Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, March 1, 2019

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 14C/4/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117202722
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eduard Valenčin

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2019:8117202722.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom JUDr. Eduardom Valenčinom v právnej veci žalobcu: V.. V. A., N..

XX.XX.XXXX, A. M. XXXX/XX, XXX XX W., právne zastúpený: JUDr. Jozef Tomko, advokát, Floriánova
2, 080 01 Prešov, IČO 37 870 505, proti žalovaným: M. X. T. V.. V. C., N.. XX.XX.XXXX, A. V. N.Š. XX,
XXX XX W., M. X. T. R. H., N.. XX.XX.XXXX, A. W. XX, XXX XX W., v konaní o zaplatenie 15.000 EUR
s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. žalovaní v 1. a 2. rade sú p o v i n n í zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 15.000 EUR
spolu s 5,05 % - tným ročným úrokom od 27.08.2015 do zaplatenia, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku,

II. p r i z n á v a žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v 1. a 2. rade v rozsahu 100 %
s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobousúdupodanoudňa07.02.2017navrholžalobca,abysúduložilžalovanýmpovinnosťspoločne
a nerozdielne zaplatiť mu sumu 15.000 EUR spolu s 5,05 % - tným ročným úrokom z omeškania od
27.08.2015 do zaplatenia, ako aj nahradiť trovy konania.
V rámci žaloby poukázal na to, že žalovaným na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 26.05.2015 požičal

sumu 15.000 EUR, ktorú sa zaviazali vrátiť do 26.08.2015 s dohodnutým úrokom 10 % mesačne zo
sumy pôžičky, teda 1.500 EUR za každý mesiac trvania pôžičky so splatnosťou úroku k 26.06.2015,
26.07.2015 a 26.08.2015. Zo žaloby ďalej vyplýva, že žalovaní pri návrhu na uzavretie zmluvy uviedli,
že peniaze potrebujú na realizovanie výhodnej obchodnej príležitosti, po ktorej nebude pre nich
problematické dlh splatiť, uhradiť dohodnutý úrok a zároveň si aj finančne polepšiť. Zo žaloby tiež
vyplýva, že žalovaná v 1. rade pracovala v oblasti bankovníctva, a preto bol žalobca presvedčený, že
žalovaní zvážili všetky riziká podmienok zmluvy, najmä dohodnutý úrok. Zo žaloba vyplýva, že žalovaná

v 1. rade dňa 26.06.2015 previedla na jeho účet sumu 1.500 EUR, ako splátku dohodnutých úrokov za
mesiac jún 2015. Následne už žalovaní nevrátili ani časť z požičaných peňazí a od 27.08.2015 sú v
omeškaní, pričom žalobca nepožaduje od žalovaných dohodnuté úroky, okrem sumy 1.500 EUR, ktorú
už zaplatili.

2. Žalovaná v 1. rade sa k žalobe nevyjadrila.

3. Žalovaný v 2. rade v rámci písomného vyjadrenia k žalobe poukázal na to, že celková suma pôžičky
predstavuje 19.500 EUR, čo je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku, na ktorú je súd povinný
prihliadať ex offo. Ďalej poukázal na to, že žalobca žalovaným nikdy neposkytol pôžičku 15.000 EUR,
ale boli to čiastkové pôžičky vo výške 5.000 EUR, 6.000 EUR, za ktoré pravidelne platili žalobcomstanovené úroky vo výške 10 % z požičanej sumy, až následne, keď sa dostali do omeškania so
splácaním žalobcom požadovaných čiastkových úrokov, im žalobca dal vypracovanú zmluvu o pôžičke,
ktorú mu mali vrátiť s úradne overenými podpismi, čo sa aj stalo. Zo žaloby vyplýva, že následne

žalobcovi platili úrok vo výške 1.500 EUR mesačne, ktorý po prvej splátke, tak ako to bolo dovtedy,
platili na účet žalobcu a pár krát sa stalo aj to, že vyplácali úrok v hotovosti na parkovisku pri aute, a
takto zaplatili ďalšie 4 splátky, čo činí 6.000 EUR. Z vyjadrenia ďalej vyplýva, že v predmetnej zmluve
ide o podmienky, ktoré sú nečestné, neslušné, hrubo poškodzujúce spotrebiteľa, čo je sankcionované
absolútnou neplatnosťou, nakoľko zmluva má charakter spotrebiteľskej zmluvy. Žalovaný v 2. rade sa

taktiež vyjadril, že po realizovaných úhradách jednotlivých splátok z poskytnutej pôžičky vo výške 15.000
EUR predstavuje dlh približne 8.000 EUR. Žalovaný v 2. rade sa zároveň vyjadril, že akceptuje, že medzi
nimi ako účastníkmi došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke dňa 26.05.2015.

4. Zo zmluvy o pôžičke zo dňa 26.05.2015 vyplýva, že žalobca, ako veriteľ požičal žalovanej v 1. rade,
ako dlžníčke a žalovanému v 2. rade ako spoludlžníkovi, sumu 15.000 EUR s tým, že zmluvné strany

si dohodli splatnosť pôžičky k 26.08.2015 s 10 % mesačným úrokom splácaným v 3 splátkach, a to k
26.06.2015 1.500 EUR, k 26.07.2015 1.500 EUR a k 26.08.2015 1.500 EUR.

5. Na pojednávanie, ktorého termín bol vytýčený na deň 01.03.2019 sa žalovaní nedostavili, pričom
žalovaná v 1. rade svoju neúčasť ospravedlnila z dôvodu práceneschopnosti a žalovaný v 2. rade si

zásielku nevyzdvihol v odbernej lehote. Na pojednávanie sa dostavil iba žalobca, ktorý uviedol, že už
v minulosti ho viackrát oslovila žalovaná z dôvodu poskytnutia pôžičky za tým účelom, že zabezpečuje
dovoz motorových vozidiel zo zahraničia s tým, že ich predáva s dobrým ziskom, preto nie je problém
vyplatiť žalobcovi pôžičku spolu s 10 % - tným úrokom, čo sa aj v minulosti stalo. Prvý krát to bola pôžička
v sume 2.000 EUR s tým, že žalovaná v 1. rade vrátila žalobcovi sumu 2.200 EUR, následne to bola

pôžička 3.500 EUR s tým, že žalovaná v 1. rade vyplatila žalobcovi sumu 3.850 EUR, a takto jej poskytol
asi 6 alebo 7 pôžičiek, pričom keď ho požiadala o poskytnutie pôžičky vo výške 15.000 EUR, túto sumu
nemal k dispozícii, preto jej ju prvotne poskytnúť nemohol. Následne naňho viackrát naliehala, preto si
väčšiučasťpeňazínatútopôžičkupožičalapôžičkuposkytol,keďžepredpokladalrovnakýscenár,akoto
bolo v minulosti pri nižších pôžičkách, teda aj to, že takto si môže určitým spôsobom privyrobiť. Uviedol,

že pri tejto pôžičke, vzhľadom na jej výšku, chcel mať ale väčšiu istotu, preto žiadal nejaké ručenie,
resp. nejakú ďalšiu osobu a žalovaná v 1. rade navrhla žalovaného v 2. rade, ako spoludlžníka, pričom
žalovaný v 2. rade vlastnil autoservis a budilo to dojem, že privážané autá zo zahraničia tam pripravuje
na predaj a následne ich zo ziskom žalovaní predávajú. Žalobca poukázal tiež na to, že žalovaní boli
dobre oblečení, jazdili na Audi, resp. BMW, preto v svojej naivite predpokladal, že peniaze mu budú

vrátené. Žalovaná v 1. rade mu však na účet zaslala iba prvú splátku úroku 1.500 EUR, pričom túto
sumu dokonca následne požičal, ďalšom samostatnou zmluvou, žalovanému v 2. rade, ktorý ho žiadal
o poskytnutie väčšej pôžičky, avšak on mu povedal, že má iba túto sumu, preto mu žalobca túto sumu
požičal, ktorú mu ale žalovaný v 2. rade nevrátil a aj táto pôžička bola predmetom súdneho konania,
pričom žalovaný v 2. rade vrátil žalobcovi iba sumu 500 EUR, preto predmetom konania bola suma 1.000

EUR s tým, že žalobca nechcel žiaden úrok, len aby sa mu vrátila istina, čo v podstate chce aj v tejto veci.
K písomnému vyjadreniu žalovaného v 2. rade žalobca uviedol, že zmluvu o pôžičke vôbec
nepripravoval, túto mu predložila žalovaná v 2. rade, pričom si aj všimol určité ustanovenia zmluvy, ktoré
sa mu zdali zvláštne, ale žalovaní tvrdili, že peniaze budú určite vrátené, preto s tým nebude žiaden
problém a aj týmto spôsobom vlastne budili navonok dojem, že peniaze mu jednoznačne vrátia, čo sa

ale nestalo, preto ich viacnásobne vyzýval na vrátenie pôžičky, pričom žalovaný v 2. rade mu prisľúbil
okamžité vrátenie pôžičky vo výške 1.500 EUR, čo sa tiež nestalo a skončilo to až na súde. Vzhľadom
na to, že sa nemohol dostať k svojim peniazom oslovil „vymáhačskú firmu“, ktorá ale tiež neuspela a
pracovník tejto firmy mu povedal, že sa jedná o podvodníkov s tým, že peniaze už neuvidí. Preto podal aj
trestné oznámenie, ktoré ale bolo zastavené a bol odporučený na civilný súd, preto podal aj túto žalobu.

V súvislosti s tvrdením žalovaného v 2. rade, že mu mala byť zaplatená suma 6.000 EUR v hotovosti
uviedol, že žalovaný v 2. rade bol iba ako spoludlžník, a tento mu okrem sumy 500 EUR v inom prípade,
nikdy nič nevrátil, pričom peniaze mu vždy aj pri predchádzajúcich pôžičkách vracala žalovaná v 1. rade,
a to vždy na účet, nikdy nie v hotovosti, pričom pokiaľ by mali byť vyplatené nejaké peniaze v hotovosti,
tak by napr. žalovaný v 2. rade určite chcel najprv vrátiť pôžičku vo výške 1.500 EUR, čo sa tiež nestalo

a všetky tieto vyjadrenia žalovaných a ich zavádzania sú iba účelové a žalobcovi sa už skutočne jedná
iba o to, aby mu boli vrátené ním poskytnuté finančné prostriedky.
Žalobca sa zároveň vyjadril, že pôžičky boli realizované vždy na základe zmluvy o pôžičke s tým, že na
mestskom úrade boli overované podpisy dlžníka, čo bolo aj v danom prípade a aj v danom prípade bolipeniaze odovzdané priamo v miestnosti, kde došlo k overeniu podpisov, teda peniaze boli odovzdané
hneď po podpise zmluvy, a takto to bolo aj v predchádzajúcich pôžičkách so žalovanou v 1. rade.

6. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi
veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci
rovnakého druhu.
Podľa § 658 ods. 1, ods. 2 OZ, pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky. Pri peňažnej pôžičke možno
dojednať namiesto úrokov plnenie primeraného väčšieho množstva alebo veci väčšej akosti, spravidla

toho istého druhu.

7. Podľa § 511 ods. 1 OZ, ak právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu je ustanovené alebo
účastníkmi dohodnuté alebo ak to vyplýva z povahy plnenia, že viac dlžníkov má tomu istému veriteľovi
splniť dlh spoločne a nerozdielne, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z nich. Ak
dlh splní jeden dlžník, povinnosť ostatných zanikne.

Podľa § 511 ods. 2 OZ, ak právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu nie je ustanovené alebo
účastníkmidohodnutéinak,súpodielynadlhuvšetkýchdlžníkovvovzájomnompomererovnaké.Dlžník,
protiktorémuboluplatnenýnárokvyšší,nežzodpovedájehopodielu,jepovinnýbezzbytočnéhoodkladu
upovedomiť o tom ostatných dlžníkov a dať im príležitosť, aby uplatnili svoje námietky proti pohľadávke.
Môže od nich požadovať, aby dlh podľa podielov na nich pripadajúcich splnili alebo aby ho v tomto

rozsahu dlhu inak zbavili.
Podľa § 511 ods. 3 OZ, ak dlžník v rozsahu uplatneného nároku dlh sám splnil, je oprávnený požadovať
náhradu od ostatných podľa ich podielov. Pokiaľ nemôže niektorý z dlžníkov svoj podiel splniť, rozvrhne
sa tento podiel rovnakým dielom na všetkých ostatných.

8. Podľa § 517 ods. 1 vety prvej Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní,
je v omeškaní.
Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací

predpis.
Podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

9. Na základe vykonaného dokazovania, a to výsluchu žalobcu a predložených listinných dôkazov, mal
súd za nepochybne preukázané, že žalobca poskytol žalovaným v 1. a 2. rade pôžičku vo výške 15.000
EUR, ktorú žalobcovi nevrátili a žalovaná v 1. rade uhradila iba jednu splátku vo výške 1.500 EUR z titulu
úroku, ktorú ale následne žalobca požičal žalovanému v 2. rade, pričom táto pôžička bola predmetom
súdneho konania (sp. zn. 29C/5/2017), v ktorej bol žalobca úspešný (rozsudok právoplatný 27.04.2018).

Žalovaný v 2. rade v rámci svojho písomného vyjadrenia namietal, že v danom prípade sa jedná o
spotrebiteľskú zmluvu s tým, že podmienky, ktoré sú uvedené v zmluve sú nečestné, neslušné, hrubo
poškodzujúce spotrebiteľa. V tomto ohľade súd poukazuje aj na to, že v danom prípade sa nejedná
o žiadnu spotrebiteľskú zmluvu. Jedná sa o pôžičku medzi fyzickými osobami, nakoľko žalobca nie
je dodávateľom, ktorý by poskytoval finančné prostriedky, teda pôžičky, resp. úvery a nepochybne sa

jednalo o súkromnú pôžičku medzi fyzickými osobami. Súd zároveň poukazuje na to, že žalovaných
vyzval na predloženie dokladov preukazujúcich splatenie pôžičky, avšak žalobcovia sa na pojednávanie
nedostavili a súdu nepredložili ani žiadne doklady, teda v tomto ohľade neuniesli dôkazné bremeno na
preukázanie skutočnosti, že mali žalobcovi vrátiť sumu 6.000 EUR. Žalobca v rámci žaloby poukázal
na to, že žiada vrátenie istiny v sume 15.000 EUR s tým, že už nežiada žiadne ďalšie úroky, okrem

zaplatenej sumy 1.500 EUR. V tomto ohľade súd poukazuje na to, že vyplatený úrok vo výške 1.500 EUR
vo vzťahu k istine 15.000 EUR predstavuje pri splatnosti 3 mesiace, ročný úrok vo výške 30 %, ktorý
súd nepovažuje za neprijateľný a ani odporujúci dobrým mravom, hlavne s poukazom na to, že zmluvu
žalobcovi predložili žalovaní, ktorí aj navrhli úrokové podmienky, resp. aj s poukazom na skutočnosť,
že túto sumu žalobca následne opätovne požičal žalovanému v 2. rade, ktorý mu z tejto sumy vrátil iba

sumu 500 EUR. Vzhľadom na skutočnosť, že v konaní nebolo preukázané, aby žalovaní vrátili žalobcovi
čo len časť poskytnutej istiny pôžičky, súd im uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne
istinu vo výške 15.000 EUR s príslušným zákonným úrokom z omeškania odo dňa nasledujúceho po
splatnosti pôžičky, t.j. od 27.08.2015 do zaplatenia.10. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne

rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

11. O trovách konania súd rozhodol na základe vyššie citovaných zákonných ustanovení a úspešnému
žalobcovi priznal voči neúspešným žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na

Krajský súd v Prešove.

Podľa § 363 Civilného sporového poriadku, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania
uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok).