Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, June 12, 2018

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 4C/136/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3816208721
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Chmelanová

ECLI: ECLI:SK:OSPD:2018:3816208721.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prievidza sudcom JUDr. Ľubicou Chmelanovou vo veci žalobcu: KOOPERATIVA

poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 585
441, (žalobcu obnovy konania), zastúpeného: Advokátska kancelária Legal Cases s.r.o., so sídlom
Alžbetínske námestie 328, Dunajská Streda, IČO: 36 720 097 proti žalovaným: 1/ E. S., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. č. XXX, A., 2/ D. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. č. XXX, A., 3/ E. P., nar.
XX.XX.XXXX,zastúpenýchJUDr.JaroslavomHujíkom,advokátomsosídlomPrievidza,Hviezdoslavova
3, 4/AVET-C, spol. s.r.o., so sídlom Košťany nad Turcom 348, IČO: 00 585 441, zastúpenému JUDr.
Jaroslavom Kevickým, advokátom so sídlom Martin, P. Mudroňa 45, o žalobe na obnovu konania vo veci

sp. zn. 7C/69/2011 Okresného súdu Prievidza žalobcov: 1/ E. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. č. XXX,
A., 2/ D. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. č. XXX, A., 3/ E. P., nar. XX.XX.XXXX, v danej veci zastúpených
JUDr. Jaroslavom Hujíkom, advokátom so sídlom Prievidza, Hviezdoslavova 3, proti žalovaným: 1/
AVET-C, spol. s.r.o., so sídlom Košťany nad Turcom 348, IČO: 00 585 441, v danej veci zastúpeného
JUDr. Jaroslavom Kevickým, advokátom so sídlom Martin, P. Mudroňa 45, 2/ KOOPERATIVA poisťovňa,
a.s., Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 585 441, o žalobe na
obnovu konania, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu na obnovu konania z a m i e t a.

II. E. S., D. S., E. P., oprávnení spoločne a nerozdielne, majú proti žalobcovi obnovy konania nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4,
Bratislava, IČO: 00 585 441, ako strana sporu na strane žalovaného vo veci sp. zn. 7C/69/2011
Okresného súdu Prievidza (žalobca obnovy konania) sa žalobou podanou dňa 30.06.2016 domáha
povolenia obnovy konania vedeného na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 7C/69/2011 a následne

(po povolení obnovy konania) rozhodnutia v danej veci tak, že návrh žalobcov sa voči žalovanej v 2.
rade zamieta. V návrhu na obnovu konania uviedol, že rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k.
6Co/609/2014-482 zo dňa 27.01.2015 bol rozsudok Okresného súdu Prievidza č.k. 7C/69/2011-409 zo
dňa 21.02.2014 potvrdený a žalovaní v 1. a v 2. rade zaviazaní zaplatiť žalobkyni v 1. rade 17.000,-
eur, žalobcovi v 2. rade 4.500,- eur a žalobkyni v 3. rade 4.500,- eur s tým, že plnením jedného zo
žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného. Prvostupňový súd vo svojom
rozhodnutí pri zodpovednosti žalovanej v 2. rade vychádzal zo zákona o povinnom zmluvnom poistení

a úniového práva, súčasťou ktorého sú aj Smernice rady č. 72/166/EHS z 24.04.1962, 90/232/EHS
z 14.05.1990, č. 2000/26/ES z 06.05.2000, č. 73/239/EHS a č. 88/357/EHS, rozhodnutia Súdneho
dvora EÚ. Prvostupňový súd mal za to, že tzv. motorové smernice vyžadujú, aby zodpovednosť za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla bola pokrytá poistením v celom rozsahu. Podľaprvostupňového súdu nič v znení uvedených smerníc ani v judikatúre Súdneho dvora nenasvedčuje
tomu, že by bolo možné z poistného krytia vylúčiť peňažnú náhradu za spôsobenie nemajetkovej ujmy
pozostalej osobe po obeti dopravnej nehody. Súdny dvor rozhodol, že znenie Smernice č. 72/166/EHS

a č. 90/232/EHS zahŕňa akýkoľvek typ škody, bez ohľadu na to, či má majetkovú alebo nemajetkovú
povahu. Z rozsudku Súdneho dvora vo veci C-22/12 (Haasová) súd odvodil, že z pojmov ,,ujma
na zdraví?, ,,osobná ujma?, ktoré používajú smernice, je potrebné uplatniť ich extenzívny výklad a
podľa tohto rozsudku na základe žiadneho ustanovenia v prvej, druhej, ani tretej Smernici nemožno
dospieť k záveru, že normotvorca únie si želal znížiť ochranu zaručenú týmito Smernicami len na

osoby, ktoré sa priamo zúčastnili na škodovej udalosti. Voči rozhodnutiu súdu prvého stupňa podala
žalovaná v 2. rade odvolanie, v ktorom poukázala z hľadiska súčasnej platnej vnútroštátnej legislatívy
na nemožnosť subsumovať pod ustanovenie § 4 ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom poistení (ZoPZP)
aj nároky nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Uviedla tiež, že Smernice EÚ
v tomto rozsahu neboli transponované Slovenskou republikou do vnútroštátneho právneho poriadku.
Podľa názoru žalobcu obnovy konania aj keby takýto rozsah poistného krytia smernice stanovili, nie

sú smernice EÚ priamo aplikovateľné všeobecným súdom členského štátu EÚ na ukladanie práv a
povinnosti fyzickým a právnickým osobám. Priamy účinok Smerníc je možné uplatniť len voči členskému
štátu. Nepriamy účinok Smerníc na eurokonformnej interpretácii vnútroštátneho práva je možný voči
navrhovateľke obnovy konania len vtedy, ak nie je v rozpore s vnútroštátnym právom. Keďže nároky
pozostalých po obetiach dopravných nehôd na uplatnenie nemajetkovej ujmy vnútroštátne právo vo

svojom zákone o povinnom zmluvnom poistení neumožňuje uspokojiť, uplatnenie eurokonformného
výkladu v takomto rozsahu by bolo contra legem. Túto skutočnosť podľa žalobcu obnovy konania
napokon potvrdila aj Slovenská republika vo svojom stanovisku vo veci Haasová v konaní pred ESD sp.
zn. C-22/12, keď uviedla, že zámerom štátu nebolo zahrnúť do platného zákona o povinnom zmluvnom
poistení aj náhradu nemajetkovej ujmy uplatniteľnú pozostalými podľa § 13 Občianskeho zákonníka

a podľa jej názoru takáto povinnosť zahnutia nemajetkovej ujmy do platného zákona o povinnom
zmluvnom poistení jej ani zo samotných smerníc EÚ nevyplynula. Odvolací súd svojím rozhodnutím
potvrdil vecnú správnosť rozhodnutia prvostupňového súdu. K námietke žalobcu obnovy konania, že
Smernice nemajú priamy účinok a pre svoju záväznosť vyžadujú transpozíciu s jednoznačným odkazom
a úpravou práv a povinností do vnútroštátneho právneho poriadku, súd bez zdôvodnenia svojho záveru

uviedol, že táto charakteristika smerníc nič nemení na potrebe uplatňovania princípu prednosti práva
ES pred národným poriadkom za každých okolností. Odvolací súd však právne nezdôvodnil legitimitu
ním uplatneného „princípu prednosti práva ES pred národným poriadkom“. Dňa 31.03.2016 vydal v
dovolacom konaní Najvyšší súd SR rozsudok sp. zn. 3Cdo/301/2012, v ktorom právoplatne vyriekol, že
poisťovňa nie je pasívne legitimovaným subjektom v konaniach pozostalých po obetiach dopravných

nehôd o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenú usmrtením ich blízkej osoby pri dopravnej nehode.
Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku okrem iného uviedol, že otázka pasívnej legitimácia poisťovne
v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka za zásah do
osobnostných práv pozostalých spôsobený usmrtením ich blízkej osoby pri dopravnej nehode a jej
krytia z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového

vozidla v zmysle ZoPZP bola už v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR riešená, a to uznesením
z 20.04.2011 sp. zn. 4Cdo/168/2009. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva záver o nedostatku pasívnej
legitimácie poisťovne s poukazom na výklad ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a) ZoPZP. Dovolací súd v
posudzovanej veci nezistil dôvod na odklon od názoru vysloveného Najvyšším súdom SR vo vyššie
uvedenom rozhodnutí, ktorý považuje za opodstatnený aj v prejednávanej veci. Dovolací súd v tomto

konaní nevzhliadol dôvod na odlišný výklad § 4 ods. 2 písm. a) ZoPZP ani po rozhodnutí Súdneho
dvora rozsudkom C-22/12 vo veci Haasová. Súdny dvor nijakým spôsobom nespochybnil závery
doterajšej judikatúry aplikujúcej vnútroštátne právo, v zmysle ktorej náhrada nemajetkovej ujmy nespadá
do povinného zmluvného poistenia. Súdny dvor iba uviedol, ako by mala úprava tejto otázky vo
vnútroštátnom práve v súlade s komunitárnou úpravou vyzerať. Z § 4 ods. 2 písm. a) ZoPZP vyplýva,

že toto poistenie nepokrýva uvedený druh nemajetkovej ujmy, ale kryje iba ,,škodu na zdraví?, pričom
škodu na zdraví a nároky spôsobené zásahom do osobnostných práv Občiansky zákonník striktne
od seba odlišuje. Smernice majú špeciálne postavenie v rámci komunitárneho práva Spoločenstva.
Smernica ako jeden z prameňov práva EÚ je záväzná pre každý štát, ktorému je určená a jej vykonanie
si vyžaduje transpozíciu na vnútroštátnej úrovni. V zásade sa rozlišujú dva druhy účinku Smerníc, a

to priamy účinok, na základe ktorého vznikajú subjektom práva a povinnosti a nepriamy účinok, ktorý
spočíva v možnosti účastníka žiadať, aby v konkrétnom prípade súd uplatnil tzv. eurokonformný výklad
vnútroštátneho práva v súlade s ustanovením Smernice. Smernica nikdy nemôže mať horizontálny
priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi, ani obrátený vertikálny priamy účinokpoužitý verejným subjektom voči súkromnoprávnemu subjektu. Súdny dvor priznáva možnosť dovolávať
sa priameho účinku Smernice pred vnútroštátnym súdom vo vzťahu k štátnemu orgánu v prípade,
ak štát Smernicu neimplementuje riadnym spôsobom alebo ju neimplementuje vôbec. Ak členský štát

nesplní svoju povinnosť vyplývajúcu zo Smernice, nemôže byť upreté právo jednotlivca dovolávať sa
v takom prípade priamo tejto Smernice, ak ide o jeho vzťah k členskému štátu. Dovolací súd vo veci
3Cdo/301/2012 z 31.03.2016 dospel k záveru, že priamy účinok (čl.1 ods. 1 druhej smernice, resp.
čl.3, štvrtý odsek) Smernice č. 2009/103/ES o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, ktorá nahradila

prvú Smernicu, druhú Smernicu a tretiu Smernicu, je voči fyzickým a právnickým osobám vylúčený.
Podľa žalobcu obnovy konania Najvyšší súd SR týmto rozsudkom vo veci sp. zn. 3Cdo/301/2012
potvrdil 1. neprekonanosť uznesenia NS SR z 20.04.2011 sp. zn. 4Cdo/168/2009, 2. potvrdil nemožnosť
eurokonformného výkladu pojmu ,,škoda?, ktorým by došlo k výkladu § 4 ods. 2 písm. a) ZoPZP contra
legem, 3. potvrdil nemožnosť priameho účinku Smerníc EÚ voči fyzickým a právnickým osobám. Ich
priamy účinok je uplatniteľný len vo vzťahu k štátu. 4. potvrdil, že rozsudok ESD vo veci Haasová

uviedol, ako by mala úprava otázky náhrad z povinného zmluvného poistenia motorových vozidiel vo
vnútroštátnom práve v súlade s komunitárnou úpravou vyzerať. NS SR vo svojom rozsudku potvrdil, že
z § 4 ods. 2 písm. a) ZoPZP vyplýva, že toto poistenie nepokrýva uvedený druh nemajetkovej ujmy, ale
kryje iba ,,škodu na zdraví?, pričom škodu na zdraví a nároky spôsobené zásahom do osobnostných
práv Občiansky zákonník striktne od seba odlišuje. Tento rozsudok bol Najvyšším súdom SR vydaný

dňa 31.03.2016 a vzhľadom na túto skutočnosť žalobca obnovy konania nemohol toto rozhodnutie
bez svojej viny použiť v pôvodnom konaní a vzhľadom na záväzný obsah dovolacieho rozhodnutia NS
SR je žalobca obnovy konania v oprávnenom presvedčení, že uvedený dôkaz môže privodiť pre neho
priaznivejšie rozhodnutie v tejto veci. Žalobca obnovy konania síce podal voči rozsudku prvostupňového
i druhostupňového súdu vo veci sp. zn. 7C/69/2011 dovolanie, ale podľa dovolacieho súdu predmetom

dovolacieho konania bude riešenie otázky, či odôvodnenie rozsudkov spĺňa v súlade s § 157 ods. 2
O.s.p. náležitosti riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. O žalobe na obnovu
konania žiadal rozhodnúť s poukazom na § 228 ods. 1 písm. a) O.s.p. Žalobca obnovy konania k žalobe
pripojil rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 3Cdo/301/2012 zo dňa 31.03.2016.

2.Žalobcaobnovykonaniadoplnil,žepoprávoplatnomskončenívecisp.zn.7C/69/2011tunajšiehosúdu
rozhodol dovolací súd v konaní 3Cdo/301/2012 z 31.03.2016 a následne aj v konaní 8Cdo/219/2016 z
15.05.2017. Oba dovolacie súdy ustálili aj po rozhodnutí ESD vo veci Haas a Haasová, že poisťovne
nie sú pasívne legitimovaným subjektom konania o náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko priamy účinok
smerníc nie je možné uplatňovať voči fyzickým a právnickým osobám a nepriamy účinok formou

eurokonformného výkladu nie je možné v danej veci uplatniť, nakoľko škoda a majetková ujma sú odlišné
právne inštitúty. Poukázal na § 16 Občianskeho zákonníka, na základe ktorého, ak by došlo k zásahu
do nemajetkovej ujmy a bola spôsobená aj škoda, možno popri nemajetkovej ujme uplatňovať aj škodu,
tiež na premlčaciu dobu, ktorá je pri škode subjektívna dvojročná, ale pri nárokoch z nemajetkovej ujmy
všeobecná trojročná. Dovolací súd v obnovou napadnutom konaní uznesením z 12.07.2017 dovolanie

odmietol, nakoľko považoval odôvodnenie Krajského súdu v Trenčíne za dostatočné, avšak nezaoberal
sa právnym posúdením veci. ÚS v rozhodnutí predloženom protistranou preskúmal procesnoprávne
aspekty, nie hmotnoprávne, a mal za to, že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí nie sú arbitrárne a sú
ústavne akceptovateľné. Poukázal však aj na to, že aj ústavní sudcovia majú odlišné právne názory,
stanoviská, podľa ktorých poisťovne v konaniach o nemajetkovú ujmu nie sú pasívne legitimované.

Uzavrel, že žaloba na obnovu konania smeruje proti právoplatnému rozsudku Okresného súdu
Prievidza 7C/69/2011-409 zo dňa 21.02.2014 v spojitosti s potvrdzujúcim rozhodnutím Krajského súdu
v Trenčíne č.k. 6Co/609/2014-482 zo dňa 27.01.2015, ktorý nadobudol právoplatnosť 24.03.2015. Tými
rozhodnutiami, ktoré nemohli byť použité v pôvodnom konaní a ktoré môžu privodiť pre žalobcu obnovy
konania priaznivejšie rozhodnutie vo veci, je rozhodnutie Najvyššieho súdu vo veci 3Cdo/301/2012 z

31.3.2016 a vo veci 8Cdo/219/2016 z 15.05.2017, v ktorom rozhodnutí Najvyšší súd SR zaujal rovnaký
právny názor ako je tomu vo veci 3Cdo/301/2012. Dovolacie súdy sa zaoberali nepriamym účinkom
smerníc, keď uviedli, že nebol dôvod na odlišný výklad § 4 ods. 2 písm. a) ZoPZP v zmysle rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR vo veci 4Cdo/168/2009, v ktorom bolo poukázané, že nie je možné škodu
považovať za nemajetkovú ujmu a teda nie je možné uplatniť eurokonformný výklad v rozsahu, v ktorom

sa škoda považuje za nemajetkovú ujmu. Žalobca obnovy konania poukázal na písomné stanovisko
SR v postavení zákonodarcu, ktorá uviedla, že ako normotvorca pri transpozícii motorových smerníc
nerozšíril poistné krytie o nemajetkovú ujmu. Z uvedeného je jednoznačný záver, že eurokonformný
výklad nemožno vykladať contra legem, podľa ktorého by sa uložili nové povinnosti, ktoré zákonodarcavýslovne odmietol. Prijímanie zákonov prináleží v rámci trojdelenia moci len moci zákonodarnej, ktorá
rozšírenie poistného krytia o uvedené nároky žalobcov v pôvodnom konaní nerozšírila.

3. Žalovaní v 1. až v 3. rade (žalobcovia v 1. až v 3. rade v konaní, ktorého obnova konania sa
navrhuje), sa k žalobe žalobcu obnovy konania vyjadrili tak, že v súčasnosti je otázka priameho účinku
motorových smerníc právnou teóriou a praxou už vyriešená, tak, že predmetné Smernice priamy účinok
nemajú. Nesúhlasia so záverom žalobcu obnovy konania, že rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp.
zn. 3Cdo/301/2012 potvrdzuje nemožnosť eurokonformného výkladu pojmu škoda s tým, že Najvyšší

súd SR vo svojom rozhodnutí dáva odpoveď na otázku, ako by mala úprava náhrad z povinného
zmluvného poistenia motorových vozidiel vo vnútroštátnom práve v súlade s úniovou právnou úpravou
vyzerať. Naopak oni zastávajú právny názor, že vnútroštátne súdne orgány majú povinnosť uskutočniť
eurokonformný výklad vnútroštátnej právnej normy - zákona o povinnom zmluvnom poistení, ktorá im
vyplýva priamo z primárneho práva EÚ, z článku 4 ods. 3 Zmluvy o EÚ. Rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 3Cdo/301/2012 podľa ich názoru nie je dôvodom na obnovu konania v danej veci. V danom

rozhodnutí sa Najvyšší súd SR uspokojil s opakovaním argumentácie o nedostatku pasívnej legitimácie
poisťovacích spoločností v obdobných sporoch, ktoré tvorili jadro právnej argumentácie vlády SR v
prípade Haasová a na ktoré argumenty SD EÚ priamo v bodoch 55 až 58 rozsudku Haasová reagoval a
aj po ich zohľadnení vyložil pojem ,,ujma na zdraví?, ktorý používa článok 1 prvej motorovej smernice.
Nevyhnutnosť extenzívneho výkladu pojmu ,,škoda na zdraví? podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona o

povinnom zmluvnom poistení, ktorý má zahŕňať i imateriálnu ujmu, odôvodnil SD EÚ účelom Smernice,
ktorým je posilnenie ochrany pozostalých. V tomto kontexte je primárnym cieľom dosiahnutia stavu,
aby akékoľvek škody a ujmy v oblasti povinného poistného krytia, ktorého rámec upravujú motorové
smernice, neostali neuhradené. Pre rozhodovanie súdov v obdobných veciach je dôležité posúdenie,
či vnútroštátna právna úprava spĺňa podmienky stanovené vo výroku rozsudku Haasová, či je možné

interpretovať § 4 ods. 2 písm. a) zákona o povinnom zmluvnom poistení eurokonformne bez toho,
aby išlo o výklad contra legem. O tejto otázke však dovolací súd doteraz nikdy nerozhodoval a keďže
ide o zásadnú otázku, na ktorú neexistuje rozhodnutie dovolacieho súdu, žalovaní v 1. až v 3. rade
majú za to, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci 3Cdo/301/2012 nie je spôsobilé samo o sebe
privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci, pretože z rozsudkov okresného i krajského súdu vo veci

sp. zn. 7C/69/2011 nevyplýva, že by žalobca obnovy konania bol pasívne legitimovaný v dôsledku
priameho účinku Smerníc EÚ, naopak, oba súdy, prvostupňový i druhostupňový sa výslovne vyjadrili,
že pojem úniového práva ,,škoda? je potrebné vykladať eurokonformne, teda založili svoje rozhodnutie
na nepriamom účinku dotknutých Smerníc. Keďže výklad tohto pojmu podal Súdny dvor EÚ a tento
výklad je pre súdny členských štátov záväzný, žalovaní v 1. až v 3. rade sa domnievajú, že obnova

konania by nemohla privodiť (žalovanej) poisťovni priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Najvyšší súd SR
v predmetnom rozsudku nerieši nepriamy účinok, a teda pre obnovu konania v napadnutej veci nie je
relevantný. Žalovaní v 1. až v 3. rade majú za to, že doterajšia rozhodovacia prax popierajúca pasívnu
vecnú legitimáciu poisťovní je vo svetle rozsudku Haasová (viď body 57 a 58 rozsudku) ďalej právne
neudržateľná. Napriek predmetnému rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR poukázali na rozhodnutie z

neskoršieho obdobia Krajského súdu v Prešove, ktorý uzavrel, že pri aplikácii všetkých výkladových
metód a nielen jednej izolovanej je dôvodný záver, že slovenská právna úprava obsahuje povinnosť
poisťovní z povinného zmluvného poistenia nahradiť aj nemajetkovú škodu na zdraví. Poukázali tiež na
závery Ústavného súdu SR formulované v uznesení zo dňa 16.10.2016 sp. zn. III.ÚS/666/2016, ktorým
ústavný súd odmietol sťažnosť žalobcu obnovy konania a ktorý uzavrel, že nemá dôvod odchýliť sa

od svojho meritórneho postoja vyjadreného v predchádzajúcich uzneseniach odmietajúcich sťažnosti
poisťovacích spoločností ako zjavne neopodstatnených, ani na podklade rozsudku Najvyššieho súdu
SR vo veci 3Cdo/301/2012 z 31.03.2016. Ústavný súd uviedol, že v predmetnom dovolaní riešil
Najvyšší súd SR výlučne aplikáciu priameho účinku Smernice a nebol nútený vyjadriť sa k otázke
extenzívneho eurokonformného výkladu pojmu ,,škoda na zdraví? v snahe rešpektovať účel a cieľ

Smernice, preto toto rozhodnutie nemôže mať judikatórnu záväznosť vo vzťahu k otázke prípustnosti
eurokonformného výkladu sporných pojmov zákona o povinnom zmluvnom poistení. Uviedol ďalej, že
ak štát vo výsledku nerešpektuje pri transpozícii smerníc cieľ proklamovaný smernicami, rozhodujúci
pre výklad vnútroštátnej normy je úmysel úniového normotvorcu, nie úmysel zákonodarcu. Preto
vnútroštátne súdy musia v súlade s článkom 7 ods. 2 Ústavy SR rešpektovať prednosť právne

nezáväzných aktov EÚ pred vnútroštátnymi zákonmi. Ústavný súd SR v tomto uznesení tiež konštatoval
nevyhnutnosť eurokonformného výkladu pojmu ,,škoda na zdraví? podľa § 4 ods. 2 zákona o povinnom
zmluvnom poistení a v tejto súvislosti vyslovil zásadný právny záver, podľa ktorého tradičné chápanie
pojmu ,,škoda? musí ustúpiť európskemu chápaniu. Práve Súdny dvor EÚ záväzne vyložil pojem ,,škodana zdraví? a jednoznačne podeň zaradil aj nemateriálnu ujmu pozostalých obetí dopravných nehôd.
Ústavný súd SR zhodne s Najvyšším súdom SR ustálil, že priamy účinok smerníc nepripadá v danom
prípade do úvahy, pretože ten existuje len vo vzťahu k jednotlivým členským štátom. Z tohto dôvodu

nemôžu smernice priamo ukladať povinnosť jednotlivcom. Nepriamo im však povinnosti uložené môžu
byť, o čo sa má pokúsiť vnútroštátny súd prostredníctvom eurokonformného výkladu vnútroštátnej
právnej normy. Keďže nepriamym účinkom disponuje každá úniová smernica, je vnútroštátny sudca
povinný v každom jednotlivom prípade skúmať možnosti implementácie eurokonformného výkladu.
Eurokonformný výklad pojmu ,,škoda na zdraví? a jeho rozšírenie aj na náhradu nemajetkovej ujmy

nemôže byť contra legem. Pojem ,,škoda na zdraví? znesie extenzívny výklad bez toho, aby došlo k
popretiu jeho jazykového vyjadrenia, ako to nesprávne akcentujú poisťovacie spoločnosti. Žalovaní v 1.
až v 3. rade žiadali žalobu zamietnuť.

4. Žalovaný v 4. rade (žalovaný v 1. rade v konaní, ktorého obnova konania sa navrhuje), sa k žalobe
žalobcu obnovy konania vyjadril písomne tak, že pre obnovu konania nie sú splnené ani vecné ani

právne dôvody. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/301/2012 je úplne v rozpore so Smernicou
Rady č. 72/166/EHS, Smernicou č. 90/232/EHS a Smernicou č. 2000/26/ES. Poukázal tiež na uznesenie
Ústavného súdu SR vo veci III.ÚS/666/2016 zo dňa 11.10.2016. Žalobu na obnovu konania žiadal v
celom rozsahu odmietnuť. K vyjadreniu doložil uznesenie Ústavného súdu SR vo veci III.ÚS/666/2016
zo dňa 11.10.2016.

5. Žalovaný 4. rade sa z neúčasti na pojednávaní ospravedlnil, súhlasil s pojednávaním bez jeho účasti.

6. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom spisu sp.zn. 7C/69/2011 Okresného
súdu Prievidza, rozsudkom Najvyššieho súdu vo veci sp.zn. 3Cdo/301/2012 zo dňa 31.3.2016,

uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky III.ÚS 666/2016-36 zo dňa 11.10.2016, na základe
čoho zistil tento skutkový stav:

7. Rozsudkom Okresného súdu Prievidza č.k. 7C/69/2011-409 zo dňa 21.02.2014 vo veci žalobcov: 1/
E. S., nar. XX.XX.XXXX, 2/ D. S., nar. XX.XX.XXXX, 3/ E. P., nar. XX.XX.XXXX, všetci bytom A., C.

č. XXX, proti žalovaným: 1/ AVET-C, spol. s.r.o., IČO: 31 607 438, 2/ KOOPERATIVA poisťovňa, a.s.,
Vienna Insurance Group, IČO: 00 585 441, o zaplatenie 30.000,- eur, boli žalovaní v 1. a v 2. rade
zaviazaní zaplatiť žalobkyni v 1. rade 17.000,- eur, žalobcovi v 2. rade 4.500,- eur a žalobkyni v 3.
rade 4.500,- eur s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého
žalovaného. V prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá. Žalobcovia v 1. až v 3. rade si v danej veci

uplatnili právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka
s odôvodnením, že dňa 23.02.2009 zamestnanec žalovaného v 1. rade R.G. ako vodič motorového
vozidla značky Mercedes Benz, EČ: XXXXXX D., ktorého prevádzkovateľom bol žalovaný v 1. rade
v dôsledku neprispôsobenia jazdy, stavu a povahe vozovky a svojim schopnostiam, prešiel na ceste
pred obcouS.v smere od R. T. do protismeru, kde narazil do motorového vozidla Škoda 105 L, EČ:

W., ktoré riadil JUDr. D.S., ktorý zraneniam utrpeným pri dopravnej nehode podľahol. Žalobkyňa v 1.
rade bola manželkou JUDr. X, žalobcovia v 2. a v 3. rade deťmi JUDr. D.. Prvostupňový súd vo veci
rozhodol s odkazom na § 11, § 13 Občianskeho zákonníka, na § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z.,
na § 15 ods. 1 tohto zákona, na motorové smernice a na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-22/12
(Haasová) a uzavrel, že žalobcami požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods.

3 Občianskeho zákonníka spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti žalovaného
v 1. rade za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa zákona č. 381/2001 Z.z., § 4 ods.
2, a teda že žalovaný v 2. rade je tiež pasívne legitimovaným subjektom v danom konaní. Na odvolanie
žalovaných v 1. a v 2. rade Krajský súd v Trenčíne svojím rozsudkom č.k. 6Co/609/2014- 482 zo dňa
27.01.2015 rozsudok okresného súdu potvrdil. Odvolací súd uzavrel, že žalovaný v 1. rade je primárnym

nositeľom hmotnoprávnej povinnosti vyplývajúcej zo zodpovednosti za škodu, t.j. nahradiť škodu vrátane
nemajetkovej ujmy a že žalovaný v 2. rade sa stal nositeľom povinnosti na zaplatenie náhrady na
základe skutočnosti, že s ním žalovaný v 1. rade uzavrel poistnú zmluvu. Žalovaný v 1. rade objektívne
zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov vyvolanú zvláštnou povahou
tejto prevádzky podľa § 427 Občianskeho zákonníka a tým aj za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy

spôsobenej prevádzkou dopravných prostriedkov na chránených osobnostných právach. H. posúdenie
otázky pasívnej legitimácie žalovaného v 2. rade ako poisťovateľa žalovaného v 1. rade, je rozhodujúce
vyriešenie otázky, čo treba rozumieť pod pojmom škoda použitým v zákone o povinnom zmluvnom
poistení, najmä v ustanovení § 4 ods. 2 zákona, ktorý upravuje vecný rozsah poistného krytia. Uzavrelďalej, že v našom právnom prostredí, ktoré je súčasťou európskeho spoločenstva práva, je potrebné
vykladať pojem škoda eurokonformne. Rozhodujúci v danej veci je rozsudok ESD C-22/12 vo veci
Haasová a odkaz na prijatých 5 európskych smerníc týkajúcich sa povinného poistenia zodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, neskôr konsolidovaných Smernicou 2009/103. K
námietke žalovaného v 2. rade, že smernice nemajú priamy účinok a pre svoju záväznosť voči fyzickým
a právnickým osobám vyžadujú transponovanie do vnútroštátneho poriadku, odvolací súd uviedol, že
táto charakteristická smernica nič nemení na potrebe uplatňovania princípu prednosti práva ES pred
národným poriadkom za každých okolností. Aj v prípade, že nedochádza k priamej aplikácii konkrétnej

právnej normy ES, to znamená, keď sa na určitý právny prípad aplikuje norma vnútroštátna, mala by
byť interpretovaná a použitá v súlade s právom ES (tzv. nepriamy účinok práva ES). Z judikatúry ESD
vyplýva, že členské štáty musia pri výkone svojich právomocí v tejto oblasti rešpektovať právo únie
a že vnútroštátne ustanovenia, ktoré upravujú náhradu škodu pri dopravných nehodách spôsobených
prevádzkou motorových vozidiel nemôžu odňať smernici jeho potrebný účinok. Aj z rozsudku ESD vo
veci Haasová z bodu 55 taktiež vyplýva, že pojem škody treba vykladať extenzívne v tom zmysle, že

tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do
osobnostných práv pozostalých, spočívajúcich v zásahu do práv na súkromný a rodinný život spôsobený
usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. V danom bode totiž ESD nehovorí
o samostatnom od pojmu škoda oddelenom pojme nemajetkovej ujmy, ale hovorí o ,,škode z dôvodu
nemajetkovej ujmy?. Z tohto slovného spojenia je zrejmé, že aj v prípade nemajetkovej ujmy ide o

škodu. K ďalšej námietke žalovaného v 2. rade vo vzťahu k poslednej vete za čiarkou vo výroku
rozsudku ESD vo veci Haasová, ktorá stanovuje podmienku, za ktorej je náhrada nemajetkovej ujmy
predmetom krytia z povinného poistenia ,, ...ak vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej
upravuje jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu.? odvolací súd uviedol, že to, že
ustanovenia § 11 a 13 slovenského Občianskeho zákonníka sú týmto požadovaným ,,vnútroštátnym

právom uplatňovaným na základe zodpovednosti za škodu?, skonštatoval ESD v bode 56 svojho
rozsudku. Za rozhodujúci pre uvedené konštatovanie považoval podľa bodu 59 fakt, že zodpovednosť
poisteného vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu. Odvolací súd tak
uzavrel, že vo svetle eurokonformného výkladu ustanovenia § 4 ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom
poistení potom platí, že náhrada škody z dôvodu nemajetkovej ujmy spadá do rozsahu krytia povinným

zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku, a preto
žalovaný v 2. rade je ako poisťovateľ zodpovednosti žalovaného v 1. rade za škodu pasívne vecne
legitimovaným subjektom, ktorému na základe § 15 ods. 1, veta prvá zákona o povinnom zmluvnom
poistení vznikla povinnosť uhradiť škodu žalobcom. Rozsudok prvostupňového súdu v spojitosti s
potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne nadobudol právoplatnosť dňa 24.03.2015.

8. Z obsahu spisu sp. zn. 7C/69/2011 tunajšieho súdu tiež vyplýva, že v danej veci bolo žalovanými v 1. a
v 2. rade podané dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR uznesením č.k. 1Cdo/523/2015-623 zo
dňa 12.07.2017 tak, že konanie o dovolaní žalovanej v 1. rade zastavil a dovolanie žalovanej v 2. rade
odmietol. Z odôvodnenia dovolacieho súdu vyplýva, že dovolacie konanie o dovolaní žalovaného v 1.

rade zastavil vzhľadom na späťvzatie dovolania v danej veci. Dovolanie žalovanej v 2. rade (dovolacími
námietkami bolo, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, v dôsledku čoho žalovanej v 2.
rade bola odňatá možnosť konať pred súdom) odmietol. Dovolací súd uzavrel, že dovolanie žalovanej
v 2. rade by bolo prípustné iba vtedy, ak by konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, malo niektorú
z vád uvedených v § 237 ods. 1 písm. a/ až g/ O.s.p., pričom takúto vadu konania dovolací súd

nezistil. Dovolací súd sa nestotožnil s námietkou žalovanej v 2. rade týkajúcej sa nepreskúmateľnosti
napadnutého rozhodnutia. Dovolací súd v tejto spojitosti poukázal aj na uznesenie Ústavného súdu SR
z 11.10.2016 sp. zn. III.ÚS/666/2016, ktorým bola sťažnosť žalovanej v 2. rade proti preskúmavanému
rozhodnutiu odvolacieho súdu odmietnutá ako zjavne neopodstatnená. Dovolací súd sa nestotožnil ani
s námietkou žalovanej v 2. rade o nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom.

9. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom vo veci sp.zn. 3Cdo/301/2012 zo dňa 31.03.2016
dovolanie žalobcov (fyzických osôb) zamietol. V danom spore sa žalobcovia - fyzické osoby domáhali
náhrady nemajetkovej ujmy s poukazom na zodpovednosť poisťovne za vzniknutú nemajetkovú ujmu
pri dopravnej nehode, pri ktorej došlo k usmrteniu manžela a otca žalobcov. Prvostupňový súd žalobu

voči poisťovni zamietol. Odvolací súd rozhodnutie rozsudku súdu prvého stupňu potvrdil a pripustil
dovolanie v otázkach, či 1/ poisťovňa je v spore pasívne legitimovaná na plnenie náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch za zásah do osobnostných práv žalobcov (práva na súkromný a rodinný život)
spôsobený úmrtím ich blízkej osoby pri dopravnej nehode podľa § 4 ods. 2 písm. a), § 15 ods.1 veta druhá zákona č. 381/2001 Z.z. a ak nárok žalobcov nie je možné priznať podľa zákona č.
381/2001 Z.z., 2/ či súd o uplatnenom nároku môže rozhodnúť podľa článku 7 ods. 5 Ústavy SR
priamou aplikáciou smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo dňa 16.09.2009 v spojení

s rozhodovacou činnosťou Súdneho dvora. K prvej dovolacej otázke dovolací súd v rozsudku vo veci sp.
zn. 3Cdo/301/2012 uviedol, že otázka pasívnej legitimácie poisťovne v konaní o náhradu nemajetkovej
ujmy podľa § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka za zásah do ich osobnostných práv pozostalých
spôsobený usmrtením blízkej osoby pri dopravnej nehode a ich krytia z povinného zmluvného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z.

už bola v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SE riešená, a to uznesením z 20.04.2011 sp. zn.
4Cdo/168/2009. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva záver o nedostatku pasívnej legitimácie poisťovne
s poukazom na výklad ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z., v zmysle ktorého
plnenie z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla sa nevzťahuje na nárok navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z § 13 ods.
2 Občianskeho zákonníka a uzavrel, že dovolací súd v posudzovanej veci nezistil dôvody na odklon

od názoru vysloveného Najvyšším súdom SR v tomto rozhodnutí, ktorý považuje za opodstatnený
aj v prejednávanej veci. Ďalej uviedol, že predpokladom pre vyriešenie otázky pasívnej legitimácie
poisťovne je posúdenie správnosti výkladu § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z. Povinné zmluvné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je predmetom úpravy
zákona č. 318/2001 Z.z. (lex specialis). Vzťah tohto zákona k všeobecnej právnej úprave, ktorou je

Občiansky zákonník, je vymedzený v § 1 ods. 2, podľa ktorého ak tento zákon neustanovuje inak,
vzťahujú sa na poistenie zodpovednosti osobitné predpisy, to znamená, že ak zákon č. 381/2001 Z.z.
neustanovuje inak, treba aplikovať osobitné predpisy, teda ustanovenia Občianskeho zákonníka (§
788 a nasl.) prípadne ďalšie ustanovenia Občianskeho zákonníka, ak § 788 Občianskeho zákonníka
neustanovuje inak. Podľa dovolacieho súdu ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. vymedzuje

rozsah poistného krytia, a to tým spôsobom, že pod písmenami a) až d) obsahuje taxatívny výpočet
prípadov, na ktoré sa vzťahuje poistné krytie a ktoré sú z hľadiska rozlíšenia toho, čo sa odškodňuje,
zhodné s právnou úpravou spôsobu a rozsahu náhrady škody spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel obsiahnutej v Občianskom zákonníku (§ 442 a nasl.). Z takto vymedzeného rozsahu poistného
krytia je zrejmé, že rozlišuje vecnú škodu, ktorá je v Občianskeho zákonníka upravená v § 443 a

škodu na zdraví, ktorú upravujú ustanovenia § 444 - §449a Občianskeho zákonníka. Zákon č. 381/2001
Z.z. a ani Občiansky zákonník pojem škody nedefinuje, hoci pokiaľ ide o skutočnú škodu a ušlý zisk,
bežne tieto pojmy na rôznych miestach používa. Uvedené je tak prenechané občianskoprávnej teórii
a súdnej praxi. Tie celkom zhodne za škodu v zmysle občianskeho práva považujú každú majetkovú
(materiálnu - hmotnú) ujmu (stratu), ktorú možno objektívne vyjadriť (vyčísliť) peniazmi. Občiansky

zákonník nezahrňuje pod pojem škody i nemajetkovú ujmu. Táto sa ale podľa platného právneho stavu
odškodňuje len v prípadoch osobitne ustanovených v § 444. V rámci náhrady škody, resp. ujmy na zdraví
Občiansky zákonník priznáva na základe výslovnej úpravy § 444 poškodenému jednorazové peňažné
odškodnenie za vzniknutú nemajetkovú ujmu. Táto spočíva jednak vo vytrpených bolestiach, jednak v
sťažení spoločenského uplatnenia. Pojem náklady spojené s liečením a pri usmrtení primerané náklady

spojenéspohrebomupravenév§449ods.1niejemožnévykladaťtak,žebypodtentopojemmalapatriť
aj náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obeti usmrtených pri dopravnej nehode.
Dovolací súd tak dospel k záveru, že povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu je krytá
výlučne škoda, nie nemajetková ujma za zásah do osobnostných práv poškodených osôb v zmysle §
13 Občianskeho zákonníka. Dovolací súd sa stotožnil so záverom odvolacieho súdu, že pri nárokoch

podľa § 13 Občianskeho zákonníka je možné uplatňovať si nemajetkovú ujmu len voči osobe, ktorá sa
takéhoto zásahu do integrity osobnosti dopustila, čo vo vzťahu k poisťovni nie je splnené. Dovolací súd
v prípade prvej dovolacej otázky poukázal na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR z 20.04.2011 sp.
zn. 4Cdo/168/2009 a uzavrel, že nevzhľadal dôvod na odlišný výklad § 4 ods. 2 písm. a) zákona č.
381/2001 Z.z. ani po rozhodnutí Súdneho dvora rozsudkom C-22/12 vo veci Katarína Haasová, a to s

poukazom na právnu vetu tohto rozsudku k článku 3 ods. 1 prvej smernice, článku 1 ods. 1 a 2 druhej
smernice a článku 1 prvého oddielu tretej smernice, že tieto sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obeti usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poistenej za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci

samej. Podľa dovolacieho súdu SD v rozsudku nevyložil, či v rámci posudzovanej vnútroštátnej právnej
úpravy poisteného krytia povinného zmluvného poistenia je zahrnutá aj náhrada nemajetkovej ujmy
spôsobená blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode alebo nie. Súdny dvor iba uviedol,
ako by mala úprava tejto otázky vo vnútroštátnom práve v súlade s komunitárnou úpravou vyzerať. Kdruhej dovolacej otázke dovolací súd uviedol, že priamy účinok (článok 1 ods. 1 druhej smernice, resp.
článok 3, štvrtý pododsek smernice č. 2009/103/ER) o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, ktorá

nahradila prvú smernicu, druhú smernicu a tretiu smernicu, je vylúčený.

10. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením č.k. III. ÚS 666/2016-36 zo dňa 11.10.2016 sťažnosť
obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group odmietol ako zjavne
neopodstatnenú. V súvislosti s týmto rozhodnutím tunajší súd dodáva, že danom prípade ide o

rozhodnutie Ústavného súdu SR vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok,
základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne č.k. 6Co/609/2014-482 z 27.01.2015, teda odvolacím súdom vo veci sp. zn. 7C/69/2011
Okresného súdu Prievidza, t.j. v konaní, ktorého obnovy konania sa žalobca obnovy konania domáha
v tejto veci. Ústavný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že úlohou ústavného súdu pri
poskytovaní ústavno-súdnej ochrany základnému právu sťažovateľa na súdnu ochranu nie je vysloviť

jediný možný a jediný správny názor na problematiku interpretácie pojmu „škoda“ použitého v zákone
o povinnom zmluvnom poistení, ale dospieť k jednoznačnému záveru o tom, či sa krajský súd pri
podávaní výkladu predmetného pojmu nedopustil takej svojvôle, ktorá by bola v zjavnom nesúlade so
zaužívanými výkladovými praktikami, popierala by pravidlá formálnej logiky a extrémne by vybočovala
z účelu a zmyslu relevantnej právnej úpravy. Ústavný súd vzal do úvahy fakt plynúci z obsahu sťažnosti

poisťovne spočívajúci v poznaní pretrvávajúcej nejednotnosti judikatúry slovenských všeobecných
súdov k spornej právnej otázke a nezanedbateľný význam dotknutých právnych súvislostí pre ustálenie
konkrétnejších obrysov uplatňovania princípu prednosti únijného práva slovenskými vnútroštátnymi
orgánmi. Uviedol ďalej, že esenciou danej sťažnosti je právny názor sťažovateľa (žalobcu obnovy
konania v tejto veci), podľa ktorého pojem „škoda“ použitý v Občianskom zákonníku, ani pojem „škoda

na zdraví“ použitý v zákone o povinnom zmluvnom poistení nezahŕňa nemajetkovú ujmu, ktorú má na
mysli Občiansky zákonník v § 11-13, a preto takáto nemajetková ujma nie je krytá povinným zmluvným
poistením podľa zákona o povinnom zmluvnom poistení. S poukazom na článok 7 ods. 2 Ústavy SR
uviedol, že za určitých okolností slovenské orgány aplikujúce právo (aj súdy) musia skúmať nielen vôľu
zákonodarcu, ale aj vôľu únijného tvorcu zodpovedajúcej právnej regulácie, ktorá je z hľadiska právnej

relevancie úpravy správania subjektov práva v právnych vzťahoch postavená na roveň, ba niekedy aj
nad vôľu zákonodarcu. Táto požiadavka má svoj základ v samotnej Ústave SR, ktorá v čl. 144 ods. 1
sudcom pri rozhodovaní nepredpisuje len viazanosť zákonom ako kvalifikovaným výsledkom realizácie
vnútroštátnej zákonodarnej moci, ale aj viazanosť Ústavou SR i samotnou medzinárodnou zmluvou
podľačlánku7ods.2ÚstavySR.ÚstavnýsúdSRzdôraznil,žepovinnosťouslovenskéhovnútroštátneho

súdu je nielen ústavne konformná, ale aj eurokonformná interpretácia zákonov. Fakt vstupu Slovenskej
republiky do Európskej únie je zásadným prelomom v procese kontinuálneho vývoja právneho poriadku
i jeho interpretácie, pretože okrem vnútroštátneho zákonodarcu (ktorý vytvoril koncept materiálneho
poňatia škody v čase, keď integráciu do EÚ nebolo možné ani len predpokladať) je doň oprávnený
svoju vôľu presadzovať aj únijný normotvorca. Smernice EÚ sú typické absenciou priamej uplatniteľnosti

voči fyzickým osobám a právnickým osobám v jednotlivých členských štátoch (čl. 288 ods. 3 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie). Štandardným prostriedkom dosahovania cieľa stanoveného smernicou
je zmena právnej úpravy, ku ktorej pristúpi vnútroštátny zákonodarca. Avšak pre prípad, že túto svoju
povinnosť nesplní, vyvinula rozhodovacia prax Súdneho dvora EÚ teóriu priameho účinku smerníc
a nepriameho účinku smerníc. V tomto prípade priamy účinok dotknutých smerníc neprichádza do

úvahy, a to vzhľadom na závery rozsudku Súdneho dvora vo veci Marshall (C-152/84). Možno v tomto
prípade uvažovať len o nepriamom účinku smerníc s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora vo
veci Marleasing SA (C-106/89), podľa ktorého pri aplikácii vnútroštátneho práva bez ohľadu na to, či
aplikované ustanovenia boli schválené pred alebo po smernici, vnútroštátny súd povolaný na výklad
vnútroštátneho práva je povinný interpretovať ho, nakoľko je to možné vo svetle dikcie (textu) a účelu

smernice, aby sa dosiahol výsledok sledovaný smernicou, a tým zabezpečil súlad s tretím odsekom čl.
189 Zmluvy o založení EHS (čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ). Nepriamy účinok smerníc Súdny
dvor ešte konkrétnejšie objasnil vo veci Pfeiffer a ďalší (C-397/01 až 403/01). V kontexte rozhodnutia
Súdneho dvora vo veci C-22/2012 Ústavný súd SR uviedol, že ak slovenský zákonodarca do zákonného
pojmu ,,škoda? použitého v zákone o povinnom zmluvnom poistení, a teda do rozsahu poistenia

zodpovednosti za škodu v zmysle uvedeného zákona nezahrnul aj nemajetkovú ujmu a jej poistné
krytie, dostáva sa vzhľadom na záväzný výklad zodpovedajúcich smerníc (v súčasnosti konsolidovaných
smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES) o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti dorozporu so zámerom tvorcu únijnej právnej regulácie identifikovaným Súdnym dvorom. Všeobecné súdy
konajúce v sťažovateľovej veci boli preto povinné skúmať možnosť implementácie eurokonformného
výkladu prostredníctvom tzv. nepriameho účinku relevantnej únijnej regulácie. Okresný i krajský súd

dospeli takto k záveru o možnosti extenzívneho výkladu pojmu ,,škoda? použitého v zákone o
povinnom zmluvnom poistení. Ústavný súd tento ich záver nepovažuje za arbitrárny, ani inak ústavne
neudržateľný. Ústavný súd SR poukázal na bod 58 odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora, v ktorom
SD konštatuje, že české i slovenské vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu sa vzťahuje
aj na náhradu nemajetkovej ujmy, a to s ohľadom na skutočnosť, že zodpovednosť za nemajetkovú

ujmu vznikla na základe dopravnej nehody a má občianskoprávnu povahu. Takto Súdny dvor odpovedal
nepriamo na otázku, či slovenské vnútroštátne právo upravuje náhradu nemajetkovej ujmy na základe
zodpovednosti poisteného za škodu. Zhrňujúco Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí konštatoval, že
úlohou okresného súdu i krajského súdu pri rozhodovaní žalovaného sporu bolo jednoznačne ustáliť,
či extenzívny výklad pojmu ,,škoda? použitého v zákone o povinnom zmluvnom poistení bude viesť k
aplikácii práva contra legem, alebo či, naopak, zaužívané výkladové postupy a rešpektovanie súvislostí

dotknutých právnych inštitútov a kategórií umožňuje zmysluplne zahrnúť pod zákonnú terminológiu aj
nemajetkovú (imateriálnu) ujmu aprobovanú in abstracto v ustanoveniach Občianskeho zákonníka o
ochrane osobnosti. Krajský súd i okresný súd sa priklonili k druhej z vymenovaných možností a Ústavný
súd to nepovažuje za prejav svojvôle vedúcej k ústavnej neudržateľnosti. Ústavný súd ďalej doplnil, že
nemá dôvod odchýliť sa od svojho meritórneho postoja vyjadrenom v predchádzajúcich uzneseniach

odmietajúcich sťažnosti sťažovateľa (žalobcu obnovy konania) ako zjavne neopodstatnené, ani na
podklade rozsudku Najvyššieho súdu SR z 31.03.2016 vo veci sp. zn. 3Cdo/301/2012. Doplnil, že
NajvyššísúdSRvdanomrozhodnutíviazanýpoloženýmiotázkamizásadnéhoprávnehovýznamunebol
nútený učiniť záver, či pojmy použité v zákone o povinnom zmluvnom poistení sú interpretovateľné
extenzívne s cieľom maximálnej možnej miery rešpektovania cieľov relevantných smerníc ako predpisov

sekundárneho práva. Preto časť dôvodov Najvyššieho súdu SR je z hľadiska nepriameho účinku
Smernice pomocou eurokonformného výkladu nepoužiteľná.

11. Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) ak nie
je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

12. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len
„CSP“) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované.

13. Po zhodnotení výsledkov dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu na obnovu konania
je nedôvodná.

14. Žalobca podal v tejto veci návrh na obnovu konania vo veci sp.zn. 7C/69/2011 Okresného súdu
Prievidza dňa 30.6.2016, t.j. za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej

len „O.s.p.). Zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok nadobudol účinnosť 1. júla 2016.

15. Súd v tejto veci rozhodol v súlade s prechodným ustanovením § 470 ods. 1 a ods. 2 veta prvá CSP
s tým, že právny účinok podania návrhu na obnovu konania žalobcom zostáva zachovaný.

16. Žalobca podal návrh na obnovu konania s poukazom na § 228 ods. 1 písm. a) O.s.p..

17. Podľa § 228 ods. 1 písm. a) O.s.p. právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na
obnovu konania, ak sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť
v pôvodnom konaní, pokiaľ môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

18. Žalobcov návrh na obnovu konania podaný za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku spĺňal
všeobecné náležitosti návrhu na obnovu konania a tiež náležitosti podľa § 228 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku. Možno teda zhrnúť, že žalobcov návrh na obnovu konania podaný za účinnosti O.s.p.
obsahovaloznačenierozsudku,protiktorémunávrhnaobnovukonaniasmeruje,dôvodobnovykonania,

skutočnosti, ktoré svedčia o tom, že návrh bol podaný včas, dôkazy, ktorými sa má dôvodnosť návrhu
preukázať, a to, čoho sa žalobca domáha.19. Návrh žalobcu na obnovu konania smeruje proti právoplatnému rozsudku Okresného súdu Prievidza
7C/69/2011-409 zo dňa 21.02.2014 v spojitosti s potvrdzujúcim rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne
č.k. 6Co/609/2014-482 zo dňa 27.01.2015, ktorý nadobudol právoplatnosť 24.03.2015. Rozsudkom

Okresného súdu Prievidza č.k. 7C/69/2011-409 zo dňa 21.02.2014 vo veci žalobcov: 1/ E. S., nar.
XX.XX.XXXX, 2/ D. S., nar. XX.XX.XXXX, 3/ E. P., nar. XX.XX.XXXX, všetci bytom A., C. č. XXX,
proti žalovaným: 1/ AVET-C, spol. s.r.o., IČO: 31 607 438, 2/ KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., Vienna
Insurance Group, IČO: 00 585 441, o zaplatenie 30.000,- eur, boli žalovaní v 1. a v 2. rade zaviazaní
zaplatiť žalobkyni v 1. rade 17.000,- eur, žalobcovi v 2. rade 4.500,- eur a žalobkyni v 3. rade 4.500,- eur

s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného. V
prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá. Krajský súd v Trenčíne svojím rozsudkom č.k. 6Co/609/2014-
482zodňa27.01.2015rozsudokokresnéhosúdupotvrdil.ZprávoplatnéhorozhodnutiaOkresnéhosúdu
Prievidza potvrdeného Krajským súdom v Trenčíne teda vyplýva, že bolo rozhodnuté v neprospech v
danej veci žalovaného v 2. rade, t.j. žalobcu obnovy konania. Žalobca ako dôvod obnovy konania uviedol
existenciu rozsudku Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 3 Cdo 301/2012 zo dňa 31.3.2016 a vo veci

sp.zn. 8Cdo 219/2016 zo dňa 15.5.2017 (ktoré nepredložil).

20. Skutočnosťou je, že rozsudok Okresného súdu Prievidza 7C/69/2011-409 zo dňa 21.02.2014
v spojitosti s potvrdzujúcim rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne č.k. 6Co/609/2014-482 zo dňa
27.01.2015nadobudolprávoplatnosťdňa24.03.2015ažerozsudokNajvyššiehosúduSRvovecisp.zn.

3 Cdo 301/2012 je zo dňa 31.3.2016 a vo veci sp.zn. 8Cdo 219/2016 zo dňa 15.5.2017, teda v daných
veciach Najvyššieho súdu SR bolo rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutí v obnovou napadnutom
konaní, t.j. po 24.3.2015.

21. S poukazom na § 230 ods. 1, 2 Občianskeho súdneho poriadku je (bola) obnova konania časovo

obmedzená. Pri skúmaní súdu, či žalobca podal návrh na obnovu konania včas, súd vychádzal z toho,
že žalobca daný dôvod obnovy konania nemohol uplatniť pred 31.3.2016. Potom ak žalobca podal návrh
na obnovu konania dňa 30.6.2016, súd uzavrel, že návrh na obnovu konania bol žalobcom podaný včas,
v trojmesačnej prekluzívnej subjektívnej lehote podľa § 230 ods. 1 O.s.p..

22. Objektívna lehota pre podanie návrhu na obnovu konania z dôvodov podľa § 228 ods. 1, písm. a)
je trojročná a plynie od právoplatnosti rozsudku. Objektívna prekluzívna lehota do podania návrhu na
obnovu konania neuplynula. Súd dodáva, že lehota na podanie žaloby na obnovu konania podľa § 403
ods. 1, 2 CSP, t.j. subjektívna i objektívna prekluzívna lehota je totožná s právnou úpravou podľa § 230
ods. 1, 2 O.s.p. čo do dĺžky tejto lehoty.

23. Podľa § 397 písm. a) Civilného sporového poriadku, proti právoplatnému rozsudku je prípustná
žaloba na obnovu konania, ak sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy týkajúce sa strán a predmetu
pôvodného konania, ktoré ten, kto podal žalobu na obnovu konania, bez svojej viny nemohol použiť v
pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

24. Podľa § 400 Civilného sporového poriadku žalobu na obnovu konania môže podať strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané.

25. Podľa § 414 CSP ak súd žalobu na obnovu konania neodmietne, rozhodne rozsudkom, či obnovu

konania povolí alebo zamietne.

26. Zamietnutie žaloby na obnovu konania súd zdôvodňuje takto: faktom je, že rozsudkom Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3Cdo/301/2012 zo dňa 31.03.2016 bolo rozhodnuté po právoplatnom rozhodnutí
súdu prvej inštancie v spojitosti s rozsudkom súdu druhej inštancie vo veci sp. zn. 7C/69/2011, a

teda toto rozhodnutie neexistovalo v čase rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci sp. zn. 7C/69/2011,
keďže odvolací súd v danej veci sp. zn. 7C/69/2011 rozhodol dňa 27.01.2015 a Najvyšší súd SR
predmetným rozsudkom 3Cdo/301/2012 rozhodol dňa 31.03.2016. Skutočnosťou je i to, že Najvyšší
súd SR sa týmto rozsudkom prihlásil k rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/168/2009 z
20.04.2011, keď vo svojom odôvodnení svojho rozhodnutia na strane 15 uviedol, že otázka pasívnej

legitimácie poisťovne v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka
za zásah do ich osobnostných práv pozostalých spôsobený usmrtením blízkej osoby pri dopravnej
nehode a jej krytia z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z. už bola v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súduSR riešená, a to spomínaným uznesením z 20.04.2011 sp. zn. 4Cdo/168/2009, z ktorého rozhodnutia
vyplýva záver o nedostatku pasívnej legitimácie poisťovne s poukazom na výklad ustanovenia § 4
ods. 2, písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z. Dovolací súd v posudzovanej veci nezistil dôvody na odklon

od názoru vysloveného Najvyšším súdom SR vo vyššie uvedenom rozhodnutí, ktorý považuje za
opodstatnený aj v prejednávanej veci. Faktom však tiež je, že v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie
i odvolacieho súdu vo veci sp.zn. 7C/69/2011 tunajšieho súdu už bolo vydané uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4Cdo/168/2009 z 20.04.2011, pričom žalovaný v 2. rade na toto rozhodnutie (vo
veci 4Cdo/168/2009 Najvyššieho súdu SR) vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcami už poukazoval

v obnovou napadnutom konaní. V súvislosti s otázkou, že zásah, ktorý bol spôsobený usmrtením
blízkeho rodinného príslušníka pri dopravnej nehode je neoprávneným zásahom do práva na súkromie
a rodinný život, súd na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/168/2009 poukázal, a to len v tej
súvislosti, že sa uplatňuje jednotný názor, podľa ktorého právo na súkromie a rodinný život sú chránené
ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka a že konanie, ktoré spôsobilo násilné pretrhnutie väzieb
členov rodinného vzťahu stratou blízkej osoby, je konaním, ktoré nesie znaky neoprávneného zásahu

do chránených osobnostných práv pozostalých členov rodiny. Podľa rozhodnutia vo veci samej už súd
prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 4 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z., § 11, § 13 Občianskeho
zákonníka, s poukazom na motorové smernice, a na rozsudok Súdneho dvora C-22/12 vo veci Haasová.
Odvolací Krajský súd v Trenčíne uzavrel, že vo svetle eurokonformného výkladu ustanovenia § 4
ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom poistení platí, že náhrada škody z dôvodu nemajetkovej ujmy

spadá do rozsahu krytia povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
dopravného prostriedku, a preto žalovaný v 2. rade je ako poisťovateľ zodpovednosti žalovaného v 1.
rade za škodu pasívne vecne legitimovaným subjektom, ktorému na základe § 15 ods. 1, veta prvá
zákona o povinnom zmluvnom poistení vznikla povinnosť uhradiť škodu žalobcom, a to s poukazom na
konsolidovanú smernicu 2009/103, na rozsudok ESD vo veci C-22/12 - Haasová a na nepriamy účinok

motorových smerníc.

27. Faktom tiež je, že dovolací Najvyšší súd SR v danom rozsudku 3Cdo/301/2012 zo dňa 31.03.2016
uviedol, že nevzhliada dôvod na odlišný výklad § 4 ods. 2, písm. a) zákona č. 301/2001 Z.z. ani po
rozhodnutí Súdnym dvorom rozsudkom C-22/12 vo veci Katarína Haasová (rozsudok Súdneho dvora

je zo dňa 24.10.2013) argumentujúc, že Súdny dvor v rozsudku nevyložil, či v rámci posudzovanej
vnútroštátnej právnej úpravy poistného krytia povinného zmluvného poistenia je zahrnutá aj náhrada
nemajetkovej ujmy, a teda že Súdny dvor iba uviedol, ako by mala úprava tejto otázky vo vnútroštátnom
práve v súlade s komunitárnou úpravou vyzerať a že v rozsudku Súdneho dvora nebolo konštatované,
že by ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z. bolo v rozpore s niektorou zo smerníc

upravujúcich poistenie zodpovednosti motorových vozidiel. V ďalšom sa zaoberal priamym účinkom
motorových smerníc a uzavrel, že priamy účinok smernice č. 2009/103/ES o poistení zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto
zodpovednosti, ktorá nahradila prvú smernicu, druhú smernicu a tretiu smernicu, je vylúčený.

28. V súvislosti s dôvodom žaloby na obnovu konania, že sú tu rozhodnutia týkajúce sa strán a predmetu
pôvodného konania, ktoré bez svojej viny nemohol žalobca obnovy konania použiť v pôvodnom konaní,
a ktoré môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci, súd v súvislosti s poukazom žalobcu
obnovy konania na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 3Cdo/301/2012 zo dňa 31.03.2016
uvádza, že nemožno opomenúť rozhodnutie Ústavného súdu SR - uznesenie III.ÚS/666/2016-36 zo dňa

11.10.2016, ktorým Ústavný súd SR sťažnosť KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group
(žalobcu v tejto veci) odmietol ako zjavne neopodstatnenú, a to preto, že sťažnosť KOOPERATIVA
poisťovňa,a.s.ViennaInsuranceGroupbolapodanávsúvislostisrozsudkomKrajskéhosúduvTrenčíne
č.k. 6Co/609/2014-482 z 27.01.2015, t.j. rozsudkom odvolacieho súdu vo veci sp. zn. 7C/69/2011,
t.j. v obnovou napadnutej veci. Ústavný súd SR na záver konštatoval, že úlohou okresného súdu i

krajského súdu vo veci (sp. zn. 7C/69/2011) bolo pri rozhodovaní žalovaného sporu jednoznačne ustáliť,
či extenzívny výklad pojmu „škoda“ použitého v zákone o povinnom zmluvnom poistení bude viesť k
aplikácii práva contra legem alebo či, naopak, zaužívané výkladové postupy a rešpektovanie súvislostí
dotknutých právnych inštitútov a kategórii umožňuje zmysluplne zahrnúť pod zákonnú terminológiu aj
nemajetkovú (imateriálnu) ujmu aprobovanú in abstracto v ustanoveniach Občianskeho zákonníka o

ochrane osobnosti. Ak sa krajský súd i okresný súd priklonili k druhej z možností, Ústavný súd ju
nepovažuje za prejav svojvôle vedúcej k ústavnej neudržateľnosti.29. Ústavný súd SR tiež v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že nemá dôvod odchýliť sa od svojho
meritórneho postoja vyjadreného v predchádzajúcich uzneseniach odmietajúcich sťažnosti sťažovateľa
ako zjavne neopodstatnené ani na podklade rozsudku Najvyššieho súdu SR z 31.03.2016 vo veci

sp. zn. 3Cdo/301/2012. Uviedol tiež, že v danej veci rozhodovania vo veci sp. zn. 3Cdo/301/2012
Najvyšší súd SR viazaný položenými otázkami zásadného právneho významu odvolacím súdom nebol
nútený učiniť záver, či pojmy použité v zákone o povinnom zmluvnom poistení sú interpretovateľné
extenzívne s cieľom maximálnej možnej miery rešpektovania cieľov relevantných smerníc ako predpisov
sekundárneho práva, teda odvolací súd sa pýtal len na prípadný priamy účinok týchto smerníc, čo

Najvyšší súd SR celkom prirodzene muselo viesť k negatívnej odpovedi. Časť dôvodov Najvyššieho
súdu SR z hľadiska nepriameho účinku smernice pomocou eurokonformného výkladu je podľa ÚS
nepoužiteľná.

30. Treba tiež uviesť, že rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 301/2012 nepredstavuje v
súčasnosti jednotný právny názor Najvyššieho súdu SR na otázku, či náhrada nemajetkovej ujmy v

peniazoch ako jedna z foriem satisfakcie za neoprávnený zásah do života a zdravia fyzickej osoby patrí
medzi nároky kryté poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, a
teda či sa vzťahuje povinnosť poisťovne na plnenie z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla aj na právo na náhradu nemajetkovej ujmy
vyplývajúcej z § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Odklon resp. nejednotnosť právneho názoru vyplýva

napríklad aj z uznesenia Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/3/2017 zo 04.10.2017,
ktorým síce Veľký senát Najvyššieho súdu SR dovolacie konanie zastavil, ale z odôvodnenia jeho
rozhodnutia vyplýva, že vo veci sp. zn. 1C/214/2010 Okresného súdu Spišská Nová Ves sa žalobcovia
domáhali splnenia povinnosti žalovanými v 1. a v 2. rade zaplatiť im náhradu nemajetkovej ujmy, právo
na ktorú náhradu vyvodzovali z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla (poistencom bola žalovaná 1, poistiteľom žalovaná 2) za ujmu, ktorú
utrpeli v súvislosti so smrťou manželky resp. matky pri dopravnej nehode spôsobenej žalovanou v 1.
rade s tým, že Okresný súd Spišská Nová Ves uložil žalovaným v 1. a v 2. rade povinnosť zaplatiť
žalobcom v 1.- 3. rade náhradu nemajetkovej ujmy s tým, že plnením jednej zo žalovaných zaniká v
rozsahu jej plnenia povinnosť druhej žalovanej, Krajský súd v Košiciach konajúci o odvolaní žalovaných

v 1. a v 2. rade svojím rozsudkom sp. zn. 6Co/157/2014 z 20.01.2015 spolu s opravným uznesením zo
dňa 16.02.2015 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v znení jeho opravy a doplnenia vo výroku, ktorým
bolo žalobe vyhovené, pričom v celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie, a teda ustálil, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z. treba
vyložiť tak, že poistenie zodpovednosti kryje aj nároky pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy

podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a pozostalí (ako poškodení) môžu tieto nároky v zmysle
§ 15 ods. 1 zákona č. 381/2011 Z.z uplatniť priamo proti poisťovateľovi, a to rovnako ako všetky
ostatné nároky na náhradu škody. Keďže odvolací súd považoval otázku náhrady nemajetkovej ujmy z
povinného zmluvného poistenia škodcu za otázku zásadného právneho významu, pripustil proti svojmu
rozhodnutiu dovolanie a vymedzil dovolaciu otázku takto: „Patrí náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch

ako jedna z foriem satisfakcie za neoprávnený zásah do života a zdravia fyzickej osoby medzi nároky
kryté poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, a teda či sa
vzťahuje povinnosť poisťovne na plnenie z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla aj na právo na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúce
z § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka?“ Proti rozsudku odvolacieho súdu žalovaná v 2. rade podala

dovolanie. O dovolaní rozhodoval senát 8C vo veci sp. zn. 8Cdo/1361/2015, ktorý zistil, že otázkou, či
náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch ako jedna z foriem satisfakcie za neoprávnený zásah do života
a zdravia fyzickej osoby je nárokom krytým poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla, resp. otázkou pasívnej legitimácie poisťovne, sa už iné senáty Najvyššieho súdu
SR (senát 4C v uznesení z 20.04.2011 sp. zn. 4Cdo/168/2009 a senát 3C v uznesení z 31.03.2016

sp. zn. 3Cdo/301/2012) zaoberali a dospeli k záveru, že podľa súčasne platnej právnej úpravy možno
nemajetkovú ujmu za zásah do osobnostných práv usmrtením blízkej osoby uplatňovať len mimo rámec
inštitútu zodpovednosti za škodu, t.j. podľa § 11 a nasledujúce Občianskeho zákonníka, a teda povinnosť
poisťovne na plnenie povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla sa nevzťahuje na právo na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúci z ustanovenia

§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Keďže však senát 8C pri svojom rozhodovaní dospel k právnemu
názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v horeuvedených rozhodnutiach
uznesením z 26.06.2017 sp. zn. 8Cdo/1361/2015, postúpil vec na prejednanie a rozhodnutie Veľkémusenátu. V uznesení o postúpení veci odôvodnil svoj odlišný právny názor. Veľký senát však z dôvodu
späťvzatia dovolania žalovanou v 2. rade dovolacie konanie zastavil.

31. Časovo aktuálnym uznesením vo veci sp. zn. 1Cdo/156/2017 z 27.03.2018 Najvyšší súd SR
rozhodol,žesenát1CNajvyššiehosúduSRpostupujevecnaprejednaniearozhodnutieveľkémusenátu
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR. Rozhodnutie bolo vydané v právnej veci žalobcov -
fyzických osôb proti žalovaným vrátane poisťovne o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy.
V dovolaním napadnutej veci Okresný súd Senica odôvodnil pasívnu legitimáciu poisťovne v súlade s

eurokonformným výkladom a uzavrel, že povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenú blízkym osobám
obeti usmrtených pri dopravnej nehode a svoju argumentáciu podporil aj poukazom na rozhodnutie
Súdneho dvora EÚ - C-22/12 (Haasová) z 24.10.2013. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdil. Poisťovňa podala dovolanie, v ktorom poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo
veciachsp.zn.3Cdo/18/2013,3Cdo/176/2012(zverejnenépodR127/2014),najmävšaknarozhodnutia

sp. zn. 4Cdo/168/2009 a 3Cdo/301/2012, ku ktorým dovolací súd uviedol, že v tomto prípade ide o
ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Súčasne však dovolací súd v danom uznesení uviedol,
že dospel k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí
iného senátu Najvyššieho súdu SR. Uviedol, že pre posúdenie veci je zásadnou otázkou, či náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch ako jedna z foriem satisfakcie za neoprávnený zásah do života a

zdravia fyzickej osoby je nárokom krytým poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla, resp. otázkou pasívnej legitimácie poisťovne, ktorou sa už iné senáty Najvyššieho
súdu SR v kontinuálnej jednotnej rozhodovacej línii zaoberali. Tiež konštatoval, že rozhodovacia prax sa
v danej veci ustálila takto: 1/Senát 4C v uznesení z 20.04.2011 sp. zn. 4Cdo/168/2009 dospel k záveru,
že podľa v tom čase platnej právnej úpravy možno nemajetkovú ujmu za zásah do osobnostných práv

usmrtením blízkej osoby uplatňovať len mimo rámec inštitútu zodpovednosti za škodu, t.j. podľa § 11 a
nasl. Občianskeho zákonníka, a teda povinnosť poisťovne na plnenie z povinného zmluvného poistenia
zodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkoumotorovéhovozidlasanevzťahujenaprávonanáhradu
nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. 2/Senát 3C v
uznesení z 31.03.2016 sp. zn. 3Cdo/301/2012, pokiaľ ide o nedostatok pasívnej legitimácie poisťovne,

poukázal na výklad ustanovenia § 4 ods. 2, písm. a) zákona o povinnom zmluvnom poistení, v zmysle
ktorého plnenie z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla sa nevzťahuje na nárok navrhovateľov na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúci
z § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a senát 3C nezistil dôvod na odlišný výklad § 4 ods. 2 písm. a)
ZoPZP ani po rozhodnutí ESD vo veci C-22/12. S týmito názormi sa senát 1C nestotožňuje a chce sa od

nich odchýliť, pričom v právnom posúdení veci je východiskovou otázkou, či je normatívne prípustná taká
interpretácia § 4 ods. 2 písm. a) ZoPZP, podľa ktorej možno nemajetkovú ujmu podľa § 13 Občianskeho
zákonníka zahrnúť pod škodu na zdraví, teda vymedzenie výkladových hraníc pojmu škoda na zdraví,
ktorúpreúčelypovinnéhozmluvnéhopoisteniazákonodarcavustanovenísubsumujepodpoistnékrytie.
V odôvodnení svojho rozhodnutia senát 1C prezentuje svoj právny názor a uzavrel, že extenzívny

výkladový postup pojmu ,,škoda na zdraví? a rešpektovanie súvislostí právnych inštitútov umožňujú
taký záver, že je normatívne prípustná taká interpretácia § 4 ods. 2 písm. a) ZoPZP, podľa ktorej aj
nemajetkovú ujmu podľa § 13 možno zahrnúť pod škodu na zdraví. Veľký senát k dnešnému dňu
nerozhodol.

32. Odklon od právneho názoru prezentovaného v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Cdo/301/2012 je teda prezentovaný okrem rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/1361/2015
z 26.06.2017 aj vo veci Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 1Cdo/156/2017. Odlišný právny názor
Najvyššieho súdu SR v porovnaní s rozhodnutiami NS SR vo veciach sp. zn. 4Cdo/168/2009 a
sp.zn. 3Cdo/301/2012 je tiež v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6MCdo/1/2016 z 31.07.2017.

Rozsudkom vo veci sp. zn. 6MCdo/1/2016 z 31.07.2017 Najvyšší súd SR mimoriadne dovolanie
zamietol(mimoriadnedovolanienapodnetpoisťovnepodalgenerálnyprokurátorSRapoisťovňanavrhla
mimoriadnemu dovolaniu vyhovieť). Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí ako jeden z dôvodov, pre
ktorý v prejednávanej veci neprichádzalo do úvahy predloženie veci veľkému senátu, uviedol, že v čase
nasledujúcom po rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/168/2009 a 3Cdo/301/2012 spornú

právnu otázku riešil (a tiež vyriešil) Ústavný súd SR, ktorý vo viacerých ním dosiaľ posudzovaných
veciach odmietol sťažnosti poisťovní namietajúcich porušenie svojich základných práv rozhodnutiami
všeobecných súdov, ustaľujúcimi krytie aj nemajetkovej ujmy pozostalých poisteným podľa ZoPZP,
ale dokonca pri rozhodovaní vo veci sp. zn. III.ÚS/666/2016 z 11.10.2016 uzavrel, že pojem ,,škoda?použitý v zákone č. 381/2011 Z.z o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla je ústavne konformným spôsobom interpretovateľný extenzívne tak,
že zahŕňa aj nemajetkovú (imateriálnu) ujmu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane

osobnostiscieľommaximálnejmožnejmieryrešpektovaniacieľovrelevantnejúnijnejregulácie.Dovolací
súd vyslovil názor, že pre posúdenie otázky pasívnej legitimácie poisťovne je rozhodujúce riešenie
otázky, čo treba rozumieť pod pojmom škoda (použitým v ZoPZP). Pre účely tohto zákona treba pojem
škoda vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada
patrípozostalým(poblízkejosobeusmrtenejpridopravnejnehodevsúvislostisprevádzkoumotorového

vozidla)ztituluobčianskoprávnejzodpovednostizazásahdoosobnostnýchprávspočívajúcichvzásahu
do ich práva na súkromný a rodinný život. C. súd poukázal na účel poistenia zodpovednosti za škody
spôsobené prevádzkou motorového vozidla a ním je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti
s touto prevádzkou a odkázal tiež na dôvodovú správu k zodpovednostnému zákonu, podľa ktorej je
usmrtenie pri dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti a uzavrel, že pokiaľ podľa
súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu,

ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto
zodpovednosť predmetom poisteného krytia. Ak by mal platiť výklad pojmu škoda vychádzajúci z
textu ZoPZP (gramatický výklad), prinášalo by to značné majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich
za takúto nemajetkovú ujmu. Podľa dovolacieho súdu je rozširujúci výklad pojmu škoda pre účely
zodpovednosť zákona aj ústavne konformným, že pri výklade pojmu škoda pre účely ZoPZP treba

vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve a že zodpovednostný zákon bol totiž
výsledkom transpozície smerníc EÚ, ktoré boli nahradené tohto času platnou smernicou Európskeho
parlamentu a Rady 2009/103/ES zo dňa 16.09.2009. Dovolací súd sa nestotožnil ani s námietkou, že
nižšie súdy dospeli k názoru o pasívnej legitimácii poisťovní nesprávnou priamou aplikáciou smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16.09.2009, keď súd prvej inštancie i odvolací súd

sa v odôvodneniach svojich rozsudkov venovali problému priamej aplikovateľnosti (resp. presnejšie
nedostatku priamej záväznosti) smerníc, žiaden z nich však svoje rozhodnutie vyhovujúce žalobe
nezaložil na priamej aplikácii smernice, ale na eurokonformnom výklade vnútroštátnej právnej úpravy
povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel
a v závere, že takýto výklad je možný a tiež namieste. Výhrada viazanosťou pasívnej legitimácie

poisťovne na úprave náhrady nemajetkovej ujmy na základe zodpovednosti poisteného vnútroštátnym
právom, bola pritom zjavným výsledkom neochoty rešpektovať tú skutočnosť, že komunitárne právo
medzi pojmami ,,škoda? a ,,ujma?, resp. medzi ,,materiálnymi škodami? a ,,nemajetkovými ujmami?
nerozlišuje, resp. aj súvisiacej neochoty nadradiť eurokonformnú interpretáciu zažitej systematike
vnútroštátneho práva.

33. K dôvodu obnovy konania spočívajúcom v tom, že sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy,
ktoré navrhovateľ obnovy konania nemohol bez svojej viny použiť v pôvodnom konaní, (existencia
rozhodnutia súdu - rozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. 3Cdo 301/2012 a s rovnakým právnym záverom
aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Cdo/219/2016 je dôvodom podanej obnovy konania v

tejto veci) platí, že danými rozhodnutiami, ktorých existencia je dôvodom obnovy konania, sú jednak
rozhodnutia, ktoré strana bez svojej procesnej viny nemohla použiť v pôvodnom konaní napriek tomu,
že reálne existovali a jednak rozhodnutia nové, teda prijaté až po právoplatnom rozhodnutí veci. Na
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo 301/2012 zo dňa 31.3.2016 a s rovnakým právnym názorom
aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Cdo/219/2016 zo dňa 15.5.2017 nemohol žalobca

poukázať v obnovou napadnutej veci, keďže bola rozhodnutá a právoplatne skončená skôr. Podmienkou
prípustnosti žaloby na obnovu konania je však okrem toho, že žalobu na obnovu konania môže
podať strana, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané, aj preukázanie potencionálne
priaznivejšieho rozhodnutia vo veci, čo je procesným predpokladom pre povolenie obnovy konania.
Podľa názoru súdu s prihliadnutím na pretrvávajúce rozdielne právne názory na pasívnu legitimáciu

poisťovne v danom predmete konania nielen súdov prvej či druhej inštancie, ale i najvyššieho súdu
(viď uvádzané vyššie) a najmä na odôvodnenie uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn.
III. ÚS 666/2016-36 zo dňa 11.10.2016, ktoré sa týka rozhodnutí všeobecných súdov v obnovou
napadnutom konaní s vysloveným právnym názorom aj vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu vo veci
sp.zn.3Cdo301/2012zodňa31.3.2016(ÚstavnýsúdSRokreminéhokonštatoval,žeúlohouokresného

súdu i krajského súdu vo veci (sp. zn. 7C/69/2011) bolo pri rozhodovaní žalovaného sporu jednoznačne
ustáliť,čiextenzívnyvýkladpojmu„škoda“použitéhovzákoneopovinnomzmluvnompoisteníbudeviesť
k aplikácii práva contra legem alebo či, naopak, zaužívané výkladové postupy a rešpektovanie súvislostí
dotknutých právnych inštitútov a kategórii umožňuje zmysluplne zahrnúť pod zákonnú terminológiu ajnemajetkovú (imateriálnu) ujmu aprobovanú in abstracto v ustanoveniach Občianskeho zákonníka o
ochrane osobnosti. Ak sa krajský súd i okresný súd priklonili k druhej z možností, Ústavný súd ju
nepovažuje za prejav svojvôle vedúcej k ústavnej neudržateľnosti), žalobcom označené rozhodnutie NS

SR sp.zn. 3Cdo 301/2012 zo dňa 31.3.2016 nemôže privodiť pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie v
obnovenom konaní veci sp. zn. 7C/69/2011 Okresného súdu Prievidza.

34. Vzhľadom na vyššie uvedené súd žalobu na obnovu konania v súlade s § 414 CSP ako nedôvodnú
zamietol.

35. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojitosti s § 255 ods. 1 CSP,
podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Vo veci v plnom
rozsahu úspešní žalovaní v 1. až v 3. rade majú nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O
výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti
ktorého rozhodnutiu smeruje.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).