Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, September 13, 2013

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/171/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1209200915
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 09. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1209200915.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľky: W. Š., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom T. D.. Č..
XX, L., zastúpená advokátom JUDr. Ing. Branislavom Pechom, Piaristická ul. č. 2, Nitra, proti odporcovi:
K. U. U., H..U.., O.N. D.. Č.. XX, X., IČO: XX XXX XXX, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava
II zo dňa 02.03.2012, č. k. 6C 26/2009-396, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané
navrhovateľke odporcom zo dňa 23.12.2008 je neplatné a pracovný pomer trvá, odporcovi uložil
povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu mzdy vo výške 76.000,90 eur a náhradu trov konania vo výške
15.970,43 eur, a to všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň odporcovi uložil povinnosť

zaplatiť na účet súdu prvého stupňa súdny poplatok vo výške 4.659,50 eur do 15 dní od právoplatnosti
rozsudku.

Svoje rozhodnutie odôvodnil súd prvého stupňa po právnej stránke ust. § 68 ods. 1, ods. 2 prvá
veta, § 70 Zákonníka práce a po vecnej stránke tým, že navrhovateľka a odporca uzavreli pracovnú
zmluvu dňa 31.12.2002 s tým, že dodatkom k pracovnej zmluve bola navrhovateľka s účinnosťou odo

dňa 01.03.2008 zaradená do funkcie vedúceho klientskeho oddelenia a dňa 23.12.2008 prevzala od
odporcu list, ktorým s navrhovateľkou odporca okamžite skončil pracovný pomer z dôvodu závažného
porušenia pracovnej disciplíny spočívajúceho v tom, že T.. B. S. zasielala zálohy na protiplnenia klienta
aj napriek skutočnosti, že u klienta - obchodnej spoločnosti B. L., U.. U..G..C.. evidovala faktúry
viac ako 30 dní po lehote splatnosti a z dôvodu, že odporca odstúpil od obchodov pri pohľadávkach
klienta B. L., U.. U..G..C.. skôr ako nebude mať dostatok finančných prostriedkov od obchodnej

spoločnosti B. L., U.. U..G..C.. na započítanie odstúpenia a následne v zákonom stanovenej lehote
navrhovateľka reagovala písomne vyslovením nesúhlasu s okamžitým skončením pracovného pomeru,
pričom súčasne oznámila odporcovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní a vec rieši súdnou cestou.
Podľa súdu prvého stupňa odporca nepreukázal skutočnosť, že navrhovateľka odsúhlasila postup
podriadenej pracovníčky T.. B. S. pri zasielaní zálohy na protiplnenia spoločnosti B. L., U.. U. G..C..
od februára 2008 a schválila postup T.. S. na odstúpenie od obchodov pri pohľadávkach klienta B.

L. U.. U..G..C.. v októbri 2008, pričom tento úkon nebol žiadnym spôsobom odporcom preukázaný.
Súd prvého stupňa prihliadol na argumentáciu navrhovateľky, že u odporcu bol chaos, odporca sa
riadil Manuálom factoringových procesov, smernicami, pokynmi danými e-mailom a ústne, pričom
uvedené skutočnosti potvrdili tak členovia predstavenstva odporcu svedkovia N.. J., N.. Z., H.. U.
ako aj zamestnanci T.. S., Z. V., Y. U.. Uviedol, že zhrnutím predmetných svedeckých výpovedí a
oboznámením sa s listinnými dôkazmi mal súd prvého stupňa preukázané, že internými predpismi a

pracovnou zmluvou bola navrhovateľke vymedzená pracovná náplň, pričom nebola viazaná len týmito
predpismi, keďže rešpektovala i ústne pokyny nadriadených a úkony, ktoré sú jej kladené za vinu ana základe ktorých jej bolo dané okamžité skončenie pracovného pomeru, neboli preukázané žiadnym
zo svedkov, ani žiadnymi listinnými dôkazmi. Predstavenstvo odporcu malo vedomosť o klientovi B. L.,
U.. U..G..C.. o skutočnosti, že išlo o rizikového klienta, ktorého obchody boli pravidelne raz mesačne

riešené na workoutových komisiách ako klienta so špecifickým režimom. K namietanému porušeniu
pracovných úloh vymedzených v Y. J., na ktoré sa odvoláva odporca súd prvého stupňa uviedol, že
bol vypracovaný v roku 2009, teda v čase, kedy navrhovateľka u odporcu nevykonávala prácu a ani
z doložených listín vo forme prehľadu financovania B. L., U.. U..G..C.. nie je jednoznačne zrejmé, či
predmetné úkony vykonala navrhovateľka alebo iná osoba. Súd prvého stupňa tak dospel k záveru,

že okamžité skončenie pracovného pomeru dané navrhovateľke je neplatné a pracovný pomer trvá,
nakoľko odporca nepreukázal ani jeden z dôvodov porušenia pracovných povinností navrhovateľkou,
ktoré sú predmetom okamžitého skončenia pracovného pomeru. V danom prípade navrhovateľka v
zákonnej lehote oznámila odporcovi, že nesúhlasí s okamžitým skončením pracovného pomeru a trvá na
ďalšom zamestnávaní, ktorú žiadosť odporca neakceptoval a súd prvého stupňa priznal navrhovateľke
náhradu mzdy za obdobie od podania návrhu v zmysle návrhu navrhovateľky ku dňu vyhlásenia

rozsudku majúc za to, že si hľadala zamestnanie od augusta 2009, pričom v priebehu konania uzavrela
ďalšiu pracovnú zmluvu so záujmom zvýšiť si svoj príjem. Bolo podľa súdu prvého stupňa nesporné, že
navrhovateľka, ktorá vykonávala prácu v oblasti factoringu po dobu desať rokov, bola hodnotená ako
skúsená pracovníčka v tejto oblasti a bola konaním odporcu poškodená a súd prvého stupňa vychádzal
pri zisťovaní priemerného zárobku navrhovateľky zo mzdových listov, teda zistenej hrubej mzdy za

obdobie mesiacov júl až september 2008, keďže za rozhodné obdobie sa považuje predchádzajúci
kalendárny štvrťrok pred okamžitým skončením pracovného pomeru a v rozhodnom období brutto
mzda navrhovateľky predstavovala v mesiaci júl 2008 sumu 95,90,- eur (19 pracovných dní), v mesiaci
august 2008 sumu 58,10,- eur (12 pracovných dní), v mesiaci september 2008 sumu 55,32,- eur (21,5
pracovných dní), spolu 209,32,- eur s priemerným denným zárobkom vo výške 70,14 eur. Pri priznaní

náhrady mzdy za obdobie od 03.02.2009 do 02.03.2012 predstavuje náhrada mzdy za rok 2009 sumu
20.865,60 eur a za rok 2010 a 2011 sumu 50.716,80 eur a za rok 2012 sumu 4.226,40 eur plus 192,10,-
eur za dva dni, spolu 76.000,90 eur. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa po
právnej stránke ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a vecne plným úspechom navrhovateľky a priznal jej trovy
konania vo výške 15.970,43 eur, na ktorých úhradu zaviazal odporcu a zároveň súd prvého stupňa

zaviazal odporcu na zaplatenie súdneho poplatku za návrh vo výške 4.659,50 eur na účet súdu prvého
stupňa.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie odporca, a to v celom jeho rozsahu, nakoľko v zmysle ust.
§ 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, v zmysle ust. §
205 ods. 2 písm. d) O.s.p. súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. e) O.s.p. doteraz zistený skutkový stav neobstojí,
pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) a v zmysle

ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Odporca uviedol, že dodatočne získal listinný dôkaz, ktorý preukazuje pochybenia
navrhovateľky, v dôsledku ktorých bol s ňou okamžite skončený pracovný pomer a tento listinný
dôkaz nemohol bez svojej viny predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa, a preto je tento dôkaz
prípustný v zmysle ust. § 205a ods. 1 písm. d) O.s.p. a týmto listinným dôkazom je preukázané,

že navrhovateľka odklikla, čím de facto odsúhlasila postup svojej nadriadenej zamestnankyne pri
zasielaní zálohy na protiplnenie klienta B. L., U..G..C.., u ktorého odporca evidoval faktúry po splatnosti
viac ako 30 dní, pričom odporca má za to, že týmto listinným dôkazom je jednoznačne preukázané,
že navrhovateľka odsúhlasila postup podriadenej T.. S. pri zasielaní zálohy na protiplnenia klienta
B. L., U..G..C.. Odporca nesúhlasí so záverom súdu prvého stupňa, že nepreukázal ani jeden z

dôvodov porušenia pracovných povinností navrhovateľkou, ktoré sú predmetom okamžitého skončenia
pracovného pomeru s navrhovateľkou a že úkony, ktoré sú odporcom kladené navrhovateľke za vinu a
na základe ktorých jej bolo dané okamžité skončenie pracovného pomeru neboli preukázané žiadnym
zo svedkov ani žiadnymi listinnými dôkazmi. Konštatoval, že navrhovateľka ako vedúca klientského
oddelenia v spoločnosti odporcu mala jednoznačne svoju pracovnú náplň, povinnosti a zodpovednosť

uvedenú jednak v pracovnej zmluve v znení jej dodatkov a jednak vo všeobecnej procesnej smernici
odporcu - Manuál factoringových procesov spoločnosti, ku ktorému mala navrhovateľka prístup, s
ktorým bola navrhovateľka riadne oboznámená a poznala proces prípravy, spracovania a vysporiadania
factoringových obchodov, pričom pre odporcu je nezrozumiteľné a nepochopiteľné konštatovanie súduprvého stupňa, že je sporné, či skutočne úkony pre klienta B. L., U..G..C.. popísané v Manuáli
factoringových procesov spoločnosti mala v kompetencii vykonávať navrhovateľka. Zdôraznil, že ak
si navrhovateľka tieto povinnosti neplnila, dokonca konala nad rámec jej kompetencií, jednoznačne

porušovala tento interný predpis odporcu, ustanovenia všeobecnej neprocesnej smernice, pracovný
poriadok, ale aj ustanovenia Zákonníka práce. Podľa odporcu súd prvého stupňa neprihliadol v
rámci dokazovania na zodpovednosť pracovníkov klientského oddelenia a jej vedúcej v zmysle bodu
4.2. smernice Manuál factoringových procesov spoločnosti, kde je jednoznačne uvedené, že práve
klientské oddelenie bolo povinné sledovať omeškanosť postúpených pohľadávok v systéme HOC,

upomienkovať klientov pri platbách po lehote splatnosti za fakturované pohľadávky, evidovať postúpenie
klienta v systéme, kontrolovať postúpenia po formálnej a vecnej stránke, hlásiť vedúcemu klientského
oddelenia všetky omeškania pohľadávok nad 30 dní, hlásiť vedúcemu klientskeho oddelenia všetky
omeškanosti pohľadávok nad 30 dní a hlásiť vedúcemu klientskeho oddelenia neobvyklé operácie.
Podľa odporcu zároveň súd prvého stupňa neskúmal a neposudzoval konanie samotnej navrhovateľky,
ktoré odporca vyhodnotil ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, keď navrhovateľka ako vedúca

klientského oddelenia, ktoré monitorovalo platobnú disciplínu klienta a ktorá štandardne odsúhlasovala
platby klientom, mala upozorniť svojich nadriadených na finančné problémy klienta a pred zaslaním
zálohy si vyžiadať súhlas kompetentného nadriadeného, príp. odsúhlasiť len také odstúpenie od
obchodov pri pohľadávkach klienta B. L., U..G..C.., ktoré bude riadne odôvodnené. Nakoľko podľa
odporcu bolo klientským oddelením vykonávané neštandardné financovanie klienta bez súhlasu členov

predstavenstva, konanie navrhovateľky pri odsúhlasovaní tohto procesu bolo nad rámec jej kompetencií
a v rozpore s pravidlami a povinnosťami uvedenými v Manuáli factoringových procesov spoločnosti,
navyše bolo povinnosťou navrhovateľky v rámci jej zodpovednosti vedúcej klientského oddelenia
správne usmerniť svojich podriadených. Odporca má za to, že konštatovanie súdu v odôvodnení
rozsudku len o tom, že workoutové komisie sa konali a že i na ich zasadnutiach sa nahliadalo do

systému, kde bolo možné aj členmi predstavenstva sledovať platby ohľadne klienta, nie je pre potreby
správneho posúdenia veci správne a postačujúce a predmetom tohto konania bolo posúdiť konanie
samotnej navrhovateľky, nie ostatných zamestnancov odporcu. Odporca považuje napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa za nepreskúmateľný, nakoľko podľa odporcu súd prvého stupňa jednoznačne
nezdôvodnil, akým spôsobom a z akých základov určil navrhovateľke priznanú náhradu mzdy, keď

súd prvého stupňa určený priemerný zárobok vo výške 169,40 eur (5.103,21,- Sk) vydelil sumou 52,5
dní, pričom však následne tento výsledok vynásobil priemerným počtom pracovných dní v mesiaci a
uviedol, že daný súčin je priemerný denný zárobok navrhovateľky. Naviac podľa odporcu priemerný
denný zárobok, resp. náhradu mzdy za jeden deň súd prvého stupňa následne uviedol vo výške 96,05
eur, čo spôsobuje jeho zmätočnosť a nepreskúmateľnosť. Odporca má rovnako za to, že samotný výrok

rozhodnutia je neurčitý, nakoľko neobsahuje presné vymedzenie obdobia, za ktoré je daná náhrada
mzdy priznaná. Odporca vytkol súdu prvého stupňa, že v konaní nebola navrhovateľkou uplatnená a
ani súdom pripustená zmena petitu v časti náhrady mzdy za obdobie, za ktoré bola rozhodnutím súdu
prvého stupňa náhrada priznaná. Uviedol, že navrhovateľka v podaní zo dňa 28.10.2010 požiadala
súd prvého stupňa o pripustenie zmeny návrhu na začatie konania a navrhla, aby súd po vykonaní

dokazovania rozhodol o povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľke náhradu mzdy vo výške 46.490,60
eur a súd v zmysle § 167 ods. 1 O.s.p. o zmene návrhu navrhovateľky do vynesenia rozsudku v tejto
veci nerozhodol, hoci tak urobiť mal, čím súd prekročil návrh navrhovateľky v tejto veci, keď jej v časti
náhrady mzdy prisúdil viac, než čoho sa v návrhu domáhala, čo je v rozpore s ustanovením § 153
O.s.p. a súd prvého stupňa procesne pochybil. Odporca namietal nepreskúmateľnosť napadnutého

rozhodnutia súdu prvého stupňa pre nedostatok dôvodov, najmä podľa odporcu sa súd nevysporiadal
s námietkou odporcu nedodržania lehoty na okamžité skončenie pracovného pomeru a námietkou
posúdenia prekážok na strane navrhovateľky znemožňujúcej jej výkon práce a obdobia, kedy nemohol
vzniknúť navrhovateľke nárok na náhradu mzdy. Odporca má za to, že nebol dôvod na priznanie náhrady
mzdy navrhovateľke za obdobie od podania návrhu navrhovateľkou, t.j. odo dňa 03.02.2009 do dňa

vyhlásenia rozsudku v tejto veci a podľa názoru odporcu je priznanie náhrady mzdy navrhovateľke za 36
mesiacov neprimerane vysoké. Odporca má za to, že priznanie náhrady mzdy za obdobie 12 mesiacov
je úplne postačujúce a táto náhrada je dostatočnou satisfakciou navrhovateľky, nakoľko navrhovateľka
už v desiatom mesiaci vedenia súdneho sporu mala príjem z iného pracovného pomeru. Súd prvého
stupňaprirozhodovaníonáhrademzdynavrhovateľkeneprihliadolnato,ženavrhovateľkesavpriebehu

konania riadne zamestnala, neposúdil akú prácu navrhovateľka u nového zamestnávateľa vykonávala,
za akých podmienok sa navrhovateľka zamestnala, pričom všetky tieto okolnosti mal súd prvého stupňa
zisťovať a posúdiť individuálne pri rozhodovaní o náhrade mzdy. Podotkol, že je dôležité skúmať aj
skutočnosť,sakýmvýsledkomskončiloreagovanienavrhovateľkynaponukyprácezverejnenénaportáliwww.profesia.sk a dôležité je zaoberať sa aj obdobím práceneschopnosti
navrhovateľky v období jej pracovného pomeru u nového zamestnávateľa až do rozhodnutia vo veci
samej. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 204/2009

uviedol, že súd prvého stupňa mal odôvodniť, prečo nevyhovel žiadosti odporcu o nepriznanie náhrady
mzdy navrhovateľke za obdobie presahujúce 12 mesiacov, pričom má za to, že výkon práva na náhradu
mzdy z tohto neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie 36 mesiacov je v rozpore s dobrými
mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Odporca vytkol súdu prvého stupňa, že nesúhlasí s výrokom
o náhrade trov konania, nakoľko porady s klientom dňa 25.10.2009, 28.09.2010 a 20.10.2010 neboli

účelne vynaložené pre účely súdneho konania a súd prvého stupňa tieto listinné doklady nevyhodnotil
z pohľadu predmetu, účelu a rozsahu trvania týchto porád. Navrhuje, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh navrhovateľky zamietne, resp. aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

K odvolaniu odporcu sa vyjadrila prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhovateľka. Uviedla,

že údajný nový listinný dôkaz bol vyhotovený obchodnou spoločnosťou Softwarová a informačná
spoločnosť, s.r.o. na základe požiadavky odporcu zo dňa 20.04.2012 a z jeho obsahu je zrejmé,
že mohol byť zadovážený ešte pred rozhodnutím vo veci a na takýto dôkaz súd prvého stupňa
v zmysle § 205a Občianskeho súdneho poriadku nemôže prihliadnuť. Navrhovateľka uviedla, že
jednoznačne sa v súdnom konaní na základe vykonaných dôkazov preukázalo, že odporca sa o

skutočnostiach o ktorých sám usudzuje, že mu zakladajú právo na okamžité skončenie pracovného
pomeru s navrhovateľkou dozvedel už pred dňom 21.10.2008, nakoľko v tento deň sa na základe
zistených skutočností zastavilo financovanie klienta B. L., U.. U. G..C.., ako aj z avíza zo dňa 04.10.2008,
ktoré bolo podpísané a schválené členmi predstavenstva odporcu a navrhovateľka má za to, že
uplynula odporcovi nielen dvojmesačná subjektívna prekluzívna lehota, ale aj objektívna jednoročná

prekluzívna lehota. Konštatovala, že zo systému HOC je v každom momente viditeľná polehotnosť
záväzkov klientov, stav financovania, posielanie záloh či odstúpenia, pričom túto skutočnosť potvrdili
svedkovia p. N.. C. B., p. Y. J., p. Z. V.Ň. a predseda predstavenstva p. H. U., a to prečítaním tejto
informácie zo systému HOC priamo na pojednávaní. Navrhovateľka má za to, že jej konaním, ktoré bolo
kvalifikované ako dôvod skončenia pracovného pomeru, neprišlo k reálnemu poskytnutiu finančných

prostriedkov klientovi B. L., U.. U..G..C.., ani k navýšeniu faktoringového limitu financovania, nakoľko
avízom o platbe č. XXXXXXXX naopak nahradila ťažšie vymožiteľné pohľadávky z tzv. nákupného
faktoringu za jednoznačne lepšie vymožiteľné pohľadávky z regresného faktoringu. Zdôraznila, že úplne
absentuje preukázanie oboznámenia zamestnancov odporcu s Manuálom faktoringových procesov
odporcu. Navrhovateľka má za to, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je správne, určité,

zákonné. K zmene petitu v časti náhrady mzdy uviedla, že náhrada mzdy bola vyčíslená výslovne ku
dňu predpokladaného vyhlásenia rozsudku, pričom v nasledovných podaniach navrhovateľky ako aj
pri záverečných rečiach navrhovateľka požadovala náhradu mzdy odo dňa 03.02.2009 do času keď
odporca umožní navrhovateľke pokračovať v práci. Uviedla, že odporca už od začiatku vedel, že dôvody
na okamžité skončenie pracovného pomeru neexistujú, že si ich účelovo a úmyselne vymyslel, pričom

odporca úmyselnými a lživými difamujúcimi tvrdeniami uvedenými v okamžitom skončení pracovného
pomeru významným spôsobom znížil osobnú aj pracovnú česť ako aj dôstojnosť osoby navrhovateľky a
znemožnil navrhovateľke úmyselne nájdenie si zodpovedajúcej práce. K náhrade trov konania uviedla,
že porady s klientom sa uskutočnili a boli dôvodné. Navrhuje, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie
súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne. Zároveň si navrhovateľka uplatnil trovy odvolacieho

konania vo výške 580,24 eur, za vyjadrenie k odvolaniu vo výške 572,61,- eur spolu s režijným paušálom
vo výške 7,63 eur.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods.
1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie

odporcu je dôvodné a rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.

Podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer
výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.

Podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný
pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel,najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako
platia ustanovenia § 63 ods. 3 a 4.

Podľa § 70 Zákonníka práce okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj
zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné
zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je
neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.

Podľa § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým
skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ
uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

Prvostupňový súd sa po vyriešení otázky dodržania lehoty na uplatnenie neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru na súde, s ktorým záverom sa odvolací súd stotožňuje, zaoberal

porušením povinnosti zo strany navrhovateľky ako zamestnanca vyplývajúcej jej z pracovného pomeru
vo vzťahu k odporcovi ako zamestnávateľovi, ale v odôvodnení napadnutého rozsudku sa vôbec
nevysporiadal súd prvého stupňa s otázkou závažného porušenia pracovnej disciplíny zo strany
navrhovateľky.

Uvedeným postupom prvostupňový súd odňal účastníkom konania možnosť konať pred súdom, keď
nepostupoval v intenciách právnej úpravy Zákonníka práce, nakoľko v odôvodnení napadnutého
rozsudku súdu prvého stupňa absolútne absentuje posúdenie, či išlo o dôvod na okamžité skončenie
pracovného pomeru v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce - závažné porušenie pracovnej
disciplíny, čím súd prvého stupňa založil dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.

Vychádzajúc z judikatúry Ústavného súdu SR súčasťou práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý
proces je, aby súd vo veci na skutkový stav aplikoval platný a účinný právny predpis, objektívne posúdil
všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie z hľadiska relevantných právnych predpisov a starostlivo

sa zaoberal vecou tak, aby poskytol účinnú právnu ochranu (sp. zn. II. ÚS 71/97), pričom rozhodnutie
všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené a vysporiadať sa
s tými argumentami účastníka, ktoré sú vo veci relevantné (sp. zn. III. 119/03). Súčasťou práva na
spravodlivý proces je aj riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu.

Prvostupňový súd sa s právnou argumentáciou účastníkov ohľadne závažného porušenia pracovnej
disciplíny nevysporiadal a toto robí napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa nepreskúmateľným. V
tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným
povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru v zmysle § 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce a spočíva v plnení povinností ustanovených právnymi predpismi, najmä ustanoveniami § 81

a 82 Zákonníka práce, pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného
vedúceho zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod
na skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných
povinností zo strany zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň
intenzity. Zákonník práce pre účely skončenia pracovného pomeru rozlišuje medzi menej závažným

porušením pracovnej disciplíny a závažným porušením pracovnej disciplíny. Porušenie pracovnej
disciplíny najvyššej intenzity (závažné porušenie), je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného
pomeru alebo pre výpoveď z pracovného pomeru v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) a § 63 ods. 1 písm.
e) časť vety pred bodkočiarkou Zákonníka práce. Tieto pojmy, napriek tomu, že od ich vymedzenia
závisí možnosť a rozsah postihu zamestnanca, Zákonník práce nedefinuje a ani neustanovuje, z akých

hľadísk treba pri ich posudzovaní vychádzať. Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu
za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny. Pri hodnotení intenzity
porušenia pracovnej disciplíny zamestnancom súd prihliada k osobe zamestnanca, k funkcii, ktorú
vykonáva, k doterajšiemu postoju k plneniu pracovných povinností, k situácii, v ktorej k porušeniu
pracovnej disciplíny došlo, k miere zavinenia zamestnanca, k spôsobu a intenzite porušenia konkrétnych

povinností, k dôsledkom porušenia pracovnej disciplíny na zamestnávateľa, či zamestnanec svojim
konaním spôsobil zamestnávateľovi škodu, v akej výške a pod. Súd pri hodnotení intenzity porušenia
pracovnej disciplíny nie je viazaný tým, ako zamestnávateľ hodnotí určité konanie zamestnanca v
pracovnom poriadku alebo inom vnútornom predpise. Súd prvého stupňa sa vyššie uvedenými kritériamivôbec nezaoberal, pričom aj keď odvolací súd nespochybňuje záver súdu prvého stupňa o nenaplnení
dôvodu na okamžité skončenie pracovného pomeru v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práve,
odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa sa závažnosťou porušenia pracovnej disciplíny, ktoré

môže byť dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru len výnimočne nezaoberal a toto robí
nepadnutý rozsudok súdu prvého stupňa nepreskúmateľným.

Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak
s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej lehote a ak zamestnanec oznámil

zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí a
zamestnávateľ je povinný mu poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho
priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až
do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu
pracovného pomeru.

Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť
náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť
mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec
nepriznať; súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol v tomto čase
zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého

dôvodu sa do práce nezapojil.

Podľa § 134 ods. 1 Zákonníka práce priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len "priemerný
zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období
a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období.

Podľa § 134 ods. 2 Zákonníka práce rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci
štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu
kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období.
Podľa§134ods.3Zákonníkapráceakzamestnanecvrozhodujúcomobdobíneodpracovalaspoň22dní

alebo 170 hodín, používa sa namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok. Pravdepodobný
zárobok sa zistí zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia, alebo zo
mzdy, ktorú by zrejme dosiahol.

Podľa § 134 ods. 7 Zákonníka práce ak sa zamestnancovi v rozhodujúcom období zúčtuje na výplatu

mzda (časť mzdy), ktorá sa poskytuje za dlhšie obdobie ako kalendárny štvrťrok, na účely zisťovania
priemerného zárobku sa určí jej pomerná časť pripadajúca na kalendárny štvrťrok. Zvyšná časť (časti)
sa zahrnie (zahrnú) do mzdy pri zisťovaní priemerného zárobku v ďalšom období (ďalších obdobiach).
Pri určovaní pomerných častí mzdy zamestnávateľ prihliada na podiel obdobia odpracovaného
zamestnancom v rozhodujúcom období alebo v ďalších rozhodujúcich obdobiach z fondu pracovného

času na príslušné obdobie.

Podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na
strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy
v sume jeho priemerného zárobku.

Po oboznámením sa s obsahom spisu má odvolací súd zato, že súd prvého stupňa vzhľadom na
vykonané dokazovanie v časti rozhodnutia o náhrade mzdy riadne nezistil skutkový stav veci v zmysle
§ 153 ods. 1 O.s.p. Prvostupňový súd vec zároveň nesprávne právne posúdil, keď s poukazom na
vyššie citované ustanovenie § 79 ods. 1,2 Zákonníka práce priznal navrhovateľke náhradu mzdy v

sume jej priemerného zárobku (odhliadnuc od toho, že tento výpočet je nezrozumiteľný) odo dňa, keď
oznámila zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní t.j. 03.02.2009 a vzhľadom na návrh
navrhovateľky za obdobie presahujúce 12 mesiacov túto primerane neznížil na žiadosť odporcu, keď
neprihliadol na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu
tam vykonával a aký zárobok dosiahol, z akého dôvodu sa do práce nezapojil a všetky tieto skutočnosti

v odôvodnení rozsudku riadne neuviedol a neodôvodnil. Zároveň odvolací súd uvádza, že samotná
výška priznanej mzdy navrhovateľke nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi tak ako to uvádza v
podanom odvolaní odporca, je však náležité jej zníženie v prípade existencie popísaných okolností, čo
súdprvéhostupňadostatočneneskúmalanezistildostatočneskutkovýstavveci.Jezároveňnevyhnutnézdôrazniť, že náhrada mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorý
si zamestnanec nemohol zarobiť preto, že mu zamestnávateľ neumožnil vykonávať prácu, na ktorú sa
zaviazal podľa pracovnej zmluvy, ale má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie

voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne neplatne zrušil pracovný pomer so zamestnancom. Tento
nároktedaniejemožnépovažovaťzaopakujúcusadávkusosplatnosťoutoho,ktoréhomesiacatak,ako
je tomu pri mzde za vykonanú prácu. Tento nárok treba považovať ucelený, ktorý patrí zamestnancovi
k výplate v rozhodnom období
ktoré rozhodné obdobie môže byť pre nárok ako celok len jedno, odo dňa , keď zamestnanec

oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnaní, až do doby, keď mu zamestnávateľ umožní
pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru.

K námietke odporcu o nepripustení zmeny žalobného návrhu súdom prvého stupňa v časti náhrady
mzdy odvolací súd uvádza, že podľa ust. § 212 ods. 3 O.s.p. na vady konania pred súdom prvého
stupňa prihliada odvolací súd len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré robí

rozhodnutie prvostupňového súdu zmätočným. Podľa cit. ust. je konanie zmätočné aj vtedy, ak
účastníkovi konania bola v priebehu konania nesprávnym postupom súdu odňatá možnosť konať pred
súdom. V posudzovanej veci navrhovateľka návrhom na začatie konania zo dňa 03.02.2008 domáhala
náhrady mzdy za dobu odo dňa 03.02.2009 do času, kým odporca umožní navrhovateľke pokračovať
v práci, pričom navrhovateľka podaním zo dňa 28.10.2010 požadovala zmenu žalobného návrhu a od

odporcu požadovala náhradu mzdy vo výške 46.490,60,- eur, pričom súd prvého stupňa napadnutým
rozsudkom súdu prvého stupňa priznal navrhovateľke náhradu mzdy vo výške 76.000,90,- eur
Navrhovateľka sa tak domáhala aj nárokov vyplývajúcich z neplatného skončenia pracovného pomeru.
Ak navrhovateľka neuvedie sumu, zaplatenia ktorej sa domáha, je to podstatnou vadou podania,
pre ktorú nemožno v konaní pokračovať (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo 114/2001), čo

však navrhovateľka v priebehu konania urobila a takýto žalobný návrh následne vyhovoval zákonným
požiadavkám kladeným na tento procesný úkon účastníka a ak sa navrhovateľka domáhala splnenia
povinnosti v peniazoch v zmysle § 80 písm. b) O.s.p., musela byť ňou požadovaná suma jasne a
presne uvedená, ktorá podmienka bola splnená, pretože súd v konaní a v rozhodovaní je ňou viazaný
a môže sa od nej odchýliť iba v prípadoch uvedených v ustanovení § 153 ods. 2 O.s.p. Občianske

súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou, v dôsledku čoho nemôže súd uložiť inú povinnosť
než žiadanú navrhovateľom. Opačný postup by bol v rozpore s ustanovením § 79 ods. 1 a § 153 ods.
2 O.s.p., čo sa aj stalo. Súd prvého stupňa nemohol priznať navrhovateľke viac, nakoľko by prekročil
návrh navrhovateľky, čo by malo za následok porušenie zásady iudex ne eat ultra petita partium. Ak
navrhovateľka uviedla požadovanú sumu v petite, súd túto čiastku nemôže prekročiť a mal o žalobnom

návrhu navrhovateľky rozhodnúť jej pripustením, resp. nepripustením.

Súd prvého stupňa síce vykonal vo veci dokazovanie, avšak jeho závery a odôvodnenie nie sú
dostatočné a presvedčivé, t.j. sú nepreskúmateľné a to najmä z hľadiska toho, či je daná existencia
dôvodu na okamžité skončenie pracovného pomeru, nepreskúmateľná jej aj výška náhrady mzdy a či

existujú dôvody na zníženie náhrady mzdy.

Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil v zmysle
ust. § 221 ods. 1 písm. h) a f) O.s.p. a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie v zmysle ust.
§ 221 ods. 2 O.s.p.

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa opäť i o náhrade trov celého konania v zmysle ust.
§ 224 ods. 3 O.s.p.

V ďalšom konaní bude súd prvého stupňa povinný riadiť sa právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým

je podľa ust. § 226 O.s.p. viazaný.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (ust. § 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.