok na vydanie poverenia na základe nulitného právneho aktu, pre
ktorý bolo exekučné konanie zastavené.

Súd prvého stupňa vo veci dostatočne a riadne zistil skutkový stav, výsledky vykonaného dokazovania
vyhodnotil správne a vyvodil z neho aj správny právny záver. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1
a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže odporkyňa návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodala.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.