Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, December 31, 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6CoE/45/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4215202304
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 12. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Podhorcová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4215202304.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Podhorcovej a sudcov
JUDr. Ingrid Doležajovej a JUDr. Olivera Kolenčíka v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT
Slovakia, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpeného
Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Bratislava, Kubániho 16, IČO: 47 233
516, proti povinným: 1. J. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom D., Z. XXXX/XX, 2. P. U., nar. XX. XX. XXXX,

bytom D., Z. XXXX/XX, o vymoženie 2. 945,01 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Komárno z 12. decembra 2017, č. k. 8Er/163/2015-63, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Povinní nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil.

Zároveň rozhodol, že oprávnený je povinný zaplatiť súdnemu exekútorovi Mgr. Ing. Ivanovi Šteinerovi
100% náhradu trov exekúcie do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia o výške náhrady trov exekúcie.
V dôvodoch svojho uznesenia uviedol, že exekučným titulom v konaní je Rozhodcovský rozsudok
Slovenského arbitrážneho súdu so sídlom v Bratislave, sp. zn. 49/06/14 zo dňa 21. 07. 2014. Dňa 03.
03. 2015 udelil súdnemu exekútorovi Mgr. Ing. Ivanovi Šteinerovi poverenie na vykonanie exekúcie.
Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 57 ods. 1 písm. g/, § 243d ods. 1 a 2 zák. č.

233/1995 Z. z. (ďalej aj „Exekučný poriadok!, „EP“); § 35, § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z. z.
účinného do 31. 12. 2014; § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OP“). Záväzkový vzťah medzi
oprávneným a povinnými, založený na základe zmluvy o revolvingovom úvere zo dňa 12. 04. 2011,
posúdil ako záväzkový vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy. Dodal, že spolu s touto zmluvou oprávnený
a povinní uzavreli dňa 12. 04. 2011 rozhodcovskú zmluvu. Podľa bodu 1 predloženej rozhodcovskej
zmluvy povinný v 1. rade ako dlžník a povinný v 2. rade ako spoludlžník vyhlásili a svojím podpisom

potvrdili, že súhlasia s uzavretím predloženej rozhodcovskej zmluvy. V bode 2 zmluvy nasleduje
vyhlásenie veriteľa, že uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy nie je podmienkou uzatvorenia a vykonávania
zmluvy o revolvingovom úvere a vyhlásenie dlžníka a spoludlžníka, že o tejto skutočnosti bol zo strany
veriteľa jasne a zrozumiteľne informovaný. V bode 3 zmluvy veriteľ vyhlásil, že pred uzatvorením
rozhodcovskej zmluvy poučil dlžníka o dôsledkoch jej uzatvorenia, ktoré spočívajú v možnosti riešenia
sporov vyplývajúcich zo zmluvy o revolvingovom úvere v rozhodcovskom konaní, pričom tiež uviedol,

že spory môžu byť riešené aj v súdnom konaní. Výber jednej z alternatív riešenia sporov spočíva
však na žalobcovi. Následne bod 4 predloženej rozhodcovskej zmluvy obsahuje vyhlásenie, podľa
ktorého spoludlžník podpísaním zmluvy o revolvingovom úvere pristupuje k peňažnému záväzku dlžníka
spočívajúcom v úhrade úveru vrátane všetkých dlžníkovi poskytnutých revolvingov, príslušenstva úveru,
prípadne uplatňovaných zmluvných pokút a ďalších peňažných nárokov, ktoré vyplynú alebo vzniknú zo
zmluvy o revolvingovom úvere a jej prípadných dodatkov. Podľa bodu 5 rozhodcovskej zmluvy sa veriteľ

a dlžník dohodli, že akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce
alebo súvisiace s ustanoveniami tejto Zmluvy o RÚ, s porušením, ukončením či neplatnosťou Zmluvyo RÚ budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo v rozhodcovskom konaní pred
niektorým z nasledujúcich stálych rozhodcovských súdov podľa rokovacieho poriadku týchto stálych
rozhodcovských súdov: Slovenský arbitrážny súd zriadený Slovak arbitration court, s.r.o., - Victoria

rozhodcovský súd v Banskej Bystrici, zriadený pri Victoria legal arbiter s.r.o. Výber rozhodcovského
súdu, ktorý bude oprávnený vec prejednať a rozhodnúť, spočíva na zmluvnej strane podávajúcej
žalobný návrh. Posledný bod rozhodcovskej zmluvy obsahuje prehlásenie, že povinný v 1. rade ako
dlžník je oprávnený od tejto zmluvy odstúpiť aj bez uvedenia dôvodu do 14 kalendárnych dní od jej
uzavretia. Oprávneným predloženú rozhodcovskú zmluvu považoval za formulárový dokument, ktorý

oprávnený používa vo vzťahu k neurčitému počtu dlžníkov, jej obsah dlžník nemôže ovplyvniť, pretože
celý obsah zmluvy je už predtlačený s tým, že v jej záhlaví sú oprávneným doplňované iba osobné údaje
dlžníka a spoludlžníka ako meno, priezvisko, bydlisko a dátum narodenia povinného. Argumentoval,
že rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav
zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa si
vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá - ktorá

voľba konkrétne znamená. Vznik rozhodcovskej zmluvy vyžaduje individuálne rozhodnutie spotrebiteľa
o tom, že si vymieňuje rozhodcovské konanie, a to preukázateľne. Predtlačené poučenie oprávneným
v predloženej zmluve o rozhodcovskom konaní nepovažoval za kvalifikované vysvetlenie vážnych
dôsledkov takéhoto konania. Za nelogické a vylúčené považoval, že spotrebiteľ, ak by mal vedomosť
o stave veci, by mal záujem na uzavretí rozhodcovskej zmluvy, podľa ktorej prípadný spor medzi

stranami prejedná právnická osoba vykonávajúca podnikateľskú činnosť, ktorej moc nie je delegovaná
žiadnou verejnoprávnou inštitúciou, ale je založená za účelom podnikania a dosahovania zisku, navyše
v danom prípade vzdialená od miesta bydliska povinných 130 - 160 km (rozhodcovský súd v Bratislave
alebo Banskej Bystrici). Zvýraznil, že neušlo jeho pozornosti, že oprávnený síce formálne v zmluve
prehlásil, že podpísanie rozhodcovskej zmluvy nie je podmienkou poskytnutia revolvingového úveru

a že povinný nie je povinný prijať návrh tejto rozhodcovskej zmluvy, avšak tento text v rámci obsahu
zmluvy oprávnený zámerne umiestnil až po dlžníkovom vyhlásení, že s uzatvorením rozhodcovskej
zmluvy súhlasí a svojím podpisom ju aj potvrdzuje. Takýmto spôsobom sa oprávnený snaží vytvoriť
dojem, že spotrebiteľ má na výber, či rozhodcovskú zmluvu podpíše alebo nie, avšak v skutočnosti
ide o účelové formulácie, ktorými oprávnený sleduje vlastné ekonomické záujmy. Z uvedeného mu

bolo zrejmé, že povinní si uzavretie rozhodcovskej zmluvy osobitne nevymienili, bola im predložená
spolu so zmluvou o revolvingovom úvere a túto aj podpísali. Vychádzajúc z uvedeného účastníkmi
uzavretú rozhodcovskú zmluvu považoval za neprijateľnú, spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to aj v nadväznosti na judikatúru Súdneho
dvora Európskej únie (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00,C-243/08, C-168/05). Z uvedených

dôvodov predmetnú rozhodcovskú zmluvu vyhodnotil ako nekalú, postihnutú sankciou absolútnej
neplatnosti v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý
nemal právomoc vo veci konať a rozhodovať. Vzhľadom uvedené exekúcia je neprípustná, preto
rozhodol o jej zastavení. O trovách exekúcie rozhodol v súlade s ust. § 203 ods. 1 EP súd tak, že na ich
náhradu zaviazal oprávneného, ktorý zastavenie konania zavinil, keď návrhom na vykonanie exekúcie

zo dňa 22. 01. 2015 žiadal vykonať exekúciu na základe exekučného titulu, ktorý na vykonanie exekúcie
nie je spôsobilý. Dodal, že o výške náhrady trov exekučného konania rozhodne súd samostatným
uznesením v súlade s § 262 ods. 2 CSP.

2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa jeho zrušenia

a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodil, že rozhodcovská zmluva nebola
podmienkou uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere, čo vyplýva z bodu 2. Rozhodcovskej zmluvy, ale
aj z práva na jednostranné odstúpenie od nej. Zvýraznil, že Rozhodcovská zmluva je samostatným
právnym úkonom, ktorého uzavretie je možnosťou, ale nie povinnosťou. Rozhodcovská zmluva preto
spĺňa charakter individuálneho ustanovenia. Poučenie spotrebiteľa o tom, že rozhodcovskú zmluvu nie

je povinný uzavrieť je významovo jednoznačné a nesporné, zrozumiteľné pre priemerného spotrebiteľa,
ktorý si uvedené ustanovenie prečíta. Rozhodcovská zmluva bola uzavretá platne a povinní mali
možnosť od nej jednostranne odstúpiť do 14 dní od jej uzavretia. Na to, aby rozhodcovská zmluva
vznikla, je nevyhnutné jej akceptovanie písomným podpisom, ktorý povinní urobili dobrovoľne, a
rovnako tak aj z vlastného rozhodnutia nevyužili možnosť od danej zmluvy odstúpiť. Z formulácie

rozhodcovskej zmluvy vyplýva, že spory zo zmluvy o revolvingovom úvere môžu byť riešené buď v
konaní pred všeobecným súdom alebo pred rozhodcovským súdom. Konanie pred rozhodcovským
súdom je len alternatívne, teda nevyžaduje sa od spotrebiteľa, aby postupoval len pred arbitrážou.
Cieľom ustanovenia § 53 odsek 4 písmeno r) Občianskeho zákonníka nie je zneplatnenie rozhodcovskejzmluvy (resp. rozhodcovskej doložky) ako takej. Zmyslom tohto ustanovenia je zaručiť spotrebiteľovi
- v procesnej pozícii žalobcu - právo vybrať si miesto pre rozhodovanie o ním podanej žalobe.
Predmetné ustanovenie nemá riešiť a ani nerieši situáciu, kedy žalobu podáva dodávateľ. Okolnosť

- začatie rozhodcovského konania kýmkoľvek zo zmluvného vzťahu - nemôže byť rozhodujúca
pre posúdenie platnosti rozhodcovskej zmluvy. Daná okolnosť v čase vzniku rozhodcovskej zmluvy
nejestvuje. Poukázal na ustanovenie § 35 odsek 2 Občianskeho zákonníka, ktorého zmyslom je o.i.
zabezpečiť určitú formu právnej istoty a stability v zmluvnom vzťahu práve pred situáciou, aby následne
nedochádzalo k sporovaniu toho, čo bolo dohodnuté. Svoju argumentáciu podporil s poukazom na

viaceré rozhodnutia všeobecných súdov, ako aj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.

3. Povinní a súdny exekútor sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrili.

4. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou
osobou v zákonom stanovenej lehote (§ 362 CSP), a že spĺňa náležitosti § 365 a nasl. CSP, preskúmal

napadnuté rozhodnutie viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), prejednal
odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie
oprávneného nie je dôvodné. Preto uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods.
1 CSP potvrdil.

5.Podľa§387ods.1,2CSPodvolacísúdrozhodnutiesúduprvejinštanciepotvrdí,akjevovýrokuvecne
správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

6. Ustanovením § 387 ods. 2 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako
aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu

prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

7. Odvolací súd v zmysle § 379 a § 380 CSP viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania sa plne
stotožnilsrozhodnutímsúduprvejinštancie,nakoľkobolajehoargumentáciavecnesprávna,objektívna,
presvedčivá a v neposlednom rade v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR ako aj nálezmi
Ústavného súdu SR. Mal za to, že všetky dôvody, ktoré oprávnená uvádzala v odvolaní vyriešil už súd

prvej inštancie v napadnutom uznesení, pričom rozhodnutia prvoinštančného a odvolacieho súdu nie je
možné posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a druhoinštančné konanie tvoria jeden celok.

8. Z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený svojím návrhom zo dňa 22. 01. 2015 požiadal súdneho
exekútora Mgr. Ing. Ivana Šteinera o vykonanie exekúcie voči povinným na vymoženie sumy 2 945,01

eura s príslušenstvom. Za exekučný titul označil Rozhodcovský rozsudok Slovenského arbitrážneho
súdu so sídlom v Bratislave, sp. zn. 49/06/14 zo dňa 21.7.2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
17. 09. 2014 a vykonateľnosť 23. 09. 2014. Dňa 20. 02. 2015 doručil súdny exekútor súdu prvej
inštancie žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Dňa 03. 03. 2015 súd prvej inštancie
poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Následne súd prvej inštancie rozhodol napadnutým

uznesením.

9. Súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej
a materiálnej. Ak je exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa aj napriek tomu nesprávne
nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená. V rozhodnutiach Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky č. k. 3Cdo/146/2011 zo dňa 13. 10. 2011 a č. k. 6Cdo/143/2011 zo dňa 18.
01. 2012 Najvyšší súd SR konštatuje, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí ako
exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiurozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s
právomocouprejednaťdanýspor,niejeexekučnýsúdviazanýtým,akotútootázkuvyriešilrozhodcovský

súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej
okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 13.10.2011 sp. zn. 3Cdo/146/2011).

10. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona
sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

11. Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku, exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak
priznáva právo, zaväzuje k povinnosti, alebo postihuje majetok.

12. Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku).

13. Podľa § 57 ods. 1 písm. g/ ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 31. 03. 2017, exekúciu súd
zastaví, ak exekúciu vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno

vykonať.Exekúciusúdmôžezastaviťajvtedy,aktovyplývazustanovenítohtoaleboosobitnéhozákona.

14. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku účinného do 31. 03. 2017, exekúciu súd zastaví na návrh
alebo aj bez návrhu.

15. Podľa § 243d ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 01. 2015, exekučné konanie na
podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor
spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu,4ead) vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať
len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného
po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva

účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať.

16. Podľa § 243h ods. 1 prvej vety zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak,
exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca

2017.

17. Podľa 53 ods. 1 veta prvá, ods. 5 Obč. zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa. Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

18. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, nakoľko správne zistil skutkový stav
a správne vec posúdil po právnej stránke. Súd prvej inštancie správne právne posúdil predmetný
vzťah ako spotrebiteľský, a teda mal povinnosť preskúmať, či plnenia, na ktoré povinných zaväzuje
rozhodcovský rozsudok nevyplývajú z neprijateľných zmluvných podmienok. Spotrebiteľská zmluva je

každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. V zmysle §
52 OZ za spotrebiteľa sa považuje fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Osoba, ktorá
do postavenia odberateľa tovarov či služieb vstupuje konaním v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti je tzv. nespotrebiteľom. Nespotrebiteľský charakter zmluvy musí

byť preukázaný bezpečne, spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, pričom dôkazné bremeno je na
dodávateľovi. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené
a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Odvolací súd sa stotožnil
s názorom súdu prvej inštancie a tiež považuje predmetnú zmluvu za spotrebiteľskú. Úver poskytnutý
oprávneným túto charakteristiku spĺňa. Dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy

o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo inej forme definuje zák. č.
129/2010 Z. z. ako spotrebiteľský úver. Súčasťou zmluvy o revolvingovom úvere boli bez akýchkoľvek
pochybností Zmluvné dojednania Zmluvy o revolvingovom úvere a rozhodcovská zmluva, ktorých
znenie povinná ovplyvniť nemohla, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov.Vzhľadom na túto skutočnosť je nevyhnutné na uvedený vzťah použiť ustanovenia, ktoré sa vzťahujú
na spotrebiteľské zmluvy. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie a rozhodcovskú
doložku zakotvenú Rozhodcovských zmluvách č. 8400037316 zo dňa 12. 04. 2011 v znení citovanom

v bode 2 tohto uznesenia /bod 5. napadnutého uznesenia/, považuje aj odvolací súd za neprijateľnú
podmienku spotrebiteľskej zmluvy, pretože toto zmluvné dojednanie nebolo individuálne dojednané.
Podľa dojednanej Rozhodcovskej zmluvy, spory môžu byť riešené aj v súdnom konaní, avšak výber
jednej z alternatív riešenia sporov spočíva na žalobcovi. Odvolací súd konštatuje, že o Rozhodcovskú
zmluvu, ktorá vyžaduje, že spory môžu byť síce riešené aj v súdnom konaní, ide aj vtedy, ak výber

jednej z alternatív riešenia sporov spočíva na žalobcovi, že síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť
vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto Rozhodcovskej zmluvy
začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť
sa rozhodcovskému konaniu. Z pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov
prostredníctvom rozhodcovského konania mu vnúti štandardná zmluvná klauzula, alebo dodávateľ
svojim konaním. Spotrebiteľ má byť chránený pred oboma. Práve proti možnosti dodávateľa diktovať

svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus spotrebiteľsko-právnej ochrany pred
štandardnými zmluvami.

19. Ustanovenie § 53 ods. 4 OZ je svojim obsahom najbližšie problémovej Rozhodcovskej zmluve.
Uvedené ustanovenie sa má vykladať z pohľadu spotrebiteľa a jeho ochrany a nie z pohľadu dodávateľa.

Ak by dodávateľ inicioval konanie na rozhodcovskom súde, je klauzula neprijateľná, ak nie je alternatíva
daná pre spotrebiteľa, aby rozhodcovské konanie zastavil, alebo odsunul. Spotrebiteľ môže svoje
práva uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej zmluvy, ale ak sa tak rozhodne, aj v
občianskoprávnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle citovaného
ustanovenia považovaná za neprijateľnú. Pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú zmluvu, možnosť

voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú
veritelia, čo možno odôvodniť aj rozsahom nárokov plynúcich zo štandardne formulovanej zmluvy.
Naopak, ak niektorý spotrebiteľ výnimočne uplatňuje svoje práva, tak využíva - pre neho transparentný
štátny súd. Odvolací súd pritom nepochybuje o tom, že spotrebiteľ, ktorý sa rozhodne osobitne
individuálne vyjednať rozhodcovskú zmluvu, by aj reálne rozhodcovské konanie využil, pretože inak by

jeho individuálne vyjednávanie nedávalo zmysel. Je na úvahu, či spotrebiteľa by napadla myšlienka
namietať neprijateľnosť rozhodcovskej zmluvy. Tu je nutné objektívne posúdenie rozhodcovskej zmluvy
a nie je rozhodujúca vôľa účastníka zmluvného vzťahu a v tomto zmysle ani jeho aktivita. Neprijateľná
rozhodcovská doložka je absolútne neplatná (§ 53 ods. 5 OZ) a je povinnosťou nielen súdu, ale
rozhodcuztohtoprávnehoposúdeniavyvodiťvšetkyprávnedôsledky,aposkytnúťnáležitúochranupred

neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Na individuálne dojednanie je potrebné rešpektovať a zachovať
proces tvorby zmluvy ustanovený v Občianskom zákonníku. Predkladanie Rozhodcovských zmlúv
spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá arbitráže a prirodzene nevenujú dostatočnú pozornosť
tejto časti formuláru, sa zneužíva k záverom o individuálnom vyjednaní zo strany spotrebiteľov, pričom
na tomto nič nemení ani vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste papiera.

Zbavenie sa zodpovednosti za nekalú obchodnú praktiku pri nevhodnom predkladaní zmluvných
podmienok argumentáciou, že spotrebiteľ mal byť bdelý, odvolací súd neprijíma a odsudzuje ho ako
konanie hraničiace so zlým úmyslom v zmluvných vzťahoch. Je neakceptovateľné, aby porušovateľ
práva presúval zodpovednosť na slabšieho a jeho vylúčené, aby za takýchto okolností súd akceptoval
rozhodcovskú zmluvu. Evidentne je možné konštatovať, že ide o vopred dodávateľkou naformulované

zmluvné klauzuly vrátane rozhodcovským zmlúv a je zrejmé, že spotrebiteľ nemôže takúto formulárovú
zmluvu meniť. Taktiež je nutné konštatovať, že bez podpísania rozhodcovskej zmluvy by nedošlo k
uzatvoreniu zmluvy o úvere. Na strane oprávnenej je dôkazné bremeno preukázať, že spotrebitelia
- povinní si individuálne vyjednali rozhodcovské konanie. V tomto smere neboli doložené žiadne
relevantné listinné dôkazy, podporujúce záver o individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy. Nie

povinní - spotrebitelia majú dokázať, že nedošlo k individuálnemu vyjednaniu, ale oprávneného -
dodávateľa zaťažuje dôkazné bremeno túto situáciu preukázať. Ak si spotrebitelia individuálne vyjednali
rozhodcovskú zmluvu, potom by muselo platiť, že si individuálne vyjednali aj podmienky arbitráže. Z
obsahu spisu však takýto záver nie je možné prijať. Dôvodne je možné konštatovať, že oprávnený
si dôkazné bremeno o individuálnom vyjednaní rozhodcovskej doložky nesplnil. Ak spotrebitelia mali

vyjednať na základe rozhodcovskej zmluvy súkromný proces, mali by nepochybne tieto pravidlá poznať.
V spise však nie sú o tom žiadne dôkazy. Odvolací súd sa preto nestotožnil s tým, že rozhodcovská
zmluva bola medzi účastníkmi konania individuálne dojednaná. Oprávnený s odbornou starostlivosťou
musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky a má poznať aj dôsledky ich používania.Súd prvej inštancie teda správne postupoval, keď preskúmal v zmysle dôležitého záujmu štátu na
rešpektovaní základného práva občana - spotrebiteľa na ochranu inter alia pred nekalými podmienkami
v spotrebiteľských zmluvách, ustanovenia vyplývajúce z Charty základných práv Európskej únie, a

ktorým korešponduje povinnosť štátu garantovať vysoký stupeň ochrany práv spotrebiteľov a postarať
sa, aby spotrebiteľov nečestné zmluvné podmienky nezaťažovali. Súd vzal správne do úvahy čl. 6 ods.
I Smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

20. Odvolací súd k námietkam oprávneného uvedeným v odvolaní, že povinní mali možnosť do 14 dní

od uzavretia rozhodcovskej zmluvy od nej odstúpiť, ak s ňou aj nesúhlasili dodáva, že táto možnosť
odstúpenia je upravená čisto formálne a iluzórne, pretože zmluva o revolvingovom úvere, ako aj
rozhodcovská zmluva, boli podpísané v jeden deň, teda v čase podpisu ešte žiadna pohľadávka
neexistovala a spotrebitelia sa zameriavali na získanie finančných prostriedkov, pričom na jej získanie im
bolo predložených na podpis niekoľko listín a medzi nimi aj rozhodcovská zmluva. Z uvedeného vyplýva,
že spotrebitelia v dobe deklarovanej oprávneným nemali vôbec dôvod zamýšľať sa nad dôsledkami

podpisu rozhodcovskej zmluvy a možnosťou odstúpenia od nej, keď medzi nimi neexistoval žiaden
spor. Ďalej rozhodcovská zmluva síce obsahuje vyhlásenie veriteľa, že pred jej uzavretím osobitne
poučil povinných o dôsledkoch jej uzavretia, no po preštudovaní rozhodcovskej zmluvy je zrejmé, že sa
jedná o predtlačené formulárové znenie napísané malým písmom, ktoré dlžník (povinní) zrejme nemohol
odmietnuť, keďže rozhodcovská zmluva a zmluva o úvere boli uzatvorené v jeden deň. Len veľmi ťažko

pritom možno predpokladať, že si dlžníci boli vedomí všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie
rozhodcovskej zmluvy nesie.

21. Pre úplnosť odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne rozhodol o nároku na náhradu
trov konania, ktoré rozhodnutie aj riadne odôvodnil.

22. Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie rozhodol
vo výroku vecne správne, keď exekúciu vyhlásil za neprípustnú a túto zastavil, a preto odvolací súd
napadnuté rozhodnutie ako vecne správne v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

23. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a
v odvolacom konaní úspešným povinným náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, aj keď im síce
vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, ale žiadne trovy odvolacieho
konania im nevznikli. Odvolací súd v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 CSP mal rozhodovať len o
nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade by o výške náhrady trov konania po

právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie, aj keď už
v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že povinným žiadne trovy odvolacieho konania
nevznikli, preto v záujme hospodárnosti, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá v zmysle
čl. 17 CSP rozhodol, že povinným náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie

znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňac/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).