Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, April 9, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/127/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8613206001
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Šamo

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8613206001.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Šama a sudcov JUDr. Romana

Tótha a JUDr. Jozefa Škraba v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova č.
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Gröslingova 4, Bratislava,
IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom
Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Svidník č.k. 4C/364/2013-41 zo dňa 5.8.2014 jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa.

Nepriznáva žalovanému náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh žalobcu a účastníkom náhradu trov konania
nepriznal. V dôvodoch tohto rozsudku uviedol, že žalobca sa domáhal proti žalovanému zaplatenia
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Návrh odôvodnil tým, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie
podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. V súlade s
pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený subjekt a veriteľ zo Zmluvy o úvere č. 8056143 navrhol

súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla nesplnením záväzku
vyplývajúceho z uvedeného úveru kde bol dlžníkom P. G., narodená XX.X.XXXX. Exekučný spis
Okresného súdu Bardejov sa viedol pod sp.zn. 4Er/399/2010 a u exekútora pod značkou Ex 4073/2010.

Súdny exekútor požiadal Okresný súd Bardejov o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V
exekučnom konaní vedenom podľa procesných pravidiel uvedených v § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku platného od 1.6.2011 a od 1.6.2010 do 31.5.2011 bola založená povinnosť exekučného súdu

rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od
doručenia takejto žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu.
Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti
a nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou
podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie až dňa 17.1.2011 (konanie začalo dňa 12.4.2010), a to rozhodnutím o zamietnutí
žiadostioudeleniepoverenia.Krozhodnutiuoudeleniepovereniadošlopouplynutízákonomstanovenej

doby.

Žalobca z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si uplatnil náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch. Majetková škoda vo výške 2.909,61 eur, ktorá mu vzniklapredstavuje náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím
všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného
vzťahu založeného Zmluvou o úvere. Nemôže preto tiež nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie

istiny a príslušenstva zo strany exekučného súdu. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje
samotné konštatovanie porušenie práva na súdnu ochranu zaručeného článkom 46 ods. 1 Ústavy
SR a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv základných slobôd, ktoré nie je dostatočných zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu

je dôsledkom nesústredenej činnosti, a to takej intenzity, ktorá má za následok zmarenie nutnej
vymožiteľnosti majetkového práva žalobcu. Došlo k zmareniu legitímneho očakávania žalobcu, že
správnym a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Žalobca mohol vďaka
skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas a efektívne uskutočniť rad iných
krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a
príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá.

Náhradu nemajetkovej ujmy vnímal ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných
nárokov a základných práv. Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na
spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za
porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Primeranú náhradu nemajetkovej ujmy si

uplatnil za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania,
porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný
zákonom, stratu dôvery v právo a spravodlivé riešenie vecí a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou
exekúcie vo výške 581,98 eur, t.j. 20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom.

V danom prípade žalobca sa domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy ktorá mu vznikla
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bardejov. Žalobca postupoval podľa § 15 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnom žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho
nároku na náhradu škody. Žalovaný do podania žaloby na žiadosť pozitívne nereagoval.
Žalovaný s návrhom nesúhlasil, poukázal na skutočnosť, že návrh nie je jasný a tiež ani titul, z ktorého

sa žalobca náhrady škody domáha. Z takto formulovanej žaloby nie je jednoznačne jasné, na základe
akého titulu si žalobca uplatňuje škodu, keďže v žalobe sa tieto tituly prelínajú a žalobca jednoznačne
neuvádza, z ktorého titulu si nárok uplatňuje. Nie je zrejmé, či uplatňuje nárok z titulu nesprávneho
úradného postupu z dôvodu prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia
alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Pokiaľ ide o uvádzané prieťahy v konaní

poznamenal, že žalobca neuvádza kroky, ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu. Žalobca
neuviedol, ani po vyžiadanej súčinnosti v rámci predbežného prerokovania jeho nároku, či využil
možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušnom konaní predsedovi okresného súdu, resp.
na možnosť podania ústavnej sťažnosti.

Žalovaný ďalej poukázal aj na okolnosť, že už dňa 23.4.2012 mu boli doručené prvé žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a vzhľadom na skutočnosť, že už 27.9.2012 bola
okresnému súdu doručená predmetná žaloba vo veci, je zrejmé, že žalobca ju nepodal po uplynutí 6-
mesačnej lehoty, ale skôr. Teda mal za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Pokiaľ ide o
zodpovednosť štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. žalovaný poukázal na všeobecné podmienky, pri

splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, a
to na nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, ďalej vznik škody a v konečnom dôsledku
príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou
škodou. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne.

K nesprávnemu úradnému postupu - rozhodnutiu o žiadosti o vydanie poverenia po 15-dňovej
lehote žalovaný poukázal na to, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí
rozhodcovského súdu ako exekučnom titule. Toto znenie je účinné od 1.6.2011, kedy bol Exekučný
poriadoknovelizovanýzákonomč.102/2011Z.z.,čoznamená,žeakýkoľveknárokžalobcuvychádzajúci
z nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej lehote v namietaných

exekučných konaniach začatých po 1.6.2011 nemá oporu v zákone.Pred 1.6.2011 § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku znel "vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených". V samotnej dôvodovej správe, je k
novelizovanému ustanoveniu § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku uvedené ,

že správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila
svojim autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky. Skutočnosť, že sa do formulácie
vložili slová "rozhodnutí rozhodcovských súdov ", predstavovala len explicitnejšie ujasnenie
litery zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto ustanovenia. Argumentácia žalobcu je
v interpretácii toho, čo zamýšľal zákonodarca, nefundovaná a nepravdivá a § 41 ods. 2 písm. d)

Exekučného poriadku sa správne aplikoval na rozhodcovské rozsudky aj pred 1.6. 2011.

Zároveň v tejto súvislosti žalovaný zdôraznil skutočnosť, že zo samotnej dikcie § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti
o vydanie poverenia. Uvedená lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie
na základe exekučného. Vo všeobecnosti poukázal na judikatúru ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02,

ktorá konštatuje, že pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú
uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného
základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem
"zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a

aplikovaťlensohľadomnalehotyuvedenévzákone.Sohľadomnakonkrétneokolnostivecisatotižaniv
týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi,
ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00).

Žalovanýpoukázaltiežnaustanovenie§9ods.2zákonač.514/2003Z.z.,vzmyslektoréhosúdkonajúci

o náhrade škody môže pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov
v súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom
v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia,
ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské

práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov.

Podľa názoru žalovaného žalobca nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatnil treba
považovať za hypotetické. Žalobca sa v žalobe domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
vo výške 20 % istiny a príslušenstva, ktorá má byť spravodlivou satisfakciou za utrpený zásah
do základných práv a má kompenzovať každé porušenie práva na súdnu ochranu, ktoré žalobca
uplatňoval podaním návrhu na začatie občianskeho súdneho konania a v tejto súvislosti žalovaný

poukázal na ustanovenie § 17 ods. 2, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. V prvom rade poznamenal,
že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Samotná judikatúra
poukazuje na tento aspekt, v ktorej sa uvádza, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu
spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti
právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Požadovaná náhrada

nemajetkovej ujmy vo výške 20 % z istiny a príslušenstva nie je podložená reálnymi skutočnosťami,
či rozumnou úvahou.

Žalobca zároveň zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné
preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené z návrhu

žalobcu nevyplýva a z toho dôvodu žalovaný nemá za preukázaný vznik nemajetkovej ujmy ako ani to,
že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch.

Žalovaný poukázal aj na potrebu zohľadnenia ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho

dôvodu zasahovať do práva oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu
úradnémupostupudôjsť,atoprizohľadnenípovahypodnikateľskejčinnostižalobcuapovedomí,ktoréjeokolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky
štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že
potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu spotrebiteľských úverov.

Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných
konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu.

V tejto súvislosti upozornil na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť
pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) / 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pri

Európskej únii, v ktorom táto poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu
dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu
spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu
na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku 267 ZFEÚ podal Krajský súd v Prešove. Z
uvedeného je zrejmé, že žalobca a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom
záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku

práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých
úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky,
zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb.

S prihliadnutím na charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu považuje žalovaný za konanie v

rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže táto
vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu.

Vzhľadom na uvedené žalovaným mal za to, že nemožno žalobcovi priznať náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Podľa žalovaného nepreukázal žalobca, že by činnosťou súdu v namietanom

konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani
prípadnej nemajetkovej ujmy, a teda pádom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že rozhodol o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia,
po zákonom stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.

Na základe vykonaného dokazovania súd zistil skutkový stav, podľa ktorého z pripojeného exekučného
spisu Okresného súdu Bardejov sp.zn. 4Er/399/2010 súd zistil, že súdny exekútor doručil súdu žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 8.6.2010. Exekučný titul tvoril Rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu Spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava,
spisovej značky: SR 23221/09 zo dňa 18.1.2010. Uznesením Okresného súdu Bardejov sp.zn.

4Er/399/2010-8, EX 4073/10 zo dňa 14.6.2010 súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietol. Proti rozhodnutiu okresného súdu oprávnený podal odvolanie a Krajský
súd v Prešove uznesením zo dňa 14.12.2010 sp.zn. 19CoE/62/2010 zrušil uznesenie okresného súdu a
vec vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd Bardejov uznesením zo dňa 16.2.2011 sp.zn. 4Er/399/2010-21
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol a toto nadobudlo

právoplatnosť 23.3.2011, ďalším uznesením zo dňa 13.4.2011 exekučné konanie zastavil a rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť 18.5.2011.

Súd ďalej vec právne hodnotil v zmysle § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 6 ods.

1, § 9 ods. 1, 2, 4, § 15 ods. 1, 2, § 16 ods. 1 až 4, § 17 ods. 1 až 4, Podľa § 18 ods. 1 až 3, § 19 ods.
1, § 27 ods. 1 uvedeného zákona, ďalej § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z.z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov a konštatoval, že
žaloba žalobcu je nedôvodná.

Poukázal na pripojený spis Okresného súdu Bardejov sp.zn. 4Er/399/2010 z obsahu ktorého zistil, že
okresný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie cca
do 15 dní od doručenia žiadosti a to spôsobom, že uznesením sp.zn. 4Er/399/2010-8, EX 4073/10
zo dňa 14.6.2010 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Proti rozhodnutiu okresného súdu oprávnený podal odvolanie. Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa

14.12.2010 sp.zn. 19CoE/62/2010 zrušil uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
avšak Okresný súd Bardejov uznesením zo dňa 16.2.2011 sp.zn. 4Er/399/2010-21 žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol a toto uznesenie sa stalo právoplatné
23.3.2011. Ďalším uznesením zo dňa 13.4.2011 exekučné konanie zastavil 18.5.2011. Ďalej konštatoval,že rozhodnutie okresného súdu bolo vydané v zákonom primeranej lehote tak, ako je to uvedené v § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, a keďže exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok lehota 15 dní na
rozhodnutie exekučného súdu o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí. V danom

prípade nie sú splnené hmotno-právne podmienky pre zodpovednosť štátu uvedenú v ustanovení §
9 ods.1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
preto žaloba je v plnom rozsahu nedôvodná. Ďalej súd uviedol, že všeobecný súd v konaní o náhradu
škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo
Ústavný súd SR.

Podľa názoru súdu žalobca mal možnosť domáhať sa ochrany svojich práv využitím inštitútu ústavnej
sťažnosti v súlade s ustanovením § 127 ods. 1 Ústavy SR. Otázkou, či v konkrétom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v článku 48
ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný sa zaoberať Ústavný súd SR. Opačný výklad by znamenal, že by
existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska

vzniku zbytočných prieťahov. Pri vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej
moci pri výkone verejnej moci musia byť splnené všetky tri podmienky uvedené v zákone č. 514/2003
Z.z., a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Z uvedených
zákonných ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatňovanie nároku na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím je okrem iného nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná
príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší v
príslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu. Táto podmienka nepochybne nie
je v prípadoch zamietnutia žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie namietaných žalobcom
splnená. Predmetné rozhodnutie okresného súdu nie je možné považovať za nezákonné a zároveň jeho

zákonnosť, či nezákonnosť nie je možné posudzovať v tomto konaní. Otázku správnosti postupu pri
rozhodovaní o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia taktiež nie je na mieste posudzovať v uvedenom
konaní.

Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca vo svojom žalobnom návrhu namieta prieťahy v konaní poukázal

súd na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne
uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúcehovzbytočnýchprieťahochvkonaní.Podľauvedenéhoustanovenia súdkonajúcionáhrade
škody môže pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom
konaní len v prípade, ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy,

žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu
pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti,
ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov.

Okrem iného súd konštatoval aj to, že žalobca nepreukázal existenciu materiálnej škody ani existenciu
nemajetkovej ujmy. Z uvedených dôvodov žalobu ako neopodstatnenú súd zamietol. O trovách konania
rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. s tým, že žalovaný bol síce v konaní úspešný, avšak v jeho prípade
k vzniku trov nedošlo, preto účastníkom náhradu trov konania nepriznal s tým, že žalobca v konaní

úspešný nebol.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Odvolanie odôvodnil tým, že mu ako účastníkovi konania postupom súdu bola odňatá možnosť konať
pred súdom, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a ďalej, že súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

Pokiaľ ide o aplikáciu novej úpravy § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. žalobca zásadne namietal
skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe novej právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení
§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie
je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku platnej skutočnosti a založeniazodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č.

514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto
ustanovenie prostredníctvom novelizovaného ustanovenia § 9 ods. 2. Súd tak svojím rozhodnutím de
jure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil, prečo zastáva
názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie

trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval tú legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Súdu neprislúcha polemizovať o
vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek
úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne
rozhodnutie. V ďalšom poukázal na námietky, ktoré v súvislosti s rozhodnutím súdu prvého stupňa nie

sú relevantné.

Žalovaný sa na odvolanie žalobcu nevyjadril.

Odvolací súd podľa § 212 ods. 1 O.s.p. prejednal vec, v medziach ktorých sa odvolateľ domáhal jej

preskúmania a dospel k záveru, že jeho odvolanie nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a vyvodil z neho aj správny právny záver.

Odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia

a konštatuje správnosť dôvodov uvedených v napadnutom rozhodnutí a na zdôraznenie správnosti
považuje za nutné uviesť nasledovné:

Súd prvého stupňa správne aplikoval ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. účinného od
1.1.2013. Podľa tohto ustanovenia totiž pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu spočívajúceho

v povinnosti urobiť úkon, alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosti pri
výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov
vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného
rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, v ktorom sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil
disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia

Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej
sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Takýto výsledok vybavenia sťažnosti na prieťahy v zmysle uvedeného zákonného
ustanovenia neexistuje, pričom aj keď v danom prípade začalo konanie 27.9.2012, je treba toto

ustanovenie aj na danú vec aplikovať, pretože ide o nepravú spätnú účinnosť právneho predpisu.
Pri nepravej retroaktivite totiž zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa
predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu
môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do
budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv, alebo povinností, ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona.

Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych
vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje,
pokiaľ nová právna úprava uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho
predpisu zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv, alebo
pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej

úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti, ale akceptuje
stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, avšak tento stav rieši až v čase účinnosti novej
právnej úpravy. Nová právna úprava neneguje existenciu nesprávneho úradného postupu, neneguje ani
zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, definuje, čo je nesprávny
úradný postup, avšak uznávajúc práva a povinností nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu

zavádza nový režim, nový mechanizmus, novú procedúru uplatnenia týchto práv. Ak teda v čase
rozhodovania o nároku žalobcu nemožno vychádzať z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy,
žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v
disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktorémá za následok prieťahy v súdnom konaní právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR

konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, potom všeobecný súd
nemôže existenciu nesprávneho úradného postupu súdu konštatovať. So zreteľom na uvedené teda
nie je naplnená jedna zo zodpovednostných podmienok uplatnenia nároku zo zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, a preto súd prvého stupňa správne rozhodol, ak návrh žalobcu
zamietol.

Z tohto hľadiska odvolací súd má za to, že nie je potrebné reagovať na ďalšie odvolacie námietky, keďže
podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci možno hovoriť, len za podmienok ustanovených týmto zákonom, pričom jednou z podmienok je
existencia nesprávneho úradného postupu. Ak táto podmienka nie je konštatovaná v zmysle § 9 ods. 2
uvedeného zákona, potom chýba jeden z predpokladov tejto zodpovednosti, a preto už nie je dôležité

skúmanie prípadne ďalších podmienok tejto zodpovednosti.

V odvolacom konaní bol žalovaný úspešný, avšak náhradu trov konania si neuplatnil, preto mu táto
priznaná byť nemohla.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.