Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 30, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/30/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1716200210
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1716200210.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a

členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobcu: Prima
banka Slovensko, a.s., Hodžova ul. č. 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: M. V., O.. XX.
XX. XXXX, V. G. H.. Č.. X, F., o zaplatenie istiny 1. 894, 08 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Pezinok zo dňa 29. januára 2019, č. k. 4C/9/2016 - 58, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Súdprvejinštancienapadnutýmrozsudkomzamietolžalobužalobcu,ktorousadomáhaluložiťžalovanej
povinnosť zaplatiť mu sumu 1. 875, 82 eur titulom nezaplatenej istiny, 99, 85 eur nezaplatených úrokov
do predčasnej splatnosti úveru, úroky z omeškania 1, 86 eur z neuhradených splátok do predčasnej
splatnosti úveru, úrok 12, 90 % ročne z nezaplatenej istiny 1. 894, 08 eur od 10. 02. 2014 do zaplatenia,
úrok z omeškania 8 % ročne z nezaplatenej istiny 1. 894, 08 eur a nezaplatených úrokov 99, 85 eur
od 10. 02. 2014 do zaplatenia. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 261 ods. 3 písm. d), § 273

ods. 1, § 497, § 503 ods. 2, 3 Obchodného zákonníka, § 2 písm. a), § 4 ods. 1 zák. č. 258/2001 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR č. 71/1986 o Slovenskej obchodnej
inšpekcii v znení neskorších predpisov, s použitím § 25 ods. 1 zákona NR SR č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, § 53 ods. 1, 2, § 54 ods. 1, 2, § 488 Občianskeho zákonníka a vecne nedôvodnosťou
podanej žaloby, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia aj zmluvne dohodnutých úrokov z úveru za čas
po predčasnom zosplatnení úveru (12, 90 % ročne z istiny 1. 894, 08 eur od 10. 02. 2014 do zaplatenia

s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít (v zmysle čl. 2 ods. 2 C. s. p.), a
na uznesenie ÚS SR IV. ÚS 476/2012 - 14 zo dňa 18. 09. 2012. Uviedol, že podstata sťažnosti vedenej
na ÚS SR v označenej veci spočívala v tvrdení o nesprávnej interpretácii a aplikácii platnej a účinnej
právnej úpravy súdom prvej inštancie (podľa rozsudku Okresného súdu Prešov, sp. zn. 29C/131/2001
- 127 /správne číslo konania, pozn. odvolacieho súdu/ zo dňa 12. 06. 2012 z ustanovenia § 502 a
§ 503 Obchodného zákonníka vyplýva, že dlžník je povinný na základe zmluvy o úvere platiť úrok v
dojednanej výške od doby poskytnutia peňažných prostriedkov až do doby určenej zmluvou, ako lehota

splatnosti úveru s tým, že z odôvodnenia rozsudku NS SR R 59/1998 vyplýva, že veriteľovi patria
dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov iba do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva
do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania) a odvolacím súdom (podľa rozsudku KS Prešov,
sp. zn. 1Co/30/2011 - 145 /číslo konania, pozn. odvolacieho súdu) zo dňa 30. 05. 2012, ktorým bolpotvrdenýrozsudoksúduprvejinštancie.Uviedol,žezustálenejsúdnejpraxe-uznesenieNSSR,sp.zn.
4 Obo 143/98 vyplýva, že dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti
dlhu (jeho splátok a od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania) s tým, že záver

NS SR je logický, pretože v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému
zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú
nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi, keď úroky z úveru v čase po splatnosti celého úveru nie
je možné priznať pokiaľ tu nastupuje režim platenia úrokov z omeškania, ako vyplýva z uznesenia NS
SR sp. zn. 4 Obo 143/98/, ktorú sťažnosť ÚS SR odmietol so záverom, že nezistil existenciu takých

skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné
považovať za svojvoľné, alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na
súdnu ochranu a výklad odvolacieho súdu k danej problematike považoval za ústavne akceptovateľný.
Poukázal na skutočnosť, že nakoľko žalobca v žalobe a ani v písomnom podaní zo dňa 05. 04. 2018
neuviedol také skutkové a právne osobitosti prípadu, pre ktoré by mal nárok na zaplatenie zmluvných
úrokov z úveru za čas po predčasnom zosplatnení úveru rozhodnúť inak, žalobu zamietol, nakoľko

rozhodnutia všeobecných súdov 1. a 2. stupňa a ich právne posúdenie obdobnej veci, na ktoré sa
žalobca odvolával, za skutkové a právne osobitosti prípadu, pre ktoré by mal žalobu posúdiť inak, nebolo
možné považovať. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že platobný rozkaz zo
dňa 25. 07. 2018, č. k. 4C/9/2016 - 47, ktorým uložil žalovanej povinnosť do 15 dní odo dňa doručenia
platobného rozkazu zaplatiť žalobcovi sumu 1. 875, 82 eur, úrok vo výške 99, 85 eur, úrok z omeškania

vo výške 1, 86 eur a úrok z omeškania vo výške 8 % ročne z istiny 1. 894, 08 eur a z úrokov 99, 85
eur od 10. 02. 2014 do zaplatenia, nadobudol právoplatnosť dňa 09. 11. 2018 a predmetom konania tak
zostal nárok žalobcu na zaplatenie (riadneho, zmluvného) úroku vo výške 12, 90 % ročne z istiny 1. 894,
08 eur od 10. 02. 2014 do zaplatenia s tým, že z listinných dôkazov mal preukázané, že žalobca dňa 02.
11. 2012 ako veriteľ uzavrel so žalovanou, ako dlžníkom, úverovú zmluvu Č.. XXXXXXXXXXXXXXXX,

ktorou sa zaviazal poskytnúť žalovanej bezúčelový úver/splatenie záväzkov klienta vo výške 2. 000 eur
navzmluveoznačenýúčetažalovanásazaviazalasplatiťposkytnutýúversdohodnutýmfixnýmúrokom
vo výške 12, 90 % ročne v 120 - tich mesačných anuitných splátkach po 29, 78 eur mesačne, počnúc
15. 11. 2012, vždy 15. deň v kalendárnom mesiaci. Uviedol, že konečná splatnosť úveru je v zmluve
uvedená dátumom 17. 10. 2022, výška RPMN 15, 82 % hodnota priemernej RPMN ku dňu podpisu

zmluvy vo výške 19, 08 % a celková suma, ktorú musí klient zaplatiť /súčet výšky úveru a celkových
nákladov klienta, spojených s úverom/ sumou 3. 812, 40 eur, keď zmluva obsahovala aj uvedenie čísla
úverového účtu, na ktorý mal byť úver z inkasného účtu žalovanej splácaný s tým, že v bode 4.1. zmluvy
(následky porušenia povinností) si strany dohodli právo veriteľa na zaplatenie úroku z omeškania vo
výške 8 % ročne z nesplatenej anuitnej splátky až do jej zaplatenia a v bode 4.2.1. zmluvy (následky

porušenia povinností) si strany dohodli právo veriteľa v prípade porušenia alebo nesplnenia akéhokoľvek
záväzku, vyplývajúceho z úverovej zmluvy, žiadať predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom
za podmienok, uvedených v úverovej zmluve a VOP. Poukázal na skutočnosť, že výpis z úverového
účtu, preukazujúci poskytnutie dohodnutého úveru žalovanej síce žalobca v konaní nepredložil, avšak
žalovaná skutočnosť poskytnutia úveru nesporovala s tým, že podľa „druhej upomienky“ zo dňa 19. 11.

2013, žalobca evidoval ku dňu 19. 11. 2013 omeškané splátky spolu vo výške 113, 22 eur, na ktorých
zaplateniežalovanúvyzvaldo24.11.2013supozornenímnamožnosťpožadovaťjednorazovésplatenie
celej dlžnej sumy a písomnou výzvou zo dňa 15. 01. 2014 žalobca oznámil žalovanej rozhodnutie o
predčasnej splatnosti celého úveru zo zmluvy o úvere Č.. XXXXXXXXXXXXXXXX zo dňa 02. 11. 2012
a vyzval ju jednorazovo zaplatiť celú zostávajúcu sumu úveru vo výške 2. 045, 89 eur a poplatok za

túto výzvu vo výške 30 eur, v lehote do 06. 02. 2014. Výrok, ktorým rozhodol o nároku na náhradu
trov konania odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1 C. s. p. a vecne úspechom žalovanej v konaní, ktorej
však žiadne trovy v konaní nevznikli, a preto v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového
poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, jej náhradu trov konania nepriznal (uznesenie NS SR z 28.
02. 2018, sp. zn. 7Cdo 14/2018).

2.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie
vec nesprávne právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.) a navrhol ho zmeniť a jeho nároku

vyhovieť v celom rozsahu a priznať náhradu trov odvolacieho konania vo výške zaplateného súdneho
poplatku za odvolanie. Uviedol, že popri absencii právnych noriem obmedzujúcich nárok veriteľa existuje
množstvo zákonných ustanovení, z ktorých priamo, resp. výkladom alebo cez analógiu legis vyplýva
záver, že nárok veriteľa na dohodnutý (zmluvný) úrok nie je viazaný (obmedzený) na zosplatnenie dlhu,ale na vrátenie v rámci úveru poskytnutých peňažných prostriedkov s tým, že ust. § 497 Obchodného
zákonníka jednoznačne nadväzuje na povinnosť dlžníka platiť úroky na vrátenie prostriedkov (§ 502
ods. 1, § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka), keď dané ustanovenia explicitne vymedzujú iba moment,

od ktorého je dlžník povinný platiť úroky a nie moment, do ktorého táto povinnosť trvá a zároveň spája
povinnosť platenia úrokov s obdobím skutočnej držby požičaných peňažných prostriedkov. Poukázal
na ust. § 13 ods. 3 zák. č. 129/2010 Z. z., ktorý upravuje nárok veriteľa na zmluvný úrok pre prípad
odstúpenia od zmluvy zo strany dlžníka - spotrebiteľa s tým, že ak zákon č. 129/2010 Z. z. spotrebiteľovi
ukladá povinnosť pri odstúpení zaplatiť zmluvne dohodnuté úroky až do dňa splatenia istiny, musí

mať tomu zodpovedajúce právo na zmluvne dohodnuté úroky po zosplatnení aj veriteľ, keď obsahom
záväzku dlžníka nie je vrátiť len poskytnuté peňažné prostriedky, ale aj (zmluvné) úroky, ktoré nemožno
stotožňovať so (zákonnými) úrokmi z omeškania. Uviedol, že návrh zákona z roku 2013, ktorým sa mal
meniť a dopĺňať zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (obsahoval pod č. 5. ustanovenie, ktorým sa navrhovalo nasledujúce
doplnenie Občianskeho zákonníka, § 53 ods. 9 sa na konci pripája táto veta: „Úroky za poskytnutie

peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565", avšak rozhodujúcou
skutočnosťou je, že táto navrhovaná zmena nebola nikdy legislatívne prijatá a zákon č. 106/2014 Z.
z. ani žiadna iná zákonná novelizácia takéto ani obdobné ustanovenie odopierajúce veriteľovi nárok
na zmluvné úroky po zosplatnení dlhu neobsahuje a fakt, že uvedený návrh nikdy nebol prijatý vo
forme zákona len dokazuje, že zákonodarca nikdy predmetný nárok veriteľa na zmluvne dohodnutý

úrok po zosplatnení dlhu neobmedzil, čo jednoznačne potvrdzuje jeho dôvodnosť. Žalobca vo svojom
odvolaní poukázal na rozsudky Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 05. 2018, sp. zn. 3Co/108/2017,
sp. zn. 8Co/138/2017, rozhodnutie Krajského súdu v Žiline zo dňa 31. 01. 2017, č. k. 11Co/12/2017
- 90, rozsudky Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 43Co/23/2017, sp. zn. 43Co/7/2018 a iné,
v ktorých sa odvolací súd nestotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, ktorý s odvolaním sa

na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 59/98, ktorým je uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskejrepubliky,sp.zn.4Obo143/98aplikovalnaprejednávanúvecarozhodolozamietnutíúrokov
z úveru s tým, že aplikovať ho na danú vec bolo možné, avšak s výkladom, že pokiaľ žalobca ako
veriteľ odstúpil od zmluvy o úvere tým, že vyhlásil jej predčasnú splatnosť preto, že dlžník nesplácal
úver riadne a včas, a teda od zmluvy odstúpil, má právo na účtovanie úrokov z úveru, ako aj úrokov z

omeškania označovaných ako tzv. sankčné úroky v zákonnej alebo v dohodnutej výške s poukazom na
§ 369 Obchodného zákonníka až do splatenia celej poskytnutej sumy, vrátane úrokov z úveru, pretože
tieto sú súčasťou peňažného záväzku dlžníka s tým, že s poukazom na obsah rozhodnutia R 59/1998 nie
je preto možné dospieť k názoru, že Najvyšší súd SR jednoznačne vyslovil, že veriteľ, má nárok na úroky
z peňažných prostriedkov iba do splatnosti dlhu, keďže o takomto nároku nerozhodoval ani okresný súd

a ani Najvyšší súd SR, ktorého rozhodnutie vychádzalo z právneho stavu v čase, keď výška úrokov z
omeškania nebolo zákonom limitovaná. Žalobca vo svojom odvolaní odcitoval odôvodnenie rozhodnutí
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. 02. 2018, sp. zn. 43C/23/2017, sp. zn. 43Co/7/2018 zo
dňa 16. 08. 2018 a 43Co/21/2018 zo dňa 27. 09. 2018 týkajúce sa dohodnutých úrokov a úrokov z
omeškania a uviedol, že či už oznámenie žalobcu, že sa cely úver stal splatný alebo odstúpenie od

zmluvy nevylučujú, aby bol dlžník pri omeškaní s vrátením úveru povinný platiť ako úroky z úveru, ktoré
predstavujú cenu - odplatu za prenechanie peňažných prostriedkov na ich používanie (nie odplatu podľa
§ 499 Obchodného zákonníka) za dohodnutie záväzku poskytnúť úver, tak aj úroky z omeškania, ktoré
sú sankciou za porušenie povinností, t. j. za nezaplatenie dlhu riadne a včas, pričom zatiaľ čo povinnosť
dlžníka zaplatiť veriteľovi zmluvné úroky vzniká zo záväzku v zmluve, povinnosť platiť úroky z omeškania

vyplýva bez ďalšieho zo zákona ako dôsledok omeškania so splnením dlhu a aj keď dlžník nie je v
omeškaní s plnením dlhu, môže veriteľ požadovať zmluvné úroky a úroky z omeškania pri omeškaní
dlžníka aj pri pôžičke s tým, že dohodnuté úroky a úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky
aj v prípade spotrebiteľského vzťahu, a to podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, majú však iný
právny dôvod a veriteľ ich môže požadovať popri sebe (rozsudky NS ČR z 25. 09. 2003, sp. zn. 33 Odo

518/2003, z 27. 06. 2007, sp. zn. 33 Odo 657/2005, a z 24. 07. 2014, sp. zn. 33 Cdo 1401/2014). Uviedol,
že nakoľko je v prejednávanej veci titulom, na základe ktorého si uplatňoval svoje právo spotrebiteľská
zmluva, ktorá je regulovaná osobitnou úpravou a zmluvné podmienky dojednané v zmluve o úvere
uzatvorenej predovšetkým podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka sa nemôžu odchýliť od tohto
zákona v neprospech spotrebiteľa, je treba pri absencii inak prejavenej vôle v zmluve o úvere vychádzať

z toho, že veriteľ má popri dojednaných zmluvných úrokoch ako úrokov z úveru nárok v prípade, že
s vrátením úverových prostriedkov vrátane úrokov z úveru mešká, na zaplatenie úrokov z omeškania,
pokiaľ bola ich výška zmluvne dohodnutá v dohodnutej výške, inak vo výške stanovenej zákonom (§ 9
ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. zmluva o spotrebiteľskom úvere musí byť písomná, na rozdiel od zmluvy oúvere, ktorá písomná byť nemusí). Poukázal na skutočnosť, že rozhodovacia prax a aj právna literatúra
je jednotná v tom, že úroky dohodnuté pri poskytnutí peňažnej pôžičky alebo úveru predstavujú odmenu
za používanie požičanej istiny a pokiaľ sú dohodnuté úroky odmenou za používanie istiny, úroky z

omeškania predstavujú zákonnú sankciu za omeškania s platením istiny a na rozdiel od dohodnutého
úroku ich môže veriteľ požadovať, aj keby neboli zmluvne dohodnuté tak, ako vyplýva z ust. § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka. Žalobca vo svojom odvolaní odcitoval odôvodnenie rozsudku Krajského súdu
v Nitre č. k. (správne spisová značka, pozn. odvolacieho súdu) zo dňa 19. 06. 2018, zo dňa 07. 12. 2017,
č. (číslo konania, pozn. odvolacieho súdu) 8Co/193/2017 - 88, zo dňa 30. 11. 2017, č. 7Co/366/2017 -

84, zo dňa 11. 12. 2018, č. k. 12Co/4/2018 (spisová značka), a ďalšie, ktorých obsah považuje odvolací
súd za nadbytočné v tomto rozhodnutí uvádzať a zároveň poukázal na odlišné stanovisko podpredsedu
Ústavného súdu Slovenskej republiky v náleze zo dňa 24. 10. 2013, sp. zn. I. ÚS 547/2012.

3.

Žalovaná, ktorej bolo odvolanie žalobcu doručené do vlastných rúk dňa 14. 03. 2019, sa k nemu
nevyjadrila.

4.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 378 ods. l C. s. p.
(zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval
to dôležitý verejný záujem a rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. mája 2019 podľa § 378 ods. 1 v spojení
s § 219 ods. 3 C. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené

zákonným spôsobom.

5.

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobcu zamietol potvrdil, pretože je vecne

správny, nakoľko súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v
rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby,
výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k
správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220
ods. 2 C. s. p.).

6.

K tvrdeniu žalobcu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení

vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu
právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia,

odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom
prvej inštancie za správne.

7.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie, ktorý
nárok žalobcu na zaplatenie zmluvného úroku vo výške 12, 90 % ročne zo sumy 1. 894, 08 eur od 10. 02.
2014 do zaplatenia napadnutým rozsudkom zamietol z dôvodu, že žalobcovi patrí iba úrok do splatnosti
dlhu a nakoľko žalobca v posudzovanej veci zosplatnil úver žalovanej dňa 06. 02. 2014, zmluvný úrok
už žalobcovi po zosplatnení úveru nepatrí.

8.Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že úrok predstavuje
cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii,
nemôže s touto nakladať a produkovať zisk a práve absentujúci zisk pokrýva veriteľovi úrok splácaný

spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku.

9.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že aplikačná prax súdov sa otázkou priznania úrokov za

úver po splatnosti pohľadávky, a teda popri úrokoch z omeškania, či iných sankciách už zaoberala,
napr. aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Obo 143/98, na ktoré poukázal v
odôvodnení rozsudku aj súd prvej inštancie, v ktorom konštatoval, „že dohodnuté úroky z poskytnutých
prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok), keď od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí
platiť úroky z omeškania (§ 369 Obchodného zákonníka) s tým, že v rozsudkoch súdov sa zmluvné
dojednanie povinnosti platiť úroky popri úrokoch z omeškania označilo za obchádzanie zákonného

pravidla zakotveného v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka o administratívnom strope úrokov z
omeškania (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 6Co/182/2011).

10.

Je nutné uviesť, že existujú však aj odlišné názory, podľa ktorých dispozitívna norma neobmedzuje dobu
na poskytnutie finančných prostriedkov a kým úroky z omeškania sú sankciou, tak úroky sú odmenou za
užívanie si peňazí, a preto ich treba platiť až do ich vrátenia (napr. rozsudok NS ČR zo dňa 27. 06. 2007,
sp. zn. 33Odo 657/2005), avšak zásadný posun v prejednávanej otázke predstavuje v spotrebiteľských
právnych veciach judikatúra Súdneho dvora Európskej únie.

11.

Súdny dvor výkladom smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
stanovil zásadné pravidlo pre kvalifikáciu zmluvnej podmienky za nekalú, ak sa odkláňa od

dispozitívnych noriem zákona v neprospech spotrebiteľa (napr. C-415/11, AZIZ), keď ,,Článok 3
ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „značná nerovnováha“ ku škode
spotrebiteľa treba posúdiť na základe analýzy vnútroštátnych právnych predpisov uplatňovaných v
prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami s cieľom posúdiť, či a prípadne v akej miere, je
právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie, než právne postavenie zakotvené

v platnom vnútroštátnom práve. ... na účely určenia, či dôjde k nerovnováhe „napriek požiadavke dôvery
(dobrej viery - neoficiálny preklad)“, treba preveriť, či predajca alebo dodávateľ, ktorý zaobchádza
so spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s
dotknutou podmienkou po individuálnom dojednaní“.

12.

Zákonodarca opakovane pristúpil k regulácii úverových vzťahov a oficiálne sa kritizuje nadmerný nárast
zadlženia obyvateľstva z úverových vzťahov, keď z dôvodovej správy k novele nar. vl. SR č. 87/1995 Z.
z., vykonanej nar. vl. č. 586/2008 Z. z. vyplýva, že ,,Cieľom predkladaného návrhu je docieliť vyváženú

právnu úpravu v oblasti sankcií, a tak zamedziť jednej z foriem úžerných praktík v spotrebiteľských
veciach. Reaguje sa na sofistikovanejšie a oveľa nebezpečnejšie úžerné praktiky, pri ktorých sa síce
nedojednáva vysoký úrok za poskytnutie peňažných prostriedkov, ale cez množstvo zmluvných pokút a
iných sankcií sa ospravedlňuje neprimeraný nárast výšky pohľadávky. Podľa článku 8 Smernice Rady
93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, môžu štáty prijať

prísnejšie opatrenia za účelom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa. Navrhovaná
právna úprava bez ujmy pre dodávateľa zabezpečuje jednoduchšie, ale predovšetkým jednotnejšie
pravidlá pri sankciách spojených s porušením záväzku spotrebiteľa, keď spotrebiteľské vzťahy nesmú
byť zdrojom neprimeraných ziskov...“.

13.

Je nepochybné, že za úver možno dohodnúť úroky a možno dohodnúť aj obdobie na užívanie finančných
prostriedkov (úverové obdobie). Zákon teda umožňuje dodávateľovi na určitú dobu (do splatnosti), podľajeho predstáv, poskytnúť úver a vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku sa prirodzene sledujú
úrokynadohodnutúdobu,ktorejkonieczavršujetzv.splatnosťúveru.Zozákonomstanovenýchdôvodov
(napr. nesplácanie úveru) má dodávateľ tiež právo splatnosť posunúť, avšak niet zákonného kogentného

pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť úroky popri úrokoch z omeškania. Ak
úver nie je splatený po splatnosti, zákon priznáva za zadržiavanie finančných prostriedkov sankcie, či už
zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. zmluvná pokuta) s
tým, že uvedenej dispozície zákona sa evidentne dotýka dohoda o úrokoch po splatnosti, popri ďalších
úrokoch za omeškanie a ďalších sankciách, pričom ak evidentne táto dohodnutá konštrukcia indikuje

neprimeraný nárast dlhu, zákonite nastupuje otázka povinnosti vykonania súdnej kontroly prijateľnosti
takejto dohody (úrokov popri úrokoch z omeškania a ďalších sankciách).

14.

Podľa názoru odvolacieho súdu je nesporné, že taký odklon od dispozície právnej normy, ktorý sleduje

úroky popri úrokoch z omeškania, či iných sankciách, je v neprospech žalovaného. Ak by takejto dohody
nebolo, zákon by umožňoval žalobcovi uplatniť po splatnosti sankcie úroky z omeškania pri pomerne
novom pravidle o administratívnom strope na celkové sankcie zakotvenom v § 3a nar. vlády 87/1995 Z.
z., „Ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, sankcie
za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú spolu prevýšiť priemernú

hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenú podľa osobitného predpisu pred
vznikom omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne a súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok
úrokov z omeškania podľa tohto nariadenia vlády; za rozhodujúcu sa považuje ročná percentuálna miera
nákladov pre obdobný typ spotrebiteľského úveru. Za sankcie podľa odseku 1 sa považujú úroky z
omeškania,zmluvnépokutyaakékoľvekinéplneniazaomeškaniespotrebiteľasosplácanímpeňažných

prostriedkov. Ak sankcie podľa odseku 1 dosiahnu výšku poskytnutých peňažných prostriedkov,
následné sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú prevýšiť
úroky z omeškania podľa tohto nariadenia vlády.“

15.

Je evidentné, že úroky popri úrokoch z omeškania, sú nielen odklonom od zákona v neprospech
žalovanej, ale vo svojich dôsledkoch odporujú aj kogentnému zákonnému pravidlu. Uplatnený úrok 12,
90 % p. a. prevyšuje úrok z omeškania a problematická klauzula o úrokoch popri úrokoch z omeškania
(po splatnosti) prima facie potenciálne umožňuje navýšenie dlhu nad výšku poskytnutého úveru v

rozpore s ust. § 3a ods. 3 nar. vl. č. 87/1995 Z. z., pričom od každého veriteľa konajúceho s odbornou
starostlivosťou sa očakáva, že cenu za úver zjednáva na úverové obdobie do splatnosti pohľadávky,
a preto aj práve cena za úver za úverové obdobie do splatnosti úveru vyjadruje cenu úveru a je teda
pojmovo jednoznačne odlíšiteľná od sankcií za omeškanie s plnením dlhu spotrebiteľa, pričom v prípade
omeškania, nie inštitút ceny úveru, ale inštitúty rôznych sankcií za neplnenie povinností, riešia krízu

spojenú s omeškaním.

16.

V prejednávanej veci je nesporné, že žalobca sa dovoláva nárokov na odplatné úroky, ktoré by mu patrili

v prípade, ak by bol zachovaný stav zákonnej domnienky, a teda trvanie záväzku zo spotrebiteľskej
zmluvy za stavu, že veriteľ aj spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a v termínoch dohodnutých v
zmluve, nakoľko však tento stav netrvá, je zrejmé, že došlo k zmene záväzku, ktorá bola privodená
omeškaním spotrebiteľa a súčasne predčasným zosplatnením úveru zo strany veriteľa, pričom zmena
záväzku logicky prináša aj zmenu pomerov plnenia a aktivuje režim omeškania v spojení s využitím

práva podľa a za podmienok § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti je však potrebné
rovnako uviesť, že k predčasnému zosplatneniu záväzku spotrebiteľa došlo konaním veriteľa, a teda,
bol to veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou (obsahu) záväzku určil aj režim ďalšieho plnenia záväzku
svojím jednostranným adresovaným právnym úkonom. Okrem skutočnosti, že pri plnení záväzku je
potrebné za každých okolností vychádzať zo stabilizovaných podstatných náležitostí zmluvy, ktoré

sprevádzajú celú existenciu a trvanie záväzku, a to až do času zmeny (obsahu) záväzku, ktorá
predstavuje prekonanie dojednaných podmienok postupného splácania záväzku, považuje odvolací súd
za potrebné na doplnenie odôvodnenia prvoinštančného súdu doplniť argumentáciu týkajúcu sa inštitútu
predčasného zosplatnenia úveru a jeho právny režim.17.

Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej povahe jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý
umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej požičanej istiny z
čoho vyplýva, že rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva v tom,
že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz. Splácanie úveru
v splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne

(v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania, patrí veriteľovi úrok, pričom
jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru,
navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa,
ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru s tým, že
s protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s
vrátením požičanej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré

sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa
podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Je nutné zároveň uviesť, že úroky za poskytnutie úveru sa na rozdiel
od odplaty za akúkoľvek inú odplatnú službu či kúpu tovaru odlišujú tým, že plynutím času narastajú
(cena za poskytnutú službu narastá). Dohoda o platení úrokov za úver aj po splatnosti spôsobuje, že
takéto úroky v skutočnosti navyšujú cenu za užívanie finančných prostriedkov za obdobie do dohodnutej

alebo predčasne vyvolanej doby splatnosti a zneisťujú sankčný mechanizmus úrokov z omeškania,
čím dochádza k obchádzaniu inštitútu iného plnenia na účely aplikácie § 3a ods. 2 nariadenia vlády č.
87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.

18.

Z uvedených dôvodov dohoda, podľa ktorej má spotrebiteľ popri úrokoch z omeškania, prípadne ďalších
sankciách platiť po splatnosti pohľadávky aj úroky za poskytnutie úveru do splatenia úveru spôsobuje
značnú nerovnováhu ku škode spotrebiteľa, predstavuje značné zhoršenie postavenia spotrebiteľa
oproti zákonnému pravidlu, ktoré chráni spotrebiteľa v úverových vzťahoch pred nadmerným navýšením

dlhu oproti výške úveru.

19.

Odvolací súd už uviedol vyššie, že niet kogentnej úpravy o úrokoch popri úrokoch z omeškania.

Zákon reguluje úroky za úver bez časovej úpravy, a preto dohoda o takýchto úrokoch je odklonom
od dispozitívnej úpravy a je nielen v neprospech spotrebiteľa, ale vyvoláva hrubú nerovnováhu v
neprospech slabšej zmluvnej strany a zároveň sa takáto dohoda dostáva do rozporu aj s ustanovením
§ 3a nar. vl. č. 87/1995 Z. z.

20.

K argumentácii žalobcu v podanom odvolaní poukazujúceho na kogentnú povahu ustanovenia § 497
Obchodného zákonníka s tým, že obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť iba poskytnuté peňažné
prostriedky, ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania, keď úrok z úveru je nárokom,

na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka sa už správne právne vyjadril súd prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého rozsudku tak, že žalobcovi nebolo odopreté právo na priznanie úrokov za úver od jeho
poskytnutia napadnutým rozsudkom, ale nároku na zaplatenie úroku po zosplatnení úveru s tým, že
žalobca má cenu (odplatu) za úver právoplatne priznanú (žalovaná odvolanie proti rozsudku súdu prvej
inštancie odvolanie nepodala) a mohol si ju už začať aj vymáhať.

21.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie
uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, spĺňajúceho všetky požiadavky ust. § 220 ods. 2 C.

s. p., v ktorom sa aj správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, z
dôvodu ktorého sa odvolací súd obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov rozsudku a ako vecne
správny ho potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p.22.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods.

2 C. s. p. tak, že žalovanej úspešnej v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov konania v plnej
výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

23.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).