Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, February 14, 2018

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 11Csp/25/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116215040
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Wildeová

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2018:8116215040.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Ivetou Wildeovou v spore žalobkyne: K. J., R.. X.X.XXXX, D. N. R.

C.,R.W.X,zastúpená:JUDr.IgorŠafranko,advokát,sosídlomvoSvidníku,Sovietskychhrdinov163/66
p r o t i žalovanému: HOME CREDIT, a.s., so sídlom Teplická 7434/147, Piešťany, IČO: 36234176,
zastúpený: Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s.r.o., so sídlom 1. Mája 173/11, Trenčín,
o vydanie bezdôvodného obohatenia a prísl. takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni 1.470,88 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5,05% ročne
od 10.8.2016 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalobkyňa m á voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa žalobou zo dňa 22.7.2016 sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia vo výške
2199,64 Eur s úrokmi z omeškania 8% ročne od 2.dňa po doručení žaloby žalovanému. Žalobu
odôvodnila tým, že XX.X.XXXX uzavrela so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorou jej bol
poskytnutý úver 2.800 Eur, za ktorý zaplatila 4.999,64 Eur. Uviedla, že v zmluve chýbajú jej povinné
náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. g/, i/ zákona č. 258/2001 Z.z., teda konečná splatnosť úveru a výška,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a poplatkov, čo vedie k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru podľa § 4 ods. 3 citovaného zákona. Poukázala tiež na to, že o bezdôvodnom obohatení

žalovaného sa dozvedela od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS v marci 2016, o čom
doložila aj jeho prehlásenie. Vyslovila tiež názor o desaťročnej objektívnej premlčacej lehote, pričom
poukázala na rozsudok Krajského súdu Prešov sp.zn. 21Co/72/2014.

2. Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Podľa neho nemohlo dôjsť k jeho bezdôvodnému obohateniu,
keď prijal platby od žalobkyne na základe platnej zmluvy. Vyslovil tiež názor, že bezúročnosť a
bezpoplatkovosť úveru by musel vyhlásiť súd a že nepostačuje ak to len tvrdí žalobkyňa a napokon

vzniesol aj námietku premlčania. Nesúhlasil s objektívnou desaťročnou premlčacou lehotou, pričom
poukázal na to, že v oblasti spotrebiteľského práva nie sú jednotné výklady jednotlivých ustanovení
právnych predpisov ani na strane súdov, ktoré rôzne posudzujú spôsob uvedenia obligatórnych
náležitosti zmluvy. Žalobkyňa by musela preukázať, že skutočne žalovaný vedel alebo bol uzrozumený
s tým, že sa bezdôvodne obohacuje a jeho úmysel v tomto smere nemožno vyvodiť len z tej skutočnosti,
že v zmluve neboli uvedené náležitosti, ktoré podľa zákona mali byť, ako to uzavrel aj Krajský súd v
Banskej Bystrici v rozsudku 17Co/847/2014 a 17Co/376/2015. Tento súd vyslovil aj názor, že trojročná

objektívna premlčacia lehota plynie od úhrady jednotlivých splátok.

3. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne, vyjadreniami právnych zástupcov strán, písomným
vyjadrením žalovaného, úverovou zmluvou zo dňa XX.X.XXXX, úverovými zmluvnými podmienkamižalovaného, splátkovým kalendárom, prehlásením Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS zo
dňa 23.3.2016 a zistil tento skutkový stav:

4. Strany uzavreli dňa XX.X.XXXX formulárovú úverovú zmluvu pod č. XXXXXXXXXX , ktorou žalovaný
poskytol žalobkyni úver 2.800 Eur. Žalobkyňa sa ho zaviazala splatiť 84 mesačnými splátkami po 59,85
Eur. Dohodnutá bola ročná úroková sadzba 16,07 % a celkové náklady spotrebiteľa boli vyčíslené na
1898,12 eur. V zmluve je tiež uvedené RPMN 19,1%, priemerná hodnota RPMN 17,05% a ako lehota
splatnosti je uvedených 84 mesiacov po poskytnutí úveru. Pod bodom 55 na prvej strane zmluvy je

konkretizovaná splatnosť prvej splátky počínajúc kalendárnym mesiacom bezprostredne nasledujúcim
podátumeposkytnutiaúveruatodoposlednéhodňakalendárnehomesiaca,podobnenastávasplatnosť
aj ostatných splátok, teda posledný deň príslušného kalendárneho mesiaca.

5. Podľa splátkového kalendára prvá splátka bola splatná 28.2.2009 a posledná 28.1.2016, žalovaná
celkovo zaplatila 4.999,67 eur a z toho za obdobie od 22.7.2013 do poslednej úhrady, ktorá bola

zrealizovaná 20.1.2014 zaplatila sumu 728,76 Eur.

6. Žalobkyňa uviedla, že o bezdôvodnom obohatení žalovaného sa dozvedela v roku 2016 od Združenia
na ochranu občana spotrebiteľa HOOS a doložila o tom aj prehlásenie tohto združenia zo dňa 23.3.2016,
v ktorom sa uvádza, že po predložení podkladov týkajúcich sa úveru sa uskutočnilo stretnutie so

žalobkyňou v marci 2016, kde bola žalobkyňa informovaná o náležitostiach spotrebiteľských zmlúv a
príslušnej judikatúre.

7. Žalobkyňa uplatnila nárok podľa § 451 a násl. Občianskeho zákonníka.

8. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.

9.Podľa§451ods.2Občianskehozákonníkabezdôvodnýmobohatenímjemajetkovýprospechzískaný
plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho

dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

10. Podľa § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na
úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

11. Súd vo veci už raz rozhodol a to rozsudkom č.k. 11Csp/25/2016-40 zo dňa 22.2.2017 tak, že vyhovel
žalobe len o zaplatenie sumy 728,76 Eur s úrokmi z omeškania 5,05% ročne od 10.8.2016 do zaplatenia
a vo zvyšku žalobu zamietol. Dospel totiž k záveru, že u žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie vo
výške 2.199,64 Eur, avšak z dôvodu premlčania pre uplynutie trojročnej premlčacej doby 22.7.2013 súd
priznal žalobkyni len tie úhrady realizované nad istinu úveru, ktoré vykonala za obdobie od 22.7.2013

do 20.1.2014 a ktoré predstavovali 728,76 Eur. Zamietnutá bola žaloba aj v časti úroku z omeškania
nad 5,05% ročne.

12. Voči rozsudku v zamietajúcej časti sa odvolala len žalobkyňa a súd druhej inštancie tento rozsudok
uznesením č.k. 7Co/84/2017-126 zo dňa 28.11.2017 vo výroku o zamietnutí žaloby zrušil a vrátil súdu

prvej inštancie z dôvodu nepreskúmateľnosti rozsudku. S tým však súd prvej inštancie nemôže súhlasiť,
odvolací súd napokon ani nevysvetlil v čom konkrétne by mal byť rozsudok nezrozumiteľný. Zjavne súd
druhej inštancie hľadal formálny dôvod pre zrušenie rozsudku v zmysle § 389 CSP, hoci mu nič nebránilo
vovecirozhodnúť,akmalinýprávnynázor,nakoľkozobsahuodôvodneniarozhodnutiavyplýva,žesúdu
prvej inštancie vytkol nesprávne posúdenie dĺžky objektívnej premlčacej doby, ktorá podľa jeho názoru

je desaťročná, keďže odvolací súd zastáva názor o úmyselnom bezdôvodnom obohatení žalovaného.
Vyslovil tiež názor (na rozdiel od súdu prvej inštancie) o nutnosti rozlíšenia splátky úveru na istinu, úrok
a poplatky a o tom, že pre súd nie sú záväzné závery rozsudku Súdneho dvora EÚ C-42/15.

13. Prejudiciálne súd musel posúdiť, či úver poskytnutý žalobkyni zo strany žalovaného sa má

považovať za bezúročný a bez poplatkov podľa § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy ( v danom prípade v znení účinnom od 1.8.2008 do
30.11.2009).14. Zmluva o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 ods. 2 citovaného zákona musí okrem všeobecných
náležitostí obsahovať aj
g/ konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru

i/ výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

15. Podľa § 4 ods. 3 citovaného zákona pri nesplnení podmienok podľa ods. 2 je zmluva o
spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe
a/ poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať,

b/ dodaný tovar alebo poskytnutá služba.

16. Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa ods. 2 písm. a/, b/, d/, až j/,
k/ a l/ poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

17. Súd zotrváva na tom, že zmluva uzavretá medzi stranami neobsahuje konečnú splatnosť úveru.

Tá nemôže byť stanovená len počtom mesiacov, pretože počet splátok sa vyžaduje pri inej povinnej
náležitosti zmluvy uvedenej v už spomínanom § 4 ods. 2 písm. i/ zákona č. 258/2001 Z.z. Je teda zrejmé,
že zákonodarca nestotožňuje konečnú splatnosť úveru s počtom splátok. Je potrebné si uvedomiť,
že účelom zavedenia tejto náležitosti zmluvy bolo docieliť, aby spotrebiteľ bol už pri podpise zmluvy
informovaný ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti. Nepostačuje len údaj o počte splátok, keďže

nemožno od spotrebiteľa požadovať, aby matematicky si vypočítal termín konečnej splatnosti z iných
údajov v zmluve. Konečná splatnosť úveru by mala byť uvedená minimálne konkrétnym mesiacom a
rokom, pokiaľ termín splatnosti splátok zo zmluvy je jasný a transparentný.

18. Nemožno súhlasiť s názorom žalovaného, že súd by musel najprv rozhodnúť o bezúročnosti a

bezpoplatkovosti úveru, takéto tvrdenie nemá logické opodstatnenie. Vyriešením tejto otázky sa súd
zaoberá v rámci tohto sporu prejudiciálne, pričom ako už bolo uvedené, dospel súd k záveru, že chýba
obligatórna náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 4 ods. 2 písm. g/ zákona č. 258/2001
Z.z. a preto je potrebné daný úver považovať za bezúročný a bezpoplatkový, ako to vyplýva z § 4 ods.
3 citovaného zákona.

19.Naďalejsúdjepresvedčenýosprávnostinázoruvyslovenéhovpredchádzajúcomrozsudkuotom,že
nie je nutné rozlíšiť splátku úveru na istinu, úrok a poplatky a k dôvodom z predchádzajúceho rozsudku
vzhľadom na argumentáciu odvolacieho súdu dodáva, že na rozdiel od neho zastáva názor o nutnosti
aplikácie rozhodnutí Súdneho dvora EÚ pri tzv. eurokomformnom výklade, pretože vnútroštátne právo

sa musí vykladať v súlade s právom únie, čo vyplýva zo systému Zmluvy o fungovaní EÚ. Vnútroštátny
súd má povinnosť zabezpečiť plnú účinnosť práva Únie pri rozhodovaní sporu. Pri zabezpečení práva
Únievnútroštátnysúdnemôžeuplatniťžiadneustanovenievnútroštátnehopráva,ktorébybolovrozpore
s právom Únie (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-555/07, body 48,51).
20. Pre súd je neakceptovateľné, ak rozsudky európskeho súdu by sa mali aplikovať len vtedy, ak sú

na prospech spotrebiteľa a už nie opačne. Vnútroštátne orgány, teda aj súdy, sú povinné prihliadať
k výkladu práva Spoločenstva, ku ktorému dospel Súdny dvor (body 20, 27 rozsudku C-453/00 z
13.1.2004). Súd poukazuje aj na ďalší rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-397/01 až C-403/01 (B.
Pheiffer a spol.), z ktorého poukazuje na body 110, 111, 113 a 114: „Z konštantnej judikatúry založenej
rozhodnutímSúdnehodvoraz10.4.1984voveci14/83vyplýva,žepovinnosťčlenskýchštátovdosiahnuť

cieľ ustanovený smernicou, pričom v zmysle článku 10 ZES štáty musia prijať všetky všeobecné
alebo osobitné opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie výkonu tejto povinnosti, sa týka všetkých
orgánov členských štátov vrátane súdnych orgánov v rámci ich právomoci. Je úlohou národných súdov
zabezpečovať pre jednotlivcov právnu ochranu vyplývajúcu im z ustanovení komunitárneho práva a
zaručovať plnú účinnosť týchto ustanovení. Národný súd aplikujúci vnútroštátne právo a najmä tie

ustanovenia, ktoré boli prijaté špeciálne na účely splnenia požiadaviek smernice, je povinný v súlade s
článkom 249 ods. 3 ZES v čo možno najväčšej možnej miere vykladať vnútroštátne právo v zmysle textu
a účelu smernice, aby dosiahol výsledok ustanovený smernicou. Požiadavka výkladu vnútroštátneho
práva v súlade s komunitárnym právom je inherentná systému, ktorý vytvára Zmluva o založení ES,
pretože umožňuje národnému súdu pri riešení sporov zabezpečiť v rámci svojich právomocí plnú

účinnosť komunitárneho práva (rozhodnutie z 15.5.2003 vo veci C-160/01)“.

21. Predmetom sporu v súčasnosti je už len suma 1.470,89 Eur vzhľadom na právoplatný rozsudok
ohľadom priznaného nároku 728,76 Eur. Tak ako už bolo ustálené v predchádzajúcom rozsudkuvzhľadom na záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru žalobkyňa by mala vrátiť žalovanému len
sumu úveru 2800 Eur, zaplatila až 4.999,04 Eur a teda na strane žalovaného došlo tak k bezdôvodnému
obohateniu v dôsledku plnenia bez právneho dôvodu vo výške 2199,64 Eur.

22. Vzhľadom na to, že žalovaný vzniesol námietku premlčania pre uplynutie objektívnej premlčacej
lehoty, súd sa následne musel touto námietkou zaoberať.

23. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia

sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil.

24. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa,
keď k nemu došlo.

25. Aj keď súd prvej inštancie zastáva názor o nutnosti aplikácie trojročnej objektívnej premlčacej lehoty
vzhľadom na nepreukázanie úmyslu žalovaného bezdôvodne sa obohatiť tak, ako to súd odôvodnil
v predchádzajúcom rozsudku, súd druhej inštancie s týmto názorom nesúhlasil a vyslovil záver o
úmyselnom bezdôvodnom obohatení žalovaného a teda nutnosti aplikácie desaťročnej premlčacej

doby. S poukazom na ustanovenie § 391 ods. 2 CSP je súd prvej inštancie týmto právnym názorom
odvolacieho súdu viazaný.

26. Ako vyplýva z prehľadu o splátkach, žalobkyňa prvýkrát preplatila úver, teda sumu 2.800 Eur dňa
28.3.2013. Odvtedy jej začala plynúť desaťročná premlčacia doba, čo znamená, že nárok bol uplatnený

včas a námietka premlčania je nedôvodná.

27. Pre úplnosť súd poznamenáva, že námietka premlčania je hmotnoprávnou námietkou upravenou v
§ 152 CSP, v zmysle ktorého predstavuje právny úkon strany spôsobujúci zmenu, zánik alebo oslabenie
práva protistrany. Námietku premlčania je teda potrebné považovať za právny úkon, ktorý aby bol

platný, musí spĺňať všetky potrebné náležitosti právneho úkonu aj v zmysle všeobecných ustanovení
Občianskeho zákonníka vrátane § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka a teda musí byť aj určitá. Ako
už súd konštatoval, zo strany žalovaného bola námietka premlčania vznesená len ohľadom uplynutia
objektívnej premlčacej doby, ako to vyplýva či už z písomného vyjadrenia žalovaného k žalobe alebo
z jeho prednesu na pojednávaní a len v poslednom podaní, ktorého súčasťou bolo ospravedlnenie

právneho zástupcu žalovaného z neúčasti na pojednávaní, v poslednej vete bolo uvedené, že uplynula
aj subjektívna dvojročná doba, avšak toto tvrdenie žiadnym spôsobom nevysvetlil. Súd preto nemôže
považovať námietku premlčania vznesenú žalovaným ohľadom uplynutia subjektívnej premlčacej lehoty
za platný právny úkon pre jej neurčitosť.

28. Z prisúdenej istiny boli priznané aj úroky z omeškania podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.

29. Podľa § 517 ods. 1 vety prvej Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní,
je v omeškaní.

30. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

31. Podľa § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom od 1.2.2013 výška
úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej
centrálnej banky platná k 1. dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

32. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym

predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie
veriteľ požiadal.33. Žalovaný sa dostal do omeškania od 10.8.2016 (nasledujúci deň po doručení žaloby). V tom čase
výška úrokov z omeškania bola 5,05% p.a. Súd preto priznal úroky z omeškania v uvedenej výške
a keďže žalobkyňa sa domáhala úrokov z omeškania až vo výške 8% ročne, aj v tejto časti (nad

5,05%) súd žalobu zamietol. Uplatnený nárok totiž nie je nárokom zo záväzkového zmluvného vzťahu,
ktorý by sa posudzoval podľa vládneho nariadenia č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom do 31.1.2013
vzhľadom na dátum uzavretia zmluvy a s poukazom na § 10c spomínaného nariadenia, ale ide o
zodpovednostný právny vzťah, ktorý mohol byť priznaný až na základe výzvy žalobkyne žalovanému
o vydanie bezdôvodného obohatenia a tá bola realizovaná až doručením tejto žaloby. Preto pri výške

úrokovej sadzby je potrebné vychádzať z aktuálnej právnej úpravy.

34. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP.
Vychádzal teda zo zásady úspechu v spore, pričom pokiaľ ide o istinu, žalobkyňa bola v celom rozsahu
v spore úspešná a preto súd jej priznal nárok na plnú náhradu trov konania. Nezistil totiž žiadny dôvod
pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP o nepriznaní náhrady trov konania, ktorý možno aplikovať len vo

výnimočných prípadoch.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom
súdePrešovpísomnev2vyhotoveniach.Vodvolanísauvediektorémusúdujeurčené,ktohorobí,ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka. Ďalej sa uvedie proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané. Rozsah v akom
sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 364 C.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 C.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g)zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšie prostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 C.s.p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že

právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 C.s.p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom môže žalobca podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa Exekučného poriadku.