Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, December 31, 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/104/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7714214806
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Vanca

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7714214806.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a členov senátu Mgr.

Márie Hlaváčovej a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v spore žalobcu: I. Y., nar. XX.X.XXXX, I. X zastúpeného
advokátom JUDr. Ľubošom Bajužíkom, Nám. Slobody 2, Humenné proti žalovanému: Ing. G. K., nar.
XX.XX.XXXX, K. F. XXXX/XX, I. zastúpenému spoločnosťou ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Peter
Szárszoi, s.r.o., Štefánikova 8, Michalovce, IČO 47 236 183 o zaplatenie 254 194,- eur s prísl., o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 20.4.2017 č. k. 22Cb/99/2014-446 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j erozsudok súdu prvej inštancie.

II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol (výrok I.), priznal žalovanému právo na
náhradu trov konania v plnom rozsahu voči žalobcovi (výrok II.), štátu priznal právo na náhradu trov
konania voči žalobcovi v plnom rozsahu (výrok III.) a žalobcovi nepriznal právo na náhradu separátnych
trov za pojednávanie zo dňa 8.2.2016 (výrok IV.).

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že vychádzal zo žaloby, ktorú doručil žalobca súdu prvej inštancie
dňa 17.9.2014 a ktorou sa domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 49 791,- eur a ušlého zisku za

obdobie od 1.12.2006 do augusta 2014 v sume 204 403,- eur. Žalobca tvrdil, že so žalovaným uzavrel
dňa 16.10.2006 zmluvu o poskytnutí finančných prostriedkov a tichom spoločenstve v Práčovni PERSIL,
ktorú nebol schopný predložiť, pretože po tom, ako bol zaistený a dodaný do výkonu trestu odňatia
slobody, jeho družka túto zmluvu nenašla v apartmáne, ktorý mali v prenájme. Vyslovil podozrenie, že
zmluvu vzal žalovaný, ktorý žalobcovi apartmán prenajímal a mal od neho náhradné kľúče. Predložil
rukou písanú zmluvu bez podpisu žalovaného. Existenciu zmluvy o tichom spoločenstve žalobca
preukazoval najmä citáciami z listov žalovaného, ktoré mu písal do výkonu trestu. Uviedol, že v zmluve

sa pôvodne dohodli, že žalobca rovnako ako žalovaný vloží do podnikania sumu 1 800 000,- Sk (59
749,05 eur) a po odpočítaní všetkých nákladov a daní si rozdelia zisk v pomere 50:50. Ďalej tvrdil, že
poskytol žalovanému v hotovosti v decembri 2004 sumu 300 000,- Sk (9 958,18 eur), ktorú žalovaný
použil hneď na výplatu zamestnancov, ktoré vyplácala vedúca prevádzky žalovaného Z. a ďalších dlhov
a dňa 16.10.2006 bezhotovostným prevodom poukázal žalovanému sumu 1 200 000,- Sk (39 832,70
eur), a pretože zostatok dohodnutej sumy už nemohol poskytnúť, žalovaný mu mal navrhnúť rozdelenie
ziskov v pomere 40:60, s čím súhlasil. Žalobca tvrdil, že žalovaný mu vyplatil podiel na zisku za mesiac

november 2006, v ďalších mesiacoch mu podiel na zisku nevyplácal, ale do februára 2007 ho informoval
a príjmoch a výdavkoch práčovne a potom mu prestal podávať aj tieto informácie. Uviedol, že žalovaný
neskôr dával jeho družke a deťom rôzne sumy až do 12.5.2013, kedy odmietol poskytovať peniaze s
tým, že urobí vyúčtovanie, ktoré však aj napriek výzve žalobcu neurobil. Žalobca tvrdil, že žalovanýmu reálne vyplatil sumu 28 682,- eur (864 074,- Sk), čo nie je ani celý pôvodný vklad 49 791,- eur
podľa zmluvy o tichom spoločenstve a nevyplatil mu zisky z Práčovne PERSIL od decembra 2006 do
apríla 2014 vo výške 223 125,- eur, ktorý reálne - po odpočítaní sumy 28 682,- eur činí 194 443,- eur.

Keďže žalovaný neposkytol žalobcovi potrebné informácie, pri výpočte ušlého zisku vychádzal žalobca
z najmenšieho zisku za mesiac február 2007.
Okrem zmluvy o tichom spoločenstve strany sporu podľa tvrdenia žalobcu uzavreli ústne dohodu, že
žalovaný bude prevádzkovať práčovňu a zamestnanci práčovne prejdú do firmy žalobcu FÉNIX - M s.r.o.
anazákladeďalšejzmluvybudúpracovaťvPráčovniPERSIL.Písomnevyhotovenúzmluvuospolupráci

medzi žalovaným a spoločnosťou FENIX - M s.r.o. mal žalovaný doručiť žalobcovi až dňa 5.12.2006,
ktorý ju v dobrej viere podpísal spätne s dátumom 4.9.2006. Vo firme FÉNIX-M s.r.o. boli zamestnanci
Práčovne PERSIL zamestnaní od 1.11.2006 do 31.3.2007, kedy sa zmluva skončila a nedošlo, ako
bolo plánované, k jej predĺženiu. Za uvedené obdobie pritom spoločnosť nezaplatila za zamestnancov
odvody spolu vo výške 397 845,- Sk.
Žalovaný poprel uzavretie zmluvy o tichom spoločenstve stranami sporu a poprel aj to, že mu žalobca

poskytol v hotovosti sumu 300 000,- Sk. Potvrdil, že bezhotovostným prevodom na jeho osobný účet
mu žalobca poskytol sumu 1 200 000,- Sk, ktorá však nebola poskytnutá ako vklad tichého spoločníka,
ale ako pôžička. Fotokópiami príjmových a výdavkových pokladničných dokladov žalovaný preukazoval,
že poskytnutú pôžičku žalobcovi splatil po častiach celkom vo výške 1 203 933,54 Sk (39 963,24 eur).
Potvrdil tiež uzavretie zmluvy o spolupráci zo dňa 4.9.2006 so spoločnosťou FÉNIX-M s.r.o. Namietal,

že podstatnou náležitosťou zmluvy o tichom spoločenstve je jej uzavretie v písomnej forme, čo žalobca
nepreukázal, ústna zmluva je nulitná, a preto si žalobca nemôže nárokovať podiel na zisku. Z dôvodu
právnej istoty žalovaný vzniesol námietku premlčania žalobcom uplatneného nároku. Žalovaný v konaní
poukázal na to, že suma 1 200 000,- Sk mu bola poukázaná z účtu spoločnosti FENIX-M s.r.o., a preto
namietal aktívnu legitimáciu žalobcu v tomto konaní vo vzťahu k uplatneniu tejto sumy žalobcom.

3. Uznesením zo dňa 15.6.2016 č. k. 22Cb/99/2014-340 súd prvej inštancie pripustil zmenu petitu žaloby
tak, že žalovaný je povinný uhradiť žalobcovi sumu 49 791,- eur, ušlé zisky v celkovej sume 248 203,-
eur s úrokom z omeškania vo výške 14,75 % ročne zo sumy 6 505 EUR od 1.12.2006 do zaplatenia,
s úrokom z omeškania vo výške 14,75 % ročne zo sumy 29 880 EUR od 1.2.2007 do zaplatenia, s

úrokom z omeškania vo výške 14,25 % ročne zo sumy 29 880 € od 1.2.2008 do zaplatenia, s úrokom z
omeškania vo výške 10 % ročne zo sumy 29 880 € od 1.2.2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania
vo výške 9 % ročne zo sumy 29 880 € od 1.2.2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 %
ročne zo sumy 29 880 EUR od 1.2.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo
sumy 29 880 EUR od 1.2.2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy

29 880 EUR od 1.2.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 8,25 % ročne zo sumy 17 360 EUR od
1.2.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9,05 % ročne zo sumy 9 960 EUR od 1.9.2014
do 31.12.2014, s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 29 880 EUR od 1.1.2015 do
31.12.2015 a náhradu trov konania, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a to titulom vrátenia
poskytnutej sumy 1 500 000 Sk /sumy 49 791 EUR/, ktorá bola zložená na základe zmluvy o tichom

spoločenstve, ako aj ušlé zisky, ktoré v zmysle uzavretej zmluvy mal za jednotlivé obdobia vyplácať
žalovaný pre žalobcu, a to za obdobie od decembra 2006 do decembra 2015 vrátane, celkovo sumu
248 203 EUR s príslušenstvom.

4. Z výpisu z obchodného registra Okresného súdu Košice I súd prvej inštancie zistil, že jediným

spoločníkom a konateľom spoločnosti FENIX-M s.r.o. bol od 2.8.2006 žalobca, uvedená spoločnosť
vznikla1.3.2004azanikladňa24.8.2016.ŽalovanýdoložilosvedčenieoregistráciipreDPH,podľaktorej
je platcom DPH od 1.10.2000.
Návrhu žalobcu na výsluch svedka J. D. súd prvej inštancie nevyhovel, pretože žalobcovi ani súdu sa
nepodarilo zabezpečiť jeho účasť na pojednávaní. Tiež nevyhovel návrhu žalobcu na výsluch S. D. a

Z. G. a návrhu žalobcu na zabezpečenie označených listinných dôkazov, a to faktúr pre žalovaného za
odber elektriny, dokladov o ich úhrade, upomienok, nájomnej zmluvy medzi žalovaným a Psychiatrickou
nemocnicou Michalovce, pretože vykonanie týchto dôkazov nepovažoval za potrebné a účelné a ich
vykonanie nemôže zmeniť skutkové a právne posúdenie uplatneného nároku.

5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 1, § 2 ods. 1 a 2, § 261 ods.1, 6 a 8, § 673 ods. 1 a
2 Obchodného zákonníka, § 40 ods. 1 až 3, § 657, § 451 ods. 1 a 2, § 458 ods. 1, § 558, § 829 ods.
1, § 830,, § 831 ods. 1, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1 a 2, § 110 a § 563 Občianskeho zákonníka, § 10
ods. 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov a § 4 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanejhodnoty. Konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný dostal sumu 1 200 000,- Sk, ktorá
mu bola poskytnutá bezhotovostným prevodom dňa 16.10.2006 na jeho účet z účtu spoločnosti FENIX-
M s.r.o., v ktorej bol od 2.8.2006 žalobca jediným spoločníkom a konateľom.

6. Sporným bolo, či strany uzavreli zmluvu o tichom spoločenstve, pretože žalovaný tvrdenie žalobcu
o uzavretí tejto zmluvy poprel. Súd prvej inštancie uzavrel, že v konaní na základe vykonaného
dokazovania existencia platnej zmluvy o tichom spoločenstve nebola preukázaná. Žalobca zmluvu
o tichom spoločenstve, pre platnosť ktorej je zákonom predpísaná písomná forma, nepredložil a

len tvrdenie žalobcu, že takáto zmluva medzi stranami sporu bola písomne uzavretá a zrejme ju
žalovaný vzal od žalobcu, je bez právneho významu a nemôže mať za následok unesenie dôkazného
bremena. Uviedol, že z listiny predloženej žalobcom - rukou písaného textu bez podpisu žalovaného,
existencia takéhoto zmluvného vzťahu nevyplýva a nevyplýva ani z výpovedí svedkov I. I. R. a I.. N. H.,
ktorí nevedeli jednoznačne potvrdiť existenciu uvedeného právneho úkonu. Zo žalobcom predloženej
vzájomnej korešpondencie so žalovaným, resp. J. D. podľa súdu prvej inštancie nemožno jednoznačne

vyvodiť uzavretie zmluvy o tichom spoločenstve stranami sporu a tiež to, že bola uzavretá v predpísanej
forme. Jednoznačne tiež nemožno ustáliť, či tam uvedené informácie sa nevzťahovali na podnikateľské
aktivity žalovaného a spoločnosti FENIX-M s.r.o. (kde vystupoval žalobca ako konateľ a spoločník) na
základe zmluvy o spolupráci zo dňa 4.9.2006.

7. Súd prvej inštancie, keďže nemal preukázanú existenciu platne uzavretej zmluvy o tichom
spoločenstve, posudzoval, či medzi stranami sporu neexistoval iný záväzkový vzťah, ktorý by medzi nimi
mohol vzniknúť na základe poskytnutia peňažných prostriedkov žalovanému.

8. Predovšetkým posudzoval, či medzi stranami nedošlo k vzniku zmluvy o združení podľa § 829 a nasl.

Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na tvrdenie žalobcu, že peňažné prostriedky poskytol žalovanému
ako podnikateľovi za účelom podnikateľskej činnosti - prevádzky práčovne PERSIL a od 1.10.2000 je
žalovaný platcom DPH, súd prvej inštancie zdôraznil, že aj keď Občiansky zákonníka neurčuje formu
zmluvy o združení, obligatórne písomná forma tejto zmluvy sa vyžaduje podľa zákona o dani z príjmov a
zákona o dani z pridanej hodnoty v prípade združenia, ktoré vykonáva podnikateľskú alebo samostatne

zárobkovú činnosť pod následkom jej neplatnosti podľa § 40 Občianskeho zákonníka, na ktorú musí súd
prihliadať ex offo. Písomná forma zmluvy o združení nebola v predmetnej veci splnená.

9. Súd prvej inštancie zastával názor, že hoci žalovaný tvrdil, že peňažné prostriedky mu boli poskytnuté
ako pôžička, poskytnutím peňažným prostriedkov žalovanému neboli splnené zákonné podmienky ani

na vznik vzťahu z pôžičky pre nedostatok úmyslu takto poskytnúť peňažné prostriedky veriteľom.

10. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie sumy 248 203,- eur
s úrokmi z omeškania uplatnenej ako časti zisku vyplývajúcej z podielu tichého spoločníka na výsledku
podnikania v práčovni PERSIL podľa §673 ods. 1 Obchodného zákonníka, resp. podielov na majetku

získanom spoločnou činnosťou podľa § 835 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže nedošlo k platnému
uzavretiu týchto zmluvných vzťahov, ako nedôvodný zamietol.

11. Okrem nároku na zaplatenie sumy 248 203,- eur s prísl. uplatnil žalobca žalobou aj nárok na
zaplatenie sumy 49 791,- eur ako pôvodný peňažný vklad poskytnutý žalovanému v celkovej výške

1 500 000,- Sk (300 000,- Sk/9 958,18 eur + 1 200 000,- Sk/39 832,70 eur), ktorý nárok súd prvej
inštancie posúdil ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. Občianskeho
zákonníka.Uzavrel,žežalobcaneuniesoldôkaznébremenoanepreukázalsvojetvrdenie,ževdecembri
2004 poskytol žalovanému sumu 300 000,- Sk. Ak žalobca odkazoval na list žalovaného z 11.4.2007,
v ktorom žalovaný uviedol „dal si prvých 300 000“, súd prvej inštancie poukázal na to, že v tomto liste

žalovaný tiež uvádza „rok 2005 a 2006 + 2007 všetko čo si Ti mne dal a všetko čo ja tebe rozpíšem a
môžeš študovať“, preto nie je zrejmé, že ide o poskytnutie sumy 300 000,- Sk z decembra 2004. Pokiaľ
sa žalobca odvolával na výpoveď svedka I.. N. H. súd prvej inštancie uviedol, že svedok potvrdil iba
poskytnutie peňažných prostriedkov žalobcovi vo výške 450 000,- Sk, pričom žalobca mal iba časť týchto
prostriedkov odovzdať žalovanému, čo však svedkovi neozrejmoval, preto svedok nemohol potvrdiť

odovzdanie práve sumy 300 000,- Sk žalovanému.

12. Súd prvej inštancie zamietol žalobu o zaplatenie 1 200 000,- Sk pre nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu, pretože z predloženého príkazu Slovenskej sporiteľne, a.s. zo dňa 16.10.2012zistil, že táto suma bola poskytnutá z účtu spoločnosti FENIX-M s.r.o, nie žalobcom. Zdôraznil, že
na tom nič nemení skutočnosť, že žalobca bol v rozhodnom čase jediným spoločníkom a konateľom
tejto právnickej osoby, keďže ide o subjekt odlišný od žalobcu, pričom uvedené peňažné prostriedky

nadobudla právnická osoba z poskytnutého úveru. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca nepreukázal,
že išlo o jeho peňažné prostriedky, t. j. ako fyzickej osoby, resp. že tieto peňažné prostriedky boli
poskytnuté formou poukážky podľa § 535 a nasl. Občianskeho zákonníka, resp. ako bola táto finančná
transakcia vedená v účtovných dokladoch spoločnosti FENIX-M s.r.o. vo vzťahu k žalobcovi.

13. Námietku premlčania vznesenú žalovaným proti žalobcom uplatnenému nároku posudzoval súd
prvej inštancie podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, pretože žalobca vystupoval v spore ako
nepodnikateľ. Uviedol, že k bezdôvodnému obohateniu získanému plnením bez právneho dôvodu, ak
právny dôvod neexistoval od začiatku, dochádza okamihom poskytnutia plnenia a tento nárok sa premlčí
za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvedel, že plnil bez právneho dôvodu a komu plnil, najneskôr
sa nárok premlčí v trojročnej lehote odo dňa plnenia, resp. v prípade úmyslu, ktorý musí existovať už

v čase získania bezdôvodného obohatenia, sa nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčuje
v desaťročnej premlčacej dobe. Súd prvej inštancie uviedol, že aj keby pripustil, že žalovaný dostal od
žalobcuspolusumu1500000,-Sk,t.j.300000,-Sk+1200000,-Sk,ktoréplneniaboližalovanýmprijaté
bez právneho dôvodu, resp. z neplatného právneho úkonu, premlčacia doba by začala plynúť v deň
nasledujúci po poskytnutí peňažných prostriedkov, to znamená v prípade sumy 300 000,- Sk najneskôr

1.1.2005 a uplynula by dňa 1.1.2008 a v prípade sumy 1 200 000,- Sk by začala plynúť najneskôr
od 17.10.2006 a uplynula by dňa 17.10.2009. V prípade aplikácie všeobecnej štvorročnej premlčacej
doby podľa § 397 Obchodného zákonníka by premlčacia doba v prípade sumy 300 000,- Sk uplynula
dňa 1.1.2009 a v prípade sumy 1 200 000,- Sk by uplynula 17.10.2010. Keďže žalobca uplatnil nárok
žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 17.9.2014, teda po uplynutí objektívnej 3-ročnej, resp. aj

4-ročnej (podľa Obchodného zákonníka) premlčacej doby a žalovaný sa premlčania dovolal, súd prvej
inštancie žalobu zamietol vrátane príslušenstva pohľadávky - úrokov z omeškania, ktoré sa premlčujú
síce samostatne, ale premlčaním istiny úroky z omeškania neplynú.

14. K tvrdeniu žalobcu, že uplatnená pohľadávka nie je premlčaná, pretože žalovaný jednotlivými

platbami uznal svoj dlh, čím došlo k prerušeniu plynutia premlčacej doby, súd prvej inštancie uviedol,
že takáto skutočnosť v tomto prípade nenastala. S poukazom na ustanovenie § 558 Občianskeho
zákonníkasúdprvejinštancieuviedol,žepreplatnéuznaniedlhujezákonompredpísanápísomnáforma
a obligatórne obsahové náležitosti a žalobca existenciu takéhoto platného uznania dlhu nepreukázal,
pretože z ním predloženej korešpondencie nemožno vyvodiť, že došlo k uznaniu dlhu, a to pre neurčitosť

jeho výšky, dôvodu a základu, preto aj vzhľadom k premlčaniu nárok žalobcu na zaplatenie istiny 49
791 eur zamietol.

15. O nároku na náhradu trov konania medzi stranami sporu rozhodol súd prvej inštancie podľa §
255 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania proti žalobcovi v plnej výške.

Poukázal na to, že u žalobcu nie sú dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, pretože v
priebehu konania bol prepustený z výkonu trestu odňatia slobody, je zamestnaný, zarobí 1 000 eur netto
mesačne, po úhrade výdavkov mu ostane mesačne 400,-, a preto jeho pomery odôvodňujú uhradiť
úspešnej strane trovy konania.

16. Zo štátnych prostriedkov bola vyplatená náhrada vecných nákladov banke za poskytnutie bankových
informácii. O náhrade týchto trov štátu rozhodol súd prvej inštancie podľa § 259 CSP tak, že priznal štátu
právo na náhradu trov konania proti žalobcovi v plnej výške.

17. Posledným výrokom napadnutého rozsudku súd prvej inštancie rozhodoval o nároku žalobcu na

náhradu trov konania za účasť na pojednávaní určenom na deň 8.2.2016, lebo o žiadosti právneho
zástupcu žalovaného o odročenie pojednávania z dôvodu jeho PN sa právny zástupca žalobcu mal
dozvedieť počas cesty na uvedené pojednávanie. Citujúc ustanovenia § 147 ods. 1, § 147a ods. 1, 2 a
4 OSP platného do 30.6.2016 a § 256 ods. 2 CSP súd prvej inštancie nárok na náhradu separátnych
trov žalobcovi nepriznal, pretože právny zástupca žalovaného požiadal o odročenie pojednávania z

dôležitého dôvodu podaním, ktoré bolo súdu prvej inštancie doručené 5.2.2016, teda tri dni pred
termínom pojednávania a mailom bolo súčasne zasielané aj právnemu zástupcovi žalobcu, ktorému
bolo doručené 5.2.2016 o 10,29 hod., a ktorý potvrdil, že mailová správa bola prijatá v jeho advokátskej
kancelárii v uvedený deň. Súd prvej inštancie zastával názor, že správa sa dostala do dispozičnej sféryprávneho zástupcu žalobcu včas, počas pracovnej doby, pritom s obsahom mailovej schránky sa právny
zástupca mohol kedykoľvek oboznámiť, teda žalovaný trovy konania procesne nezavinil.

18. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Žiadal, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok vo všetkých výrokoch zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Vyjadril presvedčenie, že súd prvej inštancie
- nevykonal všetky žalobcom navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, pretože
nevykonal výsluch navrhovanej svedkyne S. D., hoci táto osobne oznámila súdu, že chce vypovedať

prostredníctvom Okresného súdu Rožňava, v pôsobnosti ktorého sa zdržiavala, lebo pre zlé počasie
a po očkovaní nemohla so svojou niekoľkomesačnou dcérou pricestovať na výsluch do Michaloviec,
a nevyžiadal žalobcom navrhnuté listinné dôkazy z Psychiatrickej nemocnice Michalovce, lebo ich
nepovažoval za účelné a potrebné na preukázanie nárokov žalobcu v sume 300 000,- Sk, ktoré poskytol
žalovanému v decembri 2004 na vyplatenie jeho dlhov za odber elektriny a výplaty zamestnancov
práčovne Persil, pričom tieto dôkazy podľa žalobcu mali zásadný vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

- dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože:
a/ aj keď úver zobrala spoločnosť FENIX-M s.r.o., ktorej bol žalobca jediným spoločníkom a konateľom,
tieto finančné prostriedky z účtu firmy previedol žalobca ako súkromná osoba súkromnej osobe, na čo ho
ako konateľa zákon i spoločenská zmluva oprávňovali, o čom podľa žalobcu svedčí aj korešpondencia
žalovaného žalobcovi do VTOS, ktorú odovzdal súdu a v ktorej sa všade uvádza „tvoje peniaze“ a nie

peniaze firmy. Zastával názor, že súd prvej inštancie nesprávne interpretoval tento dôkaz, aby mohol
žalobu zamietnuť.
b/ k záveru súdu prvej inštancie, že vykonaným dokazovaním nebola preukázaná existencia platnej
zmluvy o tichom spoločenstve medzi stranami sporu uviedol, že nemohol predložiť originál zmluvy o
tichom spoločenstve, ktorú so žalovaným podpísal dňa 16.10.2006 pred prevedením sumy 1 200 000,-

Sk na jeho účet, pretože pri zadržaní žalobcu a jeho odovzdaní do VTOS mu nebolo dovolení vziať
si čokoľvek so sebou, o existencii zmluvy však svedčia priame dôkazy, ako vlastnoručne písané listy
žalovaného žalobcovi z 11.12.2006, 10.1.2007, zo 16.1.2007 a 11.4.2007 a list J. z 9.12.2006. Tvrdil,
že tieto listy nie sú vety vytrhnuté z kontextu, ale ucelené informácie, ktoré dávajú zmysel, a ktoré
písal sám žalovaný. Mal za logické, že sa v nich nevyjadroval „že na základe našej zmluvy o tichom

spoločenstve ...“, pretože obaja vedeli o čom komunikujú. Listy sú dôkazom, že pisatelia sa vyjadrovali
ku skutočnostiam, ktoré existovali a boli súčasťou ich písomnej zmluvy o tichom spoločenstve, uvádzalo
sa v nich, v akom pomere sa bude deliť zisk, že peniaze žalobcu bude žalovaný zhodnocovať, atď.
Žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie, že nevzal do úvahy výpoveď vtedajšej družky žalobcu I. I. R., ktorá
uviedla akým spôsobom jej dával žalovaný peniaze, ako jej dával podpisovať bločky o prevzatí peňazí,

nevzal do úvahy informácie o vyúčtovaní príjmov a výdavkov za jednotlivé mesiace, ktoré žalovaný
doručoval žalobcovi prostredníctvom menovanej. Tvrdil, že súd sa pri rozhodovaní nemá pridržiavať iba
strohého štylistického a formálneho výkladu príslušného dôkazu, ale má sa zaoberať aj jeho logickým
výkladom, prečo žalovaný v listoch uvádzal to, čo uvádzal a z akého dôvodu to uvádzal. Konštatoval,
že súd ignoroval ustanovenie § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka o povinnosti interpretácie právnych

úkonov vyjadrených slovami, pričom predovšetkým súdu prislúcha úloha správne a zákonne vykladať
zmysel právnych úkonov.
c/ k odôvodneniu napadnutého rozsudku v bodoch 45 až 54, že aj ak došlo k obohateniu sa žalovaného,
dlh je premlčaný, žalobca uviedol, že k žiadnemu premlčaniu nedošlo, lebo žalovaný mu posielal
peniaze, naposledy prostredníctvom syna V. Y. dňa 12.5.2013 a následne, po výzvach žalovanému na

vyúčtovanie a vyplatenie istiny a ušlých ziskov, podal dňa 17.9.2014 žalobu. Tvrdil, že žalovanému dal
v decembri 2004 sumu 300 000,- Sk a dňa 16.10.2006 sumu 1 200 000,- Sk, spolu 1 500 000,- Sk a z
tejto sumy žalovaný mu reálne vyplatil 24 732,- eur (745 076,- Sk)
d/ tvrdiac, že jeho nárok nemôže byť premlčaný, žalobca poukázal na ustanovenie § 393 ods. 1
Obchodného zákonníka a zdôraznil, že k porušeniu povinnosti žalovaným došlo až po 12.5.2013, kedy

žalovaný prostredníctvom jeho syna ID. Y. naposledy vyplatil sumu 100,- eur a zastával názor, že to
mu vyplatil čiastočný podiel na zisku a nie istinu. S odkazom na § 402 Obchodného zákonníka uviedol,
že dňa 17.9.2014 podal na súd žalobu a premlčacia doba prestala plynúť. Citujúc ustanovenie § 398
Obchodného zákonníka žalobca tvrdil, že žalovaný porušil povinnosť vyplývajúcu mu zo zmluvy strán
sporu zo dňa 16.10.2016 až od 12.5.2013, odkedy žalovaný prestal vyplácať žalobcovi podiel na zisku,

alebo ak má súd iný názor, tak splácať istinu. Uviedol, že kým mu žalobca posielal istinu, nemal dôvod
predpokladať, že sa obohatil na jeho úkor.
e/ k záveru súdu prvej inštancie, že nepreukázal existenciu platného uznania dlhu žalovaným, a
preto žalobu zamietol, žalovaný uviedol, že z objektívnych príčin nemohol predložil zmluvu o tichomspoločenstve, kde boli uvedené sumy, ktoré žalovanému poskytol, za akým účelom a za akých
podmienok. Poukázal však na vlastnoručné listy žalovaného, ktorých pravosť žalovaný nepoprel a na
otázky súdu nevedel odpovedať, resp. odpovediam sa vyhol, v ktorých je uvedené aké sumy žalobca

poskytol, za akým účelom, v akom pomere bude mať zisk zo spoločného podnikania, čo už žalobcovi
vyplatil. Tvrdil, že žalovaným vlastnoručne písané listy dokazujú oprávnenosť nárokov žalobcu, hoci
nemajú zákonom predpísanú písomnú formu, lebo je v nich uvedená určitosť výšky poskytnutých
súm, dôvod, na aký sa poskytli, tiež to, že tieto finančné prostriedky budú zhodnocované a zisk
bude vyplácaný. Aj v tomto podľa žalobcu súd prvej inštancie nerešpektoval ustanovenie § 35 ods. 2

Občianskeho zákonníka.
-žalobcatvrdil,žesúdprvejinštancievychádzalznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci,pretoževšetky
okolnostizamietnutiajehožalobyvychádzajúznesprávnychskutkovýchzistenítak,akotouviedolvyššie
(v druhej odrážke) a viedli súd k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.
- v odvolaní žalobca poukázal tiež na to, že žalovaný bol podľa mimosúdnej dohody ochotný vyplatiť
žalobcovi sumu 5 000,- eur, na ktorú sumu však žalobca nepristúpil, pretože bola diametrálne odlišná od

sumy, ktorú poskytol na spoločné podnikanie ako tichý spoločník a oveľa nižšia ako tá, ktorú si na jeho
úkor žalovaný pripísal ako už vyplatenú. Tvrdil, že ak by si bol žalovaný istý zákonnosťou a čestnosťou
svojho konania, tak by z vlastnej iniciatívy nenavrhol mimosúdne vyrovnanie, lebo by na to nemal žiaden
dôvod.

19. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť, pretože ho
považoval za správny a zákonný. Zotrval na svojom tvrdení, že žaloba je neopodstatnená a ničím
nepodložená, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal existenciu písomnej zmluvy o
tichom spoločenstve. K odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal všetky ním
navrhované dôkazy, žalovaný sa stotožnil s dôvodmi uvedenými v bode 35 napadnutého rozsudku

a zdôraznil, že týmito dôkazmi žalobca nemohol preukázať existenciu písomnej zmluvy o tichom
spoločenstve a iné rozhodujúce skutočnosti a ich vykonanie by nijako nezmenilo skutkový stav.
Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, žalovaný uviedol, že
- ak súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca nie je ako súkromná osoba aktívne legitimovaný,

ale spoločnosť FENIX-M s.r.o., toto nebol dôvod zamietnutia žaloby. Uviedol, že súd prvej inštancie
z vlastnej iniciatívy skúmal, či v tomto prípade nedošlo k vzniku združenia podľa § 829 a nasl.
Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že aj keď Občiansky zákonník nepredpisuje písomnú formu
zmluvy o združení, podľa zákona o dani z príjmov a zákona o dani z pridanej hodnoty je písomná
forma predpokladom platnosti zmluvy pre združenie, ktoré vykonáva podnikateľskú alebo samostatne

zárobkovú činnosť.
- otázke existencie zmluvy o tichom spoločenstve sa súd prvej inštancie venoval počas celého konania
podrobne. Žalobca však existenciu písomnej zmluvy o tichom spoločenstve nepreukázal a existencia
takejto zmluvy nevyplýva ani zo žalobcom predložených listov. Ak žalobca vytýka súdu prvej inštancie,
že ignoroval ustanovenie § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, žalovaný uviedol, že žalobca jednak

ignoruje ustanovenie § 673 Obchodného zákonníka a na druhej strane, keď sa dovoláva správneho a
zákonného výkladu zmyslu právnych úkonov, ako inak mal súd prvej inštancie rozhodnúť, keď uvedené
ustanovenie na platné uzavretie zmluvy o tichom spoločenstve vyžaduje písomnú formu, avšak žalobca
neuniesol v konaní dôkazné bremeno a existenciu takejto zmluvy nepreukázal.
- v konaní vzniesol námietku premlčania a súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že nárok

žalobcu vyplývajúci z bezdôvodného obohatenia, pôžičky alebo obdobného nároku je premlčaný tak
podľa Občianskeho zákonníka ako aj podľa Obchodného zákonníka. Zastával názor, že v tomto prípade
nemožno aplikovať ustanovenie § 398 Obchodného zákonníka, ktoré upravuje premlčanie v prípade
náhrady škody.
- žalobca nepreukázal existenciu platného uznania dlhu, pretože podľa § 558 Občianskeho zákonníka je

predpísaná písomná forma uznania dlhu, čo žalobca ignoruje a odvoláva sa na § 35 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, pričom podľa žalovaného z listov ani z iných vykonaných dôkazov nemožno vyvodiť, že
žalovaný uznal dlh voči žalobcovi.
K záverom žalobcu o ponuke žalovaného na mimosúdnu dohodu žalovaný uviedol, že ponúkol žalobcovi
v zmysle mimosúdnej dohody sumu 5 000,- eur, čo však nárok žalobcu nepreukazuje. Poukázal na to,

že bol priateľom žalobcu a nemal úmysel ísť s ním do sporu, pretože vedel, že súdne konanie bude
prebiehať dlho, že bude musieť byť na pojednávaniach a že tento spor prinesie určité psychické vypätie,
v dôsledku ktorého sa mohol zdravotný stav žalovaného zhoršiť, čo sa aj stalo, a preto bol ochotný
uzavrieť mimosúdnu dohodu.20. Žalobca vo vyjadrení k stanovisku žalovaného zotrval na všetkých skutočnostiach uvedených v jeho
odvolaní.Spoukazomnadôvodyvyjadreniažalovanéhouviedol,ženeobsahuježiadnenovéskutočnosti

v porovnaní s argumentmi, ktoré prednášal v konaní. Za nepravdivé označil tvrdenie žalovaného,
že nepreukázal existenciu písomnej zmluvy o tichom spoločenstve, pretože žalobcom predložená
korešpondencia existenciu tohto dokladu potvrdila. Zmluva teda existovala, ale žalobca ju pre objektívne
okolnosti fyzicky nemohol predložiť. Poukázal na listy žalovaného predložené súdu, v ktorých potvrdil
jej existenciu, účel zmluvy aj spôsob, ako sa bude nakladať so ziskom, pôvodne to bolo 50%:50%,

žalovaný tento pomer zmenil vo svoj prospech na 60%:40% a v tomto zmysle aj informoval žalobcu
prostredníctvom jeho družky I. R. a svedka J. D.. Tvrdil, že v tejto časti je rozsudok predčasný, pretože
súd prvej inštancie nevypočul svedka D. aj keď mal takúto možnosť. Žalobca poukázal na to, že žalovaný
sa obohatil aj na istine, pretože účtovné doklady - bločky vystavil duplicitne, a teda si vykázal vyplatenie
peňazí dvakrát, pričom k tejto informácii súd prvej inštancie nezaujal žiadne stanovisko. Zdôraznil, že
sú zbytočné poznámky o bezdôvodnom obohatení, pôžičke alebo inom obdobnom nároku, pretože

ide jednoznačne o nároky vyplývajúce zo zmluvy o tichom spoločenstve a podľa žalobcu neexistuje
lepší dôkaz, ak nebolo možné fyzicky predložiť zmluvu o tichom spoločenstve, ako písomné potvrdenie
druhého spoločníka. Žalobca nesúhlasil s tvrdením, že ponúknutá suma 5 000,- eur nepreukazuje
existenciu jeho nároku, pretože ak bol žalovaný skutočne presvedčený, že nemá voči žalobcovi žiadny
záväzok, neponúkol by mu ani cent, nie to sumu 5 000,- eur, preto považoval túto sumu za uznanie

záväzku zo strany žalovaného.
21. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej
lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu proti, ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť
odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. - Civilného sporového poriadku ( ďalej

len „CSP“), vec prejednal podľa § 379 - § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné.

22. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového
stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ustanovenia § 191 ods. 1 a 2 CSP, z týchto dôkazov dospel

k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver a
rozsudok aj náležite odôvodnil.

23. Správne, zákonné a presvedčivé sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd
stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Ani odvolacie námietky žalobcu nemali vplyv na

vecnú správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

24. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia a k odvolacím dôvodom žalobcu odvolací súd udáva:

25. Predmetom konania je nárok žalobcu proti žalovanému na zaplatenie istiny 49 791,- eur (1

500 000,- Sk), t. j. sumy, ktorú mal žalobca poskytnúť žalovanému za účelom ďalšieho spoločného
podnikaniapodľazmluvy oposkytnutípeňažnýchprostriedkovatichomspoločenstvezodňa16.10.2006
a zaplatenie sumy 204 403,- eur s úrokmi z omeškania uplatnených mesačne od decembra 2006
do augusta 2014 zo žalobcom predpokladaného mesačne vyčísleného ušlého zisku zo spoločného
podnikania so žalovaným.

26. Sporným v konaní bola existencia obchodnoprávneho vzťahu strán sporu vyplývajúca zo zmluvy
o tichom spoločenstve, pretože žalobca písomnú zmluvu o tichom spoločenstve nepredložil a žalovaný
jej uzavretie poprel a sporným bolo aj poskytnutie sumy 1 500 000,- Sk žalobcom žalovanému, pretože
žalovaný poskytnutie sumy 300 000,- Sk žalobcom v decembri 2004 úplne poprel a poskytnutie sumy 1

200 000,- Sk dňa 16.10.2006 označil za pôžičku, ktorú vrátil.

27. Uzavretím zmluvy o tichom spoločenstve podľa § 673 a nasl. Obchodného zákonníka vzniká
medzi podnikateľom a tichým spoločníkom záväzkovo-právny vzťah, v rámci ktorého sa tichý spoločník
zaväzuje podieľať sa na podnikateľskej činnosti podnikateľa určitým vkladom, a podnikateľ sa zaväzuje

vyplatiť mu určitý podiel na čistom zisku dosiahnutom pri výkone svojej podnikateľskej činnosti. Zmluva
o tichom spoločenstve musí byť uzavretá v písomnej forme, ak by bola uzavretá ústne, nespĺňala
by formálnoprávnu podmienku platnosti právneho úkonu podľa všeobecných ustanovení Občianskeho
zákonníka a § 272 ods. 1 Obchodného zákonníka.28. Obchodnoprávna úprava, rovnako ako úprava v Občianskom zákonníku, je založená na
bezformálnosti právnych úkonov urobených buď výslovne (ústne alebo písomne) alebo nevýslovným,

pritom ale nepochybným spôsobom (konkludentným činom). V niektorých prípadoch, najmä ak sa s
právnym úkonom spájajú závažné právne následky, zákon k platnosti právneho úkonu vyžaduje určitú
formu, a to písomnú formu alebo formu notárskej zápisnice.

29. Písomná forma právneho úkonu predpokladá existenciu dvoch náležitostí, a to písomnosti a podpisu.

Písomnosť spočíva v tom, že prejav vôle (právny úkon) konajúceho subjektu zahŕňa všetky podstatné
náležitosti zachytené v písomnom texte listiny (právne významný je len ten prejav vôle konajúceho, ktorý
je vyjadrený v písomnom texte; preto eventuálne zámery konajúceho v písomnom texte nevyjadrené,
sú právne bezvýznamné). Písomný prejav musí byť súčasne podpísaný, t. j. je platný až po podpise
konajúcej osoby (rozsudok NS ČR z 29.11.2007 z 29Odo 965/2006).

30. Nedodržanie zákonom predpísanej formy právneho úkonu spôsobuje jeho absolútnu neplatnosť,
pričom nedostatok v predpísanej forme nemožno nahradzovať neformálnym, prípadne konkludentným
prejavom vôle (R 26/1956).

31. Právne úkony postihnuté absolútnou neplatnosťou nemajú za následok vznik, zmenu alebo zánik

práva alebo povinností. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona (ex lege) a
pôsobí od začiatku (ex tunc) voči každému. To znamená, že každý, kto má na tom naliehavý právny
záujem, sa môže absolútnej neplatnosti právneho úkonu dovolávať bez časového obmedzenia súdnou
aj mimosúdnou cestou. Toto právo sa nepremlčuje ani nezaniká, pretože z takéhoto úkonu právne
následky nenastanú, a to ani dodatočným schválením (ratihabíciou), ani odpadnutím vady prejavu vôle

(konvalidáciou). Plnením z absolútne neplatného právneho úkonu vzniká bezdôvodné obohatenie, ktoré
sa musí vydať (§ 451 Občianskeho zákonníka).

32. V posudzovanej veci žalobca nepredložil písomnú zmluvu o tichom spoločenstve, teda neexistuje
platný právny úkon, len z ktorého možno práva i povinnosti uplatňovať a priznať. Vznik zmluvy nemožno

vyvodiť ani zo žalobcom predloženej rukou písanej zmluvy o tichom spoločenstve, na ktorej je len podpis
žalobcu a následne z listov žalovaného žalobcovi, lebo aj keď sú podpísané žalovaným, ani v jednom
z nich nie je zachytený jasne a zrozumiteľne obsah právneho úkonu strán sporu, teda zmluvy o tichom
spoločenstve tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 676 ods. 1 Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie
preto dôvodne zamietol žalobu o zaplatenie sumy 204 403,- eur s prísl., ktorú uplatňoval žalobca ako

podielnaziskuzpodnikaniažalovanéhopodľazmluvyotichomspoločenstve,pretožežalobcaneuniesol
dôkazné bremeno a nepreukázal existenciu platnej písomnej zmluvy uzavretej medzi stranami sporu,
z ktorej by mu toto právo vyplývalo.

33.Žalobcaďalejvytýkalsúduprvejinštancie,ženajmäzlistovžalovanéhoneskúmalvôľustránuzavrieť

zmluvu o tichom spoločenstve.

34. Podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka právne úkony vyjadrené slovami je treba vykladať nielen
podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak nie je táto
vôľa v rozpore s jazykovým prejavom.

35. Najvyšší súd SR v rozhodnutí zo dňa 31.7.2012 sp. zn. 3Cdo 81/2011 uviedol: Uvedené
ustanovenie predpokladá, že o obsahu právneho úkonu môže vzniknúť pochybnosť z hľadiska jeho
určitosti alebo zrozumiteľnosti a pre taký prípad formuluje výkladové pravidlá, ktoré ukladajú súdu, aby
tieto pochybnosti odstránil výkladom založeným na tom, že okrem jazykového vyjadrenia právneho

úkonu vyjadreného slovne (nie teda konkludentne podľa § 35 ods. 3 Občianskeho zákonníka), podrobí
skúmaniu i vôľu (úmysel) konajúcich osôb. Jazykové vyjadrenie právneho úkonu zachytené v zmluve,
musí byť preto najprv vykladané prostriedkami gramatickými (z hľadiska možného významu jednotlivých
použitých pojmov), logickými (z hľadiska nadväznosti použitých pojmov), či systematickými (z hľadiska
zaradenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu). Okrem toho súd na základe vykonaného

dokazovania posúdi, aká bola skutočná vôľa strán v čase uzatvárania zmluvy. Podmienkou pre to, aby
mohol prihliadnuť k vôli účastníkov je, aby nebola v rozpore s tým, čo vyplýva z jazykového vyjadrenia
úkonu. Výkladom tak možno zisťovať iba obsah právneho úkonu, nemožno ním prejav vôle doplňovať.36. Citované ustanovenie sa týka najmä výkladu písomných právnych úkonov, nepochybne ho však
možno aplikovať aj na právne úkony urobené ústne, teda slovami. To však platí len za podmienky, že
použité slová - jazykové výrazy taký výklad pripúšťajú.

37. Zmluva o tichom spoločenstve nevyžaduje, aby prejavy strán a ich podpisy boli na jednej listine.
Ak prejavom žalobcu - návrhom zmluvy - je ním predložená rukou písaná a podpísaná zmluva o
tichom spoločenstve, za akceptáciu nemožno považovať ani jeden z listov žalovaného, pretože ani
jeden neobsahuje náležitosti požadované pre platné uzavretie zmluvy o tichom spoločenstve podľa §

673 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré je kogentným ustanovením, najmä výšku vkladu, ktorú mal
tichý spoločník poskytnúť podnikateľovi a ani podiel na zisku tak, ako bol navrhovaný žalobcom, nebol
žalovaným akceptovaný. Prejav žalovaného v listoch by bolo možné potom možné považovať len za
nový návrh na uzavretie zmluvy (§ 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka), ktorý však nespĺňa náležitosti
určitosti a navyše, žalobca písomnú akceptáciu zmeneného návrhu nepredložil. Už z tohto dôvodu
nemohlo dôjsť k platnému uzavretiu zmluvy o tichom spoločenstve spôsobom, ako to tvrdí žalobca,

pretože nestačí, že strany sporu „vedeli o čom komunikujú“, z ich prejavu musí byť jasný a nepochybný
prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, z ktorej pre jej účastníkov vyplývajú určité práva a určité
povinnosti.

38. Následne súd prvej inštancie skúmal existenciu iného záväzkového právneho vzťahu medzi stranami

sporu a dospel k správnemu záveru, že vzhľadom na skutočnosť, že žalobca je fyzická osoba
nepodnikateľ, možno na prípadný právny vzťah strán sporu aplikovať len ustanovenia Občianskeho
zákonníka. Konštatoval, že nárok žalobcu na zaplatenie sumy 49 791,- eur (1 500 000,- Sk) je nárokom
na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, keďže ide o
poskytnutie peňažných prostriedkov žalobcom žalovanému bez právneho dôvodu, pretože existencia

platnej zmluvy o tichom spoločenstve, na základe ktorej mala byť uvedená suma žalobcom poskytnutá,
nebola v konaní preukázaná.

39. Žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania žalobcom uplatneného nároku. S aplikáciou
ustanovení Občianskeho zákonníka na premlčanie nároku uplatneného žalobou súdom prvej inštancie

sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a odkazuje na podrobné, vecné a jasné zdôvodnenie
premlčania v napadnutom rozsudku.

40. Pokiaľ žalobca citujúc ustanovenia § 393 ods. 1, § 398 a § 402 Obchodného zákonníka tvrdí,
že k premlčaniu jeho nároku nedošlo, pretože ešte v roku 2013 žalovaný vyplatil jeho synovi sumu

100,- eur, čím uznal nárok žalobcu, s týmito jeho závermi nemožno súhlasiť. Ustanovenia Obchodného
zákonníka na nárok uplatnený žalobcom a ani na premlčanie nemožno aplikovať, pretože vznik platného
obchodnoprávneho vzťahu medzi stranami sporu nebol preukázaný. Nárok žalobcu na zaplatenie istiny
49 791,- eur súd prvej inštancie preto správne posúdil ako vzťah občianskoprávny, a preto premlčanie a
uznanie dlhu možno posudzovať len podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, ktorý pre uznanie dlhu

predpisuj písomnú formu (§ 558) a takúto listinu žalobca nepredložil.

41. Súd prvej inštancie zamietol žalobu aj z dôvodu premlčania žalobou uplatneného nároku, ktorého sa
žalovaný dovolal. Dospel však k správnemu záveru, že v časti o zaplatenie 1 200 000,- Sk žalobca nie
je vecne aktívne legitimovaný, pretože túto sumu poskytla bezhotovostným prevodom na účet žalobcu

spoločnosť FENIX-M s.r.o.. Pre tento záver je bez významu, že žalobca bol v rozhodnom čase jediným
spoločníkom a konateľom tejto spoločnosti a mal oprávnenie nakladať s jej majetkom. Pokiaľ tvrdil,
že tieto peniaze poskytoval ako fyzická osoba, v konaní nepreukázal, akým spôsobom sa peniaze
obchodnej spoločnosti dostali do dispozičnej sféry a majetku žalobcu, aby ich mohol poskytnúť ako
fyzická osoba žalovanému.

42. Dôvodná nie je ani odvolacia námietka žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhované
v odvolaní označené dôkazy, pretože ich vykonanie - vzhľadom na premlčanie nároku žalobcu, ktorého
sa žalovaný dovolal, nebolo účelné a pre rozhodnutie vo veci nemalo žiadny právny význam.

43. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že
by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli
aaninevyšlizakonanianajavo,žebyopomenulniektorérozhodujúceskutočnosti,ktorébolivykonanými
dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledokjeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192 až §
194 CSP, alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité
zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná

vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

44. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správny potvrdil vrátane výroku o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie v súlade
s platnou právnou úpravou.

45. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1
CSP a žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

46. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá

CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.).

V dovolaní sa podľa § 428 C. s. p. popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).