Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, November 19, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/46/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216801
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312216801.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členiek senátu

JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Dany Kálnayovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o.
Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, v jej mene Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 16. septembra 2013 č. k.
12C/53/2013-37, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal toho,
aby súd zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 175,- eur titulom majetkovej škody a sumy 663,84 eur
titulom nemajetkovej ujmy. O náhrade trov konania súd rozhodol tak, že odporcovi nepriznal náhradu
trov konania. V odôvodnení svojho rozsudku súd prvého stupňa okrem iného uviedol, že navrhovateľ sa
domáhal náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávneho úradného postupu súdu,
ktorý videl v tom, že rozhodnutie o zmene exekútora nebolo vydané v zákonom stanovenej 30 dňovej

lehote. V predmetnej veci neskúmal, či došlo k prieťahom v exekučnom konaní, pretože otázku, či v
konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
garantované v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, je kompetentný preskúmať iba Ústavný
súd Slovenskej republiky, ktorý ju preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého prípadu,
najmä podľa týchto kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Súdne
konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov, ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda súdu na
podklade sťažnosti na prieťahy). Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré
by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných
prieťahov.

V predmetnej veci teda súd zisťoval, či bola lebo nebola dodržaná zákonná 30 dňová lehota, ak
nebola dodržaná, tak z akého dôvodu a či v súvislosti s prípadným nedodržaním lehoty mohla vzniknúť

navrhovateľovi škoda a nemajetková ujma.

Štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci v prípade, ak došlo k nezákonnému
rozhodnutiu alebo nesprávnemu úradnému postupu, ak došlo ku vzniku škody a medzi nezákonnýmrozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou je príčinná súvislosť,
pričom všetky tieto tri podmienky musia byť splnené súčasne. Zodpovednosť za škodu v zmysle
vyššie citovaného zákona je koncipovaná ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že zo strany

oprávneného subjektu nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti,
ale stačí preukázať, že škoda vznikla a je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba skúmať, či v komplexe do úvahy prichádzajúcich skutočností existuje ako
priama príčina škody skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Teda nesprávny úradný
postup môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa vyššie citovaného zákona len vo vzťahu k

takému zmenšeniu majetku navrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené iba týmto
postupom, ktorý by bol z hľadiska zmenšenia majetku navrhovateľa rozhodujúcim, t. j. ak by nedošlo k
nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok by sa nezmenšil. V prípade, ak by navrhovateľovi vznikla
škoda, mal mať dôkazy, ktorými by ju preukázal. Za daného stavu nie je zrejmé, ako dospel k výške ním
tvrdenejškody,ktoránebolanijakopreukázaná,pretoženavrhovateľžiadnymspôsobomzníženiesvojho
majetku nepreukázal. Navrhovateľ svoje tvrdenia o škode v podanom návrhu iba všeobecne popísal, ale

ani v jednom prípade ich nijako nedokladoval a určenie výšky škody v podanom návrhu nie je dôkazom
o vzniknutej škode. Bolo povinnosťou navrhovateľa, aby spolu s návrhom predložil dôkazy ujmy, resp.
uviedol také skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné posúdiť vznik a rozsah ujmy. Súd však
nevidel ani dôvod, aby sa výškou škody vôbec zaoberal, nakoľko mal za to, že ku vzniku škody nedošlo.

V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že exekučný súd o návrhu na
zmenu exekútora rozhodol po jednom roku od podania návrhu a po dvoch mesiacoch od doručenia
vyčíslených trov, navrhovateľ však tvrdil, že rozhodnuté bolo až po 384 dňoch. Nesporné ale je, že
zákonom stanovená 30 dňová lehota dodržaná nebola. Vznik škody alebo nemajetkovej ujmy nezávisí
automaticky len od zistenia nedodržania zákonnej, resp. primeranej lehoty, pretože podstatné sú i

ďalšie relevantné okolnosti prípadu, napr. súčinnosť exekútora, oprávneného, pričom súd mohol vo
veci rozhodnúť až po zaslaní požadovaných dokladov. Za dôležitú považoval súd i tú skutočnosť, že
navrhovateľ ako oprávnený sa v exekučných konaniach domáhal vymoženia svojich pohľadávok na
základe rozhodnutí rozhodcovských súdov a z rozhodovacej činnosti je súdu známe, že sa jedná o
veľký počet návrhov, ktoré nie je možné reálne v každom jednom prípade vybaviť v zákonom stanovenej

lehote. Naviac v priebehu exekúcie, i keď je podaný návrh na zmenu exekútora, nemôže dôjsť k žiadnej
škode a navrhovateľ jej vznik ani nepreukázal, pretože pôvodný exekútor je podľa zákona povinný a
oprávnený vykonávať všetky úkony exekučného konania v prospech oprávneného až do právoplatného
rozhodnutia exekučného súdu o jeho zmene. Súd prvého stupňa bol toho názoru, že navrhovateľ v
predmetnom konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal vznik škody, ani príčinnú súvislosť

medzi nedodržaním lehoty na rozhodnutie o zmene exekútora a prípadnou škodou. Z uvedených
dôvodov návrh navrhovateľa zamietol ako nedôvodný.

Po právnej stránke súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovení § 4 ods. 1 písm.
a/, bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a niektorých zákonov, v znení platnom v čase začatia
konania a podania návrhu na vydanie poverenia, § 41 ods. 1, § 44 ods. 8, 9 zákona č. 233/1995 Z. z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
v znení neskorších predpisov. Nepriznanie náhrady trov konania odporcovi súd odôvodnil ust. § 142 ods.
1 OSP a uviedol, že úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne nevznikli

a žiadne trovy konania si ani neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že
ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne

zistil skutkový stav a zároveň súdu prvého stupňa vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
„inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je podľa názoru odporcu
možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutienatakejtoneprípustnejinterpretácii,dopustilsanesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené.

Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení
účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom
ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Ďalej navrhovateľ v podanom odvolaní namietal, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je
nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou
nedôveryhodnosťou údajov. Súd však nemohol založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Navrhovateľ nemal k
dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať, a to podľa
sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby boli

použité v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemohla nič zmeniť na fakte, že
zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, a to preto, že rozhodnutie nebolo
vydané v zákonom ustanovenej lehote.

Navrhovateľ zároveň namietal, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že

účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení

poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného.

V ďalšej časti svojho odvolania navrhovateľ vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti

limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek
úvahydelegeferendabolineprípustnýmsúdnymaktivizmom,naktoromnebolomožnézaložiťmeritórne
rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných
práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v

primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní
vznikáajvtedy,aksúdykonajúnáležite,aledĺžkukonaniaovplyvňujú„mimosúdne“faktory.Tentosúdtiež
uviedol, že „dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom,
aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote“.

Navrhovateľ uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok konania má skutočnosť, že súd vyjadril
svoje presvedčenie o rozpor exekučného titulu so zákonom. Podľa názoru navrhovateľa ide o prejav
nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval i také skutočnosti, ktoré s predmetom konania
nesúviseli.

S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporca k odvolaniu navrhovateľa nepodal vyjadrenie.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaného
odvolania navrhovateľa, ako i súdom prvého stupňa zisteným skutkovým stavom (ust. § 212 ods. 1,
§ 213 ods. 1 OSP bez výnimiek uvedených v ust. § 213 ods. 2 až 7 OSP) a po zistení, že odvolanie
navrhovateľa bolo podané v zákonom stanovenej lehote a spĺňa zákonom stanovené náležitosti (ust. §
201 ods. 1, § 204 ods. 1, § 205 a nasl. OSP), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania

a rozsudok verejne vyhlásil (ust. § 214 ods. 2 OSP pri dodržaní ust. § 156 ods. 3 OSP). Po preskúmaní
odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, ako i konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu
a po prejednaní veci dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku zo dňa 16.
09. 2013 nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust. §219 ods. 1, 2 OSP potvrdil, nakoľko súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec i správne
právne posúdil. Odvolací súd takto rozhodol pomerom hlasov 3 : 0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho
súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak

aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej
lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah,
ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje
výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu
k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy.

Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce
vyskytli vady, ktoré ale nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto
vady neprihliadne.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu vyvodil i správny právny záver a svoje rozhodnutie vo veci samej náležite a správne
odôvodnil. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vo veci samej v tom
smere, že navrhovateľ v predmetnej veci nepreukázal splnenie zákonom stanovených podmienok na
priznanie uplatneného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy (predovšetkým nepreukázal

samotný vznik škody a nemajetkovej ujmy), a preto s poukazom na ust. § 219 ods. 2 OSP sa
v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza,

že navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal náhrady majetkovej škody 175,- eur a nemajetkovej
ujmy 663,84 eur z dôvodu ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v exekučnej
veci vedenej na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 12Er/97/2006. Majetková škoda 175,- eur
podľa tvrdenia navrhovateľa predstavovala náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho
činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo

medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom. Tieto náklady pozostávali
podľa navrhovateľa zo sumy 70,- eur vynaloženej na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, zo sumy 40,- eur vynaloženej na udržiavanie
a správu informačného systému, zo sumy 50,- eur vynaloženej na administráciu listín a komunikáciu s
pôvodným súdnym exekútorom a zo sumy 15,- eur vynaloženej na administratívne spracovanie textov

urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovovaním urgencií
adresovaných exekučnému súdu a na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Navrhovateľ v podanom návrhu tvrdil, že táto suma by
ho nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora
by dodržal zákonom stanovenú lehotu. Odvolací súd k tomu uvádza, že i keď je nepochybné, že

exekučný súd o návrhu oprávneného zo dňa 18. 11. 2010 (ktorý bol súdu doručený dňa 23.
11. 2010) na zmenu súdneho exekútora, nerozhodol v zákonom stanovenej lehote, ale dňa 07. 12.
2011, z tohto ešte nemožno vyvodiť vznik škody na strane navrhovateľa v tom zmysle, ako ju má
na zreteli ust. § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Rozhodnutiu súdu o zmene

súdneho exekútora predchádzala výzva zo dňa 13. 09. 2011 adresovaná pôvodnému exekútorovi, aby
zaslal špecifikáciu trov exekúcie a exekučný spis. Predmetnej výzve pôvodný súdy exekútor vyhovel
a prílohou jeho podania zo dňa 20. 09. 2011 bol rozpis trov exekúcie a exekučný
spis EX 239/2006. Je však potrebné zdôrazniť, že majetkovú škodu v sume 175,- eur vyčíslenúnavrhovateľom nemožno považovať za skutočnú škodu, nakoľko navrhovateľ vznik škody v tejto sume
žiadnym spôsobom nepreukázal. Navrhovateľom vyčíslená výška škody je spochybnená i s poukazom
na obsah spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 12Er/97/2006, v ktorom sa nenachádzajú žiadne

navrhovateľom tvrdené písomné urgencie adresované exekučnému súdu, čo znamená, že navrhovateľ
žiadnym spôsobom nepreukázal vynaloženie ním tvrdených nákladov spojených s administratívnym
spracovaním textov urgencií, vyhotovovaním urgencií a nákladov spojených s urgovaním a kontrolou
stavu konania na exekučnom súde. Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok (nesprávny úradný postup, vznik škody

a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody) a v prípade, ak chýba
čo len jedna z týchto podmienok, náhradu škody nie je možné priznať, pričom dôkazné bremeno
spočíva na poškodenom, teda na navrhovateľovi. Odvolací súd poukazuje na to, že podľa odôvodnenia
napadnutého rozsudku zákonom stanovená lehota na vydanie rozhodnutia o zmene súdneho exekútora
síce nebola dodržaná, ale aby súd mohol vyhovieť žiadosti o zmene súdneho exekútora, bolo potrebné
vyzvaťpôvodnéhoexekútoranapredloženiespisuavyúčtovanietrov.Vzmysleprávnejúpravy,vprípade

podania návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora účinky pôvodného návrhu oprávneného
na vykonanie exekúcie zostávajú zachované, preto v súvislosti s nerozhodnutím súdu v zákonnej
lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody, ani nemateriálnej ujmy navrhovateľovi a
exekúciu bol povinný vykonávať pôvodný súdny exekútor. So zreteľom na ustálenú rozhodovaciu
činnosť Ústavného súdu SR (II.ÚS 471/2012, I.ÚS 86/02, I.ÚS 70/02, I.ÚS 16/02, I.ÚS 63/00) samotné

nedodržanie zákonom stanovenej lehoty nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného
práva účastníka konania (na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov). Samotné nedodržanie
zákonnejlehotenemožnototižvnímaťizolovane,oddeleneodostatnýchokolností,ktoréobjektívnemajú
vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa podieľajú na jej predĺžení. Preto bolo nevyhnutné prihliadať
na všetky podstatné okolnosti prípadu, tak ako to správne učinil v tomto konaní aj okresný súd.

V neposlednom rade odvolací súd poukazuje na samotný exekučný titul, na základe ktorého exekučný
súd vydal dňa 06. 02. 2006 poverenie na vykonanie exekúcie a na základe ktorého podľa spisu
Okresného súdu Levice vedeného pod sp. zn. 12Er/97/2006 prebiehalo exekučné konanie. Následne
však exekučný súd opätovne preskúmal exekučný titul, ktorým bola notárska zápisnica spísaná dňa

16. 10. 2005 notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom pod sp. zn. N 5185/2005, NZ 48381/2005, NCRLs
47763/2005, predmetom ktorej bolo vyhlásenie povinného, zastúpeného Mgr. Tomášom Kušnírom o
uznaní právneho záväzku a o súhlase s exekúciou dlhu. Zistil, že zástupca povinného konal na základe
splnomocnenia zo dňa 16. 03. 2005, ktoré bolo súčasťou zmluvy o úvere zo dňa 16. 03.
2005 medzi spoločnosťou navrhovateľa ako veriteľom a Q. P. ako dlžníkom, ktorý splnomocnil Mgr.

Tomáša Kušníra, advokáta na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene
uznal záväzok z úveru a aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre exekúciu. Okresný
súd Levice ako exekučný súd po opätovnom posúdení notárskej zápisnice ako exekučného titulu
konštatoval, že táto nie je spôsobilým exekučným titulom (neobsahuje vyhlásenie povinného, ale jeho
zástupcu, za základe splnomocnenia udeleného mu povinným vo formulárovej zmluve o úvere zo dňa

16. 03. 2005, z čoho treba vyvodiť záver, že zástupca povinného musel byť v kontakte i s oprávneným a
spolupracovať s ním), na základe ktorého by bolo možné vykonávať exekučné konanie proti povinnému
a následne uznesením zo dňa 07. 12. 2011 č. k. 12Er/97/2006-20 vyhlásil exekúciu za neprípustnú,
zastavil ju a zároveň zamietol žiadosť oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Na základe odvolania
oprávneného proti vyššie uvedenému uzneseniu exekučného súdu vo veci rozhodoval i odvolací súd,

t. j. Krajský súd v Nitre, ktorý uznesením zo dňa 27. 07. 2012 č. k. 15CoE/120/2012-32 uznesenie
Okresného súdu Levice zo dňa 07. 12. 2011 č. k. 12Er/97/2006-20 v časti výroku o vyhlásení exekúcie
za neprípustnú, o zastavení exekúcie a o zamietnutí žiadosti oprávneného na zmenu súdneho exekútora
potvrdil ako vecne správne. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje i na uznesenie Najvyššieho
súdu SR zo dňa 10. 04. 2013 v konaní pod sp. zn. 2 Cdo345/2012, ktorý obdobným spôsobom

posudzoval notársku zápisnicu ako neplatný exekučný titul so záverom, že boli splnené podmienky na
vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a na zastavenie exekúcie, pričom poverenie pre súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie ani nemalo byť vydané.

K navrhovateľom uplatnenej nemajetkovej ujme v sume 663,84 eur (t. j. 663,88 eur ročne : 12 mesiacov x

12mesiacovnavrhovateľomtvrdenejnečinnostiexekučnéhosúdu,pričompodľajehotvrdeniavychádzal
z judikatúry Ústavného súdu SR, ktorý za primerané finančné zadosťučinenie a satisfakciu považuje
sumu 663,88 eur ročne, t. j. 55,32 eur mesačne) odvolací súd na doplnenie dôvodov uvedených v
rozsudku súdu prvého stupňa uvádza, že všetky nálezy Ústavného súdu SR (senátu III. ÚS), na ktorénavrhovateľ poukazoval v podanom návrhu sa týkajú fyzických osôb, ktorým bolo priznané finančné
zadosťučinenie za zbytočné prieťahy v konaní. Taktiež ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov je (okrem písm. b/) formulované tak, že výška nemajetkovej ujmy v peniazoch
sa určuje s prihliadnutím najmä na doterajší život poškodeného a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, z
čoho je teda zrejmé, že tieto okolnosti sa týkajú fyzickej osoby. Nemajetkovú ujmu v peniazoch však
za určitých okolností možno priznať i právnickej osobe, a to s poukazom na závažnosť vzniknutej

ujmy a so zreteľom na konkrétne okolnosti, za ktorých k nej došlo. V dôsledku nedodržania zákonom
stanovenej lehoty na rozhodnutie o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora teda automaticky
nevzniká nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ návrh na náhradu nemajetkovej ujmy
odôvodňoval vyvolaním rizík (zánik povinného, zmarenie účelu konania pre stratu kontaktu s povinným,
insolvencia povinného), ako i neexistenciou vnútroštátneho účinného prostriedku nápravy vzniknutej
situácie, zásahom do jeho nárokov a práv, vyvolaním frustrácie, úzkosti, nedôvery v právo a rovnosť

v spoločnosti, zánikom jeho už vytvorených podnikateľských aktivít a neistotou v plánovaní ďalších
rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Odvolací súd v predmetnej veci opätovne poukazuje na tú skutočnosť,
že návrh oprávneného zo dňa 18. 11. 2010 na zmenu súdneho exekútora v exekučnej veci vedenej na
Okresnom súde Levice pod sp. zn. 12Er/97/2006 bol doručený exekučnému súdu dňa 23. 11. 2010 a
súd o ňom rozhodol dňa 07. 12. 2011 (čomu predchádzala výzva pre pôvodného súdneho exekútora

na vyčíslenie trov exekučného konania a na predloženie exekučného spisu), teda po uplynutí zákonom
stanovenej lehoty na rozhodnutie o takomto návrhu, ale nie viac ako 384 dní, ako to tvrdí navrhovateľ
a túto okolnosť je tiež potrebné vziať do úvahy pri rozhodovaní o uplatnenom nároku navrhovateľa na
náhradu nemajetkovej ujmy. V predmetnej exekučnej veci však neboli konštatované prieťahy v konaní
a nejedná sa ani o dlhotrvajúcu neistotu navrhovateľa, ktorá by mu prípadne mohla spôsobiť značné

ťažkosti a ovplyvniť jeho podnikateľské aktivity (naďalej poskytuje úvery), resp. ovplyvniť správanie jeho
štatutárnych zástupcov, pričom neboli preukázané ani riziká, na ktoré navrhovateľ poukazoval. Naviac je
potrebné konštatovať, že pokiaľ súd nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora,
bolo povinnosťou pôvodného súdneho exekútora vykonávať exekúciu na základe vydaného poverenia
a v tomto období navrhovateľovi ako oprávnenému v exekučnom konaní nemohla vznikať tvrdená

nemajetková ujma a cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy
(ktorú ale navrhovateľ nepreukázal), nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Vyššie uvedené považoval odvolací súd potrebné uviesť na doplnenie správnosti dôvodov odvolaním
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Pri posudzovaní danej veci sa odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, ďalej zaoberal
len námietkami navrhovateľa uvedenými v podanom odvolaní, a to najmä navrhovateľom namietanou
vadou konania, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi
konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že žiadny právny
predpis nešpecifikuje pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“, vo všeobecnosti ním treba rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a

oprávnených záujmov. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom,
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, zmyslom a účelom základného práva
na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (aj čl. 6 ods. 1 vyššie citovaného Dohovoru ) je
zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať

a rozhodnúť (napr. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by
došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej
osoby (napr. I. ÚS 35/98).
Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať

určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho
priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s
dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza
oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na

súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu
(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na
ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že
procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je
možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia

tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku
nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavnú právo na
súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Navrhovateľ žiadnym spôsobom nešpecifikoval postup súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť

konať pred súdom a odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu
predchádzalo, žiadny takýto dôvod nezistil, v dôsledku čoho potom v tejto časti považoval odvolanie
navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie
je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý
dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 OSP).

K aplikácii ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odvolací súd uvádza, že súd
prvého stupňa v napadnutom rozsudku správne citoval toto ustanovenie v znení účinnom v čase začatia
exekučného konania a podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na súd, pričom toto

ustanoveniebolorovnakéajvčasezačatiatohtosúdnehokonania,apretojetátonámietkanavrhovateľa
nedôvodná a princíp priamej retroaktivity nebol aplikovaný. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho
rozsudku taktiež správne citoval ust. § 44 ods. 8, 9 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisovúčinnomvčasezačatiaexekučnéhokonaniaapodaniažiadostisúdnehoexekútoraoudelenie

poverenia na vykonanie exekúcie. K argumentu o vyvrátení nároku navrhovateľa konštrukciou súdu o
nedôveryhodnosti údajov navrhovateľa, uvedeným v návrhu, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa
zamietnutie nároku neodôvodnil nedôveryhodnosťou údajov navrhovateľa, ale tým, že po vykonaní
dokazovania oboznámením sa s exekučným spisom Okresného súdu Levice vedeným pod sp. zn.
12Er/97/2006 zistil, že tvrdenie navrhovateľa o nečinnosti exekučného súdu v trvaní viac ako 384 dní sa

nezakladá na pravde. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa dodáva,
že toto omeškanie v danom prípade bolo spôsobené i tým, že exekučný súd musel vyzývať pôvodného
súdneho exekútora na vyčíslenie trov exekučného konania a predloženie exekučného spisu.

Pokiaľ navrhovateľ namietal nedostatočne zistený skutkový stav a zamietnutie návrhu na vykonanie

znaleckého dokazovania, v dôsledku čoho mal súd znemožniť navrhovateľovi preukázať výšku
materiálnejškody,ktomuodvolacísúduvádza,žesúdprvéhostupňavtomtosmerepostupovalsprávne,
nakoľko pokiaľ v konaní nemal preukázanú existenciu škody na strane navrhovateľa, bolo nadbytočné
a nehospodárne vykonávať dokazovanie na preukazovanie výšky navrhovateľom tvrdenej škody.

V ďalšej časti odvolania navrhovateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom konania nevznikol stav právnej neistoty. Takáto argumentácia súdu sa však v odôvodnení
odvolaním napadnutého rozsudku nenachádza a taktiež súd ani nepolemizoval o vhodnosti limitácie
dĺžky konania zákonnými lehotami. Okrem toho odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa v danej vecisprávne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v
súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom
čase, preto úvahy navrhovateľa o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou hodnotil ako irelevantné.

Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1,
2 OSP ako vecne správny potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 a ust. § 142 ods. 1
OSP tak, že úspešnému odporcovi v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože
si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.