Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, June 28, 2018

Súd: Okresný súd Martin
Spisová značka: 5Cpr/1/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5711211380
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Zátopková

ECLI: ECLI:SK:OSMT:2018:5711211380.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdMartinsudkyňouJUDr.NorouZátopkovouvprávnejvecižalobcu:N..G.Š.,B..XX.X.XXXX,

X. I. XXXX/XX, XXXXX X. - L. X., právne zastúpený JUDr. Katarínou Turanskou, advokátkou so sídlom
Štúrove námestie 10520/13B, 03601 Martin, proti žalovanému: VÝVOJ Martin a.s., Komenského 19,
Martin, IČO: 36 381 829, právne zastúpený JUDr. Ivetou Ďurčaťovou, advokátkou so sídlom Kollárova
35, Martin, o náhradu mzdy, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 26498,62 eura spolu s úrokom z
omeškania vo výške 6,5% ročne zo sumy 736,07 eura od 21.10.2011 do zaplatenia, vo výške 6,25%
ročne zo sumy 736,07 eura od 21.11.2011 do zaplatenia, vo výške 6% ročne zo sumy 736,07 eura od

21.12.2011 do zaplatenia, zo sumy 736,07 eura od 21.1.2012 do zaplatenia, zo sumy 736,07 eura od
21.2.2012 do zaplatenia, zo sumy 736,07 eura od 21.3.2012 do zaplatenia, zo sumy 736,07 eura od
21.4.2012 do zaplatenia, zo sumy 736,07 eura od21.5.2012 do zaplatenia, zo sumy 736,07 eura od
21.6.2012 do zaplatenia, vo výške 5,75% ročne zo sumy 736,07 eura od 21.7.2012 do zaplatenia, zo
sumy 736,07 eura od 21.8.2012 do zaplatenia, zo sumy 736,07 eura od 21.9.2012 do zaplatenia, zo
sumy 736,07 eura od 21.10.2012 do zaplatenia, zo sumy 736,07 eura od 21.11.2012 do zaplatenia, zo
sumy 736,07 eura od 21.12.2012 do zaplatenia, zo sumy 736,07 eura od 21.1.2013 do zaplatenia, zo

sumy 736,07 eura od 21.2.2013 do zaplatenia, zo sumy 736,07 eura od 21.3.2013 do zaplatenia, zo
sumy 736,07 eura od 21.4.2013 do zaplatenia, vo výške 5,5% ročne zo sumy 736,07 eura od 21.5.2013
do zaplatenia, zo sumy 736,07 eura od 21.6.2013 do zaplatenia, zo sumy 736,07 eura od 21.7.2013
do zaplatenia, zo sumy 736,07 eura od 21.8.2013 do zaplatenia, zo sumy 736,07 eura od 21.9.2013 do
zaplatenia, vo výške 5,25% ročne zo sumy 736,07 eura od 21.10.2013 do zaplatenia, zo sumy 736,07
eura od 21.11.2013 do zaplatenia, zo sumy 736,07 eura od 21.12.2013 do zaplatenia, zo sumy 736,07
eura od 21.1.2014 do zaplatenia, zo sumy 736,07 eura od 21.2.2014 do zaplatenia, zo sumy 736,07
eura od 21.3.2014 do zaplatenia, zo sumy 736,07 eura od 21.4.2014 do zaplatenia, zo sumy 736,07 eura

od 21.5.2014 do zaplatenia, vo výške 5,15% ročne zo sumy 736,07 eura od 21.6.2014 do zaplatenia,
zo sumy 736,07 eura od 21.7.2014 do zaplatenia, zo sumy 736,07 eura od 21.8.2014 do zaplatenia,
vo výške 5,05% ročne zo sumy 736,07 eura od 21.9.2014 do zaplatenia, to všetko do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu účelne vynaložených trov konania v rozsahu 100%.
O výške trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Podaním zo dňa 2.9.2011 žalobca podal žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru
zo strany žalovaného a žiadal, aby okamžité skončenie pracovného pomeru, dané mu listom zo dňa
15.8.2011 ku dňu 16.8.2011 bolo neplatné s tým, že jeho pracovno-právny vzťah, vzniknutý na základe
pracovnej zmluvy zo dňa 19.4.2010 naďalej trvá. Žalobca žiadal zaviazať žalovaného k náhrade mzdyod 3.8.2011 do času, keď zamestnávateľ mu umožní pokračovať v práci, alebo do rozhodnutia vo veci
samej. Zároveň si uplatnil trovy konania. Rozsudkom zo dňa 22.2.2012 okresný súd žalobu žalobcu
zamietol. Na základe odvolania Krajský súd Žilina dňa 20.11.2012 rozhodol tak, že rozsudok okresného

súdu zrušuje a vracia mu na ďalšie konanie. Okresný súd opakovane rozhodol dňa 7.2.2013 s tým, že
žalobu žalobcu zamietol. Na základe odvolania konal vo veci odvolací súd, ktorý rozsudkom zo dňa
9.10.2013 rozhodol tak, že zmenil rozsudok okresného súdu a určil, že okamžité skončenie pracovného
pomeru, dané žalobcovi žalovaným listom zo dňa 15.8.2011 ku dňu 16.8.2011 je neplatné.
Dňa 20.12.2013 žalovaný podal proti rozhodnutiu krajského súdu dovolanie. Najvyšší súd SR svojím

rozhodnutímzodňa25.3.2015sp.zn.4Cdo105/2014rozsudokKrajskéhosúduvŽilinezodňa9.10.2013
zrušil a vec mu vrátil na nové konanie. Krajský súd následne svojím rozhodnutím zo dňa 11.5.2016
rozhodol, že rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým návrh na určenie neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru zamietol, mení tak, že určuje, že okamžité skončenie pracovného
pomeru dané žalobcovi žalovaným listom zo dňa 15.8.2011 ku dňu 6.8.2011 je neplatné. Podaním zo
dňa 21.7.2016 žalovaný podal proti poslednému rozhodnutiu krajského súdu dovolanie. Najvyšší súd

svojím rozhodnutím zo dňa 21.6.2017 v konaní sp.zn. 4Cdo 173/2016 dovolanie odmietol.

2. Na základe týchto rozhodnutí bolo právoplatne rozhodnuté o existencii pracovného pomeru žalobcu
rozhodnutím Krajského súdu Žilina č.k. 7CoPr 6/2015-200 zo dňa 11.5.2016 s tým, že bolo určené, že
okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobcovi žalovaným listom zo dňa 15.8.2011 ku dňu

16.8.2011 bolo neplatné.

3. Po právoplatnom skončení konania, týkajúce sa výroku rozsudku o okamžitom skončení pracovného
pomeru súd vyzval strany sporu, aby oznámili súdu, či je predpoklad mimosúdnej dohody ohľadne
náhrady mzdy s tým, aby vyčíslili náhradu mzdy, ktorú považujú za dôvodnú.

Právna zástupkyňa žalovaného podaním zo dňa 9.2.2018 uviedla, že vzhľadom na dĺžku konania majú
záujem so žalobcom uzatvoriť mimosúdnu dohodu v časti náhrady mzdy. Žalobcovi prostredníctvom
Slovenskej pošty bolo zasielané podanie zo dňa 3.10.2017 s návrhom na uzatvorenie mimosúdnej
dohody o urovnaní s tým, že zásielka sa z adresy vrátila nedoručená s oznámením adresát neznámy.
Následne návrh na uzatvorenie dohody o urovnaní mu bol zaslaný na adresu do Bratislavy, ktorú zistil

až z výzvy súdu. Vyčíslenie náhrady mzdy žalovaný oznámil žalobcovi s tým, že za dôvodné považoval
priznať náhradu mzdy vo výške 9000 euro. Túto výšku považoval za dôvodnú vzhľadom na osobitosť
prejednávanej veci.

4. Právny zástupca žalobcu podaním zo dňa 15.2.2018 vyčíslil náhradu mzdy. Poukázal na ustanovenie

§ 79 ods.1, ods.2 Zákonníka práce s tým, že náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas
36.mesiacov. Žalobca ako zamestnanec listom zo dňa 16.8.2011 oznámil zamestnávateľovi, že trvá
na ďalšom zamestnávaní a považoval skončenie pracovného pomeru za neplatné. Právny zástupca
žalobcu predložil súdu výpočet náhrady mzdy s poukazom na ustanovenie § 134 ods.1, ods.2 Zákonníka
práce s tým, že pri výpočte priemerného hodinového zárobku vychádzal z výplatných pások za štvrťrok

prechádzajúci štvrťroku, v ktorom bol pracovný pomer neplatne skončený (8/2011), teda za mesiace
apríl, máj, jún 2011. Priemerný hodinový zárobok je 4,5144 eura, za kalendárny mesiac to predstavuje
736,07 eura. Špecifikácia výpočtu : 4,5144 x 7,5 x 21,74 = 736,07 eura. Náhradu mzdy si žalobca
uplatnil od 1.9.2011 do 1.9.2014 v počte 36.mesiacov v zmysle § 79 ods.2 Zákonníka práce aj napriek
skutočnosti, že spor trvá už viac ako šesť rokov a žalovaný neumožnil žalobcovi vykonávať prácu. Za

obdobie 36.mesiacov je náhrada mzdy vo výške 26498,62 eura (36.mesiacov x 736,07 eura).
Žalobca si žalobou spolu s náhradou mzdy uplatnil aj úroky z omeškania z dôvodu oneskoreného
peňažného plnenia. Úroky z omeškania sú majetkovou sankciou, majú veriteľa - zamestnanca odškodniť
za to, že nemohol použiť dlhovanú istinu náhrady mzdy, ktorej úžitky na druhej strane mohol za čas
omeškania poberať dlžník - zamestnávateľ (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn.1Cdo 116/2008).

Z ustanovenia § 119 ods.1 Zákonníka práce vyplýva, že náhrada mzdy je rovnako ako mzda splatná
pozadu za mesačné obdobie a to najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa
poskytuje. K omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom rozviazaní
pracovného pomeru dochádza preto u jednotlivých náhrad miezd spravidla za ten ktorý mesiac podľa
toho, kedy u nich nastala splatnosť (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo 246/2010).

5. Súdom bolo vo veci nariadené pojednávanie, na ktorom vykonal dokazovanie výsluchom právnych
zástupcov strán sporu, listinnými dokladmi - výplatnými páskami žalobcu za mesiac apríl, máj, jún 2011,oboznámené boli rozhodnutia krajského a najvyššieho súdu SR, ktorými bolo rozhodnuté v tejto veci o
existencii pracovného pomeru žalobcu.

6. Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní zotrvala na podanej žalobe na priznanie náhrady mzdy
za obdobie 36.mesiacov. Poukázala na to, že pracovno-právny spor trvá naozaj dlho s tým, že dvakrát
bola vec riešená na najvyššom súde. Pre žalobcu táto situácia bola ťaživá, nepredpokladal, že by
sa spor takto dlho mohol vyvíjať. Poukázala na osobu žalobcu tak, ako to už bolo konštatované aj v
rozhodnutíkrajskéhosúdusp.zn.7CoPr6/2015,žesajednáopracovníka,ktorýbolhodnotenýpozitívne,

poukazované bolo na jeho dobrú pracovnú morálku, pozitívne vlastnosti. Náhrada mzdy nemá byť
len ekvivalentom mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť, pretože mu zamestnávateľ neumožnil
vykonávať prácu, na ktorú sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy a ktorú bol schopný a ochotný vykonávať,
ale má mať aj určitý charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi,
ktorý bezdôvodne neplatne okamžite chcel skončiť pracovný pomer so zamestnancom. Žalobca mal
záujemzotrvaťvpracovnompomereužalovaného.Vzhľadomktomu,žesporo pracovno-právnypomer

trval dlhú dobu, žalobca sa musel zamestnať, pretože nemal žiadny príjem.

7. Právna zástupkyňa žalovaného uviedla, že žiada priznať náhradu mzdy za čas trvajúci dvanásť
mesiacov v súlade s § 72 ods.2 Zákonníka práce, kedy túto moderačnú právomoc súdu udelil právny
predpis. Stotožnila sa s tým, že otázka okamžitého skončenia pracovného pomeru sa riešila dlho, ale

mala za to, že zo strany žalobcu došlo k porušeniu pracovnej disciplíny nie len tým, čo vykonal a čo bolo
predmetomdokazovania,aleajtým,ževzákladnomkonaníbolouvedené,žeuvedenýpracovníkuviedol
zamestnávateľa do omylu, keď neprešiel bezpečnostnou previerkou napriek tomu, že u zamestnávateľa
môžu pracovať pracovníci, ktorí touto bezpečnostnou previerkou musia prejsť s tým, že kompetentný
štátny orgán vyhodnotil menovaného ako osobu, ktorá uvádza nepravdivé tvrdenia. Pokiaľ by nebolo

došlo k skončeniu pracovného pomeru okamžite, muselo by dôjsť k daniu výpovede menovanému
pracovníkovi. Žalovanému nebolo zrejmé, u akého zamestnávateľa vykonával prácu žalobcu, kedy a v
akom časovom horizonte.
Právna zástupkyňa žalovaného sa stotožnila s tým, že mzda, resp. náhrada mzdy, ktoré majú byť
vykonané sú vypočítané, čo sa týka základného výpočtu v správnej výške, výpočet nespochybňovali.

Rozdiel, ktorý bol oproti vyjadreniu žalobcu je ten, že žiadajú priznať náhradu mzdy za dvanásť mesiacov
od 1.9.2011 a nie za tridsaťšesť mesiacov od 1.9.2011 tak, ako si to uplatnil žalobca.

8. Pretože strany sporu sa ustálili vo výške výpočtu náhrady mzdy uplatnenej žalobcom aj od obdobia,
od kedy táto náhrada má byť priznaná, bolo na posúdení súdu už len otázka, za aké obdobie má byť

náhrada mzdy žalobcovi priznaná.

9. Podľa ustanovenia § 79 ods.2 Zákonníka práce ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi
poskytnúť náhrada mzdy presiahne dvanásť mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho
povinnosť nahradiť mzdu za čas, presahujúci dvanásť mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu

mzdy za čas presahujúci dvanásť mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať, náhrada mzdy môže byť
priznaná najviac za tridsaťšesť mesiacov.

10. Pri priznávaní náhrady mzdy žalobcovi súd zohľadnil nasledovné skutočnosti:
Nesporne žalovaný neplatne skončil pracovný pomer so žalobcom s tým, že okamžité skončenie

pracovného pomeru dané žalobcovi listom zo dňa 15.8.2011 ku dňu 16.8.2011 bolo určené neplatným,
posledným rozhodnutím už vo veci bolo rozhodnutie Najvyššieho súdu SR tak, ako bolo už uvedené v
rozsudku a rozhodnutie vo veci nadobudlo právoplatnosť 27.6.2016 (žaloba podaná dňa 2.9.2011). Je
nesporné, že išlo o veľmi dlhý čas, kedy žalobca nemal vyriešený svoj pracovný pomer, žalovaný ho
nezamestnával a ani neprejavil záujem ho zamestnať. Žalobca bol nútený si nájsť prácu a zamestnať

sa, pretože by od roku 2011 nemal žiadny príjem, pokiaľ by nepracoval u iného zamestnávateľa. Táto
skutočnosť bola podstatná pre posúdenie obdobia, za ktoré súd priznal náhradu mzdy. Podľa názoru
súdu bolo absolútne dôvodné priznať žalobcovi náhradu mzdy za dobu tridsaťšesť mesiacov tak, ako
to zákon umožňuje. Pokiaľ by sa mal súd stotožniť s názorom žalovaného, že dôvodné je priznať
žalobcovi náhradu mzdy len za dvanásť mesiacov, bolo by to v podstate len do septembra 2012, pričom

existencia pracovného pomeru sa riešila až do konca júna 2016. Tak, ako už je konštatované, išlo o
veľmi dlhé, v danom prípade až neprimerane dlhé obdobie, kedy bol riešený pracovno-právny pomer
žalobcu. Tento bol v konaní úspešný, domohol sa uplatneného práva určenia neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru. Obdobie tridsaťšesť mesiacov bude len nevyhnutným obdobím, kedyžalovaný uhradí náhradu mzdy žalobcovi. V konaní súd mal preukázané, že na strane žalobcu išlo
o zodpovedného pracovníka žalovaného, ktorý dosahoval dobré pracovné výsledky. Nesporne došlo
k tomu, že určitým spôsobom porušil pracovnú a technologickú disciplínu, avšak nebolo to takým

zásadným spôsobom, aby pracovný pomer u neho skončil okamžite. Tvrdenie právnej zástupkyne
žalovaného ohľadne bezpečnostnej previerky žalobcu v priebehu celého konania nebolo prejednávané,
nebolo to predmetom dokazovania ani jedného stupňa súdov, ktoré vo veci rozhodovali. Žiadnym
spôsobom sa na to v konaní neprihliadalo. Súd teda priznal žalobcovi uplatnený nárok na náhradu mzdy
vo výške 736,07 eura mesačne za obdobie tridsaťšesť mesiacov, t.j. 26498,62 eura. Výška mesačnej

náhrady mzdy bola stranami sporu zhodná.

11. Strany sporu nenavrhli žiadne ďalšie dokazovanie, týkajúce sa existencie nového pracovného
pomeru žalovaného, preto z tohto dôvodu súd nevykonával žiadne dokazovanie s prihliadnutím na tú
skutočnosť, že strany sporu sú povinné navrhnúť dôkazy, ktoré žiadajú, aby boli súdom vykonané. Pokiaľ
ide o satisfakciu vo výške priznanej náhrady mzdy, súd ju nepovažoval za dostatočnú a preto priznal

žalobcovi aj úroky z omeškania. Opakovane tu súd poukazuje na dĺžku konania o neplatnosť skončenia
pracovného pomeru, podávanie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov žalovaným, i keď
rešpektuje jeho právo na obranu.

12. Okrem istiny súd priznal žalobcovi aj uplatnený úrok z omeškania, ktorý teda bolo nesporne možné

vyhodnotiť ako majetkovú sankciu, ktorá má odškodniť zamestnanca za to, že nemohol použiť dlhovanú
istinu náhrady mzdy, ktorej úžitky na druhej strane mohol za čas omeškania poberať zamestnávateľ.
Strany sporu zhodne uviedli, že nárok na náhradu mzdy je možné priznať za obdobie od 1.9.2011. K
omeškaniu zamestnávateľa s plnením nároku na náhradu mzdy dochádza v prípade, ak nárok nie je
uhradený riadne a včas. Omeškanie nastáva uplynutím času, určeného na plnenie, t.j. ak zamestnávateľ

neposkytne plnenie zamestnancovi najneskôr posledný deň splatnosti nároku.
Podľa ustanovenia § 119 ods.1 Zákonníka práce náhrada mzdy je rovnako ako mzda splatná pozadu
za mesačné obdobie a to najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytne. K
omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením náhrady pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru
dochádza preto u jednotlivých náhrad miezd spravidla za ten, ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich

nastala splatnosť.
Mzda žalovaným mala byť vyplácaná do dvadsiateho dňa v mesiaci, preto si uplatnil žalobca úrok z
omeškania od 21.10.2011 za mzdu, ktorá mu mala prináležať v septembri 2011. Z uvedeného dôvodu
súd priznal žalobcovi úroky z omeškania od dvadsiatehoprvého dňa v mesiacoch, na ktoré mal nárok s
tým, že úrok z omeškania bol priznaný v súlade s ustanovením § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka a §

3 ods.1 Nariadenia Vlády SR č.87/1995 Z.z. vo výške päť percentuálnych bodov zvýšených o základnú
úrokovúsadzbuEurópskejcentrálnejbanky,platnejkprvémudňuomeškaniasplnenímpeňažnéhodlhu.
Pokiaľ si žalobca uplatnil úrok s výpočtom päť percentuálnych bodov, súd to rešpektoval k danému
obdobiu tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku aj za obdobie pred 1.2.2013.

13. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods.1 Civilného sporového poriadku a
žalobcovi, ktorý bol v konaní plne úspešný, priznal nárok na náhradu účelne vynaložených trov konania
v rozsahu 100% s tým, že o náhrade trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po
právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní od doručenia
rozhodnutia na súde, ktorý ho vydal.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, žea) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli

uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.