Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 21, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/404/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7617201157
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7617201157.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr.
Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka v právnej veci žalobcu B.Q. A.Q., A. Z., A. XXX/X,
zastúpeného JUDr. Miroslavou Slovinskou, advokátkou, Spišská Nová Ves, Štefánikovo námestie 13,
IČO: 42 319 617, proti žalovaným X) B. C., X) B.U. O.U. Q. X) C. O., Z. A. Z., A. XXX/X, všetkým
zastúpeným Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., Poprad, Námestie svätého Egídia 40/93,

IČO: 44 250 029, o zaplatenie 9 600 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku 16C/3/2017-122 z
19.9.2018 Okresného súdu Spišská Nová Ves

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku II.
Žalovaným p r i s u d z u j e náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj súd) rozsudkom rozhodol: I. Zamieta sa žaloba žalobcu z 24.1.2017.

II. Žalovaní majú nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu, pričom o výške tejto
náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením, po právoplatnosti tohto rozsudku.
2. Žalobca podal voči rozsudku včas o d v o l a n i e voči výroku II a navrhol rozsudok zmeniť.
3. Súd v odôvodnení rozsudku, o. i., citujúc znenie § 251,§ 255 a § 262 ods.1 CSP, uviedol: O
trovách konania rozhodol podľa § 255 ods.2 CSP a žalovaným, ktorí mali plný úspech v spore, priznal
nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu. Vzhľadom „k tomu“, že rozhodnutie o

trovách konania priznávajúce ich náhradu musí byť vykonateľné, tiež vyslovil, že o výške tejto náhrady
bude ním rozhodnuté samostatným uznesením, nakoľko len takouto formuláciou výroku o náhrade trov
konania je splnená požiadavka zák., aby jeho rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania v spojení s
rozhodnutím o výške tejto náhrady bolo vykonateľné, teda aby bolo spôsobilým exekučným titulom pre
prípadné vynútenie ním uloženej povinnosti [porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len NS SR) 6Cdo 222/2016 z 23.3.2017].

4. Žalobca v odvolaní ďalej uviedol: Odvolanie podal z dôvodov uvedených v § 365 ods.1 písm.
f),h) CSP (jeho znenie citoval). Odvolanie odôvodnil nasledovným skutkovým a právnym stavom: I.
Nestotožnil sa s výrokom rozhodnutia o náhrade trov konania, nakoľko mal za to, že súd na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne vec posúdil. V
prvom rade poukázal na § 257 CSP (jeho znenie citoval). Podľa jeho názoru v tomto konkrétnom
prípade možno aplikovať § 257 CSP v súvislosti s čím poukázal na skutočnosť, že je dôchodcom,

ktorého mesačný príjem pozostáva zo sumy 480 €. Ako už bolo v priebehu konania uvedené, hradí
mesačne 200 € ako nájomné, ktoré mu vzniklo v súvislosti s potrebou zabezpečenia si náhradného
ubytovania, nakoľko mu je stále bránené vo výkone práv vyplývajúcich z vecného bremena, o čom
svedčí skutočnosť, že na nehnuteľnosti boli vymenené zámky. Nepovažoval uhrádzanie sumy 200 €
mesačne ako sumy nájomného za spornú skutočnosť, nakoľko ju žiaden zo žalovaných nerozporoval.
V tejto súvislosti taktiež považoval za potrebné uviesť, že záver súdu, v zmysle ktorého sa žalovaní

v 2. a 3.rade žiadnym spôsobom nepodieľali na nariadení neodkladného opatrenia a že toto vyvolala
len žalovaná v 1.rade, a teda žalovaní v 2. a 3.rade ani nemôžu zodpovedať za to, že nemohol vstúpiťdo rodinného domu, resp. na predmetné nehnuteľnosti, je nesprávny. Týmto poukázal na výrok IV. a
V. Uznesenia 8C/293/2014-31 z 31.10.2014 o nariadení predbežného opatrenia (ďalej len PO), ktorých
znenie reprodukoval. Poukázal na skutočnosť, že žaloba vo veci samej (žaloba o zrušenie vecného

bremena) bola podaná nielen žalovanou v 1.rade, ale aj žalovanými v 2. a 3.rade. Všetci žalovaní tak
mali priamy vplyv na to, že účinky PO trvali do rozhodnutia vo veci samej (nie len 40 dní od nariadenia
PO), a teda - podľa jeho názoru - aj všetci zodpovedajú za to, že nemohol (a doposiaľ nemôže)
vykonávať práva vyplývajúce z vecného bremena. Opakoval, že ani po zániku účinkov PO mu nebolo
umožnené, resp. mu bolo úmyselne bránené vykonávať tieto práva, a to zo strany všetkých žalovaných,

v dôsledku čoho je nútený zabezpečiť si náhradné ubytovanie. Za dôvod hodný osobitného zreteľa
označil aj svoju súčasnú zdravotnú situáciu, ku ktorej sa čiastočne vyjadril aj vo svojom Vyjadrení k
obsahu listinných dôkazov z 26.6.2018, kde uviedol, že ešte v r.2009 sa podrobil 2 operáciám hrubého
čreva v dôsledku čoho má prísnu diétu a ešte v r.2012 sa navyše podrobil ďalšej operácii pľúc a
od tohto času pravidelne podstupuje vyšetrenia v Národnom ústave tuberkulózy, pľúcnych chorôb a
hrudníkovej chirurgie. Ku svojej zdravotnej situácii ďalej potreboval za potrebné uviesť, že od r.1995 trpel

problémami s kĺbmi, chrbticou, kolenami a celkovo pohybovým aparátom v dôsledku čoho aj dlhodobo
poberal invalidný dôchodok. Taktiež trpí neurologickými problémami a problémami so sluchom - je
nútený používať načúvací prístroj. V dôsledku uvedených zdravotných problémov má zvýšené výdavky
na lieky a zdravotné pomôcky, ktoré v súčasnosti predstavujú sumu cca 50 € mesačne. Zároveň sa
často musí podrobovať rôznym zdravotným rehabilitáciám. Ďalšou výraznou položkou preňho sú každý

mesiac jeho cestovné výdavky, ktoré musí vynaložiť v súvislosti s dochádzaním za lekármi. T. č. žije
v obci O. v okrese Liptovský Mikuláš, pričom väčšina lekárov a zdravotných odborníkov vzhľadom
na jeho pretrvávajúci trvalý pobyt v meste Spišské Vlachy sídli v okrese Spišská Nová Ves. Okrem
uvedeného vynakladá aj ďalšie výdavky, a to predovšetkým na zabezpečenie údržby nehnuteľnosti
v Spišských Vlachoch, ktorá je t. č. ešte stále evidovaná v bezpodielovom spoluvlastníctve jeho a

žalovanej v 1.rade, k jej reálnemu vysporiadaniu zatiaľ nedošlo, ktorú však žalovaná v 1.rade účelovo
odmieta obhospodarovať, čím táto postupne chátra. Napr. bol povinný sám zafinancovať tuhé palivo na
zimu. Ďalej vynakladá aj bežné výdavky na stravu, obuv, ošatenie atď. V zmysle ustálenej rozhodovacej
praxe súdov (citoval časť právnej vety judikátu R 24/1964) nepriznanie náhrady trov konania musí
zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich kritérií je aj to, aby

sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi konania a aby neodporovalo
dobrým mravom. Zastával názor, že priznanie trov konania v prospech žalovaných sa vzhľadom na
okolnosti prípadu prieči dobrým mravom a s prihliadnutím na uvedené dôvody je neprimerane tvrdé
vo vzťahu k nemu, nakoľko mu spôsobí ďalšie neprimerané finančné komplikácie. Je presvedčený, že
žalovaní nesú značný podiel na vzniku sporu, čo taktiež považuje za dôvod hodný osobitného zreteľa.

V súvislosti s priznaním plnej náhrady trov konania v prospech žalovaných poukazuje na § 256 ods.2
CSP (jeho znenie citoval). Predmetná vec bola na súde pojednávaná na 3 pojednávaniach, konkrétne
30.4.2018, 11.6.2018 a 20.8.2018. Považoval za nevyhnutné poukázať na skutočnosť, že na v poradí
prvé pojednávanie sa nedostavil ani jeden zo žalovaných, pričom do dnešného dňa mu nie je zrejmý
dôvod ich nedostavenia sa. 30.4.2018 telefonicky kontaktoval svojho známeho v Spišských Vlachoch za

účelomzistenia,čisažalovanáv1.radeažalovanáv3.radenachádzajúvpráci,keďžežalovanáv1.rade
pracuje v obchode a žalovaná v 3.rade v kvetinárstve v „Spiškých“ Vlachoch, pričom ten mu povedal,
že obe sa v ten deň nachádzali v práci. Má taktiež vedomosť, že žalovaný v 2.rade sa v deň prvého
pojednávania s určitosťou zdržiaval doma. Mal teda za to, že žalovaní nedostavením sa na vopred
dlhodobo vytýčené pojednávanie bez ospravedlniteľného dôvodu úmyselne zavinili jeho odročenie.

Na druhé pojednávanie v predmetnej veci sa dostavili len žalovaní v 2. a 3.rade. Absencia žalovanej
v 1.rade bola zástupcom žalovaných ospravedlnená migrénou, pričom bol zástupca súdom vyzvaný
na dodatočné preukázanie tejto skutočnosti a doloženie relevantnej lekárskej správy o dôvodnosti
jej absencie súdu, k čomu však - podľa jeho vedomosti - nedošlo. Žalovaná v 1.rade tak svojou
neospravedlnenou absenciou spôsobila ďalšie odročenie pojednávania na termín 30.8.2018. Zastával

názor, že žalovaní svojim konaním úmyselne predlžovali konanie vo veci samej, a preto priznanie
náhrady trov konania v rozsahu 100 % v ich prospech je, o. i., aj nespravodlivé. Žalovaní jednoznačne
procesne zavinili trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, ako aj
jeho špecifikované osobné a majetkové pomery mal súd rozhodnúť tak, že náhradu trov žalovaným,
aj napriek ich úspechu nepriznáva. Aj keď nepozná výšku trov, o ktorých priznaní žalovaným súd

rozhodol, vzhľadom na svoju finančnú situáciu, ktorá mu neumožňuje realizáciu úspor, ako ani iných
neočakávaných výdavkov, poukázal na to, že si nemôže dovoliť uhradiť trovy všetkým žalovaným. Aj
keď súd rozhodol tak, že žalobu v celom rozsahu zamieta, pri rozhodovaní a vyhodnocovaní otázky trovsa mal - podľa jeho názoru - jednoznačne riadiť úvahou, že vzhľadom na sociálne pomery použije § 257
CSP. II. Vzhľadom na uvedené dôvody navrhol rozsudok v napadnutom rozsahu zmeniť.
5. Žalovaní k uvedenému odvolaniu žalobcu predložili nasledovné vyjadrenie: Žalobca v odvolaní v

podstate poukazuje na svoju nepriaznivú životnú a majetkovú situáciu a žiada aplikovať § 257 C. s. p.
Citovali znenie § 255 ods.1 a § 257 C. s. p. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania platí vo všeobecnosti
základná zásada pomeru úspechu a neúspechu v konaní, hoci C. s. p. ponecháva možnosť aplikovať
v odôvodnených prípadoch výnimky z tohto pravidla a to v prípadoch dôvodov hodných osobitného
zreteľa. Sú presvedčení o tom, že v danom prípade neboli naplnené predpoklady pre to, aby súd v

žalobcom prezentovaných dôvodoch videl dôvody hodné osobitného zreteľa a z tohto titulu teda aby
v celom rozsahu im úspešným nárok na náhradu trov konania nepriznal. Poukázali na závery právnej
teórie podložené ustálenou rozhodovacou praxou slovenských súdov a citovali z publikácie Števček
a kol. Veľké komentáre - Civilný sporový poriadok, C.H. Beck, rok vydania 2016, str.941. Poukázali
na to, že v predmetnej veci sa žalobca sám rozhodol podať žalobu, ktorou sa domáhal náhrady ním
prezentovanejujmy,ktorávšakjednakpodľasúdomcit.rozhodnutíajudikátovnemôžebyťposudzovaná

ako ušlý zisk, ani ako skutočná škoda a jednak svoj nárok ani riadne nepreukázal, keďže ním predložené
dôkazy a tvrdené skutočnosti mali čisto hypotetický základ. Ďalej poukázali i na to, že samotný žalobca
svojim konaním (opakované napádanie, slovné osočovanie a p.), ktoré bolo objektívne nimi preukázané,
spôsobil daný stav, teda sám si zavinil situáciu - nemožnosť užívať práva vyplývajúce mu z vecného
bremena a až následkom tohto podal predmetnú žalobu o náhradu vyfabrikovanej škody. V tomto smere

zastávali názor, že žalobca práve týmto konaním porušil zákonnú prevenčnú povinnosť podľa § 415 OZ
a preto by bolo v hrubom rozpore so všeobecnými zásadami spravodlivosti, aby oni - jeho konaním a
správaním postihnutí, mali byť de facto sankcionovaní ešte aj tým, aby im súd napriek ich úspešnosti
právo na náhradu trov konania nepriznal. Tu je treba taktiež zdôrazniť, že súdy síce občasne pristupujú
k aplikácii § 257 C. s. p., avšak najmä v konaniach s účasťou slabšej strany (spotrebiteľské spory),

v ktorých takýto postup má opodstatnenie. V iných konaniach sa uvedené ust. použije len v celkom
výnimočných prípadoch. Zák. síce dôvody osobitného zreteľa bližšie nedefinuje a výklad ponecháva na
prax, avšak práve z nej možno vyvodiť, že týmito dôvodmi sú, napr. neprimeranú tvrdosť, podiel oboch
strán na vzniku sporu, dosiaľ neriešená právna otázka a p. Čo však nie je daný prípad. Napokon na
nižšie príjmy účastníka konania možno reflektovať v znížení poplatkovej povinnosti alebo oslobodení od

nej, avšak bolo by nelogické, ak by sa mali za žalobcom prezentovaných skutkových okolností aplikovať
aj na jeho povinnosť znášať trovy druhej strany v konaní, ktoré sám vyvolal a v ktorom nebol napokon
úspešný. K tvrdeniam žalobcu o jeho nákladoch na život, o nákladoch na cestovanie a palivo do domu
v Spišských Vlachoch uviedli, že tieto ničím nepreukázal. Svoj trvalý pobyt si môže zmeniť, ošetrujúcich
lekárov pri slobodnom výbere pacienta si môže zvoliť aj v blízkosti nového bydliska. A tvrdené náklady

na dom ako aj odmietanie žalovanou 1/ podieľať sa na obhospodarovaní nehnuteľnosti, ktorá je v BSM,
relevantným spôsobom nepreukázal. Je pritom zrejmé, že s povinnosťou tvrdenia si spája aj povinnosť
preukázania tohto tvrdenia, čo však neučinil. Vzhľadom na daný skutkový stav zastávali názor, že súd
vec správne právne posúdil a z vykonaných dôkazov vyvodil správne skutkové zistenia a preto navrhli
napadnutý výrok rozsudku potvrdiť ako vecne správny.

6. Rozsudok vo výroku I., nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť (§ 367 ods.1 a § 379
CSP), preto nebol v uvedenom výroku v odvolacom konaní preskúmavaný.
7. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP, a rozsudok vo výroku

II. potvrdil podľa § 387 ods.1 CSP, lebo je vecne správny, na čom nič nemení ani odvolanie.
8. Ani jeden zo žalobcom uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.
9. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je
nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a

ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami
skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191

ods.1 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo) a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoréboli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov

strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 185-§ 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti,
ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu
vyplývajú a p. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak

hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods.1 CSP, lebo hodnotil každý dôkaz
len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi
vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý
nesúlad.
10. Všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd, pokiaľ ide o náhradu trov konania, vec posúdil po
právnej stránke sú správne a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

11. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného
právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci [§ 365 ods.1 písm. h) CSP] je jeho omyl pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov
ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale

nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového
stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov
konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k
zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť
výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil

zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného
skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto
vec rozhodnutá.
12. Súd na daný skutkový stav správne neaplikoval § 257 CSP, t. zn. skutkový stav, čo sa týka náhrady
trov konania, podradil pod správnu právnu normu a tak vyvodil správne závery o právach a povinnostiach

strán sporu.
13. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.
14. Toto ust. predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od zásady
zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods.1 CSP). Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú

stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím
zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Dôvody hodné osobitného zreteľa sú generálnym
dôvodom pre nepriznanie náhrady trov konania, pričom § 257 CSP vytvára väčší priestor na voľnú
úvahu súdu. Použitie tohto ust. preto negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na
náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ust. zodpovedať osobitným okolnostiam

konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (napr. R 34/1982). Zák. pre rozhodnutie
o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie 2 podmienok:
- dôvody hodné osobitného zreteľa a - výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani
výnimočné okolnosti zák. bližšie nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax. To
však neznamená, že tým vytvára priestor na nekontrolovanú voľnú úvahu súdu. Podľa dnes už ustálenej

judikatúry (napr. uznesenia NS SR 2MCdo 17/2009, 5Cdo 67/2010 či 3MCdo 46/2012) nemožno §
257 CSP považovať za ust., ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o
ust., podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné
osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne
prihliadnuť.Tútonormupretoniejemožnéinterpretovaťtak,žejeaplikovateľnákedykoľvekabezzreteľa

na základné zásady rozhodovania o trovách konania. K aplikácii § 257 CSP dochádza aj z aspektov
sociálnych. Okolnosti hodné osobitného zreteľa sa v takýchto prípadoch môžu vyskytnúť v akomkoľvek
sporovom konaní. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa súd prihliada na majetkové,
sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu (teda nielen tej strany, ktorú by podľa
všeobecných ust. zaťažovala povinnosť nahradiť trovy konania, ale aj tej strany, ktorej majetková sféra

by bola výnimočným nepriznaním náhrady trov dotknutá) a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli strany
k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní (R 24/1964). Dôvodom spočívajúcim v pomeroch
strán je, napr. skutočnosť, že sa strana ocitne v takej závažnej sociálnej alebo majetkovej situácii, ktorá
predstavujedôvodhodnýosobitnéhozreteľa.Jevšaknutnéprihliadnuťajnapomerydruhejstranysporu.Iba konštatovanie, že rozhodnutie o výnimočnom nepriznaní práva na náhradu trov konania nezasiahne
nepriaznivo do majetkovej sféry druhej strany bez toho, aby sa súd majetkovou sférou tejto strany
akokoľvek zaoberal, je neprípustné a takýto postup možno z hľadiska súdu hodnotiť ako svojvoľný.

Pokiaľ ide o postoj strán v konaní, tu súd prihliada najmä na to, ako si strany plnili svoje procesné
povinnosti; súd by mal, napr. prihliadať na to, či strana uviedla skutočnosti a dôkazy už pri prvom úkone,
ktorý jej patril, s výnimkou tých, ktoré uplatniť nemohla. § 257 CSP neslúži na zmierňovanie alebo
odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami a jeho použitie neodôvodňuje ani skutočnosť, že
jedna strana nie je solventná alebo že majetková situácia jednej strany je lepšia ako u jej protistrany.

Toto ust. má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda na dosiahnutie spravodlivosti pre strany
sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok.
15. Vychádzajúc z uvedeného bol urobený záver, že skutočnosti uvedené v odvolaní nie sú dôvodom
hodným osobitného zreteľa pre nepriznanie žalovaným náhrady trov konania na súde prvej inštancie.
16. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa súd - ako už bolo uvedené - prihliada
predovšetkým na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery strany sporu, ktorá navrhuje,

aby podľa § 257 CSP jej nebola uložená povinnosť nahradiť protistrane trovy konania.
17. Príjmové pomery sú len jedným z hľadísk pri skúmaní existencie dôvodov hodných osobitného
zreteľa, pričom žalobca ničím nepreukázal, aké sú jeho celkové majetkové, sociálne, osobné a iné
pomery.
18. Skutočnosť, že žalovaní zavinili vznik niektorých trov konania a preto mal súd aplikovať § 256 ods.2

CSP iba tvrdil, ale ničím ju hodnoverne nepreukázal.
19. Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
20. Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
21. Žalovaní mali v odvolacím konaní plný úspech, preto im bola priznaná náhrada jeho trov v plnom

rozsahu.
22. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej

zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.